Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/213/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava,Pajštúnska 5, IČO 36 613 843 proti žalovanému I. G., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom K. nad E., do XX.XX.XXXX za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Všeobecnej ochrany práv spotrebiteľov, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO 42 362 962, zastúpeného JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom, so sídlom Bratislava, Zámocká 36 o zaplatenie 6.451,72 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 18C/65/2014-134 zo dňa 09. marca 2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o zamietnutí žaloby žalobcu p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie sa v časti o zaplatenie sumy 825,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 825,22 eur od 04.11.2012 do zaplatenia zastavil /výrok I./, žaloba žalobcu zamietol /výrok II. / a žalovanému náhradu trov konania nepriznal / výrok III. /. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 6.451,72 eur a príslušného úroku z omeškania tam špecifikovaného, tvrdiac, že jeho právny predchodca (Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanému vo forme úveru, ktorý ale žalovaný nesplatil. Pôvodný veriteľ zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 postúpil svoju pohľadávku na aktuálneho žalobcu. Podaním zo dňa 28.02.2017 zobral žalobca svoju žalobu v časti o zaplatenie sumy 825,22 eur spolu s príslušenstvom späť. Súd preto v zmysle § 145 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") v tejto časti konanie zastavil. Ohľadne zostávajúceho predmetu sporu súd vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že žalovaný uzavrel dňa 23.05.2007 so Slovenskou sporiteľňou, a. s., zmluvu o splátkovom úvere č. 0363390853, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a. s., poskytla žalovanému bezúčelový spotrebný úver vo výške 150.000,- Sk (4.979,09 eur). Predmetný úver bol poskytnutý jednorazovo bezhotovostne. Úrok bol dojednaný ako premenlivý vo výške 12,35 % ročne. Poplatok za poskytnutie úveru bol dojednaný vo výške 3.000,- Sk (99,58 eur). Poplatok za správu úveru predstavoval dojednanú výšku 60,- Sk (1,99 eur) mesačne. Výška splátky bola dojednaná v sume 2.260,- Sk (75,02 eur) mesačne, pričom splatnosť prvej splátky bola stanovená na deň 20.06.2007 a dátum poslednej splátky (konečná splatnosť) na deň 20.04.2017. Jednotlivé splátky sa žalovaný zaviazal splácať mesačne vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci. Celkový počet splátok bol 119. RPMN bola určená vo výške 14,63 %. Zmluvou o postúpení pohľadávok

č. 1175/2012/CE zo dňa 27.09.2012 postúpila Slovenská sporiteľňa, a. s., ako postupca spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., (žalobca) ako postupníkovi pohľadávky špecifikované v prílohe č. 1. Z prílohy č. 1 je zrejmé, že predmetom postúpenia bola i pohľadávka voči žalovanému zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 23.05.2007, v rámci ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 4.979,09 eur, pričom zostatok pohľadávky predstavuje sumu 7.796,17 eur. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 15.10.2012 oznámila Slovenská sporiteľňa, a.s., žalovanému, že došlo k postúpeniu pohľadávky vo výške 7.796,17 eur žalobcovi. Výzvou k úhrade zo dňa 15.10.2012 oznámil žalobca žalovanému, že ku dňu 15.10.2012 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval ho na jeho úhradu v celkovej výške 7.974,47 eur najneskôr do 30.10.2012. Pokusom o zmier zo dňa 24.01.2014 vyzval žalobca žalovaného na úhradu dlhu v celkovej výške 9.099,85 eur najneskôr do 31.01.2014. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 524 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase postúpenia pohľadávky a podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zmluva o splátkovom úvere bola uzavretá medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s., ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Žalobca si pohľadávku pôvodného veriteľa (Slovenskej sporiteľne, a. s.) uplatňuje z titulu postúpenia pohľadávky. Súd sa preto zaoberal otázkou, či k postúpeniu pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a. s., na žalobcu došlo zákonom predpokladaným spôsobom, t.j. platne, a teda, či je žalobca v tomto spore aktívne vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna strana je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide a druhá strana je subjektom hmotnoprávnej povinnosti. Ako vyplýva z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách banka môže postúpiť pohľadávku inej osobe buď so súhlasom klienta, alebo aj bez takéhoto súhlasu za predpokladu, že klienta písomne vyzvala na plnenie a klient je napriek tejto výzve v omeškaní so splatením dlhu dlhšie ako 90 dní. V danom prípade žalobca nepreukázal, že by žalovaný s postúpením pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a. s., na žalobcu súhlasil. Nepreukázal ani, že Slovenská sporiteľňa, a. s., žalovaného na úhradu dlhu vyzvala. Vzhľadom k tomu má súd za to, že žalobca nepreukázal splnenie zákonom predpísaných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky, a preto možno konštatovať, že zmluva o postúpení pohľadávky č. 1175/2012/CE uzavretá dňa 27.09.2012 medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s., ako postupcom a žalobcom ako postupníkom je neplatná. Následkom neplatnosti tejto zmluvy je absencia aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, a preto súd žalobu práve z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. V predmetnej veci mal plný úspech žalovaný. Z obsahu spisu však nevyplynuli žiadne trovy, ktoré by mu v súvislosti s týmto konaním vznikli, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a to do výroku II., ktorým súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol. Namietal nesprávne právne posúdenie veci i nesprávne zistený skutkový stav veci súdom prvej inštancie. Uviedol, že žalobca na pojednávaní dňa 09.03.2017 v zastúpení svojho právneho zástupcu uviedol, že žalovaný bol zo strany postupcu vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a žalobca preukázal v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu aj s poukazom na ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Tiež v podaní zo dňa 05.12.2014 žalobca tvrdil, že žalovaný je v nepretržitom omeškaní so splácaním úveru od 20.04.2009, kedy čiastočne uhradil poslednú splátku úveru. Podľa § 151 ods. 1 sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, považujú za nesporné. Keďže skutkové tvrdenia žalobcu neboli protistranou rozporované, je treba ich v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia považovať za nesporné skutkové tvrdenia, ktoré nie je potrebné nijako ďalej preukazovať. Ďalej poukázal na to, že v spore predložil relevantné oznámenie právneho predchodcu žalovanej o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá jeho aktívnu legitimáciu a konajúci súd mal z neho vychádzať. Namietal tiež, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca ďalej namietal, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Okrem toho omeškanie žalovaného s plnením jeho dlhu v čase postúpenia pohľadávky trvalo už viac ako rok a zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa žalobcu vyplýva, že v takýchto prípadoch sa výzva banky dlžníkovi pred postúpením pohľadávky nevyžaduje. Poukázal aj na to, že žalovaný dal v zmysle bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok výslovný súhlas, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Žalobca z uvedených dôvodov navrhol,

aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie alebo aby ho zrušil a vec vrátil v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 370 a § 380 ods. 1 v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku II. o zamietnutí žaloby žalobcu ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. 5. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné: 6. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a Slovenskou sporiteľňou, a.s. /27.09.2012/ (ďalej len "zákon o bankách") ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 7. Prvoinštančný súd založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanému z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď predložená zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre rozpor s citovaným ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, keď banky pred postúpením pohľadávky voči žalovanému na žalobcu žalovaného nevyzvala na úhradu jeho dlhu. 8. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej /existencia tvrdenej povinnosti/ na strane žalovaného je imanentnou súčasťou súdneho sporu / viď. rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009/ a preto nepostačuje, aby súdu žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Odvolací súd nerozporuje, že podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. V tomto prípade sa však preukázania platnej zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. preukázania splnenie zákonných podmienok, za ktorých splnenia možno pohľadávku banky platne previesť nedožaduje dlžník

- žalovaný ale konajúci súd za účelom overenie žalobcom tvrdenej aktívnej vecnej legitimácie. Ak by konajúci súd aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu neoveroval, išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý by nezodpovedal otázku existencie aktívnej vecnej legitimácie, k zodpovedanie ktorej je súd ex offo viazaný, čo by protirečilo obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd /nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 266/2014 zo 16. decembra 2014/. 9. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že žalobca v spore nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky. Konkrétne žalobca nijako nepreukázal výzvu banky žalovanému, ktorá je podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách podmienkou na platné postúpenie pohľadávky banky na tretiu osobu. V spore, v konaní pred súdom

prvej inštancie, nepredložil žalobca výzvu banky - Slovenskej sporiteľne, a.s. žalovanému na úhradu omeškaného dlhu z úveru ani neoznačil žiadny dôkaz, ktorý by svedčil o existencii takejto výzvy a jej doručení žalovanému. Nemožno prisvedčiť názoru žalobcu, že s ohľadom na omeškanie žalovaného s plnením jeho dlhu, ktoré omeškanie trvalo viac ako jeden rok v čase postúpenia pohľadávky, zákon o bankách už výzvu banky dlžníkovi pred postúpením pohľadávky nevyžaduje. Z citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t.j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..." mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje. 10. V tomto spore teda žalobca aj podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázal existenciu výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a možno preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca pohľadávku proti žalovanému nadobudnúť, je pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. 11. Pokiaľ ide o odvolacie tvrdenie žalobcu, že žalovaný dal v zmysle bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok výslovný súhlas, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, tak odvolací súd preskúmaním veci zistil, že toto skutkové tvrdenie žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepoužil. Bolo preto otázkou, či je toto nové skutkové tvrdenie žalobca oprávnený použiť v odvolacom konaní a či má odvolací súd naň prihliadať alebo nie. Podľa v súčasnosti platného a účinného Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje konanie pred súdmi v civilných veciach, uvedené skutkové tvrdenie žalobcu predstavuje tzv. novotu v odvolacom konaní podľa § 366 CSP, ktorej uplatnenie má súvis s koncentráciou konania podľa § 154 CSP, ktorý stanovuje, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Uvedené prostriedky možno ako novotu v odvolacom konaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie /§ 366 CSP/. Odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z uvedených dôvodov § 366 pre použitie novoty zo strany žalobcu v odvolacom konaní a preto na skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že si strany zmluvy dojednali v zmysle bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok výslovný súhlas žalovaného s oprávnením banky kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky zo zmluvy, nemohol prihliadať. 12. Za rovnako irelevantné odvolací súd vyhodnotil aj tvrdenia žalobcu, že na pojednávaní dňa 09.03.2017 v zastúpení svojho právneho zástupcu uviedol, že žalovaný bol zo strany postupcu vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a žalobca preukázal v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu aj s poukazom na ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách a tiež v podaní zo dňa 05.12.2014 žalobca tvrdil, že žalovaný je v nepretržitom omeškaní so splácaním úveru od 20.04.2009, kedy čiastočne uhradil poslednú splátku úveru. Žalobca, poukazujúc na § 151 ods. 1 CSP, uviedol, že tieto jeho skutkové tvrdenia protistrana výslovne nepoprela a preto sa považujú za nesporné a nie je potrebné nijako ďalej preukazovať. Odvolací súd s takýmito závermi žalobcu nesúhlasí. Ohľadne tzv. nerozporovaných skutkových tvrdení platí § 470 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého pre konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona /01.07.2016 - poznámka odvolacieho súdu/, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o popretí skutkových tvrdení protistrany, ak by boli v neprospech strany. Konanie v predmetnej veci začalo podaním žaloby žalobcu na súd prvej inštancie dňa 17.02.2014, teda za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu - Občianskeho súdneho poriadku /ďalej len „O.s.p.“/ a použitie ustanovení o popieraní skutkových tvrdení strany /§ 151 ods. 1 CSP/ v odvolacom konaní by bolo v neprospech strany žalovaného, ktorý skutkové tvrdenia žalobcu výslovne nepoprel. Z uvedeného je tak zrejmé, že v zmysle § 470 ods. 2 v konaní o predmetnej veci nemožno ustanovenia § 151 ods. 1 aplikovať a skutkové tvrdenia žalobcu, hoci neboli žalovaným výslovne popreté, nemožno považovať za nerozporné a bez ďalšieho z nich vychádzať.

13. Z týchto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .