Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-44-2017.pdf
PDF · 142.31 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/44/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne O. A., nar. XX.X.XXXX, bytom T. V. P., Q. XXX, proti žalovanému U.S.Steel Košice, s.r.o., Vstupný areál U.S.Steel, Košice, IČO: 36 199 222, o zaplatenie 663 878,38 €, o ochranu osobnosti, náhradu nemajetkovej ujmy a ďalšie nároky, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 29C/26/2006-487 z 24.10.2016 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa pôvodne žalobou doručenou súdu prvého stupňa 22.7.2004 domáhala okrem určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru aj určenia, že 1. žalovaný sa dopustil porušovania ľudských práv, 2. zorganizovane zneužíval voči nej svoje postavenie a žiadala tiež 3. zaviazať žalovaného zaplatiť jej morálnu škodu, škodu za fyzické a psychické nátlaky a finančnú škodu spôsobenú bránením vo výkone jej práce. Súd prvého stupňa uznesením 29C 143/04-303 z 20.2.2006 každý z týchto (očíslovaných) nárokov vylúčil na samostatné konanie.
2. Konanie o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni morálnu škodu, škodu za fyzické a psychické nátlaky a finančnú škodu spôsobenú bránením vo výkone jej práce sa viedlo pod sp.zn. 259C 27/2006 a súd prvého stupňa návrh žalobkyne uznesením zo 16.6.2006 odmietol v súlade s § 43 ods. 2 O.s.p., Krajský súd v Košiciach uznesením 2Co 308/2006-26 z 13.12.2006 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a toto nadobudlo právoplatnosť 17.1.2007.
3. Predmetom prejednávanej veci tak ostali nároky o určenie pôvodne formulované tak, že 1. žalovaný sa dopustil porušovania ľudských práv a 2. zorganizovane zneužíval svoje postavenie voči žalobkyni, sprvu vedené samostatne pod sp.zn. 29C 25/2006 a 29C 26/2006, keďže súd prvého stupňa obe veci uznesením vyhláseným na pojednávaní 20.1.2011 spojil na spoločné konanie, vedené ďalej pod sp.zn. 29C 26/2006.
4. V konaní o určenie, že žalovaný sa dopustil porušovania ľudských práv (vedenom ešte pod sp.zn. 29C 25/2006), žalobkyňa na základe výzvy súdu zo 16.10.2006 odstránila vady návrhu a Krajský súd v Košiciach uznesením 1Co 56/2007-102 z 29.1.2009, ktorým zrušil uznesenie súdu prvého stupňa odmietajúce podanie žalobkyne (29C 25/2006-85 z 24.1.2007) vyslovil (záväzný) právny názor, že o takto podanom a upravenom návrhu je možné konať ako o návrhu na ochranu osobnosti, keď petit žaloby (v bodoch 2. a 3.) žiadajúci určenie, že žalovaný sa dopustil porušovania ľudských práv a zorganizovane zneužil svoje postavenie voči žalobkyni predstavuje deklaratórne výroky o porušovaní a spôsobe porušovania ľudských práv žalobkyne (práva na život, na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácie v zamestnaní, práva postaviť sa na odpor proti každému, kto odstraňuje demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd, keď účinné použitie zákonných prostriedkov je nemožné). V časti, v ktorej žalobkyňa žiadala nahradiť nemajetkovú ujmu („morálna škoda, škoda za fyzické a psychické nátlaky“) považoval odvolací súd v uznesením 1Co 56/2007-102 z 29.1.2009 návrh za nepresný. Pod sp.zn. 29C 25/2006 súd prvého stupňa uznesením zo 17.2.2010 ešte konanie v časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného a v časti o spravodlivé súdne konanie vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 29C 143/04 zastavil a zvyšné nároky žalobkyne tak mali byť posudzované v preskúmavanej veci.
5. Nárok žalobkyne o určenie, že žalovaný zorganizovane voči nej zneužil svoje postavenie bol vedený pod sp.zn. 29C 26/2006 a aj v tomto konaní uznesením zo 16.6.2006 súd prvého stupňa návrh žalobkyne odmietol, avšak Krajský súd v Košiciach uznesením 5Co 330/2006-26 z 31.1.2007 jeho uznesenie zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a vyslovil názor, že žalobný petit o určenie, že žalovaný zorganizovane zneužíval svoje postavenie voči žalobkyni nie je dostatočne určitý, avšak všetky jednotlivé nároky, pôvodne uplatnené žalobkyňou je potrebné kompletne posudzovať v intenciách ust. § 13 Zákonníka práce. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa uznesením z 1.2.2008 opätovne vyzval žalobkyňu na odstránenie vád žaloby, na čo táto reagovala podaním z 19.2.2008 (č.l. 38-43) a navrhla rozhodnúť tak, že „žalovaný zorganizovane zneužíva svoje postavenie voči žalobkyni a svojím konaním žalobkyni spôsobuje škodu tak morálnu ako aj fyzické a psychické útrapy dlhodobo, za čo je povinný zaplatiť nemajetkovú škodu vo výške 20.000.000,- Sk, za dobu od mája 2001 do 19.2.2008, do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku“.
6. O nárokoch žalobkyne rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom 29C/26/2006-268 zo 7.3.2011 tak, že žalobu zamietol. Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaní žalobkyne uznesením 11Co/172/2011-308 zo dňa 20.6.2012 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Upozornil, že žalobkyňa sa v pôvodnom konaní 29C/25/2006 domáhala okrem iného aj ochrany pred porušovaním ľudských práv, ktoré konkretizovala a o tomto návrhu bolo možné (potrebné) konať ako o návrhu na ochranu osobnosti, čo vyplynulo aj z uznesenia Krajského súdu v Košiciach 1Co/56/2007-102 z 29.1.2009. Vytkol súdu prvého stupňa, že nároky žalobkyne posudzoval iba podľa zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce a podľa zák. č. 365/2004 Z.z. ako aj podľa platných Smerníc Európskeho spoločenstva, avšak návrh neposudzoval aj podľa § 11 a nasl. Obč.zák. o ochrane osobnosti. Uložil súdu prvého stupňa tiež si ujasniť, aký je žalobný petit tak, aby mohol rozhodnúť o všetkých uplatnených nárokoch a to aj o tých, ktoré boli predmetom pôvodného konania vedeného pod sp.zn. 29C/25/2006 a tieto nároky na ochranu osobnosti právne posúdiť aj podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.
7. Uznesením 29C/26/2006-318 z 28.12.2012 súd prvej inštancie vyzval žalobkyňu, aby v lehote 10 dní svoje podanie doplnila a uviedla navrhovaný výrok súdneho rozhodnutia tak, aby bolo zrejmé, či sa žalobou okrem zaplatenia 663 878,37 € domáha aj iných rozhodnutí a špecifikovala i právny dôvod, kvôli ktorému sa zaplatenia plnenia domáha.
8. Na výzvu žalobkyne reagovala podaním z 23.3.2013 a súd prvej inštancie uznesením 29C/26/2006-329 z 13.6.2013 podanie žalobkyne doručené súdu dňa 22.7.2004 odmietol. Proti uzneseniu žalobkyňa podala odvolanie a Krajský súd v Košiciach uznesením 3Co/451/2013-338 z 30.4.2014 zrušil uznesenie súdu prvej inštancie z 13.6.2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Mal za to, že postupom súdu prvého stupňa došlo k odňatiu možnosti žalobkyni konať pred súdom, keďže o pôvodnom jej návrhu už konal a vo veci aj rozhodol.
9. Na pojednávaní 29.10.2014 (zápisnica o pojednávaní na č.l. 347-349) žalobkyňa upresnila, že trvá i na náhrade nemajetkovej ujmy a to pre porušovanie ľudských práv ako aj preto, že žalovaný „zorganizovane zneužil svoje postavenie“ voči nej a konkretizovala zásahy, ktorými žalovaný neoprávnene zasiahol do jej práva na život, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, do práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, do práva postaviť sa na odpor proti každému, kto odstraňuje demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd, do práva brániť sa proti mučeniu, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu.
10. O nároku žalobkyne súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom 29C/26/2006-487 z 24.10.2016 (t.j. teraz preskúmavaným rozhodnutím) tak, že žalobu zamietol s tým, že žalobkyňa a ani štát nemajú právo na náhradu trov konania.
11. Po rekapitulácii priebehu konania mal za to, že žalobkyňa v konaniach, ktoré boli pôvodne vedené pod sp. zn. 29C 25/2006 a 29C 26/2006 si uplatňuje nároky na zaplatenie rôznych súm, na základe rozdielnych právnych a skutkových okolností a preto o týchto veciach konal samostatne a tieto nároky posudzoval osobitne, avšak v spojenom konaní, keďže nemal za preukázané to, že by zo strany žalobkyne išlo o totožné nároky. Žalobkyňa si v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 29C 25/2006 uplatňovala nároky z porušovania ľudských práv žalovaným a to po a/ právo na život, b/ právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, c/ právo na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, d/ právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, e/ právo postaviť sa na odpor proti každému, kto odstraňuje demokraticky poriadok, základné ľudské práva a slobody, keď účinné použitie zákonných prostriedkov je znemožnené, f/ právo, aby právna neistota v konaní 29C 143/2004 bola bez zbytočných prieťahov odstránená a po g/ právo brániť sa proti mučeniu, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestu a z tohto titulu žiadala zaplatiť morálnu škodu, škodu za fyzické a psychické nátlaky, finančnú škodu spôsobenú bránením vo svojej práci vo výške 200,- Sk za každú začatú hodinu od 7.5.2001 16.00 hod. do odstúpenia žalovaného od nedodržania rovného zaobchádzania a právom chránených práv žalobcu do 3 dní po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku a v konaní pod sp. zn. 29C 26/2006 sa domáhala určenia, že žalovaný zorganizovane zneužil svoje postavenie voči žalobkyni, ktoré malo spočívať po 1./ v nútení zúčastňovať sa falšovaných meraní hluku v apríli 2011, 2./ že bola zbavená funkcie odborového predáka, 3./ neboli vytvorené podmienky pre bezpečnú prácu, 4./ bola nútená porušovať bezpečnostné predpisy, 5./ žalovaný vyvolával mienku, že je psychicky narušená, 6./ neposkytoval prestávky na jedlo, 7./ neposkytoval prístup k toaletám, 8./ nútil pracovať žalobkyňu bez bezpečnostnej poistky na háku žeriava 04/1, keď pracovala s C hákom na dopravníku linky, 9./ pracovala na žeriave bez klimatizácie, 10./ úraz na nočnej zmene z 29.11. na 30.11.2003 (niekto chcel žalobkyňu zlikvidovať) „údajne nepodarený pokus o vraždu“ a na základe toho žiadala nemajetkovú škodu uplatnenú vo výške 20.mil. Sk (663.878,37 €).
12. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa pracovala u žalovaného a u jeho právneho predchodcu od 5.9.1985 do 8.6.2004 vo funkcii žeriavníčky a listom zo dňa 8.6.2004 bol s ňou okamžite skončený pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa § 68 ods.1 písm.b/ Zákonníka práce. Toto skončenie pracovného pomeru bolo preskúmavané v konaní Okresného súdu Košice II pod sp.zn. 29C/143/2004 a súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu predpisov Zákonníka práce v súvislosti s okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobkyňou a takýto rozsudok potvrdil aj Krajský súd v Košiciach rozhodnutím zo dňa 22.4.2010 pod sp.zn. 4Co/61/2009-666. Citoval čl. 2 a 6 Základných zásad ako aj § 13 ods.1 až 8 Zákonníka práce účinného do 30.6.2004 a skúmal, či postup žalovaného ako zamestnávateľa žalobkyne bol, resp. nebol porušením zásady rovnakého zaobchádzania a nároky posudzoval aj podľa § 11 a nasl. Obč.zák. Charakterizoval podmienky, za ktorých sa poskytuje ochrana proti priamej alebo nepriamej diskriminácii podľa § 13 Zákonníka práce a veľmi podrobne sa venoval jednotlivým skutkom, ktoré podľa žalobkyne porušovali zásadu rovnakého zaobchádzania. Nebolo preukázané, aby sa žalobkyňa na výzvu žalovaného zúčastňovala falšovaných meraní hluku a po vyhodnocovaní hlučnosti sa vedenie žalovaného rozhodlo prehodnotiť zaradenie žeriavníkov moriacich liniek so spätnou platnosťou k 1.1.2002 a priznať im príplatky za sťažené prostredie. Vo vzťahu k namietanému zbaveniu funkcie žalobkyne funkcie odborovej predáčky sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v tom, že išlo o vzťah medzi odborovou organizáciou a žalobkyňou. Pri námietkach žalobkyne smerujúcich voči zlým pracovným podmienkam práce na žeriave upozornil, že na jej podnet žalovaný namontoval na všetkých žeriavoch bezpečnostné poistky na C-hákoch a v tejto súvislosti nezistil žiaden diskriminačný postup voči žalobkyni. Ku výhradám žalobkyne smerujúcim voči znemožneniu prístupu k toaletám obsiahlo citoval z výpovede svedka H. E., podľa ktorého nikto nebránil žalobkyni v prístupe k toaletám a o žiadnych vyhrážkach voči nej nevedel. Venoval sa ďalej pracovnému úrazu, ktorý žalobkyňa utrpela 30.11.2003, v dôsledku ktorého bola hospitalizovaná v Nemocnici Košice-Šaca, a.s. od 30.11.2003 do 2.12.2003, ktorú udalosť prešetroval aj Inšpektorát práce Košice a tiež Okresné riaditeľstvo PZ Košice. Trestné stíhanie vo veci trestného činu ublíženia na zdraví v súvislosti s týmto úrazom bolo zastavené po konštatovaní, že skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo, sa nestal. Skutočnosti týkajúce sa protestnej hladovky žalobkyne v období od 2.6. do 8.6.2004 boli preskúmavané v konaní 29C/143/2004. Dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že nedošlo k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni tak, ako to má na mysli ust. § 13 Zákonníka práce ako aj jeho základné zásady a nedošlo ani k porušeniu Smernice č. 2000/43/ES z 29.6.2000, keď táto Smernica bola zapracovaná do zák. č. 365/2004 Z.z. tzv. antidiskriminačného zákona. Citoval ďalej § 11 a § 13 ods.1, 2 Obč.zák. ako aj podmienky, za ktorých platná právna úprava priznáva právo na ochranu osobnosti ako aj na poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Bral do úvahy oblasti, do ktorých podľa žalobkyne bolo zo strany žalovaného nedovolene zasiahnuté, čím malo byť narušené jej právo na život, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, do práva postaviť sa na odpor proti každému, kto odstraňuje demokratický poriadok, základné ľudské práva a slobody, do práva, aby právna neistota v konaní 29C/143/2004 bola bez zbytočných prieťahov odstránená a do práva brániť sa proti mučeniu; neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestu. Veľmi podrobne ďalej rozviedol, ktoré konkrétne situácie žalobkyňa pokladala za zásahy do práva na ochranu jej osobnosti a citoval vybrané časti výpovedí svedkov D. Q., R. P., D. K., K. N., J. Č., D. R., Š. Z., R. T., S.. F. B., R. T., S.. R. X., L. Q., R.. J. E. a N. Č. a uviedol, prečo nevypočul navrhnutého svedka F. Y. ako ani svedkov označených v podaní žalobkyne zo 16.2.2001 a ozrejmil, prečo sa nezaoberal spismi Okresného súdu Košice II sp.zn. 30C/76/2007 a 24C/44/2005. Vysvetlil tiež dôvody, prečo nevypočul ďalších svedkov ako katolíckeho farára H. P. a prečo neoboznámil obsah dispečerskej knihy DZ SV za roky 2003 a 2004, ako ani ďalšie navrhnuté listinné dôkazy. Z výpovedí svedkov s výnimkou R.. E., N. Č. a S.. R. X. mu vyplynulo, že žeriavy mali klimatizáciu, aj keď táto bola poruchová, kedy na predmetnom žeriave bez klimatizácie nepracovala výlučne žalobkyňa, ale zamestnanci sa striedali. Na základe výpovedí svedkov nemal preukázané napadnutie žalobkyne na nočnej smene dňa 28.11.2003 inou osobou. Ani v súvislosti s prístupom na toaletu nemal potvrdený zásah žalovaného do práva žalobkyne na život. Podrobne sa tiež venoval rozporom vo výpovediach svedkov vyjadrujúcich sa k namietanému neoprávnenému zásahu spočívajúcemu v označení žalobkyne za zodpovednú za nevyplatené nároky za sťažené podmienky. Nebolo potvrdené, aby zo strany nadriadených zamestnancov žalobkyne boli šírené úvahy o jej psychických problémoch a okolnosti hladovky žalobkyne boli preverované v spore 29C/143/2004 so záverom, že žalovaný konal v súlade s právnymi predpismi a dôvodne sa postaral o poskytnutie lekárskej pomoci žalobkyni. Manipulácia s dôkazmi pri vyšetrovaní pracovného úrazu žalobkyne ani v trestnom konaní preukázaná nebola. Z výpovede svedkov mu vyplynulo, že niektorí prezenčné listiny zo školení, ktorých sa nezúčastnili podpisovali, ale nadriadení ich k tomu nenútili.
13. Nebol preukázaný ani zásah žalovaného do práva žalobkyne brániť sa proti mučeniu, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a nebolo preukázané ani fyzické napadnutie žalobkyne, či zo strany S.. K., alebo pracovníkov SBS. Výpoveď svedka N. Č.-syna žalobkyne k niektorým vyjadreniam pracovníkov SBS hodnotil ako tendenčnú, keďže tento svedok bol osobne účastný výpovede žalobkyne. Z dokazovania tiež nevyplynulo, aby žalobkyňu sledovala Nemocnica Košice-Šaca a v tomto smere nebolo navrhnuté ani žiadne dokazovanie. Vykonaným dokazovaním neboli preukázané ani neoprávnené zásahy do práva na ochranu osobnosti prameniace v nútení žalobkyne pracovať na žeriave s C hákom a ani vo forme vypúšťania amoniaku (čpavku). Dospel však k záveru, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práv na ochranu osobnosti žalobkyne tým, že nie na každej pracovnej zmene jej aj iným zamestnancom poskytol prestávku na jedlo (právo na ochranu života a zdravia), čím došlo k porušeniu § 91 ods. 1 Zákonníka práce, čo mohlo síce spôsobiť ujmu na ich živote a zdraví, avšak nemal za preukázané, aby tým v značnej miere bola znížená dôstojnosť alebo vážnosť žalobkyne v spoločnosti, a preto nebol žiaden zákonný dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy za tento zásah v peniazoch, a tak žaloba v celosti bola zamietnutá. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP.
