Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

TO-5Cpr/2/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II, sudcom JUDr. Martinom Kolesárom, v právnej veci žalobcu: Q. B., K.. XX.X.XXXX, O. S. XX, zastúpený JUDr. Henrietou Hirjakovou, advokátkou, so sídlom Nám. Osloboditeľov 1, Michalovce, proti žalovanému: BONUL, s.r.o., so sídlom Novozámocká 224, Nitra, IČO: 36 528 170, zastúpený Mgr. Luciou Špaňovou, advokátkou, so sídlom Fraňa Mojtu 23, Nitra, v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a iné, rozhodol

rozhodol:

Konanie v časti žaloby o zaplatenie náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru za výpovednú dobu 2 mesiacov v sume 1.013,76 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 1.10.2016 do zaplatenia a v časti žaloby o zaplatenie náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru v sume 2.844,16 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 1.10.2016 do zaplatenia, z a s t a v u j e.

V prevyšujúcom rozsahu žalobu z a m i e t a.

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému 100% trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobou, podanou na súde dňa 26.10.2016, sa žalobkyňa domáhala 1/určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru strán oznámením o skončení pracovného pomeru žalovaného zo dňa 30.8.2016, 2/ uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru za obdobie 12 mesiacov v sume 6.082,56 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,5% ročne od 1.10.2016 do zaplatenia a 3/ uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru za výpovednú dobu 2 mesiacov v sume 1.013,76 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,5% ročne od 1.10.2016 do zaplatenia. Na odôvodnenie takto uplatnených nárokov žalobkyňa v podstatnom tvrdila, že skončenie pracovného pomeru žalobcom je neplatné pre rozpor so zákonom. Dôvod tejto neplatnosti spočíval podľa argumentácie žalobcu v rozpore dojednania strán v pracovnej zmluve o trvaní ich pracovného pomeru do času trvania obchodného vzťahu spoločnosťou TESCO STORES a.s., ktoré podľa názoru žalobcu nespĺňalo požiadavku určitosti a tiež i obchádzalo zákonné obmedzenia pri zakladaní pracovných pomerov na dobu určitú. I vo vzťahu k nastúpeniu skutočnosti, od ktorej bolo podľa pracovnej zmluvy trvanie pracovného pomeru strán závislé, žalobca vyjadril pochybnosť. Tvrdil pritom, že niektorý zo zamestnancov (Ján Lesňanský a Jaroslav Pavlenko) vo výkone prác pre spoločnosť TESCO STORES a.s., naďalej pokračujú. Procesnú prípustnosť žaloby v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodnutého na určitý čas, uplynutím dohodnutej doby jeho trvania žalobca odvíjal od ust. § 77 zákonníka práce, ktoré i keď výslovne nepredpokladá popri neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe a dohodou možnosť uplatniť neplatnosť i tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru, podľa jeho názoru prípustnosť takejto možnosti je možné vyvodiť analogickým použitím tejto normy, prípadne

jej extenzívnym výkladom. Len takýmto spôsobom aplikácie tohto zákonného ustanovenia je možné zabezpečiť ochranu zamestnanca i proti takému spôsobu dojednania trvania pracovného pomeru, ktoré je v rozpore s ust. § 48 Zákonníka práce.

2. Podaním, doručeným súdu dňa 21.9.2017, žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru za výpovednú dobu 2 mesiacov v sume 1.013,76 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,5% ročne od 1.10.2016 do zaplatenia a tiež v časti o zaplatenie náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru v sume 2.844,16 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,5% ročne od 1.10.2016 do zaplatenia. V späťvzatej časti, za súhlasu žalovaného, súd konanie zastavil postupom podľa ust. § 145 ods. 2 C.s.p.. Žalobca sa po tomto čiastočnom späťvzatí žaloby naďalej domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru strán oznámením o skončení pracovného pomeru žalovaného zo dňa 30.8.2016 a zaplatenia náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru v sume 3.238,40 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,5% ročne od 1.10.2016 do zaplatenia. 3. Žalovaný takto uplatnené nároky v konaní neuznal. Na svoju obranu vo vyjadrení k žalobe v podstatnom nesúhlasil s názorom žalobcu o rozpore spôsobu dojednania strán v pracovnej zmluve o trvaní ich pracovného pomeru a argumentoval, že i vymedzenie trvania pracovného pomeru síce časovo neohraničenou avšak na vôli nezávislou a objektívne zistiteľnou skutočnosťou, akou je v posudzovanom prípade trvanie obchodného vzťahu so spoločnosťou TESCO STORES a.s., na základe ktorého žalobca fakticky vykonával dohodnuté práce, je objektívnym právom dovolené a spĺňa tiež i požiadavku určitosti. Žalovaný namietal tiež procesnú neprípustnosť určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodnutého na určitý čas, majúc naproti právnemu názoru žalobcu za to, že uplatnenie takéhoto nároku z ust. § 77 Zákonníka práce výslovne nevyplýva a nemožno ho, podľa presvedčenia žalovaného, ani žalobcom prezentovaným spôsobom vyvodiť. Žalovaný rozporoval tiež i výšku uplatnených peňažných nárokov, majúc v tejto súvislosti za to, že výpočet priemerného zárobku žalobcu vychádza z nesprávneho zaradenia jeho pracovnej pozície do skupiny pre určenie minimálnej mzdy podľa stupňa náročnosti. 4. Žalobca vo svojom stanovisku k takejto obrane žalovaného v podstatnom zopakoval s odkazom tiež na úpravu v smernici Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, svoj názor o právnej nemožnosti viazať trvanie pracovného pomeru v (prvej) pracovnej zmluve na objektívnu skutočnosť a nie na plynutie času a o neurčitosti dojednania o časovo neohraničenom trvaní právneho vzťahu zamestnávateľa s treťou osobou. Vo vzťahu k procesnej prípustnosti žaloby v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobca akcentoval účel úpravy ust. § 77 Zákonníka práce, ktorým je ochrana zamestnanca pred tými protiprávnymi úkonmi zamestnávateľa, ktorými dochádza k skončeniu pracovného pomeru. Naplnenie tohto účelu podľa názoru žalobcu predpokladá tiež poskytnutie právnej ochrany zamestnancovi pred neplatným skončením pracovného pomeru, trvanie ktorého len na určitú dobu, bolo v pracovnej zmluve dohodnuté v rozpore so zákonom. V opačnom prípade by, podľa názoru žalobcu, súd neprípustne odňal zamestnancovi súdnu ochranu (odoprel spravodlivosť). Žalobca navyše tvrdil tiež, že žalovaný ho v priebehu konania vyzval na nastúpenie do práce a prejavil zámer o predmete sporu sa dohodnúť. Žalobca, ako uviedol, do práce nenastúpil preto, že zamestnávateľ od neho požadoval vykonávanie prác za rovnakých podmienok ako v čase, kedy malo dôjsť k neplatnému skončeniu pracovného pomeru, a teda, podľa názoru žalobcu, bez zohľadnenia zvýšenia minimálnej mzdy od 1.1.2017 a tiež i preto, že v evidencii zdravotnej poisťovne už žalobca na základe odhlášky žalobcu nebol vedený ako jeho zamestnanec, z čoho vyvodzoval, že v tom čase už zamestnancom žalovaného nebol a výzva na nastúpenie do práce zo strany žalovaného nebola mienená vážne. Na dohodu o zmierlivom skončení sporu žalobca nepristúpil z dôvodu, že v prípade jej uzavretia by musel vrátiť Úradu práce sociálnych vecí a rodiny vyplatené preddavky podpory v nezamestnanosti.

5. Žalovaný v reakcii na toto vyjadrenie žalobcu vo vzťahu k spôsobu právneho posúdenia platnosti dojednania o trvaní pracovného pomeru upriamil pozornosť na to, že požiadavky smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, boli v podmienkach vnútroštátnej úpravy Slovenskej republiky dosiahnuté zavedením pravidla rovnakého zaobchádzania so zamestnancami v pracovnom pomere na dobu určitú a na dobu neurčitú (§ 13 Zákonníka práce), úpravou hranice trvania pracovného pomeru na dobu určitú a rozsahu a dôvodov opätovného založenia či predĺženia pracovného pomeru na určitú dobu (§ 48 Zákonníka práce). S odkazom na rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 77/2001, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe 3/2002, zopakoval argumentáciu o právnej možnosti viazať trvanie pracovného pomeru na časovo neistú od vôle nezávislú udalosť, pričom obmedzenie v tomto smere podľa jeho názoru vyplýva zo zákona len pokiaľ by takáto udalosť nenastala do 24 mesiacov od vzniku pracovného pomeru. Vo vzťahu k procesnej prípustnosti žaloby o

určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalovaný prezentoval názor, že nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 77 sa týkajú výlučne len prípadov skončenia pracovného pomeru na základe právneho úkonu a že sa uvedené ustanovenie nevzťahuje na prípady, kedy k skončeniu pracovného pomeru došlo inak, napríklad zo zákona alebo uplynutím dohodnutého času jeho trvania. K žalobcom otvorenej skutkovej otázke trvania právneho vzťahu so spoločnosťou TESCO STORES a.s., žalovaný ozrejmil, že po skončení zmluvy, na trvanie ktorej bol viazaný pracovný pomer so žalobcom (31.8.2016) sa zamestnávateľ sa opäť zúčastnil výberového konania a na základe jeho výsledkov uzavrel s týmto subjektom novú obchodnú zmluvu s účinnosťou odo dňa 1.10.2016. Žalovaný v tejto súvislosti potvrdil, že žalobcu vyzval na nastúpenie do práce a prejavil záujem jeho sporné nároky urovnať dohodou. Nakoľko však žalobca nastúpiť do práce a dohodu o sporných nárokov odmietol z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti po výzve na nastúpenie do práce, došlo k skončeniu pracovného pomeru s ním výpoveďou.

6. Podľa ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa ust. § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Podľa ust. § 59 ods.1 Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe. Podľa ust. § 59 ods. 2 Zákonníka práce, pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím dohodnutej doby. Podľa ust. § 71 ods. 1 a ods. 3 Zákonníka práce, pracovný pomer uzatvorený na určitú dobu sa skončí uplynutím tejto doby. (3) Pred uplynutím dohodnutej doby sa môže skončiť pracovný pomer podľa odseku 1 aj inými spôsobmi uvedenými v § 59.

7. Z citovaných ustanovení vo všeobecnosti vyplýva, že právna úprava dôsledne rozlišuje medzi spôsobmi skončenia pracovného pomeru na základe právneho úkonu (dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením a skončením v skúšobnej dobe) a skončením pracovného pomeru dohodnutého na určitú dobu, kedy sa pracovný pomer neskončí ako následok právneho úkonu, ale na základe právnej udalosti, či nastúpením skutočnosti, na ktorú trvanie pracovného pomeru účastníci pracovnoprávneho vzťahu naviazali. Pre úplnosť sa žiada poznamenať, že nemožno vylúčiť, vychádzajúc z ust. § 71 ods. 3 Zákonníka práce, že i pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí na základe niektorého z právnych úkonov upravených v ust. § 59 ods. 1 Zákonníka práce, o takúto právnu situáciu sa však v prejednávanej veci nejednalo, keďže strany netvrdili a ani súd z písomností predložených stranami nezistil, aby sa na skončení pracovného pomeru dohodli, ani aby niektorý z nich skončil pracovný pomer výpoveďou alebo okamžitým skončením alebo skončením v skúšobnej dobe. 8. V danom prípade sa podľa zistenia súdu strany v Článku III Pracovnej zmluvy zo dňa 30.9.2014 (čl. 7) dohodli na trvaní pracovného pomeru na dobu „určitú do ukončenia obchodného vzťahu so spoločnosťou TESCO STORES SR, a.s., založeného zmluvou č. 67/2014/FO“. Listom zo dňa 23.8.2016 (čl. 11) žalovaný podľa zistenia súdu žalobcovi oznámil, že jeho obchodný vzťah so spoločnosťou TESCO STORES SR, a.s., založený zmluvou č. 67/2014/FO končí dňa 31.8.2016 a že týmto dňom skončí tiež pracovný pomer medzi nimi, dohodnutý pracovnej zmluve práve do času skončenia obchodného vzťahu zamestnávateľa. Z obsahu tohto listu, v kontexte dohody o trvaní pracovného pomeru v pracovnej zmluve, je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že v ňom zamestnávateľ jednostranne neprejavil vôľu skončiť pracovný pomer so žalobcom niektorým zo zákonom predpokladaných spôsobov (výpoveďou, okamžitým skončením alebo skončením v skúšobnej dobe), ale že ním žalobcovi len oznámil skončenie pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby jeho trvania. To nevyhnutne znamená, že nakoľko obsahom tento list nesmeroval k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností, ale len k oznámeniu, že zániku takýchto práv a povinností (k skončeniu pracovného pomeru) došlo (dôjde) na základe právnej udalosti - uplynutím dohodnutej doby trvania pracovného pomeru, nejedná sa podľa posúdenia súdu o právny úkon, ale len úkon faktický, preskúmavanie platnosti ktorého, keďže platnosť nie je jeho existenčným predpokladom, je zásadne vylúčené (por. rozsudok Nejvyššího soudu Českej republiky z 27.4.2004 sp. zn. 21 Cdo 2204/2003, uverejnený pod č. 54 v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 2005). Pokiaľ sa preto žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru strán oznámením o skončení pracovného pomeru listom žalovaného zo dňa 30.8.2016, jeho žalobe v tejto časti nebolo možné vyhovieť hneď z dvoch dôvodov. Jednak preto, že oznámenie o skončení pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby jeho trvania právnym úkonom vôbec nie je a tiež i preto

že k skončeniu pracovného pomeru podľa zrejmého obsahu tohto listu nemalo dôjsť na jeho základe, ale ako následok uplynutia dohodnutej doby trvania pracovného pomeru. 9. Podľa ust. § 137 písm. c) a písm. d) C.s.p., žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä (tiež) o c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Podľa ust. § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 10. V otázke procesnej prípustnosti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa žalobca podľa názoru súdu mylne domnieval, že výpočet spôsobov skončenia pracovného pomeru, neplatnosť ktorých môže zamestnanec alebo zamestnávateľ uplatniť na súde podľa ust. § 77 Zákonníka práce nie je taxatívny a že extenzívnym výkladom alebo analogický použitím tohto zákonného ustanovenia je možné vyvodiť procesnú prípustnosť určenia neplatnosti tiež iných spôsobov skončenia pracovného pomeru, v danom prípade uplynutím dohodnutej doby jeho trvania. Nesprávnosť nazerania žalobcu na zmysel a rozsah ochrany poskytovanej zamestnancovi uvedeným ustanovením zákona mala podľa názoru súdu pôvod zrejme v neuvedomení si rozdielu medzi spôsobmi skončenia pracovného pomeru na základe právneho úkonu a na základe iných skutočností (udalosti), z ktorých druhú skupinu spôsobov (napríklad uplynutie dohodnutej doby alebo smrť zamestnanca), nakoľko je pri nich, ako bolo už skôr vysvetlené, preskúmavanie platnosti zásadne vylúčené, do rámca ust. § 77 Zákonníka práce rozhodne nemožno subsumovať. V tejto súvislosti je potrebné mať zároveň na zreteli, že ust. § 77 Zákonníka práce nepredstavuje úplnú reguláciu prostriedkov ochrany práv účastníkov pracovnoprávnych vzťahov, ale len jej osobitnú úpravu, účelom ktorej je vzhľadom na význam právnych úkonov, ktorými dochádza k skončeniu pracovného pomeru a právnu istotu pri uplatňovaní nárokov pri neplatnom skončení pracovného pomeru, v spojení s ust. § 137 písm. d) C.s.p. tiež (popri určení lehoty na uplatnenie neplatnosti) priamo založiť procesnú prípustnosť (do 1.7.2016 zákonný naliehavý právny záujem) žalôb o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe týchto právnych úkonov. Pokiaľ však i možnosť určenia právnej skutočnosti z individuálnych pracovných vzťahov nevyplýva z ust. § 77 Zákonníka práce a ani z iného jeho ustanovenia, či z iného právneho predpisu, nič nebráni účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu domáhať sa určenia či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem alebo ak naliehavý právny záujem vyplýva z osobitného predpisu alebo domáhať priamo realizácie konkrétnych práv a povinností. V prejednávanej veci v okolnostiach prípadu (teoreticky vzaté a odhliadnuc zároveň od skutočností, ktoré nastali v priebehu konania) mohol mať žalobca naliehavý právny záujem na určení že pracovný pomer strán trvá, predovšetkým sa však mohol domáhať prideľovania práce zamestnávateľom (§ 47 ods. 1 pís. a) Zákonníka práce) či zaplatenia náhrady mzdy pri nevykonávaní práce pre prekážku na strane zamestnávateľa ( § 142 ods. 3 Zákonníka práce). V kontexte toho bola nesprávnou argumentácia žalobcu, že určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby bolo výlučným prostriedkom ochrany práv žalobcu pred následkami prípadne nezákonného dojednania strán o trvaní ich pracovného pomeru na určitú dobu a že vecným neprejednaním takejto jeho žaloby pre procesnú neprípustnosť mu súd odopiera spravodlivosť. Riadiac sa týmito úvahami, vylučujúcimi vzhľadom na spôsob právneho posúdenia veci potrebu vysporiadať sa aj s inými stranami nadnesenými otázkami, pretože ich riešenie, nech by už bolo akékoľvek, prezentované závery súdu by nemohli ovplyvniť, súd žalobu v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru oznámením o skončení pracovného pomeru zamestnávateľa zo dňa 30.8.2016, zamietol. 11. Podľa ust. § 79 ods. 1, ods. 4 a ods. 5 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.(4) Ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť. (5) V prípadoch ustanovených v odseku 4 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Podľa ust. § 80 Zákonníka práce, pri neplatnej

dohode o skončení pracovného pomeru sa postupuje pri posudzovaní nároku zamestnanca na náhradu ušlej mzdy obdobne ako pri neplatnej výpovedi danej zamestnancovi zamestnávateľom. Zamestnávateľ nemôže uplatňovať nárok na náhradu škody pre neplatnosť dohody. 12. Hmotnoprávnym predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je podľa citovaných ustanovení zákona výlučne neplatné skončenie pracovného pomeru, a teda inak povedané súdom konštatovaná neplatnosť právneho úkonu skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou. Nakoľko v danom prípade k skončeniu pracovného pomeru strán niektorým z týchto právnych úkonov nedošlo, je vylúčené, aby žalobcovi nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru vznikol, bez ohľadu na spôsob rozhodnutia o určovacej časti žaloby. Ako nedôvodnú preto súd zamietol žalobu i v tejto jej časti.

13. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p., pričom plne úspešnému žalovanému priznal v zmysle ust. § 255 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. V súlade s ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 C.s.p.), ktoré môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.) v lehote 15 dní od jeho doručenia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 C.s.p.)

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 C.s.p.) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C.s.p.) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 2, 3 C.s.p.). Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 2 Exekučného poriadku).