Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13S/16/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: Ing. V. U. s miestom podnikania S. D., M. R. D. XX/XX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený BENČÍK & PARTNERS ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, s.r.o., so sídlom Prešov, Františkánske námestie 4, IČO: 36 860 441 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 5. septembra 2016, č. 103809485/2016, takto

rozhodol:

Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Banská Bystrica č. 103809485/2016 zo dňa 5. septembra 2016 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca m á p r á v o na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa domáhal súdneho prieskumu v záhlaví tohto rozsudku uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. 103242316/2016 zo dňa 31.05.2016, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 4000,82 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2012. Žalobcovi nebola priznaná DPH z dodávateľských faktúr za dodanie tovarov a služieb (CAD-CAM softwarové práce, nástrojárske, zámočnícke práce, zváračské práce), ktoré mala dodať spoločnosť ASGARD, s.r.o., Banská Bystrica a nárok na odpočítanie dane z pokladničných dokladov vyhotovených elektronickou registračnou pokladnicou za nákup tovaru, pri ktorom nebolo preukázané, že bol použitý v súvislosti s ekonomickou činnosťou žalobcu.

2. Uvedené rozhodnutie napadol žalobca včas podanou žalobou, v ktorej namietal, že napadnutým rozhodnutím ho žalovaný ukrátil na jeho právach. Konkrétne uviedol, že správca dane v rámci daňovej kontroly nevykonal dokazovanie a iba prevzal poznatky z výsledkov daňovej kontroly zameranej na daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012. Uvedené podľa žalobcu vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného. Pripojenie dôkazov z inej daňovej kontroly, ktorá bola zameraná na zistenie iných skutočností (v danom prípade na daň z príjmov) predstavuje okrem iného aj odňatie základných procesných práv kontrolovanému subjektu. Okrem toho poukázal na to, že žalovaný sa riadne nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami. Zdôraznil, že pokiaľ ide o dodávateľa spoločnosť ASGARD, s.r.o., tak so správcom dane riadne spolupracoval, podrobne vysvetlil priebeh zdaniteľných obchodov, predložil všetky doklady, ktoré mal k dispozícii. Mal za to, že nemôže ísť na jeho ťarchu, že dodávateľská spoločnosť so správcom dane nekomunikovala, dva roky po zdaniteľných obchodoch došlo k jej zániku a rok po týchto obchodoch bola zrušená jej registrácia DPH. Okrem toho osoba, ktorá vykonávala funkciu konateľa dodávateľskej spoločnosti v rozhodnom období, vo svojej svedeckej výpovedi realizáciu obchodov potvrdila. Žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť NS SR, a to

konkrétne rozsudok sp. zn. 7Sžf/41/2013 zo dňa 28.05.2015 a sp. zn. 3 Sžf 1/2011 zo dňa 15.03.2011, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že správne orgány nemôžu vychádzať iba z vnútroštátnych predpisov, ale vec majú posúdiť aj z hľadiska práva EÚ, podľa ktorého nárok na odpočet DPH nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť. Uviedol, že Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach ďalej konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý.

3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, zotrval na vecnej správnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a v zásade zopakoval a poukazoval na svoje argumenty, ktoré sú obsiahnuté už v jeho rozhodnutí. K rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR uviedol, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, a ktorý si tento nárok aj uplatnil. S poukazom na uvedené je jeho povinnosťou preukázať, že tento nárok si uplatňuje odôvodnene a za dodržania zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie na strane správcu dane slúži len na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.

4. Zotrval na svojom názore, že nepostačuje, aby si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane len predložením faktúr od dodávateľa. Musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená na faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne službu pre žalobcu vykonala. Zotrval na svojom závere, že bolo dostatočne preukázané, že daňový subjekt ASGARD, s.r.o. vystupoval v predmetnom obchode len ako „formálny dodávateľ“, ktorý deklaruje dodávky tovarov a služieb. V rámci uskutočnených svedeckých výpovedí neboli predložené žiadne dôkazy, ktorými by bolo vierohodne preukázané reálne dodanie tovarov alebo služieb osobami vystupujúcimi ako prvotní dodávatelia, ich zaúčtovanie, priznanie a odvedenie dane z nich v zdaňovacom období II. štvrťrok 2012. Žalovaný poukázal na to, že výpovede žalobcu a svedka M. H. si navzájom odporujú. Správne orgány taktiež uzavreli, že zmluva medzi žalobcom a jeho dodávateľom je fiktívna, nedeklaruje reálny stav. Okrem toho účtovné a daňové doklady dodávateľskej spoločnosti sú nedostupné, keď táto spoločnosť bola vymazaná z obchodného registra a konateľka J. H. odmietla vypovedať. Žalovaný taktiež poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/4/2015 zo dňa 10.09.2015, v zmysle ktorého daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím, z čoho vyplýva, že je to správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom, a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov.

5. Krajský súd v Trenčíne ako orgán, v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako súd vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.). Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť premetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), Krajský súd v Trenčíne vec prejednal na ústnom pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a/ S.s.p.) a po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel Krajský súd v Trenčíne jednomyseľne k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne.

6. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. 103809485/2016 zo dňa 05.09.2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. 103242316/2016 zo dňa 31.05.2016, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 4000,82 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2012. Žalobcovi nebola priznaná DPH z dodávateľských faktúr za dodanie tovarov a služieb (CAD-CAM softwarové práce, nástrojárske, zámočnícke práce, zváračské práce), ktoré mala dodať spoločnosť ASGARD, s.r.o., Banská Bystrica a nárok na odpočítanie dane z pokladničných dokladov

vyhotovených elektronickou registračnou pokladnicou za nákup tovaru, pri ktorom nebolo preukázané že bol použitý v súvislosti s ekonomickou činnosťou žalobcu.

7. Z administratívneho spisu bolo zistené, že správca dane začal dňa 21.09.2015 u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia I. až IV. štvrťrok 2012. Žaloba si v kontrolovanom období II. štvrťrok uplatnil odpočítanie dane z faktúr č. 0029/2012 zo dňa 17.04.2012, č. 0034/2012 zo dňa 02.05.2012, č. 0040/2012 zo dňa 31.05.2012 za dodanie tovarov a služieb (CAD-CAM softwarové práce, nástrojárske, zámočnícke práce a zváračské práce) v celkovej sume 3820 eur, ktoré mala dodať spoločnosť ASGARD, s.r.o., Banská Bystrica a z pokladničných dokladov vyhotovených elektronickou pokladnicou za nákup tovaru v celkovej výške 111,22 eur a uplatnenie dane v zmysle dokladov za nákup pohonných hmôt zníženú o 69,60 eura.

8. Dňa 21.09.2015 bolo uskutočnené ústne pojednávanie, na ktorom splnomocnený zástupca žalobcu predložil doklady potrebné k výkonu daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobia a poskytol informácie o ekonomickej činnosti žalobcu. Konkrétne uviedol, že v rozhodnom období bola prevádzka (dielňa) žalobcu v Nitrici v prenajatých priestoroch. V roku 2012 žalobca nemal zamestnancov, v čase daňovej kontroly ich mal 5 z toho 2 „ dohodárov“ , 2 na „ stálu pracovnú zmluvu“ a jedného brigádnika. Uviedol, že žalobca v prípade potreby spolupracuje so živnostníkmi.

9. Správca dane vychádzal pri daňovej kontrole z toho, čo zistil pri daňovej kontrole na dani z príjmov vykonávanej u žalobcu za rok 2012. O nahliadnutí do spisu vedeného v tejto veci vyhotovil úradný záznam. Z tohto spisu potom zistil, že dodávateľ spoločnosť ASGARD, s.r.o. bola k 30.01.2014 vymazaná z obchodného registra, na adrese sídla spoločnosti mala v čase od 07.02.2012 do 28.06.2012 prenajaté priestory. Z dôvodu neuhradenia nájmu nebola zmluva o nájme predĺžená. Vo vzťahu k miestne príslušnému správcovi dane bola táto spoločnosť nekontaktná, nekomunikovala s ním. Posledné daňové priznanie podala za rok 2010, posledné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty podala za obdobie IV. štvrťrok 2012, avšak nebolo podané priznanie za obdobie II. štvrťrok 2012. Registrácia dane z pridanej hodnoty bola dňa 31.03.2013 ukončená. V rámci tejto daňovej kontroly (na dani z príjmov) bol vypočutý svedok M. H., ktorý uviedol, že v čase, keď bol konateľom dodávateľskej spoločnosti, sa táto spoločnosť zaoberala personálnym leasingom, robila subdodávateľa. Uviedol, že zabezpečoval ľudí, ktorí robili zváračské, zámočnícke, programovacie práce v oblasti konštruktérskych prác. Spoločnosť nemala zamestnancov, administratívne práce robil konateľ. Práce sa vykonávali buď u živnostníkov, ktorí boli najatí na danú prácu alebo u žalobcu. Spoločnosť nemala ani obchodný majetok, len notebook a tlačiareň. Vo svojej výpovedi bývalý konateľ dodávateľa uviedol, že bol v čase od 01.08.2012 do 03.12.2013 vo výkone trestu odňatia slobody. K prevodu obchodného podielu v dodávateľskej spoločnosti uviedol, že si dal inzerát s splnomocnil tretiu osobu M. V. na podpis príslušných dokumentov. Novej spoločníčke a konateľke bolo odovzdané aj účtovníctvo spoločnosti. K spolupráci so žalobcom uviedol, že začali spolupracovať koncom roka 2011. Predmetom zákaziek žalobcu bola výroba, zváranie a pri niektorých prípadoch aj konštruktérske veci. Vyrábali sa formy, konštrukcie k strojom, formy do lisov pre spoločnosť, ktorá vyrábala plastové autosúčiastky v Topoľčanoch, aj pre Contitech vo Vesteniciach, alebo pre niektorú z firiem, ktoré sú vo Vesteniciach. Údaje mu dával žalobca na USB kľúči a on následne tieto informácie sprístupnil živnostníkom, ktorí sa vyznali vo výkresoch a konštruktérskych prácach. Potvrdil uzavretie zmluvy o spolupráci zo dňa 20.12.2011 a vykonanie fakturovaných prác. Opísal ako fungovalo jeho podnikanie v čase keď bol vo výkone trestu odňatia slobody.

10. V rámci daňovej kontroly bol vypočutý aj svedok M. V., ktorý zabezpečoval prevod obchodného podielu v dodávateľskej spoločnosti. Potvrdil, že novej spoločníčke a konateľke odovzdal účtovníctvo spoločnosti. Neodovzdal jej žiaden majetok. Správca dane uskutočnil aj dopyt na ústav výkonu trestu odňatia slobody, z ktorého vyplynulo, že M. H., konateľ dodávateľskej spoločnosti vykonával trest odňatia slobody od 21.02.2012 do 24.04.2012 a z evidencie odoslanej a prijatej pošty vyplynulo, že počas tejto doby nedostal od žalobcu žiadnu zásielku a zaslal mu jednu zásielku. S uvedenými skutočnosťami bol žalobca oboznámený v rámci daňovej kontroly na dani z príjmov.

11. Správca dane a žalovaný zohľadnili v rámci daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty ako dôkaz aj výpovede samotného žalobcu z daňovej kontroly na dani z príjmov ohľadne podrobností týkajúcich sa realizácie obchodov s dodávateľskou spoločnosťou ASGARD, s.r.o. Na základe zistených skutočností z administratívneho spisu vedeného v súvislosti s daňovou kontrolou správca dane a následne aj žalovaný nadobudli pochybnosti o práve platiteľa na odpočítanie dane z faktúr za služby,

ktoré mala poskytnúť spoločnosť ASGARD, s.r.o. Na základe uvedeného vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam.

12. V predmetnej veci správne orgány uzavreli, že použitie dôkazov a skutočností, ktoré z nich vyplynuli z daňovej kontroly na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2012, ktorá bola u žalobcu vykonaná pred daňovou kontrolou na dani z pridanej hodnoty, boli použité v súlade so zákonom, pričom k týmto dôkazom sa mohol žalobca riadne vyjadriť. Takýmto postupom nedošlo k zásahu do procesných práv žalobcu. Ďalej konštatovali, že žalobca predložil správcovu dane len sporné faktúry. Inak nepredložil žiadne doklady, ktoré by vyvrátili pochybnosti správcu dane. K preukázaniu skutočností zákona o DPH na strane dodávateľov, resp. subdodávateľov, bolo potrebné, aby zúčastnené daňové subjekty vystupujúce ako dodávatelia/subdodávatelia, prostredníctvom formálnych, personálnych, materiálnych a najmä štandardizovaných procesných prostriedkov v zmysle daňového poriadku, správcovi dane poskytli vierohodné informácie, z ktorých by bolo možné tvrdiť, že bola naplnená skutková podstata zdaniteľného plnenia v nadväznosti na skutočný obsah právneho úkonu, ktorý možno pri uplatňovaní práv v zmysle zákona o DPH považovať za rozhodujúci. Obsah výpovede konateľa dodávateľa M. H., ktorý nebol podložený účtovníctvom (z dôvodu prevodu obchodného podielu a zániku jeho funkcie štatutára) nie je postačujúcim dôkazom o reálnosti uskutočnenia sporných zdaniteľných obchodov. K odvolacej námietke žalobcu, ktorá smerovala k aplikovateľnosti záverov Súdneho dvora v spojených veciach Optigen Ltd C-354/03, Fulcrum Electronics Ltd C 355/03 a Bond House Systems Ltd C-484/ žalovaný uviedol, že nie je dôvodné, aby správca dane vykonal dokazovanie o tom, či žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím a poskytnutím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom. Samotný správca dane nevyšetroval podvodné konania zúčastnených osôb, na takéto účely nie je oprávnený, daňová kontrola bola vykonaná v nadväznosti na § 24 Daňového poriadku.

13. Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

14. Podľa § 24 ods. 4 zák.č. 563/2009 Z.z. ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

15. Správny súd uvádza, že skutočnosť, že správca dane využil pri svojom rozhodovaní poznatky, ktoré získal pri výkone inej daňovej kontroly u žalobcu (v danom prípade kontroly na dani z príjmov fyzických osôb) nie je postupom v rozpore so zákonom a bez ďalšieho ním nedochádza k porušeniu procesných práv kontrolovaného daňového subjektu. Predpokladom použitia týchto listín obsahujúcich v predmetnej právnej veci, najmä obsah výsluchov svedkov je, že za a) sa dostali do dispozície správcu dane v prebiehajúcej daňovej kontrole zákonným spôsobom, b) tieto dôkazy boli v pôvodnej daňovej kontrole vykonané zákonne a c) žalobca ako kontrolovaný subjekt bol s nimi riadne oboznámený a mal možnosť sa k nim vyjadriť. V danom prípade nebolo zistené porušenie žiadneho z vyššie uvedených predpokladov. Správny súd konštatuje, že správca dane podaním nazvaným „Výzva na vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam“ zo dňa 10.02.2016 žalobcu podrobne upovedomil o týchto dôkazoch, ich obsahu ako aj skutočností, ktoré z nich dovodzuje a žalobca mal právo sa k nim vyjadriť v stanovenej lehote. S poukazom na uvedené správny súd konštatuje, že žalobca mal právo vyjadriť sa, podať vysvetlenie ku skutočnostiam, ktoré správca dovodil z týchto dôkazov a rovnako mu nič nebránilo navrhnúť vykonanie iných dôkazov. 16. Nebolo porušené ani právo žalobcu klásť svedkom otázky, keď z administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca počas administratívneho konania neuviedol, že listinné dôkazy, ktoré obsahujú výsluchy svedkov považuje za nepostačujúce a žiada týchto svedkov vypočuť, nakoľko im chce klásť otázky. Za situácie, že by výslovne takýto výsluch žalobca žiadal a správca dane by mu nevyhovel, by v závislosti na konkrétnych okolnostiach veci, bolo možné uvažovať o porušení jeho procesných práv. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde. Použitie listinných dôkazov, ktoré obsahujú výpovede svedkov (konateľa dodávateľa a osoby, ktorá zabezpečovala pre tohto spoločníka a konateľa prevod obchodného

podielu) teda v danom prípade nepredstavuje nezákonný postup. Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia označuje tieto listinné dôkazy zmätočne, keď navodzuje dojem, že osoby vypočúvané v rámci inej daňovej kontroly boli v postavení svedka aj v rámci daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty. V konečnom dôsledku táto nesprávnosť nič nemení na zákonnosti postupu správcu dane, keď zákon nevylučuje, aby boli použité v konaní listinné dôkazy (zápisnice o výsluchu svedkov, resp. dopyty), tak ako tomu bolo v danej právnej veci.

17. Okrem toho správny súd poukazuje na to, že aj keď daňová kontrola na dani z príjmov fyzických osôb bola zameraná na preverenie iných skutočností, listinné dôkazy, ktoré boli použité pri daňovej kontrole na dani z pridanej hodnoty, vypovedajú ohľadne všeobecných skutočností týkajúcich sa ekonomickej činnosti a pomerov dodávateľskej spoločnosti a okolností realizácie sporných obchodov, vrátane okolností za ktorých došlo k prevodu obchodného podielu a odovzdania účtovníctva. Ide o skutočnosti, ktoré sa priamo neviažu na skutočnosti, ktoré sú rozhodné výlučne pre daň z príjmov fyzickej osoby, ale naopak ide o skutočnosti, ktorými boli zisťované a preverované skutočnosti týkajúce sa všeobecne činnosti dodávateľa, reálnosti jeho sídla, majetkových pomerov, okolností, za ktorých bola realizovaná spolupráca so žalobcom v rozhodnom období, okolnosti prevodu obchodného podielu ako aj odovzdania účtovníctva novej spoločníčke a konateľke.

18. Ďalej správny súd konštatuje, že správne orgány nespochybnili, že služby boli žalobcovi skutočne poskytnuté, mali však za to, že bolo kvalifikovaným spôsobom spochybnené, že predmetné plnenia poskytol žalobcovi práve dodávateľ uvedený na sporných faktúrach.

19. Právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie (rozsudok zo 6. decembra 2012, Bonik, C-285/11, bod 25).

20. Súdny dvor opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe (rozsudok Bonik, už citovaný v odseku 19 tohto rozsudku).

21. Je však potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (opätovne rozsudok Bonik).

22. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe.

23. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.

24. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností.

25. Správny súd ďalej poukazuje na to, že Európsky súdny dvor taktiež vo svojom rozsudku zo dňa 21. júna 2012 v spojených veciach C - 80/2011 a C - 142/2011 (Mahagében Kft a Pétér Dávid) jednoznačne vyslovil právny názor, že správca dane je oprávnený zamietnuť zdaniteľnej osobe, v tomto prípade žalobcovi, právo odpočítať DPH za poskytnutý tovar z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tento tovar alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti, ale len vtedy, ak správca dane objektívne preukáže, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba, v tomto prípade žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúci nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Uvedený rozsudok tak vedomosti žalobcu o tom, že sa stáva súčasťou daňového podvodu priznal atribút nutnej a nevyhnutnej podmienky, bez splnenia ktorej nesmie byť zo strany správcu dane odopretý žalobcovi ako daňovému subjektu nárok na priznanie odpočtu DPH.

26. Správny súd okrem toho konštatuje, že koncept zneužitia práva Súdny dvor používa v rôznych oblastiach únijného práva, vrátane daňového. Spoločným znakom tohto konceptu vždy je, že mieri na tzv. umelé situácie, keď fyzické či právnické osoby zámerne umelo vytvoria podmienky pre získanie výhody plynúcej z unijného práva, bez toho, aby formálne porušili právne normy. Ide teda o prípady, keď aj napriek formálnemu splneniu podmienok stanovených právom, nedôjde k dosiahnutiu cieľa týchto noriem. Za zneužitie je považovaná situácia, keď zo všetkých objektívnych okolností vyplýva, že hlavným účelom dotknutých plnení bolo získanie daňových zvýhodnení. Napriek splneniu formálnych podmienok stanovených relevantnými ustanoveniami smernice o DPH a vnútroštátnych predpisov, ktorými bola táto smernica implementovaná, by bolo poskytnutie daňového zvýhodnenia v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Je preto potrebné zistiť skutočný obsah a význam dotknutých plnení, pričom je možné zobrať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, hospodárske alebo personálne vzťahy medzi subjektmi zúčastňujúcimi sa na pláne na zníženie daňovej záťaže. (rozsudok Súdneho dvora zo dňa 21. 02.2006, Halifax, C-255/02, odst. 73-75 a 81). Za zneužitie práva je preto vo všeobecnosti označiť obchádzanie zmyslu a účelu právnych noriem, bez toho, aby muselo dôjsť ku konaniu v rozpore s ich znením. Naopak podvodom na DPH dochádza k porušeniu právnych noriem. Podvody na DPH môžu mať rôzne formy. Ako poznamenal generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer ve svojom stanovisku k spojeným veciam Kittel a Recolta (C-439/04 a C-440/04, odst. 35), v skutočnosti existujú varianty tak neobvyklé alebo spletité, ako je predstavivosť tých, ktorí ich pripravujú, vo všetkých prípadoch ide v podstate o tom, že nie je určitá čiastka získaná ako DPH odvedená. Jedná sa teda o dva odlišné spôsoby ako neoprávnené získať daňový prospech.

27. S poukazom na vyššie uvedené, je v predmetnej právnej veci, v prvom rade potrebné zistiť, či došlo k podvodu, resp. zneužívajúcemu konaniu a pokiaľ áno, tak je potrebné na základe objektívnych skutkových okolností posúdiť, či daný daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa svojim nákupom zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu na DPH a či prijal všetky opatrenia, ktoré od neho mohli byť rozumne požadované, aby zaistil, že jeho prijatie plnenia nepovedie k účasti na podvode.

28. Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozhodnutiach Súdneho dvora uvedených v odsekoch 19 až 25 tohto rozsudku, z ktorých má pri svojej rozhodovacej činnosti vychádzať aj správca dane a žalovaný, je na správcovi dane, aby zisťoval, či sa dodávateľ služby dopustil podvodu alebo zneužívajúceho konania alebo nie, a či žalobca o tomto podvode alebo zneužití, vzhľadom na všetky zistené skutočnosti vedel resp. mal vedieť. Skutočnosť, že žalobca mal resp. mal mať takúto vedomosť je dôkazným bremenom správcu dane. Je preto úlohou žalovaného, aby uvedené overil podľa vnútroštátnych procesných pravidiel obsiahnutých v daňovom poriadku. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel resp. vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane. Svoje závery je potom povinný riadne odôvodniť aj v kontexte judikatúry Súdneho dvora.

29. Ak aj žalovaný resp. správca dane vychádzal z právneho názoru, že prioritou vykonávanej daňovej kontroly bolo preverenie splnenia zákonných podmienok odpočítania dane v zmysle ust. § 49 ods. 1a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zák. o DPH a skúmanie vedomosti kontrolovaného subjektu v rozsahu uvedenom v odseku 22 až 25 tohto rozsudku, im zo zákona nevyplýva, tak tento jeho záver je nesprávny. Uvedenú povinnosť správnych orgánov nie je možné vykladať tak, že majú de facto vykonávať právomoci, ktoré sú zákonom zverené orgánom činným v trestnom konaní. Ich povinnosťou je na základe výsledkov vykonaného dokazovania učiniť záver ohľadne existencie zneužívajúceho konania resp. podvodu na DPH na niektorom stupni obchodného reťazca a súčasne záver o tom, či z výsledkov

takto vykonaného dokazovania možno uzavrieť, že o tomto konaní kontrolovaný daňový subjekt vedel, resp. vzhľadom na všetky okolnosti tej - ktorej veci, vedieť mal.

30. Správny súd súčasne poukazuje na skutočnosť, že Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti už uzavrel a žalovaného zaviazal zaoberať sa v zmysle európskej judikatúry aj otázkou podvodného resp. zneužívajúceho konania a vedomosti kontrolovaného subjektu o takomto konaní. (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/73/2015 zo dňa 01.12.2016, uvedené je konštatované aj v rozsudku 3Sžf 1/2011 zo dňa 15.03.2011) .

31. S poukazom na vyššie uvedené správny súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods.1 písm.c) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 32. Správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil v celom rozsahu, žalobca bol teda v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu správny súd podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku priznal voči neúspešnému žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, teda náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).