Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-420-2016.pdf
PDF · 144 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/420/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcov: 1. V. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX/XX, U., občan SR, 2. G. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, G., občan SR, 3. T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, F., občan SR, právne zastúpení: advokát T.. V. Erdélyi, sídlo P. Blahu 7/A, Nové Zámky, IČO: 42 122 171, proti žalobcovi: C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, F., občan SR, právne zatupený: JUDr. Vladimír Vágó, advokát so sídlom kpt. Nálepku 724/7, Galanta, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 1. marca 2016 č. k. 5C/54/2012-185, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade každému po 4.094,41 eura a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .
V časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia, ako aj v časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade každému náhradu za zmarené pojednávanie vo výške 15 eur na účet právneho zástupcu žalobcov, napadnutý rozsudok p o t v r d z u j e .
V časti týkajúcej sa výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade náhradu za zmarené pojednávanie vo výške 100 eur napadnutý rozsudok z r u š u j e .
Žalobcom v 1. až 3. rade vo vzťahu k žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 1. marca 2016 č. k. 5C/54/2012-185 (napadnutý rozsudok) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade každému po 4.094,56 eura, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade trovy konania vo výške 355,32 eura a žalobcom v 1., 2. a 3. rade trovy právneho zastúpenia vo výške 1.475,98 eura, a to všetko na účet právneho zástupcu žalobcov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade každému náhradu za zmarené pojednávanie vo výške 15 eur a 100 eur na účet právneho zástupcu žalobcov do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou dňa 24.02.2012 sa žalobcovia domáhali, aby im žalovaný zaplatil každému po 5223,86 eura a trovy konania pozostávajúce
zo zaplateného súdneho poplatku. Žalobu odôvodnili tým že žalobcovia a žalovaný sú súrodenci. Počas života ich matky Y. P., rod. L., narodenej X.X.XXXX ich mama uzatvorila kúpnu zmluvu, ktorou previedla ich rodičovský dom kupujúcemu A. Y.. Z obsahu tejto zmluvy, konkrétne z článku II. vyplýva, že kupujúci vyplatil kúpnu cenu vo výške 24.895,44 eura pred podpísaním zmluvy. Uvedená kúpna cena bola vyplatená na účet brata C. P. - žalovaného, o tom svedčí výpis z účtu. Jedná sa o výpis z účtovného obdobia 1.1.- 31.1.2009, pričom na tomto účte je zaznamenané, že kupujúci A. Y. previedol na tento účet kúpnu cenu 24.895,44 eura. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy boli účastníci konania - súrodenci ako aj ich vtedy žijúca matka dohodnutí tak, že kúpna cena za prevod rodičovského domu pôjde na účet brata C. P. - žalovaného, ktorý bude z týchto peňazí uhrádzať náklady súvisiace s pobytom matky v ústave W., ktorá tam bola od 1.5.2008 umiestnená. Konkrétne bola taká dohoda, že z kúpnej ceny za predaj rodinného domu, sa mali uhrádzať tie náklady, ktoré vznikli od dátumu predaja tejto nehnuteľnosti, teda od 09.01.2009. Matka účastníkov konania zomrela dňa 12.12.2009. Potvrdili, že z kúpnej ceny za predanú nehnuteľnosť dostal každý z nich od žalovaného po 1.000 eur a žalovaný uhradil časť nákladov súvisiacich s pobytom matky v W. vo výške približne 1.000 eur. Po úhrade nákladov, ktoré súviseli s ubytovaním matky v ústave a po odpočítaní toho, čo im žalovaný vyplatil, by im mal žalovaný vyplatiť každému ešte po 5.223,86 eura (výpočet požadovanej platby 24.895,44 eura - 4.000 eur = 20.895,44 eura : 4 = 5.223,86 eura. Žalovaný im uvedené sumy nevyplatil, nedodržal dohodu o rozdelení peňazí z predaja rodinného domu, a peniaze, ktoré im mal vyplatiť použil pre vlastné potreby. O tejto skutočnosti sa dozvedeli rok po úmrtí matky, a to koncom roku 2010. Po predložení výpisov z účtu zistili, že peniaze z predaja nehnuteľností - rodičovského domu boli hotovostnými výbermi ich brata - žalovaného vybrané. Konanie žalovaného považujú za nepoctivé konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, podľa ich názoru sa žalovaný bezdôvodne obohatil na ich úkor.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že vo veci vydal dňa 28.06.2012 platobný rozkaz, ktorým žalobe vyhovel v plnom rozsahu. Žalovaný podal voči platobnému rozkazu dňa 27.07.2012 odpor v ktorom uviedol, že skutočnosti uvádzané žalobcami nie sú pravdivé, medzi účastníkmi nebola uzavretá dohoda, na ktorú sa odvolávajú. On sa na úkor žalobcov bezdôvodne neobohatil, nakoľko jednak od nich žiadne plnenie neprijal ako i nie sú naplnené znaky v zmysle § 451 ods. 2) zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník - v znení neskorších predpisov, keďže nedošlo k majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol ani k majetkovému prospechu získaného z nepoctivých zdrojov. Namietal aktívnu legitimáciu žalobcov na podanie žaloby. Pokiaľ by aj došlo k bezdôvodnému obohateniu, namietal premlčanie práva žalobcov na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia.
4. Žalobca v 1. rade v priebehu konania k veci uviedol, že pokiaľ ide o predaj matkinho domu, boli dohodnutí tak, že z peňazí, ktoré sa predajom získajú sa bude financovať pobyt matky v sociálnom zariadení W., zvyšné peniaze sa mali po smrti matky rozdeliť rovným dielom. Dohoda bola uzavretá ústne v P. v rodičovskom dome. Peniaze mali byt' poukázané na účet matky, ktorý sa mal osobitne otvoriť na tento účel. O tom, že mama nemá žiadne peniaze sa dozvedeli u notára R. na dedičskom konaní. Potom im brat na ich naliehanie ukázal účet zo Slovenskej sporiteľne, tam zistili, že peniaze sú povyberané každý mesiac, pokiaľ bol na účte halier. Nie je pravdou, že by mama bratovi peniaze darovala. Za mamou chodil do poslednej chvíle, mama medzi nimi rozdiely nerobila.
5. Žalobca v 2. rade v priebehu konania k veci uviedol, že s predajom domu to bolo tak, ako povedal brat V.. Všetci štyria bratia sa dohodli, že z peňazí za dom sa bude financovať pobyt v W., potom čo sa minú peniaze, ktoré mala mama po otcovej smrti. Zvyšné peniaze sa mali medzi nich rozdeliť rovným dielom. Dohoda bola uzavretá medzi nimi - štyrmi bratmi v P. v rodičovskom dome. Nemal vedomosť o tom, že by mala mama darovať peniaze žalovanému. Keď mal finančné problémy, mamu prosil, aby mu finančne pomohla. Odkázala ho na C. (žalovaného), že mu má dať z peňazí, ktoré boli po otcovi. Brat však povedal, že peniaze sú na osobitnom účte a že sa nemôžu použiť na iný účel ako na zaplatenie pobytu matky v zariadení. O tom, že brat použil peniaze pre seba sa dozvedel v dedičskom konaní u notára v S.. Brat mu po smrti matky nevyplatil 1.000 eur, tieto peniaze dostal už predtým, ešte za života matky. Dal mu ich žalovaný osobne. Peniaze za predaj domu patrili matke, jedna čiastka aj im štyrom bratom pretože po otcovej smrti sa majetok nedelil. Matka mu povedala, že peniaze sú u C. a má si ich od neho pýtať. Poprel, že by matka peniaze žalovanému darovala.
6. Žalovaný v 3. rade v priebehu konania uviedol, že dohoda medzi štyrmi bratmi bola taká, že predajú dom, s tým predajom naliehal C.. Nakoniec sa predsa len dohodli, cena za dom mala slúžiť výlučne
na starostlivosť o matku, kým bude žiť. Boli sme dohodnutí, že zvyšok peňazí bude po smrti matky rozdelený rovným dielom. Vedel o tom, že peniaze budú poukázané na bratov účet. Bol to návrh od C., že to bude praktickejšie a jednoduchšie, možno že to navrhla sporiteľňa, papierové veci všetko vybavil C.. O tom, že peniaze nie sú, sa dozvedel na dedičskom konaní. Bola taká dohoda, že pre tie peniaze mali vybaviť osobitný účet, s C. o tom pár krát hovorili. On na neho naliehal, že je to tak lepšie, načo platiť zvlášť ďalší účet. Podľa neho je vylúčené, že by mama C. darovala peniaze. Každého brata mala rovnako rada. Brat im neskôr ukázal výpisy z účtov, tam bolo vidno, že peniaze boli vybraté, pýtali sa ho na čo peniaze použil, povedal, že to nevie.
7. Žalovaný v priebehu konania k veci uviedol, že dom matka mala v P., bola vlastníčkou cele] domovej nehnuteľnosti, bývala tam sama v predmetnej nehnuteľnosti, matka sa rozhodla predať domovú nehnuteľnosť z toho dôvodu, že mala 77 rokov bola po prvej porážke. On často chodieval za matkou a keď nemohol tak zabezpečil pána T. M. zo P. ktorý jej chodil pomáhať. Tento pán však zomrel, asi pred dvoma rokmi. Keďže matka nevedela vyjsť z izby tak všetko v dome opatril a takisto v záhrade. Potom zase matka sa dostala asi rok pred kúpou do nemocnice pretože dostala menšiu porážku a z nemocnice ju doniesol domov. Začal potom vybavovať papiere okolo domu, pretože matka po otcovi teda manželovi dedila len ornú pôdu, keďže síce ani otec nemal predmetný dom na mene , musel na katastri vybavovať papiere. Matka bývala u neho asi pol roka, potom zobral matku brat V., taktiež bola u neho pol roka a bratia G. a T. nesúhlasili s tým, aby matka bola u nich, pokiaľ matka bola u V. tak vybavoval papiere aby matka bola prijatá do ústavu sociálnych služieb v F.. Matka to hovorila aj pred bratom V. a má vedomosť o tom, že brat G. skúšal vybavovať matke sociálny ústav. Keď dostali matku do ústavu, matka svojim synom povedala, aby hľadali kupca na dom. V jeden deň prišiel za ním A. Y., že má záujem o kúpu domu. Povedal mu, že mal ísť za matkou, ktorá bola vtom čase v ústave sociálnych služieb. O cene domovej nehnuteľnosti jednal on a mama, súrodenci tam neboli. Keď už bola s kupujúcim dohodnutá definitívna kúpna cena za nehnuteľnosť, tak povedal svojim súrodencom, že o akú sumu sa jedná, teda za akú sumu predáva matka nehnuteľnosť. Vzhľadom na to, že už vtom čase bolo veľa nepredajných domov v P. súrodenci nenamietali výšku kúpnej ceny, za ktorú matka predala nehnuteľnosť. Kupujúci mal ďalej podmienku aby sa vyprázdnil dom tento sa začal aj vyprázdňovať trvalo to pol roka. Bol tam keď sa vyprázdňovala nehnuteľnosť aj brat V., ktorý potom povedal, že toho má dosť, bol tam párkrát aj brat G. a T.. Pri podpisovaní kúpnej zmluvy na Mestskom úrade v F. dal kupujúci matke 50.000,- Sk ako zálohu, na zvyšok kúpnej ceny si kupujúci bral pôžičku, pôžičku dostal vo výške asi 24 tisíc eur, tieto peniaze sa previedli na jeho účet z dôvodu, že som sa o matku staral. Keďže matka mala malý dôchodok, z peňazí ktoré mu darovala, mal pokryť všetky jej výdavky v ústave. Domová nehnuteľnosť sa predala v roku 2009 asi v januári, matka ešte žila skoro rok v decembri zomrela, počas pobytu matky chodil za ňou do ústavu. To že mu daruje časť kúpnej ceny mu matka povedala v ústave, nebol tam nikto iný prítomný okrem neho, povedala to iba pred ním, pretože brat V. veľmi málo krát bol za ňou, lebo je z U. a T. a G. tiež chodili iba sporadicky za ňou. Po prevode peňazí povedal súrodencom že matka sa takto rozhodla, že peniaze resp. ich časť teda časť kúpnej ceny sa prevedie na jeho účet. Všetci traja súrodenci mu povedali, aby peniaze previedol na nový účet, on im povedal aby našli takú banku ktorá vynáša peniaze, lebo v tom čase nebol v takom zdravotnom stave aby mohol takéto niečo vybaviť. Mama mu povedala, že bol za ňou brat G., aby mu pomohla s peniazmi ale matka mu povedala, že keď bude on súhlasiť, aby mu dal peniaze. Daroval mu tisíc eur, potom už za ním nebol. Ani V. ani T. neboli pýtať od neho peniaze. Po matkinej smrti sa rozhodol, že keď daroval tisíc eur G., daruje aj T. a V. po tisícke. Zabezpečoval pohreb matky stálo to asi 800 alebo 900 eur a pomník 1500. Pred podaním žaloby boli za ním súrodenci a pýtali od neho peniaze, povedali mu, že sumu 24 tisíc eur treba vydeliť štyrmi, on sa iba smial. Nevedel povedať, čo urobil s 22.000 eurami, po porážke tieto roky mu úplne vypadli, Pri dedičskom konaní nepovedal, že matka peniaze minula povedal, že sa minuli peniaze. Uviedol, že dôkazom, že mu matka darovala peniaze je to, že prešli na jeho účet a nie na jej. So súrodencami bola dohoda, že peniaze budú používať pre starostlivosť o mamu, o tom, že sa budú deliť, dohoda nebola.
8. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že svedok Y. uviedol, že predávajúca mu oznámila číslo účtu, na ktorý boli poukázané finančné prostriedky.
9. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal preukázané, že matka účastníkov konania bola umiestnená v domove sociálnych služieb od 01.03.2008. Žalobcovia súhlasili s predajom domu vo vlastníctve ich matky, dohoda medzi bratmi bola taká, že z peňazí získaných z predaja domu sa budú v prvom rade vyplácať náklady matky za pobyt v domove sociálnych služieb, na ktoré nebude postačovať jej dôchodok, po smrti matky sa mali tieto náklady zo sumy získanej za dom odpočítať a
zvyšné peniaze sa mali rozdeliť medzi žalobcov a žalovaného rovným dielom. Matka účastníkov Y. P. dňa 9.1.2009 uzavrela kúpnu zmluvu ako predávajúca s A. Y. a jeho manželkou ako kupujúcimi, ktorou im odpredala nehnuteľnosti uvedené v zmluve - teda aj rodinný dom - za cenu 24.895,44 eura. Podľa článku II ods.2 citovanej zmluvy bola dohodnutá kúpna cena vyplatená pred podpísaním kúpnej zmluvy a predávajúca podpisom zmluvy potvrdila prevzatie celej kúpnej ceny. Podpis predávajúcej bol overený 09.01.2009 na Mestskom úrade F.. Z výpovede sporových strán bolo preukázané, že Y. P. zomrela dňa XX.XX.XXXX.
10. Z výpisu z účtu žalovaného vedeného v Slovenskej sporiteľni a.s. mal súd prvej inštancie preukázané, že na jeho účet bola dňa 09.01.2009 bezhotovostne poukázaná suma 24.895,44 eura. V čase od 30.01.2009 do 25.11.2009 žalovaný z uvedeného účtu v hotovosti vybral 23.195 eura, čo žalovaný nepoprel.
11. Zo zápisnice z dedičského konania zo dňa 20.04.2010 číslo 16D 1830/2009 napísanej na notárskom úrade L.. U. R. vyplýva, že dedičského konania po nebohej Y. P. sa zúčastnili všetci traja žalobcovia i žalovaný. V priebehu dedičského konania žalovaný vypovedal, že finančné prostriedky z predaja domu neboli v čase smrti poručiteľky v jej vlastníctve, keďže ich pred smrťou minula.
12. Z oznámenia humanitného združenia A. P. zo dňa 03.10.2013 vyplýva, že Y. P. bola klientkou tohto združenia od 01.03.2008 do 11.12.2009. Rozdiel medzi príjmom klientky a poskytovanými sociálnymi službami sa zaviazal doplácať žalovaný. Celková výška doplatku za obdobie Y. P. v tomto zariadení bola 2415,12 eura. Skutočnosť, že doplatok za pobyt platil žalovaný bola preukázaná aj príjmovými dokladmi DSS.
13. Z listinných dokladov nachádzajúcich sa v spise mal súd prvej inštancie preukázané, že celkové náklady na pohreb Y. P. boli 602,68 eura - účastníci konania potvrdili, že tieto náklady zaplatil žalovaný. Výšku nákladov na pomník preukázaná nebola, v spise sa nachádza len objednávka zo dňa 21.05.2012
- žalobcovia však potvrdili, že žalovaný pomník zaplatil a že hodnota pomníka bola 1.500 eur.
14. Súd prvej inštancie konštatoval, že z lekárskej správy L.. T. T. zo dňa 15.04.2015 vyplýva, že žalovaný bol 18.03.2015 vyšetrený, dňa 19.03.2015 mu bola podaná injekcia, okamžitá akútna hospitalizácia mu nebola navrhnutá. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 19.05.2015 vyplýva, že žalovaný mal pred pojednávaním dňa 19.03.2015 telefonovať svojmu právnemu zástupcovi, že sa pojednávania dňa 19.03.2015 nemôže zúčastniť preto, že lekár navrhol jeho okamžitú hospitalizáciu. Svedkyňa V. K. Y. (dcéra G. P.) narodená XX.XX.XXXX vypovedala, že 18.03.2015 pracovala v F. na terase v krčme , tam, kde býva ujo C., teda žalovaný a v ten deň ráno o pol deviatej ho videla ako tlačil bicykel k činžiaku kde býva.
15. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods.1, § 51, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 628 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že mal súd preukázané, že medzi účastníkmi konania teda medzi troma žalobcami a žalovaným vznikol v súlade s § 51 Občianskeho zákonníka nepomenovaný zmluvný vzťah. Účastníci konania sa dohodli, že peniaze získané z predaja nehnuteľností vo vlastníctve ich matky sa v prvom rade použijú na hradenie nákladov matky v domove sociálnych služieb a po smrti matky sa zvyšné peniaze mali rozdeliť rovným dielom medzi všetkých štyroch bratov. Nebolo dohodnuté, že peniaze budú vložené na účet žalovaného, mali byť vložené na osobitný účet založený na tento účel. Uzavretie takejto nepomenovanej zmluvy potvrdili všetci traja žalobcovia a popieral ju iba žalovaný. Zásada zmluvnej voľnosti je vyjadrená v prísloví „čo nie je výslovne zákonom zakázané, je dovolené“ (quod lege non prohibitum, lucitum est). Realizácia zásady zmluvnej autonómie znamená, že subjekt občianskeho práva sa môže samostatne rozhodnúť, či urobí alebo neurobí právny úkon (napr. či uzavrie alebo neuzavrie zmluvu, zriadi alebo nezriadi závet, nadobudne zmluvou vlastníctvo k určitej veci alebo nie), slobodne vyberá adresáta právneho úkonu (možnosť slobodnej voľby druhej zmluvnej strany), sám môže zvoliť formu (možnosť výberu zmluvného typu alebo uzavretie nepomenovanej zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka) . Zmluva uzavretá medzi navrhovateľmi a odporcom bola uzavretá v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti. Súd prvej inštancie teda mal preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcov na podanie žaloby. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že nemal preukázané, žeby matka žalovaného darovala finančné prostriedky žalovanému tak, ako žalovaný tvrdil. Nebol preukázaný priamy úmysel matky poskytnúť žalovanému dar. Skutočnosť, že matka mala žalovanému darovať finančné prostriedky, žalovaný prvýkrát uviedol až na pojednávaní dňa 18.6.2013, neuviedol ju ani v
priebehu dedičského konania, ani pri podaní odporu proti platobnému rozkazu v uvedenej veci. Žalovaný tvrdil, že finančné prostriedky z predaja domu mu mala matka darovať po návrate z mestského úradu, kde bola kúpna zmluva na predaj nehnuteľností podpisovaná. V článku II odsek 1 kúpnej zmluvy je však uvedené, že finančné prostriedky boli vyplatené kupujúcej - teda matke už pred podpísaním kúpnej zmluvy. Podľa výpisov z účtu žalovaného boli finančné prostriedky však na jeho účet poukázané dňa 9.1.2009 teda v deň podpisu kúpnej zmluvy. Medzi článkom II ods.1 kúpnej zmluvy, tvrdením žalovaného a skutočným zaplatením kúpnej ceny je teda preukázateľný rozpor. Ani žalobca v 3. rade, ktorý bol prítomný pri podpise kúpnej zmluvy nepotvrdil, že by mala matka finančné prostriedky žalovanému darovať. Svedkovia vypočutí v priebehu konania potvrdili, že matka mala rada rovnako všetkých svojich synov - nemala preto žiaden relevantný dôvod uprednostniť jedného z nich. Tvrdenie žalovaného o darovaní finančných prostriedkov matkou preto súd prvej inštancie považoval za účelové a nepreukázané.
16. Vzhľadom k tomu súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalovaného voči žalobcom došlo k bezdôvodnému obohateniu. Finančné prostriedky, ktoré žalovaný nadobudol, nenadobudol na základe darovacej zmluvy tak, ako bolo vyššie uvedené. Podľa nepomenovanej zmluvy, ktorú so žalobcami uzatvoril, mali byť po smrti matky zvyšné finančné prostriedky z predaja domu rozdelené medzi žalovaného a žalobcov rovným dielom. Žalobca však túto svoju povinnosť nesplnil, teda nadobudol majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu.
17. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú zo strany právneho zástupcu žalovaného, súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobcovia sa preukázateľne dozvedeli o vzniku bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného najskôr dňa 20.4.2010, teda v pri spísaní zápisnice o dedičskom konaní. Návrh na začatie konania bol podaný dňa 24.2.2012, dvojročná subjektívna lehota na podanie návrhu podľa § 107 odsek 1 Občianskeho zákonníka teda zachovaná bola. Podľa názoru súdu prvej inštancie došlo zo strany žalovaného k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu, žalovaný začal finančné prostriedky vyberať od 30.1.2009 a vyberal ich až do 25.11.2009, preto bola zachovaná aj objektívna desaťročná premlčacia lehota podľa § 107 odsek 2 Občianskeho zákonníka.
18. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný pri používaní finančných prostriedkov, ktoré získal pri predaji matkinho domu nepostupoval v súlade s dobrými mravmi, nielenže nedodržal dohodu so žalobcami, ale finančné prostriedky získané z predaja domu začal vyberať a používať pre vlastnú potrebu ešte za života matky. Nevedel žiadnym spôsobom preukázať ako boli tieto finančné prostriedky použité. Jeho tvrdenie, že si to už nepamätá kvôli mozgovej príhode považoval súd prvej inštancie za účelové. Poukázal na to, že žalovaný na jednej strane tvrdil, že si pamätá skutočnosť, že mu matka finančné prostriedky darovala, na druhej strane si však nepamätá na čo boli tieto finančné prostriedky použité - takéto selektívne pamätanie si vecí nepridáva tvrdeniam žalobcu na dôveryhodnosti. Naviac v zápisnici o dedičskom konaní dňa 20.4.2010 žalovaný tvrdil, že finančné prostriedky nemôžu byť predmetom dedičského konania, pretože ich mala matka pred smrťou minúť. Žalovaný však vyberal finančné prostriedky získané z predaja domu od 9.1.2009 do 25.11.2009, teda už v dedičskom konaní vedel, že tieto finančné prostriedky použil pre vlastnú potrebu a už pri dedičskom konaní nehovoril pravdu. Preto, že žalovaný minul finančné prostriedky získané z predaja domu ešte pred smrťou matky nebolo možné uplatniť určovacou žalobou, že tieto finančné prostriedky do dedičstva patria tak, ako to tvrdil právny zástupca žalovaného.
19. Vzhľadom k tomu, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného vydať žalobcom finančné prostriedky, ktoré na ich úkor nadobudol. Pri výpočte súd prvej inštancie vychádzal z čiastky, ktorá bola získaná predajom domu, teda zo sumy 24.895,44 eura, odpočítal sumu 507,75 eura a 94,93 eura, ktorú žalovaný preukázateľne použil na úhradu výdavkov spojených s pohrebom matky a sumu 2.415,12 eura, ktorú žalovaný preukázateľne zaplatil v prospech domova sociálnych služieb v čase, keď tak matka bývala., ďalej sumu 1500 eur za pomník a výslednú sumu 20.378,24 eura podelil štyrmi = 5.094,56 eura, ktorú by mal dostať podľa nepomenovanej zmluvy každý z účastníkov konania. Žalovaný však každému žalobcovi preukázateľne vyplatil po 1.000 eur, výslednú sumu, teda 4094,56 eura je žalovaný povinný zaplatiť každému zo žalobcov. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
20. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 O.s.p., teda v zmysle zásady úspechu. Žalobcovia v 1., 2. a. 3. rade si návrhom na začatie konania voči žalovanému uplatnili právo na zaplatenie sumy každému po 5.223,86 eura. Súd im priznal nárok na zaplatenie sumy každému
po 4.609,41 eura. Úspech žalobcov v konaní tak predstavoval v percentuálnom vyjadrení 78,38 % z čoho vyplýva, že žalovaný bol v konaní úspešný v rozsahu 21,62 %. Žalobcovia mali čistý úspech v konaní v percentuálnom vyjadrení 56,76 % (78,38% - 21,61% = 56,76 %), preto súd prvej inštancie uložil žalovanému i povinnosť nahradiť žalobcom trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 355,32 eura (nárok uplatnený v rozsahu 626 eur za súdny poplatok teda 56,76% zo sumy 626 eur je čiastka 355,32 eura) a titulom trov právneho zastúpenia vo výške 1.475,98 eura za 5 úkonov právnej služby (prevzatie veci a porada s klientom T.. B. M. dňa 21.08.2013, pojednávanie vo veci dňa 16.09.2013 a dňa 12.05.2014 T.. B. M., prevzatie veci a porada s klientom JUDr. V. dňa 10.09.2014, pojednávanie vo veci dňa 01.03.2016; 1 úkon právnej služby á 287,14 Eur + 2x režijný paušál za rok 2013 po 7,81 Eur, 2x režijný paušál za rok 2014 po 8,04 Eur, 1x režijný paušál za rok 2016 za 8,58 Eur).
21. O povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom sumy 15 eur a 100 eur za zmarené pojednávania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 147a ods. 1, 2 O.s.p.. Pretože žalovaný zavinil odročenie pojednávania vo veci dňa 19.03.2015 súd prvej inštancie priznal na základe uplatneného si nároku doručeného súdu dňa 24.03.2015, v zachovanej zákonnej lehote 15 dní odo dňa keď sa malo pojednávanie konať, podľa § 147a ods. 1 O.s.p. žalobcom v 1., 2. a 3. rade každému náhradu po 15 eur, čo predstavuje spolu sumu 45 eur. Taktiež priznal žalobcom v 1., 2. a 3. rade podľa § 147a ods. 2 O.s.p. náhradu spolu vo výške 100 eur za zmarené pojednávanie, pričom tento priznaný nárok žalobcov v 1., 2. a 3. rade priznal v zmysle § 149 ods.1 O.s.p. na účet právneho zástupcu žalobcov v 1., 2. a 3. rade a to v lehote podľa § 160 O.s.p..
22. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcej časti, v časti výroku o náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia, v časti výroku o náhrade za zmarené pojednávanie vo výške 15 eur a v časti výroku o náhrade za zmarené pojednávanie vo výške 100 eur podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, žiadajúc odvolací súd, aby v napadnutej časti zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcov v 1, 2. a 3. rade v celom rozsahu zamieta. Zároveň si voči žalobcom uplatnil všetky trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za odpor, zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie a z trov právneho zastúpenia v prvoinštančnom konaní vo výške 2 363,45 eura s DPH a z trov odvolacieho konania vo výške 394,70 eura.
23. Žalovaný v odvolaní poukázal na § 123 OZ a § 603 ods. 2 OZ s tým, že strany sporu nemohli platne uzatvoriť údajnú nepomenovanú zmluvu v zmysle § 51 OZ, pretože nakladali s vecou, ktorá v tom čase nebola ich vlastníctvom. Vykonaným dokazovaním je zrejmé, že sporné finančné prostriedky získané za predaj nehnuteľností patrili v okamihu predaja nehnuteľností matke žalobcov a žalovaného. Žalobcovia vo vzťahu k týmto finančným prostriedkom nemajú žiadny právny vzťah, pretože neboli účastníkmi právneho úkonu v súvislosti s týmito finančnými prostriedkami, teda neboli oprávnení s nimi nakladať a uzatvárať akékoľvek zmluvy. Matka oznámila číslo účtu, na ktorý boli poukázané peňažné prostriedky ako kúpna cena. S poukazom na uvedené je zrejmé, že matka žalovanému tieto finančné prostriedky z predaja domu darovala za to, že sa o ňu staral a hradil všetky náklady súvisiace s jej pobytom v domove sociálnych služieb od jej umiestnenia (01. 03. 2008) až do smrti. To, že žalovaný tieto náklady hradil nebolo v konaní sporné. Prvoinštančný súd vychádzal z tvrdení žalobcov, že medzi stranami bola uzavretá nepomenovaná zmluva a nevzal do úvahy skutočnosť, že matka finančné prostriedky darovala len žalovanému. Zdôraznil, že skutočnosť, že matka mala dobrý vzťah k všetkým svojim deťom nevylučuje možnosť, že by darovala sporné finančné prostriedky len jednému z nich. Poznamenal, že žalobcov je viac, a teda sa vedia na svojich tvrdeniach dohodnúť, čo jeho ako žalovaného dostáva do nevýhody. Ďalej poznamenal, že všetci dedičia v dedičskom konaní po nebohej matke, vedenom na Notárskom úrade so sídlom v M. S. Mgr. Dancziho nenamietali, súpis aktív a pasív dedičstva, ale uzavreli dohodu, ktorú všetci podpísali. Ak by teda údajná dohoda o rozdelení finančných prostriedkov existovala, žiaden zo žalobcov nenamietal, aby táto suma bola zahrnutá do dedičstva. Až neskôr, podľa zápisnice z 20.04.2010 žalobca v 2. rade sa dopytoval na finančné prostriedky z predaja rodinného domu. Ak by údajná dohoda medzi súrodencami existovala, uvedené by namietali v dedičskom konaní všetci žalobcovia. Všetci účastníci dedičského konania boli poučení o možnosti domáhať sa svojho práva žalobou mimo konania o dedičstve v zmysle § 175 ods. 1 OSP. túto možnosť nevyužili a nepodali žalobu o určenie, že sporné finančné prostriedky patria do dedičstva. Žalobcovia namiesto toho podali žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Opätovne zdôraznil, že finančné prostriedky z predaja domu nezískal plnením bez právneho dôvodu, ale na základe darovacej zmluvy, t. j. záväzkového vzťahu medzi ním a matkou. Pokiaľ ide o sumu, ktorú má zaplatiť každému zo žalobcov, poukázal na chyby
v počítaní pri výpočte tejto sumy. Namietal, že výsledná suma má byť 20377,64 eura a nie 20378,24 eura, vychádzajúc pritom z výpočtu 24895,44 eura - (507,75 eura + 94,93 eura + 2415,12 eura + 1500 eur. V súvislosti s rozhodnutím súdu o trovách konania uviedol, že súd prvej inštancie sa nezaoberal aplikáciou § 142 ods. 2 OSP. Ďalším výrokom mu súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcom v 1, 2. a 3. rade, každému náhradu za zamerané pojednávanie vo výške 15 eur, ako aj povinnosť zaplatiť im náhradu za zmarené pojednávanie vo výške 100 eur. Uvedené náhrady súd priznal žalobcom za pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť dňa 19. 03. 2015, a to vo výške 15 eur (každému z nich) a zároveň aj sumu 100 eur za to isté pojednávanie. Poukázal na to, že nie je v súlade so zákonom, aby súd žalobcom priznal túto náhradu aj vo výške 15 eur aj vo výške 100 eur a poukázal na znenie § 147 ods. 1 - 3 OSP. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že odročenie pojednávania zavinil on a preto aj dôvod odročenia pojednávania vznikol na jeho strane, nie na strane právneho zástupcu žalovaného. Poukazujúc na uvedené teda súd v uvedenej časti rozhodol nesprávne. Záverom si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
24. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobcovia uviedli, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považujú za zákonný a vecne právny. Žalovaný v odvolaní opätovne len opakuje svoje tvrdenia, ktoré uvádzal v priebehu celého konania. Poznamenali, že podstatou celej veci bola tá skutočnosť, že po smrti svojej matky bezvýhradne dôverovali bratovi, že sa spravodlivo rozdelí so zostatkom finančných prostriedkov z predaja rodinného domu, ktoré mu dala matka do dispozície. Nikdy však medzi matkou a žalovaným nebola uzavretá darovacia zmluva, a to ani ústna ani písomná. Súd správne vyhodnotil, že ide len o sumu, ktorá bola žalovanému zverená do dispozície počas života matky. Žalovaný zneužil dôverčivosť svojich bratov ohľadom zostatku sporných peňazí, pričom ich výška po odpočítaní všetkých nákladov predstavovala pre každého zo súrodencov sumu 4 094,56 eura. rovnako tak za zákonné rozhodnutie súdu považovali odôvodnenie rozhodnutia ohľadom náhrady za zmarené pojednávanie a výklad žalovaného ohľadom aplikácie ust. § 147 OSP nepovažujú za správny. Záverom si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania.
25. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť z dôvodu nesprávneho výpočtu priznaných súm, v časti výrokov o náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v časti týkajúcej sa výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade náhradu za zmarené pojednávanie vo výške 100 eur napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP zrušil, pretože neboli dôvody na vydanie takého výroku.
26. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci použitím Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30.06.2016. Následne bol prijatý nový procesný predpis - Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z., a ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016 a vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
27. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
28. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
29. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke, odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie ohľadne právneho posúdenia bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor žalobcov, súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými pre vec relevantnými skutočnosťami správne, svoje rozhodnutie kvalifikovane zdôvodnil v zmysle § 220 ods. 2 CSP, napadnutý rozsudok je v merite veci vecne správny,
avšak odvolací súd musel rozsudok v napadnutej časti priznanej istiny každému zo žalobcov zmeniť iba z dôvodu matematickej chyby súdu prvej inštancie pri výpočte priznaných súm.
30. Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zistil, že napadnutý rozsudok je v rovine odôvodnenia koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou súdom prvej inštancie na zistený skutkový stav tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom súd prvej inštancie poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver, v rámci odvolaciehokonania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Odvolací súd k tomu poznamenáva, že pod pojmom účastník konania je v civilnom sporovom súdnom konaní potrebné (od 01.07.2016) rozumieť sporovú stranu (žalobca, žalovaný).
31. Odvolací súd poukazuje na to, že je právne irelevantné, že súd prvej inštancie sa zaoberal nepomenovanou zmluvou, ktorú sporové strany mali uzavrieť, keďže v konečnom dôsledku dospel právny vzťah medzi sporovými stranami posúdil ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného na úkor žalobcov v zmysle § 451 ods. 1 OZ titulom plnenia bez právneho dôvodu.
32. Teória procesného práva podmieňuje sporovú stranu v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Sporové strany majú v konaní dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových stranách. Sporová strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú sporovú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníkov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé), ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie. Aby sporová strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočnosti sporovou stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak sporová strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú sporová strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnúť podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre sporovú stranu väčšinou za následok nepriaznivé rozhodnutie. Zákon sporovým stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné
skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer sporových strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočnosti, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.
33. V danej veci žalobca tvrdil, že mu finančné prostriedky získané za predaj nehnuteľnosti jeho matka darovala. Svoje tvrdenie však nepreukázal hodnoverne žiadnym dôkazom a teda v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Naviac darovanie spočíva v určitom úkone presne špecifikovanom, ktorý musí byť určitý pokiaľ ide o predmet darovania (výška sumy) a nemôže byť podmienený. V danom prípade žalovaný tvrdil, že mu matka darovala peniaze za predaj domu s tým, že bude z nich platiť náklady za jej pobyt v ústave. Potom nie je zrejmé akú sumu mu vlastne darovala a išlo by o úkon darovania podmienený platením jej nákladov v ústave a taký právny úkon darovania by bol neplatný.
34. Bolo nesporne preukázané i tvrdeniami oboch sporových strán, že finančné prostriedky mali ísť pre matku na novozriadený účet, avšak nakoniec sa dohodli, že budú vyplatené na účet žalovaného. Finančné prostriedky boli na účet žalovaného pripísané v deň podpísania kúpnej zmluvy. Jeho matka mohla úkon darovania urobiť až po tom čo jej bola vyplatená kúpna cena. Poukázanie finančných prostriedkov na účet žalovaného priamo od kupujúcich, nie je úkonom darovania od jeho matky. Ak by matka darovala peniaze žalovanému následne, musel by žalovaný taký právny úkon preukázať relevantným dôkazom, ktorým by bola písomná darovacia zmluva. Pokiaľ by došlo k darovaniu ústnou formou, taktiež by bolo dôkazné bremeno na žalovanom. Bremeno tvrdenia musí byť doplnené unesením bremena dôkazného. Je logické, že ak by mu matka darovalo peniaze, v dedičskom konaní na pojednávaní by túto skutočnosť uviedol a bolo by nepodstatné či v čase smrti matky mal tieto finančné prostriedky ešte k dispozícii, alebo ich minul.
35. Keďže žalovaný darovanie finančných prostriedkov od jeho matky v konaní nepreukázal, potom mali patriť do dedičstva po jeho matke, boli jej vlastníctvom bez ohľadu na to na akom účte sa nachádzali a mali byť predmetom prejednania majetku po matke žalovaného a žalobcov. Keďže žalovaný predmetné finančné prostriedky minul, žalobcovia už nemali možnosť domáhať sa žalobou určenia, že predmetné finančné prostriedky patria do dedičstva po ich matke.
36. Vzhľadom k tomu, že žalovaný si ponechal finančné prostriedky patriace matke sporových strán výlučne pre svoju potrebu, pričom mali byť predmetom dedenia a žalobcovia mali právny nárok zdediť z nich ich zákonný podiel, došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu na úkor jeho bratov - žalobcov, ktoré je povinný im vydať.
37. Súd prvej inštancie teda rozhodol vecne správne. Pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia sa však dopustil drobnej matematickej chyby. Správne vychádzal zo sumy 24895,44 eura (kúpna cena), správne odpočítal náklady žalovaného na pohreb matky v sume 507,75 eura a 94,93 eura, sumu 2415,12 eura ako úhradu za pobyt matky účastníkov v ústave a sumu 1500 eur za pomník. Výsledná suma, ktorá potom žalovanému ostala bola vo výške 20377,64 eura a nie v sume 20378,24 eura ako vypočítal súd prvej inštancie. Sumu 20377,64 treba rozdeliť na 4 diely, keďže by z dedičstva každému z bratov patril rovnaký diel, teda každému by patrila suma 5094,41 eura. Keďže každému zo žalobcov žalovaný už vyplatil sumu 1000 eur, dlhuje každému sumu 4094,41 eura, čo je výška jeho bezdôvodného obohatenia na úkor každého zo žalobcov. Rozdiel oproti výpočtu súdu prvej inštancie je len 0,15 eura u každého zo žalobcov, avšak odvolací súd musel i túto drobnú chybu odstrániť a rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť každému zo žalobcov sumu 4094,41 eura a vo zvyšku napadnutej vyhovujúcej časti ohľadne sumy 0,15 eura u každého zo žalobcov žalobu zamietol.
38. V časti trov konania a trov právneho zastúpenia odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd konštatuje, že právny zástupca si trovy právneho zastúpenia uplatnil ako za zastupovanie jednej osoby napriek tomu, že zastupoval všetkých žalobcov, avšak súd mu nemôže priznať vyššiu sumu trov právneho zastúpenia ako si uplatnil, i keď by mal nárok na sumu vyššiu.
39. V časti týkajúcej sa výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade náhradu za zmarené pojednávanie vo výške 100 eur napadnutý rozsudok odvolací súd zrušil, pretože ide o nemeritórne rozhodnutie a neexistovali dôvody pre jeho vydanie. Z obsahu spisu vyplýva, že pojednávanie stanovené na deň 19.03.2015 bolo zmarené zavinením žalovaného, pre jeho
neprítomnosť a nie zavinením jeho právneho zástupcu, preto neboli naplnené dôvody pre postup súdu podľa § 147a ods. 2 OSP.
40. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalobcom v 1. a 3. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne uznesením súd prvej inštancie.
41. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).