Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/148/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika, členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu B. D. nar. XX. XX. XXXX, bytom Ľ. A. XXXX/XX, Q. I., zastúpeného JUDr. Petrom Harakálym, advokátom so sídlom B. XX, I., proti žalovanému MAKS-D, s.r.o., M. R. Štefánika 1, Nováky, IČO: 36 332 534, zastúpenému advokátskou kanceláriou NIŽNÍK & Partners, s.r.o., so sídlom Skladná 38, Košice, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. 2C/117/2016-114 zo dňa 30. 01. 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol, p o t v r d z u j e .

Vo výroku o náhrade trov konania rozhodnutie m e n í t a k , že žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol v celom rozsahu žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáhal náhrady za bolesť v sume 19 100,- eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 07. 01. 2011 do zaplatenia, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia 58 636,- eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 07. 01. 2013 do zaplatenia a zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia 29 318,- eur a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Ako dôvodnú vyhodnotil námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného bez toho, aby následne pristúpil k vecnému preskúmaniu uplatnených nárokov. Posudky o bolesti a sťažení spoločenského uplatnenia boli žalobcovi vystavené 25. 07. 2012, resp. 30. 07. 2012 a tento 07. 12. 2012 doručil žalovanému uplatnenie nároku na náhradu škody z ublíženia na zdraví. Najneskôr 07. 12. 2012 mal žalobca vedomosť o škode, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá, pričom žalobu na súde podal až 10. 10. 2016, kedy už márne uplynula premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 OZ. Neprihliadol na skutočnosť, že žalobcom uplatnený nárok bol na súde uplatnený žalobou podanou 06. 02. 2013, kedy sa konanie viedlo pod sp. zn. 7C/19/2013, keďže toto konanie bolo 09. 12. 2014 prerušené podľa § 110 O. s. p. a následne nebol ani žalobcom, ani žalovaným do jedného roka od prerušenia konania podaný návrh na pokračovanie v ňom, a preto podľa § 111 ods. 3 veta druhá O. s. p. bolo konanie zastavené. Žalobca nepodal návrh na pokračovanie v konaní v zákonnej lehote jedného roka (§ 111 ods. 3 veta druhá O. s. p.), a preto jeho konanie nemožno považovať za riadne pokračovanie v začatom konaní a nie je možné aplikovať ust. § 112 o spočívaní premlčacej doby. Odmietol argument, že na súde sa viedlo aj ďalšie súdne konanie po tom, čo v pôvodnom konaní súd svojím

rozhodnutím zmenu žaloby nepripustil, a to pod sp. zn. 3Cpr/2/2014, kde sa žalobca domáhal určenia, že obsah a podmienky dodávateľskej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným zodpovedajú pracovnoprávnemu vzťahu a že úraz, ktorý sa mu stal 20. 11. 2010 počas výkonu práce, je pracovným úrazom, za ktorý žalovaný zodpovedá v rozsahu 100 %, keďže aj toto konanie bolo odvodené od konania 7C/19/2013. Nie je možné prihliadnuť ani na skutočnosť, že žalobca si uplatnil svoje nároky na Sociálnej poisťovni, nakoľko aj táto konanie prerušila s poukazom na riešenie predbežnej otázky v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/19/2013. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 vzhľadom na plný úspech žalovaného v konaní.

2. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ a žiadal ho zmeniť tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené a priznaný mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Podľa § 112 OZ, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo žalobou na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. Skutočnosť, či strana pokračuje v konaní, je nutné odvodiť s ohľadom na špecifické okolnosti konkrétneho prípadu. Prvú žalobu na súd podal 06. 02. 2013 a konanie bolo vedené pod sp. zn. 7C/19/2013. V jeho priebehu 13. 11. 2013 podal návrh na zmenu žaloby z dôvodu, že nebolo zrejmé, či sa jedná o pracovnoprávny vzťah alebo o vzťah obchodnoprávny a či úraz, ktorý sa mu stal, je pracovným úrazom, v ktorom návrhu okrem iného žiadal, aby súd rozhodol, že úraz, ktorý sa mu stal počas výkonu práce, je pracovnoprávnym úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný v rozsahu 100 %. Ak by sa jednalo o pracovný úraz, prejednávanie samotných nárokov na náhradu škody žalobcu voči žalovanému pred všeobecným súdom by sa stalo bezpredmetným, nakoľko by bola daná právomoc Sociálnej poisťovne na ich prejednanie, preto súd sa mal prvotne zaoberať posúdením tejto otázky a nie návrh na zmenu žaloby z 19. 09. 2014 zamietnuť bez toho, aby boli splnené podmienky § 95 ods. 2 OSP, keďže proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nebolo prípustné. Súčasne z opatrnosti svoje nároky na náhradu škody z rovnakých dôvodov uplatnil aj v konaní pred Sociálnou poisťovňou, ktorá konanie prerušila z dôvodu, že v konaní 7C/19/2013 sa na základe zmeny žaloby rozhodovalo o právnej otázke, ktorá mala význam pre jej rozhodnutie. Vzhľadom k tomu, že posúdenie otázky, či sa jedná o pracovný pomer a jeho úraz bol pracovným úrazom, bolo podstatné nielen k posúdeniu právomoci súdu, resp. Sociálnej poisťovne, ale i k posúdeniu samotnej zodpovednosti žalovaného za škodu (zodpovednosť za škodu spôsobenú pracovným úrazom má iný základ ako prípadná zodpovednosť žalovaného za škodu vyplývajúca z iného ako pracovnoprávneho vzťahu), podal 11. 11. 2014 samostatnú žalobu, konanie o ktorej sa viedlo pod sp. zn. 3Cpr/2/2014. Keďže v tomto konaní sa jednoznačne riešila otázka, ktorá mala význam pre rozhodnutie súdu v konaní 7C/19/2013, mal súd správne konanie 7C/19/2013 podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. prerušiť až do právoplatného skončenia konania 3Cpr/2/2014. Konanie vedené Sociálnou poisťovňou bolo v tom čase logicky prerušené už nie z dôvodu vedenia konania 7C/19/2013, ale z dôvodu konania 3Cpr/2/2014, keďže v ňom sa riešila otázka majúca význam pre konanie vedené Sociálnou poisťovňou, keďže v konaní 7C/19/2013 sa nepripustením zmeny návrhu súd odmietol touto otázkou zaoberať, aj keď Sociálna poisťovňa uviedla túto spisovú značku v odôvodnení rozhodnutí, ktorými konanie prerušila. Následne celú svoju procesnú aktivitu smeroval ku konaniu 3Cpr/2/2014, keďže až na základe výsledkov tohto konania mohol súd posúdiť návrh v konaní 7C/19/2013, resp. až na základe výsledku tohto konania mohla Sociálna poisťovňa posúdiť, či jeho nároky prejedná. Uvedeným konaním mu práve súd komplikoval a sťažoval postup pri uplatňovaní jeho nárokov v súdnom konaní, a preto jeho postup nie je ani v jednom z uvedených konaní možno hodnotiť ako postup v rozpore so zásadou (iura vigilantibus, non dormientibus prosunt - právo patrí bdelým, nie spiacim). Vzhľadom na uvedené nie je možné hodnotiť, že v konaní 7C/19/2013 nepostupoval minimálne v období od podania žaloby 06. 02. 2013 do 09. 12. 2015, kedy uplynula ročná lehota na podanie návrhu na pokračovanie v konaní riadne, a teda minimálne v tomto období premlčacia doba spočívala, a preto do podania žaloby 10. 10. 2016 nedošlo k márnemu uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 a jeho nárok nie je premlčaný. Súd pri rozhodovaní o trovách konania nevychádzal z ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná ich náhradu, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery strán v konaní a vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dosah takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významné sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde a postoj strán v priebehu konania. Dôvodom uplatnenia nárokov bolo poškodenie zdravia žalobcu, ktoré utrpel pri vykonávaní práce pre žalovaného, v dôsledku čoho sa stal plne invalidný a zdravotné postihnutie mu znemožňuje zapojiť sa do zárobkovej činnosti, čo limituje jeho majetkové, a tým aj sociálne pomery. Za týchto okolností jeho zaťaženie povinnosťou nahradiť trovy konania môže pre neho

znamenať existenčné problémy. Žalovaný je naopak etablovanou obchodnou spoločnosťou s náležitým finančným zázemím, na ktorého bude mať prípadné nepriznanie náhrady trov konania zanedbateľný dosah.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žalobca poukazuje na vady konania vedeného pred súdom pod sp. zn. 7C/19/2013, ktoré však v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/240/2016 zo dňa 27. 07. 2016, ktoré sú však dňom 31. 08. 2016 právoplatne zastavené. V tomto konaní ich preto súd prvej inštancie nebol oprávnený preskúmavať po právnej, či procesnej stránke a uvedené neprislúcha ani súdu odvolaciemu. Premlčacia doba počas konania 7C/19/2013 nespočívala, pretože žalobca navrhol prerušenie konania a následne v zákonom stanovenej lehote nepožiadal o jeho pokračovanie, čím svojimi procesnými úkonmi bránil riadnemu priebehu konania, ktoré skončilo jeho zastavením. Pretože žalobca riadne v konaní nepokračoval, premlčacia doba plynula aj počas tohto konania, a teda nespočívala. Zo strany žalobcu sa jedná len a účelovú obranu, ktorá je v rozpore s princípom právnej istoty žalovaného. Žalobca opomenul uviesť, že súdu v konaní 7C/19/2013 nikdy neoznámil, že sa vedie aj iné konanie 3Cpr/2/2014, preto súd nemal žiadny dôvod konanie prerušiť podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Takisto Sociálna poisťovňa mala konanie prerušené len z dôvodu vedenia súdneho konania 7C/19/2013, nakoľko žalobca jej vedenie konania 3Cpr/2/2014 nikdy neoznámil. Teda v súvislosti s bránením svojich práv bol často nečinný a neaktívny. Konanie 7C/19/2013 bolo vedené na základe žaloby žalobcu na plnenie a súd bol preto povinný predbežne sa vysporiadať s otázkou, či tu právo je alebo nie je, a preto tvrdenie, že toto konanie primárne záviselo od konania 3Cpr/2/2014, nie je pravdivé. Uplatnenie určovacej žaloby nie je spôsobilé vyvolať spočívanie premlčacej doby, nakoľko určovacia žaloba má deklaratórny a predovšetkým preventívny charakter, pričom má zabrániť eventuálnym právnym konfliktom medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca nijako nepreukázal, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by nemali byť priznané žalovanému trovy konania, nijako nepreukázal svoje majetkové, sociálne, ani osobné pomery. Advokátska kancelária, ktorou bol zastúpený, mala predbežne právne zhodnotiť úspech, resp. neúspech sporu, najmä na právoplatné zastavenie konania 7C/19/2013 a po predbežnom zhodnotení právnym zástupcom musel žalobca s náhradou trov konania počítať. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy o tom, že nepriznanie náhrady trov konania bude mať na neho zanedbateľný dosah. Konanie nezavinil, len sa v ňom procesne bránil a právny zástupca vykonal len účelné právne úkony.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa nedomáha preskúmania postupu súdu v inom konaní, ale len argumentuje jednotlivými skutočnosťami, prečo je jeho postup pri uplatňovaní svojich práv nutné považovať za riadne pokračovanie v konaní. Aj keď Sociálna poisťovňa uviedla konanie 7C/19/2013 ako dôvod prerušenia jej konania, toto platilo len do času, kým súd nerozhodol o nepripustení zmeny žaloby, keďže následne sa už otázka významná pre rozhodnutie Sociálnej poisťovne riešila v konaní 3Cpr/2/2014, a preto logicky práve vedenie tohto konania bolo dôvodom prerušenia konania Sociálnou poisťovňou, keď skutočnosť vedenia konania 3Cpr/2/2014 bola samozrejme Sociálne poisťovni oznámená. To, že neoznámil vedenie konania 3Cpr/2/2014 v konaní 7C/19/2013, nič nemení na tom, že boli splnené podmienky pre prerušenie tohto konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil. Vo výroku o trovách konania rozhodnutie podľa ust. § 388 zmenil keďže neboli splnené podmienky ani na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 ani zrušenie (§ 389 ods. 1 a žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal.

6. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 , keďže ani odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvoinštančný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu krajský súd dopĺňa, že podľa § 226 právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia, t. j. aj uznesenia (§ 234 ods. 2 . Podľa § 230 ak sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. Uvedené ustanovenia upravujú tzv. materiálnu stránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia a tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej veci, v dôsledku čoho sú právoplatné uznesenia v konaní 7C/19/2013 (o zastavení konania, o nepripustení zmeny žaloby) súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom nepreskúmavateľné. K zastaveniu konania 7C/19/2013 došlo v zmysle odôvodnenia zastavujúceho uznesenia podľa ust. § 111 ods. 3 O. s. p., t. j. z dôvodu nepodania včasného návrhu žalobcom ako pánom sporu na pokračovanie v konaní, čím urobil súdu prekážku v postupe konania a jeho skončeniu rozhodnutím vo veci, t. j. v začatom konaní riadne nepokračoval. Premlčacia doba preto v období od podania žaloby 06. 02. 2013 do 09. 12. 2015 podľa § 112 nespočívala a jej plynutie pokračovalo tak, ako by k podaniu žaloby ani nebolo došlo.

8. Ako bolo uvedené, predpokladom spočívania premlčacej doby je, že veriteľ v začatom konaní riadne pokračuje, t. j. pokračuje v konaní tom istom. Je viac ako zrejmé, že konanie 3Cpr/2/2014, konanie pred iným orgánom a konanie 2C/117/2016 nie sú tými istými konaniami. Napriek uvedenému krajský súd dopĺňa, že aj keď v konaní 3Cpr/2/2014 a 2C/117/2016 sú tie isté strany, neuplatňuje sa v nich ten istý nárok z rovnakých dôvodov. V konaní 3Cpr/2/2014 sa žalobca domáhal určenia, že medzi stranami sa jedná o pracovnoprávny vzťah a že jeho úraz je pracovným úrazom a konanie 2C/117/2016 je konanie o plnenie, v ktorom žalobca vystupuje ako samostatne zárobkovo činná osoba (podnikateľ) a konanie pred Sociálnou poisťovňou nie je konaním pred súdom, pričom v ňom žalobca vystupuje ako jediný účastník a uplatňuje si nárok z verejného práva. Preto argumenty žalobcu, že riadne pokračovanie v konaní je nutné hodnotiť s ohľadom na špecifické okolnosti konkrétneho prípadu a aktivity v iných konaniach, nie sú pre posúdenie veci relevantné.

9. Vo výroku o trovách konania odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalovanému ako plne úspešnému vo veci (§ 255 ods. 1 nárok na ich náhradu proti žalobcovi nepriznal. Vychádzal z ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia preto prichádza do úvahy aj v prípadoch s charakteristickým sociálnym aspektom, kedy povinná strana sporu môže trovy uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V týchto prípadoch sa zohľadňujú osobné, majetkové, zárobkové, prípadne iné pomery oboch strán. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca pri vykonávaní pomocných prác na základe objednávky žalovaného utrpel úraz, ktorý zanechal na jeho zdravotnom stave trvalé následky, a to v podobe čiastočného ochrnutia ľavej končatiny (s nemožnosťou plných rotačných pohybov v predlaktí, obmedzení hybnosti v ramennom zhybe, obmedzení rotačných pohybov v ramennom zhybe, strata úchopovej funkcie ruky), choroby mozgu s psychiatrickým deficitom a zmenou v intelekte (organické poškodenie centrálneho nervového systému stredne ťažkého stupňa s dopadom na intelektové vlastnosti znížené do hraničného pásma mentálnej retardácie s trvalými psychickými zmenami viacerých psychických oblastí), poúrazovej epilepsie, jazvy s pooperačnou deformitou lebky (preliačením v pravej temenno-spánkovej oblasti), jazvy v prednej časti krku po tracheostómii. V dôsledku uvedeného je žalobca obmedzený v samostatnosti (neustále ho musí sprevádzať iná osoba) a bol uznaný za plne invalidného a priznaný mu invalidný dôchodok. Jeho zdravotná a sociálna situácia je preto krajne nepriaznivá a uloženie povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania by ju ešte sťažilo, keď žalovaný netvrdil, že nepriznanie nároku na náhradu trov konania jeho situáciu zhorší. Uvedené skutočnosti považoval odvolací súd za dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

10. Vzhľadom na uvedené a z tých istých dôvodov (§ 396 ods. 1 žalovanému odvolací súd ako plne úspešnému nepriznal ani nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .