Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20C/85/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I, sudkyňou JUDr. Evou Kresl, v spore žalobcu: Q. A. A., A.. XX.XX.XXXX, W. I. T. P. - A., Y.. Q.. T. D. A., O., O. T. H., zastúpeného: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Martin Škamla, advokát, Makovického 15, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy vo výške 10.000,- eur, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný nemá právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 30.08.2013, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 16.10.2013, domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 10.000,- eur ako aj náhrady trov konania titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“).

2. Žalobu odôvodnil tým, že bol rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou č.p. PPZ-HCP-SOII-73-007/2012 zo dňa 19.04.2012 zaistený na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7Sp/8/2012 zo dňa 02.05.2012 bolo uvedené rozhodnutie o zaistení žalobcu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Oddelenie hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou rozhodnutím zo dňa 09.05.2012 č.p. PPZ-HCP-SOII-73-016/2012 žalobcu opakovane zaistilo na účel vrátenia medzinárodnej zmluvy. Uvedené rozhodnutie bolo Krajským súdom v Košiciach opätovne zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Následne Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 29.05.2012 sp. zn. 8Sžz/3/2012 uložil žalovanému povinnosť prepustiť žalobcu zo zaistenia. Dôsledkom uvedených rozhodnutí o zaistení bol žalobca pozbavený osobnej slobody od 19.04.2012 do 04.06.2012, t.j. 47 dní. Žalobca podal žalovanému návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaný nárok žalobcu neuznal z dôvodu, že v danom prípade nedošlo k zrušeniu rozhodnutia o zaistení žalobcu na to príslušným orgánom a z dôvodu, že v odôvodnení rozhodnutia súdu nie je uvedené, že k zrušeniu rozhodnutia došlo z dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. OSP, teda z dôvodu nesprávneho posúdenia veci. Podľa názoru žalobcu sú splnené podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, preto si žalobca uplatnil tento nárok súdnou cestou. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatnil vo výške 10.000,- eur vzhľadom na zraniteľné postavenie cudzinca, ktorý sám nie je schopný sa brániť, bol opakovane zaisťovaný, nemal žiadnu právnu istotu, ako s ním budú štátne orgány nakladať.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 14.08.2014 uviedol, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy

neuznáva a žiada ho v celom rozsahu zamietnuť. Podľa jeho názoru Krajský súd v Košiciach rozhodoval vo veci ako odvolací orgán a rozhodoval o riadnom opravnom prostriedku, nepreskúmaval zákonnosť už právoplatného rozhodnutia a teda nešlo vo veci o zrušenie právoplatného rozhodnutia tak, ako to vyžaduje zákon č. 514/2003 Z.z. Poukázal na ustanovenie § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého jasne vyplýva, že podmienkou pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia na to príslušným orgánom, čo v danom prípade splnené nebolo. Nejde o prípad, kedy by prišlo k zrušeniu už právoplatného rozhodnutia na to príslušným orgánom. Predmetné rozhodnutia neboli po ich právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť. Zo samotných odôvodnení rozsudkov KS v Košiciach vyplýva, že súd výslovne neakceptoval návrh právneho zástupcu na zrušenie napadnutého rozhodnutia o zaistení z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) OSP. Rozhodnutia o zaistení teda boli preskúmavané len v rámci odvolacieho konania. Zdôraznil, že podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobcovi ako poškodenému musí v dôsledku zrušeného rozhodnutia vzniknúť škoda, avšak žalobcovi žiadna škoda nevznikla. Poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 30.03.2011 sp. zn. 3Cdo/220/2010, podľa ktorého nesprávne rozhodnutie, ktoré nenadobudlo právoplatnosť ale bolo zrušené odvolacím orgánom, nemôže založiť objektívnu zodpovednosť štátu. Žalovaný poukázal i na ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba väzbu zavinila sama. Podľa názoru žalovaného bolo konanie o zaistení žalobcu začaté v dôsledku jeho vlastného a vedomého protiprávneho konania, keď prichádzal na územie SR nelegálne a s falošným preukazom na pobyt vo Francúzsku. Ďalej uviedol, že ustanovenie § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. sa týka práva na náhradu škody, nie však náhrady nemajetkovej ujmy, tak, ako požaduje žalobca. Citovaný zákon rozlišuje náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je subsidiárnym nárokom a dôkazné bremeno leží na žalobcovi. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenia a nepredložil ani žiadne dôkazy o tom, aká škoda mu vznikla. Záverom uviedol, že žalobca, ktorý bol umiestnený v pobytovom tábore Migračného úradu MV SR v Rohovciach, tento pobytový tábor svojvoľne opustil dňa 23.07.2012, preto bolo aj konanie vo veci jeho žiadosti o azyl zastavené. V súčasnosti jeho pobyt nie je známy.

