Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9CoPr-8-2016.pdf
PDF · 171.35 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoPr/8/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobkyne: T. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., Q. XX, zast. JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, so sídlom Bratislava, Kutlíková 17, proti žalovanému: COOP Jednota Nitra, spotrebné družstvo, so sídlom Nitra, Štefánikova 54, IČO: 00 168 874, zast. JUDr. Mariánom Mackom, so sídlom Nitra, Koceľova 2, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26. apríla 2016 č. k. 10Cpr/4/2013-403 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh na začatie konania zamietol a rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, 3, § 70, § 77, § 79 ods. 1, § 74, § 81, § 82, § 178 ods. 1, 2 Zákonníka práce a vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobkyňa bola v pracovnom pomere so žalovaným odo dňa 01. 11. 2001, a to v pozícii vedúcej predajne, pričom okrem pracovnej zmluvy so žalovaným uzatvorila aj dohodu o hmotnej zodpovednosti rovnako dňa 01. 11. 2001. Dňa 29. 07. 2013 bolo žalobkyni doručené do vlastných rúk okamžité skončenie pracovného pomeru v lehote určenej zákonom dva mesiace, od kedy sa o dôvode dozvedel. Týmto okamihom bolo zistenie výsledkov inventúry s následným zúčtovaním a porovnaním stavu tovarových zásob s účtovnými dokladmi, ako aj zistenie rozdielov nákupných a spotrebiteľských cien dňa 27. 06. 2013. O výsledku zistenom z inventúry bola žalobkyňa osobne informovaná a priebeh ani výsledky nenamietala, pričom manko z inventúry uznala a iba vzniknutú škodu neuznala. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo riadne prerokované so zástupcami zamestnancov dňa 29. 07. 2013. Zároveň bola dodržaná aj lehota podania na súd, t.j. do dvoch mesiacov, odkedy sa mal pracovný pomer skončiť
- návrh na začatie konania bol podaný elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu dňa 25. 09. 2013 a doplnený podaním doručeným Okresnému súdu Nitra dňa 26. 09. 2013 (podaným na poštovú prepravu dňa 24. 09. 2013); tieto skutočnosti neboli sporné. Žalobkyňa sa v návrhu na začatie konania bránila tým, že zamestnávateľ sa v okamžitom skončení pracovného pomeru odvoláva na neplatné interné predpisy. Ich neplatnosť však v konaní preukázaná nebola a žalobkyňa túto skutočnosť ani neskôr nerozporovala. Ako vedúca predajne mala žalobkyňa dokonca povinnosť pravidelne o obsahu smernice a pokynov zamestnávateľa informovať zamestnancov prevádzkovej jednotky. Platnosť interných predpisov potvrdil právny zástupca žalovaného, pričom z výpovedí jednotlivých svedkov, ako aj samotnej žalobkyne je zrejmé, že ich obsah poznali a týmito sa aj riadili. Žalobkyňa ďalej poukazovala na skutočnosť, že žalovaný sa dňom inventarizácie, t. j. dňom 05. 02. 2013 mohol dozvedieť
o údajne vzniknutom rozdiele v tovarových zásobách v spotrebiteľských cenách a v nákupných cenách, čím podľa žalobkyne nebola dodržaná prekluzívna lehota dvoch mesiacov na okamžité skončenie pracovného pomeru. V tejto súvislosti súd poukázal na vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného, ako aj na výpovede svedkov (F. M. ako vedúci inventarizačnej komisie a B. O. ako účtovníčka), ktorí popísali priebeh zisťovania rozdielov, teda, že dňom vykonania inventarizácie na predajni nie je inventúra ukončená, ale je potrebné následné zúčtovanie a kontrola účtovných dokladov a pokladne, ktoré sa však nerobia priamo v predajni, ale v učtárni žalovaného. Z výpovede svedkyne Y. O. (predavačka) je zrejmé, že výsledky inventúry neboli známe v deň inventarizácie na predajni ani v minulosti, išlo teda o štandardný postup. K dĺžke času zistenia výsledkov súd tiež uviedol, že v danom prípade sa jednalo o preceňovanie tovarov prostredníctvom nesprávnej položky v systéme MOP, na ktorý sú napojené jednotlivé prevádzky žalovaného a žalovaný preveroval jednotlivé tovarové položky v nákupných a spotrebiteľských cenách, aby mohlo dôjsť k zisteniu skutočného stavu nielen reálne v tovarových zásobách, ale aj v účtovných dokladoch, dodacích listoch, reklamačných protokoloch a. i., čo vzhľadom na množstvo položiek predstavuje istý stupeň náročnosti (podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného sa jednalo asi o 1000 strán položiek). Konaním žalobkyne vznikla účtovná strata, ktorú je náročnejšie zistiť. Z výpovede svedkyne B. O. - účtovníčky súd tiež zistil, že sa jednalo o prvý takýto prípad a najskôr predpokladali, že na predajni bude vysoké manko, preto aj bola nariadená inventúra dňa 05. 02. 2013. Toto sa však nepotvrdilo, ale stále vyskakovali neúmerne vysoké nákupné ceny oproti predajným. Dôvod, pre ktorý sa tak stalo, sa podarilo zistiť až po náročnom kontrolovaní jednotlivých položiek v účtovníctve, kde sa účtuje v nákupných cenách, čo učtáreň nie je povinná zamestnancom na predajniach odôvodňovať, prečo účtujú v nákupných cenách. Dĺžku zisťovania toho, čo sa skutočne na predajni vo Q. stalo, ovplyvnilo aj to, že v tom čase prechádzali postupne všetky prevádzky žalovaného na systém MOP. Súd preto uznal náročnosť zistenia výsledkov inventúry a s tým súvisiacu dobu, ktorá bola potrebná na zistenie výsledku inventúry a z toho vyplývajúceho skutočného manka a škody a tieto dôvody považoval za objektívne. Žalovaný sa o škode dozvedel dňa 27. 06. 2013. Námietka žalobkyne, že žalovaný nepreukázal, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované so zástupcami zamestnancov, bola vyvrátená predložením listinných dôkazov, z ktorých jednoznačne vyplýva, že k prerokovaniu došlo a o tomto sú riadne záznamy (č. l. 30, č. l. 202, č. l. 197 a č. l. 198). Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zástupcami zamestnancov bolo potvrdené tiež výpoveďami viacerých svedkov (U. N., N. J., U. F.), ktorých vierohodnosť nebola ničím spochybnená. Sama žalobkyňa nakoniec na pojednávaní uviedla, že pri doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru jej povedali, že to prejednali, ale nedali jej o tom žiaden doklad. K prejednaniu došlo na Komisii Výboru OZO (ide o užší orgán) a následne svedok F. podal informáciu na Výbor OZO, ktorý prejednanie vzal na vedomie. Podľa svedka dôvodom bolo vykonávanie zámien tovarov a likvidácia tovaru. Žalobkyňa tiež uvádzala, že žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa sa dopustila vytýkaného konania v okamžitom skončení pracovného pomeru. K tomuto súd uviedol, že z vykonaných výsluchov a z predložených listín je zrejmé, že k preceňovaniu tovarov na predajni žalobkyne dochádzalo, pričom oprávnenie na preceňovanie v systéme mala jedine žalobkyňa. Toto vyplýva jednak z listín (č. l. 35 - 39 - čl. 1 bod 2 písm. d) smernice) a tiež z výpovedí svedkov (Y. O., P. O.). Obe svedkyne uviedli, že „papierovačky" mala na starosti vedúca, ako aj objednávanie tovarov, preceňovanie a likvidáciu tovarov. Žalobkyňa sama potvrdila, že vykonávala preceňovanie. Vzhľadom k tomu, že u niektorých tovarov dochádzalo k preceňovaniu neprípustným spôsobom (nie podľa smerníc, keď preceňovanie malo určený presný kľúč o 30%, o 50%, resp. 75%), je zrejmé, že tohto sa mohla na danej predajni dopustiť iba žalobkyňa ako jediná oprávnená na tento úkon. Súd na návrh žalobkyne vykonal dôkaz výsluchom svedka D. J., ktorý u žalovaného pracuje ako IT pracovník. Ten však potvrdil, že uvedený zásah do systému môže urobiť iba osoba na predajni, pričom z vedenia nemá nikto prístup do systému. A hoci svedok ako IT pracovník má možnosť dostať sa do systému, tento využíva na kontrolu systému a odstránenie problémov v súvislosti s obsluhou systému, najčastejšie na problémy s tlačiarňou alebo, ak sa nepodarí uložiť aktuálne nahrávaný údaj. Súd nemal dôvod pochybovať o výpovedi svedka a neosvojil si žalobkyňou prezentovanú fiktívnu možnosť zásahu nezistenej osoby do systému v centrále. Prístup IT pracovníkov do systému je bežnou praxou organizácii, kde je potrebné spravovať počítačovú sieť. Svedok J. tiež uviedol, že okrem IT pracovníkov mala prístup do systému na predajni žalobkyňa a ten, komu žalobkyňa dala prístupové práva. Tvrdenie právneho zástupcu žalobkyne, že žalobkyni bolo chodené do počítača a že niekto šikovný mohol tovar cez PC nahodiť do systému rozhádzaním na jednotlivé prevádzky, kde by to nepostrehli a takto si následne na úrovni ústredia mohli vyťahovať financie, sa v konaní nepreukázalo a nebolo ničím podložené. Ide len o hypotézu bez reálneho podkladu a o vykonštruované tvrdenie právneho zástupcu žalobkyne a samotnej žalobkyne. V každej organizácii, kde je systém práce viazaný na intranet, musí byť daná istá miera dôvery v pracovníkov
IT oddelenia. Žalobkyňa počas svojho pracovného pomeru u žalovaného nikdy nenamietala, že jej niekto neoprávnene zasahoval do systému, videla pohyb myšou na monitore, avšak toto nehlásila a neoznamovala zamestnávateľovi ako neoprávnený zásah do systému. Podľa žalobkyne žalovaný ďalej nepreukázal, že žalobkyňa likvidovala tovar bez škodných protokolov. V tomto prípade však žalobkyňa sama potvrdila, že bolo jednoduchšie tovar hádzať do kontajnera bez hlásenia a následného vytvárania škodových protokolov. Obrana žalobkyne, že to tak robili bežne a že to tak robia aj na iných predajniach a nikto nevyhotovuje škodový protokol, nie je dôkazom, že sa žalobkyňa tohto konania nedopustila a nezbavuje žalobkyňu zodpovednosti za takýto postup. Žalobkyňa sama v minulosti dvakrát protokol vyhotovovala, a teda mala vedomosť o postupe, ktorý vyplýva z interných predpisov. Svedkyňa P. O. (vedúca inej PJ) uviedla, že ona tovar nelikvidovala, lebo by musela privolať komisiu. V tomto smere zároveň právny zástupca žalobkyne uviedol, že konanie, ktoré je u iných tolerované a u zamestnávateľa zaužívané a tolerované, nemôže byť porušením pracovnej disciplíny iba u žalobkyne, inak by žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi. Súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že zamestnávateľ u iných netoleruje tento spôsob likvidácie tovaru, ale na ostatných prevádzkach sa snažia zabrániť tomu, aby nemuseli tovar likvidovať a následne vyhotovovať škodové protokoly, a to nižšími objednávkami tovarov a tiež precenením tak, aby sa tovar za nižšiu cenu predal. Svedkyňa Y. O. (súčasná vedúca PJ Q.) tiež uviedla, že tovar postupne precenia na najnižšiu hodnotu a ak sa náhodou aj tak nepredá, tak to zaplatia. To znamená, že ho vlastne svedkyňa kúpi, aby sa vyhla hláseniu vzniknutej škody a následného postupu likvidácie so škodovým protokolom, pričom to koriguje nižšími objednávkami. Svedkyňa P. O. (bývalá predavačka vo Q., kolegyňa žalobkyne) ďalej potvrdila, že za čas, keď vedúcou bola žalobkyňa, sa tovary likvidovali hodením do kontajnera bez protokolov, čo však robila žalobkyňa, ktorá to vraj konzultovala s hygieničkou. Z vykonaných dôkazov je tak zrejmé, že žalobkyňa postupovala v rozpore s vnútornými predpismi žalovaného pri likvidácii tovaru a že takéto konanie nie je u žalovaného tolerované. Sama žalobkyňa potvrdila aj to, že do bežného kontajnera hádzala aj tovar, ktorý mal ísť do špeciálnej nádoby. Žalobkyňa v konaní ani raz nenamietala, že by však také veľké množstvo tovaru neobjednala. Oponovala len v tom smere, že ten tovar nevzala a nevie, kde je, aj to až v druhej polovici prebiehajúceho súdneho konania. Svedkyňa O. potvrdila, že za čias žalobkyne sa v predajni likvidovalo viacej. Nadmerné objednávky žalobkyňa neoprela ani po tom, ako bolo v konaní preukázané, že v predajni ani neboli také veľké skladové priestory. Súd mal k dispozícii aj údaje o množstvách objednaného a predaného tovaru aj po sledovanom období a z týchto je zrejmé, že na predajni bol podstatne nižší obrat tovaru. Je nepochybné, že ak má predajňa byť zisková, musí v nej byť tovar, ktorý je možné predávať, avšak ak žalobkyňa musela veľké množstvo tovaru likvidovať pre skončenie doby spotreby, mala tomu prispôsobiť objednávky. O aké množstvo zlikvidovaného tovaru na predajni sa jedná, nie je možné zistiť práve pre konanie žalobkyne, ktorá neoznamovala v zmysle predpisov množstvo tovaru so skončenou zárukou a tento následne likvidovala bez vyhotovenia potrebného škodového protokolu, z ktorého by bolo možné zistiť údaj o množstve zlikvidovaného tovaru. O spôsobe a likvidácii tovaru a o postupe, ktorý bol upravený smernicou žalovaného, žalobkyňa vedela a tento nedodržiavala. Argument, že to tak robili bežne, nie je postačujúcim a nebol ani preukázaný. K zavádzaniu systému MOP na prevádzke žalobkyňa uviedla, že z pokynov v manuáli k tomuto systému je položka 0840, ktorá jej umožňovala robiť zámeny tovarov a nahodiť chýbajúce tovary bez dokladu. Teda žalobkyňa postupovala v zmysle pokynu zamestnávateľa a nemožno od nej požadovať, aby posudzovala správnosť tohto pokynu. Z tohto pokynu si žalobkyňa vyvodila, že nemusí pri likvidácii tovarov vyhotovovať škodové protokoly. Právny zástupca žalovaného uviedol, že takéto tvrdenie je vytrhnuté z kontextu manuálu. Svedkyňa B. O. (účtovníčka) potvrdila, že zámeny tovarov boli u žalobkyne zistené aj v položke 0840, táto je sledovaná, avšak nekalé konanie žalobkyne nebolo cez túto položku, ale cez položku 0338, ktorá sledovaná nie je. Jedná sa o položku, ktorá zahŕňa akciové tovary a táto nie je absolútne sledovaná, čo žalobkyňa vedela, a preto sa domnievala, že sa rozdiel v cenách nezistí. Položku 0840 bolo možné použiť napríklad na to, ak sa predal jogurt s jahodou príchuťou ako jogurt s inou príchuťou (vtedy sa v systéme vykonala zámena). Školenia na systém MOP boli vykonávané, a to aj opakovane, čo potvrdili viacerí svedkovia (J., O., O.), ako aj žalobkyňa sama. Námietka žalobkyne, že ju nikto neupozornil na to, že robí zle, hoci mesačne sa na ústredí kontrolujú výstupy zo systému, bola vyvrátená práve výpoveďou svedkyne O., ktorá potvrdila, že položka 0840 sa kontroluje mesačne a netreba pri nej robiť škodové protokoly, avšak toto nebola tá položka, cez ktorú žalobkyňa robila preceňovania. Tou bola položka 0338, ktorá sledovaná nie je, a teda žalovaný nemal možnosť priebežne zistiť takéto praktiky. Že dochádzalo k preceňovaniu na položke 0338 bolo zistené až po vykonaní inventúry. Kontrolu položky 0338 nevykonávajú, nakoľko ide asi o milión položiek. Svedkyňa O. v tomto prípade uviedla, že konanie žalobkyne nespočívalo len v znižovaní cien tovarov, ktoré nemala oprávnenie znížiť (teda predávala ako akciový tovar taký tovar, ktorý v akcii nebol), ale aj v tom, že žalobkyňa tovar, ktorý mal byť v akcii znížený, neznížila,
čím dorovnávala tie rozdiely za tovary, ktoré neoprávnene predávala za nižšiu cenu. Týmto spôsobom však žalobkyňa dorovnala len predajné ceny, tzv. spotrebiteľské ceny, nie však nákupné ceny, za ktoré žalovaný tovar nakúpil. Ako príklad svedkyňa uviedla, že k neoprávnenému zníženiu cien došlo aj na rôznom priemyselnom tovare (obliečky, nerezové lampy, ponožky, prach na pranie ...). Precenenie obliečok vyplýva aj z listinného dôkazu „Pohyb položky" na č. l. 312, keď žalobkyňa mala v sklade 16 ks obliečok, precenila 14 ks obliečok tak, že 1 ks na cenu 0,02 eura cez položku 0338 a následne vykonala zámenu pozícii pre 14 ks obliečok. Zvyšné dva kusy zase cez nesledovanú položku 0338 precenila na 12,50 eura. Žalobkyňa nevedela uviesť k zámene a preceneniu obliečok nič, avšak ako už bolo uvedené a preukázané, precenenie na predajni, ako aj zámeny v systéme robila iba žalobkyňa. Rovnako sa nevedela žalobkyňa vyjadriť k takémuto postupu napríklad pri precení vajec v počte 140 ks zo dňa 24. 04. 2012. Tovar na predajni vo Velčiciach sa tak kúpil za vyššiu cenu, ako sa predal, resp. ako sa vyhodil. Toto vyplýva aj z výpovede svedka U. F.. Žalobkyňa podľa neho dala cenu napríklad 2 - 5 centov, pričom najnižšia suma, za ktorú bolo možné tovar predať, bola 50 centov. Precenenie sa u žalovaného neúčtuje, len ovplyvňuje maržu. Podľa svedkyne O. žalobkyňa takto konala už od roku 2011, avšak svoje konanie následne do roku 2013 vystupňovala a nákupné ceny boli neúmerné oproti predajným cenám. Škoda, ktorá bola vyčíslená, podľa svedkyne vznikla za obdobie od predchádzajúcej inventúry. Keďže žalobkyňa dorovnávala len predajné ceny, nie nákupné, je zrejmé, prečo nevedela inventarizačnej komisii vysvetliť rozdiel v predajných a nákupných cenách. Ako však uviedla svedkyňa O. (účtovníčka), žalovaný a učtáreň neboli povinní zamestnancom oznamovať, v akých cenách sa účtuje. Že väčšina precenení šla práve cez položku 0338, teda nesledovanú položku, uviedol aj právny zástupca žalovaného. Právny zástupca žalovaného zároveň uviedol, že po skončení žalobkyne u žalovaného sa na predaji vo Q. vyrovnal nákup voči predaju. Žalobkyňa nikdy nepoprela preceňovanie tovarov cez položku 0338, ktorá nebola sledovaná. To, že sa u žalovaného jednalo o prvý takýto prípad, potvrdil aj svedok Y. O., ktorý vykonával hĺbkovú kontrolu. Svedok tiež potvrdil, že žalobkyňa preceňovala najmä úzky okruh potravín, mlieko, maslo, múku, vajcia, pričom jej postup bol nesprávny, keďže ak sa likviduje tovar, musí prejsť škodovou komisiou. Žalobkyňa podľa jeho vyjadrenia mohla robiť len so spotrebiteľskými cenami. Ak podľa svedka musela žalobkyňa opakovane preceňovať, resp. likvidovať tovar, mala na to upozorniť inšpektorku. Na pohyb zásob upozorňovali žalobkyňu D. J. a inšpektorka X., keďže použitie položky 0840 systém evidoval. Skutočnosť, že použitie položky 0840 nie je dennou a bežnou záležitosťou, vyplýva z výpovedí svedkov, keď napríklad svedkyňa P. O. si nepamätá, že by túto položku vôbec použila. Súd sa tiež zaoberal námietkou žalobkyne, že nemala vytvorené vhodné pracovné podmienky, tovar do predajne chodil za pochodu a stalo sa, že ho prevzali aj bez kontroly a neskontrolovali ani dodacie listy prinesené s tovarom s tými, ktoré do systému boli nahodené v centrále. Na nevhodné pracovné podmienky poukázal aj právny zástupca žalobkyne, ktorý sa bol na predajňu aj osobne pozrieť. V tejto súvislosti súd poukázal na skutočnosť, že počas svojho pôsobenia u žalovaného žalobkyňa nikdy nehlásila žiadne nedostatky, a teda žalovaný nemal vedomosť o tom, že by bolo potrebné niečo zmeniť. Sama žalobkyňa pri svojej výpovedi uviedla, že nič nehlásila, neupozorňovala na nevyhovujúce podmienky a túto skutočnosť spomenula až v prebiehajúcom súdnom konaní o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. K ďalšej z námietok žalobkyne, že sama bola sankcionovaná za vzniknuté manko a že žalovaný aj škodu žiada len od nej, súd uviedol, že z výpovedí svedkýň O. (vtedajšia zástupkyňa) a O. (vtedajšia predavačka), je zrejmé, že časť zisteného manka zaplatili, a to vo výške podľa určeného rozpisu žalovaného, ktorý je zrejmý z dokladu Výpočet podielov na úhradu manka 144,72 eura zúčtovanom na tovarových zásobách za PJ 199 Q. zo dňa 25. 08. 2013 (č. l. 77), podľa ktorého žalobkyňa ako vedúca mala uhradiť manko vo výške 64,39 eura, zástupkyňa vo výške 60,23 eura a predavačka vo výške 20,01 eura. Ohľadne výšky vzniknutej škody súd poukázal na skutočnosť, že náhrada škody je uplatnená v inom súdnom konaní Okresného súdu Nitra a jej výška, spôsob jej určenia a úhrada nemá pre posúdenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru význam, nakoľko pre závažné porušenie pracovnej disciplíny sa nevyžaduje, aby škoda vznikla v určitom rozsahu. V tomto konaní súd posudzoval konanie žalobkyne vo vzťahu k nekalým praktikám pri využívaní informačného systému, vo vzťahu k likvidovaniu tovaru v rozpore s predpismi žalovaného a vo vzťahu k povinnosti žalobkyne počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám ani k neoprávnenému majetkovému prospechu na úkor družstva. Žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Predmetom konania nebola škoda, ktorú mala žalobkyňa spôsobiť. Súd dodal, že používanie údajne zlikvidovaných tovarov na cukrárenskú výrobu, ktorej sa žalobkyňa roky venovala, nebolo v konaní doposiaľ preukázané. V tomto smere súd nevykonával ďalšie dokazovanie z dôvodu, že dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru boli dané a tieto boli preukázané inými zabezpečenými a vykonanými dôkazmi. Vzhľadom na vykonané rozsiahle dokazovanie mal súd za to, že konaním žalobkyne, keď realizovala nekalé praktiky pri využívaní
informačného systému žalovaného (preceňovanie cien cez nesledovanú položku 0338), vykonávala likvidáciu tovaru v rozpore s postupom upraveným vnútornými predpismi žalovaného a nepočínala si tak, aby nedochádzalo ku škodám a k neoprávnenému majetkovému prospechu na úkor žalovaného, došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, s ktorým zákon spája aj možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa bola oboznámená s pracovnými predpismi platnými pre jej prácu na predajni, ako aj s pracovným poriadkom a predpismi BOZP, teda k poučeniu žalobkyne došlo pri nástupe do pracovného pomeru. V pracovnom poriadku sú nekalé praktiky pri využívaní informačných systémov družstva považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Zaradenie takéhoto konania medzi závažné porušenie pracovnej disciplíny je podľa názoru súdu v súlade s charakterom vykonávanej práce, ku ktorej je nevyhnutné pracovať so systémom družstva na to určeným (v danom prípade systém MOP). Vzhľadom na nevyhnutnosť manipulácie s tovarom priamo na predajni na to určenými osobami a potrebu evidencie tejto manipulácie s tovarom fyzicky aj elektronicky (vedenie skladového hospodárstva, preceňovanie jednotlivých položiek a vystavovanie dokladov najmä pri predaji), je zrejmé, prečo zaradil zamestnávateľ medzi závažné porušenie pracovnej disciplíny nekalé praktiky s informačným systémom do pracovného poriadku, teda, aby si zamestnanci boli vedomí prípadných možných následkov takéhoto konania. V prípade likvidovania tovarov v rozpore s vnútornými predpismi žalovaného a porušenia povinnosti počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám ani k neoprávnenému majetkovému prospechu na úkor družstva, tieto nie sú v predpisoch žalovaného špecifikované ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd ale dospel k záveru, že sa jedná o také konanie, ktoré svojou intenzitou dosahuje takú závažnosť, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával. Žalobkyňa ako vedúca predajne mala z titulu svojej funkcie väčšiu zodpovednosť ako ostatní zamestnanci a o. i. medzi jej povinnosti ako vedúcej patrili aj objednávanie, preceňovanie a likvidovanie tovarov, ktoré povinnosti však vykonávala nielen v rozpore s predpismi žalovaného, ale tiež v rozpore s oprávnenými záujmami žalovaného. Žalobkyňa sa takéhoto konania dopúšťala dlhší čas, pričom využila poznatky a informácie získané počas dlhoročného pôsobenia u žalovaného. Miera zavinenia žalobkyne je v tomto prípade vysoká a je jednoznačná, keďže žalobkyňa bola jedinou oprávnenou osobou na predajni na vykonávanie uvedených úkonov. Žalobkyňa o predpisoch žalovaného vedela, o týchto bola riadne poučená, no napriek tomu postupovala opakovane a dlhší čas v rozpore s vnútornými predpismi. Povinnosti, ktoré žalobkyňa porušila (predchádzanie škodám), jej tiež vyplývali z pracovnej zmluvy, z dohody o hmotnej zodpovednosti, ako aj z ustanovení Zákonníka práce. Oba uvedené dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru predstavujú závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pre uvedené konštatovanie vzal súd do úvahy všetky skutočnosti a okolnosti - intenzitu porušenia povinnosti pri plnení pracovných úloh, osobu zamestnanca s ohľadom na výkon funkcie vedúcej predajne, postoj k plneniu úloh, čas a situáciu, za ktorej ku konaniu došlo, ako aj mieru zavinenia žalobkyne. V neposlednom rade súd prihliadol na spôsobený následok spočívajúci vo vzniku škody, keď žalobkyňa predávala tovary za sumu nižšiu, ako bola ich nákupná cena a tiež likvidovala tovary žalovaného z dôvodu neúmerne vysokých objednávok. Ako dôsledok takejto likvidácie bolo aj vhadzovanie nevhodných potravín do bežnej smetnej nádoby, hoci takýto spôsob likvidácie najmä živočíšnych tovarov, je presne upravený predpismi. Námietka žalobkyne, že žalovaný skutkovo nevymedzil dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, neobstojí, pretože priamo v okamžitom skončení pracovného pomeru je konanie žalobkyne popísané ako: „dňa 05. 02. 2013 bola na prevádzkovej jednotke č. 02-199 Q. vykonaná inventarizácia tovarových zásob a pokladne za inventúrne obdobie od 21. 01. 2012 do 05. 02. 2013 a po jej konečnom zúčtovaní bol vyčíslený rozdiel na tovarových zásobách v spotrebiteľských cenách (manko) v sume 144,72 eura a v nákupných cenách (škoda) v sume 13.296,58 eura. Výsledok inventúry ste potvrdili svojim podpisom na dňa 18. 07. 2013 na doklade "III/I Výpočet inventarizačného rozdielu (výsledku) zásoby Inv. Č. 33/ Kontrol./2013" .... preverovaním dôvodov vzniku škody na tovarových zásobách v nákupných cenách prostredníctvom účtovných dokladov a informačných systémov družstva bolo zistené, že ste vykonávali zámeny tovarov s neohrozenou garančnou lehotou a úmyselné precenenia tovarov za účelom zakrytia manka v spotrebiteľských cenách, likvidovali ste tovary bez škodných protokolov a v rozpore s internými smernicami družstva, čím bola spôsobená škoda na tovarových zásobách práve v nákupných cenách..." Takéto vymedzenie dostatočne jasne a zrozumiteľne určuje konanie žalobkyne, z tohto je zrejmé, akým skutkom sa ho dopustila, resp. dopúšťala a s ohľadom na vykonanú rozsiahlu inventarizáciu je nepochybné, že žalovaný nemal len podozrenie z porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, ale presne zistil, čo sa stalo. Konanie žalobkyne nie je časovo vymedzené presným dátumom, kedy k porušeniu, resp. porušovaniu pracovnej disciplíny malo dôjsť, nakoľko žalobkyňa svoje povinnosti porušovala opakovane a dlhšiu dobu, pričom napríklad v prípade likvidácie tovarov sama žalobkyňa znemožnila určenie okamihu likvidácie tovaru nevypracovaním škodových protokolov. K námietke o nepreukázaní
naliehavého právneho záujmu žalobkyňou súd uviedol, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, avšak právny poriadok vo viacerých prípadoch priamo v hmotnoprávnej úprave pripúšťa, aby sa ten ktorý subjekt domáhal určenia existencie (neexistencie) práva alebo určitej právnej skutočnosti. Ak takúto možnosť zákon expressis verbis pripúšťa, procesný predpoklad spočívajúci v povinnosti preukázať naliehavý právny záujem nemožno vyžadovať. Typickým príkladom takýchto konaní je konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ak by návrh podala osoba, ktorej takýto predpis toto právo expressis verbis nepriznáva, musela by táto osoba preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu. Záverom súd konštatoval, že v danom prípade nebol zistený žiaden z dôvodov pre uplatnenie zákazu okamžitého skončenia pracovného pomeru (§ 68 ods. 3 Zákonníka práce). O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, odôvodniac ho tým, že v žiadnom prípade nesúhlasí s dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko vždy postupovala v súlade s príslušnými právnymi predpismi, ako aj internými predpismi žalovaného a zároveň poukázala na skutočnosť, že zamestnávateľ sa v liste zo dňa 29. 07. 2013 odvolával na neplatné interné predpisy. Čo sa týka formálnych náležitostí, žalobkyňa namietala, že inventarizácia tovarových zásob a pokladne za inventúrne obdobie od 21. 01. 2012 do 05. 02. 2013 bola vykonaná dňa 05. 02. 2013, a teda je dôvodné sa domnievať, že dňom vykonania inventarizácie sa zamestnávateľ mohol dozvedieť o údajnom vzniknutom rozdiele na tovarových zásobách v spotrebiteľských cenách v sume 144,72 eura a v nákupných cenách v sume 13.296,58 eura, resp. sa o údajnom vzniknutom rozdiele dozvedel v lehote štandardnej pre vyhotovenie zúčtovania inventúry (cca 1 mesiac), a teda nie 27. 06. 2013 po údajnom konečnom zúčtovaní, ako sa uvádza v skončení pracovného pomeru, z čoho by vyplývalo, že dvojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej žalovaný mohol so žalobkyňou okamžite skončiť pracovný pomer, začala plynúť v deň nasledujúci po inventarizácii, teda dňa 06. 02. 2013 a uplynula dňom 06. 04. 2013, a teda nebola dodržaná zákonná podmienka platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na podporu tohto tvrdenia slúži aj dôkaz, výpoveď svedkyne P. O., ktorá na pojednávaní dňa 15. 04. 2016 uviedla, že obdobné inventúry sa vykonávajú každého polroka, a že výsledky inventúry boli zasielané poštou niekedy za mesiac, niekedy aj za dlhší čas. Súd uznal náročnosť zistenia výsledku inventúry a z toho dôvodu vyplývajúceho skutočného manka a škody a tieto dôvody považoval za objektívne, teda vyvodil nesprávny skutkový záver na základe vykonaných dôkazov, a jednak porušil zásadu rovnosti zbraní v neprospech žalobkyne ako slabšieho subjektu. Systém MOP bol zavedený v auguste 2011 a v čase od zavedenia systému MOP do inventúry dňa 05. 02. 2013 boli vykonané dve inventúry, a to v októbri 2011 a januári 2012, pričom aj ich výsledky boli oznámené v časovom období štyroch a šiestich týždňov od vykonania inventúry. Je prirodzené, čo napokon žalobkyňa tiež zdôrazňovala, že ako zamestnanec nemá k dispozícií uvedenú dokumentáciu, nemá k nej ani prístup a pochopiteľne zamestnanci žalovaného nebudú preukazovať dôkazy v neprospech svojho chlebodarcu. Skutočnosť, že v sledovanom období boli vykonané aj iné inventúry, pričom ich výsledky boli oznámené v podstatne kratšom čase ako 5 mesiacov, čo vyplýva z vykonaného dokazovania, avšak súd to nevzal do úvahy. V rozpore s tvrdením žalovaného, že o škode sa dozvedel až 27. 06. 2013 je skutočnosť, ktorú konštatoval samotný súd, že dňa 11. 06. 2013 žalovaný žiadal žalobkyňu o podanie vysvetlenia k zistenému rozdielu v nákupných a spotrebiteľských cenách, z čoho logicky vyplýva, že žiadosti o podanie vysvetlenia musí zákonite predchádzať zistenie tohto rozdielu. Uvedenými skutočnosťami sa súd vôbec nezaoberal, ale stroho konštatoval, že zákonné lehoty boli dodržané. Z uvedeného dôvodu je jeho odôvodnenie rozhodnutie nepresvedčivé a arbitrárne. Uviedla ďalej, že súd sa v odvolaní náležite nevysporiadal s argumentáciou žalobkyne vo vzťahu k výške údajnej škody, ktorá má podľa tvrdenia žalovaného predstavovať sumu 13.296,58 eura, z formálneho hľadiska, pre účely posúdenia platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je možné akceptovať akékoľvek dôvody vzniknuté pred 29. 07. 2012, a teda ani zhodnocované obdobie do 29. 07. 2012. Konajúci súd sa nevysporiadal s logickou argumentáciou žalobkyne, že v prípade, ak by mala spôsobiť schodok v nákupných cenách vo výške 13.296,58 eura za obdobie od 21. 01. 2012 do 05. 02. 2013 pri tovaroch druhu múka, maslo, vajcia, ako uvádza žalovaný a ak vychádza z predpokladu, že napríklad nákupná cena jedného balenia múky je cca 0,3 eura a schodok mal byť spôsobený za obdobie 382 dní, musela by žalobkyňa denne takto zlikvidovať alebo odcudziť, ako sa snaží navodiť dojem žalovaný, v objeme 116 kilogramov múky každý kalendárny deň vrátane víkendov a sviatkov, čo sa prieči základným princípom logického uvažovania. Výška škody je predmetom samotného konania na Okresnom súde Nitra, súd však nemôže prehliadnuť argument žalobkyne týkajúci sa nezmyselnosti obvinení, ktoré sú skutkovým podkladom
okamžitého skončenia pracovného pomeru, o ktorého platnosti v konaní rozhoduje. Súd opomenul aj vysporiadanie sa s argumentáciou, že okamžité skončenie pracovného pomeru je stále výnimočným spôsobom rozviazania pracovného pomeru, preto týmto disciplinárnym opatrením možno postihnúť iba zavinené porušenie pracovnej disciplíny. V tomto smere žalobkyňa uvádzala, že postupovala podľa programu MOP, ku ktorému mali zamestnanci manuál, ktorý podrobne kazuisticky popisuje príklady zmien pozícií cez položku 840 a to v prípade úpravy množstva tovaru z dôvodu nesprávneho predaja na pokladni, z dôvodu straty, z dôvodu prebytku a pri rozdávaní skupinového balenia. V tomto manuály sa pod bodom 2 výslovne uvádza, že potom je možné chýbajúce stavy odťažiť bez dokladu. Z uvedeného vyplýva, že predmetný pokyn ako špeciálny interný predpis výslovne uvádza možnosť odťaženia chýbajúceho stavu bez dokladu, ktorých nevystavenie žalovaný označil ako jeden z dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru. V tomto smere preto neobstojí poukazovanie žalovaného na prípadné interné predpisy, s ktorými sa konajúci súd stotožnil, nakoľko aj prípadná vzájomná rozpornosť interných predpisov nemôže byť pričítaná na ťarchu zamestnanca ako slabšieho subjektu. Súd sa však nezaoberal prípadnou rozporu plnosťou interných predpisov žalovaného, a teda zrejme bez ďalšieho prijal tvrdenie o žalobkyninom úmyselnom konaní. V tomto smere navyše žalobkyňa uvádzala aj ďalšiu významnú skutočnosť, ktorá bola výpoveďami svedkov preukázaná, a síce, že likvidovanie tovaru bez škodných protokolov bolo zaužívanou praxou, ktorú zamestnávateľ toleruje. Svedkyňa O. uviedla, že v súčasnosti vykonáva likvidáciu tovaru týmto spôsobom, teda cez pokladňu, cez zľavu, ale protokol k tomu nevykonáva. Nie je možné z rovnakého dôvodu vyvodzovať rôzne dôsledky voči zamestnancom, a teda, ak v prípade iných zamestnancov je tento postup bežne tolerovaný, je v rozpore so základnými zásadami rovnakého zaobchádzania odôvodňovať touto skutočnosťou okamžité skončenie pracovného pomeru len u nej. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia, intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa a to, či svojím konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu. V danom prípade uvedený postup konajúci súd síce uviedol, avšak neaplikoval, nakoľko nikde v odôvodnení rozsudku sa neuvádza, že súd prihliadol a zhodnotil žalobkyňou tvrdenú skutočnosť, že u zamestnávateľa pôsobila viac ako 12 rokov, pričom predajňa Q. bola opakovane hodnotená ako úspešná a zisková. Súd sa náležite nevysporiadal v tomto kontexte s uvádzanými skutočnosťami, a síce, že manuály k programom, ktorými sa žalobkyňa riadila, umožňovali postup, ktorý zamestnávateľ neskôr vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, že likvidácia tovaru aj na iných jednotkách bola iným zamestnancom tolerovaná, ďalej, že zrejme zmätočnosť smerníc a manuálu napokon doviedli zamestnávateľa, uvedomujúc si ich rozpornosť, k zmene interných predpisov, a napokon skutočnosť, že žalobkyňa je jednoduchá žena, ktorá v dobrej viere postupovala podľa písomných pokynov zamestnávateľa, ktoré navyše odobrili príslušní zamestnanci, teda u žalobkyne v žiadnom prípade nešlo o úmyselné, resp. hrubo nedbanlivostné konanie. Uvedené skutočnosti súd nevzal do úvahy a je tiež zarážajúce, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza len určité, v žalobkynin neprospech znejúce pasáže výpovedí svedkov. Súd podľa jej názoru nesprávne vyhodnotil dôkazy - výsledky inventúry, nakoľko konštatoval, že žalobkyňa nenamietala spôsob vykonania inventarizácie a ani proti výsledku inventúry nemala žiadne námietky. Vyjadrenie žalobkyne bolo jednoznačné, že neuznáva, že by mala spôsobiť škodu vo výške 13.296,58 eura a uznáva len možnosť vzniku manka, ktorého výška bola primeraná, ak nie nízka, a to vo výške 144,72 eura, a ktorá bola z jej strany uhradená. Uvedený úkon nemožno vykladať natoľko formalisticky, aby došli k záveru, že ak žalobkyňa nevytýkala ďalšie nedostatky, tak s nimi automaticky bez ďalšieho súhlasila. Žalobkyňa nemá právne vzdelanie, a napokon ani vedomosť, ako mohla účtovne uvedená škoda vzniknúť, teda logicky mohla namietať len jej existenciu, ktorú neuznáva. Z formálnych nedostatkov žalobkyňa ďalej poukázala na to, že pre okamžité skončenie pracovného pomeru je potrebné, aby zamestnávateľ jednoznačne a nezameniteľne vymedzil konanie, ktorým mal zamestnanec porušiť pracovnú disciplínu, pričom toto konanie musí byť takej intenzity, že možno hovoriť o závažnom porušení pracovnej disciplíny. Takéto konanie musí byť navyše preukázané, čo v tomto konaní nebolo. Žalovaný ako zamestnávateľ akékoľvek pohyby tovarov, ktoré žalobkyňa vykonávala v súlade s internými predpismi, ako aj stavy tovarových zásob, resp. dianie na predajniach mesačne kontroloval prostredníctvom mesačných uzávierok, pričom sa nikdy nestalo, žeby zamestnávateľ uvedený postup žalobkyni akýmkoľvek spôsobom vytkol. Vo vzťahu k výške údajnej škody nie je zrejmé, ako sa zamestnávateľ pri výpočte údajného schodku vysporiadal so skutočnosťou, že na pracovisku pracovali okrem žalobkyni ďalší dvaja zamestnanci, ktorí mali taktiež uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti. Žalobkyňa sa nestotožňuje s tým, že súd len stroho konštatoval, že náhrada škody je predmetom samostatného konania a jej výška, spôsob jej určenia a úhrada nemá
pre posúdenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru význam. Na záver uviedla, že žalovaný v tomto konaní nepreukázal vznik škody tvrdený v okamžitom skončení pracovného pomeru, ako ani existenciu ďalších dôvodov, ktoré v okamžitom skončení pracovného pomeru uvádzal. Okrem nesplnenia materiálnych predpokladov platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňa trvá aj na nesplnení formálnej podmienky a to dodržania prekluzívnej dvojmesačnej lehoty a dovoľuje si spochybniť aj skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované v súlade so zákonom. Žalobkyňa trvá na tom, že svoje povinnosti vedúcej predajne si plnila riadne a svedomito a od svojho nástupu dňa 01. 11. 2001 až do 29. 07. 2013, teda viac ako 12 rokov, pričom predajňa dosahovala veľmi dobré výsledky. Z uvedených dôvodov mala za to, že súd rozhodné okolnosti nesprávne právne posúdil, z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové závery, na ktoré navyše neaplikoval príslušné právne predpisy. Zmätočnosť a arbitrárnosť postupu súdu, okrem absencie náležitého odôvodnenia umocňuje aj skutočnosť, ako si súd postupne osvojoval argumentáciu znejúcu v neprospech žalobkyne, avšak na jej tvrdenia neprihliadal, čo evokuje porušenie zásady rovnosti zbraní. Takýto postup je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty, na ktorú poukazuje aj judikatúra ústavného súdu. K prípustnosti dovolania uviedla, že v tomto konaní považuje za kľúčové dve otázky, a síce, či je prekluzívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru zachovaná v prípade samotného, avšak nepreukázaného tvrdenia zamestnávateľa, že sa o dôvodoch dozvedel v konkrétnom dátume a či je pre posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru potrebné, aby súd skúmal aj okolnosti a náležitosti vzniku ku škody, ak je vznik tejto dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V prípade potvrdenia rozhodnutia súdu prvej inštancie navrhla pripustiť dovolanie.
3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa v rámci dokazovania na súde prvej inštancie účelovo menila svoju taktiku vedenia súdneho sporu podľa toho, ako boli realizované jednotlivé dôkazy. Návrhy na dokazovanie predkladala žalobkyňa, pričom tieto neustále rozširovala a hľadala akékoľvek pochybenie žalovaného, ktoré so samotnou vecou nemalo nič spoločné. Žalovaný preukázal, že z jeho strany boli splnené všetky formálne náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pri okamžitom skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa sa nevysporiadala s tým, že ako zamestnankyňa mala so žalovaným podpísanú dohodu o hmotnej zodpovednosti, ktorú počas celého trvania pracovného pomeru nevypovedala, písomne neupozornila žalovaného na nedostatky, ktoré by mali vplyv na existenciu a trvanie dohody o hmotnej zodpovednosti. V rámci výkonu fyzickej inventarizácie žalobkyňa s takýmto priebehom inventarizácie súhlasila, nemala námietky, čo do fyzického prepočtu tovarov. Samotná žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že tovary likvidovala bez dokladov, vyhadzovala ich do smetných nádob bez toho, aby o tom boli akékoľvek záznamy. Jej tvrdenie, odvolávajúc sa na znenie interných predpisov žalovaného sú vytrhnuté z kontextu znenia celej smernice a účelovo priradené tak, aby sa mohla žalobkyňa vyhnúť osobnej zodpovednosti. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala, že by došlo k pochybeniu žalovaného, čo do dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa sa počas celého konania nevedela vyjadriť, čo sa stalo s tovarmi, ktoré boli na predajni. Z dokazovania bolo zrejmé, že objednávky tovarov urobila žalobkyňa, rovnako tak robila ich precenenia a likvidáciu. Inventúrou bolo zistené, že tovary reálne boli objednávané, boli fyzicky prevzaté, ale na predajni sa fyzicky nenachádzajú. V tomto smere došlo jednoznačne k porušeniu pracovnej disciplíny, ktorú vyhodnotil žalovaný ako hrubé porušenie, nakoľko sa z predajne stratili tovary bez účtovných dokladov a bez vysvetlenia žalobkyne. Žalovaný v tomto smere čakal na výsledok tohto súdneho sporu, aby podal na žalobkyňu trestné oznámenie za spreneveru majetku vo vlastníctve žalovaného. Tvrdenia žalobkyne o zásahoch do počítačového systému predajne boli irelevantné a čisto účelové, nakoľko v danom prípade išlo o fyzicky chýbajúce tovary. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava argumentácie uvedenej v podanom odvolaní a má za to, že vyjadrenie žalovaného je výlučne účelové. Žalobkyňa v odvolaní uvádzala len tie dôvody, ktoré sú podľa jej názoru dané, pričom uvedené dôvody sa často prelínajú, resp. vytýkané pochybenia súdu napĺňajú podľa jej názoru viaceré dôvody odvolania. Nepravdivé je tiež tvrdenie, že žalobkyňa účelovo menila taktiku vedenia súdneho sporu, rozširovala návrhy na vykonanie dokazovania a hľadala akékoľvek pochybenia žalovaného. Čo sa týka hmotnej zodpovednosti, žalobkyňa v rámci konania, ako aj v podanom odvolaní uviedla, že predajňa fungovala tak, že ona ako zamestnankyňa nemala dostatočne zabezpečené podmienky, ktoré by jej umožnili dbať o
zverený tovar bez rizík strát a kontrolovať jeho obeh. Pri inventúre dňa 05. 02. 2013 uviedla, že nesúhlasí s výškou škody. Vo vzťahu k likvidácii tovaru bez škodných protokolov žalovaný opomína významnú skutočnosť a síce, že takýto postup ním vydaný interný predpis umožňoval a takýto postup je doposiaľ praktizovaný na niektorých predajniach, čo bolo preukázané v rámci konania a to výpovede svedkyne O.. Čo sa týka dôkazného bremena, má za to, že žalobkyňa preukázala a upriamila pozornosť tak na formálne, ako aj na materiálne dôvody neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V zmysle uvedeného teda bolo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k porušeniu pracovnej disciplíny na strane žalovaného, a toto podľa jej názoru neuniesol.
5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že sa plne pridržiava svojich doterajších vyjadrení k veci samej, ako aj vyjadrení k odvolaniu žalobkyne. V rámci súdneho konania boli vypočutí svedkovia, boli predložené listiny a dôkazy, zo strany žalovaného bolo preukázané, že boli splnené všetky formálne náležitosti potrebné pre postup žalovaného v danom konaní pri skončení pracovného pomeru. Žalovaný má za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, sama uviedla, že tovar likvidovala bez akýchkoľvek účtovných dokladov. Tento postup, aj to, že to výhradne robila len žalobkyňa, potvrdili aj svedkovia. Žalobkyňa súčasne neprejavila riadny záujem o to, že chce zotrvať naďalej v pracovnom pomere u žalovaného, k čomu malo smerovať najmä jej aktívne správanie sa a požiadavka na riadne prideľovanie práce, čo zo strany žalobkyni nebolo realizované.
6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie správne a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.
7. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Svoj návrh odôvodnila tým, že so žalovaným bola v pracovnom pomere na dobu neurčitú na pracovnú pozíciu „vedúca prevádzkovej Jednotky č. 02/199 Velčice". Dňa 29. 07. 2013 jej bolo doručené Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 29. 07. 2013 zo strany žalovaného, v ktorom ako dôvod žalovaný uviedol, že dňa 05. 02. 2013 bola na prevádzkovej jednotke č. 02-199 Q. vykonaná inventarizácia tovarových zásob a pokladne za inventúrne obdobie od 21. 01. 2012 do 05. 02. 2013 a po jej konečnom zúčtovaní dňa 27. 06. 2013 bol údajne vyčíslený rozdiel na tovarových zásobách v spotrebiteľských cenách (manko) v sume 144,72 eura a v nákupných cenách (škoda) v sume 13.296,58 eura. Žalovaný v skončení pracovného pomeru uviedol, že žalobkyňa dňa 18. 07. 2012 na doklade „Výpočet inventarizačného rozdielu (výsledku) zásoby Inv. č. 33/Kontrol./2013" potvrdila výsledok inventúry. Žalovaný poukázal na to, že bolo údajne zistené, že žalobkyňa mala vykonávať zámeny tovarov s neohrozenou garančnou lehotou a úmyselné precenenia tovarov za účelom zakrytia manka v spotrebiteľských cenách a likvidovala tovary bez škodných protokolov v rozpore s internými smernicami družstva. Žalobkyňa mala údajne porušiť: čl. 2 ods. c písm. c) pracovného poriadku COOP Jednota Nitra, SD, účinného od 01. 01. 2011 v časti týkajúcej sa nekalých praktík pri využívaní informačného systému družstva, čl. 7 ods. 3 Prevádzkového poriadku platného dňom 02. 01. 2001 v časti týkajúcej sa evidencie na prevádzkovej jednotke, nakoľko mala likvidovať tovar bez škodných protokolov a inej evidencie a nevedela uviesť, kde tovary sú, čl. 10 ods. 1 Prevádzkového poriadku platného dňom 02. 01. 2013 v časti týkajúcej sa povinností zamestnancom, ktorí si majú počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám ani k neoprávnenému majetkovému prospechu na úkor družstva, vnútropodnikovú smernicu pre spôsob zisťovania, likvidácie a zaúčtovania škôd z titulu poškodeného a znehodnoteného tovaru v COOP Jednota Nitra, SD zo dňa 01. 09. 2009 v znení dodatku č. 1 zo dňa 01. 12. 2009, a teda mala údajne spôsobiť škodu vo výške min. 10.000 eur. Zamestnávateľ v skončení pracovného pomeru uviedol, že pracovná zmluva bola uzatvorená dňa 01. 11. 2001 spolu s dohodou o hmotnej zodpovednosti. Žalobkyňa konanie, ako aj údajné spôsobenie škody v uvedenej výške poprela a listom zo dňa 30. 07. 2013 oznámila podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce žalovanému, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával a zároveň ho vyzvala, aby jej bezodkladne umožnil vykonávať prácu.
8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celo rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
12. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobkyňou v odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
14. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
15. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 OSP, teraz § 191 ods. 1 CSP a § 157 ods. 1 OSP, teraz § 220 ods. 1 CSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254- B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP, teraz v § 220 ods. 2 CSP. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 OSP, teraz § 378 ods. 1 CSP).
16. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd sa zaoberal námietkou žalobkyne, týkajúcou sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku a dospel k záveru, že namietanie nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosť je nedôvodné, keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, námietkami a argumentmi strán, ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci a záver súdu a jeho odôvodnenie, obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí je celkovo presvedčivé, prijateľné, racionálne a podľa názoru odvolacieho súdu aj spravodlivé, preto sa odvolací súd s odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP stotožňuje a odkazuje naň.
17. K námietkam žalobkyne, uvádzaným v odvolaní odvolací súd dodáva, že v prvom rade sa odvolací súd zaoberal posúdením základnej otázky, namietanej žalobkyňou, a teda, či žalovaný ako zamestnávateľ skončil so žalobkyňou ako zamestnankyňou pracovný pomer v zmysle ustanovenia § 68 ods. 2 Zákonníka práce v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel. Odvolací súd sa aj v tejto časti s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje a k odvolaniu žalobkyne dodáva, že jej odvolanie si protirečí v tom, že žalobkyňa na jednej strane uvádza, že je dôvodné sa domnievať, že dňom vykonania inventarizácie sa žalovaný mohol dozvedieť o údajnom vzniknutom rozdiele na tovarových zásobách v spotrebiteľských cenách a v nákupných cenách, teda dvojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej žalovaný mohol so žalobkyňou okamžite skončiť pracovný pomer začala plynúť v deň nasledujúci po inventarizácii, teda dňa 06. 02. 2013 a uplynula dňom 06. 04. 2013, a na druhej strane uvádza, že z výpovede svedkyne P. O. vyplýva, že výsledky inventúry boli zasielané niekedy za mesiac a niekedy aj za dlhší čas, z čoho potom vyplýva, že u inventúr boli výsledky známe vždy s nejakým časovým odstupom, podľa rozsahu a komplikovanosti inventúry, teda v takýchto prípadoch dvojmesačná lehota začala plynúť až oznámením výsledkov inventúry, ale nikdy nie nasledujúcim dňom. Takýto záver tiež vyplýva aj z vykonaného dokazovania, kde bolo výpoveďami svedkov (F. M., B. O., Y. O.) preukázané, že inventarizáciou na predajni inventúra nie je skončená a výsledky sú známe až neskôr, po zúčtovaní a kontrole účtovných dokladov a pokladne, čo sa už ani nerobí priamo v predajni, ale v učtárni žalovaného. Výpoveďou svedka Y. O. tiež bolo preukázané, že u žalovaného sa jednalo o prvý takýto prípad. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, keď uznal náročnosť zistenia výsledkov inventúry a s tým súvisiacu dobu, ktorá bola potrebná na zistenie výsledku inventúry a z toho vyplývajúceho skutočného manka a škody a tieto dôvody považoval za objektívne (kontrola asi 1000 strán položiek, účtovanie cez položku č. 0338, ktorá sa nekontrolovala) a z týchto dôvodov sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o dodržaní lehoty dvoch mesiacov na skončenie pracovného pomeru. I v prípade, ak by žalovaný o dôvode na skončenie pracovného pomeru vedel už dňa 11. 06. 2013 (výzva na podanie vysvetlenia žalobkyni), i tak by dvojmesačná lehota bola dodržaná, pretože do 29. 07. 2013 dvojmesačná lehota ešte neuplynula.
18. K namietaniu formálnych nedostatkov okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňou - k jednoznačnému a nezameniteľnému vymedzeniu konania, ktorým mala žalobkyňa porušiť pracovnú disciplínu, odvolací súd dodáva, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený. V danej veci boli dôvody, pre ktoré dal žalovaný žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru vymedzené dostatočne, preto je táto námietka žalobkyne nedôvodná. V tejto súvislosti odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalobkyne, že súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalobkyne vo vzťahu k výške údajnej škody, pretože je postačujúce, ak žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru uviedol, že výška škody je minimálne 10.000 eur, pričom jej skutočná výška je predmetom iného konania. To, že by škoda bola spôsobená pri tovaroch druhu múka, maslo a vajcia, v konaní nebolo tvrdené (tvrdené bolo len to, že išlo najmä o tieto tovary), pretože žalovaný uvádzal aj to, že k neoprávnenému zníženiu cien došlo aj pri rôznom priemyselnom tovare,
pričom boli uvádzané aj obliečky, nerezové lampy, ponožky, prach na pranie. Z uvedeného dôvodu mal odvolací súd za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným nemá formálne nedostatky a bolo dostatočne a nezameniteľne vymedzené.
19. Čo sa týka ďalších námietok žalobkyne, odvolací súd dodáva, že žalobkyňa v priebehu konania len vo všeobecnosti uvádzala, že u žalovaného išlo o vnútornú rozpornosť interných predpisov, avšak o akú konkrétnu rozpornosť ide, neuvádzala, teda išlo len o jej všeobecné tvrdenie, ktoré v konaní nebolo preukázané. Žalobkyňa svoj postup pritom celý čas odôvodňovala a poukazovala na postup cez položku 840, avšak v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa v skutočnosti nepostupovala cez túto položku (ktorá bola kontrolovaná), ale postupovala cez položku 0338, ktorá kontrolovaná nebola, cez túto položku okrem žalobkyne nikto iný v týchto prípadoch nepostupoval a to bol práve dôvod, prečo bol tento nesprávny postup žalobkyne zistený až s tak veľkým časovým postupom a odôvodňuje tiež dĺžku zistenia celkových výsledkov inventúry. Ak aj žalobkyňa uvádzala, že program, ktorým sa žalobkyňa riadila, takýto nesprávny postup žalobkyne umožňoval a následne ho zamestnávateľ menil, je potrebné uviesť, že napriek uvedenému takto postupovala len žalobkyňa. Ani z výpovede svedkyne O. nevyplýva, že zamestnávateľ toleruje likvidáciu tovaru bez škodných protokolov (to v konaní preukázané nebolo), ale to, že aj v súčasnosti vykonáva likvidáciu tovaru týmto spôsobom, teda cez pokladňu a cez zľavu a protokol k tomu nevykonáva. Uviedla tiež, že tento tovar však musia zaplatiť oni v zľavnenej cene, lebo inak by im chýbal. Súd prvej inštancie sa správne zaoberal a vysporiadal aj s otázkou intenzity porušenia pracovnej disciplíny, osobou zamestnanca, funkciou, ktorú žalobkyňa zastávala, jej doterajším postojom k plneniu pracovných úloh, situáciou, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mierou zavinenia a výškou škody a tieto okolnosti aj správne vyhodnotil. Žalobkyňa v odvolaní uvádzala len to, že u žalovaného pôsobila viac ako 12 rokov a predajňa Q. bola opakovane hodnotená ako úspešná a zisková, pričom v konaní bolo preukázané i to, že žalobkyňa bola opakovane upozorňovaná na porušenia pracovnej disciplíny (oznámenie o krátení platu žalobkyne o 20% z 21. 12. 2006, upozornenie na hrubé porušenie pracovnej disciplíny z 13. 03. 2009, výzva na odstránenie nedostatkov z 30. 12. 2010, upozornenie na nedostatky z 02. 08. 2011 a upozornenie na nedodržiavanie postupu v súlade s platnou legislatívnou a vnútropodnikovými pokynmi z 18. 07. 2012), z ktorých však nebol vo vzťahu k ukončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou vyvodený žiadny záver a nemajú vzťah k predmetnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru, iba dokresľujú celkový doterajší postoj žalobkyne k plneniu pracovných úloh.
20. Z uvedených dôvodov odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni má náležitosti podľa § 70 Zákonníka práce, bolo dané žalobkyni v lehote podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, bolo prerokované podľa § 74 Zákonníka práce a v ňom uvedený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, vyhodnotil za závažné porušenie pracovnej disciplíny, z ktorého dôvodu je možné takýmto spôsobom skončiť pracovný pomer, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP). Keďže pri vyhlásení tohto rozsudku došlo k zrejmej nesprávnosti, keď vo výroku o trovách odvolacieho konania nebol uvedený rozsah priznaných trov odvolacieho konania, i keď je zrejmé, že žalovaný mal plný úspech, teda mal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, odvolací súd túto zrejmú nesprávnosť pri písomnom vyhotovení rozsudku postupom podľa § 224 CSP opravil.
22. Keďže v čase rozhodovania odvolacieho súdu platil už nový procesný predpis, otázka pripustenia dovolania odvolacím súdom je t. č. už bezpredmetná.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).