Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_12Csp-146-2016.pdf
PDF · 125.22 KB
No categories available
12Csp/146/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobcu: E. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XXX, XXX XX V., v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Ambróza Motyku, advokátom so sídlom v Stropkove, Námestie SNP 7, IČO: 35510722 proti žalovanému: Provident Financial s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 35805731 zastúpený advokátom De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04, Bratislava, IČO: 36868949, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 306,83 EUR, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaný m á vo vzťahu k žalobcovi n á r o k na zaplatenie trov konania v rozsahu 100 % trov konania, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 31. 10. 2016 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 306,83 EUR.
2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere č.569676920 zo dňa 12. 7. 2013, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 420 EUR. V zmluve bola uvedená ročná úroková sadzba vo výške 22,38 % a administratívny poplatok vo výške 84,42 EUR. Celková čiastka, ktorú mal zaplatiť žalovanému, predstavovala sumu 564,90 EUR. Zároveň došlo aj k uzatvoreniu zmluvy o zabezpečení splátok úveru, podľa ktorej mal zaplatiť za službu žalovaného spočívajúcu v preberaní splátok odmenu vo výške 216,30 EUR. Spolu teda mal žalovanému za sumu 420 EUR zaplatiť 781,20 EUR, žalovanému uhradil sumu 726,83 EUR. Poukázal na to, že sa jednalo spotrebiteľský úver, ktorý v zmysle zákona platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy č. 129/2010 Z.z. mal obsahovať náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2. Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru písm. f) a preto podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ sa týka konečnej splatnosti úveru formuláciou už 60 týždenných splátok, podľa jeho názoru takisto nezahŕňa splnenie požiadavky vyjadrenej v zákone. Uviedol, že z predmetnej zmluvy nie je zrejmé, kedy nastane konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Mal zato, že sa vyžaduje časová špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov, týmto sú dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok. Potom bolo úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné na údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Bezdôvodné obohatenie žaluje vo výške rozdielu medzi platbami vo výške 726,83 EUR a výškou úveru 420 EUR, teda 306,83 EUR.
3. Uviedol, že o tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil, sa dozvedel od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa v mesiaci september 2016, kedy sa na neho obrátil so žiadosťou o poradenstvo ohľadom zmluvy žalovaného. Tam ho informovali o tom, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere musia mať náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v prípade, že neobsahujú predpísané náležitosti, sú v zmysle zákona bezúročné a bez poplatkov. Taktiež poukázal na to, že je potrebné prihliadnuť na objektívnu premlčaciu dobu, nakoľko išlo o úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým, že nedávajú dodávatelia svoje zmluvy do súladu so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Objektívna premlčacia doba je 10 rokov.
4. Žalobca súdu predložil listinné dôkazy, a to: zmluvu o úvere uzavretú dňa 12. 7. 2013, zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 12. 7. 2013, kartu splátok.
5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril (č.l.sp. 13 a násl.) a uviedol, že skutočne došlo medzi stranami k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 569676920 zo dňa 2. 7. 2013, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver 420 EUR. Po uzatvorení zmluvy o úvere sporu uzatvorili zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 12. 7. 2013, na základe zmluvy o doplnkovej služby sa zaviazal žalobca zaplatiť žalovanému odmenu vo výške 216,30 EUR a žalovaný poskytol žalobcovi službu uvedenú v bode 1.1 zmluvy. Žalobca ku dňu podania splatil z celkovej dlžnej sumy zo zmluvy o úvere a zo zmluvy o doplnkovej službe sumu v celkovej výške 739,83 EUR, uvedené bolo spôsobené tým, že mu bola zo strany žalovaného poskytnutá zľava na predčasné splatenie spotrebiteľského úveru vo výške 41,37 EUR.
6. Pokiaľ žalobca tvrdí, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nebol uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru - zmluva jednoznačne uvádza, že úver „sa poskytuje na dobu 60 týždňov“ a termín konečnej splatnosti je „siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy“ (rozumej zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Z uvedeného je zrejmé, že adhézne zmluvy o spotrebiteľskom úvere používané žalovaným obsahujú tak dĺžku úverového vzťahu, ako aj presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ak si spotrebiteľ bude plniť svoje povinnosti presne podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. nevyžaduje uvedenie dátumu, ale vyžaduje len uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru. V slovenskom jazyku pritom nie sú pojmy „termín“ a „dátum“ synonymami. Pojem „termín“ vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť. Pojem „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac, rok. Súčasne žalovaný považuje dôvod uvádzaný žalobcom za bagateľný, ktorý z hľadiska vôle zmluvných strán ako dôvod pre bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemôže obstáť. V súvislosti s prípadnou možnou snahou žalobcu uviedol, že je nedôvodné stotožňovať dva rozdielne pojmy, používané dokonca v rovnakom právnom predpise.
7. Žalovaný poukázal na konštantnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej sú „Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov nEURčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“ (napr. nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014).
8. Poukázal aj na to, že samotný Súdny dvor Európskej únie konštatoval v rozsudku vo veci C-42/15 z 9. novembra 2016, že „nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátky spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum“, čím nejednotnú vnútroštátnych aplikačnú prax definitívne ustálil.
9. Taktiež motivácia a dôvod žalobcom uplatnený v žalobe, uviedol, že nemá oporu v zákone, ale je tiež v priamom rozpore aj s ústavnými princípmi, ako aj samotnými zásadami súkromného práva, konkrétne zásadou zmluvnej voľnosti garantovanej § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zásadou pacta sunt servanda, ktorá je nielen základnou zásadou súkromného práva, ale je chránená aj princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 38/1999) „V právnom štáte sú vzťahy medzi veriteľom a dlžníkom založené na očakávaní, že dlžníci si budú plniť
svoje povinnosti“, ochranou autonómie zmluvných strán garantovanou čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, princípom ochrany nadobudnutých práv a právnej istoty, ktoré možno vyvodiť z princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 36/95) a zákaze prehnaného formalizmu (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 243/07). 10. Argumentáciu žalobcu považoval za rozpornú s Európskou právnou úpravou, pretože smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48/ES"), na rozdiel od predchádzajúcej smernice Rady 87/102/EHS, zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť.
11. Žalovaný poukázal na to, že v prípade z rozporu medzi vnútroštátnym ustanovením a smernicou je potrebné aplikovať príslušné ustanovenie smernice namiesto zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Seda Kücükdeveci, C - 555 /07 bod 45, podľa ktorého „ pokiaľ ide o úlohu vnútroštátneho súdu v konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že dotknutá vnútroštátna právna úprava je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci ustanovení práva Únie a zabezpečiť jej uplatnenie v celom rozsahu “.
12. Žalovaný súčasne konštatoval, že závery rozhodnutí, ktoré uviedol žalobca na podporu svojich vyjadrení ako napríklad Krajského súdu Žiline zo dňa 25. 5. 2014 sp.zn. 5Co/286/2014 a rovnako rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 6. 2015 sp.zn. 6Co/155/2014 sú pre danú vec nepoužiteľné, pretože sa týkajú iného poskytovateľa spotrebiteľských úverov, žalovaného tieto rozhodnutia nezaväzovali a v oboch prípadoch išlo o druh spotrebiteľského úveru: takzvaný revolvingový úver, ktorý žalovaný neposkytuje.
13. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie, uviedol, že žalovaný nikdy neprijal od žalobcu žiadne plnenie, ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode a teda relevantnému právnemu titulu, čím je vylúčené, že by sa žalovaný mohol bezdôvodne obohatiť. Žalobca zo zmluvy o úvere, ktorá je predmetom tohto konania, nikdy neuhradil žalovanému sumu vo výške 1.268,98 EUR, ako to uvádza vo svojej žalobe, no z dôvodu procesnej ekonómie je podstatné tiež uviesť, že všetky plnenia v prospech žalovaného sa uskutočnili viac ako tri roky pred podaním žaloby, preto vzniesol námietku premlčania.
14. Žalobca sa k argumentácii žalovaného v súdom stanovenej lehote nevyjadril hoci mu súd doručil vyjadrenie žalovaného spolu s uznesením podľa § 167 ods. 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) dňa 24. 4. 2017 (15 dní).
15. Žalobca sa vo veci vyjadril až podaním doručeným súdu dňa 29. 6. 2014, ktorým rozšíril skutkové tvrdenia okrem toho, že zotrval na tom, že nepovažoval za dostatočne konkrétne a zrozumiteľné vyjadrenie smerujúce k naplneniu zmyslu a účelu zákonného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch priložil odpoveď Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 19. 9. 2016, v ktorej ministerstvo vyjadrilo, že po posúdení predložených formulárových zmluvách žalovaného dospelo k záveru, že v zmluvách absentujú údaje vyžadované v ustanovení § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v dôsledku, čoho je možné podľa ustanovenia § 11 zákona považovať poskytnuté úvery za bezúročné a bez poplatkové. Doplnil, že k zmluve podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, by zmluva mala obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; a uvedené všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Uviedol, že v spotrebiteľskej zmluve je uvedená RPMN na úrovni 70,38 % a žalovaný mu poskytol nesprávnu výšku RPMN, pretože do jej výpočtu nezarátal poplatok za zabezpečenie splátok úveru. Pri správnom zahrnutí predmetnej povinnej služby do RPMN, by táto výška bola 228,66 %. Uviedol, že v zmluva o spotrebiteľskom úvere absentuje termín konečnej splatnosti a je v nej uvedená nesprávna výška RPMN, preto je potrebné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov čím došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného vo výške 306,83 EUR. Ďalej doplnil skutkové tvrdenia vo vzťahu k tomu, že bezpochyby ide o tzv. formulárový charakter predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá bola vopred pripravená. Jeho zmluvná voľnosť bola obmedzená len na dohodu o výške poskytnutého úveru, pričom všetky ostatné zmluvné podmienky, ako aj všetky dokumenty predložené spolu so spotrebiteľskou zmluvou predstavovali diktát dodávateľa bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť obsah. Bolo mu povedané, že ak chce získať úver musí podpísať
aj predložené listiny. Takýmto spôsobom súčasne so spotrebiteľskou zmluvou podpísala aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 12. 7. 2013. Poukázal na to, že je potrebné ju podrobiť súdnej kontrole neprijateľných zmluvných podmienok, podľa ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby súd pripustil zmenu žaloby podľa ustanovenia § 142 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a okrem vydania bezdôvodného obohatenia žiadal o určenie že zmluvná podmienka predstavujúca povinnosť spotrebiteľa zaplatiť pevnou sumou poplatok za garantovanú službu vo výške 84,42 EUR v uvedenom bode 4 zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 569676920 zo dňa 12. 7. 2013 je neprijateľná a taktiež zmluvná podmienka uvedená v zmluve o zabezpečení splátok v bode 1.2 je neprijateľná. Žalobca doložil spolu s podaním doručeným súdu dňa 29. 6. 2017 aj odpoveď Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 19. 9. 2016, rozsudok tunajšieho súdu 14C/92/2013-287, 38C/140/2010-269, 11C/22/2014-281, rozsudok Krajského súdu Prešov 19Co/142/2016-328.
