Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/226/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava,Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843 proti žalovaným 1/ Y. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., M.R. P. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom, so sídlom Bratislava, Dobrovičova 13 a 2/ I. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., M.R. P. XXX/XX, zastúpenej Podhorský & Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocká 36, IČO: 46 962 000, do 30.06.2016 za účasti občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Bratislava, Šafárikovo námestie 7, IČO: 42 362 962 ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaných, o zaplatenie 7-993,45 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. 1C/50/2014-207 zo dňa 28. októbra 2016, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná 1/ m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania j e žalobca p o v i n n ý žalovanej 1/ zaplatiť k rukám jej zástupcu JUDr. Bohdana Jakubisa, advokáta v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím súdu prvej inštancie. Žalovaná 2/ m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania j e žalobca p o v i n n ý žalovanej 2/ zaplatiť k rukám jej zástupcu Podhorský & Partners, s. r. o. v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím súdu prvej inštancie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu proti žalovaným 1/ a 2/zamietol /výrok I./, žalovanej 1/ proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % úspechu vo veci /výrok II./, žalovanej 2/ proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % úspechu vo veci /výrok III./ a občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Bratislava, Šafárikovo námestie 7, IČO 42 362 962 proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % úspechu vo veci /výrok IV./. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovaným 1/ a 2/ domáhal spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 7 993,45 eur spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.06.2010 do 10.01.2014 vo výške 999,41 eur a ročného úroku z omeškania 8,75% zo sumy 7 993,45 eur od 11.01.2014 do zaplatenia s odôvodnením, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka zo dňa 13.12.2012 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovaným. Žalované 1/ a 2/ a právny predchodca žalobcu uzavreli dňa 14.05.2008 zmluvu č. 263651753, ktorej súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným úver vo výške 6140,87 eur, ktorý mal byť splácaný v dohodnutých mesačných splátkach. Úver žalované riadne nesplácali a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie splátok splatných od 20.06.2010 do 20.04.2018 v počte 95 a celkovej výške 8.740,95

eur. Žalované odo dňa postúpenia pohľadávky k podaniu žaloby uhradil na uplatňované splátky celkovo sumu 747,50 eur a uplatňovaná suma tak pozostáva z 87 neuhradených splátok v celkovej výške 7993,45 eur. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého zistil, že žalované 1/ a 2/ a právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa a.s. uzavreli dňa 14.05.2008 zmluvu č. 0263651753, ktorej súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky právneho predchodcu žalobcu. Na základe uvedenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky neplnenia zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 9.403,93 eur, ktorá pozostávala z istiny 7.555,25 eur, riadneho úroku 1.288,20 eur, úroku z omeškania 509,65 eur a ostatného príslušenstva 50,83 eur. Podľa zmluvy postupca poskytol žalovaným úver vo výške 6.140,87 eur, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 92,01 eur vždy k 20. dňu v mesiaci. Podľa výzvy z 21.02.2009 právny predchodca ako veriteľ oznamuje žalovanej 1/, že je v omeškaní pohľadávky z predmetnej zmluvy o úvere ku dňu 30.11.2009 vo výške 329,17 eur. Vyzýva ju k uhradeniu pohľadávky do 10 dní od doručenia výzvy inak právny predchodca pristúpi k zvereniu vymáhania predmetnej pohľadávky tretej osobe. Žalobca však nepreukázal odoslanie predmetnej výzvy. Podľa prílohy č.1 k zmluve o postúpení pohľadávok SLSP č. 1514/2012CE zo dňa 13.12.2012 je evidovaný deň poslednej úhrady z úverovej zmluvy č. 0263651753 zo dňa 14.05.2008 dňa 13.11.2009. Žalobca predložil listinu o tom, že právny predchodca žalobcu žalovanej 1/ oznámil postúpenie pohľadávky dňa 18.12.2012. Zároveň zmluvu o postúpení pohľadávok z 13.12.2012 so špecifikáciou pohľadávky žalovaných. Podľa výzvy k úhrade z 05.02.2013 žalobca vyzval žalovanú 1/ k úhrade celej pohľadávky vo výške 9.651,73 eur do 20.02.2013, pričom vzhľadom k tomu, že zmluvná povinnosť splácania úveru riadne a včas bola porušená vyhlásil mimoriadnu splatnosť dňom 05.02.2013. Pokus o zmier z 09.05.2014 adresoval právny zástupca žalobcu obidvom žalovaným. Žalobca predložil dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach z 19.02.2013 podpísanú žalovanou 1/ dňa 25.02.2013, z ktorej vyplýva, že žalovaná 1/ uznáva záväzok zo zmluvy zo 14.5.2008 vo výške 9 814,20 eura ako dlžník sa zaväzuje splatiť svoj záväzok v pravidelných splátkach v dohodnutej minimálnej výške 100 eur k 10. dňu v mesiaci, pričom dátum splatnosti prvej splátky je 10. deň v mesiaci. V splátkovom kalendári je výška prvých 5 splátok po 100,- eur následne suma 9.314,20 eur. V bode 2 dohody sa uvádza, že dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. V časti označenej ako dotazník, sa žalovaná 1/ zaškrtnutím políčka súhlasu vyjadruje že berie na vedomie, že uznanie premlčaného záväzku má za následok plynutie novej premlčacej doby a posilnenie vymáhateľnosti na súde. Podľa dohody o uznaní záväzku o úhrade pohľadávky v splátkach z 21.10.2013 podpísanej 30.10.2013 ktorá má náležitosti ako predošlá dohoda pričom dlh je žalovaná povinná splatiť v 12-tich splátkach z ktorých je prvých 11 vo výške 100,- eur a posledná 8.502,40 eur, dlžník vyhlasuje, že výška splátok odzrkadľuje jeho momentálne možnosti splácania. Veriteľ a dlžník sa dohodli, že sa dlžník najneskôr do 30.09.2014 skontaktuje s veriteľom za účelom prehodnotenia doterajších splátok a dohodnutia úhrady zvyšku dlhu. Žalovaná na pojednávaní dňa 17.06.2016 uviedla, že jej nebola doručená zo strany právneho predchodcu žalobcu žiadna výzva, doručené jej bolo len zosplatnenie úveru zo strany žalobcu, nevedela sa vyjadriť k tomu, či jej bolo doručené oznámenie o postúpení pohľadávky. Potom čo jej bola zo strany žalobcu doručená výzva kontaktovala žalobcu a dohodli sa na splátkovom kalendári po 100,- eur. Splátkový kalendár si sčasti prečítala. Niektorým veciam nerozumela išlo jej len o to, aby dohodla splátky a bolo vidno, že má snahu platiť. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 39, § 52, § 53 ods. 1, 9, § 54 ods. 1, 2, § 565, § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 4 ods. 6, 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že žalované úverovú zmluvu uzavreli, pričom boli v postavení solidárnych dlžníčok. Súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaných, že žalobca nepredložil dôkaz o odoslaní výzvy z 21.12.2009 ani inej v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, neuniesol tak dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti. Poukazovaním na Všeobecné zmluvné podmienky a ustanovenie o fikcii doručenia bez preukázania základnej skutočnosti, teda že právny predchodca žalovaného vôbec výzvu odosielal, nemožno nahradiť reálny úkon odoslania písomnej výzvy. Pri postúpení pohľadávky musia byť dodržané okrem všeobecných ustanovení § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka aj ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd sa stotožnil aj s právnym záverom, že podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách banka môže postúpiť len splatnú časť peňažného záväzku, a celý záväzok až po jeho predchádzajúcom zosplatnení. Takýto výklad je v súlade s aktuálnou judikatúrou poukazujúc na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 203/2015 z 19.05.2015 či Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/460/2015 z 13.01.2016. Postúpenie pohľadávky medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom je v rozpore so

zákonom a súd tento právny úkon považuje za úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka za neplatný. Pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je predo žaloba nedôvodná. Súd sa zaoberal aj otázkou premlčania záväzku vznesenou žalovanými, pričom súd má za to, že aj v prípade, že by žalobca preukázal odoslanie výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, na oznámenú adresu žalovaným, či jednej z nich, jeho pohľadávka voči žalovaným je premlčaná. Dňa 14.05.2008 došlo medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými 1/ a 2/ ako dlžníkmi k uzavretiu zmluvy o bezúčelovom splátkovou úvere podľa §§ 497 až 507 Obchodného zákonníka. Uvedená zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere upravená v zákone o spotrebiteľských úveroch, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku v pomere špeciality. Predmetná zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka, keďže právny predchodca žalobcu zmluvu uzatváral v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalované sú v nej identifikované ako fyzická osoba

