Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5CoKR-12-2016.pdf
PDF · 163.65 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoKR/12/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v obchodnej veci žalobcu: I.. C. I., D. úpadcu: FEVYLANT PLUS, s.r.o., so sídlom Bardejov, Slovenská 5, IČO: 36474959, so sídlom Vranov nad Topľou, M. R. Štefánika 873/204, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Tarabčákom, so sídlom Prešov, Hlavná 13, proti žalovaným: 1/ LANOFER, s.r.o., so sídlom Prešov, Jilemnického 3, IČO: 36 509 019, zastúpenému advokátom JUDr. Milošom Kaščákom, so sídlom Vranov nad Topľou, Kalinčiakova 10, 2/ G. G., L.. XX.X.XXXX, J. D. - M., I. XX, 3/ KOVLAN s.r.o., so sídlom Sabinov, Ovocinárska 1945/3A, IČO: 43 881 921, žalovaní v 2. a 3. rade zastúpení advokátom JUDr. Dušanom Maruščákom, so sídlom Stropkov, Námestie SNP 538/1, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 19.2.2014 pod č. k. 1Cbi/16/2008-869, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
P r i z n á v a žalovaným v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) vyššie označeným rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol, s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že kúpna zmluva, uzavretá dňa 31.10.2005, medzi predávajúcim FEVYLANT PLUS, s.r.o., so sídlom Bardejov, Slovenská 5, IČO: 36 474 959, (ďalej len „úpadca“) a kupujúcim - žalovaným v 1. rade je voči konkurzným veriteľom neúčinná, pretože bola uzavretá medzi spriaznenými osobami a dlžníkom. Ďalej žiadal, aby súd určil, že Zmluva M. X. G. G. zo dňa X.XX.XXXX, uzavretá medzi žalovaným v 1. rade a nadobúdateľom - žalovaným v 2. rade, a Zmluva M. G. E. G. T. L. zo dňa XX.XX.XXXX, uzavretá medzi prevodcom - žalovaným v 2. rade a nadobúdateľom - žalovaným v 3. rade, sú voči konkurzným veriteľom právne neúčinné, pretože ide o ukracujúce právne úkony.
3. Žalovaní v 2. a 3. rade žiadali žalobu zamietnuť, keď uviedli, že okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu im neboli a ani nemohli byť známe, pričom vykonané odplatné právne úkony slúžili len na zabezpečenie návratnosti ich finančných prostriedkov. Poskytnutá pôžička trojnásobne prevyšovala hodnotu nehnuteľností, ku ktorým nadobudol žalovaný v 2. rade vlastnícke právo na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.
4. Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou ustanovení § 57 ods. 1, 3, 4, § 60 ods. 1, 2, 3 a § 62 ods. 1, 2, 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej „ZKR“) uzavrel, že návrh žalobcu nie je dôvodný. Zistil, že o spriaznené osoby, v tomto prípade medzi konateľom spoločnosti FEVYLANT PLUS, s.r.o., a spoločnosťou LANOFER, s.r.o., kde v spoločnosti FEVYLANT PLUS, s.r.o., bola v čase napadnutých úkonov konateľkou C. V., K. D. a konateľa spoločnosti LANOFER, s.r.o., W.. V. V.. Teda ako M. C. V. je blízka osoba v zmysle § 9 ods. 1 písm. d/ ZKR. Čo sa týka dokazovania spriaznenosti osôb medzi žalovaným v 1. a 2. rade, v tomto prípade sa nejedná o spriaznenosť osôb. O spriaznené osoby ide medzi žalovanými v 2. a 3. rade, kedy žalovaný v 2. rade G. je konateľom a spoločníkom spoločnosti žalovaného v 3. rade, kde je taktiež konateľkou I. C. C. G..
5. S poukazom na ustanovenie § 57 ods. 4 ZKR, odporovať možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Právnym úkonom dlžníka musí dôjsť k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. Ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa je vecou dôkazného bremena žalobcu, ktorý musí preukázať, či sa majetok dlžníka takýmito právnymi úkonmi zmenšil, v akom rozsahu, a aký majetok mu ostane na uspokojenie pohľadávok. Odporovateľnosť predpokladá, že právnym úkonom dlžníka sa skráti uspokojenie pohľadávky veriteľa, teda že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Žalobca mal v tomto konaní preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka niektorého z veriteľov, ktorý si v konkurznom konaní pohľadávku prihlásil.
6. Žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti FEVYLANT PLUS, s.r.o., zistil v účtovnej evidencii, že po tom, čo bola uzavretá T. zmluva dňa XX.XX.XXXX, na základe ktorej úpadca predal žalovanému v 1. rade nehnuteľnosti na LV č. XXXXX za dohodnutú sumu 17 mil. Sk, doklad o zaplatení tejto ceny sa v účtovnej evidencii úpadcu nenachádza. Z obsahu pripojeného vyšetrovacieho spisu Č.: M.-XXXX/OEK-G.-XXXX, s ktorým sa súd oboznámil, konkrétne z výpovede W.. Ľ. T., ako aj W.. S. J., ktorá podala vysvetlenie v tomto konaní, bolo jednoznačne preukázané a svedkyňa T. potvrdila, že v jej účtovnej evidencii, ktorú viedla pre spoločnosť FEVYLANT PLUS, s.r.o., bola do účtovnej evidencie prijatá platba za predaj nehnuteľností pre spoločnosť LANOFER, s.r.o., čím de facto rozporovala výrok rozsudku č. k. 19Cb/249/2009-34, na ktorý sa žalobca odvoláva. Ďalšie okolnosti potvrdila ohľadne vedenia účtovnej evidencie úpadcu W.. J., ktorá po nahliadnutí do daňových a účtovných dokladov spoločnosti FEVYLANT PLUS, s.r.o., uviedla, že spoločnosť k 31.12.2005 nebola v predĺžení, pretože hodnota jej vlastného imania k uvedenému dátumu je plusová, a to vo výške 3.584.000,- Sk, a taktiež je plusová hodnota jej vlastného imania v predchádzajúcom období, t.j. k 31.12.2004 vo výške 2.713.000,- Sk. Z toho vyplýva, že celková hodnota majetku spoločnosti FEVYLANT PLUS, s.r.o., by postačovala na krytie jej celkových záväzkov, kde vyššie uvedené sumy v prípade ukončenia činnosti podnikateľského subjektu ostali spoločníkom k dispozícii ako voľné finančné prostriedky.
7. Sporné v tomto konaní sú aj okolnosti ohľadom vedenia účtovníctva úpadcu (žalobcu). Ten tvrdí, že vychádzal z účtovnej evidencie úpadcu, ktorú mal k dispozícii po tom, čo sa stal správcom konkurznej podstaty, a tieto doklady aj predložil orgánom činným v trestnom konaní po tom, čo podal podnet pre poškodzovanie veriteľa. Svedkyňa W.. T., ktorá viedla účtovnú evidenciu úpadcu, vychádzala z dokladov, ktoré jej predkladala konateľka spoločnosti C. V.. Jednoznačne potvrdila, že aj tieto doklady boli predmetom vyhotovenia súvah, ako aj daňového priznania, ktoré boli zasielané príslušnému daňovému úradu E. J..
8. V konaní mal žalobca preukázať, že právny úkon, ktorým nadobudol žalovaný v 1. rade práva predchodcu, je odporovateľný, a že tretia osoba (žalovaný v 2. rade) o tejto skutočnosti musela vedieť.
9. Podľa názoru súdu prvého stupňa, ak sú pochybnosti ohľadom vedenia účtovníctva, prípadne pozmeňovania účtovných dokladov, toto nemôže byť na ujmu žalovaných v tomto konaní. V rámci incidenčného konania nie je možné nahrádzať prípadnú trestnoprávnu zodpovednosť osôb, ktoré takúto nezrovnalosť spôsobili. Pri prešetrovaní okolností, ktoré boli podnetované orgánom činným v trestnom konaní tak z jednej, ako aj z druhej strany, vyšetrovateľ zastavil trestné stíhania pre nesplnenie podmienok. V žiadnom z uznesení vyšetrovateľa nebolo zistené a preukázané, aby došlo k falšovaniu alebo nejakým iným zásahom do účtovnej evidencie úpadcu (v tomto konaní žalobcu).
10. Žalobca nepreukázal, že žalovaný v 1. rade nezaplatil spoločnosti FEVYLANT PLUS dohodnutú kúpnu cenu vtedajších 17 mil. Sk (564.296,62 eur), čím v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno. Ohľadom výšky majetku úpadcu v čase vykonania napadnutého právneho úkonu, prípadne po jeho vykonaní, žalobca neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa majetku úpadcu a jeho výšku ani nijakým spôsobom nepreukázal, teda že napadnutým právnym úkonom, ktorého neúčinnosti sa žalobca domáha, došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov. Žalobca len všeobecne uviedol, že medzi žalovaným v 1. a 2. rade došlo k takým právnym úkonom, na základe ktorých bola naplnená podstata odporovateľnosti tohto úkonu. Nestačí konštatovať, že žalovanému v 2. rade, podľa vyjadrenia žalobcu, bolo známe, že úpadca je v úpadku, lebo z jeho finančných prostriedkov by úpadca a žalovaný v 1. rade neboli schopní odkúpiť predmetné nehnuteľnosti, a to už aj z dôvodu, že samotná pôžička ešte neznamená vedomosť o úpadku úpadcu. Žalobca musí preukázať, že právny úkon, ktorým nadobudol práva predchodcu, je odporovateľný, a že tretia osoba - žalovaný v 2. rade, o tejto skutočnosti musela vedieť, a až potom sa otáča dôkazné bremeno v neprospech žalovaného. Súd sa ďalej preto ďalšími dôvodmi odporovateľnosti, pokiaľ ide o ustanovenie § 60 ods. 1, 2, § 62 ods. 2 ZKR nezaoberal už aj s poukazom na predchádzajúce ustanovenie § 57 ods. 4 ZKR, pretože nebol splnený základný predpoklad úspešného odporovania právnych úkonov.
11. Vzhľadom na to, že sa jedná o zložitú vec a spor sa týka viacerých účastníkov konania, okresný súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
12. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby jeho návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené, alternatívne zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Napadnutý rozsudok však tieto atribúty nespĺňa. V tejto súvislosti sa súd nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadom pracovnej verzie účtovníctva úpadcu, prečo sa necítil viazaný rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 19Cb/249/2009 z 3.12.2010, v ktorom bol žalovaný v 1. rade zaviazaný na zaplatenie 591.809,- eur, teda že kúpna cena nebola zaplatená žalovaným v 1. rade žalobcovi. Taktiež súd v napadnutom rozsudku na str. 2 - 5 opísal niektoré z tvrdení účastníkov, taký skutkový stav považoval za zistený, čo z rozsudku nevyplýva, hoci podľa § 157 ods. 2 O.s.p. mal v odôvodnení stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané. Taktiež vypočúvaní účastníci a svedkovia neboli náležitým spôsobom poučení podľa § 131, resp. § 126 ods. 2 O.s.p.. Týmto spôsobom súd zaťažil konanie vadami, ktorými odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p..
13. Ďalej okresný súd z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že: a) nedošlo k ukráteniu uspokojenia veriteľa prihlásenej pohľadávky a že to žalobca nepreukázal, b) z výpovede W.. T. S. W.. J. bolo preukázané, že v jej účtovnej evidencii bola prijatá platba za predaj a tým de facto to rozporovalo výroku rozsudku sp. zn. 19Cb/249/2009, c) že hodnota vlastného imania podľa daňových a účtovných dokladov je plusová, a preto hodnota majetku postačovala na krytie záväzkov, d) že žalobca nepreukázal, že žalovaný v 1. rade nezaplatil dohodnutú kúpnu cenu a neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti ohľadom výšky majetku úpadcu.
14. V konaní bolo preukázané s poukazom na zoznam prihlásených pohľadávok v konkurze, že už XX.XX.XXXX v čase uzavretia T. zmluvy, ale aj v čase 8.11.2005, keď bola uzavretá Zmluva o zabezpečovacom prevode práva, že pohľadávky šiestich veriteľov v celkovej hodnote 7.918.615,20 Sk boli už splatné. Tieto pohľadávky boli správcom uznané, teda veritelia boli ukrátení, pretože ich pohľadávky neboli uhradené. Záver súdu o tom, že hodnota majetku postačovala na krytie záväzkov, je nesprávny. Vychádza totiž z predpokladu, že bola uhradená kúpna a v pokladni sa nachádza suma viac ako 15 mil. Sk po dobu troch rokov až do vyhlásenia konkurzu, čo nie je pravda. K tomu žalobca predložil aj znalecký posudok ako prílohu k stanovisku z 12.2.2013, s ktorým sa súd vôbec nezaoberal.
15. Okresný súd aj z výpovede svedkyne W.. T.T. na pojednávaní dňa XX.X.XXXX vyvodil nesprávne skutkové zistenia. Svedkyňa nepotvrdila, že by skutočne bola kúpna cena zaplatená. Potvrdila iba, že zaúčtovala doklad o zaplatení, ako aj že išlo o pracovnú verziu účtovníctva, teda išlo výlučne o jej verziu, ak sa nevedela vyjadriť, či fyzicky došlo k zaplateniu kúpnej ceny. Ani svedkyňa C. V. (pojednávanie dňa XX.X.XXXX) nepotvrdila, že by kúpna cena bola zaplatená, iba uviedla, že zvyčajne boli do pokladne vkladané sumy okolo 10.000,- Sk. Pri vkladoch takýchto súm sa nemohla v pokladni akumulovať suma 15 mil. Sk. Svedkyňa W.. J. vychádzala pri svojich posudkoch pre vyšetrovateľa z účtovného stavu uvedeného v súvahe. Neuvažovala s tým, že v pokladni nebola deklarovaná suma, resp. že táto suma je iba fiktívna. Záver súdu, že bola do pokladne prijatá platba za kúpnu cenu, nezodpovedá vykonaným dôkazom. Takýto záver rozporuje výroku rozsudku č. k. 19Cb/249/2009, z ktorého mal súd pri rozhodovaní vychádzať a ktorým je zároveň viazaný. Teda zásadne je nesprávny záver súdu o tom, že žalobca nepreukázal, že žalovaný v 1. rade zaplatil žalobcovi kúpnu cenu. Z výpovede W.. T. zo dňa 22.7.2013 iba vyplýva, že v pracovnom účtovníctve mala evidované úhrady pod č. G. - XX C.. D., G. - X.XXX.XXX,- D., S. G. Č.. J. - XXX.XXX,- D.. Účtovníctvo žalobcu však takéto doklady neobsahuje.
16. Úlohou súdu bolo predovšetkým posúdiť, či sú splnené podmienky pre vyslovenie neúčinnosti napadnutých právnych úkonov, a to najmä T. zmluvy z XX.XX.XXXX medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Neúčinnosť tejto zmluvy mal posudzovať podľa § 60 ZKR. Je nesporné, že úpadca a žalovaný v 1. rade sú spriaznené osoby. V takomto prípade je nesporné aj to, že úmysel ukrátiť, ako aj vedomosť druhej strany, sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak. Za tohto stavu je nesporné, že boli splnené podmienky pre vyslovenie neúčinnosti kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Súd síce správne poukazuje na ustanovenie § 62 ods. 2 ZKR, avšak jeho rozhodnutie už neberie do úvahy, že jedným z dôvodov neúčinnosti je aj to, že právo nadobudli ďalší žalovaní na základe bezodplatného právneho úkonu (písm. b/), alebo je osobou spriaznenou s dlžníkom alebo zriaďovateľom práva (písm. c/), iba že preukáže, že v čase nadobudnutia práva ani pri vynaložení odbornej starostlivosti nemohol poznať okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti zriaďovateľovi. Ak žalovaný v 1. rade uznal, že ide o neúčinný úkon, bolo povinnosťou súdu už iba skúmať, či ďalší nadobúdatelia nadobudli právo za podmienok uvedených v § 62 ods. 2 ZKR. Keďže išlo o bezodplatný právny úkon (medzi žalovaným v 1. a 2. rade), ktorým zmluva o zabezpečovacom prevode práva je, a medzi žalovanými v 2. a 3. rade je takým úkonom darovacia zmluva, mal sa vysporiadať s tým, či žalovaní v 2. a 3. rade preukázali opak toho, čo sa u nich predpokladá, a to je tá skutočnosť, že vedeli o odporovateľnosti úkonu, ktorým žalovaný v 1. rade nadobudol vlastnícke právo.
17. Pre zistenie, či došlo k ukráteniu veriteľov, je rozhodujúce, či: a) existovali v čase právneho úkonu splatné pohľadávky voči veriteľom, a či si títo prihlásili pohľadávky do konkurzu. Táto skutočnosť bola preukázaná uvedením jednotlivých veriteľov s výškou ich pohľadávok, ktorú prihlásili, a stalo sa tak v podaní s poukazom na zoznam pohľadávok v konkurze. Tento zoznam je súčasťou konkurzného spisu a preto v zmysle § 121 O.s.p. nie je potrebné túto skutočnosť dokazovať, pretože je známa z činnosti súdu a osobitne aj konajúceho sudcu, ktorý je aj konkurzným sudcom vo veci konkurzu na majetok úpadcu v konaní sp. zn. 1K/61/2007. b) či mal dlžník dostatočný majetok, z ktorého mohol uhradiť existujúce pohľadávky v čase vzniku právneho úkonu. Aj k tejto skutočnosti boli dôkazy navrhované a vykonané, ale aj navrhované, ktoré súd bez akéhokoľvek vysvetlenia ponechal nepovšimnuté a z tohto dôvodu ich nevykonal. Teda závery okresného súdu sú preto v rozpore s vykonanými dôkazmi.
18. Nakoniec, žalobca podaním zo dňa 16.8.2012 navrhoval, aby súd uložil žalovanému Pagurkovi predložiť zmluvu M. G.Ž., dôkazy o G. G., D. T. - kedy mala byť splatná zmluva M. G. T. G. a rozhodnutie o L. X. W.. Ani tomuto návrhu súd nevyhovel, ani ho nezamietol, ale ho nechal bez povšimnutia. Podaním z 12.2.2013 žalobca zaujal stanovisko k tvrdeniu a poukazu na zaplatenie kúpnej ceny, čo taktiež zostalo bez povšimnutia.
19. V rozsudku absentujú úvahy aj súdu o tom, čo žalobca namietal v bode 10 podania z 12.2.2013, t.j. o stave majetku. Odôvodnenie v tejto súvislosti by sa javilo vhodné najmä vzhľadom k tomu, že podľa Znaleckého posudku č. XX/XXXX znalca W.. P. je suma 17 mil. Sk je vykazovaná ako pohľadávka. Rozsudok však vychádza zo záveru, že táto suma bola zaplatená a jej časť je v pokladni. V závere odvolania žalobca v podrobnostiach odkázal na svoje podanie z 12.7.2013.
20. Žalovaný v 1. rade sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
21. Žalovaný v 2. rade sa stotožnil v plnom rozsahu s vyjadrením zástupcu žalovaného v 3. rade JUDr. Dušana Maruščáka. Tento vo vyjadrení zo dňa 9.5.2014 (č. l. 883) uviedol, že v zmysle § 57 ods. 4 ZKR odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Tak, ako to žalovaný v 3. rade prezentoval v priebehu prvostupňového konania, základným predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je teda to, aby právnym úkonom dlžníka došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. Ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa je vecou dôkazného bremena žalobcu a vecou dokazovania v súdnom konaní. Úspešnosť odporovateľnosti bude závisieť od toho, či sa majetok dlžníka príslušným právnym úkonom dlžníka zmenšil, v akom rozsahu, a aký majetok mu po vykonaní príslušného (odporovateľného) právneho úkonu zostal na uspokojenie príslušného veriteľa. Teda preukázanie zmenšenia majetku je základným, resp. všeobecným predpokladom odporovania právnemu úkonu, čo sa vyžaduje pri každej skutkovej podstate. Je však nepochybné, že v danom prípade nebolo preukázané zmenšenie majetku podľa tohto ustanovenia, a preto ani nebolo možné rozhodnúť o neúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Aj napriek svojej dôkaznej povinnosti (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a koncentračnej zásade podľa § 118a ods. 1 O.s.p. žalobca nepreukázal jeden zo základných predpokladov úspešného odporovania právnemu úkonu, t.j. aby došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov, pričom z listinných dôkazov, predložených správcom dane, vyplýva, že k ukráteniu pohľadávok konkurzných veriteľov bez akýchkoľvek pochybností nedošlo. Žalobca mal k dispozícii nepochybne stav majetku úpadcu ku dňu vyhlásenia konkurzu 19.3.2008, pričom potvrdil stav jeho majetku správca aj v daňovom priznaní k tomuto dňu. Pokiaľ by tento stav nezodpovedal skutočnému stavu, celkom logicky by musel podať podnet orgánom činným v trestnom konaní. V roku 2005 úpadca vlastnil vlastné imanie vo výške 3.584.000,- Sk s hospodárskym výsledkom 884.000,- Sk, v roku 2006 vlastné imanie 4.167.000,- Sk s hospodárskym výsledkom 632.000,- Sk, a v roku 2007 vlastné imanie 2.741.000,- Sk, avšak už s hospodárskym výsledkom -1.426.000,- Sk. Teda za veľmi podstatný považuje listinný dôkaz - súvahu úpadcu k 19.3.2008 (deň vyhlásenia konkurzu), ktorá bola schválená správcom konkurznej podstaty žalobcu k tomuto dňu. Z nej vyplýva, že úpadca disponoval peniazmi na finančných účtoch vo výške 15.678.000,- Sk a jeho pohľadávky predstavovali sumu 3.348.000,- Sk, čo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyvracia úvahy žalobcu o tom, že by kúpna cena za uvedené nehnuteľnosti žalovaným v 1. rade nebola uhradená. Z kúpnej zmluvy, uzavretej medzi úpadcom a žalovaným v 1. rade, je nesporné, že za odpredaj nehnuteľnosti, vedených na LV č. XXX, k. ú. G., obdŕžal úpadca ako predávajúci kúpnu cenu 17 mil. Sk. Týmto úkonom došlo nie k zmenšeniu, ale naopak, k navýšeniu majetku dlžníka o sumu 2.200.000,- Sk, čo nepochybne vyplýva (popri súvahe k 19.3.2008) aj z ďalších dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v súdnom spise, a to zo samotnej T.j zmluvy zo dňa 31.10.2005, z daňových priznaní za roky 2005 - 2007 a ich príloh a z výpovede bývalej účtovníčky úpadcu W.. Ľ. T., ktorá potvrdila, že úhrada za odpredaj nehnuteľností bola riadne realizovaná a účtovníctvo a daňové priznania zodpovedali skutočnému stavu a boli jednoznačne vedené v súlade so zákonom o účtovníctve a ostatnými právnymi predpismi. V rámci odporovateľnosti právneho úkonu platia dve dôležité zásady, a to že samotný predaj za ekvivalentnú cenu nie je zmenšením majetku dlžníka, ale len zmenou štruktúry jeho majetku, keď dlžník namiesto hmotného majetku (aj nehnuteľností) získa majetok finančný, zároveň aj keď právnym úkonom dlžníka dôjde k zmenšeniu jeho majetku, nie je možné domáhať sa úspešnej odporovateľnosti príslušného právneho úkonu, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie pohľadávky, keďže takýmto úkonom dlžníka by nedošlo ku kráteniu uspokojenia pohľadávky príslušného veriteľa. Aj keby, čo i len teoreticky, došlo právnym úkonom dlžníka k zmenšeniu majetku úpadcu, nie sú splnené predpoklady úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu z dôvodu, že aj po tomto úkone zostávajúci majetok úpadcu postačoval na uspokojenie pohľadávok veriteľov. Vlastné imanie ako ekonomická kategória, resp. v Obchodnom zákonníku definovaná ako čisté obchodné imanie, predstavuje dlhodobý vlastný zdroj krytia majetku. Vlastné imanie tvorí: základné imanie, kapitálové fondy, fondy zo zisku, výsledok hospodárenia bežného účtovného obdobia, výsledok hospodárenia minulých účtovných období. Tak zo znaleckého posudku, ktorý bol podaný v trestnom konaní znalkyňou W.. J.Q., G.., ako aj z jej svedeckej výpovede na súdnom pojednávaní dňa XX.X.XXXX vyplýva, že hodnota vlastného imania k 31.12.2005 predstavovala 3.584.000,- Sk, čo podľa jej názoru znamená, že spoločnosť mala k 31.12.2005 dostatok majetku, a pokiaľ by aj došlo k náhlemu kolapsu spoločnosti, bola schopná pokryť zo svojho majetku všetky svoje záväzky a ešte by jej zostala k dispozícii na rozdelenie spoločníkom čiastka 3.584.000,- Sk. Obdobne sa na súdnom pojednávaní toho istého dňa vyjadril aj W.. Š. P., ktorý zabezpečoval pre žalobcu účtovnú a ekonomickú agendu, a ktorý taktiež potvrdil, že k 31.12.2005 úpadca hospodáril zo ziskom, bola to ekonomicky zdravá spoločnosť a nebola v úpadku, pretože mala kryté všetky svoje záväzky. Zo všetkých týchto preukázaných skutočností
vyplýva jednoznačný záver, že žalobca, ktorý mal dôkaznú povinnosť, resp. povinnosť preukázať, že dotknutým právnym úkonom kúpno-predajnej zmluvy došlo k ukráteniu uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov. Túto povinnosť nesplnil, a naviac, bolo preukázané, že majetok dlžníka - úpadcu sa nezmenšil, ale dokonca došlo k jeho navýšeniu. Preukázanie zmenšenia majetku je pritom základným, resp. všeobecným predpokladom odporovania právnemu úkonu, požadovaným pri každej skutkovej podstate podľa ZKR. K ostatným subjektívnym úvahám žalobcu o údajnom odňatí možnosti konať pred súdom uviedol, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy a procesné úkony. Súd predovšetkým nemohol a nemôže spochybňovať daňové priznania úpadcu za jednotlivé zdaňovacie obdobia len preto, že to žalobcovi nevyhovuje, pričom žalobca zachádza až tak ďaleko, že spochybňuje aj vlastné daňové priznanie (ku dňu vyhlásenia konkurzu), ktoré sám podal a vlastnoručne podpísal SKP, a to tým, že účtovníctvo je nekompletné, resp. že súdu dodatočne podsúva nové, upravované účtovné doklady a z nich ich vyberá účtovné doklady, ktoré mu „nevyhovujú“. Pokiaľ teda sám SKP potvrdil, že v čase vyhlásenia konkurzu disponoval finančnými prostriedkami vo výške 15.678.000,- Sk, ktoré pozostávali aj z úhrady kúpnej ceny, tak za tento údaj zodpovedá, keďže v opačnom prípade bolo jeho zákonnou povinnosťou podať opravné daňové priznanie, čo však žalobca neučinil.
22. S týmto stanoviskom JUDr. Maruščáka sa stotožnila aj konateľka žalovaného v 3. rade, ktorý je zároveň aj zástupcom žalovaného v 3. rade.
23. O odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie naposledy rozhodol Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 03.06.2015 pod č. k. 5CoKr/2/2014-984 tak, že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti a návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Návrh žalobcu však posúdil podľa § 58 ods. 1 ZKR, hoci žalobca v návrhu, ako aj počas celého konania návrh právne dôvodil ustanovením § 60 ods. 1 ZKR, teda domáhal sa vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu z dôvodu tzv. právneho úkonu ukracujúceho, teda odvolací súd rozhodoval o niečom, čo ani nebolo predmetom žaloby.
24. Na dovolenie žalovaných v 2. a 3. rade Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 03.06.2015, č. k. 5CoKr/2/2014-984 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V danom prípade dospel k záveru, že ich dovolanie je dôvodné. Vzhľadom na to, že dovolanie bolo podané pred 07.07.2016, t.j. ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p..
25. Dovolací súd predovšetkým konštatoval, že dovolatelia podali dovolanie podľa § 238 ods. 1 v spojení s § 241 ods. 1 písm. a), b) a c) O.s.p., ako aj podľa § 237 ods. 1 písm. e) v spojení s § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. (iná vada v konaní). Namietali, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé a že odvolací súd rozhodoval o neúčinnosti právneho úkonu bez primeraného protiplnenia (§ 58 ods. 1 ZKR) bez toho, aby došlo k zmene žaloby, pričom žalobca sa domáhal vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu z dôvodu tzv. ukracujúceho právneho úkonu (§ 60 ods. 1 ZKR), teda rozhodoval o niečom, čo ani nebolo predmetom žaloby (§ 237 ods. 1 písm. e) O.s.p.). Keďže napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie, dovolanie považoval za prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p..
26. Ďalej konštatoval, že ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd aplikoval na svoje rozhodnutie ustanovenie § 58 ods. 1 ZKR, pričom toto zákonné ustanovenie bolo pre odvolací súd rozhodujúce. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo toto ustanovenie pri rozhodovaní použité, pričom okresný súd vec rozhodoval podľa § 57 ods. 1, 3, 4, § 60 ods. 1, 2, 3 a § 62 ods. 1, 2, 3 ZKR (zákona o konkurze a reštrukturalizácii).
27. Dovolací súd predovšetkým vytkol odvolaciemu súdu, že pre rozhodnutie súdu o žalobe na odporovateľnosť ukracujúceho právneho úkonu (podľa §60 ZRK) sú rozhodujúce iné skutkové a právne okolnosti, ako o žalobe na odporovanie právneho úkonu bez primeraného protiplnenia (podľa § 58 ZKR). Jednou z nich je okolnosť, že kým pri právnych úkonoch uvedených v skutkovej podstate podľa § 58 ZKR sa úmysel dlžníka alebo druhej strany ukrátiť uspokojenie pohľadávok veriteľom nevyžaduje,
pri úkonoch podľa § 60 ZKR sa musí takýto úmysel preukázať, ako aj skutočnosť, že druhej strane právneho úkonu musel byť úmysel dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávok veriteľov známy (ak nejde o situáciu uvedenú v § 60 ods. 2 ZKR - právny úkon v prospech spriaznenej osoby - pri ktorej je však potrebné preukázať opak). Skutočnosti zodpovedajúce skutkovej podstate uvedenej v § 58 ZKR neboli predmetom žaloby a žalobca v priebehu konania nepodal návrh na jej zmenu spočívajúcej v podstatnej zmene alebo doplnení rozhodujúcich skutočností tejto skutkovej podstaty. Pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností (§ 79 ods. 1 O.s.p.) je podstatnou náležitosťou každej žaloby, pričom právna kvalifikácia žalobcom predneseného skutkového stavu je vecou súdu. Ak chce žalobca rozhodujúce skutočnosti meniť, dopĺňať, zužovať, či rozširovať, pôjde vždy o zmenu žaloby. Možno tiež prisvedčiť dovolateľom, že odvolací súd v tomto smere rozhodoval o niečom, čo nebolo predmetom žaloby. V tejto súvislosti je potrebné prisvedčiť dovolateľom aj v tvrdení, že v predmetnom spore platil aj zákonný koncentračný princíp (§ 118a O.s.p. v spojení s § 372p ods. 1 O.s.p.). Ten znamená, že strana v spore je povinná tvrdiť rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť rozhodujúce dôkazy, v danom prípade ohľadom celého predmetu konania, do určitého procesného štádia určeného v § 118a O.s.p. (do skončenia prvého pojednávania) s následkom tzv. procesnej preklúzie (nemožnosti uplatnenia). O tejto koncentrácii a jej dôsledkoch musia byť strany sporu poučené najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie (v predmetnom spore na č.l. 109). Koncentračnú zásadu v podstate žalobca nedodržal ani počas odvolacieho konania, keď z jeho strany nedošlo k zmene žaloby posúdenie naplnenia skutkovej podstaty podľa § 58 ods. 1 ZKR pre vyslovenie neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 31.10.2015 a následne podľa § 62 ods. 2 písm. b) ZKR aj Zmluvy o X.M. G. G. X. K. XX.XX.XXXX a Zmluvy M. G. E. T. L. X. K.S. XX.XX.XXXX.
28. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že sa nezaoberal všetkými dôvodmi odporovateľnosti, pokiaľ ide o ust. § 60 ods. 1, 2 ZKR, ako aj pokiaľ ide o ust. § 62 ods. 2 ZKR, § 62 ods. 2 ZKR - teda vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade, pretože nebol, podľa jeho názoru, splnený základný predpoklad úspešného odporovania právnych úkonov podľa § 57 ods. 4 ZKR. Následne však odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na naplnenie skutkovej podstaty uvedenej v § 58 opds. 1 ZKR vo vzťahu k žalovanému v 1. rade (hoci, ako už bolo uvedené, v konaní pred súdom prvej inštancie toto ustanovenie nebolo použité, ani sa neviedlo dokazovanie k otázke naplnenia tejto skutkovej podstaty).
29. Nakoniec dovolací súd konštatoval ohľadom tvrdenia žalobcu uvedeného vo vyjadrení k dovolaniu, že námietky voči neúčinnosti kúpnej zmluvy (uzavretej medzi úpadcom a žalovaným v 1. rade) mohol vznášať iba žalovaný v 1. rade, ktorý však dovolanie nepodal. V tejto súvislosti uviedol, že pre úspešné uplatnenie odporovateľnosti podľa § 62 ods. 2 ZKR musí byť splnená aj jedna zo základných podmienok, a to, že ďalšie právo bolo zriadené na základe práva s odporovateľného právneho úkonu. Odporovacie právo sa preto musí uplatniť proti všetkým právnym predchodcom až k predchodcovi, ktorý nadobudol právo priamo od dlžníka. Výroky 2 a 3 rozsudku odvolacieho súdu sú v tomto rozsahu závislé od výroku 1, pretože v ňom je rozhodnuté o jednej z podmienok odporovateľnosti právnych úkonov uvedených vo výrokoch 2 a 3. Vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade súd prvej inštancie žalobu zamietol práve z dôvodu, že nebolo zistené splnenie základného predpokladu úspešného odporovania právneho úkonu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Odvolací súd na základe konania s týmito vadami tento záver zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Žalovaným v 2. a 3. rade patrili vznesené dovolacie námietky a dovolací súd pre zistené vady odvolacieho konania musel zrušiť rozsudok odvolacieho súdu vo všetkých jeho výrokoch. Zároveň dovolací súd uzavrel, že v novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd o trovách pôvodného konania a o trovách konania dovolacieho (§ 453 ods. 3 CSP).
30. Odvolací súd po vrátení veci dovolacím súdom prejednal v intenciách jeho uznesenia znovu odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že jeho odvolaniu nie je možné vyhovieť. Pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol (rozsudkom zo dňa 19.02.2014 pod č. k. 1Cbi/16/2008-869), v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
31. Aby tento vyhlásený rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 11.10.2017 nebol tzv. prekvapivý (oproti predchádzajúcemu rozsudku odvolacieho súdu - čl. 984), odvolací súd v tejto súvislosti uvádza:
32. Podľa § 118a ods. 1 O.s.p., vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou, o základe veci v sporoch o ochranu hospodárskej súťaže, o základe veci v sporoch o ochranu práv porušených alebo ohrozených nekalým súťažným konaním, o základe veci v sporoch z porušenia alebo ohrozenia práva na obchodné tajomstvo, účastníci sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu (§ 101 ods. 2).
33. Podľa § 118a ods. 2 O.s.p., na neskôr predložené a označené skutočnosti dôkazy súd neprihliada; to neplatí, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktorí vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov.
34. Z návrhu uplatneného žalobcom, ako aj z výsledkov prvého pojednávania na okresnom súde (ktoré sa uskutočnilo dňa 16.02.2009 - č.l. 116), je potrebné konštatovať, že žalobca sa domáhal vyslovenia neúčinnosti právnych úkonov, z dôvodu tzv. ukracujúceho právneho úkonu (§ 60 ods. 1 ZKR), a to vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Na toto ustanovenie aj súd prvej inštancie vykonal náležitým spôsobom dokazovanie a správne rozhodol, ak návrh žalobcu, ako už bolo vyššie uvedené, napadnutým rozsudkom zamietol. Teda je nepochybné, že z tzv. koncentračnej zásady podľa § 118a ods. 1 O.s.p. súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal. Nesprávne však rozhodol odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, ak z tejto zásady nevychádzal, čo mu nakoniec bolo vytknuté aj dovolacím súdom. Teda nesprávne posledným rozsudkom odvolací súd právne uzavrel, ak vychádzal z odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 58 ods. 1 ZKR vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade. V tejto súvislosti je potrebné plne odkázať na zdôvodnenie zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu pod bodom 33. jeho odôvodnenia.
35. Čo sa týka veci samej, po vrátení veci dovolacím súdom, žalobca sa v žiadosti o vytýčenie pojednávania zo dňa 24.02.2017 (č.l. 1120), okrem iného, vyjadril aj k záverom dovolacieho súdu a navrhol vykonať dokazovanie vo vzťahu k § 62 ods. 2 ZKR. K tomuto jeho vyjadreniu sa žalovaní v 2. a 3. rade vyjadrili podaním zo dňa 17.07.2017 (č.l. 1130), v ktorom, okrem iného, rozobrali podrobne ust. § 60 ods. 1 ZKR ohľadom odporovania právnemu úkonu, ktorým dlžník mal ukrátiť svojich veriteľov. Znovu poukázali na to, že žalobca ako správca úpadcu nikdy neodporoval právnemu úkonu úpadcu ako úkonu bez primeraného plnenia podľa § 58 ZKR, ale iba ako úkonu ukracujúcemu podľa § 60 ZKR. V tejto súvislosti zároveň poukázali aj na konštantnú judikatúru súdov k ustanoveniu § 57 ods. 4 ZKR, podľa ktorej odporovať právnemu úkonu je možné len vtedy, ak takýto úkon ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky čo i len jedného z konkurzných veriteľov dlžníka. Právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa v tom prípade, pokiaľ práve v dôsledku tohto právneho úkonu sa zmenšil majetok úpadcu tak, že z neho nie je možné uspokojiť prihlásenú pohľadávku konkurzného veriteľa. Pokiaľ žalobca preukazuje ukrátenie uspokojenie pohľadávok konkurzných veriteľov ich prihláškami podaných v konkurznom konaní, je potrebné zdôrazniť, že výška disponibilného majetku úpadcu tak v čase vykonania právneho úkonu, ako aj v čase vyhlásenia konkurzu, vysoko prevyšovala v tom čase splatné záväzky veriteľov, ktoré bolo možné uspokojiť. Teda práve preukázanie zmenšenia majetku úpadcu je základným, resp. všeobecným predpokladom odporovania právnemu úkonu, čo sa vyžaduje prakticky pri každej skutkovej postate ohľadom odporovateľnosti.
36. Na uvedené vyjadrenie žalovaných v 2. a 3. rade reagoval jednaj správca konkurznej podstaty úpadcu (osobne I.. C. I.) a zároveň reagoval aj právny zástupca žalobcu v stanovisku zo dňa 04.10.2017 (č.l. 1139). V tomto stanovisku v podstate zahŕňajú svoje doterajšie podania a vyjadrenia, na nich odkazujú, pričom sa okrajom spomína, že súd jeho nárok môže právne posúdiť aj podľa § 58 ZKR, ak sú pre to splnené procesné predpoklady. V súvislosti s poslednými podaniami žalobcu (po vrátení veci dovolacím súdom), odvolací súd však je nútený konštatovať, že ani pri jednom z nárokov nezmenil právnu kvalifikáciu a ani nezmenil skutkové okolnosti návrhu tak, aby nasvedčovali odporovateľnosti podľa § 58 ZKR. Teda z doterajších jeho všetkých vyjadrení a stanovísk možno dospieť k záveru, že od začiatku si uplatňuje odporovateľnosť právneho úkonu podľa § 60 ods. 1 ZKR, a to najmä vo vzťahu k žalovanému v 1. Rade, je pritom právne významné to, že iba prípadným vyhovením jeho odporovateľnej žalobe podľa § 60 ZKR proti žalovanému v 1. rade je možné postihnúť aj ďalšie úkony
odporovateľnosťou, uzavreté medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade a následne medzi žalovaným v 2. rade a žalovaným v 3. rade.
37. Podľa § 60 (odporovanie ukracujúcemu právnemu úkonu) ods. 1 ZKR, odporovať možno tiež každému právnemu úkonu, ktorým dlžník ukrátil svojich veriteľov (ďalej len „ukracujúci právny úkon“), ak bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy.
38. Podľa § 60 ods. 2 ZKR, ak ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak.
39. V súvislosti s týmto ustanovením je potrebné prisvedčiť obrane žalovaných v 2. a 3. rade (žalovaný v 1. rade odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal), že je úplne bezpredmetné viesť v tomto konaní dokazovanie o niečom, čo nie je predmetom žaloby, keď naviac, v zmysle ust. § 57 ods. 1 ZKR, právne úkony týkajúce sa majetku dlžníka, sú v konkurze voči veriteľom dlžníka neúčinné, ak im správa alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky podľa tohto zákona odporuje. Veriteľ môže odporovať právnemu úkonu týkajúcemu sa majetku dlžníka, len ak správca v primeranej lehote jeho podnetu na odporovanie nevyhovel. Presné vymedzenie z dôvodu odporovateľnosti právneho úkonu je dôležité aj z hľadiska posúdenia prekluzívnych lehôt na uplatnenie tohto práva (rôzne lehoty vyplývajúce z ust. § 58 ods. 3 a § 60 ods. 3 ZKR). Žalobca (ako správca úpadcu) však nikdy neodporoval právnym úkonom úpadcu, ako úkonom bez primeraného protiplnenia (§ 58 ZKR), ale iba ako úkonom ukracujúcim (§ 60 ZKR), pričom oprávnenie odporovať právnemu úkonu, s vymedzením dôvodu odporovania, prislúcha, s výnimkou uvedenou v § 57 ods. 1 ZKR, iba správcovi, a ani súd si nemôže osvojiť právo vymedziť dôvod odporovateľnosti z iných dôvodov, než z dôvodov, z ktorých ich odporuje správca. Žalobca tak vymedzil odporovateľnosť s poukazom na ustanovenie § 60 ods. 1 ZKR, a vyslovenia neúčinnosti právnych úkonov podľa § 58 ZKR sa ani vôbec nedomáha. Teda je dôvodné bez akýchkoľvej pochybnosti tvrdenie žalovaných v 2. a 3. rade, že neboli vôbec splnené všeobecné a osobitné predpoklady odporovateľnosti právneho úkonu, a to tak, ako to uvádza aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, a iba vyvrátenie týchto záverov by mohlo viesť k záveru o prípadnej odporovateľnosti právneho úkonu.
40. Osobitnými predpokladmi odporovateľnosti právneho úkonu v konkurznom konaní sú: a) vyhlásenie konkurzu, b) právny úkon dlžníka týkajúci sa jeho majetku a c) ukrátenie pohľadávky veriteľa, ktorý si prihlásil pohľadávku v konkurznom konaní.
41. Z hľadiska predmetu tohto sporu nie je možné opomenúť základný fakt, že v čase uskutočnenia právneho úkonu úpadca nebol v úpadku (Kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom ako predávajúcim ako žalovaným v 1. rade ako kupujúcim zo dňa 31.10.2005). Svedčí o tom daňové priznanie úpadcu za hospodársky rok 2005, v ktorom je vykázaný kladný hospodársky výsledok + 884.000,- Sk a vlastné imanie: 3.584.000,- Sk, teda právne úkony dlžníka zásadne ani nie sú odporovateľné. Ak by aj medzičasom došlo ku zhoršeniu hospodárskeho stavu dlžníka, pre právne posúdenie je rozhodujúce obdobie uskutočnenia právneho úkonu, t.j., či v čase, kedy došlo k uzavretiu T. zmluvy, bol alebo nebol dlžník v úpadku (uznesenie NS SR sp. zn. ObdoV14/2007 zo dňa 30.11.2009). Keďže za hospodársky rok 2006 a aj za hospodársky rok 2007 úpadca vykazoval kladné vlastné imanie, je nepochybné, že úpadok ani nemohol byť vyvolaný týmto právnym úkonom (kúpnou zmluvou). Záporný hospodársky výsledok úpadca vykázal až v roku 2007, pričom ešte v tom čase stále disponoval kladným vlastným imaním. Žalobca tak v konaní, spravujúcom sa prísnou koncentračnou zásadou, nepreukázal, aby bol dlžník v úpadku v čase vykonania právneho úkonu, ba naopak, listinné dôkazy, predložené správcom dane, jednoznačne potvrdzujú, že v roku 2005 a ani v roku 2006 (a pravdepodobne ani v roku 2007) spoločnosť FEVYLANT PLUS, s.r.o., v úpadku nebola.
42. Základným predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je aj to, aby právnym úkonom dlžníka došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. Ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa je vecou dôkazného bremena žalobcu a vecou dokazovania v súdnom konaní s použitím koncentračnej zásady podľa § 118a O.s.p.. Úspešnosť odporovateľnosti bude závisieť teda o toho, či sa majetok dlžníka jeho príslušným právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu po vykonaní príslušného (odporovateľného) právneho úkonu zostal na uspokojenie pohľadávky príslušného veriteľa. V tejto
súvislosti, ako už bolo vyššie uvedené, preukázanie zmenšenia majetku úpadcu je základným, resp. všeobecným predpokladom odporovania právnemu úkonu, čo sa vyžaduje pri každej skutkovej podstate. Je však nepochybné, že v danom prípade nebolo preukázané žalobcom zmenšenie majetku (§ 57 ods. 4 ZKR) a preto ani nebolo možné rozhodnúť o neúčinnosti dotknutého právneho úkonu (vyššie označenej T. zmluvy).
43. Aj napriek tejto dôkaznej povinnosti a koncentračnej zásade konania, žalobca nepreukázal jeden zo základných predpokladov úspešného odporovania právnemu úkonu, t.j. aby došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov, pričom z listinných dôkazov, predložených správcom dane, vyplýva, že k ukráteniu pohľadávok konkurzných veriteľov bez akýchkoľvek pochybností nedošlo. Je potrebné konštatovať, že žalobca mal nepochybne k dispozícii stav majetku úpadcu ku dňu vyhlásenia konkurzu (19.03.2008), pričom potvrdil stav svojho majetku aj v daňovom priznaní k tomuto dňu. Súčasťou daňového priznania podaného žalobcom je aj súvaha úpadcu k 19.03.2008, ktorá bola schválená žalobcom (I.. C. I., D.) ku dňu vyhlásenia konkurzu, a z ktorej vyplýva, že úpadca disponoval peniazmi na finančných účtoch vo výške 15.678.000,- Sk a jeho pohľadávky predstavovali 3.348.000,- Sk, čo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností potvrdzuje fakt o stave majetku v čase vyhlásenia konkurzu, ktorý bol dispozitívny na uspokojenie pohľadávky veriteľov, čím sa tým vylučuje možnosť prípadného preukázania opaku, pretože ide o listinný dôkaz, ktorý je vierohodný a nespochybniteľný, keďže bol vyhotovený samotným žalobcom. V priebehu súdneho konania pritom sám žalobca tvrdil, že k 09.04.2008 mal k dispozícii daňové priznania úpadcu za predchádzajúce roky 2005 - 2007 a z týchto daňových priznaní aj vychádzal pri podaní daňového priznania ku dňu vyhlásenia konkurzu.
44. Z vierohodných listinných dôkazov, poskytnutých správcom daní, ktorými sú daňové priznania úpadcu za rok 2005 - 2006, a ich príloh vyplýva (na rozdiel od účelovo upravovaných listín, predkladaných žalobcom), že jednotlivé ekonomické ukazovatele, podstatné z pohľadu tohto súdneho sporu činili:
Rok 2005: vlastné imanie: 3 584 000,- Sk pohľadávky po lehote splatnosti: 143 000,- Sk hospodársky výsledok: + 884 000,- Sk
Rok 2006: vlastné imanie: 4 167 000,- Sk pohľadávky po lehote splatnosti: 2 132 000,- Sk hospodársky výsledok: + 632 000,- Sk
Rok 2007: vlastné imanie: 2 741 000,- Sk pohľadávky po lehote splatnosti: 2 872 000,- Sk hospodársky výsledok: - 1 426 000,- Sk Z týchto ekonomických ukazovateľov, predovšetkým z daňového priznania obchodnej spoločnosti FEVYLANT PLUS, s.r.o., je zrejmé, že úpadca v tom čase nesporne nebol v úpadku a teda právny úkon bol urobený so subjektom, ktorý v tom čase úpadcom nebol a ani tento právny úkon jeho úpadok nevyvolal.
45. V rámci odporovateľnosti právneho úkonu naviac platia dve dôležité zásady, a to, že:
a) samotný predaj za ekvivalentnú cenu nie je zmenšením majetku dlžníka ale len zmenou štruktúry majetku dlžníka, keď dlžník namiesto hmotného majetku (aj nehnuteľností) získa majetok finančný, b) aj keď právnym úkonom dlžníka dôjde k zmenšeniu jeho majetku, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti príslušného právneho úkonu, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie pohľadávky, keďže takýmto úkonom dlžníka by nedošlo ku kráteniu uspokojenia pohľadávky príslušného veriteľa.
Aj keby, čo i len teoreticky, došlo právnym úkonom dlžníka k zmenšeniu majetku úpadcu, nie sú splnené predpoklady úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu z dôvodu, že aj po tomto úkone zostávajúci majetok úpadcu postačoval na uspokojenie pohľadávok veriteľov. Vlastné imanie, ako ekonomická kategória, resp. v obchodnom zákonníku definované ako čisté obchodné imanie predstavuje dlhodobý vlastný zdroj krytia majetku. Vlastné imanie tvorí: základné imanie, kapitálové fondy, fondy zo zisku, výsledok hospodárenia bežného účtovného obdobia, výsledok hospodárenia minulých účtovných
období. Tak zo znaleckého posudku, ktorý bol v trestnom konaní podaný znalkyňou W.. S. J., G., ako aj z jej svedeckej výpovede na súdnom pojednávaní dňa 29.01.2014 vyplýva, že hodnota vlastného imania k 31.12.2005 predstavovala 3 584 000,-Sk, čo podľa názoru znalkyne znamená, že spoločnosť mala k 31.12.2005 dostatok majetku a pokiaľ by aj došlo k náhlemu kolapsu spoločnosti, bola spoločnosť schopná pokryť zo svojho majetku všetky svoje záväzky a ešte by jej zostala k dispozícii, na rozdelenie spoločníkom, čiastka 3 584 000,- Sk.
Obdobne sa na súdnom pojednávaní dňa 29.01.2014 vyjadril aj svedok W.. Š. P., ktorý zabezpečoval pre žalobcu ekonomickú a účtovnú agendu úpadcu a ktorý taktiež potvrdil, že k 31.12.2005 úpadca hospodáril so ziskom, bola to ekonomicky zdravá spoločnosť a nebola v úpadku, keďže mala kryté všetky svoje záväzky. W.. Š. P. je zapísaný v zozname znalcov MS SR ako znalec z odboru: 090000 - Ekonómia a manažment, Odvetvie: 090100 - Účtovníctvo a daňovníctvo pod e. č. XXXXXX.
Zo všetkých týchto dôkazné preukázaných skutočností vyplýva jednoznačný záver, že žalobca, ktorý má dôkaznú povinnosť, resp. povinnosť preukázať, že dotknutým právnym úkonom kúpno-predajnej zmluvy došlo k ukráteniu uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov, túto povinnosť nesplnil a ani splniť nemôže, keďže k žiadnemu ukráteniu veriteľa nedošlo a naviac bolo preukázané, že majetok dlžníka - úpadcu sa nezmenšil, ale dokonca došlo k jeho navýšeniu. Preukázanie zmenšenia majetku je pritom základným, resp. všeobecným predpokladom odporovania právnemu úkonu, požadovaným pri každej skutkovej podstate.
46. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku zo dňa 19.02.2014 (č.l. 869) zmieňuje aj o tzv. spriaznenosti osôb v zmysle § 9 ZKR, a to v tej súvislosti, že v spoločnosti FEVYLANT PLUS, s.r.o. (v čase uzavretia T. zmluvy) bola konateľkou C.O. V., K. D. S. T. spoločnosti LANOFER, s.r.o. (žalovaného v 1. rade) W.. V. V.. Teda ide o spriaznenosť podľa § 9 ods. 1 písm. d) ZKR v spojení s písm. a) až c)), pričom ustanovenie § 9 ods. 1 písm. a) sa vzťahuje práve na C. V., a preto je aj jej otec W.. V. V. spriaznenou osobu so spoločnosťou FEVYLANT PLUS, s.r.o. (úpadcom). V zmysle § 9 ods. 1 písm. e) ZKR sú FEVYLANT PLUS, s.r.o., a LANOFER, s.r.o. spriaznené osoby, pretože štatutárny orgán úpadcu
- C. V. je osobou spriaznenou podľa § 9 ods. 1 písm. a) a W.. V. V. - spoločník LANOFER, s.r.o., je blízkou osobou C. V.. V tejto súvislosti ale súd prvej inštancie poukázal na to, že ak sú pochybnosti ohľadom vedenia účtovníctva, prípadne pozmeňovania účtovných dokladov, toto nemôže byť na ujmu žalovaných v 2.a 3.rade v tomto konaní. V rámci incidenčného konania nie je možné nahrádzať prípadnú trestnoprávnu zodpovednosť osôb, ktoré takúto nezrovnalosť spôsobili. Pri prešetrovaní okolností, ktoré boli podnetované orgánom činným v trestnom konaní tak z jednej, ako aj druhej strany, vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie pre nesplnenie podmienok (v čase vyhlásenia rozsudku okresným súdom). V žiadnom z uznesení vyšetrovateľa nebolo zistené a preukázané, aby došlo k falšovaniu alebo nejakým iným zásahom do účtovnej evidencie úpadcu (spoločnosti FEVYLANT PLUS, s.r.o.).
47. Zároveň odvolací súd, podobne ako súd prvoinštančný, zdôrazňuje, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že žalovaný v 1. rade nezaplatil dohodnutú kúpnu cenu vtedajších 17 mil. Sk (564.296,62 eur), čím v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno. Ohľadom výšky majetku úpadcu v čase vykonania napadnutého právneho úkonu, prípadne po jeho vykonaní, neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa majetku úpadcu a jeho výšku, ani nijakým spôsobom nepreukazoval, nebolo preukázané, že napadnutým právnym úkonom, ktorého neúčinnosti sa domáha, došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov. Iba všeobecne uviedol, že medzi žalovaným v 1. a 2. rade došlo k takým právnym úkonom, na základe ktorých bola naplnená podstata odporovateľnosti tohto úkonu. Nestačí konštatovať, že žalovanému v 2. rade, podľa vyjadrenia žalobcu bolo známe, že úpadca je v úpadku, lebo z jeho finančných prostriedkov by úpadca a žalovaný v 1. rade neboli schopní odkúpiť predmetné nehnuteľnosti, a to už aj u dôvodu, že samotná pôžička ešte neznamená vedomosť o úpadku úpadcu. Žalobca musí preukázať, že právny úkon, ktorým nadobudol práva predchodcu je odporovateľný, a že tretia osoba (žalovaný v 2. rade), o tejto skutočnosti musela vedieť, a až potom sa otáča dôkazné bremeno v neprospech žalovaného. Teda pokiaľ sa súd prvej inštancie ďalšími dôvodmi odporovateľnosti, pokiaľ ide o ust. § 60 ods. 1, 2 a ust. § 60 ods. 2 ZKR nezaoberal, už aj s poukazom na predchádzajúce ust. § 57 ods. 4 ZKR, pretože nebol splnený základný predpoklad úspešného odporovania právnych úkonov, v tejto súvislosti mu nemožno nič vytknúť. Teda zároveň odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie vo všetkých jeho dôvodoch je neopodstatnené.
48. Keďže na základe správnych právnych záverov a skutkových zistení súdu prvej inštancie v tomto štádiu konania nebol dôvod na zrušenie rozsudku okresného súdu a ani na jeho zmenu, nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, iba potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
49. O trovách odvolacieho konania odvolací súd už rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. V tejto súvislosti, vzhľadom na výrok napadnutého rozsudku okresného súdu o trovách konania, bude jeho povinnosťou rozhodnúť aj o trovách prvostupňového a dovolacieho konania.
50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta posledná, CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).
Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).
Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP).
Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).