16. Žalovaný sa na predmetné vyjadrenia žalobcu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 18. 8. 2017 a namietal pripustenie zmeny žaloby a poukázal na to, že súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu, predmetom súdneho sporu na základe žalobcom podanej žaloby však sú len tie rozhodujúce skutočnosti, ktoré sú priamo opísané v ním podanej žalobe. Poukázal na ustanovenie § 132 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. v zmysle ktorého v žalobe je okrem všeobecných náležitostí vyžadované pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a podľa ustanovenia § 132 ods. 2 CSP - opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Uvedené má svoje opodstatnenie nielen z pohľadu rozlišovania, či existuje prekážka litispendencia alebo následne prekážka res iudicata, ale navyše a hlavne umožňuje žalovanému sa náležite vyjadriť k predmetu súdneho sporu. Nerešpektovaním danej zásady automaticky dochádza k znemožneniu žalovanému vyjadriť sa k porušeniu rovnosti strán, a teda aj k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Poukázal na to, že právo žalovaného vyjadriť sa k žalobe je následne realizované aj v rámci práva podať vyjadrenie k žalobe a duplike žalovaného na repliku žalobcu. S tým súvisí aj ďalšie ustanovenia CSP o sudcovskej koncentrácií konania, ktorá sa podľa § 291 ods. 3 CSP použije aj v prípade žalobcu, nakoľko tento je zastúpený advokátom.
17. Žalovaný poukázal na to, že uvedené bolo aj dôvodom prečo zákonodarca v rámci rekodifikácie civilného procesu v ustanovení § 140 CSP predefinoval legálny pojem zmena žaloby tak, že touto už nie je hlavný kvantitatívna zmena, ale i kvalitatívna zmena a po novom aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Uviedol, že zmena žaloby uskutočnená podaním žalobcu nastala po tom, ako bola žaloba doručená žalovanému a preto o jej pripustení rozhoduje súd uznesením podľa ustanovenie § 142 a § 146 CSP a mal zato, že zmena žaloby je v danom prípade neprípustná, nakoľko výsledky doterajšieho konania, by nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe, keďže o určovacích žalobných návrhoch navrhovaných v zmene žaloby vôbec nemožno konať preto, že tieto sú neprípustné podľa ustanovenia § 137 písm. d/ CSP. Žalobca zmenou žaloby urobil všetky doterajšie procesné úkony súdu a strán celkom zbytočnými a jeho doterajšie aj nové žalobné návrhy založil výlučne na nových skutkových tvrdeniach žalobcu.
18. Súd vo veci nepripustil zmenu žaloby, ktorú odôvodnil hospodárnosťou konania. Žalobca vo veci môže kedykoľvek podať samostatnú žalobu v rozsahu navrhovaného rozšírenia, čím neutrpí ani on sám, nakoľko ako spotrebiteľ je oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Súd bral na zreteľ na hospodárnosť najmä z časového aspektu, nakoľko návrh žalobcu tak podstatným spôsobom zmenil pôvodnú žalobu a išlo tak podstatné doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, že opätovne by súd musel aplikovať ustanovenie § 167 ods. 2 CSP, a v podstate začať konanie od začiatku, pritom od momentu podania žaloby 31. 10. 2016 do podania návrhu na zmenu žaloby 29. 6. 2017 ubehlo viac než 7 mesiacov. Pritom zásada procesnej hospodárnosti platí aj pre spotrebiteľa. Teda žalobca mal dostatok času na prípadnú zmenu žaloby v primeranom čase od podania žaloby. Z týchto dôvodov súd zamietol navrhovanú zmenu žaloby.
19. Na pojednávaní konanom dňa 12. 10. 2017 súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými zo strany žalobcu a žalovaného v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, ktorý sa vo veci ospravedlnil (č.l.sp. 92).
20. Na pojednávaní konanom dňa 12. 10. 2017 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zotrval na argumentácii uvedenej v žalobnom návrhu.
21. Zo zmluvy o úvere zo dňa 12. 7. 2013 mal súd zistené, že na základe zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 420 EUR s oznámením, že celkové náklady zákazníka podľa zákona sú tvorené súčtom úroku a administratívneho poplatku, pričom úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou vo výške 22,38 %, t. j. zo sumy úveru vo výške 60,48 EUR a administratívny poplatok pevnou sumou 84,42 EUR. Ďalej v zmluve bolo uvedené, že celkové náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú ročnú percentuálnu mieru nákladov 70,38 %. Uvedená bola aj celková suma ktorú je zákazník povinný zaplatiť vo výške 564,90 EUR. Priemerná RPMN bola uvedená vo výške 48,52 %, uvedené bolo, že zákazník zaplatí dlžnú sumu 60. týždenných splátkach, pričom výška jednej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú 9,42 EUR a výška poslednej splátky dlžnej sumy 9,12 EUR, s tým, že úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a termín splatnosti bol poslednej splátky a konečnej splatnosti úveru je 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Taktiež bol zaškrtnutý takzvaný hotovostný režim s presným znením „zákazník podpisom tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie celej čiastky úveru v hotovosti. Zákazník spláca splátky osobne v ktorejkoľvek banke alebo pobočke banky, vkladom na účet Providentu. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy“. V predmetom rámčeku hotovostný režim sú uvedené aj platobné údaje na poukazovanie splátok, a to číslo účtu banky, variabilný symbol aj konštantný symbol a špecifický symbol.
22. Podľa karty splátok žalobca splatil celý úver poslednou splátkou 13 EUR dňa 14. 4. 2014 a bola mu poskytnutá zľava 218,81 EUR.
23. Súd vec právne posúdil nasledovne:
24. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku premlčania k uplatnenému nároku, súd predtým, ako sa začal zaoberať samotným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia skúmal, či nárok žalobcu nie premlčaný.
25. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
26. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením správneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
27. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto v zákone ustanovenej (§ 100 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
28. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
29. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
30. Podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinný navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.
31. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, ktoré v súlade s ustanovením § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka podlieha premlčaniu. Pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia občiansky zákonník upravuje subjektívnu ako aj objektívnu premlčaciu dobu. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.
32. Subjektívna premlčacia doba je upravená v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka - začiatok jej plynutia sa odvíjala od okamihu, kedy sa oprávnený z bezdôvodného obohatenia dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil.
33. Premlčacie doby (tak subjektívna ako aj objektívna) pri bezdôvodnom obohatení a začínajú spravidla plynúť rôzne v závislosti od druhu bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu získaného plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plní bez právneho dôvodu a komu plnil. Bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod neskôr odpadol (§ 452), vzniká a objektívna doba na premlčanie práva na jeho vydanie preto začína plynúť okamihom odpadnutia právneho dôvodu poskytnutého plnenia. Začiatok subjektívnej premlčacej doby sa zhoduje s okamihom, keď sa oprávnený dozvedel o tom, komu plnil a o odpadnutí právneho dôvodu plnenia. Ak ide o bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu, treba rozlišovať prípady relatívnej a absolútnej neplatnosti právneho úkonu, z ktorého sa plnilo.
34. V prípade relatívne neplatného právneho úkonu o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť len od okamihu úspešného dovolania sa relatívnej neplatnosti, t. j. keď prejav oprávneného (dotknutého) došiel druhému účastníkovi právneho úkonu. Tento deň treba zásadne považovať za rozhodujúci okamih na určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Úspešným dovolaním sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu začína súčasne plynúť aj objektívna premlčacia doba. Do času dovolania sa neplatnosti takéhoto právneho úkonu, treba právny úkon považovať za platný (§ 40a Občianskeho zákonníka). Na tom nič nemení skutočnosť, že účinky neplatnosti právneho úkonu nastávajú od jeho vzniku. Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká spravidla od samého vzniku právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba začne plynúť teda od vzniku takéhoto právneho úkonu. Prípadne od poskytnutia plnenia na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Tieto okolnosti sa oprávnený obvykle dozvie už v čase vzniku absolútne neplatného právneho úkonu respektíve vtedy, kedy na základe takéhoto úkonu poskytol plnenie, tu súd poukazuje na rozhodnutie sp.zn. III. ÚS 158/99: „ak je právny úkon neplatný od samého počiatku (absolútna neplatnosť), tak akékoľvek plnenie na jeho základe poskytnuté je od tohto okamihu plnením z neplatného právneho úkonu, t. j. bezdôvodným obohatením a týmto okamžikom začína plynúť objektívna lehota na jeho vydanie.“.
35. V tejto právnej veci žalobca odvodzuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo do úrokov a poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Na základe týchto ustanovení označil úverovú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkovú.
36. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
37. Na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie neoprávnene získaného majetkového prospechu sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, kto sa na jeho úkor obohatil - získal majetkový prospech. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Skutočná vedomosť oprávneného o tom, že sa na jeho úkor získal majetkový prospech a v akej výške, predstavuje vedomosť o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Žalobca tvrdil, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od združenia (obsahom prehlásenia sú však vyjadrenia, že bol informovaný o zákonných ustanoveniach a o rozhodnutiach súdov, ktoré sú taktiež okrem iného síce anonymizované ale verejnosti prístupné). Pri použití žalobcovej argumentácie, by bolo možné posúvať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v podstate aj o niekoľko rokov a začiatok plynutia mal plne v rukách sám žalobca, založenom len na tom, kedy sa rozhodne navštíviť sídlo združenia, prípadne kedy by sa rozhodol, že sa začne zaujímať z hľadiska právneho posúdenia o to či úver predplatil.
38. Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. Zbierky zákonov Slovenskej republiky, o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka, domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
39. Pokiaľ žalobca tvrdil, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od združenia k tomuto tvrdeniu s prihliadnutím na ustanovenie § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. nemožno priznať právnu relevanciu. O prípadných v dôvodoch, prečo je zmluva bezúročná, bezpoplatková, vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právnych predpisov, mal žalobca podľa ustanovenia § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. vedomosť už pri podpise zmluvy o úvere. Rovnako mal vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy o tom, kto je veriteľom zo zmluvy a o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca. Žalobca od združenia získal iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa rozhodujúcich skutkových okolností, pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia (právny zástupca vo veci ani nenavrhol vypočuť samotného žalobcu pre dôslednejšie preukázanie ním tvrdených skutočností). Vyššie uvedené znamená, že mal vedomosť o skutkových okolnostiach a samotné oboznámenie s právnym posúdením nemalo vplyv na subjektívnu lehotu. Na základe týchto skutočností súd uzatvára, že subjektívna lehota na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec zákonom ustanovenej povinnosti a pretože žalobca už dňa 17. 2. 2014 zaplatil sumu 420 EUR (teda vrátil istinu 420 EUR) a nasledujúcou splátkou 3. 3. 2014 už začal plniť, titulom bezdôvodného obohatenia subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula najneskôr dňa 3. 3. 2016, žaloba bola podaná dňa 31. 10. 2016.
40. Pre úplnosť vzhľadom na vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu, že je potrebné považovať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby od momentu, odkedy spotrebiteľ bol oboznámený prostredníctvom Združenia na ochranu práv spotrebiteľa, súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 143/2016, ktorý sa vyjadril k právnemu záveru Krajského súdu Banskej Bystrici č.k. 14Co109/2014-236 zo dňa 23. 9. 2014, ohľadom momentu začatia plynutia premlčacej doby z právneho titulu prijatia bezdôvodného obohatenia, že je zásadné, kedy sa sťažovateľka preukázateľne mohla o bezdôvodnom obohatení žalovaného dozvedieť. Ústavný súd konštatoval, že tento právny záver krajského súdu nepovažuje za svojvoľný ani za prijatý v zjavnom omyle respektíve ako výsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem.
41. Vzhľadom na túto skutočnosť, že súd vyhodnotil ako dôvodnú námietku premlčania pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby, posudzovanie dĺžky objektívnej premlčacej doby a ani samotného nároku už nebolo právne relevantné.
42. Vzhľadom na celkovú argumentáciu súd poukazuje aj na to, že účelom premlčania je stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv. Inštitút premlčania je v súlade s požiadavkou právnej istoty a bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv.
43. Ak teda spoločenská situácia si vyžaduje zmeny v inštitúte premlčania, ak ide o uplatnenie práv spotrebiteľom, nič nebráni tomu, aby došlo k zmene právnej úpravy, ktorou za tohto stavu je súd viazaný tak, ako to bolo v prípade ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
44. Súčasná právna úprava však nevytvára takzvanú osobitnú kategóriu posudzovania začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípadne povinnosť prezumovať úmysel dodávateľa a ignorovať subjektívnu premlčaciu dobu, o čom svedčí aj nejednotnosť v rozhodovaní jednotlivých súdov a súd poukazuje napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/1019/2015 - „V zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa o vzniku bezdôvodného obohatenia oprávnený dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j., keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a osobe obohateného. Z hľadiska plynutia premlčacej doby nie je rozhodujúce, že oprávnený mal už predtým možnosť sa dozvedieť skutočnosti, na základe ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku bezdôvodného obohatenia a jeho výške. Z uvedeného vyplýva správnosť záveru súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k obohateniu došlo, je potrebné z hľadiska § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka minimálne vychádzať zo dňa, kedy žalobkyňa poukázala žalovanému ako veriteľovi, poslednú splátku úveru. Navyše za situácie, že predmetnú zmluvu o úvere, ktorú uzavrela so žalovaním dňa (1. 3. 2011 podpísala, jej táto skutočnosť, že má zaplatiť sumu istiny (200 EUR) zvýšenú o odplatu (160 EUR), ďalej že zmluva neobsahuje údaj o RPMN a údaj o úroku, bola známa už v čase podpisu, t. j. uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Ospravedlnenie, že žalobkyňa nemá právnické vzdelanie a v čase podpisu zmluvy nevedela o tom, že zmluva musí obsahovať údaj o
RPMN a údaj o úroku, je zavádzajúce a neopodstatnené, nakoľko už na prvý pohľad aj laikovi musí byť zrejmé neúmerné navýšenie žalovaným poskytnutého úveru.
45. Podľa KS v Nitre sp. zn. 6Co/220/2015 - V danom prípade leda nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobkyňa pri riadnej starostlivosti musela alebo mohla dozvedieť, že na jej úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedela. V danom prípade tak pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k obohateniu došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1 OZ vychádzať zo dňa (dní), kedy žalobkyňa splatila žalovanej úver, z ktorého požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žalobkyňa skutočne vedela o prípadnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti poplatkov u úrokov a o tom, že sa bezdôvodne obohacuje žalovaný. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel k záveru, že k bezdôvodnému obohatenie došlo dňom 14. 2. 2007, ktorým dňom žalobkyňa splatila predmetný úver. Následne z toho vyplýva, že subjektívna dvojročná premlčacia doba uplynula dňom 14. 2. 2009. Žalobkyňa si uplatnila svoj nárok žalobou podanou na súd dňa 17. 2. 2014, teda po uplynutí tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej lehoty. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval prvostupňový rozsudok vo výroku za vecne správny. Námietku žalobkyne popísanú v odvolaní a týkajúcu sa toho, že premlčacia doba je v tomto prípade až 10 ročná z dôvodu, že ide o úmyselné konanie žalovanej, odvolací súd neakceptoval. Pokiaľ žalobkyňa v konaní tvrdila, že na strane žalovanej ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bola povinná na preukázanie tohto jej tvrdenia označiť alebo doložiť relevantné dôkazy. Uvedené úmyselné konanie žalovanej však žalobkyňa ničím nepreukázala, čím neuniesla dôkazné bremeno tohto je tvrdenia. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok vo veci samej i vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
46. Navyše boli vydané ďalšie rozhodnutia, ako napríklad rozhodnutie Krajského súdu Banskej Bystrici č.k. 13Co/17/2015-99 zo dňa 24. 5. 2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 17Co/968/2013-192 zo dňa 10. 2. 2015.
47. Z uvedeného vyplýva, že o ustálenej súdnej praxi sa v danej právnej veci nedá hovoriť.
48. Podľa § 251 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
49. Podľa § 255 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
50. Podľa § 262 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, o nároku náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
51. V danej právnej veci žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania, o výške trov sa však bude rozhodovať samostatným uznesením súdu prvej inštancie, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.
Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP, oddvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.