14. Po vyhlásení rozsudku, avšak pred doručením jeho písomného vyhotovenia žalobkyňa 27.10.2016 doručila súdu prvej inštancie podanie, označené ako odvolanie voči rozsudku v ktorom uviedla, že aj bez znalosti odôvodnenia zamietnutia žaloby navrhuje odvolaciemu súdu zrušiť rozsudok okresného súdu a rozhodnúť na základe dôkazov v spise.
15. Rozsudok napadla následne žalobkyňa i včas podaným odvolaním z 15.11.2016, ktorým navrhla odvolaciemu súdu rozhodnúť podľa petitu žaloby. Vyčítala konajúcej samosudkyni, že napriek jej opakovaným námietkam odmietala jej nároky akceptovať. Podľa konajúceho súdu je tak v úplnom poriadku používanie žeriavu bez klimatizácie, neposkytnutie prestávok na jedlo, podpisovanie prezenčných listín bez školenia, ublíženie na zdraví počas výkonu zamestnania, vypúšťanie amoniaku na ľudí počas výkonu práce, manipulovanie s rádioaktívnymi zvitkami, ako aj porušovanie zákona v ďalších prípadoch potvrdených protokolom Inšpektorátu práce v Košiciach. Nesúhlasila s nevypočutím
J.. N. Č., zástupkyne žalovaného, ktorá počas pojednávania potvrdila, že žalovaný dal príkaz Nemocnici v Košiciach-Šaci, ako aj bezpečnostnej službe, aby ju monitorovali. Prenasledovaní boli aj jej rodinní príslušníci, čo vyplýva zo spisov 22C 44/2005 a 30C 76/2007 Okresného súdu Košice II, ktoré však konajúci súd odmietol pripojiť. To, že žalovaný zorganizovane zneužíval svoje postavenie voči nej jednoznačne vyplýva z listu generálneho riaditeľa kancelárie ministra vnútra z 1.7.2004, z listu Nemocnice Košice-Šaca z 22.6.2006, z lekárskej správy zo dňa 30.1.2004, z listu S.. R. Y. zo dňa 15.7.2005, z listu štátneho tajomníka Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo dňa 9.8.2005, ako aj zo znaleckého posudku č. 102/2004. Takéto zneužitie postavenia žalovaného a porušovanie zákonov o bezpečnosti pri práci vyplynulo tiež z výpovedí svedkov a listinných dôkazov. Vytkla tiež žalovanému, že jej zabránil vo vstupe do zamestnania a jeho dobré vzťahy s Nemocnicou v Košiciach-Šaci mu postačili na jej odvlečenie do nemocnice a vystavovanie dokumentácie o lekárskom vyšetrení, čoho sa nezúčastnila.
16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol rozsudok v plnom rozsahu potvrdiť. Poukázal na to, že neodôvodnené tvrdenia žalobkyne o jednotlivých zásahoch do jej práv poškodzujú jeho dobré obchodné meno. Upozornil, že počas súdneho konania v danej veci bolo u neho vykonaných niekoľko previerok a inšpekcií z rôznych inšpektorátov práce a tieto previerky z roku 2004 či 2007 boli zamerané na údajné skutky, ktoré opisovala žalobkyňa a žiaden inšpektorát práce tieto námietky nevyhodnotil ako relevantné.
17. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní ) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné ,preto rozsudok vrátane výroku o trovách strán potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny .
18. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
19. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že vecne správne, podrobné a presvedčivé, ale aj zákonu zodpovedajúce sú dôvody rozsudku v napadnutom výroku s ktorými dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani ďalšie skutočnosti, uvedené v odvolaní, neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku.
20. Žalobkyňa podané odvolanie odôvodnila podľa jeho obsahu odvolacími dôvodmi vymedzenými v § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
21. Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je naplnený.
22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods1 písm e) CSP je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom . Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
23. Odvolací dôvod podľa uvedeného ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu nebol naplnený, pretože nedošlo počas konania pred súdom prvej inštancie k nevykonaniu takých účastníkom navrhnutých dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť. Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý sporovou stranou, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom, nakoľko súd nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Aj keď v danom prípade súd prvej inštancie nevykonal žalobkyňou navrhovaný dôkaz a nepripojil spisy Okresného súdu Košice II sp.zn. 22C 44/2005 a 30C 76/2007, svoj postup dostatočne vysvetlil. Uviedol, že tieto nemajú vzťah k predmetnej veci, keďže ide o pracovnoprávne spory týkajúce sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi O. Č., bývalým manželom žalobkyne a J. R., jej bratom a nebolo ani medzi stranami sporu sporné, že v spore 24C 44/2005 súd určil, že skončenie pracovného pomeru je neplatné, ako na to poukazovala žalobkyňa. Je tak zrejmé, že tieto spisy k spravodlivému rozhodnutiu prejednávanej veci prispieť nemohli. Súd prvej inštancie uspokojivo vysvetlil dôvody nevypočutia svedkov označených žalobkyňou v jej podaní zo 16.2.2001 a je zrejmé, že J.. N. Č. sa kontinuálne zúčastňovala celého priebehu konania, ako pracovníčka poverená zastupovaním žalovaného a k veci sa priebežne vyjadrovala. Možno tak konštatovať, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva boli významné, keď okrem iného vypočul 14 svedkov.
24. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim zust. § 192,193 a 205 CSP (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
25. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený ani tento odvolací dôvod, keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
26. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
27. Ani tento odvolací dôvod nebol naplnený , pretože súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
28. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvého stupňa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania (teda aj námietok žalobkyne, na ktoré opakovane poukazovala aj v odvolaní). Odvolací súd je teda toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa parametre stanovené procesným predpisom, keďže jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a odkazuje naň.
29. Uplatnené nároky žalobkyne súd prvej inštancie správne posudzoval prioritne podľa § 13 Zákonníka práce účinného do 30.6.2004, berúc do úvahy deň, kedy jej pracovný pomer mal skončiť (8.6.2004). Nebolo preukázané, aby žalovaný voči žalobkyni porušil práva vyplývajúce z Článku 1, 2 a 6, ako aj § 13 Zákonníka práce, pričom nedošlo ani k porušeniu Smernice č. 2000/43/ES z 29.6.2000.
30. Zásada rovnakého zaobchádzania, často vyjadrená ako zákaz diskriminácie, sa najčastejšie používa v súvislosti s porušením niektorého z práv zakotvených v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zákaz diskriminácie neznamená len rovnaké zaobchádzanie s ľuďmi v rovnakých situáciách, ale aj uplatnenie tohto základného ľudského práva. Zákonník práce - zákon č. 311/2001 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2002 v znení neskorších predpisov zakotvil zákaz diskriminácie ako jednu zo svojich základných zásad v čl. 1 a čl. 6, ktorými sa majú riadiť pracovnoprávne vzťahy a sú v nich zobrazené významné ústavné práva a určujú hranice, v ktorých sa majú tieto práva uskutočňovať, ako aj v ustanoveniach § 13 a § 119 ods.3. Zákonník práce upravuje základné práva a povinnosti medzi zamestnancom a zamestnávateľom a zákaz diskriminácie v § 13. Schválením zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačnýzákon) s účinnosťou od 01.07.2004 došlo i k zmene ustanovenia § 13 Zákonníka práce -zákona č.311/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorý uzákonil komplexný zákaz diskriminácie vo vzťahu ku všetkým právam vyplývajúcim z pracovnoprávnych vzťahov.
31. Pre úplnosť sa žiada uviesť, že ak ku diskriminácii žalobkyne podľa jej tvrdenia malo dochádzať pred 1.7.2004, potom hmotnoprávna subsumpcia veci pod antidiskriminačný zákon, vzhľadom na jeho účinnosť neprichádza do úvahy.
32. Diskriminácia sa môže prejavovať v priamej alebo nepriamej forme. Priama diskriminácia je konanie alebo zanedbanie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou, nepriama diskriminácia nie je, ak tieto sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takéhoto záujmu.
33. Ustanovenie § 13 Zák. práce oprávňovalo zamestnanca podať zamestnávateľovi sťažnosť v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, ako aj povinnosť zamestnávateľa odpovedať na sťažnosť zamestnanca bez zbytočného odkladu (§ 13 ods. 6) alebo sa môže domáhať svojich práv na súde vrátane primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 7) a zamestnávateľ je povinný preukázať, že nedošlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Z ním uvedených skutočností a doložených dokladov však nevyplýva, že by u neho bolo došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii.
34. Konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania je sporovým konaním, čo znamená, že účastníci konania, t.j. poškodený a ten, kto porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Neunesenie dôkazného bremena znamená procesný neúspech vo veci. Súd v zmysle zákazu degenatio iustitiae (zákaz odmietnutia spravodlivosti) musí rozhodnúť vo veci meritórnym rozhodnutím. Subjekt podávajúci návrh na začatie konania, teda ten, ktorý tvrdí, že bol diskriminovaný, nie je zbavený v absolútnom slova zmysle dôkaznej povinnosti, v návrhu na začatie konania musí nielen tvrdiť skutočnosti o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, ale tieto i preukázať. Ďalej musí v návrhu tvrdiť (nie už preukázať),že sa s ním konalo diskriminačne. Pokiaľ uvedené preukáže, resp. potvrdí, je na druhej strane, aby preukázala opak. Odporca v konaní unesie dôkazné bremeno jedine preukázaním, že konanie, ktoré preukázal navrhovateľ, nie je konaním diskriminačným. Navrhovateľ však musí preukázať, že sa s ním nezaobchádzalo obvyklým, teda neznevýhodňujúcim spôsobom a ďalej musí tvrdiť, že znevýhodňujúce zaobchádzanie bolo motivované diskrimináciou. Súd pritom musí preukázaný skutkový stav podrobiť tzv. testu proporcionality, keď najprv musí zhodnotiť, či v danom prípade existuje legitímny cieľ znevýhodnenia a následne previesť posúdenie pomeru medzi legitímnym cieľom a prostriedkom, ktorým je tento cieľ dosahovaný. Súd je pritom viazaný tým, čo je požadované žalobou. Bolo preto potrebné najprv žalobkyňou uviesť skutočnosti alebo prejavy zo strany žalovaného, ktoré by mohli byť spôsobilé určitej diskriminácie voči žalobkyni a až potom by prichádzala do úvahy povinnosť žalovaného ako zamestnávateľa preukazovať, že k porušeniu princípu rovnakého obchádzania so žalobkyňou, resp. k jej diskriminácii nedošlo.
35. Z uvedeného však nevyplýva, aby sa presunutie dôkaznej povinnosti na druhého účastníka (zamestnávateľa) týkalo celého tvrdenia účastníka o jeho diskriminácii, teda že by zamestnancovi (žalobkyni) stačilo iba skutkovo tvrdiť, že došlo k závadnému (diskriminačnému) konaniu zamestnávateľa a že by zamestnávateľ musel preukazovať, že k takému konaniu nedošlo. Zamestnanec musí v občianskom súdnom konaní nielen tvrdiť ale aj preukázať, že s ním bolo zaobchádzané znevýhodňujúcim spôsobom; ak nepreukáže toto tvrdenie, nemôže v konaní uspieť. Uľahčenie dôkaznej situácie v prospech zamestnanca sa prejavuje v tom, že stačí, aby zamestnanec tvrdil, že takéto závadné konanie (ak bude toto konanie spočívajúce v konkrétnych skutkových okolnostiach z jeho strany preukázané) bolo motivované niektorým zo zákonom stanovených diskriminačných dôvodov. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala také diskriminačné konanie zamestnávateľa-žalovaného, ktoré by priamo alebo nepriamo smerovalo k jej znevýhodneniu v porovnaní s ostatnými zamestnancami a ktorého pohnútkou (motívom) by zároveň boli zákonom stanovené (predvídané) diskriminačné dôvody.
36. V prejednávanej veci súd prvej inštancie sa veľmi podrobne zaoberal každým jednotlivým tvrdením žalobkyne, týkajúcim sa vytýkaného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nezistil, aby so žalobkyňou zo strany žalovaného bolo zaobchádzané rozdielne oproti ďalším jednotlivcom (zamestnancom) v obdobných situáciách bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia a aby pohnútkou takéhoto konania bol niektorý zo stanovených diskriminačných dôvodov tak, ako tieto vyplývajú z úpravy pracovného práva. Pri jednotlivých namietaných porušeniach je možné poukázať v celom rozsahu na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, obsiahnuté v preskúmavanom rozhodnutí.
37. Súd prvej inštancie v súlade s usmernením obsiahnutým v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach 11 Co 172/2011-308 skúmal nároky žalobkyne aj podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, zaoberajúcich sa ochranou osobnosti a dospel k správnemu záveru, že nebol preukázaný taký neoprávnený zásah do práv žalobkyne, ktorým by bola v značnej miere znížená jej dôstojnosť alebo vážnosť a zasiahnuté do jej práv (ňou formulovaných) na život, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii, do práva postaviť sa na odpor proti každému, kto odstraňuje demokratický poriadok, základné ľudské práva a slobody, do práva, aby právna neistota v konaní 29C 143/2004 bola odstránená a do práva brániť sa proti mučeniu, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestu.
38. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením veci tak, ako ho vykonal súd prvého stupňa.
39. Podľa ust. § 11 Obč. zák. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Ustanovenie § 13 toho istého zákona fyzickej osobe, dotknutej v jej osobnostnej sfére dáva mimo iného právo požadovať z tohto dôvodu zodpovedajúce zadosťučinenie (a to či morálne alebo i majetkové).
40. Za osobnosť je možné považovať človeka ako jednotlivca, ako subjekt poznania, resp. poznávania, prežívania a konania vo svojej spoločenskej podstate aj individuálnych zvláštnostiach, ako najmenšiu sociálnu jednotku a tiež určitú psychofyzickú a sociálno-psychickú štruktúru. Z hľadiska psychológie sa osobnosť môže javiť ako historicky sa kryštalizujúci a vyvíjajúci sa celok, systém duševných vlastností a tendencií jednotlivca, jeho charakterových rysov, schopností, temperamentu, postojov, potrieb a záujmov, vzdelania, náboženského a kultúrneho zamerania, pričom jedným z podstatných rysov osobnosti je aj vedomie. Podstatou osobnosti sú jej vzťahy k vnímanej skutočnosti, k druhým ľuďom, ku kultúrnym a spoločenským hodnotám, k aktuálnemu stavu spoločensko-politického prostredia a pod. Tieto vzťahy sa prejavujú v styku s ľuďmi, v konaní a chovaní človeka, jeho kultúrnymi výtvormi a pod. Každá osobnosť má všeobecné vlastnosti všeľudskej povahy, avšak zároveň odráža špecifické historické podmienky svojej doby, národa, spoločenského zaradenia, zamestnania a má svoje svojrázne, neopakovateľné rysy. Nie je možné opomenúť ani také zložky osobnosti fyzickej osoby, ako je úroveň jej zdravia, zvláštnosti vyplývajúce z jej individuálneho vzhľadu a stavby tela, príslušnosti k mužskej alebo ženskej populácii, konkrétnej ľudskej rase a pod. Napriek mnohosti týchto jednotlivých zložiek osobnosti je však nutné osobnosť fyzickej osoby vždy vnímať v jej ucelenosti a nedeliteľnosti.
41. Mnohopočetnosti prejavov jednotlivých stránok ľudskej osobnosti fyzickej osoby zodpovedá i široké spektrum možných zásahov proti niektorej z týchto zložiek osobnosti. Napriek tomu však vždy bude zásahom dotknutá priamo samotná osobnosť fyzickej osoby ako celok naznačených vlastností a charakteristík. Pretože pritom ide o najvlastnejšiu, najvnútornejšiu a najintímnejšiu sféru ľudskej osoby, zásah do nej zvonku je mnohokrát dotknutou fyzickou osobou pociťovaný zo značne nepriaznivou intenzitou a je tak vecou zákona v tejto osobnostnej sfére poskytovať príslušnú právnu ochranu. Občiansky zákonník tak právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo, ktorého úlohou je v občianskoprávnej oblasti zabezpečiť rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. Ide o dôležitú konkretizáciu úpravy týchto práv v Ústave Slovenskej republiky a v Listine základných práv a slobôd. Pritom v tomto jednotnom rámci práva na ochranu osobnosti existujú jednotlivé dielčie práva, ktoré zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt (stránok) osobnosti fyzickej osoby, ako neoddeliteľných súčastí celkovej fyzickej a psychicko- morálnej integrity osobnosti. Výpočet týchto jednotlivých práv tak, ako sú uvedené v Občianskom zákonníku, je však iba demonštratívny.
42. Súd prvého stupňa podanú žalobu posudzoval s prihliadnutím k ust. § 13 ods. 1 a 2 Obč. zák., podľa ktorého má fyzická osoba právo sa hlavne domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie s tým, že pokiaľ by sa nezdalo postačujúce toto morálne zadosťučinenie preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosť, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
43. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby (predpokladaných ust. § 13 Obč. zák.) musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúci buď v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí existovať príčinná súvislosť medzi týmto zásahom a neoprávnenosťou (protiprávnosťou) takéhoto zásahu.
44. V prípade jednotlivých vytýkaných porušení je možné len opätovne poukázať na presvedčivé odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktoré sa venuje jednotlivo každému jednému namietanému porušeniu práv žalobkyne a argumentačne sa s nimi vyporiadava s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania. Pokiaľ ide o uznané neposkytnutie prestávok na jedlo v dostatočnom rozsahu pre žalobkyňu a ďalších zamestnancov, možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že v dôsledku takéhoto zásahu a jeho intenzity neboli splnené podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
45. K odvolacím námietkam žalobkyne, ktorým je odvolací súd viazaný sa žiada doplniť, že tieto sa vo veľkej miere týkajú len vedenia konania zo strany konajúcej samosudkyne, ktorá z rozhodovania veci vylúčená nebola a nebol produkovaný žiaden dôkaz o tom, aby sudkyňa vopred prejudikovala svoje rozhodnutie, ako to naznačuje žalobkyňa vo svojom podaní z 27.10.2016. Z dokumentácie, nachádzajúcej sa v spise, na ktorú odvolateľka poukazuje (list generálneho riaditeľa kancelárie ministra vnútra z 1.7.2004, list Nemocnice Košice-Šaca z 22.6.2006, lekárska správa z 30.1.2004, list S.. R. Y. z 15.7.2005, list štátneho tajomníka Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky z 9.8.2005 a znalecký posudok č. 102/2004) bez ďalšieho nevyplýva, aby žalovaný „zorganizovane“ voči žalobkyni zneužíval svoje postavenie. Nebolo ani preukázané, aby žalovaný využil „dobré vzťahy“ s Nemocnicou v Košicach-Šaci na úkor žalobkyne a jej tvrdenia obsiahnuté v odvolaní tak nespochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorý takto bolo potrebné potvrdiť.
46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná, preto jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol a úspešný žalovaný si náhradu týchto trov ani neuplatnil.
47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).