Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-393-2016.pdf
PDF · 95 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/393/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobkyne Y., proti žalovanému F., o určenie neexistencie záložného práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 16. júna 2016, č.k. 9C/72/2015-47, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že záložné právo zapísané v časti „I.“ na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. F. na nehnuteľnosti - parcelu reg. B.. XXXX, na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. F. na parcelu reg. B.. XXXX/X, na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. F. na nehnuteľnosti - na dom s.č. XXX na parcele č. XXXX, na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. F. na parcelu reg. B.. XXXX, na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. F. na parc. reg. E č. XXXX v prospech F., povolené na základe vkladu do katastra nehnuteľností pod č. V XXX/XX. zaniklo. Vo výroku II. priznal žalobkyni náhradu trov konania vo výške 100%. Vychádzal zo zistenia, že dňa 10.06.2008 bola medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom uzatvorená Zmluva o úvere, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni úver v sume 12.000,- Sk (398,33 Eur), ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť žalovanému zvýšený o príslušný poplatok vo výške 11.520,- Sk, celkovo sa tak zaviazala vrátiť žalovanému sumu 23.520,- Sk v dvanástich mesačných splátkach po 1.960,- Sk počnúc dňom 17.07.2008. Touto zmluvou bol ďalej P. splnomocnený, aby za účelom zabezpečenia pohľadávky veriteľa uzatvoril v mene žalobkyne záložnú zmluvu podľa Občianskeho zákonníka k nehnuteľnostiam, ktoré v čase uzatvorenia záložnej zmluvy sú vo vlastníctve žalobkyne, alebo ktoré sú podľa katastrálneho portálu zapísané na listoch vlastníctva tvoriacich prílohu tejto zmluvy. Na listoch vlastníctva č. XXXX, č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX pre k.ú. F. v časti I. je zapísaný vklad záložného práva v prospech žalovaného. Záložnú zmluvu súd k dispozícii nemal, avšak medzi zmluvnými stranami nebolo sporné, že na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere zo dňa 10.06.2008 došlo k jej uzatvoreniu a na jej základe k zápisu záložného práva do katastra nehnuteľností. Z prehľadu platieb a zostatkov na úverovej zmluve vyplýva, že úver bol poskytnutý vo výške 398,33 Eur, splatených bolo 845,77 Eur, celková dlžná suma bola vo výške 1.663,98 Eur. Mailom zo dňa 22.04.2015 vyzval právny zástupca žalobkyne žalovaného na splnenie povinnosti podľa § 151md Občianskeho zákonníka - podanie žiadosti o výmaz záložného práva k založeným nehnuteľnostiam z dôvodu zániku zabezpečenej pohľadávky. Žalovaný reagoval tým, že žalobkyňa nemá svoje záväzky uhradené v celom rozsahu, z tohto dôvodu nepodnikne kroky k výmazu záložného práva. Dlžná suma mala byť ku dňu spísania mailu 818,21 Eur. Napriek tomu, že predmetná zmluva o úvere je absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom v zmysle Obchodného zákonníka, vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a spotrebiteľa, ako aj vzhľadom nato, že ide
o formulárový typ zmluvy, keď spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, je potrebné túto zmluvu posúdiť i z pohľadu spotrebiteľského práva. V čase uzatvorenia zmluvy medzi pôvodným veriteľom a žalobkyňou bol takýmto právnym predpisom zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V danom prípade je zrejmé, že zmluva o úvere, ktorú účastníci uzatvorili, neobsahuje niektoré podstatné náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g/, h/, j/, k/. Z tohto dôvodu súd poskytnutý úver považoval za bezúročný a bez poplatkov. Z prehľadu vyplýva, že žalobkyňa uhradila žalovanému celkom sumu 845,77 Eur, pričom úver čerpala v celkovej výške 398,33 Eur. Je tak zrejmé, že istina je v tomto okamihu už v plnej výške zaplatená a žalobkyni už žiadne povinnosti z tejto zmluvy neplynú. Na samotnú úverovú zmluvu bola následne viazaná aj záložná zmluva na nehnuteľnosti žalobkyne. Na základe takto vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že záložné právo k nehnuteľnostiam žalobkyne zaniklo v súlade s § 151md ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka, keďže pohľadávka žalovaného z uzatvorenej úverovej zmluvy je v celom rozsahu zaplatená. Súd preto žalobe žalobkyne vyhovel a určil zánik záložných práv na jednotlivých nehnuteľnostiach v súlade s návrhom žalobkyne. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem žalobkyne na takomto určení, konštatoval, že bez takéhoto určenia je postavenie žalobkyne právne neisté. Je zrejmé, že žalovaný ešte stále eviduje voči žalobkyni akúsi pohľadávku a z tohto dôvodu odmieta podať návrh na výmaz záložného práva. Zápis záložného práva v listoch vlastníctva je však v súčasnosti na ťarchu žalobkyne, obmedzuje ju v dispozícii s nehnuteľnosťami. Existujú aj právne názory, podľa ktorých nie je možné určiť zánik záložného práva, či neexistenciu záložného práva k nehnuteľnostiam v minulosti, keďže žalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p. sa možno domáhať iba určenia, či tu právo je alebo nie je. Z obsahového hľadiska (a súd by najmä v prípade spotrebiteľa mal takéto hľadisko použiť) je však dosah rozhodnutia rovnaký bez ohľadu na to, či súd konštatuje, že došlo k zániku záložného práva alebo konštatuje, že záložné právo neexistuje. Opačný názor by bol príliš formalistický. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 7 O.s.p. Žalobkyňa bola v konaní úspešná, preto jej patrí náhrada trov konania v celosti s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p. a mal za to, že rozsudok súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Poukázal na ust. § 157 ods. 2 a ust. § 167 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd v odôvodnení rozhodnutia stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Mal za to, že odôvodnenie predmetného rozhodnutia tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A) a Ústavného súdu SR (nález z 12.05.2004 sp. zn. I ÚS 226/03), podľa ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Z uvedeného je evidentné, že súd predmetné rozhodnutie neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Zdôraznil, že jediný dôvod, prečo súd prvej inštancie vyhlásil, že záložné právo zapísané v časti „I.“ na LV č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX zaniklo, bolo určenie súdu, že sa jedná o zmluvu bez poplatkov a bez úrokov. Mal za to, že súd nedostatočne preskúmal skutkový stav, nakoľko dňa 25.09.2014 bol vydaný rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 10C/62/2014, kde sa domáhal žalobca zaplatenia 447,39 Eur. Žaloba bola zamietnutá, rozsudok bol potvrdený Krajským súdom TT, sp. zn. 19Co/927/2014-170 zo dňa 24.03.2016.
3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Nestotožnila sa s argumentáciou žalovaného, že predmetný rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie spĺňa parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia. Mala za to, že vo veci konajúci súd vo svojom rozhodnutí výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vyporiadal sa s rozhodujúcimi argumentmi oboch strán. Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle a odôvodnenie spĺňa parametre zákonného odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní svoje tvrdenia opiera o fakt, že na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom prebiehalo z predmetnej zmluvy o úvere konanie pod sp. zn. 10C/62/2014, k tomu uviedla, že v predmetnom konaní súd jej žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol z dôvodu uplynutia
subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia. V preskúmavanej veci, v konaní o určenie neexistencie záložného práva sa rozhoduje o inom nároku, ktorý s konaním 10C/62/2014 nemá takmer nič spoločné. V tomto konaní sa rozhoduje o tom, či záložné právo vzniknuté na základe predmetnej úverovej zmluvy trvá, nakoľko zo strany žalobcu bolo žalovanému poskytnuté plnenie, na ktoré mal nárok, a to v rozsahu nad jeho rámec, čo koniec koncov konštatoval už aj súd konajúci v konaní pod sp. zn. 10C/62/2014, ale aj vo veci konajúci súd v tomto konaní. Vyslovila názor, že záložné právo nemôže zabezpečovať pohľadávku, ktorá neexistuje, resp. ju nemôže zabezpečovať nad rámec jej skutočnej výšky. Z podstaty záložného práva vyplýva, že ide o vedľajší, akcesorický právny vzťah, ktorý trvá dovtedy, kým trvá hlavný právny vzťah. V prejednávanom prípade však k zániku záväzku došlo jeho splnením, teda splatením istiny úveru, ktorý jej bol poskytnutý. Momentom vrátenia tejto listiny tak došlo k zániku nielen hlavného záväzku, ale aj k zániku záväzku zabezpečovacieho - záložného práva. V tom čase bol tak žalovaný povinný podať návrh na výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností, avšak túto povinnosť si doposiaľ nesplnil, preto bola nútená podať žalobu na súd. Naliehavý právny záujem na takomto určení spočíva v tom, že bez právoplatného rozhodnutia súdu môže žalovaný kedykoľvek pristúpiť k výkonu záložného práva, a to napriek tomu, že týmto si žalovaný zabezpečuje len pohľadávku, ktorá reálne ani neexistuje a na ktorú nemá nárok. Takýmto výkonom tak neprimerane môže dôjsť k neoprávneným zásahom do jej práv, čím bude porušené jedno z jej základných práv garantovaných okrem iného aj Ústavou Slovenskej republiky, a to práva na majetok. Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 48,14 Eur.
4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalovaným, došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc z uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy CSP uvedené v jeho článku 2 ods. 1 a článku 3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.
6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom názore, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení zániku záložného práva k nehnuteľnostiam, nakoľko bez takéhoto určenia je postavenie žalobkyne právne neisté. Je zrejmé, že žalovaný ešte stále eviduje voči žalobkyni akúsi pohľadávku a z tohto dôvodu odmieta podať návrh na výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností. Zápis záložného práva v listoch vlastníctva je v súčasnosti na ťarchu žalobkyne, obmedzuje ju v dispozícii s nehnuteľnosťami. Konštatoval, že existujú aj právne názory, podľa ktorých nie je možné určiť zánik záložného práva, či neexistenciu záložného práva k nehnuteľnostiam v minulosti, keďže žalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p. sa možno domáhať iba určenia, či tu právo je alebo nie je. Z obsahového hľadiska (a súd najmä v prípade spotrebiteľa by mal takéto hľadisko použiť) je však dosah rozhodnutia rovnaký bez ohľadu na to, či súd konštatuje, že došlo k zániku záložného práva alebo konštatuje, že záložné právo neexistuje. Opačný názor by bol príliš formalistický. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že záložné právo k nehnuteľnostiam žalobkyne zaniklo v súlade s § 151md ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka, keďže pohľadávka žalovaného z uzatvorenej úverovej zmluvy je v celom rozsahu zaplatená. Konštatoval, že zmluva o úvere, ktorú účastníci uzatvorili, neobsahuje niektoré podstatné náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g/, h/, j/, k/ zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, preto poskytnutý úver považoval za bezúročný a bez poplatkov. Z prehľadu splátok vyplýva, že žalobkyňa uhradila žalovanému celkom sumu 845,77 Eur, pričom čerpala úver v celkovej výške 398,33 Eur. Z uvedeného je zrejmé, že istina úveru je v celom rozsahu zaplatená a žalobkyni už žiadne povinnosti z tejto zmluvy neplynú. Z uvedených dôvodov žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel.
7. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné:
8. Žalovaný svojím odvolaním namieta nedostatočné odôvodnenie a presvedčivosť napadnutého rozsudku, ako aj to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
9. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (od 01.07.2016 § 220 ods. 2 CSP) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
10. Pokiaľ žalovaný namieta, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený, odvolací súd konštatuje, že táto námietka neobstojí, nakoľko rozsudok obsahuje všetky zákonné náležitosti, súd prvej inštancie stručne a jasne v ňom opísal stanoviská a argumentáciu obidvoch strán, z ktorých dôkazov vo veci vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení týchto dôkazov riadil, a ako vec posúdil po právnej stránke. Súd prvej inštancie odôvodnil, z akých dôvodov žalobe žalobkyne vyhovel, keď za najpodstatnejší dôvod považoval, že záložné právo k nehnuteľnostiam žalobkyne zaniklo v súlade s § 151md ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka, nakoľko mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že pohľadávka žalovaného z uzatvorenej úverovej zmluvy je v celom rozsahu zaplatená. Konštatoval, že zmluva o úvere, ktorú strany sporu uzatvorili, neobsahuje podstatné náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g/, h/, j/, k/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a z tohto dôvodu považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Za stavu, že žalobkyňa čerpala úver v celkovej výške 398,33 Eur, pričom žalovanému uhradila celkom sumu 845,77 Eur, dospel k záveru, že istina úveru je v plnej výške zaplatená a záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo zánikom zabezpečenej pohľadávky. Skutočnosť, že žalovaný sa s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o neodôvodnenosti napadnutého rozsudku.
11. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne preskúmal skutkový stav veci a dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že záložné právo zaniklo splnením zabezpečenej pohľadávky, pričom poukázal na rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 10C/62/2014, ktorým bola žaloba žalobkyne o zaplatenie 447,39 Eur zamietnutá.
12. Z úradnej činnosti odvolacieho súdu bolo zistené, že žalobkyňa sa domáhala na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/62/2014 zaplatenia sumy 447,39 Eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovaného. Dôvodila tým, že pre absenciu podstatných obligatórnych náležitostí v úverovej zmluve mal žalovaný nárok len na vrátenie ním poskytnutej istiny vo výške 398,38 Eur bez úrokov a poplatkov. Trvala na tom, že žalovanému zaplatila sumu 845,77 Eur, t.j. o 447,39 Eur viac než mal žalovaný nárok, v rozsahu sumy 447,39 Eur tak došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol z dôvodu, že žalobkyňa podala žalobu po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 24. marca 2016, č.k. 19Co/927/2014-170 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Z uvedeného je zrejmé, že súd sa v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/62/2014 nezaoberal skúmaním obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere v zmysle zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keď žalobu zamietol len z toho dôvodu, že žalobkyňa podala žalobu oneskorene po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty. V prejednávanej veci súd prvej inštancie skúmal obligatórne náležitosti zmluvy o úvere podľa § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu právnemu záveru, že zmluva o úvere zo dňa 10.06.2008 neobsahuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 písm. g/, h/, j/, k/, a preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za stavu, že žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 398,33 Eur, pričom žalobkyňa uhradila žalovanému celkom sumu 845,77 Eur, dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že žalobkyni už žiadne povinnosti z úverovej zmluvy neplynú a záložné právo k nehnuteľnostiam žalobkyne zaniklo zánikom zabezpečenej pohľadávky v zmysle § 151md ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka. Odvolacie námietky žalovaného boli preto nedôvodné.
13. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu.
15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).