- nepodnikateľ menom a priezviskom, bydliskom a rodným číslom, zo zmluvy nevyplýva a žalobca v konaní ani netvrdil, že by bola zmluva uzatváraná zo strany žalovanej na účely výkonu jej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa zmluvných podmienok bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 185 000,-Sk (6140,87 eur), s premenlivou úrokovou sadzbou 12,35% ročne, spracovateľský poplatok 3.699,-Sk je uhradený z prostriedkov úveru, bol dohodnutý poplatok za správu úveru 60 Sk, splatnosť splátky mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci. Počet splátok bol dohodnutý 119 výška splátky istiny 2.772,-Sk (92,01 eur) a konečná splatnosť úveru 20.04.2018, RPMN 14,48% a priemerná RPMN 14,53%. Podľa prílohy č.1 k zmluve o postúpení pohľadávok SLSP č. 1514/2012CE zo dňa 13.12.2012 je evidovaný deň poslednej úhrady z úverovej zmluvy č. 0263651753 zo dňa 14.05.2008 dňa 13.11.2009. Bolo preukázané že žalobca odoslal výzvu k úhrade a oznámenie o mimoriadnej splatnosti úveru žalovaným zo dňa 05.02.2013, kde týmto dňom zosplatňuje predmetný úver, a žiada zaplatenie dlžnej sumy zahŕňajúcej aj príslušenstvo do 20.02.2013. Súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovaných v zmysle, že jedným oznámením nemožno zároveň upozorňovať dlžníka, že je v omeškaní a zároveň vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, a takýto postup spôsobuje neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ktorým žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v rozpore so znením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Súd by úkon vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru žalobcom za predpokladu jeho aktívnej vecnej legitimácie nepovažoval za neplatný z dôvodu toho, že nedodržanie postupu uvedeného v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka malo za následok neplatnosť tohto právneho úkonu, a to preto, že s uplynutím 15 dňovej lehoty sa spája len účinnosť zosplatnenia nie samotný následok spojený so zosplatnením úveru. Inými slovami účinok spojený so zosplatnením v tejto veci nenastal dňom uvedeným v oznámení teda 05.02.2013 ale najskôr uplynutím 15- teho dňa od splnenia si povinnosti oznámiť túto skutočnosť žalovanému. Odoslanie oznámenia o zosplatnení žalobca preukázal podacím hárkom. Vzhľadom na uvedené, vychádzajúc z ustanovenia § 101, § 103 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, má súd za to, že aj v prípade, že by bola pohľadávka postúpená platne, premlčacia doba ohľadom celého dlhu začala plynúť 14.11.2009, t.j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti prvej nesplnenej splátky, pre ktorú mohol právny predchodca žalobcu vyhlásiť predčasnú splatnosť celého dlhu (prvýkrát tak mohol urobiť po uplynutí troch mesiacov 14.02.2010). Začiatok plynutia premlčacej doby zákon stanovuje objektívne, t. j. odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, nezávisí teda od subjektívnych okolností, teda od toho, či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o svojom práve. Keďže premlčacia doba uplynula 14.11.2012 a žaloba bola doručená súdu až 02.06.2014, aj v prípade, že by bol žalobca aktívne vecne legitimovaný je celý nárok premlčaný. Žalobca pritom na súdnom pojednávaní dňa 28.10.2016 ani nespochybňoval, že nárok voči žalovanej v 2. rade premlčaný je. Hoci v písomných vyjadreniach namieta premlčanie nároku poukazujúc na štvorročnú premlčaciu dobu, je zrejmé aj v otázke premlčania je potrebné použiť to ustanovenie ktoré je pre spotrebiteľa výhodnejšie a teda úpravu premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka. Napokon premlčanie nároku žalobca sám aj pripúšťa vychádzajúc z formulára predkladaného za účelom dohody o splátkach žalovanej v 1. rade, kde sám predkladá žalovanej k signovaniu vyhlásenie, že táto má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Záverom súd uviedol, že predmetnú dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach z 25.02.2013 aj 30.10.2013 považoval za neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s § 54 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pretože ide o nekalú obchodnú praktiku, kde konanie žalobcu môže privodiť spotrebiteľovi ujmu konaním využívajúcim jeho omyl pričom pod rúškom dobromyseľnosti je úkonom výrazne zhoršujúcim postavenie spotrebiteľa a nerovnováhu zmluvných strán. Hoci žalobca v predmetnej dohode, ktorá má charakter formulárovej zmluvy, ktorej obsah je jednostranne určený žalobcom formálne uvádza skutočnosť, že ide o premlčaný dlh, a následky uznania dlhu majú za následok plynutie novej premlčacej doby a posilnenie jeho vymáhateľnosti na súde, s čím dlžník vyjadruje súhlas zaškrtnutím poľa "súhlasím", v skutočnosti je takáto dohoda len na prospech žalobcu,

pričom spotrebiteľa uvádza do omylu v tom, že akceptovaním dohody tento zlepší svoje postavenie, či aspoň oddiali vymáhanie pohľadávky súdnou cestou, pričom v skutočnosti je jediným benefitom ten žalobcov, že jeho naturálna pohľadávka sa zmení na pohľadávku vymožiteľnú v súdnom konaní. Už len táto skutočnosť spôsobí takú výraznú nerovnosť v právach a povinnostiach medzi veriteľom a spotrebiteľom ako dlžníkom, že takýto právny úkon nemožno považovať za platný. K benefitu v podobe dosiahnutia úhrady dlhu v splátkach súd dodáva len toľko, že vzhľadom ku krátkodobosti trvania dohody o splátkach, pri závislosti jej predĺženia len od vôle žalobcu je zrejmé, že výhoda vo forme dohody o niekoľkých splátkach s poslednou splátkou vo výške zvyšku pohľadávky (podľa dohody z 21.10.2013

- 10x 100,- eur a 1x 8.502,- eur) je vo vzťahu nevýhode v podobe straty výhody v podobe naturálnej obligácie bezvýznamná. K možnosti predĺženia či uzavretia novej dohody o splátkach, na ktorú žalobca poukazuje súd uvádza, že strany si dohodli len, že sa dlžník v určitej lehote skontaktuje s veriteľom za účelom prehodnotenia výšky splátok a úhrady zvyšku dlhu. Teda ani tu nie je dojednaná povinnosť veriteľa akceptovať predĺženie splátkového kalendára, čo by aj dlžník tento riadne - až na poslednú splátku zvyšku dlhu z neho plnil. Takto aj za domnienky, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný, by mal súd za to, že aj voči žalovanej v 1. rade z dôvodu neplatnosti právneho úkonu v podobe uznania dlhu na podklade dohody z 25.02.2013 či 21.10.2013 , je jeho nárok premlčaný. Z týchto dôvodov súd žalobu v celosti zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd podľa § 255 ods. 1 s tým, že žalované1/ a 2/ mali vo veci plný úspech, preto im priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % úspechu vo veci. Keďže súd prisvedčil právnej argumentácii vedľajšieho účastníka na strane žalovaných, ktorý tak bol (hoci dňa 17.06.2016 vystúpil z konania a od 01.07.2016 inštitút vedľajšieho účastníka zanikol) vo veci napokon čo do uplatňovania práv účastníkov, na ktorých strane vystupoval, úspešný. Vystúpením z konania nezaniká uplatnený nárok na náhradu trov konania, a ten nezaniká ani zánikom vedľajšieho účastníctva ako inštitútu k 30.06.2016 a pretože o tomto nároku nebolo rozhodnuté, súd podľa § 255 ods. 1 rozhodol, že občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v pomere 100% úspechu vo veci. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Poukázal na to, že v spore predložil relevantné oznámenie právneho predchodcu žalovanej o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá jeho aktívnu legitimáciu a konajúci súd mal z neho vychádzať. Namietal tiež, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca ďalej namietal, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Okrem toho omeškanie žalovaného s plnením jeho dlhu v čase postúpenia pohľadávky trvalo už po dobu 1107 dní a zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa žalobcu vyplýva, že v takýchto prípadoch sa výzva banky dlžníkovi pred postúpením pohľadávky nevyžaduje. Žalobca napriek uvedenému poukázal na skutočnosť, že jeho právny predchodca výzvou zo dňa 21.12.2009 vyzval žalovaných na splnenie omeškaného dlhu a tak si splnil všetky povinnosti v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Poukázal aj na to, že žalovaný dal v zmysle bodu 18.14 všeobecných obchodných podmienok výslovný súhlas, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. V ďalšom žalobca namietal posúdenie premlčania uplatnenej pohľadávky súdom prvej inštancie ako aj právny názor súdu prvej inštancie ohľadne jeho oprávnenia ako postupníka vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Tiež namietal závery súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ktorú uzatvorila žalovaná 1/.Nakoniec žalobca namietal aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov súd proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % úspechu vo veci. Poukázal na ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 60 CSP, podľa ktorých možno priznať náhradu trov konania len strane sporu a tou je žalobca a žalovaný. Tieto ustanovenia sa použijú podľa § 470 ods. 1 aj na toto konanie, ktoré začalo ešte za účinnosti O.s.p.. Keďže menované občianske združenie nebolo stranou sporu, nemá nárok na náhradu trov konania. Žalobca z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie alebo aby ho zrušil a vec vrátil v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalované 1/ a 2/.

4. Žalovaná 1/ uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie v merite veci. Žalobca nie je vo veci aktívne vecne legitimovaný pre nedodržanie podmienok postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov, z ktorých vyplýva, že ak žalobca predloží písomnú výzvu svojho právneho predchodcu je povinný doložiť aj doklad preukazujúci zaslanie tejto výzvy dlžníkovi. V opačnom prípad neunesie dôkazné bremeno preukázania tvrdenej skutočnosti - písomnej výzvy dlžníkovi. Rovnako tak musí postupca ešte pred postúpením pohľadávky zosplatniť celý úver, pričom je povinný dodržať postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a uplatnila si k náhrade trovy odvolacieho konania. 5. Žalovaná 2/ k odvolaniu žalobcu uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z úplne zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia merita veci. Žalobca v spore nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu, keď nepreukázal dodržanie podmienok postúpenia bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. V spore totiž žalobca nepreukázal ani to, že bola pred postúpením pohľadávky zo strany banky zaslaná dlžníkom výzva na plnenie omeškaného dlhu a ani to, že bola postúpená splatná pohľadávka, resp. z dokazovania vyplynulo, že bola postupovaná aj nezosplatnená časť úveru. Na nedodržanie týchto podmienok a teda neplatnosť postúpenia pohľadávky nemá vplyv ani oznámenie banky o postúpení pohľadávky a ani skutočnosť, že omeškanie dlžníkov so splnením ich dlhu trvalo viac ako jeden rok. V tejto súvislosti namietal aj žalobcom tvrdenú možnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Na potvrdenie svojich záverov poukázala žalovaná 2/ na viaceré rozhodnutia krajských súdov a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Uplatnila si k náhrade trovy odvolacieho konania. 6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 370 a § 380 ods. 1 v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku II. o zamietnutí žaloby žalobcu ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. 7. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné: 8. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a Slovenskou sporiteľňou, a.s. /27.09.2012/ (ďalej len "zákon o bankách") ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 9. Prvoinštančný súd založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanému z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď predložená zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre rozpor s citovaným ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, keď banky pred postúpením pohľadávky voči žalovanému na žalobcu žalovaného nevyzvala na úhradu jeho dlhu. 10. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane žalobcu alebo

pasívnej /existencia tvrdenej povinnosti/ na strane žalovaného je imanentnou súčasťou súdneho sporu / viď. rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009/ a preto nepostačuje, aby súdu žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Odvolací súd nerozporuje, že podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. V tomto prípade sa však preukázania platnej zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. preukázania splnenie zákonných podmienok, za ktorých splnenia možno pohľadávku banky platne previesť nedožaduje dlžník

- žalovaný ale konajúci súd za účelom overenie žalobcom tvrdenej aktívnej vecnej legitimácie. Ak by konajúci súd aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu neoveroval, išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý by nezodpovedal otázku existencie aktívnej vecnej legitimácie, k zodpovedanie ktorej je súd ex offo viazaný, čo by protirečilo obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd /nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 266/2014 zo 16. decembra 2014/. 11. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že žalobca v spore nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky. Žalobca síce v spore predložil výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. adresovanú žalovanej 1/ zo dňa 21.12.2009 na úhradu omeškaných splátok úveru, avšak nijako nepreukázal, že táto výzva banky bola žalovanej 1/ doručená, alebo aspoň zaslaná. Samotná výzva banky dlžníkovi nepostačuje pre splnenie podmienok postúpenia bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a je potrebné, aby táto výzva bola dlžníkovi doručená, alebo aby banka vykonala aspoň pokus o jej doručenie dlžníkovi. Len vtedy, ak bola výzva dlžníkovi doručená alebo ak sa pri neúspešnom doručovaní aspoň dostala do sféry dispozície dlžníka, možno hovoriť o výzve banky, ktorá spĺňa podmienky § 92 ods. 8 zákona o bankách. V tomto spore teda žalobca nepreukázal existenciu výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a možno preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca pohľadávku proti žalovaným nadobudnúť, je pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. 12. Nemožno prisvedčiť názoru žalobcu, že s ohľadom na omeškanie žalovaných s plnením ich dlhu, ktoré omeškanie trvalo viac ako jeden rok v čase postúpenia pohľadávky, zákon o bankách už výzvu banky dlžníkovi pred postúpením pohľadávky nevyžaduje. Z citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t.j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..." mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje. 13. V tomto spore teda žalobca aj podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázal existenciu výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a možno preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca pohľadávku proti žalovaným nadobudnúť, je pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. 14. Pokiaľ ide o odvolacie tvrdenie žalobcu, že žalované dali v zmysle bodu 18.14 všeobecných obchodných podmienok výslovný súhlas, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, tak odvolací súd preskúmaním veci zistil, že toto skutkové tvrdenie žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepoužil. Bolo preto otázkou, či je toto nové skutkové tvrdenie žalobca oprávnený použiť v odvolacom konaní a či má odvolací súd naň prihliadať alebo nie. Podľa v súčasnosti platného a účinného Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje konanie pred súdmi v civilných veciach, by uvedené skutkové tvrdenie žalobcu predstavovalo tzv. novotu v odvolacom konaní podľa § 366 CSP, ktorej uplatnenie má súvis s koncentráciou konania podľa § 154 CSP. V zmysle § 470 ods. 2 platí, že pre konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona /01.07.2016 - poznámka odvolacieho súdu/, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Konanie v predmetnej veci začalo

podaním žaloby žalobcu na súd prvej inštancie dňa 02.06.2014, teda za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu - Občianskeho súdneho poriadku /ďalej len „O.s.p.“/ a použitie ustanovení o koncentrácii konania a tým aj ustanovení o novotách v odvolacom, ktoré obmedzujú možnosť novôt v odvolacom konaní by bolo v neprospech strany žalobcu, ktorý túto novotu v odvolacom konaní použil. Z uvedeného je tak zrejmé, že v zmysle § 470 ods. 2 v konaní o predmetnej veci nemožno nové skutkové tvrdenia žalobcu v odvolaní posudzovať podľa ustanovení CSP. Toto však neznamená, že by žalobca nebol pri uvádzaní nových skutkových tvrdení v odvolacom konaní nijako obmedzený. Keďže nemožno v tejto otázke aplikovať ustanovenia CSP, je logické a dôvodné, že musia byť aplikované ustanovenia predchádzajúceho procesného predpisu - O.s.p.. Uplatnenie práva účastníka navrhovať a označovať dôkazy na preukázanie jeho tvrdení bolo podľa § 120 ods. 4 O.s.p. časovo limitované, do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. O tomto musel byť účastník zo strany konajúceho súdu poučený a ak sa tak nestalo, časové obmedzenie na uplatnenie jeho práva navrhovať a označovať dôkazy neplatí a takto nepoučený účastník mal možnosť uplatniť odvolací dôvod podľa § 205 písm. e) O.s.p. založený na skutočnostiach alebo iných dôkazoch, ktoré doteraz neboli uplatnené / viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo8/2012 - publikované pod č. 130 v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov 9/2014/. Z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že žalobca bol na pojednávaní dňa 17.06.2016 súdom prvej inštancie poučený o svojej dôkaznej povinnosti a povinnosti tvrdenia v zmysle vtedy platného a účinného § 120 ods. 4 O.s.p.. Pretože v predmetnej veci bol žalobca podľa § 120 ods. 4 O.s.p. poučený, mal povinnosť skutkové tvrdenie o tom, že si strany zmluvy dojednali v zmysle bodu 18.14 všeobecných obchodných podmienok výslovný súhlas žalovaných s oprávnením banky kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky zo zmluvy, uplatniť do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania súdom prvej inštancie. Toto uznesenie súd prvej inštancie vyhlásil na pojednávaní dňa28.10.2016 a do toho okamihu žalobca podľa obsahu spisu uvedené skutkové tvrdenie v konaní nepoužil. Toto skutkové tvrdenie je preto uplatňované v odvolaní žalobcu neskoro, v rozpore s príslušnými ustanoveniami O.s.p., a preto naň odvolací súd nemohol prihliadať. 15. Čo sa týka žalobcom napadnutého výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov súd proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % úspechu vo veci, aj tu odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. 16. Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktoré v tomto spore vystupovalo do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaných, dňom 01.07.2016 /zrušením Občianskeho súdneho poriadku a účinnosťou nového procesného kódexu - Civilného sporového poriadku/ stratilo zmenou právnej úpravy svoje procesné postavenie vedľajšieho účastníka v spore. Na druhej strane ale platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom 01.07.2016, kedy sa stal účinným Civilný sporový poriadok, zostávajú zachované. Podľa odvolacieho súdu medzi účinky oprávneného vstupu vedľajšieho účastníka do občianskeho súdneho konania v období do 30.06.2016 môžeme zaradiť aj vznik práva vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v prípade úspechu účastníka konania, na ktorého strane v spore vedľajší účastník vystupoval. Ak potom nejakej osobe v postavení vedľajšieho účastníka vznikli trovy konania, je potrebné pri meritórnom skončení sporu s ohľadom na jeho výsledok skúmať, či táto osoba nemá právo na ich náhradu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že medzičasom už postavenie tejto osoby ako vedľajšieho účastníka v spore zaniklo. 17. Súd prvej inštancie preto správne pri meritórnom rozhodnutí vo veci rozhodol aj o náhrade trov konania občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktoré v spore vystupovalo do 30.06.2016 ako vedľajší účastník na strane žalovaných a do uvedeného dňa mu vznikli trovy konania. 18. Nesprávnosťou rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorá však nemá vplyv na jeho vecnú správnosť, je skutočnosť, že súd prvej inštancie priznal menovanému občianskemu združeniu nárok na náhradu trov konania bez ďalšieho podľa § 255 ods. 1 CSP, ktorý stanovuje, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov nebolo stranou tohto sporu. Stranami sporu sú v zmysle § 60 len žalobca a žalovaný. Aplikácia ustanovenia § 255 ods. 1 pojednávajúceho o náhrade trov konania strany preto nie je bez ďalšieho pri rozhodovaní o náhrade trov konania iného subjektu sporu vhodná. Odvolací súd sa domnieva, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania osoby, ktorá mala do 30.06.2016 v spore postavenie vedľajšieho účastníka, je potrebné rozhodnúť podľa čl. 4 ods. 1 v spojení s § 255 CSP. V zmysle čl. 4 ods. 1 ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Keďže nemá výslovné ustanovenie o náhrade trov

konania vedľajších účastníkov, je potrebné vychádzať z toho, že podľa ustálenej súdnej praxe úspech, resp. neúspech účastníkov konania bolo možné z hľadiska náhrady trov konania pričítať aj vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu v spore na ich strane. Ak teda v spore úspešná strana má právo na náhradu trov konania, má toto právo aj vedľajší účastník, ktorý v spore na jej strane vystupoval. Z tohto pohľadu je potom potrebné právo vedľajšieho účastníka, resp. osoby, ktorá mala toto postavenie v spore do 30.06.2016, posúdiť podľa ustanovení upravujúcich právo na náhradu trov konania strany sporu, teda podľa § 255 CSP, ktorý stanovuje, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 19. Keďže bola žaloba žalobcu celkom zamietnutá, boli v spore úspešné žalované 1/ a 2/, ktoré tak majú proti žalobcovi právo na náhradu trov konania podľa § 255 /takto súd prvej inštancie aj výrokmi II. a III. napadnutého rozsudku rozhodol/ a zároveň má rovnaké právo proti žalobcovi podľa čl. 4 ods. 1 v spojení s § 255 aj občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktoré v spore na strane žalovaných vystupovalo do 30.06.2016 ako vedľajší účastník. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania tohto občianskeho združenia je tak vecne správne. 20. Z týchto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil, pričom po zistení neplatného postúpenia pohľadávky banky proti žalovaným na žalobcu sa už bližšie nezaoberal žalobcom napadnutými závermi súdu prvej inštancie o možnom rozsahu postúpenia bankovej pohľadávky, o oprávnení žalobcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a o premlčaní uplatneného práva žalobcu. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. Povinnosť k náhrade trov konania odvolací súd uložil žalobcovi k rukám advokátov žalovaných 1/ a 2/ v zmysle § 263 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .