Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-481-2016.pdf
PDF · 94.78 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/481/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu Bytového podniku mesta Košice s.r.o., so sídlom v Košiciach, Južné nábrežie č. 13, IČO: 44 518 684, zastúpeného JUDr. Jozefom Göblom, advokátom, Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Jantárova 30, proti žalovanému Q. Š., A.. XX.XX.XXXX, W. Q. O., F. Č.. X, zastúpenému JUDr. Milanom Knopom, advokátom, Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Krmanova č. 1, o zaplatenie 1.187,36 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 22.3.2016 č.k. 24C/190/2012-152 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.187,36 eur spolu s úrokom z omeškania vyčísleným v konkrétnej výške, za konkrétne vyznačené obdobia a to všetko zaplatiť v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 347,10 eur a z ďalších trov vo výške 142,- eur (súdny poplatok).
2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel nároku žalobcu, ktorého sa domáhal voči žalovanému na základe tvrdenia, že tento bol rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 13C/581/1999 zo dňa 27.6.2008 určený ako výlučný nájomca bytu č. XX, Q. O., A. O. J.. Č.. X. Žalobca ako správca predmetného bytu v konaní uplatňoval nárok na úhradu nájomného za obdobie r. 2009, ako aj sumy 495,- eur titulom nedoplatku z vyúčtovania nákladov za služby spojené s užívaním tohto bytu za obdobie uvedeného roka 2009.
3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že z obsahu spisu Okresného súdu Košice I zistil, že rozsudkom č.k. 13C/581/1999-167 zo dňa 27.6.2008 súd určil, že žalovaný je výlučným nájomcom bytu č. XX, Q. O., A. O. J.. Č.. X, A. X. poschodí, pozostávajúceho z troch izieb, kuchyne a príslušenstva. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.8.2008. Z evidenčného listu pre výpočet úhrady za užívanie bytu súd zistil, že žalovaný bol evidovaný ako užívateľ predmetného bytu, pričom žalobca zaevidoval jeho odsťahovanie sa z bytu ku dňu XX.X.XXXX. Z mesačného zálohového predpisu platieb za tento byt, platného od 1.1.2009, vystaveného na meno žalovaného zistil, že nájomné a zálohové platby za služby spojené s užívaním bytu, boli predpísané spolu vo výške 112,20 eur. Z mesačného zálohového predpisu platieb za užívanie tohto bytu platného od 1.5.2009 súd zistil, že nájomné a zálohové platby za služby spojené s užívaním bytu, boli predpísané od uvedeného dňa
vo výške 122,38 eur. Z vyúčtovania nákladov za služby spojené s užívaním tohto bytu za rok 2009 konštatoval, že žalovanému bol vyúčtovaný nedoplatok vo výške 504,94 eur. Poukázal na to, že z obsahu vyúčtovania vyplýva, že za uvedené obdobie r. 2009 neboli zo strany žalovaného uhradené žiadne platby nájomného, ani zálohové platby na služby. Konštatoval, že z obsahu doručenky zistil, že vyúčtovanie bolo žalovanému doručené dňa 25.6.2010. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vo svojich záveroch sa spravoval záväzným právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v uznesení, ktorým zrušil jeho predchádzajúci zamietavý rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal v tomto smere na záver odvolacieho súdu, ktorý konštatoval, že v danom prípade nedošlo k riadnemu uplatneniu nároku žalovaného ako nájomcu na zľavu z nájomného alebo z úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu v zmysle ust.§ 699 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k záveru súdu, ktorý uplatnený nárok hodnotil ako výkon práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd konštatoval, že bolo potrebné vyhodnotiť všetky právne významné skutočnosti, medzi nimi aj to, či obývanie bytu cudzími osobami, ako aj jeho poškodenie nesúvisí práve so zanedbaním povinnosti žalovaného ako nájomcu bytu, vychádzajúc zo skutočnosti, že on sám tento byt opustil a od roku 1992 býval inde, hoci bol naďalej nájomcom bytu. O dianie v byte sa nezaujímal a fakticky sa situáciu nesnažil uviesť do súladu s právnym stavom veci. Ďalej odvolací súd poukázal na skutočnosť, že z nájomného vzťahu k bytu vyplývajú pre nájomcu povinnosti uvedené v § 189 Občianskeho zákonníka, ktoré však žalovaný nesplnil bez zavinenia ako prenajímateľa. Samotná skutočnosť, že žalovaný ako nájomca zanedbal svoju povinnosť užívať byt na základe platne uzavretej nájomnej zmluvy bez toho, aby mu v užívaní bytu niekto bránil, nezbavuje ho povinnosti platiť nájomné podľa zmluvy a táto povinnosť nemôže zaniknúť iba aplikáciou ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že žalovaným namietané skutočnosti nespochybňujú splnenie povinnosti prenajímateľa bytu v zmysle ust. § 687 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže nebolo sporné, že tento byt žalovanému odovzdal v stave spôsobilom na riadne užívanie pri vzniku nájmu bytu a keďže ide o jednorazovú povinnosť nemožno sa už opakovane počas trvania nájomného vzťahu zo strany nájomcu domáhať splnenia tejto povinnosti. S poukazom na ust. § 699 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie v dôvodoch rozsudku konštatoval zhrnúc ním vykonané dôkazy, že v danom prípade žalovaný nemá nárok na odpustenie celého nájomného, keďže takýto nárok mu zákon nepriznáva a jeho nárok na zľavu z nájomného voči prenajímateľovi nie je dôvodný, pretože pokiaľ žalobca jeho uplatnenému nároku na zľavu nevyhovel, žalovaný si mohol takýto nárok uplatniť na súde. Až na základe rozhodnutia súdu si žalovaný mohol priznanú zľavu započítať oproti svojej povinnosti platiť nájomné. Keďže žalovaný tak neučinil, započítanie zľavy z nájomného nie je možné. Rovnako s poukazom na závery odvolacieho súdu uzavrel, že uplatnenie nároku na zaplatenie nájomného a nedoplatku z vyúčtovaní úhrad spojených s užívaním bytu nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na skutočnosť, že zo strany žalovaného nebola spochybňovaná výška uplatneného nájomného, ako aj nedoplatku a žalovaný nespochybňoval ani skutočnosť, že tieto nároky neuhradil, súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel. S poukazom na preukázanú skutočnosť, že žalovaný sa so splnením uvedenej povinnosti dostal vo vzťahu k žalobcovi do omeškania, priznal tomuto aj úrok z omeškania podľa ust. § 517 Občianskeho zákonníka. V dôvodoch rozsudku súd prvej inštancie citoval aj závery v iných súdnych konaniach, v ktorých bol uplatňovaný obdobný nárok žalobcu voči žalovanému za iné obdobia a to rokov 2005 až 2008. Rozhodnutie o trovách konania založil súd prvej inštancie na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania predstavujúcu zaplatenie súdneho poplatku za návrh, ako aj za odvolanie, ako aj trov jeho právneho zastúpenia, ktorej výšku aj položkovite vyčíslil.
4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, resp. tento zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladal na tvrdení, že súd prvej inštancie po verejnom vyhlásení rozsudku na pojednávaní dňa 22.3.2016 v rámci ústneho odôvodňovania rozsudku konštatoval, že zastáva právny názor, ktorý prezentoval vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci, že postup žalobcu bol v rozpore s dobrými mravmi, bol však viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyjadrenom v zrušujúcom uznesení predchádzajúceho jeho rozsudku. Poukázal na to, že v písomnom odôvodnení rozsudku však súd uvádza, že vo vzťahu k námietke žalovaného, že žaloba predstavuje výkon práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, preto naň v celom rozsahu poukazuje a z tohto dôvodu uzatvára, že uplatnenie nároku na zaplatenie nájomného a nedoplatku nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný je toho názoru, že tento právny názor odvolacieho súdu nie je správny, keďže tento nebral do úvahy všetky rozhodné faktory, na ktoré zároveň v odvolaní poukazuje. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 3.9.2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013-40 podľa ktorého pre odvolací súd nevyplýva z ust. § 226 O.s.p. jeho viazanosť vlastným právnym názorom, teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže
zrušiť. Rovnaký názor zastáva aj judikatúra súdov. V odvolaní ďalej realizoval vlastný výklad ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Má za to, že odvolací súd v spojitosti s právom nájomcu na odpustenie nájomného konštatoval, že zistenie prvoinštančného súdu o včasnom uplatnení práva na odpustenie nájomného nemôže obstáť. Konštatoval, že odvolací súd vo vzťahu k záverom o výkone práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi explicitne uviedol, že podľa jeho názoru je toto právne posúdenie nesprávne, ak je súčasne založené na závere, že žalovaný voči žalobcovi úspešne uplatnil právo na odpustenie nájomného a predčasné v situácii, ak tento právny záver je vyvodený bez ďalšieho len zo skutočnosti, že žalobca nevykonal žiadny úkon, ktorý by zabezpečil žalovanému odovzdanie bytu v užívaní schopnom stave. Má za to, že odvolací súd nevylúčil, že ku konaniu žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, ktoré odôvodňuje zamietnutie žaloby reálne došlo. Rovnako sa odvolací súd vo svojom odôvodnení nezoberá tým, že manželka žalovaného byt žalobcovi odovzdala, o čom žalovaný nemal vedomosť, vedel o tom len žalobca, ktorý od daného momentu nepriznával žalovanému postavenie nájomcu. Následne po prevzatí bytu od manželky žalovaného neurobil žalobca žiadane opatrenia v dôsledku čoho sa do bytu nasťahovala skupina asociálov, ktorá byt zdevastovala a ten sa stal neužívateľným, to znamená, že žalobca prevzal predmetný byt, ktorý patril do jeho bytového fondu a neplnením svojich povinností dopustil, že sa byt dostal do neužívateľného stavu, žalovanému nepriznával práva nájomcu, čo výslovne deklaroval v konaní o určenie práva nájmu k predmetnému bytu. Žalobca sa nevyhradil žiadnym spôsobom voči tomu, že postavenie nájomcu žalovanému nepriznával, t.j. nepriznával mu ani práva vyplývajúce z postavenia nájomcu. Následne po rozhodnutí súdu o tom, že žalovaný je výlučným nájomcom predmetného bytu však svoju rétoriku zmenil a tvrdením, že žalovaný bol po celý čas výlučným nájomcom bytu a preto účelovo považuje úhradu platieb na ktoré nemá zákonný nárok. Má za to, že súd prvej inštancie tým, že vyhodnotil postup žalobcu ako súladný s dobrými mravmi dospel na základe vykonaného dokazovania k neprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď zistený skutkový stav nesprávne právne kvalifikoval a neaplikoval naň náležité príslušné zákonné ustanovenia, čím sú naplnené odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p.
5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
6. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (C.s.p.). Podľa prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
8. Odvolací súd v súlade s citovanými prechodnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 380 C.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
9. Súd prvej inštancie zákonným postupom vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., keď vykonal všetky dôkazy, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili, vykonané dôkazy vyhodnotil postupom zodpovedajúcim § 132 O.s.p.. Vec správne právne posúdil a riadiac sa pritom záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení a v náväznosti na to aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. obmedzuje na konštatovanie správnosti týchto dôvodov a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalovaného považuje k týmto dôvodom za potrebné dodať:
10. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného, v ktorej tento namieta ako nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý sa riadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení. Viazanosť súdu prvej inštancie právnym názorom odvolacieho súdu tomuto vyplýva z ust. § 226 O.s.p.. Pokiaľ teda odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil záväzný právny názor, bol ním súd prvej inštancie v ďalšom konaní po zrušení veci viazaný. Na takomto závere nemenia nič ani dôvody Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013-40, na ktoré žalovaný v odvolaní odkazuje. V tomto náleze sa totiž ústavný súd zaoberal otázkou viazanosti odvolacieho súdu vlastným predchádzajúcim právnym názorom v náväznosti na znenie § 226 O.s.p.. Jeho záver o tom
že odvolací súd nie je viazaný svojim predchádzajúcim právnym názorom nemení totiž nič na jasnom znení § 226 O.s.p., z ktorého vyplýva viazanosť prvoinštančného súdu záväzným právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. Navyše odvolací súd nevidí žiadny dôvod na zmenu svojho právneho názoru, ktorý zaujal vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 20.5.2015 pod č.k. 4Co/92/2014-116. Pokiaľ teda súd prvej inštancie po zrušení veci odvolacím súdom sa v ďalšom konaní riadil jeho právnym názorom je jeho postup v súlade s cit. ust. § 226 O.s.p.. Vo vzťahu k ďalším odvolacím dôvodom považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že s poukazom na povinnosti nájomcu bytu, ktoré mu vyplývajú z ust. § 689 Občianskeho zákonníka (nájomca je povinný užívať byt, spoločné priestory a zariadenie domu riadne a riadne požívať plnenia, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním bytu) žalovaný teda nemôže úspešne zakladať svoju obranu voči svojej povinnosti nájomcu platiť nájomné, ako aj úhrady za služby poskytované spolu s užívaním bytu na tvrdení, že uvedený byt neužíval, pokiaľ mu táto povinnosť vyplýva priamo z cit. ust. § 689 OZ. Na tejto jeho povinnosti ako účastníka nájomného vzťahu nemení nič ani skutočnosť, že po určitú dobu tento byt užívala jeho manželka, ako ani skutočnosť, že táto žalobcovi oznámila, že uvedený byt naďalej užívať nebude. Takéto jej konanie totiž nevyvolalo zánik nájmu bytu žalovaného, ale zároveň ani zánik jeho povinnosti nájomcu k tomuto bytu. Skutočnosť, že došlo k znehodnoteniu bytu inými osobami, nemožno preto pripísať na úkor žalobcu ako prenajímateľa pokiaľ k takejto situácii došlo v dôsledku neplnenia si povinnosti nájomcu bytu užívať, resp. tento udržiavať v užívaniaschopnom stave. Odvolací súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že povinnosť prenajímateľa odovzdať nájomcovi byt v stave spôsobilom na riadne užívanie tomuto vyplýva v súlade s ust. § 687 ods. 1 Občianskeho zákonníka iba pri odovzdávaní bytu nájomcovi v súvislosti so vznikom nájmu a takúto povinnosť nemá opakovane počas trvania nájomného vzťahu. Pokiaľ si teda žalovaný bol vedomý existencie tohto svojho práva vo vzťahu k bytu, ktoré si úspešne vymohol v rozsudku súdu zo dňa 14.5.1999 pod č.k. 13C/581/1999-177 musel si byť zároveň vedomý aj svojich povinností v postavení nájomcu. Medzi nimi aj základnej povinnosti vyplývajúcej zo zásady odplatnosti nájomného vzťahu a to platiť nájom. Pokiaľ teda z obsahu dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nebolo preukázané porušenie povinnosti žalobcu ako prenajímateľa, ktoré mu vyplývajú z tohto zmluvného vzťahu, nemožno považovať jeho postup, ktorým voči žalovanému uplatňuje nárok na úhradu nájomného za postup v rozpore s dobrými mravmi.
11. S poukazom na tieto dôvod odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., vrátane správneho výroku o trovách konania.
12. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a žalobcovi odvolacie trovy nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).