4. Žalovaný v písomnom podaní doručenom súdu dňa 23.09.2016 uviedol, že v prípade žalobcu sa jedná o nelegálneho migranta, ktorý si bol vedomý skutočnosti, že sa na území SR zdržiava nelegálne na základe falošného povolenia na pobyt Francúzska a navyše dňa 23.07.2012 svojvoľne opustil pobytový tábor a jeho pobyt nie je známy. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z. nie je odškodňovanie nelegálnych migrantov. Žalovaný namietla nepreukázanie vzniku nemajetkovej ujmy, jej výšky a príčinnej súvislosti ako základných podmienok zodpovednosti za škodu podľa § 514/2003 Z.z.

5. Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu dňa 25.10.2016 uviedol, že nemožno súhlasiť s vyjadreniami žalovaného, pretože opomenul existenciu § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Rozhodnutia žalobcu boli na ňom vykonané bez ohľadu na ich právoplatnosť. V zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je potrebné, aby rozhodnutia boli právoplatné. Podľa jeho názoru rozhodnutia boli zrušené pre nezákonnosť a nie je správny záver žalovaného, že Krajský súd v Košiciach vydal rozsudky, ktorými zrušil rozhodnutia o zaistení žalobcu ako odvolací orgán. Ďalej uviedol, že tvrdenia žalovaného o tom, že žalobcovi nevznikla škoda, sú nezrozumiteľné, pretože žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že boli na ňom vykonané dve nezákonné rozhodnutia správneho orgánu, na základe ktorých bol pozbavený osobnej slobody v trvaní 47 dní. Podľa jeho názoru je neprípustný záver, že žalobca si sám svojim nezákonným vstupom na územie SR zapríčinil vydanie dvoch nezákonných rozhodnutí správneho orgánu. Žalobca prišiel na územie SR požiadať o azyl, namiesto toho sa však voči nemu začalo konanie o administratívnom vyhostení a následne konanie o zaistení a nezákonné pozbavenie osobnej slobody. Zaistenie žalobcu na základe rozhodnutí zo dňa 19.04.2012 a 09.05.2012 sa neopieralo o žiadne zákonné ustanovenia, nakoľko žalobca podal žiadosť o udelenie azylu pred tým, ako bolo rozhodnuté o jeho zaistení. Poukázal na Oznámenie výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 03.03.2014 vydané Prezidentom PZ, ktoré sa síce týka žiadateľa o tolerovaný pobyt, ale možno ho aplikovať i na daný prípad a v ktorom prezident po prešetrení sťažnosti dospel k záveru, že zaistenie žiadateľa o tolerovaný pobyt na území SR po neprijatí jeho žiadosť je v rozpore s právnym poriadkom SR. Dôsledkom pozbavenia osobnej slobody žalobcu prišlo k závažnej ujme žalobcu a k následkom v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Už

samotné pozbavenie osobnej slobody zakladá nárok žalobcu na odškodnenie. Príčinná súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy a nezákonným rozhodnutím je zrejmá, pretože keby neprišlo k nevydaniu rozhodnutí, žalobca by nebol pozbavený osobnej slobody. Žalobca bol v právnej neistote, ako s ním bude nakladané.

6. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení účinnom od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Podľa § 297 súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie.

9. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom poverený zástupca žalovaného uviedol, že sa pridržiava svojich písomných vyjadrení, žalobu považuje za neopodstatnenú, poukázal na rozhodnutie OS BA I sp. zn. 16C/197/2013, ktoré bolo potvrdené KS BA sp. zn. 5 Co/329/2015, ktorým bola zamietnutá žaloba v obdobnej veci, žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia ako ani vznik uplatnenej nemajetkovej ujmy, preto žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

10. Podľa § 219 ods. 1 CSP, rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie.

11. Súd rozhodol na základe predložených listinných dôkazov, najmä žaloby, rozhodnutia o zaistení z 19.04.2012, rozsudku KS KE sp. zn. 7Sp/8/2012, rozhodnutia o zaistení z 09.05.2012, rozsudku KS KE sp. zn. 7Sp/11/2012, rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžz/3/2012, žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalobcu zo dňa 31.05.2013, zápisnici o vyjadrení účastníka z 19.04.2012, rozsudku 15C/197/2013, uznesenia NS SR sp. zn. 4MCdo/20/2009, rozsudku ESĽP z 29.05.2012, oznámenia o výsledku prešetrenia sťažnosti MV SR z 03.03.2014, rozsudku KS BA sp. zn. 5Co/386/2015, rozsudku OS BA I sp. zn. 16C/197/2013, rozsudku KS BA sp. zn. 5Co/329/2015, ako aj písomných a ústnych vyjadrení právneho zástupcu žalobcu a povereného zástupcu žalovaného; z ktorých zistil nasledovný skutkový a právny stav:

12. Žalobca bol rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou č.p. PPZ-HCP- SOII-73-007/2012 zo dňa 19.04.2012 zaistený na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, pričom toto rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7Sp/8/2012 zo dňa 02.05.2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Následne bolo vydané druhé rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou zo dňa 09.05.2012 č.p. PPZ-HCP-SOII-73-016/2012, na základe ktorého bol žalobca opätovne zaistený na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, pričom uvedené rozhodnutie bolo Krajským súdom v Košiciach znova zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 29.05.2012 sp. zn. 8Sžz/3/2012 uložil žalovanému povinnosť prepustiť žalobcu zo zaistenia. Dôsledkom uvedených rozhodnutí správnych orgánov o zaistení bol žalobca pozbavený osobnej slobody od 19.04.2012 do 04.06.2012, t.j. 47 dní. Žalobca podal žalovanému návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 31.05.2013 podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalovaný nárok žalobcu neuznal z dôvodu, že v danom prípade nedošlo k zrušeniu rozhodnutia o zaistení žalobcu na to príslušným orgánom a z dôvodu, že v odôvodnení rozhodnutia súdu nie je uvedené, že k zrušeniu rozhodnutia došlo z dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. OSP, teda z dôvodu nesprávneho posúdenia veci. Keďže žalovaný neuspokojil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy na základe jeho žiadosti o predbežné prerokovanie, žalobca si uplatnil uvedený nárok súdnou cestou. Výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur zdôvodnil tým, že na základe nezákonných rozhodnutí bol pozbavený osobnej slobody, čo spôsobilo vážny zásah do jeho súkromného života, sťažilo to jeho spoločenské uplatnenie, utrpel závažnú ujmu, keďže bol opakovane zaisťovaný a nemal žiadnu právnu istotu, ako s ním budú štátne orgány nakladať.

13. Podľa ustanovenia § 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov tento zákon upravuje

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

14. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

15. Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

16. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

17. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

18. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

19. Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

20. Podľa ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

21. Podľa ustanovenia § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

22. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,

b) bol oslobodený spod obžaloby alebo vec bola postúpená inému orgánu.

23. Podľa ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

24. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

25. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak

26. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

27. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom živote.

28. Podľa ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

29. Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) zákona č. 88/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení platnom a účinnom v čase zaistenia žalobcu (dňa 19.04.2012) policajt je oprávnený štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku alebo štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia.

30. Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 88/2011 Z.z. o pobyte cudzincov na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, (napríklad rozhodnutie rozhodnutie Rady 2007/341/ES z 19.04.2007 o uzatvorení Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ruskou federáciou o readmisii Ú. V EÚ L 129, 17.05.2007 alebo rozhodnutie Rady 2007/839/ES z 29.11. 2007 o uzavretí Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb Ú. V EÚ L 332, 18.12.2007), ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.

31. Podľa ustanovenia § 88 ods. 2 zákona č. 88/2011 Z.z. o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

32. Podľa ustanovenia § 88 ods. 3 zákona č. 88/2011 Z.z. o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

33. Podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona č. 88/2011 Z.z. o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

34. Podľa ustanovenia § 88 ods. 5 zákona č. 88/2011 Z.z. o pobyte cudzincov policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou.

35. Podľa ustanovenia § 88 ods. 7 zákona č. 88/2011 Z.z. o pobyte cudzincov zaistený štátny príslušník tretej krajiny môže podať proti rozhodnutiu o zaistení a proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia opravný prostriedok na súd do 15 dní od doručenia rozhodnutia o zaistení alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia; o opravnom prostriedku rozhodne krajský súd do siedmich dní. Podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok.

36. Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení platnom a účinnom v čase zaistenia žalobcu (dňa 19.04.2012), žiadateľ je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo neustanovuje inak.

37. Súd, na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

38. Súd pri posudzovaní nároku žalobcu vychádzal predovšetkým zo zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej škody titulom nezákonného pozbavenia osobnej slobody vykonaného na základe dvoch rozhodnutí oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou, ktoré boli následne zrušené Krajským súdom v Košiciach zrušené.

39. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol na základe rozhodnutia Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou č.p. PPZ-HCP-SOII-73-007/2012 zo dňa 19.04.2012 zaistený na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, pričom uvedené rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7Sp/8/2012 zo dňa 02.05.2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Opätovné rozhodnutie oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou rozhodnutím zo dňa 09.05.2012 č.p. PPZ-HCP-SOII-73-016/2012 o zaistení žalobcu na účel vrátenia medzinárodnej zmluvy bolo taktiež zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach a vrátené na ďalšie konanie. Žalobca bol na základe uvedených rozhodnutí oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce a to od 19.04.2012 až do 04.06.2017, kedy bol na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.05.2012 sp. zn. 8Sžz/3/2012 prepustený zo zaistenia, pretože Najvyšší súd uložil uvedeným rozsudkom žalovanému povinnosť bez zbytočného odkladu prepustiť žalobcu zo zaistenia z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. V dôsledku uvedených rozhodnutí o zaistení oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou bol žalobca pozbavený osobnej slobody od 19.04.2012 do 04.06.2012, t.j. spolu 47 dní.

40. Spornou otázkou v konaní bolo, či žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom vyššie uvedených rozhodnutí oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., teda či tieto rozhodnutia boli nezákonné a zakladajú zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

41. Podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu a to pri splnení troch podmienok, ktorými sú

- nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, pričom tieto tri podmienky musia byť splnené kumulatívne.

42. Prvou a základnou podmienkou podľa § 6 citovaného zákona je teda existencia právoplatného alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené.

43. Z dokazovania jasne vyplýva, že rozhodnutie o zaistení žalobcu vydané Oddelením hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou č.p. PPZ-HCP-SOII-73-007/2012 zo dňa 19.04.2012 ako aj rozhodnutie oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou rozhodnutím zo dňa 09.05.2012 č.p. PPZ-HCP- SOII-73-016/2012, sa stali vykonateľnými v deň ich vydania a v dôsledku okamžitej vykonateľnosti bol žalobca odo dňa 19.04.2012 zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Uvedené rozhodnutia boli zrušené Krajským súdom v Košiciach a boli vrátené príslušnému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Napriek uvedeným zrušujúcim rozhodnutiam Krajského súdu v Košiciach však žalobca nebol prepustený na slobodu.

44. Krajský súd v Košiciach rozhodnutie o zaistení žalobcu zo dňa 19.04.2012 zrušil z dôvodu, že príslušný orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V odôvodnení svojho rozhodnutia vytkol, že správny orgán nedostatočným spôsobom odôvodnil dĺžku zaistenia žalobcu existujúcimi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca. Správny orgán je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia najmä z hľadiska účelu zaistenia. Ďalej vytkol správnemu orgánu i to, že správny orgán sa vôbec nezaoberal otázkou azylového konania, či žalobca požiadal o azyl, kedy a kde žiadal o azyl. Rovnako sa nezaoberal ani otázkou, dokedy má žalobca platné povolenie na pobyt na Ukrajine. Správny orgán tak rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.

45. K rozhodnutiu o zaistení žalobcu zo dňa 09.05.2012, ktoré Krajský súd v Košiciach tiež zrušil a vrátil, uviedol, že príslušný orgán opätovne nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko vo svojom rozhodnutí neskúmal, či bol v danom prípade splnený účel zaistenia, či rozhodnutím o zaistení neprišlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka a zároveň nestanovil začiatok doby zaistenia. Takéto vady v rozhodnutiach oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou sú podstatnými vadami, ktoré nepochybne majú vplyv na zákonnosť rozhodnutí ako celkov.

46. Nezákonnosť zaistenia žalobcu skonštatoval aj Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že v prípade žalobcu vznikol stav, v ktorom bol žalobca zaistený a pozbavený osobnej slobody bez príslušného rozhodnutia, pričom Najvyšší súd SR tento stav vyhodnotil ako nezákonný zásah orgánu verejnej správy podľa§ 250v ods. 1 O.s.p. Na základe uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR bol žalobca bezodkladne prepustený zo zaistenia z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.

47. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že rozhodnutia oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou zo dňa 19.04.2012 a 09.05.2012 boli zrušené Krajským súdom v Košiciach z dôvodu nezákonnosti. Práve nezákonnosť bola v oboch prípadoch zrušujúcich rozsudkov dôvodom na zrušenie príslušných vykonateľných rozhodnutí.

48. Tvrdenia žalovaného, že rozhodnutie, ktoré doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť a ktoré bolo zrušené v odvolacom konaní, nemôže založiť vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd nemohol akceptovať, pretože z dokazovania jasne vyplýva, že v danom prípade

síce prišlo k zrušeniu neprávoplatných rozhodnutí, avšak vždy išlo o vykonateľné rozhodnutia, na základe ktorých bol žalobca skutočne zaistený a ktoré boli vždy zrušené pre nezákonnosť v odvolacom konaní. Uvedené tvrdenia žalovaného vyvracia práve ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Z citovaného ustanovenia jasne vyplýva, že nárok na náhradu škody možno uplatniť v prípade zrušenia nezákonného rozhodnutia, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku, čo v prípade žalobcu preukázateľne bolo.

49. Z uvedeného je zrejmé, že v súlade s ustanovením § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody, keďže nesporne prišlo k vydaniu rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody žalobcu na základe rozhodnutí, ktoré boli vykonané a následne zrušené ako nezákonné.

50. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pretože v prípade žalobcu nedošlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia na to príslušným orgánom, keďže rozhodnutia žalobcu boli preskúmavané v rámci odvolacieho konania Krajským súdom v Košiciach a tieto rozhodnutia teda podľa názoru žalovaného neboli zrušené pre nezákonnosť po nadobudnutí ich právoplatnosti a to vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu súdu, najmä s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 3 a § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. V prípade žalobcu boli splnené podmienky na vznik nároku na náhradu škody, keďže rozhodnutie bolo vykonané a zároveň bolo ako nezákonné zrušené.

51. Rovnako sa súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobca si svojim konaním sám zapríčinil pozbavenie osobnej slobody, pretože si bol vedomý skutočnosti, že na územie SR z Ukrajiny vstúpil protiprávne tak, že použil falošný doklad na pobyt vo Francúzsku, k čomu sa sám dobrovoľne priznal a preto konanie o zaistení žalobcu bolo začaté v dôsledku jeho vlastného a vedomého protiprávneho konania, na základe ktorého v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. nemohol vzniknúť nárok na náhradu škody. K uvedenému súd uvádza, že ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. taxatívne uvádza príklady, na ktoré sa nemožnosť vzniku nároku na náhrady škody vzťahuje, pričom inštitút zaistenia v danom ustanovení nie je uvedený. Ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. sa vzťahuje len na rozhodnutia o treste, o ochrannom opatrení a o väzbe. Tento taxatívny výpočet súd nemôže svojvoľne rozširovať a zahŕňať doň ďalšie príklady, pretože by tým prekročil svoje právomoci. Z uvedeného dôvodu súd nemohol súhlasiť s tvrdeniami, že by žalobcovi nárok na náhradu škody nevznikol z dôvodu, že si zaistenie zavinil sám. V tejto súvislosti je potrebné navyše uviesť, že žalobca bezprostredne po zadržaní požiadal o azyl, čo vyplýva zo zápisnice o jeho výsluchu zo dňa 19.04.2012, preto si nemohol on sám svojim konaním zapríčiniť zaistenie.

52. Súd sa zaoberal aj otázkou, či žalobcu, ktorý požiadal o azyl, bolo možné zaistiť v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny, ak existuje riziko jeho úteku. Súd preto posudzoval i zákonnosť konania žalovaného, keď zaistil cudzinca, ktorý požiadal o azyl. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.05.2013 sp. zn. 1Sža/5/2013 ako aj zo dňa 13.12.2016 sp. zn. 5Co/386/2015, v ktorých Najvyšší súd SR jednoznačne skonštatoval, že pokiaľ vstup cudzinca na územie SR bez oprávnenia a jeho zdržiavanie sa na území SR je spojené s úmyslom požiadať Slovenskú republiku o azyl, nemôže byť jeho neoprávnený vstup bez ďalšieho dôvodom zaistenia cudzinca. Zaistenie cudzinca znamená obmedzenie a v niektorých prípadoch až pozbavenie osobnej slobody, ide o vážny zásah do práv jednotlivca, preto musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy, pokým sa vykonávajú nevyhnutné úkony smerujúce k vyhosteniu. Ak reálny predpoklad vyhostenia alebo vrátenia prestane existovať, stráca zaistenie odôvodnenie a zaistená osoba musí byť bezodkladne prepustená. Uvedené vyplýva z čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území zo 16.12.2008. Táto smernica stanovuje presný postup pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, podľa ktorého by mali členské štáty postupovať. V prípade žalobcu išlo o cudzinca, ktorý vstúpil na územie SR v úmysle požiadať o azyl a preto bolo pravdepodobné, že účel zaistenia - jeho vrátenie na Ukrajinu, nebude realizovateľný práve pre prekážku azylového konania, ktoré sa právoplatne neskončilo, o čom vedel

správny orgán v čase rozhodovania o zaistení. Takéto konanie žalovaného preto nemožno považovať za konanie v súlade s Ústavou SR, zákonmi, medzinárodnými zmluvami a s ustanoveniami návratovej smernice. Podľa smernice Rady 2005/85/ES o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca z 01.12.2005 (tzv. „návratová smernica“) by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o azyle.

53. Žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. a) zákona č. 88/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. Zo zápisnice o výsluchu žalobcu zo dňa 19.04.2012 jasne vyplýva, že žalobca ešte pred rozhodnutím o zaistení požiadal o azyl na území SR. Na uvedenú skutočnosť poukázal i Krajský súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí. Žalovaný teda mal v čase rozhodovania o zaistení vedomosť, že žalobca požiadal o azyl. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle je žiadateľ počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo neustanovuje inak. Z citovaného ustanovenia žalobcovi vyplýva jasné oprávnenie zdržiavať sa na území SR. Žalovaný sa mal zaoberať posudzovaním žiadosti o azyl a to postupom podľa § 3 ods. 1 zákona o azyle a to bez toho, aby žalobcu považoval za osobu neoprávnene sa zdržiavajúcu na území SR. Uvedené potvrdzuje i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.07.2014 sp. zn. 1Sža/21/2014, podľa ktorého ak vstup cudzinca na územie SR bez oprávnenia a jeho zdržiavanie sa na území SR je spojené s úmyslom cudzinca požiadať SR o azyl, nemôže byť neoprávnený vstup na územie SR dôvodom zaistenia cudzinca.

54. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd považoval rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu za nezákonné. K podmienke vzniku nezákonného rozhodnutia preto možno skonštatovať, že táto podmienka splnená bola.

55. Druhou podmienkou na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu je preukázanie vzniku škody a preukázanie výšky vzniknutej škody. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, keď intenzita zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. Základným predpokladom pre uplatnenie nemajetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla ako aj preukázanie, že zásah vyvolal závažné následky v súkromnom živote poškodeného a v jeho spoločenskom uplatnení, prípadne ďalších skutočností a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže náhradu nemajetkovej ujmy priznať iba vtedy, ak sa v konaní preukáže, že prišlo k skutočnému závažnému následku na poškodenom a tento zásah mal značnú intenzitu. Preukázanie vzniku závažných následkov zaťažuje poškodeného, v danom prípade žalobcu. On nesie dôkazné bremeno a je povinný preukázať vznik následkov, ktoré odôvodňujú priznanie nemajetkovej ujmy.

56. V danom prípade si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur, ktorú považoval za primeranú, pričom ju odôvodnil tým, že na základe nezákonných rozhodnutí bol pozbavený osobnej slobody, čo spôsobilo vážny zásah do jeho súkromného života, sťažilo to jeho spoločenské uplatnenie, utrpel závažnú ujmu, keďže bol opakovane zaisťovaný a nemal žiadnu právnu istotu, ako s ním budú štátne orgány nakladať. Žiadne konkrétne okolnosti, aká škoda mu bola spôsobená, ako to zasiahlo jeho spoločenský prípadne rodinný život, akú ujmu utrpel, však žalobca neuviedol. Takéto jednoduché vymenovanie dôvodov, ktoré sú okrem iného presne takto vymenované i v zákone, automaticky nepreukazuje vznik škody na strane žalobcu.

57. V zmysle citovaného ustanovenia § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza nemajetková ujma v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak a to len v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Súd uvádza, že v prejednávanom prípade žalobca v priebehu konania nepreukázal, že mu bola spôsobená nemajetková ujma. Samotná skutočnosť, že došlo k zaisteniu žalobcu a k pozbaveniu jeho osobnej slobody, ešte sama o sebe nezakladá nárok na nemajetkovú ujmu.

58. Povinnosťou žalobcu v konaní bolo preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, t.j. preukázať dopad nezákonného rozhodnutia na jeho vážnosť v spoločnosti a následné sťaženie jeho spoločenského uplatnenia ako aj preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. Žalobca niesol v konaní dôkazné bremeno. Samotné konštatovanie

o neschopnosti žalobcu sa brániť a poukázanie na jeho zraniteľné postavenie ako cudzinca podľa názoru súdu nemožno považovať za postačujúce na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Zároveň súd zdôrazňuje, že žalobca bol v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení od počiatku právne zastúpený a to práve právnym zástupcom žalobcu, ktorý ho zastupuje i v danom konaní. Preto tvrdenia žalobcu o neschopnosti a nemožnosti sa brániť sú v súvislosti s odôvodnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bez významu a súd ich považoval za účelové.

59. Žalobca bol povinný v konaní preukázať vznik a existenciu nemajetkovej ujmy, ktorej sa domáhal, avšak v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že v dôsledku nezákonných rozhodnutí o zaistení mu bola spôsobená nemajetková ujma. Žalobca teda nepreukázal svoje tvrdenia o spôsobení nemajetkovej ujmy a nepredložil ani žiadne dôkazy o tom, aká škoda mu vznikla.

60. V tejto súvislosti súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca bol umiestnený v pobytovom tábore Migračného úradu MV SR v Rohovciach, avšak žalobca tento pobytový tábor svojvoľne opustil dňa 23.07.2012, preto bolo aj konanie vo veci jeho žiadosti o azyl zastavené. V súčasnosti jeho pobyt nie je známy. Vzhľadom na uvedenú podstatnú skutočnosť, že žalobca nie je na území SR, územie SR svojvoľne opustil ešte dňa 23.07.2012, t. j. pred viac ako piatimi rokmi, (ešte pred samotným rozhodnutím o udelení azylu), v súčasnosti jeho pobyt nie je známy, na Slovensko sa počas posledných piatich rokov nevrátil, teda ani v čase podania žaloby žalobca nebol na Slovensku už viac ako jeden rok, súd mal pochybnosti o jeho záujme na podanej žalobe a na uplatnenom nároku.

61. Podľa názoru súdu vzhľadom k uvedeným skutočnostiam druhá podmienka na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu, ktorou je preukázanie vzniku škody a preukázanie výšky vzniknutej škody, v danom prípade žalobcu splnená nebola.

62. Treťou podmienkou pre priznanie nároku na náhradu škody je preukázanie príčinnej súvislosti medzi vytýkaným nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak nezákonné rozhodnutie a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku a zároveň musí byť preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, škoda by nevznikla. Rozhodovanie súdu je závislé na posúdení príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a zváženie všetkých príčinných súvislostí.

63. Keďže žalobca v konaní nepreukázal vznik škody, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy, nemohla byť preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

64. Súd po zhodnotení všetkých vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že žalobca nepreukázal súčasné splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keďže nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, preto žalobu zamietol.

65. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v druhom výroku enunciátu rozsudku tak, že žalovaný nemá právo na náhradu trov konania.

66. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

67. Žalovaný mal v konaní plný úspech, preto jej podľa § 255 ods. 1 C.s.p. vznikol nárok na náhradu trov konania. Vzhľadom k tomu, že žalovaný si trovy konania neuplatnil a zo súdneho spisu žiadne trovy žalovanému ani nevyplývajú, súd mu ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti prvému výroku tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o veci samej, je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 .

Proti druhému výroku tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania, je prípustné odvolanie (§ 357 písm. m/ .

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , v dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 . Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§ 362 ods. 2 .

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a uvedenie spisovej značky prebiehajúceho konania /§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP/) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /odvolacie dôvody/ a čoho sa odvolateľ domáha /odvolací návrh/ (§ 363 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 .

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 . Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 . Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 .

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 .

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov).