Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26Co-50-2016.pdf
PDF · 111.92 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/50/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobkyne: Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpená splnomocnenkyňou: HMG LEGAL, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Červeňova 14, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: H. Y., nar. XX. R. XXXX, trvale bytom W.. T. XXXX/XX, XXX XX H. L., o zaplatenie 1.208,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 29. októbra 2015, č.k. 16C/158/2014-79, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu o zaplatenie 1.208,98 eur, 18,9% ročného úroku zo sumy 969,30 eur od 25. januára 2013, 8,75% ročného úroku z omeškania z tej istej sumy od 25. januára 2013 a 25% ročného úroku z omeškania zo sumy 86,67 eur od 1. januára 2013 zamietol a výrokom II. žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne použitím ust. § 120 ods. 1 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), § 708 ods. 2, § 710, § 497, § 502, § 504 ObZ (zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, § 152 ods. 2, § 167 ods. 2 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30. júna 2016). Vecne mal za to, že žalobkyňa a žalovaný ako „držiteľ karty“ dňa 15. októbra 2008 podpísali listinu označenú ako „Zmluva o vydaní a používaní ČSOB kreditnej karty. Listom z toho istého dňa žalobkyňa oznámila žalovanému, že mu poskytne úver ku kreditnej karte do výšky 497,91 eur, ktorý môže čerpať do 15. októbra 2008, kedy mu aj bol otvorený úverový účet. Žalovaný dohodnuté splátky riadne a včas neplnil, v dôsledku čoho žalobkyňa úver zosplatnila k 20. januáru 2011 a vyzvala žalovaného na zaplatenie sumy 626,37 eur a to do 3. februára 2011. Žalobkyňa si svoje nároky voči žalovanému odvodzovala z údajnej zmluvy o bežnom účte, ktorú so žalovaným uzavrela a na ktorej mal žalovaný povolené prečerpanie. Vykonaným dokazovaním sa však existencia žiadnej takejto zmluvy nepreukázala. Žalobkyňa napriek svojmu dôkaznému bremenu nepredložila zmluvu o bežnom účte, hoci jej existenciu v žalobe tvrdila. Ak mala v úmysle pre seba vyvodzovať určité práva, bolo jej povinnosťou dokázať jej existenciu a obsah. Žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že vyššie uvedené musí preukázať, aby uniesla dôkazné bremeno a mohla byť v konaní úspešná, no neučinila tak. Keďže vykonaným dokazovaním nebola preukázaná zmluva o bežnom účet, a tým ani existencia dohody v zmysle § 710 ObZ, nebolo možné zistiť či mohlo v súlade so zákonom a so zmluvou vôbec k povolenému prečerpaniu na bežnom účet
dôjsť. Z vykonaného dokazovania však vyplýva existencia zmluvy o vydaní a používaní kreditnej karty, ktorá napĺňa definíciu zmluvy o úvere v zmysle § 497 ObZ. Súd prvej inštancie mal za to, že nárok žalobkyne na vrátenie poskytnutého úveru z kreditnej karty a jeho úrokov sa tak odvíja od preukázania jeho čerpania. V tomto prípade však nebolo zistené či a kedy došlo k poskytnutiu úveru žalovanému, v akej výške, a kedy bol splatený, v dôsledku čoho nemožno považovať za dokázané, že žalobkyni vznikol nárok, ktorý by si mohla uplatňovať voči žalovanému. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne § 142 ods. 1, § 152 ods. 2, § 167 ods. 2 a § 151 ods. 1 O.s.p. a vecne plným úspechom žalovaného v konaní, ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil a tak nebol dôvod o nich rozhodovať.
2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa prostredníctvom splnomocnenkyne včas odvolanie s návrhom, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobkyňa si odvolaním zároveň uplatnila náhradu trov konania vo výške 83,76 eur. Žalobkyňa má za to, že súdu prvej inštancie boli predložené všetky potrebné dôkazy na to, aby mal dostatočne preukázaný skutkový stav. Poukazuje na súhrnný prehľad , ktorý bol súdu priložený ako príloha podania zo dňa 25.10.2015, a z ktorých jasne vyplývajú všetky súdom požadované skutočnosti. Žalobkyni teda nie je zrejmé, na základe akých dôvodov prvoinštančný súd vyhodnotil predmetné dôkazy ako nedostačujúce. Má za to, že súhrnný prehľad predložený žalobkyňou jasne a dostatočne preukazuje podstatné skutočnosti uplatňovaného nároku. Dodala, že súdu nie je potrebné osvedčovať skutočnosti, ktoré sú jasné a zrejmé, a ktoré žiadna zo strán nenamieta. Uzavrela, že uvedený právny názor súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, je nesprávny nielen z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, ale aj z dôvodu nedostatočného a nesprávneho právneho posúdenia veci.
3. Žalovaný odvolací návrh nepodal a k podanému odvolaniu sa nevyjadril.
4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej C.s.p.), ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p.. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.).
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
- ďalej O.s.p., aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p.) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. g/ a h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 10. septembra 2017.
6. Predmetom konania vedeného pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 16C/158/2014 je zaplatenie sumy 1.208,98 eur (istina, úrok z omeškania, úrok z úveru, poplatky, zostatok na bežnom účte), 18,90%
ročný riadny úrok zo sumy 969,30 eur od 25.01.2013 do zaplatenia, 8,75% ročný úrok z omeškania zo sumy 969,30 eur od 25.01.2013, úrok z omeškania 25% ročne zo sumy 86,76 eur (zostatok na bežnom účte) od 01.01.2013 do zaplatenia, trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 166,13 eur.
7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobkyne v celom rozsahu zamietnutá a žalobkyni nebola priznaná náhrada trov konania.
8. Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci splniac si povinnosť vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 C.s.p. in fine) nasledovné:
9. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala uloženia žalovanému povinnosti zaplatiť jej sumu 1.208,98 eur (istina, úrok z omeškania, úrok z úveru, poplatky, zostatok na bežnom účte), 18,90% úrok riadny ročne zo sumy 969,30 eur od 25.01.2013 do zaplatenia, 8,75% úrok z omeškania ročne zo sumy 969,30 eur od 25.01.2013, úrok z omeškania 25% ročne zo sumy 86,76 eur (zostatok na bežnom účte) od 01.01.2013 do zaplatenia, trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 166,13 eur. Z obsahu spisu tak ako to i už predtým súd prvej inštancie zistil vyplýva, a teda z listín predložených žalobkyňou vyplýva, že dňa 15.10.2008 žalobkyňa so žalovaným uzatvorili Zmluvu o vydaní a používaní ČSOB kreditnej karty. Zároveň v ten istý deň oznámila žalobkyňa žalovanému listom označeným ako „Oznámenie o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte vo výške 15.000 Sk s čerpaním od 15.10.2008 a dňom splatnosti vždy k 20. dňu v mesiaci. Dňa 23.01.2011 žalobkyňa oznámila žalovanému, že jeho dlh na kreditnej karte sa stal splatným a vyzvala ho k okamžitému zaplateniu dlžnej čiastky, ktorá predstavovala sumu 626,37 eur, a to do 03.02.2011.
10. Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. (účinného v čase vydania napadnutého rozhodnutia), účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ktoré navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa ods. 4 súd je povinný okrem vecí podľa ods. 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
11. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia je zrejmé, že navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkmi v opačnom procesnom postavení, než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom je zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých alebo z vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne aj iné, než navrhnuté a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V tomto prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.
12. Žalobkyňa v žalobnom návrhu zo dňa 1. apríla 2013 doručenému súdu prvej inštancie dňa 22. apríla 2013, a ani v priebehu prvoinštančného konania nešpecifikovala a nekonkretizovala žalovanú pohľadávku spôsobom, ktorý by bolo možné považovať za spôsob jasný, zrozumiteľný a určitý. Neurobila tak ani podaním z 27. októbra 2015, ktorým síce doložila listinné dokumenty, ktoré podľa jej tvrdenia predostretého v odvolaní jasne a konkrétne špecifikovala pohľadávku. Napokon, možnosť doplniť listiny preukazujúce odôvodnenosť jej žalobného návrhu mala i na nariadenom pojednávaní dňa 29.10.2015, na ktoré sa nedostavila a tým sa ako súd prvej inštancie správne skonštatoval sama obrala o možnosť
zistiť, čo súd pri vyhodnotení dôkazov považoval za sporné. Žalobkyňa uviedla, že medzi ňou a žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy o bežnom účte, od ktorej sa žalobný návrh odvíjal, avšak táto zmluva ako základ a predpoklad úspešnosti nebola súdu prvej inštancie predložená.
13. Nebolo úlohou a povinnosťou súdu prvej inštancie z predložených listín vyvodzovať, z čoho pozostáva žalovaná istina a ako sa žalobkyňa k predloženému vyčísleniu žalovanej pohľadávky dopracovala. Naopak, bola to práve žalobkyňa, ktorá mala povinnosť presne vymedziť a určiť z čoho pozostáva žalovaná suma, predniesť skutočnosti, od preukázania ktorých záviselo uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni žalovanú pohľadávku. V odvolacom konaní žalobkyňa prakticky zopakovala tvrdenia obsiahnuté v jej písomných podaniach predložených súdu prvej inštancie.
14. Odvolací súd je toho názoru, že pripojený výpis z účtu je bankovým informačným systémom, ktorého dôveryhodnosť odsúhlasila banka. S uvedeným je možné stotožniť sa. Nie je spochybňovaný informačný systém ako taký, ale hodnovernosť údajov v ňom obsiahnutých a to z toho dôvodu, že nie sú známe rozhodujúce vstupné údaje, na základe ktorých uvedený systém vyhotovil výstupné údaje vo výpise z účtu. Chýba totiž výška povoleného prečerpania, teda výška úveru. Chýbajú aj ostatné vstupné údaje, kedy a koľko žalovaný čerpal, kedy koľko bolo uhradené a započítané a prečo. Chýbajú údaje o tom, s akou percentuálnou sadzbou a za aké konkrétne časové obdobie a z akej konkrétnej sumy sa počítali úroky a pod. Z týchto dôvodov potom nebolo možné vôbec posúdiť dôvodnosť či nedôvodnosť žaloby. Nebolo možné posúdiť, či žalobkyňa má právo alebo nie na to, čo žaluje a z akého právneho titulu. Nebolo možné posúdiť, či žalovaný je povinný zaplatiť to, čo žaluje žalobca alebo nie a z akého titulu. Nebolo možné prepočítať a ani posúdiť tvrdenia žalobkyne o dôvodnosti žalovanej sumy. Nestačí len tvrdiť, že žalovaný niečo dlhuje. Nutné je každé tvrdenie, teda aj tvrdenie o existencii dlhu preukázať. K tomu však nestačí predložiť len výpis a doklady, ktoré žalobkyňa predložila. Z týchto listín nebolo možné jednoznačne a spoľahlivo zistiť, z akých čiastkových nárokov žalovaná suma pozostáva, ako k nim žalovaná dospela. Sumu akú žalovaný čerpal a koľko celkom uhradil. Akým spôsobom žalobkyňa započítala vykonané úhrady, prečo spôsobom, akým ho vykonala.
15. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na to, že teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné len pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá. Ak táto skutočnosť bude preukázaná, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno.
Naopak žalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy (ak nebude na mieste obrana námietkou premlčania, započítania a pod.). Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
16. Keďže žalobca takýmto dôkazom (napr. zmluvou o bežnom účte ako i prehľadom platieb realizovaných prostredníctvom vydanej platobnej karty) nedisponoval, v konaní pred súdom prvej inštancie takýto dôkaz nepredložil, nebolo možné žalobe vyhovieť a navyše nebolo zrejmé, ako potom žalobca vôbec vyčísloval istinu ako i uplatnené úroky a úroky z omeškania. Samotná skutočnosť, že pohľadávka v uplatnenej výške existovala na preukázanie tejto skutočnosti nepostačuje. Pokiaľ teda žalobca v konaní nepreukázal čerpanie úveru žalovaným ako i ďalšie skutočnosti potrebné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie tak ako to sám prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí špecifikoval, bolo potrebné žalobu zamietnuť z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom.
17. Odvolací súd poukazuje i na to, že zákon pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v sporovom prvoinštančnom konaní, iba v obmedzenom rozsahu. Účastník zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak v základnom konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. Tento prístup je základom neúplného apelačného systému, ktorý nahradil v sporovom konaní predošlý úplný apelačný systém, v ktorom sa bez obmedzenia pripúšťali tzv. nóva. V sporovom konaní sa považuje súd prvej inštancie za súd, ktorý zisťuje skutkový stav. Tento súd vedie účastníkov k tomu, aby sa pred ním vykonali všetky navrhnuté dôkazy potrebné na preukázanie sporných, právne závažných a významných skutkových tvrdení.
18. Pokiaľ ide o námietku nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka žalobkyne, týkajúca sa nedostatku obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť, rovnako ako ani argument o porušení práva na spravodlivý proces.
19. Keďže v prejednávanej veci ako už bolo uvedené súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správne zákonné ustanovenia, odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol aj o trovách konania.
20. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný a podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. mu vzniklo právo voči žalobkyni na náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.
21. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).