Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20C/115/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I, sudkyňou JUDr. Evou Kresl, v spore žalobcu: M. G., J.. XX.XX.XXXX, Y. G. Š. XX, XXX XX H., zastúpeného: JUDr. Lubomír Műller, euroadvokát, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o zadosťučinenie za nezákonné väznenie vo výške 24.000,- eur, takto

rozhodol:

I. Súd návrh na prerušenie konania zamieta.

II. Súd žalobu zamieta.

III. Žalovaný nemá právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 20.06.2014, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 20.06.2014, domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 24.000,- eur ako aj náhrady trov konania titulom zadosťučinenia za nezákonné väznenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 119/1990 Zb.“).

2. Žalobu odôvodnil tým, že bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 22.12.1959 sp. zn. 1T/62/59 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo dňa 22.01.1960 sp. zn. To/1/60 uznaný za vinného z trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 zákona č. 86/1950 Zb. a za to bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dva roky nepodmienečne. Uvedený trest vykonal v období od 08.02.1960 do 10.05.1960. Následne od 14.11.1964 do 14.08.1966 vykonal zvyšok trestu uloženého rozsudkom z roku 1959. Medzi tým bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 07.12.1960 sp. zn. 1T/26/60 uznaný za vinného z trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 zákona č. 86/1950 Zb. a za to bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní štyri roky nepodmienečne ako aj k strate čestných občianskych práv. Tento trest z roku 1960 vykonal v období od 14.11.1960 do 13.11.1964. Žaloba sa však týka len odsúdenia z roku 1959. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 sp. zn. 3Rtv/13/91 súd podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona č. 119/1990 Zb. zrušil výrok o treste Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 22.12.1959 sp. zn. 1T/62/59 ako aj všetky rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom k zmene, ku ktorej prišlo, stratili svoj podklad. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 sp. zn. 3Rtv/41/91 súd podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona č. 119/1990 Zb. zrušil výrok o treste Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 07.12.1960 sp. zn. 1T/26/60 ako aj všetky rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom k zmene, ku ktorej prišlo, stratili svoj podklad. Následne Vojenský obvodový súd Prešov vydal dňa 13.06.1991 sp. zn. 3Rtv/13/91 rozsudok, ktorým žalobcovi uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní XX mesiacov nepodmienečne. Rozhodnutím MS SR zo dňa 28.07.1994 č. 11477/93-91/1399/V-II-Ur bolo určené, že z úhrnného trestu

odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov pripadá na trest z roku 1959 alikvotná časť X mesiacov. O čiastku zodpovedajúcu tomuto obdobiu bolo odškodnenie skrátené.. Následne uznesením Okresného súdu Prešov boli rozhodnutím zo dňa 12.09.2012 sp. zn. 6Nt/13/2012 všetky právoplatné rozhodnutia zrušené a uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 01.02.2013 sp. zn. 6Tv/4/2012 bolo trestné stíhanie žalobcu z roku 1959 zastavené z dôvodu, že uvedený skutok nie je trestný čin a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalobca dňa 25.02.2013 požiadal žalovanú o odškodnenie vzhľadom k úplnej rehabilitácii za odsúdenie z roku 1959. Žalovaná žalobcu čiastočne odškodnila, avšak nepriznala mu náhradu za nemajetkovú ujmu, preto si žalobca uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu súdnou cestou a to za odsúdenie z roku 1959, z ktorého vykonal spolu XX mesiacov vo výkone trestu, pričom požaduje zadosťučinenie vo výške 1.000,- eur za mesiac vo výkone trestu, t. j. spolu sumu 24.000,- eur. Nárok na nemajetkovú ujmu si žalobca uplatnil titulom § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. a aplikáciou čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 09.08.2016 uviedla, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemateriálnej ujmy vo vzťahu k 16 mesiacom vykonaného trestu nie je podaný v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, pretože podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácií nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest, inak nárok zaniká. Podľa žalovanej žalobcovi vznikol nárok na odškodnenie podľa § 23 zákona č. 119/1990 Zb. už na základe rozsudku Vojenského obvodného súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 sp. zn. 3Rtv-13/91, právoplatným dňa 13.06.1991, ktorým súd znížil žalobcovi trest odňatia slobody úhrnne na 16 mesiacov, z čoho 8 mesiacov vo vzťahu k odsúdeniu z roku 1959 a 8 mesiacov vo vzťahu k odsúdeniu z roku 1960. Tento si žalobca napokon aj uplatnil u žalovanej, pričom žalovaná žalobcu i čiastočne odškodnila stanoviskom zo dňa 27.07.1994 č. 11477/93-91/1399/V-II-Ur, avšak nie vo vzťahu k nemateriálnej ujme. Žalobca mal teda svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k uvedeným XX mesiacom uplatniť na súde už vtedy, avšak žalobu podal až dňa 20.06.2014, čo je po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty, ktorá začala plynúť dňom 14.06.1991. K samotnému nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu žalovaná uviedla, že účelom zákona o súdnej rehabilitácii bolo najmä zrušiť odsudzujúce rozhodnutia za činy, ktoré sú v rozpore s demokratickou spoločnosťou. Z tohto zákona však nevyplýva nárok na priznanie nemajetkovej ujmy. V ustanovení § 23 zákona č. 119/1990 Zb. sú jednotlivé nároky odôvodňujúce priznanie nemajetkovej ujmy uvedené len príkladmo, nemožno tam však zaradiť i nárok na priznanie nemajetkovej ujmy, pretože by tak súd nahradzoval činnosť zákonodarcu. Keďže zákon o súdnej rehabilitácii je voči iným zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb. zákon č. 504/2014 Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť. Ak by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, upravil by to priamo v zákone. K možnosti priamej aplikácie Dohovoru o ochrane ľudských práv žalovaná poukázala na stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14 zo dňa 25.11.2014, z ktorého vyplýva, že nárok na náhradu nemateriálnej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká len za predpokladu, že k zásahu štátu do osobnej slobody dotknutej osoby prišlo, resp. bolo ukončené až po tom, ako sa táto medzinárodná zmluva stala pre Českú republiku záväzná (t. j. 18.03.1992). Účasť na rehabilitácii tejto osoby nie je z tohto hľadiska relevantná. Žalobca vykonal trest v období rokov 1960 až 1966, to je v čase, keď Slovenská republika nebola Dohovorom viazaná. Poukázala i na rozhodnutie KS BA zo dňa 25.02.2016 sp. zn. 3Co/38/2014, v ktorom súd vyslovil nemožnosť priamej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru v súvislosti s priznaním nároku na nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla zásahom do osobnej slobody dotknutej osoby, ku ktorému došlo resp. zásah bol ukončený v čase, keď Dohovor ešte nebol pre Slovenskú republiku záväzný. Nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu tak nevyplýva ani z vnútroštátnej právnej úpravy a ani z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Žalovaná navyše uvádza, že nárok na odškodnenie nemateriálnej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom neupravoval ani zákon č. 58/1969 Zb., pričom ani výklad čl. 36 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa zavádza Listina základných práv a slobôd a do ktorého boli inkorporované ustanovenia čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, neumožňoval výklad pojmu škoda tak, že by v sebe zahŕňal tak materiálnu ako aj nemateriálnu škodu a to vzhľadom na odlišnosť obsahov týchto pojmov. K uplatnenej výške škody žalovaná uviedla, že pri priznávaní zadosťučinenie súd musí prihliadať na skutočný závažný následok na poškodenom, ktorý mu bol spôsobený a aký to malo dopad na jeho život, teda musí byť preukázaná a zdôvodnená ujma. Žalobca si uplatnil zadosťučinenie vo výške 24.000,- eur odvodzujúc uvedenú sumu od rozsudku ESĽP vo veci Y. a H. proti A., čo však nemožno porovnávať, pretože išlo o inú situáciu a iný prípad v uvedenom rozsudku bola žalobcom priznaná aj majetková ujma a nie len

nemajetková ujma a nedá sa ustáliť, aká výška by bola nemajetková ujma. Žalobcom uplatnená výška nároku je neprimeraná, inštitút odškodnenia nemateriálnej ujmy slúži na nápravu morálnej ujmy a na zmiernenie následkov protiprávneho stavu. Peňažná satisfakcia má byť len vo výnimočných prípadoch, kedy iné prostriedky nápravy nie sú postačujúce. Žalobcovi bolo priznané odškodnenie podľa § 23 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 119/1990 Zb. rozhodnutím zo dňa 27.07.1994 č. 11477/93-91/1399/V-II-Ur sumou 42.577,- Ska rozhodnutím zo dňa 14.03.2013 č. 26665/2013-1531/7 sumou 710,35 eur. Záverom žalovaná zdôraznila, že žalobca žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemateriálnej ujmy požadoval od žalovanej 20.000,- eur avšak v žalobe si uplatnil sumu 24.000,- eur, čím nesplnil podmienku vo vzťahu k časti návrhu 4.000,- eur, pretože podmienka predbežného prerokovania musí byť splnená pred podaním návrhu na začatie konania. Preto vo vzťahu k uplatnenej časti návrhu 4.000,- eur žalovaná považuje tento nárok za predčasne podaný. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam navrhla žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú, pretože nie je daný právny základ pre priznanie nemateriálnej ujmy uplatnenej žalobcom.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej doručenom súdu dňa 04.11.2016 uviedol, že žaloba je založená na uznesení zo dňa 01.02.2013 č.k. 6Tv/4/2012-9, ktorým bol žalobca plne rehabilitovaný a preto prekluzívna lehota neskončila, nakoľko túto treba počítať od konečného rozhodnutia zo dňa 01.02.2013. Podľa žalobcu nárok na nemateriálnu ujmu možno priznať na základe ustanovenia § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., pretože ide o demonštratívny výpočet položiek na náhradu nemajetkovej. Nárok možno vyvodiť aj z čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. K stanovisku ÚS ČR, na ktorý poukázala žalovaná, uviedol, že Ústavný súd sa zaoberal len otázkou výkladu čl. 5 ods. 5 Dohovoru avšak neriešil nárok na náhradu nemateriálnej ujmy vo všeobecnej polohe. Poukázal na rozhodnutie KS BA zo dňa 09.06.2016 sp. zn. 9Co/344/2014, ktorým bol potvrdený rozsudok OS BA I zo dňa 30.01.2014 sp. zn. 21C/112/2012, kde v obdobnej veci bol priznaný nárok proti žalovanej. Podľa ESĽP odškodnenie zahŕňa tri zložky a to náhradu materiálnej škody, náhradu nemateriálnej ujmy a náhradu nákladov právneho zastúpenia, preto nie je dôvod žalobcovi priznať len dve zložky a jednu mu odoprieť. V písomnom doplnení svojej odpovede odkázal na právnu argumentáciu v odôvodnení rozsudku KS BA zo dňa 25.10.2016 č.k. 14Co/463/2015-168, ktorým potvrdil rozsudok OS BA I zo dňa 02.02.2015 č.k. 17C/157/2014-63 v obdobnej veci.

5. Žalovaná v písomnom vyjadrení k stanovisku žalobcu doručenom súdu dňa 29.11.2016 opätovne uviedla, že nárok žalobcu vo vzťahu k vykonanému trestu v trvaní XX mesiacov, považuje za uplatnený po uplynutí prekluzívnej lehoty, pretože rozsudok Vojenského obvodného súdu Prešov zo dňa 13.06.1191 bol podkladom pre odškodnenie k týmto XX mesiacom a skutočnosť, že bol žalobca naďalej považovaný za vinného a uvedený rozsudok bol neskôr zrušený, je irelevantné. Podľa judikatúry ESĽP musia byť všetky činy štátu v súlade s Dohovorom až dňom ratifikácie Dohovoru a neexistuje všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy spôsobené pred touto ratifikáciou, pretože by tým bol podkopaný všeobecný princíp zákazu retroaktivity. K tvrdeniu žalobcu, že jeho nárok možno priznať aj na základe čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uviedla, že z tieto ustanovenia nezakladajú nárok na náhradu nemateriálnej ujmy ale odkazujú na vnútroštátnu úpravu, pričom žiadny zákon platný v SR požadované odškodnenie nepriznáva.

6. Žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 13.10.2017 navrhol prerušiť konanie až do doby, kým dovolací súd nerozhodne o dovolaní žalovanej v obdobnej veci týkajúcej sa rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 21C/112/2012.

7. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení účinnom od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Podľa § 297 súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie.

10. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom poverený zástupca žalovaného uviedol, že sa pridržiava svojich písomných vyjadrení, nesúhlasí s návrhom žalobcu na prerušenie konania, pretože dovolanie

sa týka právnej otázky, či žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s obmedzením osobnej slobody, ku ktorej prišlo v čase, keď SR nebola Dohovorom viazaná. V danom konaní však namieta preklúziu v časti 16 mesiacov z 24 mesiacov, ktoré boli uložené rozsudkom z roku 1959, nakoľko k zníženiu tohto trestu na 8 mesiacov prišlo rozsudkom z roku 1991 a od vtedy (od 13.06.1991) začala plynúť prekluzívna lehota, ďalej namieta, že žalobca si v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 25.02.2013 uplatnil len výšku nemajetkovej ujmy 20.000,- eur, avšak žaluje 24.000,- eur, teda v časti 4.000,- eur nie je naplnená právna podmienka konania. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nenavrhol žiaden dôkaz opodstatňujúci jeho nárok, preto žalobu navrhuje zamietnuť.

11. Podľa § 219 ods. 1 CSP, rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie.

12. Súd rozhodol na základe predložených listinných dôkazov, najmä žaloby, potvrdenie o výkone väzby a VTOS žalobcu z 18.06.2012, rozsudku č. 1T/62/59, uznesenie Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. To/1/60, rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov sp.zn. 1T/26/60, uznesenia Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 3Rtv-13/91, rozsudku VOS Prešov sp. zn. 3Rtv-13/91, rozhodnutia MS SR č. 3582/94-91/197/V/II-Ur, rozhodnutia MS SR č. 11477/93-91/1399/V/II-Ur, uznesenia OS Prešov sp. zn. 6Nt/13/2012, uznesenia OS Prešov sp. zn. 6Tv/4/2012, žiadosti o dodatočné odškodnenie z 25.02.2013, rozhodnutia MS SR č. 26665/2013-1531/7, ako aj písomných a ústnych vyjadrení právneho zástupcu žalobcu a povereného zástupcu žalovaného; z ktorých zistil nasledovný skutkový a právny stav:

13. Žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 22.12.1959 sp. zn. 1T/62/59 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo dňa 22.01.1960 sp. zn. To/1/60 uznaný za vinného z trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 zákona č. 86/1950 Zb. a za to bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dva roky nepodmienečne. Uvedený trest vykonal v období od 08.02.1960 do 10.05.1960 a následne od 14.11.1964 do 14.08.1966 vykonal zvyšok trestu uloženého rozsudkom z roku 1959. V období od 14.11.1960 do 13.11.1964 žalobca vykonával trest odňatia slobody uložený mu rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 07.12.1960 sp. zn. 1T/26/60. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca v tomto konaní uplatnil len za odsúdenia z roku 1959. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 sp. zn. 3Rtv/13/91 súd podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona č. 119/1990 Zb. zrušil výrok o treste Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 22.12.1959 sp. zn. 1T/62/59 ako aj všetky rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom k zmene, ku ktorej prišlo, stratili svoj podklad. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 sp. zn. 3Rtv/41/91 súd podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona č. 119/1990 Zb. zrušil výrok o treste Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 07.12.1960 sp. zn. 1T/26/60 ako aj všetky rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom k zmene, ku ktorej prišlo, stratili svoj podklad. Zároveň Vojenský obvodový súd Prešov vydal dňa 13.06.1991 sp. zn. 3Rtv/13/91 rozsudok, ktorým žalobcovi uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov nepodmienečne. Tento rozsudok bol právoplatný dňom 13.06.1991. Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodnutím zo dňa 28.07.1994 č. 11477/93-91/1399/V-II-Ur určilo, že z úhrnného trestu odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov pripadá na trest z roku 1959 alikvotná časť 8 mesiacov. To znamená, že v trvaní 16 mesiacov bol žalobca oslobodený od vykonania trestu z roku 1595, pretože rozsudkom z roku 1959 mu súdu uložil trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov. O čiastku zodpovedajúcu tomuto obdobiu (16 mesiacov) bolo odškodnenie skrátené. Žalobca si na základe uvedeného rozhodnutia Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 sp. zn. 3Rtv/13/91 podal u žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku o odškodnenie, ktorá bola žalovanej doručená dňa 04.10.1993 a o ktorej žalovaná rozhodla stanoviskom zo dňa 28.07.2014 č. 11477/93-91/1399/V-II-Ur tak, že žalobcovi priznala odškodné v celkovej výške 42.577,- Sk a nepriznala mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Následne uznesením Okresného súdu Prešov boli rozhodnutím zo dňa 12.09.2012 sp. zn. 6Nt/13/2012 všetky právoplatné rozhodnutia zrušené a uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 01.02.2013 sp. zn. 6Tv/4/2012 bolo trestné stíhanie žalobcu z roku 1959 zastavené z dôvodu, že uvedený skutok nie je trestný čin a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalobca preto dňa 25.02.2013 požiadal žalovanú o odškodnenie vzhľadom k úplnej rehabilitácii za odsúdenie z roku 1959. Žalovaná žalobcu čiastočne odškodnila a to rozhodnutím zo dňa 14.03.2013 č. 26665/2013-1531/7 tak, že žalobcovi priznala odškodnenie vo výške 710,35 eur avšak nepriznala mu náhradu za nemajetkovú ujmu s odôvodnením, že zákon č. 119/1990 Zb. takéto odškodnenie neupravuje. Žalobca si preto uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu súdnou cestou a to za odsúdenie z roku 1959, z ktorého vykonal spolu 24 mesiacov vo výkone trestu odňatia slobody. Výšku

svojho nárok odôvodnil tak, že za každý mesiac strávený vo výkone trestu odňatia slobody požaduje sumu 1.000,- eur, t. j. spolu za 24 mesiacov suma 24.000,- eur.

14. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.

15. Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 cit. zákona činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.

16. Podľa ustanovenia § 23 ods. 1 cit. zákona nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e) náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia.

17. Podľa ustanovenia § 23 ods. 3 cit. zákona odškodnenie v plnom rozsahu sa poskytuje len vtedy, ak bolo odsudzujúce rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého alebo piateho oddielu a také rozhodnutie bolo úplne zrušené podľa tretieho oddielu a poškodený bol oslobodený spod obžaloby. Ak dôjde len k čiastočnej zmene odsudzujúceho súdneho rozhodnutia, poskytne sa odškodnenie len so zreteľom na rozdiel medzi trestami vykonanými na základe pôvodného rozsudku a ustanovenými primeranými trestami alebo novouloženými trestami.

18. Podľa ustanovenia § 24 ods. 1 cit. zákona pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

19. Podľa ustanovenia § 24 ods. 2 cit. zákona nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo, inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov, táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie.

20. Podľa ustanovenia § 193CSP súd je viazaný rozhodnutím Ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s ústavou SR, ústavným zákonom alebo. medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím Ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.

21. Súd, na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

22. Súd pri posudzovaní nároku žalobcu vychádzal predovšetkým zo zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii. Účelom tohto zákona bolo poskytnúť nápravu za krivdy, ku ktorým došlo v predchádzajúcom režime odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami, ktoré sú v rozpore s demokratickými princípmi spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práv a slobody a to predovšetkým zabezpečením spoločenskej rehabilitácie a primeraného hmotného zabezpečenia neprávom odsúdeným osobám, pričom toto rozmedzie (rozsah) zákonodarca upravil v citovanom zákone. Keďže zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii je voči iným zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb. zákon č. 504/2014 Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pred inými zákonmi. V ustanovení § 23 citovaného zákona sú uvedené jednotlivé nároky, za ktoré patrí takýmto osobám odškodnenie, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy však z uvedeného ustanovenia nevyplýva. Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že jednotlivé nároky sú v § 23 citovaného zákona uvádzané len ako príklady, pričom ich výpočet je demonštratívny a možno tam zahrnúť i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V danom prípade súd mal za to, že ak by zákonodarca chcel v zákone upraviť i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, spravil by tak výslovným vyjadrením priamo v zákone pri jeho prijatí, prípadne neskôr pri jeho novelizácii. Pokiaľ tak však sám zákonodarca nespravil v rámci vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, orgán súdnej moci nemôže jeho vôľu nahrádzať pri aplikácii práva v súdnom konaní. Všeobecný súd nemôže ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznávať v civilnom procese aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým a právnickým osobám, pretože by tak neprípustným spôsobom prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzené Ústavou SR.

23. K posudzovaniu priznania nároku žalobcu na základe Dohovoru o ochrane ľudských práv resp. k možnosti jeho priamej aplikácie na žalobcom uplatnený nárok súd uvádza, že uplatnený nárok nie je možné priznať ani v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru a to z dôvodu, že Dohovor sa stal pre Slovenskú republiku ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR záväzný až od 18.03.1992 a teda SR je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.03.1992. Žalobca bol však uznaný za vinného rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice z roku 1959 a rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov z roku 1960, ktoré boli zrušené Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 a následným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 bol žalobcovi uložený úhrnný trest odňatia slobody za uvedené predchádzajúce odsúdenia, pričom trest za tieto odsúdenia vykonal od 08.02.1960 do 14.08.1966, t. j. pred ratifikáciou Dohovoru. V tejto súvislosti súd poukazuje na stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14 zo dňa 25.11.2014, z ktorého vyplýva, že nárok na náhradu nemateriálnej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká len za predpokladu, že k zásahu štátu do osobnej slobody dotknutej osoby prišlo, resp. bolo ukončené až po tom, ako sa táto medzinárodná zmluva stala pre Českú republiku záväzná (t. j. 18.03.1992). Účasť na rehabilitácii tejto osoby nie je z tohto hľadiska relevantná. Keďže žalobca vykonal trest v období rokov 1960 až 1966, to je v čase, keď Slovenská republika nebola Dohovorom viazaná, nemožno žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy titulom Dohovoru, pretože zásah do osobnej slobody žalobcu bol ukončený v čase, keď Dohovor nebol pre SR záväzný. S uvedeným záverom sa stotožnil i Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí zo dňa 25.02.2016 sp. zn. 3Co/38/2014, v ktorom vyslovil nemožnosť priamej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru v súvislosti s priznaním nároku na nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla zásahom do osobnej slobody dotknutej osoby, ku ktorému došlo resp. zásah bol ukončený v čase, keď Dohovor ešte nebol pre Slovenskú republiku záväzný. Súd poukazuje i na rozsudok ESĽP vo veci H. versus N. (sťažnosť č. 44912/98) zo dňa 28.09.2004, podľa ktorého Dohovor neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené predtým, ako ratifikovali Dohovor. V zmysle judikatúry ESĽP až dňom ratifikácie Dohovoru musia byť všetky činy štátu v súlade s Dohovorom, neexistuje však všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré boli spôsobené pred ratifikáciou Dohovoru, pretože by sa tým podkopal jednak všeobecný princíp zákazu retroaktivity a zároveň aj rozdiel medzi porušením a nápravou, na ktorom je založené právo zodpovednosti štátu (napríklad rozsudok veľkého senátu zo dňa 08.03.2006 vo veci G. vs. U., sťažnosť č. XXXXX/XX, rozsudok zo dňa 04.09.2007 vo veci M. J. V. O. K. O.´. F.-S. D. O. A. O. X. a 275 ďalších proti J., sťažnosť č. XXXXX/XX).

24. K priznaniu nároku žalobcu na základe Listiny základných práv a slobôd súd uvádza, že Listina základných práv a slobôd bola rovnako ako Dohovor ratifikovaná bývalou ČSFR až po prijatí zákona č. 119/1990 Zb. Ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. z 09.01.1991 sa uviedla do právneho poriadku bývalej ČSFR Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej

a Slovenskej republiky. Tým, že Dohovor ako aj Listina základných práv a slobôd boli ratifikované bývalou ČSFR až po prijatí zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, s poukazom na vyššie uvedený rozsudok ESĽP zo dňa 28.09.2004 H. vs. Slovenská V., ktorého obsahom je súd viazaný podľa § 193 viazaný, nie je možné žalobcom uplatnený nárok priznať a to ani v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru a ani článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Rozsudok ESĽP zo dňa 28.09.2004 H. vs. Slovenská V. podáva výklad k právnej úprave Slovenskej republiky, na rozdiel od rozsudku ESĽP vo veci Y. a H. proti A., číslo sťažnosti XXXXX/XX a XXXXX/XX zo dňa 29.05.1997, na ktorý sa odvolával žalobca, sa zaoberal ESĽP porušením právnej povinnosti A. voči sťažovateľom. Súd dodáva, že v danom prípade platí aj pre súdy vymedzený príkaz ustanovený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a rozsahu ako aj spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

25. So žalobcovým tvrdením, že jeho uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zakladá aj čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, sa súd rovnako nestotožnil a to z dôvodu, že podľa čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ak sa niekomu dokázalo spáchanie trestného činu a ak bol neskôr tento dôkaz vyvrátený alebo ak bol niekto oslobodený spod obžaloby na základe toho, že nejaká nová skutočnosť presvedčivo ukazuje, že výrokom súdu bol porušený zákon, poskytne sa tomu, kto bol potrestaný na základe takého dôkazu, náhrada podľa zákona, pokiaľ sa nedokáže, že včasné uvedenie do známosti prv neznámej skutočnosti nejde úplne ani čiastočne na ujmu tejto osoby. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach nezakladá priamo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ale odkazuje na príslušnú vnútroštátnu úpravu, pričom však žiadny zákon platný v SR takéto odškodnenie žalobcovi nepriznáva. Preto súd na žalobcov nárok nemohol aplikovať ani Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.

26. Súd navyše uvádza, že nárok na odškodnenie nemateriálnej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom neupravoval ani zákon č. 58/1969 Zb. a ani samotný výklad čl. 36 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa zavádza Listina základných práv a slobôd a do ktorého boli inkorporované ustanovenia čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, neumožňoval výklad pojmu škoda tak, že by v sebe zahŕňal tak materiálnu ako aj nemateriálnu škodu a to vzhľadom na odlišnosť obsahov týchto pojmov.

27. Keďže nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu nevyplýva ani z vnútroštátnej právnej úpravy a ani z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, súd žalobe nemohol vyhovieť a to z nedostatku práva na odškodnenie daného prípadu v platných hmotnoprávnych normách.

28. V prípade uplatneného nároku je zároveň zrejmé, že žalobcov nárok na odškodnenie je z väčšej časti podaný po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty ustanovenej v § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Podľa citovaného ustanovenia nárok treba uplatni v lehote troch rokov od právoplatnosti odsudzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo, inak nárok zaniká. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 sp. z. 3Rtv/91 súd zrušil vyššie uvedené rozsudky žalobcu z roku 1959 a 1960 a následne žalobcu Vojenský obvodový súd Prešov rozsudkom zo dňa 13.06.1991 sp. zn. 3Rtv-13/91 odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní XX mesiacov, z čoho osem mesiacov sa započítalo na trest uložený rozsudkom z roku 1959, podľa ktorého bol pôvodne žalobcovi uložený trest odňatia slobody v trvaní XX mesiacov. Je teda zrejmé, že vo vzťahu k XX mesiacom žalobcovi vznikol nárok na odškodnenie už v roku 1991. Žalobca si žiadosťou, ktorá bola doručená žalovanej dňa 04.10.1993, i uplatnil nárok na náhradu škody, pričom žalovaná nároku žalobcu v časti vyhovela a stanoviskom zo dňa 27.07.1994 č. 11477/93-91/1399/V-II.Ur žalobcu v časti odškodnila, nie však vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy. Žalobca si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil žalobou na súde až dňa 20.06.2014, čo je vo vzťahu k uvedeným XX mesiacov zjavne po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty, ktorá začala plynúť od roku 1991, pretože rozsudok Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.06.1991 sp. z. 3Rtv-13/91 bol podkladom pre odškodnenie vzniknutej škody v súvislosti s predmetnou časťou vykonaného trestu odňatia slobody a skutočnosť, že žalobca bol naďalej považovaný za vinného a uvedený rozsudok bol neskôr zrušený, je v danom smere irelevantná.

29. Zároveň je zrejmé, že časť žalobcom uplatneného nároku o výške 4.000,- eur je podaná predčasne a to z dôvodu, že žalobca si žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 25.02.2013 uplatnil u žalovanej nárok na náhradu nemateriálnej ujmy vo výške 20.000,- eur avšak v

žalobe si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej škody vo výške 24.000,- eur, čím nesplnil zákonom stanovenú podmienku vo vzťahu k časti návrhu 4.000,- eur, pretože podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je hmotnoprávnou podmienkou pre podanie žaloby o náhradu škody. Podmienka predbežného prerokovania tak musí byť splnená pred podaním návrhu na začatie konania, čo v danom prípade vo vzťahu k časti nároku vo výške 4.000,- eur splnené nebolo.

30. Žalobca v konaní podal návrh na prerušenie konania, ktorý bol súdu doručený dňa 28.09.2017. Uvedeným návrhom žiadal prerušiť konanie až do doby, pokým dovolací súd nerozhodne o dovolaní žalovanej v obdobnej veci podanej v konaní OS BA I sp. zn. 21C/21/2012, v ktorej bol žalobcom O. H. (žalobca uviedol nesprávnu spisovú značku, pretože správna sp. zn. je 21C/112/2012 žalobca O. H.). Bližšie svoj návrh na prerušenie konania nezdôvodnil.

31. Žalovaná k návrhu žalobcu na prerušenie konania na pojednávaní uviedla, že predmetom dovolania v tam uvedenej veci je len otázka, či žalobca má alebo nemá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s obmedzením osobnej slobody, ku ktorej prišlo v čase, keď SR nebola Dohovorom viazaná. V danom konaní je niekoľko dôvodov, prečo žalobe nemožno vyhovieť, preto nesúhlasí s návrhom na prerušenie konania.

32. Podľa § 162 súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. Súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním uznesenia o prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania. O zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

33. Podľa § 162 ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.

34. V danom prípade súd nepovažoval za dôležité prerušiť konanie a čakať na rozhodnutie dovolacieho súdu o dovolaní žalovanej, pretože ako uviedol žalovaný, v danom prípade existovalo viacero dôvodov, pre ktoré nebolo možné žalobe vyhovieť a zároveň mal súd za to, že rozhodnutie dovolacieho súdu nie je možné priamo aplikovať na daný spor, pretože nejde o totožný prípad. V tam uvedenom konaní sp. zn. 21C/112/2012, v ktorom je podané dovolanie a na ktoré rozhodnutie by mal súd v tomto spore čakať, išlo okrem iného i k hrubému porušeniu zásady „ne bis in idem“, čo však nie je prípad žalobcu. Nejde teda o totožný prípad a súd preto nevidel dôvod prerušiť konanie až do rozhodnutia dovolacieho súdu o veci, ktorá nie je totožná s predmetom tohto sporu. Prerušenie konania by okrem iného viedlo len k zbytočným prieťahom v konaní. Z uvedených dôvodov súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

35. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v treťom výroku enunciátu rozsudku tak, že žalovaná nemá právo na náhradu trov konania.

36. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

37. Žalovaná mala v konaní plný úspech, preto jej podľa § 255 ods. 1 vznikol nárok na náhradu trov konania. Vzhľadom k tomu, že žalovaná výslovne vyhlásila, že si trovy konania neuplatňuje a zo súdneho spisu žiadne trovy žalovanej ani nevyplývajú, súd jej ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti prvému výroku tohto rozsudku, ktorým súd zamietol návrh na prerušenie konania, je prípustné odvolanie (§ 357 písm. n/ .

Proti druhému výroku tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o veci samej, je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 .

Proti tretiemu výroku tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania, je prípustné odvolanie (§ 357 písm. m/ .

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , v dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 . Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§ 362 ods. 2 . V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a uvedenie spisovej značky prebiehajúceho konania /§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP/) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /odvolacie dôvody/ a čoho sa odvolateľ domáha /odvolací návrh/ (§ 363 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 . Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 . Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 . Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 . Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 . Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov).