Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Cob-6-2016.pdf
PDF · 123.88 KB
Case nature
Area
Subarea
6Cob/6/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Jozefa Angeloviča, v právnej veci žalobcu: HYDREX, s.r.o., so sídlom Partizánska ul. č. 1877, 962 05 Hriňová, IČO: 31 633 072, zastúpeného advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanému: STAVOMONT SP Snina, spol. s.r.o. v likvidácii, so sídlom Stakčínska 758/8, 069 01 Snina, IČO: 31 722 849, zastúpenému JUDr. Petrom Nízkym, advokátom, so sídlom Námestie slobody 2, 066 01 Humenné, o zaplatenie 12.166,56 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 11Cb/79/2015-46 zo dňa 8.10.2015, jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozhodol takto: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 12.166,56 eur, úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 5.825,51 eur za obdobie odo dňa 25.2.2014 do dňa 19.3.2014, úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 3.300 eur za obdobie odo dňa 20.3.2014 do dňa zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 8.866,56 eur za obdobie odo dňa 15.5.2014 do dňa zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 732 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 2.119,55 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že vyššie uvedenú sumu žalobca po žalovanom považoval ako zostatok neuhradených kúpnych cien a zmluvu o dielo, keď proti vydanému platobnému rozkazu žalovaný v zákonnej lehote podal odpor, v ktorom uviedol, že pri danom skutkovom stave veci neuznáva žalobcom požadovanú sumu, podaný návrh považoval za nedôvodný a neopodstatnený, a údaje v ňom uvedené nezakladajúce sa na pravde. Žalovaný poprel sumu 4.220,74 eur, žalobcom vystavený dodací list C., nie je podľa žalovaného podpísaný jeho zástupcom, a žalovaný túto položku neevidoval vo svojom účtovníctve.
3. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 409 ods. 1, 2, § 411, § 447, § 448 ods. 1, § 536 ods. 1 a § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je
podaná dôvodne a je potrebné jej vyhovieť. V danom prípade mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o dielo a kúpnej zmluvy, ktoré pre svoju platnosť nevyžadujú písomnú formu. Uzatvorenie zmluvy nebolo medzi účastníkmi konania rozporované a súd mal za preukázané, že si žalobca ako dodávateľ a predávajúci, svoj záväzok vyplývajúci mu zo zmluvy voči žalovanému nesplnil (zrejme mal na mysli súd prvej inštancie „splnil“). Za vykonané práce dodaný tovar žalobca riadne vyfakturoval žalovanému cenu vykonaného diela a dodaného tovaru, a to faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa 10.2.2014, splatnou dňa 24.2.2014 a faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa 30.4.2014, splatnou dňa 14.5.2014, ktoré aj žalovanému doručil. Žalovaný zrealizované dielo, tovar vystavenej faktúry prevzal. Faktúry žalovanému (zrejme mal súd prvej inštancie na mysli „žalobcovi“) nevrátil, ani ich nereklamoval, rovnako ako ani nereklamoval zhotovené a dodané dielo. Pre prípad, že vykonané dielo má vady, je zákonom určený postup podľa ust. § 436 až 442 Obchodného zákonníka pri uplatňovaní nároku z vád tovaru. Vzhľadom k tomu, že žalovaný uplatnenie z vád diela a tovaru žiadnym spôsobom nepreukázal, a naopak žalobca preukázal opodstatnenosť svojho nároku uplatňovaného v tomto konaní, súd prvej inštancie žalobe v časti uplatňovanej istiny vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi uplatňovanú sumu vo výške 12.166 eur.
4. Ohľadom požadovaných úrokov z omeškania súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., keď v danom prípade si žalovaný (zrejme mal súd prvej inštancie na mysli „žalobca“) z dlžnej sumy uplatnil aj úrok z omeškania, a keďže medzi zmluvnými stranami úrok z omeškania dohodnutý nebol, súd priznal žalobcovi úrok z omeškania v zmysle podanej žaloby, pretože v čase vzniku omeškania bola základná úroková sadzba ECB 0,25 %, a žalobca si ho uplatnil v súlade s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami, počnúc nasledujúcim dňom po splatnosti faktúr.
5. Následne súd prvej inštancie aplikujúc § 369c Obchodného zákonníka a § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013, s poukazom na to, že záväzkový vzťah medzi účastníkmi vznikol po 1.2.2013, priznal žalovanému (zrejme mal na mysli „žalobcu) právo uplatniť si tiež právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatňovaním pohľadávky, a súd mu túto paušálnu náhradu vo výške stanovenej nariadením vlády SR vo výške 40,- eur priznal.
6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech vo výške 2.851,55 eur. Trovy konania pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 732,- eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 2.119,55 eur za štyri úkony právnej pomoci á 287,14 eur (prevzatie a preprava zastúpenia, podanie žaloby, písomné vyjadrenie vo veci samej zo dňa 28.7.2015 a účasť na pojednávaní dňa 8.10.2015). Zároveň žalobcovi prináleží režijný paušál za jeden úkon vykonaný v roku 2014 vo výške 8,04 eur a tri réžijné paušály za úkony vykonané v roku 2015 vo výške 8,39 eur. Rovnako súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj požadovanú náhradu za stratu času, za čas strávený cestou z pojednávania a s cestou na a z pojednávania dňa 8.10.2015 na trase D. - H. a späť za 25 polhodín á 13,98 eur a náhradu cestovného za túto trasu v sume 246,36 eur, to všetko navýšené o 20-percentnú DPH v sume 355,53 eur.
7. Proti tomuto rozsudku ako celku, podal žalovaný včas odvolanie, poukázajúc na ust. § 205 ods. 1 písm. a) O.s.p., v spojení s § 221 ods. 1, § 205 ods. 1 písm. e) O.s.p.. V podanom odvolaní poukázal, že už v odpore namietal požadovanú sumu a žiadal nariadiť pojednávanie, na ktorom by preukázal, že nemá voči žalobcovi takýto záväzok. Z predloženého účtovníctva, ktoré sa kvôli vydanému predmetnému platobnému rozkazu preskúmavalo, žalovaný zistil, že eviduje záväzok voči žalobcovi, ale nie v takej výške, ako bola uvedená v platobnom rozkaze. Žalovaný popieral sumu vo výške 4.020,74 eur a žalobcom vystavený dodací list C., ktorý nebol ním podpísaný, žalovaný záväzok vo výške 12.166,56 eur vo svojom účtovníctve neevidoval.
8. Na vytýčené pojednávanie dňa 8.10.2015 sa žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 7.10.2015 ospravedlnil z dôvodu kolízie pojednávaní. Následne bolo právnemu zástupcovi telefonicky oznámené, že ospravedlnenie neakceptujú, a tak právny zástupca žiadal odročiť pojednávanie stanovené na deň 8.10.2015 z dôvodu práceneschopnosti, nakoľko právny zástupca JUDr. Peter Nízky bol naozaj toho času PN, a pôvodné ospravedlnenie z dôvodu kolízie pojednávaní dal v dobrej viere, nakoľko na daný deň mal právny zástupca tri pojednávania, dve na Okresnom súde v Humennom a jedno na Okresnom súde Bratislava V., a keďže má k dispozícii iba jednu koncipientku, bolo doslova nemožné z jeho strany zúčastniť sa na pojednávaní. Mal za to, že súd v rozpore so zákonom nakoniec nariadil
pojednávanie a odmietol jeho ospravedlnenie. V predmetnom ospravedlnení žiadal ospravedlnenie aj žalovaného, nakoľko ten výslovne trval na osobnej prítomnosti právneho zástupcu, a keďže ten mu oznámil, že pojednávanie ospravedlnené bolo, a to dokonca dvakrát, žil v domnienke, že pojednávanie nebude.
9. Žalovaný tak nemohol na pojednávaní predložiť na obranu pred žalobou svoje dôkazy, ani nijak vyvrátiť tvrdenia žalobcu, nakoľko sa na danom pojednávaní nezúčastnil. Postup, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal, a ktorý obsahuje zistenie významné pre jeho rozhodnutie a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, je nielen porušením práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ale podľa žalovaného porušením princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie (návrh z Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I. ÚS49/01 z 19.12.2001).
10. Súd tak podľa § 205 ods. 1 O.s.p. písm. a) sa dopustil vady v konaní podľa § 221 ods. 1f, a síce že „účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, podľa § 205 ods. 1 O.s.p. e), doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené“. Na základe vyššie uvedeného žalovaný žiadal, aby krajský súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
11. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal, že pre žalovaného riadne a včas vykonal objednané práce - opravu nápravy, čím došlo medzi žalobcom a žalovaným k faktickému uzatvoreniu zmluvy o dielo v zmysle ust. § 536 a násl. Obchodného zákonníka. Predmetom zmluvy o dielo bola na jednej strane povinnosť žalobcu ako zhotoviteľa vykonať pre žalovaného ním uvedené práce, resp. dielo, konkrétne opravu nápravy, a na strane druhej povinnosť žalovaného ako objednávateľa, zaplatiť žalobcovi dohodnutú cenu diela, v ktorej boli zahrnuté tak práce, t. j. samotná oprava, ako aj cena zabudovaného materiálu použitého na opravu nápravy. V súlade s vyššie uvedeným žalobca dňa 10.2.2014 vystavil žalovanému faktúru splatnú 24.2.2014, znejúcu na sumu 5.825,21 eur. Následne dodal žalobca žalovanému ním objednaný tovar, čím došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, za čo vystavil žalovanému dňa 30.4.2014 faktúru splatnú dňa 14.5.2014, znejúcu na sumu 8.866,56 eur. Žalovaný uhradil žalobcovi pohľadávky uplatnené vyššie uvedenými faktúrami len sčasti, a to dňa 19.3.2014 sumou vo výške 2.525,21 eur, ktorá bola započítaná na úhradu faktúry vystavenej dňa 10.2.2014. Zvyšnú časť vo výške 12.166,56 eur neuhradil, aj napriek predsporovým výzvam, preto žalobca podal na príslušný súd žalobný návrh na vydanie platobného rozkazu, voči ktorému podal žalovaný odpor, a následne súd nariadil pojednávanie dňa 8.10.2015, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Voči tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, keď tvrdeniami žalovaného uvedenými v odpore, sa súd zaoberal na pojednávaní a žalovaný mal možnosť súdu predložiť dôkazy potvrdzujúce tvrdenia uvedené v odpore, avšak tieto nepredložil, a na pojednávaní sa nezúčastnil. V zmysle vyššie uvedeného mal žalobca za to, že žalovanému nebola odňatá možnosť účinne konať pred súdom a mal možnosť preukázať svoje tvrdenia.
12. Podľa žalobcu v sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada, podstatou ktorej je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej, t. j. povinnosť tvrdenia, ktorá sa vždy vzťahuje na konkrétnu skutočnosť uvádzanú účastníkom konania. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, ktorej zodpovedá dôkazné bremeno ako procesný inštitút sporového konania, ktoré spočíva v zodpovednosti účastníkov konania za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodujúce skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Neunesenie dôkazného bremená postihuje účastníka konania nepriaznivým následkom v podobe neúspechu v spore.
13. Žalobca podľa svojho tvrdenia predložil všetky písomné dôkazy, ktoré podľa jeho názoru nepochybne preukazujú oprávnenosť jeho nároku, ako i vznik práva na zaplatenie žalovanej sumy. Žalobca sa taktiež zúčastnil nariadeného pojednávania, na ktorom súdu poskytol všetky potrebné vysvetlenia. Napriek tomu žalovaný podľa vyjadrenia žalobcu, na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadne dôkazy, nenavrhoval súdu vykonávanie žiadnych dôkazov, nezúčastnil sa pojednávania nariadeného vo vyššie uvedenej veci, svoju neprítomnosť na pojednávaní síce ospravedlnil, ale jeho ospravedlnenie považoval žalobca za účelové a žalovaný svojím ospravedlnením neúčasti na pojednávaní len oddiaľuje spravodlivé rozhodnutie vo veci.
14. V súlade s vyššie uvedeným mal žalobca za to, že v konaní pred prvoinštančným súdom nesporne uniesol dôkazné bremeno, prvoinštančný súd vychádzal zo správne a úplne zisteného skutkového stavu, ktorý subsumoval pod správnu právnu normu, a teda rozhodnutie prvoinštančného súdu je vecne správne a nevykazuje žiadne vady odôvodňujúce podanie odvolania.
15. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považoval žalobca tvrdenia žalovaného za nepravdivé a účelové, mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalovaného na úhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania, ktoré žalobca vo svojom vyjadrení vyčíslil.
16. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), prejednal vec podľa Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalovaného bolo podané pred týmto dátumom. V prípade žalovaného ide teda o právo na prejedanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania, i právnej istoty, je treba jeho odvolanie prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase, keď toto bolo podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu, zaručeného v článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, je aj zákaz retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu, alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval, a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1, v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p., prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jeho preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.
17. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 10 O.s.p., teraz § 34 Zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (podľa § 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“, aktuálne § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolania v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a § 202 O.s.p., aktuálne § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., aktuálne § 127 a § 365 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) O.s.p. a e) O.s.p., ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b) a e) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súd pritom viazaný skutkových stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie odvolateľa nie je dôvodné. S poukazom na vyššie uvedené preto odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdzoval len v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, a z nich len tých relevantných dôvodov, ktoré boli uplatnené pred súdom prvej inštancie z titulu poučovacej povinnosti okresným súdom v zmysle § 118a ods. 1, 2, 3 O.s.p. (č. l. 34 - 35 súdneho spisu, v spojení s doručenkami na č. l. 33 spisu), t. j. v znení Občianskeho súdneho poriadku ako procesného práva platného v momente konania a rozhodovania okresného súdu. V ďalšom krajský súd uvádza, že základom posudzovania odvolacích dôvodov žalovaného vo väzbe k záverom okresného súdu obsiahnutým v napádanom rozsudku, bol skutkový stav zistený okresným súdom, ktorým bol krajský súd viazaný v zmysle § 383 CSP, pretože súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, a vo vzťahu k týmto dôkazom, ktoré boli označené žalovaným, vyjadril v tomto smere súd prvej inštancie dostatočne závery.
18. Žalovaný primárne v odvolacom konaní namietal, že v konaní došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 O.s.p., keďže postupom súdu prvej inštancie bola žalovanému ako účastníkovi konania, odňatá možnosť konať pred súdom. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného poukazuje krajský súd na to, že pod odňatím možnosti konania pred súdom, vo všeobecnej rovine sa rozumie procesný nesprávny
postup súdu, priečiaci sa zákonu, ktorý ma za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Na takéto vady konania, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, musí odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti, t. j. aj vtedy, ak by v odvolaní uplatnené neboli. Medzi takéto vady sa zaraďuje aj odňatie možnosti účastníkovi konania pred súdom. Pritom pod odňatím možnosti konania pred súdom sa považuje taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a práva ochrany záujmov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/64/2016 z 8.2.2016) a „podľa ustanovení súdnej praxe Najvyššieho súdu sa odňatie možnosti konania pred súdom rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a podobne)“ (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.: III. ÚS/318/2015 z 30.6.2015).
19. Vzhľadom na nosný odvolací dôvod žalovaného, ktorý smeroval do procesného postupu okresného súdu, bolo potrebné oboznámiť sa s priebehom celého prvoinštančného konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca podal žalobu na okresnom súde dňa 26.3.2015. Žaloba bola doručená žalovanému spolu s platobným rozkazom dňa 24.4.2015 a následne bol žalovaný procesne poučený uznesením zo dňa 24.8.2015 v zmysle § 120 ods. 1, 4, § 123 O.s.p.. Žalovaný sa však v zmysle vyššie uvedeného uznesenia nevyjadril, s tým, že jediné dôvody, pre ktoré nesúhlasí s podaným návrhom, uviedol v podanom odpore (č. l. 23 súdneho spisu). Následne bol okresným súdom stanovený termín pojednávania na dátum 8.10.2015, predvolanie ktoré obsahovalo aj poučenie podľa § 119 O.s.p., bolo právnemu zástupcovi žalovaného doručené dňa 26.8.2015 (č. l. 33 spisu), následne právny zástupca žalovaného požadoval odročenie tohto pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním (vedenom na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn.: 3Cbzm/196/2014), keď súd prvej inštancie podľa úradného záznamu z č. l. 37 spisu toho istého dňa, t. j. 7.10.2015, právnemu zástupcovi žalovaného telefonicky oznámil, že nebude akceptovať jeho žiadosť o odročenie pojednávania a v rovnaký deň, ako túto skutočnosť oznámil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovaného, tento predložil prvoinštančnému súdu opätovnú žiadosť o ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní a o jeho odročenie z dôvodu práceneschopnosti, k čomu pripojil aj fotokópiu dokladu preukazujúceho práceneschopnosť právneho zástupcu žalovaného. Z predmetného potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti právneho zástupcu žalovaného je zrejmé, že tento bol neschopný práce už od 28.5.2015 (č. l. 39 súdneho spisu).
20. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy (účinné momentom rozhodnutia okresného súdu).
21. Vo všeobecnej rovine odvolací súd poukazuje na to, že citované zákonné ustanovenie upravuje možnosť súdu meritórne prejednať vec i bez prítomnosti účastníka podľa splnenia viacerých kumulatívnych podmienok. Na skutočnosť možnosti prejednať vec v neprítomnosti žalovaného, nemá vplyv argumentácia žalovaného o odvolaní. Vo všeobecnej rovine preto potom odvolací súd poukazuje na citované zákonné ustanovenie upravujúce možnosť súdu meritórne prejednať vec i bez prítomnosti účastníka, za splnenia viacerých kumulatívnych zákonných podmienok. Ide o podmienku riadneho a včasného odvolania tak, aby sa mal účastník v dostatočnom čase možnosť pripraviť sa na pojednávanie, ako vyplýva z § 115 ods. 2 O.s.p., t. j. najmenej 5 dní pred začiatkom konania pojednávania, ku splneniu ktorej podmienky došlo doručením predvolania žalovanému dňa 26.8.2015. V danom prípade bolo vykonané ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu žalovaného spojené so žiadosťou o odročenie pojednávania, ktoré došlo na okresný súd napriek tomu, že predvolanie na pojednávanie bolo vykonané s 6 týždňovým mesačným predstihom až dňa 7.10.2015, t. j. jeden deň pred konaním pojednávania, teda v žiadnom prípade nebol zo strany žalovaného splnený zákonný predpoklad vyjadrený v enunciáte o ustanovenia § 119 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má žalovaný oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel, keď žalovaný sa nepochybne musel o nariadenom pojednávaní v inej veci na ten istý deň dozvedieť skôr, ako deň pred pojednávaním. Rovnako je tomu tak aj u ospravedlnenia právneho zástupcu žalovaného z dôvodu práceneschopnosti, keď podľa dokladu o jeho vystavení, bol právny zástupca žalovaného práceneschopný už od 28.5.2015, pričom ako to už uviedol odvolací súd vyššie, žiadosť o odročenie pojednávania podal právny zástupca žalovaného až dňa 7.10.2015.
22. Krajský súd v súvislosti s podaním právneho zástupcu žalovaného na č. l. 38 (ospravedlnenie a žiadosť o odročenie vytýčeného pojednávania z dôvodu práceneschopnosti), vo väzbe na odvolacie dôvody, za podstatné považuje zdôrazniť, že v zmysle ústavnej judikatúry nestačí na odročenie pojednávania akékoľvek podanie účastníka, ktoré obsahuje ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, keď ospravedlnenie zo zdravotných dôvodov, v zmysle vtedy platného a účinného ustanovenia § 119 ods. 3 O.s.p., vyžadovalo vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považovalo vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník, alebo jeho zástupca, nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu, sa zúčastniť pojednávania. Z predloženej fotokópie dokladu o práceneschopnosti právneho zástupcu žalovaného však žiadna takáto skutočnosť nevyplýva, t. j. nemožno z nej nijako vyvodiť, že právny zástupca žalovaného sa bez závažného zhoršenia svojho zdravotného stavu, nemôže zúčastniť nariadeného pojednávania v tejto veci. Už samotná skutočnosť, že právny zástupca žalovaného bol práceneschopný od 28.5.2015, t. j. bol dlhodobo práceneschopný bez zabezpečenia adekvátnej náhrady, spolu s vyššie uvedeným, vylučuje možnosť akceptovať tento dôvod na odročenie pojednávania.
23. Poukazujúc na vyššie uvedené je zrejmé, že o žiadnom odňatí možnosti konať pred súdom, v danom prípade hovoriť nemožno, keď právny zástupca žalovaného o toto odročenie nepožiadal bezodkladne, keď o svojej práceneschopnosti sa dozvedel dňa 28.5.2015, o nariadenom pojednávaní sa dozvedel dňa 26.8.2015, o odročenie pojednávania požiadal dňa 7.10.2015, pričom nepredložil súdu doklad preukazujúci, že jeho zdravotný stav mu neumožňuje účasť na pojednávaní, resp. že sa tohto pojednávania nemôže zúčastniť bez ohrozenia svojho života, alebo zhoršenia zdravotného stavu. Nebol preto daný dôvod zo strany súdu prvej inštancie na odročenie pojednávania podľa citovaného ustanovenia § 119 ods. 3 O.s.p., platného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z vyššie uvedeného má odvolací súd za to, že vykonaním ústneho pojednávania dňa 8.10.2015 v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného, nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom. Podľa názoru odvolacieho súdu, bol na strane žalovaného vytvorený dostatočný časový priestor, aby právny zástupca žalovaného v prípade, ak sa naozaj nemohol zúčastniť tohto pojednávania, ustanovil za seba substitučného zástupcu - iného advokáta tak, aby mu poskytol relevantné údaje a tento mal dostatok času pripraviť sa na nariadené pojednávanie. Naviac, ako to už uviedol odvolací súd vyššie, mohol sa žalovaný vyjadriť k podanému návrhu (žalovaný len bez ďalšieho rozporoval uplatnenú istinu, čo sa týka výšky), a navrhnúť vykonanie dôkazov tak, aby relevantným spôsobom vyvrátil tvrdenia žalobcu, čo však neurobil.
24. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, zahŕňajú v sebe aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 183/06).
25. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, ale je získavaný pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06). Zmyslom práva na súdnu ochranu, je umožniť každému reálny prístup k súdu, a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú (viď. nález Ústavného súdu SR z 23.8.2001, II. ÚS 14/2001 z 13.11.2002, II. ÚS 132/02, III. ÚS 181/06 z 5.4.2007).
26. Aj s odkazom na vyššie citovanú judikatúru, s dôrazom na ústavný rámec práv účastníkov občianskeho súdneho konania, odvolací súd poukazuje na to, že účastníci v občianskom súdnom konaní majú nielen práva, ale aj povinnosti. Nepochybne ide o povinnosť účastníkov podľa § 101 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyn súdu. V tomto rámci, keď žalovaný nepožiadal o odročenie pojednávania bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o termíne pojednávania, a jeho právny zástupca bol už v tom čas práceneschopný, keď naviac sám žalovaný sa na pojednávaní neustanovil, a nijak nezdôvodnil svoju požiadavku, že výslovne trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, t. j. neposkytol žiadne
relevantné tvrdenia o prípadnej prekážke možnosti uskutočnenia pojednávania len za prítomnosti štatutárov žalovaného, je zrejmé, že nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom žalovanému, t. j. k znemožneniu realizácie jeho procesných oprávnení, keď žalovaný sa bez ospravedlnenia neustanovil na pojednávanie. Okresný súd mal tak vytvorené podmienky v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. pre konanie a rozhodovanie vo veci na vykonanie pojednávania dňa 8.10.2015 v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného a konateľov žalovaného, ktorí sa nijako na toto pojednávanie neospravedlnili a ktorí mali vytvorený dostatočný priestor pre možnosť konania pred súdom. Pokiaľ ho žalovaný nevyužil v právnom relevantnom rámci, tak vykonávanie pojednávania dňa 8.10.2015 nemožno hodnotiť ako priečiace sa zákonu. Súčasne bolo potrebné tak, ako to už uviedol odvolací súd v tomto rozhodnutí, prihliadať aj na potrebu rovnakého prístupu k právam a povinnostiam na oboch sporových stranách. Išlo o dodržanie úpravy § 18 O.s.p. o rovnosti účastníkov, rovnosti zbraní, s odkazom na článok 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sú všetci účastníci v konaní rovní. Nemožno prihliadať jednostranne len na práva jedného z účastníkov. Krajský súd tiež poukazuje na článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.
27. Ako už uviedol odvolací súd vyššie, z listinného dôkazu - dokladu o dočasnej práceneschopnosti, nevyplýva splnenie náležitostí vyžadujúcich § 119 ods. 3 O.s.p., keďže z potvrdenia nevyplýva, že by účasť právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní ohrozila jeho život alebo dôvodná hrozba zhoršenia zdravotného stavu právneho zástupcu žalovaného. Krajský súd pre odstránenie pochybnosti nemá v úmysle zľahčovať vážnosť zdravotného stavu právneho zástupcu žalovaného vzhľadom na skutočnosti uvedené v odvolaní, ale musí skúmať splnenie zákonných povinností podľa § 119 ods. 3 O.s.p., kedže zákonná úprava obsahovala podstatné náležitosti návrhu na odročenie pojednávania s tým, že v prípade, ak dôvodom na odročenie pojednávania je zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, neumožňuje zúčastniť sa pojednávania, pričom zákonná úprava precizuje obsah tohto vyjadrenia tak, že jeho obsahovou náležitosťou je konštatovanie, že účastník alebo jeho zástupca, nie je schopný, bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu, sa zúčastniť pojednávania. Krajský súd zároveň zvýrazňuje dátum vystavenia tohto dokladu, t. j. deň 28.5.2015, rovnako deň, keď sa právny zástupca žalovaného dozvedel o vytýčenom pojednávaní, t. j. deň 26.8.2015, a dátum pojednávania, t. j. deň 8.10.2015, z ktorého rozhodne možno ustáliť dostatočný priestor pre zabezpečenie nielen ospravedlnenia, ale v konečnom dôsledku i potvrdenia v zmysle § 119 ods. 3 O.s.p..
28. Krajský súd považuje za nevyhnutné v tomto smere zdôrazniť, že prejednaním veci v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, nebola porušená zásada rovnosti strán v súdnom procese, pretože táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS121/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese, s ohľadom na rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylúčiť možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu, spočíva v tom, že všetci účastníci občiansko-súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia z rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov je na strane žalobcu, a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“, alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov, je upravená v § 18 O.s.p..
29. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade žalovaného ako odvolateľa, ale aj právam žalobcu, že rovnako má nárok, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v súdnom konaní dochádzať k výkonu práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého účastníka súdneho konania. Pokiaľ by v danom prípade nariadeného pojednávania na
deň 8.10.2015 vec neprejednal v neprítomnosti žalovaného, tak by jeho postupom došlo k zásahu do práv a oprávnených záujmov žalobcu.
30. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal navrhnuté dôkazy a poukázal na to, že nemá voči žalobcovi záväzok v takejto výške, ako bola uvedená v platobnom rozkaze, bez toho, aby uviedol, v akej skutočnej výške má tento záväzok a dôkazy preukazujúce neopodstatnenosť nároku žalobcu, tak krajský súd dodáva, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keď opačný postup bol v rozpore s § 79 a nasl. O.s.p.. Práve o § 79 ods. 1 O.s.p. je potrebné vo všeobecnej rovine uviesť, že v rámci procesných princípov, na ktorých stojí občianske súdne konanie, je žalobca dominus litus (pán sporu), ktorý v procesnoprávnej rovine má zodpovednosť za ochranu svojich práv, pričom na strane žalobcu sa táto zodpovednosť ako účastníka konania, premieta do jeho povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti tak, ako to vyplýva z ust. § 79 ods. 1, § 120 ods. 1, 4 O.s.p. (účinným v čase rozhodovania okresného súdu). Pokiaľ žalobca preukázal prevzatie tovaru žalovaným predloženými dodacími listami a objednanie si opravy zákazkovým listom, bola na žalovanom dôkazná povinnosť vyvrátiť vyššie uvedené skutočnosti, a to nielen v rovine tvrdenia, ale aj v rovine preukázania svojich tvrdení. Pokiaľ tak žalovaný neurobil, malo to za následok, že neuniesol v spore dôkazné bremeno a z toho vyplývajúci procesný neúspech v spore.
31. Odvolací súd preto po preskúmaní veci prišiel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu normu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi na zistenie skutkového stavu a náležite svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia je dostatočne logické, presvedčivé a správne, obsahuje podstatné odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní znesené, bolo vykonané dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami formulovanými vo vtedy platnom a účinnom Občianskom súdnom poriadku. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. (v súčasnosti § 387 ods. 1, 2 CSP), ako vecne správny potvrdil.
32. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, v nadväznosti na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP s tým, že žalobca, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, keď o samotnej výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP).
33. Toto rozhodnutie bolo jednohlasne schválené všetkými členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).