Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/438/2016

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. Ing. Veronika Škodová, PhD., správca konkurznej podstaty úpadcu AVROPA spol. s r.o., v konkurze, so sídlom 960 01 Zvolen, Námestie SNP 74/28, IČO: 31 609 678, správca konkurznej podstaty so sídlom: 974 01 Banská Bystrica, Dolná 6A, proti žalovaným: 1/ C. O., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D., K. XXXX/X, 2/ Q.. F. O., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D., K. XXXX/X, 3/ J.. T. O., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D., K. XXXX/X, všetci žalovaní zastúpení TOMÁŠ KOHÚT advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom 960 01 Zvolen, Námestie SNP 74/28, IČO: 47 235 888, o zaplatenie 326.161 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1/, 2/, 3/ zo dňa 27.05.2016 proti rozsudku Okresného súdu Zvolen číslo konania 10C/67/2014-163 zo dňa 06.04.2016, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žalovaní 1/, 2/, 3/ m a j ú n á r o k na náhradu trov prvoinštančného konania.

II. Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok nedotknutý.

III. Žalovaní 1/, 2/, 3/ m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v p l n o m rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko konštatoval, že pokiaľ sa žalobca v konaní domáhal nároku na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nebolo v konaní preukázané, že boli splnené zodpovednostné predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti. Pokiaľ ide o protiprávny úkon, za ktorý žalobca označil skutočnosť, že žalovaní 1, 2/, 3/ nerešpektovali predbežné opatrenie nariadené v konaní vedenom pod sp. zn. 17C/114/2017 a ktorým im bola uložená povinnosť umožniť žalobcovi užívanie nebytových priestorov, ktorých sú žalovaní 1, 2/, 3/ podielovými spoluvlastníkmi, súd v konaní dospel k záveru, že nebola naplnená ani prvá podmienka vyvodenia zodpovednosti žalovaných a to, že by bolo preukázané, že žalovaní akýmkoľvek spôsobom bránili žalobcovi v užívaní predmetných nebytových priestorov. Súd mal preukázané, žalobca sa v dňoch 25. 6. až 27. 6. 2013 z dotknutých nebytových priestorov kompletne vysťahoval, odniesol si stadiaľ všetky hnuteľné veci a to nielen zásoby liekov a liečiv a tovarových zásob, ale ako vyplynulo zo svedeckej výpovede, žalobca si odniesol aj nábytok, kompletné vybavenie týchto priestorov, kompletné interiérové vybavenie lekárne a predajne a preto z takéhoto konania žalobcu nijakým spôsobom nevyplýva jeho vôľa naďalej predmetné nebytové priestory užívať. Obdobným spôsobom súd prvej inštancie vyhodnotil aj fakt, že žalobca po dátume 1.6.2013 už ani neuhrádzal nájomné, respektíve náklady za služby súvisiace s užívaním predmetných nebytových priestorov a ani nebola preukázaná akákoľvek snaha žalobcu dojednať si ďalší spôsob úhrady nájomného na ďalšie obdobie. Súd v odôvodnení rozsudku ako zásadnú skutočnosť konštatoval, že tak návrh na vydanie predbežného opatrenia, ako i samotné predbežné opatrenie, boli podané,

respektíve vydané ešte pred samotným vysťahovaním sa žalobcu z daných nebytových priestorov. Súd ďalej absenciu protiprávnosti konania žalovaných videl aj v tom, že v konaní vo veci samej vedenom pod sp. zn. 17C/114/2013 bol návrh žalobcu na určenie neplatnosti výpovede zo zmluvy o nájme nebytových priestorov zamietnutý, čiže týmto rozsudkom bola tak potvrdená platnosť predmetnej výpovede zo dňa 30. 5. 2013 ohľadom zmluvy o nájme nebytových priestorov. Preto aj v prípade, ak by žalobca na základe nariadeného predbežného opatrenia dané nebytové priestory užíval, musel by za tejto situácie nahradiť ujmu tomu, komu predbežným opatrením vznikla, v danom prípade teda žalovaným z dôvodu užívanie nebytových priestorov bez úhrad nájomného. Podľa názoru súdu by tak v rozpore s logikou bolo, ak by žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu škody z dôvodu, že nemohol užívať predmetné nebytové priestory, a to aj napriek tomu, že súd právoplatným rozhodnutím konštatoval, že výpoveď týkajúca sa týchto priestorov bola platná. Nakoľko tak súd nemal preukázané splnenie už hneď prvého zodpovednostného predpokladu, súd ďalšie zodpovednostné predpoklady pre náhradu škody neskúmal a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie, pričom konštatoval, že hoci žalovaní 1, 2/, 3/ mali v konaní plný úspech a mali by teda v zásade nárok na náhradu trov konania, avšak súd priznáva len náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. V danej veci však súd dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia uplatnené žalovanými nie sú také účelné trovy, nakoľko súdu je známa skutočnosť, že žalovaná 2/ je advokátka a ďalší zo žalovaných sú jej príbuzní, z čoho potom súd vyvodil, že žalovaná 2/ ako advokátka by mala byť schopná v predmetnej veci sa zastúpiť tak sama, ako aj svojich blízkych rodinných príslušníkov. Súd ďalej konštatoval, že nespochybňuje právo každého občana, respektíve právnickej osoby dať sa v konaní pred súdom zastúpiť advokátom, avšak inou otázkou je otázka priznania náhrady trov právneho zastúpenia za takéto zastupovanie. Súd poukázal na určitý typ sporov, v ktorých by bolo namieste, aby boli trovy právneho zastúpenia považované za účelné, hoci by účastníkom bol advokát, ktorý sa dal zastúpiť iným advokátom, napríklad v konaniach, kde je potrebné zostať tzv. „nad vecou“ (napríklad konania na ochranu osobnosti a podobne), avšak v danej veci podľa názoru súdu prvej inštancie o takýto prípad nejde. Vzhľadom na uvedené potom súd vo výroku rozsudku vyslovil, že žalovaným 1, 2/, 3/ právo na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým nepriznal náhradu trov konania, podali žalovaní 1, 2/, 3/ v zákonom stanovenej lehote odvolanie. S názorom prvoinštančného súdu nesúhlasia z dôvodu, že tento je v priamom rozpore jednak so zásadami priznávania náhrady trov konania upravenej v Občianskom súdnom poriadku a zároveň aj v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky ohľadom garantovaného práva na právnu pomoc a obhajobu. Odvolatelia poukázali na článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ustanovenia zákona číslo 586/2003 Z.z. o advokácii v spojení s ustanovením § 25 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30. 6. 2016. Zdôraznili, že zastúpiť advokátom sa môže nechať akákoľvek osoba, pričom je irelevantné, či tento účastník má sám právnické vzdelanie, či je advokátom alebo nie. Argument prvoinštančného súdu, že má vedomosť o tom, že žalovaná 2/ je advokátkou a mala by byť tak schopná zastúpiť seba a svojich rodinných príslušníkov, nemá žiadne reálne opodstatnenie ani právny základ. Prvoinštančný súd tak prezumuje skutočnosť, že žalovaná 2/ by mala zastupovať v konaní seba, ako aj ďalších účastníkov a znášať tak trovy konania pre prípad úspechu sama, čím absolútne popiera myšlienku priznania náhrady trov konania pre prípad úspechu v konaní. Žalovaní 1, 2/, 3/ poukázali súčasne na skutočnosť, že žiadny právny predpis neustanovuje, že účastník konania, ktorý je advokátom, je povinný zastupovať ďalších účastníkov konania a k takémuto záveru nedospela ani súdna prax či odborná teória. Takáto povinnosť by nemala žiadny logický základ, ani z praktického, ani z právneho hľadiska, nakoľko by sa tým upieralo ústavou garantované právo na právnu pomoc. Uvedená povinnosť by nekorešpondovala ani s problémami, ktoré prináša bežný život, akými môžu byť napríklad možné nezhody medzi advokátom a jeho blízkymi osobami, nie dobré rodinné vzťahy, prípadné rôzne záujmy a preferencie vo vzťahu k právnej ochrane vo forme slobodnej voľby advokáta. Slobodná voľba advokáta nie je žiadnym spôsobom zákonne obmedzená a nemôže byť obmedzovaná ani súdom. Je zrejmé aj to, že v prípade existencie troch rôznych účastníkov konania na rovnakej procesnej strane sa môže každý takýto účastník dať zastúpiť rôznym advokátom a súd z tohto titulu nemôže rozhodnúť o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia ak si každý z účastníkov slobodne zvolil svojho advokáta. Rozhodnutie súdu o nepriznaní náhrade trov konania je tak absurdné a v absolútnom rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Rovnako považovali za potrebné odvolatelia podotknúť, že aj keby si žalovaní 1/ a 3/ zvolili za svojho zástupcu žalovanú 2/, žiadny predpis neustanovuje, že by im mala poskytnúť právnu pomoc bezodplatne. Aj medzi blízkymi osobami bežne dochádza k odplatným právnym úkonom, pričom poskytnutie právnych služieb nie je výnimkou.

Je preto absolútne nezmyselné tvrdenie súdu, že trovy na právnu pomoc advokáta boli vynaložené neúčelne. Súd taktiež nemôže akékoľvek osoby v konaní diskriminovať z titulu vzdelania a nepriznať im pri uplatňovaní ústavného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom náhradu trov konania z titulu, že sa mali proti žalobe brániť sami. Všetky výdavky žalovaných na právne zastúpenie advokátom je preto nutné považovať za účelne vynaložené, pričom v danom spore boli uplatňované trovy právneho zastúpenia výlučne v zmysle vyhlášky o odmenách advokátov a za úkony, ktoré boli nevyhnutné na bránenie ich práv. Odvolatelia taktiež podotkli, že v danom prípade sa zo strany žalobcu jednalo o zrejme bezúspešné uplatňovanie domnelého práva, kedy v pôvodnom žalobnom návrhu žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 1000 eur a následne po vyhlásení konkurzu na majetok žalobcu konkurzný správca konajúci v jeho mene, využívajúc zákonnou úpravou oslobodenia od povinnosti platenia súdnych poplatkov, rozšíril žalovanú sumu na 326 161,- eur. Žalovaní sa tak dostali do situácie, kedy im v rámci prebiehajúceho súdneho konania hrozila rozsiahla majetková ujma. Bolo preto prirodzené, že na účelné bránenie svojich subjektívnych práv využili služby advokátskej kancelárie. Akceptácia odôvodnenia rozhodnutia o neúčelnosti trov právneho zastúpenia by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý má právnické vzdelanie, musí znášať trovy sám, pričom takáto situácia je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania, ako aj so zásadou rovnakého zaobchádzania. S poukazom na uvedené potom odvolatelia navrhujú, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku zmenil tak, že súd zaviaže žalobcu (odvolací súd poznamenáva, že v odvolaní žalovaní zrejme len omylom uviedli odporcu) uhradiť žalovaným (opätovne odvolatelia mylne uviedli navrhovateľovi) náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 6 157,51 eur za konkretizované úkony právnej služby. Súčasne si žalovaní uplatnili a vyčíslili aj trovy odvolacieho konania.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1, 2/, 3/ uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie stotožňuje v celom rozsahu a považuje ho za dôvodný a správny. Tak ako uviedol prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku, žalovaným bolo zo strany súdu umožnené dať sa zastúpiť advokátom a teda ich ústavné práva v žiadnom prípade porušené neboli, avšak bolo správne posúdenie účelnosti vynaložených nákladov zo strany žalovaných 1, 2/, 3/. Žalobca nesúhlasí s vyjadrením žalovaných, ktorí tvrdia, že sa jednalo zo strany žalobcu o zrejme bezúspešné uplatňovanie domnelého práva, nakoľko žalovaní nie sú kompetentní rozhodovať o existencii, respektíve neexistencii práva na strane žalobcu. Taktiež nesúhlasí s tvrdením, že správca rozšírením žaloby využil zákonnú úpravu z dôvodu, že ako správca konkurznej podstaty je oslobodený od povinnosti platenia súdnych poplatkov. Tvrdenia žalovaných obsiahnuté v odvolaní žalobca považuje za nepravdivé, účelové a zavádzajúce, a to v súvislosti s rozšírením žaloby, pretože žalovaní boli zastúpení advokátskou kanceláriou už v čase, keď bola úpadcom zažalovaná pôvodná výška škody, teda suma 1000 eur. Žalovaní boli taktiež tou istou advokátskou kanceláriou zastúpení aj v iných konaniach vedených na Okresnom súde Zvolen. V závere vyjadrenia k odvolaniu žalobca poznamenal, že aj keby súd žalovaným 1, 2/, 3/ priznal náhradu trov právneho zastúpenia, toto je v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 zákona číslo 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii vylúčené z uspokojovania v rámci konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu. Táto skutočnosť musí byť zrejmá aj žalovanej 2/, nakoľko je zapísaná v zozname správcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Právne posúdenie účelnosti trov právneho zastúpenia prvoinštančného súdu preto považuje žalobca za absolútne správne. Odvolanie voči rozsudku je tak nedôvodné a žalobca preto navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu potvrdil.

4. Žalovaní 1, 2/, 3/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu reagovali na skutočnosti v ňom obsiahnuté a považujú toto vyjadrenie za argumentačne nepodložené, nakoľko žalobca vyjadruje len stotožňujúce sa stanovisko s rozhodnutím súdu prvej inštancie bez relevantného odôvodnenia a preukázania svojich tvrdení. Z odvolania žalovaným nevyplýva, že žalovaní sa dali zastúpiť advokátskou kanceláriou až po rozšírení žalobnej sumy na 326 161,- eur tak, ako sa to snaží účelovo prezentovať žalobca, z odvolania vyplýva výlučne to, že žalovaní sa dali zastúpiť advokátskou kanceláriu za účelom bránenia svojich subjektívnych práv a táto účelnosť bola umocnená aj tou skutočnosťou, že žalobca využil právnu úpravu a skutkovo a právne nedôvodný nárok rozšíril o žalovanú sumu až do extrémnej výšky. Žalobca nepredložil žiadny argument, ktorý by vyvrátil tvrdenia žalovaných v odvolaní voči rozsudku. Jediný jeho argument na podporu svojich tvrdení je jeho právny názor, že keby súd žalovaným priznal náhradu trov právneho zastúpenia, toto by malo byť v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 zákona číslo 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii vylúčené z uspokojovania v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu. S týmto argumentom žalobcu však nesúhlasia žalovaní, nakoľko tento nesprávne interpretuje citované zákonné ustanovenie zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V konkurze nie je možné uspokojiť trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach s ním súvisiacich.

V danom prípade sa nejednalo o konkurzné konanie ani s ním súvisiace konanie. Za súvisiace konanie s konkurzom nie je možné považovať predmetný civilnoprávny spor, ktorý existoval medzi žalobcom a žalovanými ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok žalobcu. V ďalších argumentoch sa žalovaní 1, 2/, 3/ pridržiavajú svojich argumentov prezentovaných v samotnom odvolaní voči rozsudku. Opakovane tvrdia, že súd prvej inštancie vážne pochybil, keď nepriznal žalovaným náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia len preto, že ich blízka osoba je advokátom. Takéto rozhodnutie považujú za diskriminačné, obmedzujúce a popierajúce ich ústavné právo. Opätovne žiadajú, aby odvolací súd odvolaniu v celom rozsahu vyhovel.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 a contrario rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku podľa ustanovenia § 388 zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

6. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

8. Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

9. Trovy konania sú, okrem iného, aj trovy právneho zastúpenia, ak je zástupcom advokát (§ 137 O.s.p.).

10. Podľa ustanovenia § 251 Civilného sporového poriadku, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

11. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

12. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie rozhodoval ešte za účinnosti predchádzajúcej zákonnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku, odvolacie konanie začalo už za účinnosti novej procesnej normy Civilného sporového poriadku. Žalovaní 1, 2/, 3/ namietali odvolaním výrok rozsudku súdu prvej inštancie ohľadom nároku i výšky trov konania (vychádzajúc z ním navrhovaného odvolacieho petitu). Funkčnú príslušnosť na rozhodovanie o odvolaní strany smerujúcemu voči časti rozsudku o nároku na náhradu trov konania, majúceho povahu uznesenia, si odvolací súd vyvodil z ustanovenia § 357 písm. m/ Civilného sporového poriadku.

13. Odvolací súd, v súvislosti so zásadou tzv. okamžitej aplikability novej procesnej úpravy súdneho konania, vzhľadom na prechodné ustanovenie § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, konštatuje, že právna úprava účinná v čase rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaní žalobcu už upravuje pomerne striktné kritériá pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania. V zmysle dikcie obsiahnutej v novej procesnej úprave, súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania v zásade vychádza už len z procesného úspechu strán v spore a priznáva či nepriznáva náhradu trov konania v závislosti od meritórneho rozhodnutia a z neho vyplývajúceho úspechu či neúspechu tej-ktorej strany sporu. Osobitne je upravená pri náhrade trov konania v zmysle novej procesnej úpravy len situácia pri zastavení konania, kedy súd meritórne nerozhoduje a teda ani otázku procesného úspechu či neúspechu strán sporu nie je

za tejto procesnej situácie možné vyvodiť. Určitú možnú modifikáciu pomerne striktného aplikovania pomeru úspechu či neúspechu strán sporu umožňuje súdu len ustanovenie § 257 CSP, umožňujúce súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

14. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania tak rozhoduje súd spravidla podľa zásady úspešnosti v konaní, ako prioritnej zásady pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 255 ods. 1 a 2 , podľa ktorej má tá strana sporu, ktorá bola v konaní plne úspešná, právo na náhradu trov konania účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva proti procesne neúspešnej strane. Súdy sú však povinné vždy vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a zohľadňovať všetky relevantné skutočnosti z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania. Kritériám úspešnosti v zmysle aktuálneho znenia ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku zodpovedalo aj ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

15. Súd prvej inštancie meritórne vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 10C/67/2014-163 zo dňa 06.04.2016 a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, pričom voči meritórnemu výroku rozsudku odvolanie podané nebolo. Rozsudok súdu vo veci samej tak už nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 3 . Procesne úspešnými účastníkmi/stranou sporu tak sú žalovaní 1, 2/, 3/, ktorým v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie prináležalo právo na náhradu trov konania za predpokladu vyplývajúceho z ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. v platnom a účinnom znení v čase vyhlásenia rozsudku. 16. Ohľadom úvahy súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania však je nevyhnutné dôsledne skúmať účelnosť vynaloženia a dôvodnosť uplatnenia trov, ktorých náhrada sa má priznať a vždy v každej veci vychádzať z konkrétnych okolností daného konania. Nie všetky trovy konania aj procesne úspešného účastníka/strany sporu možno mať za účelne vynaložené na bránenie či uplatňovanie práva. 17. V konkrétnom prípade súd vo veci meritórne rozhodol a nárok voči žalovaným zamietol z dôvodu konštatovania nenaplnenia ani prvej zákonnej podmienky vyvodenia zodpovednostného vzťahu za náhradu škody, a to existencia protiprávneho konania žalovaných a táto skutočnosť je potom zásadná aj z hľadiska rozhodovania súdu o náhrade trov konania. Procesný úspech žalovaných v konaní bol v priamej príčinnej súvislosti s ich úspešnou procesnou obranou, ktorí (v zastúpení splnomocnenou advokátskou kanceláriou) na podporu ich záujmov produkovali konkrétne, kvalifikované a zákonne podložené argumenty spochybňujúce zákonnosť uplatneného nároku žalobcu voči nim, tieto argumenty boli aj zo strany konajúceho súdu zohľadnené a vyhodnotené ako opodstatnené a preto je zrejmé, že pôsobenie právneho zástupcu v danom konkrétnom konaní bolo účelné a efektívne. Procesné úkony a podania právneho zástupcu žalovaných mali zásadný vplyv na priebeh konania a na meritórny výsledok konania a preto žalovaným, ako plne procesne úspešnej strane, prináležalo v zmysle dovtedajšej i terajšej právnej úpravy právo na náhradu trov konania, spočívajúcich aj v trovách právneho zastúpenia.

18. Súd prvej inštancie ohľadom zdôvodnenia nepriznania trov právneho zastúpenia procesne úspešným žalovaným argumentuje, že zo skutočnosti, že žalovaná v 2. rade má vysokoškolské právnické vzdelanie a sama vykonáva činnosť advokáta, by malo vyplývať, že je (musí byť) spôsobilá zabezpečiť si kvalifikovanú právnu pomoc v spore a taktiež poskytnúť kvalifikovanú procesnú obranu aj ostatným účastníkom v rovnakom procesnom postavení, ako ona, ktorí sú navyše aj jej rodinnými príslušníkmi. Tento záver súdu nie je udržateľný a je v priamom rozpore nielen s čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, s ustanoveniami § 18, § 24, § 25 ods. 1 O.s.p., § 93 ods. 4 O.s.p. v znení platnom v čase vyhlásenia rozsudku, (ktorým zodpovedá aj súčasná právna úprava v čl. 6 a § 89 Civilného sporového poriadku), no aj s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ale aj v rozpore so základnými a nosnými zásadami súdneho procesu - práva každého na účinnú súdnu ochranu a zásadu rovnosti účastníkov konania/strán sporu. Pokiaľ určité právo je priznané „každému“, respektíve v užšom ponímaní „každému účastníkovi konania/strane sporu“, prináleží takémuto subjektu bez ohľadu na jeho právny status fyzickej či právnickej osoby, a samozrejme bez ohľadu na dosiahnuté vzdelanie, profesné zameranie a prípadne predmet ich činnosti či zameranie výkonu ich povolania. V občianskom súdnom konaní majú strany sporu rovnaké postavenie (§ 18 O.s.p., ktorému zodpovedá čl. 6 . Prípadné obmedzenia určitého práva musia vyplývať len zo zákona a z platnej právnej úpravy a výlučne v ich intenciách. Zo žiadneho ustanovenia vtedajšej právnej úpravy O.s.p. (ani súčasnej procesnej úpravy Civilného sporového poriadku), prípadne z inej osobitnej právnej normy nevyplýva, že by sa akákoľvek strana sporu nemala právo dať v konaní pred súdom zastúpiť advokátom, či akékoľvek obmedzenie

v slobodnom výbere a voľbe advokáta. V súlade s ustanovením § 137 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase vyhlásenia rozsudku boli trovy konania, okrem iného, aj trovy právneho zastúpenia, ak je zástupcom advokát.

19. Z uvedeného dôvodu potom súd prvej inštancie nerozhodol správne a v čase vyhlásenia rozsudku v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., po konštatovaní plného procesného úspechu žalovaných, pokiaľ neuložil žalobcovi, ako plne procesne neúspešnej strane sporu povinnosť nahradiť trovy procesne úspešnej protistrany, keďže si trovy konania riadne a včas uplatnili a vyčíslili. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentačným názorom odvolateľov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie s takým odôvodnením, aké vyplýva z rozsudku okresného súdu, nemožno považovať za zákonné, ale ani spravodlivé a je diskriminačné a bez zákonného podkladu popierajúce ústavou garantované práva každého na spravodlivý súdny proces, porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania a rovnosti účastníkov konania. S poukazom na právnu úpravu aktuálnu tak v čase rozhodovania prvoinštančného, ako aj odvolacieho súdu, no aj s prihliadnutím na konkrétne skutkové a právne okolnosti sporu, odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na výsledok sporu a procesný úspech žalovaných v celom rozsahu, im v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 prináleží aj náhrada trov prvoinštančného konania, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.

20. Krajský súd, vzhľadom na konkrétne okolnosti sporu a vychádzajúc z meritórneho rozhodnutia súdu a procesného úspechu žalovaných 1, 2/, 3/, po preskúmaní veci potom rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku o trovách konania z uvedených dôvodov podľa ustanovenia § 388 zmenil tak, že žalovaným 1, 2/, 3/ priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, nakoľko boli v spore plne úspešní. Námietku žalobcu prednesenú v podanom vyjadrení na odvolanie žalovaných, spočívajúcu v tom, že aj keby súd priznal žalovaným 1, 2/, 3/ nárok na náhradu trov konania, tak tento v zmysle § 100 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii je vylúčený z uspokojovania v rámci konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu, nepovažoval krajský súd za dôvodnú. Ustanovenie § 100 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. nerieši právo na priznanie trov konania, ale otázku, v akom prípade sú trovy z uspokojovania vylúčené. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na rozhodnutie o náhrade trov konania. Okolnosť, že právo na náhradu trov konania priznané úspešnému účastníkovi nie je uspokojiteľné v konkurznom konaní, ako dôsledok § 100 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z., neznamená, že taká pohľadávka by nemohla byť uspokojená po skončení konkurzného konania, ak by úpadcovi zostal ešte majetok. V čase priznania nároku na náhradu trov konania totiž nie je možné prejudikovať výsledok skončenia konkurzného konania, teda to, že pohľadávka vzniknutá z trov konania je nevymožiteľná. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že takúto pohľadávku nemožno považovať za neoprávnenú, pretože z hmotného práva nezaniká a je ju možné eventuálne uspokojiť za podmienky, že dlžník bude existovať a bude mať majetok.

21. Vo zvyšnej, odvolaním nenapadnutej časti, zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 1 a vyslovil, že žalovaní 1, 2/, 3/, ako procesne plne úspešná strana v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov aj odvolacieho konania a to v plnom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .