Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/219/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobkyne: R. D., rod. L., nar. X.XX.XXXX, bytom U. XX, F., zastúpená advokátom JUDr. Milošom Chrenkom, so sídlom Hlavná 23, Trnava, proti žalovanému: T. D., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. č. XXX, zastúpený advokátskou kanceláriou: In Medias Res, s.r.o., so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, IČO: 36 863 351, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 29. októbra 2015, č.k. 15C/27/2013-355, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním súd prvej inštancie rozhodol, že vyporiadava bezpodielové spoluvlastníctvo manželov účastníkov konania tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikazuje hnuteľné veci: 1. osobné motorové vozidlo zn. Suzuki Grand Vitara 1,9DDiS, EČ: TT 946 EL, VIN: JSAJTD44V00128039, rok výroby 2006, farba šedá metalíza, v zostatkovej hodnote 7.000 eur, 2. prenosný počítač (notebook) zn. Toshiba, kúpený v r. 2010, v zostatkovej hodnote 200 eur, do výlučného vlastníctva žalovaného prikazuje hnuteľné veci: 1. sedacia súprava zn. Eurosofa, kožená, zelená kúpená v r. 2007, v zostatkovej hodnote 300 eur, 2. rozkladací gauč v spálni látkový, kúpený v r. 2009, v zostatkovej hodnote 90 eur, 3. kombinovaná chladnička s mrazničkou zn. Elektrolux, kúpená v r. 2007, v zostatkovej hodnote 150 eur, 4. DVD prehrávač zn. Samsung, kúpený v r. 2009, v zostatkovej hodnote 10 eur, 5. automatická práčka zn. Elektrolux, kúpená v r. 2009, v zostatkovej hodnote 150 eur, 6. elektrický sporák zn. Mora, kúpený v r. 2009, v zostatkovej hodnote 100 eur, 7. vysávač zn. Bosch, kúpený v r. 2012, v zostatkovej hodnote 30 eur, ďalej do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal peňažné prostriedky na účte v P. P., a.s. č. ú.: XXXXXXXXX/XXXX podľa stavu ku dňu 21.8.2012 v sume 197,32 eur a do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal: 1. peňažné prostriedky na účte v U. Q. P., a.s., č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX podľa stavu ku dňu 21.8.2012 v sume 0,66 eur, 2. peňažné prostriedky na účte v U. Q. P., a.s., č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX podľa stavu ku dňu 21.8.2012 v sume 185,08 eur, 3. peňažné prostriedky na účte životného poistenia poistná zmluva č. 1400140851 v J. S. U., a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, podľa stavu ku dňu 21.8.2012 v sume 280,65 eura, 4. podielové listy na AXA EUR konto v AXA investiční společnost, a.s. organizačná zložka Slovensko, podľa stavu ku dňu 21.8.2012 v hodnote 188,80 eur, ďalej žalobkyni prikázal splatiť pôžičku A. D., nar. X.X.XXXX a V. D., nar. XX.X.XXXX, obaja trvale bytom Q. XXX poskytnutú na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 19.6.2006 a tiež poskytnutú vo forme splácania nimi stavebného úveru na účte č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorej výška v pomere pripadajúcom na navrhovateľku ku dňu 21.8.2012 bola v sume 13.533,17 eur a ktorej nesplatený zostatok v pomere pripadajúcom na navrhovateľku k 29.10.2015 je 6.416,34 eur a

žalovanému prikázal splatiť pôžičku A. D., nar. X.X.XXXX a V. D., nar. XX.X.XXXX, obaja trvale bytom Q. XXX poskytnutú na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 19.6.2006 a tiež poskytnutú vo forme splácania nimi stavebného úveru na účte č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorej výška v pomere pripadajúcom na odporcu ku dňu 21.8.2012 bola v sume 13.533,17 eur a ktorej nesplatený zostatok v pomere pripadajúcom na odporcu k 29.10.2015 je 0 eur a napokon žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému titulom hodnotového vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 9.650,47 eur, a to do 60 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku ( výrok I), o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania ( výrok II), uložil žalobkyni a žalovanému povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok za konanie v sume 266 eur, v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku ( výrok III), a napokon žalobkyni aj žalovanému uložil zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu každý v sume 60 eur, v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku ( výrok IV. a V.)

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 143, § 144, § 145 ods. 1 a 2, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, ods. 3, § 150, § 511 ods. 1, 2 a 3, § 628 ods. 1 a 2, § 657 Občianskeho zákonníka, vecne dôvodil, že z dokazovania mal preukázané, že účastníci uzavreli manželstvo dňa 14.8.2004, ktoré bolo právoplatne rozvedené dňa 21.8.2012, pričom medzi účastníkmi konania nedošlo k dohode o vyporiadaní ich BSM. V priebehu konania účastníci ustálili rozsah BSM pokiaľ ide o nehnuteľnosti a hnuteľné veci, ktoré majú byť predmetom vyporiadania, zhodli sa na rozsahu BSM pokiaľ ide o hnuteľné veci a na ich zostatkovým hodnotách, ako aj spôsobe rozdelenia a súd rozhodol v zmysle ich vyjadrení, pričom žalobkyni tak boli prikázané do vlastníctva hnuteľné veci v celkovej hodnote 7.200,- eur a žalovanému v celkovej hodnote 830,- eur. Pokiaľ ide o nehnuteľnosti, byt účastníkov č. XX, na X. poschodí bytového domu na adrese A. A. č. XX, A., v priebehu konania o vyporiadanie BSM predali a kúpnu cenu si rozdelili rovnakým dielom, takže tento byt prestal byť predmetom vyporiadania BSM, žiaden ďalší nehnuteľný majetok zistený nebol, pretože nehnuteľnosť dom súpisné č. XXX v Q. nadobudol žalovaný ešte pred uzavretím manželstva účastníkov konania, takže táto nehnuteľnosť patrila do jeho výlučného vlastníctva a pokiaľ svoj vlastnícky podiel na ňom previedol darovacou zmluvou z roku 2010 na svojich rodičov, nepotreboval na to súhlas žalobkyne, tento právny úkon nie je neplatný a predmetná nehnuteľnosť ani jej hodnota nemôže byť predmetom vyporiadania. Predmetom vyporiadania BSM boli ďalej aktíva - pohľadávky účastníkov voči peňažným ústavom v bankách a poisťovniach a to podľa stavu ku dňu zániku BSM, z ktorých súd prikázal časť peňažných prostriedkov do výlučného vlastníctva žalobkyne a časť do výlučného vlastníctva žalovaného tak, ako je uvedené vo výroku predmetného rozsudku. Obaja účastníci žiadali v rámci vyporiadania BSM zohľadniť tiež spoločné dlhy, ktoré vznikli za trvania BSM a každý splatil po rozvode manželstva zo svojich výlučných prostriedkov. Takto žalobkyňa žiadala zohľadniť ňou splatený stavebný úver v 1. P. P., a.s., a žalovaný žiadal zohľadniť splatenie pôžičky jeho bratovi. Existencia oboch záväzkov nebola medzi účastníkmi sporná, a z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa po zániku BSM zo svojich výlučných prostriedkov zaplatila na splatenie stavebného úveru v 1. P. P. sumu 6.860,77 eur a žalovaný splatil jednak stavebný úver 331,94 eur a tiež pôžičku svojmu bratovi v sume 5.684 eur, ktoré sumy boli predmetom vyporiadania BSM a súd ich zohľadnil pri určení vyporiadacieho podielu.

3. Žalobkyňa napokon žiadala v rámci vyporiadania BSM zohľadniť tiež peňažné prostriedky, ktoré žalovaný bez jej súhlasu a vedomia vyberal krátko pred rozvodom manželstva, pričom súd na základe predložených potvrdení a oznámení bánk a výpisov z účtov zistil, že žalovaný mal na účte v T. Q. sumu 30.251 eur, a na účte v U. Q. P., a.s. sumu 5.600 eur, ako jediné súdom zistené sumy finančných prostriedkov, s ktorými žalovaný nakladal, a ktoré bolo potrebné zohľadniť pri vyporiadaní BSM. Súd skúmal, či žalovaný pri vyberaní peňažných prostriedkov postupoval v súlade s ustanovením § 144 a § 145 O.z., keďže žalobkyňa tvrdila, že s týmito prostriedkami nakladal bez jej vedomia a súhlasu. Tvrdila, že v júni 2006 rodičia žalovaného predali svoj 3-izbový byt v A. a peniaze ako kúpnu cenu darovali účastníkom konania, pričom suma 1.800.000,- Sk bola poukázaná na účet žalobkyne a z týchto peňazí začali účastníci stavať rodinný dom v Q., peniaze priebežne vyberali a do stavby investovali. Rozostavanú stavbu aj s pozemkom v máji 2007 predali za 1.900.000,- Sk, kúpili tiež stavebný pozemok v L., ktorý rozdelili na dva samostatné pozemky. Na jednom začali so stavbou a následne všetky nehnuteľnosti so ziskom predali. Téza žalovaného, že účastníci majú spoločný dlh voči jeho rodičov z titulu údajnej pôžičky, ktorú pôžičku žalovaný údajne sám splácal, je podľa žalobkyne účelová. Podľa žalobkyne išlo o dar od rodičov žalovaného, ktorý v priebehu trvania manželstva od žalobkyne ani žalovaného nežiadali vrátiť, ani nespomínali, že by sa malo jednať o pôžičku. Na druhej strane žalovaný tvrdil, že suma 1.800.000,-Sk bola poskytnutá titulom pôžičky, z ktorej bol nadobudnutý nehnuteľný

majetok účastníkov patriaci v rozhodnom období do ich BSM, pričom žalovaný s vedomím žalobkyne splácal predmetný dlh sám zo spoločných prostriedkov a preto mu má žalobkyňa uhradiť, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok. Podľa žalovaného im rodičia poskytli aj ďalšiu pôžičku a to v sume 4.647,17 eur, ktorú sumu jeho otec splatil na stavebnom sporení účastníkov. Za účelom preukázania titulu poskytnutia peňažných prostriedkov zo strany rodičov žalovaného súd vypočul ich oboch, pričom z ich výpovedí vyplynulo, že išlo o pôžičku mladým manželom s tým, že termín splatenia pôžičky nebol dohodnutý a účastníci ju mali splatiť podľa toho, ako budú mať peniaze. V januári alebo februári 2012, keď rodičia žalovaného videli, že manželia majú peniaze, požiadali o vrátenie peňažných prostriedkov oboch účastníkov a následne žalovaný peniaze vracal tak, ako sa uvádza v čestnom prehlásení, ktoré svedkovia súdu poskytli. Z listinných dôkazov, kúpnych zmlúv, zmluvy o prevode vlastníctva bytu, z výpisu z účtu žalobkyne, z čestného prehlásenia rodičov žalovaného a ďalších listín súd prvej inštancie dospel k záveru, že bolo preukázané uzavretie pôžičky medzi rodičmi žalovaného a účastníkmi konania zo dňa 19.6.2006, na základe ktorej rodičia žalovaného účastníkom požičali bezúročne sumu 1.900.000,- Sk, pričom zmluva o pôžičke bola ústna, pretože ide o reálny kontrakt, pričom bolo preukázané odovzdanie peňažných prostriedkov dlžníkom, jednak na účet žalobkyne a jednak v hotovosti. Rovnako mal súd za preukázané, že rodičia žalovaného poskytli účastníkom titulom pôžičky aj sumu 4.647,17 eur a to formou splácania stavebného úveru otcom žalovaného, keď obaja účastníci zhodne uviedli, že stavebný úver, ktorý si bral brat žalovaného v skutočnosti bol ich úverom a z výpisov z jeho splácania vyplýva, že bol splácaný iba žalovaným a jeho otcom, ktorý podľa dokladu o zrušení trvalého príkazu na úhradu zo dňa 22.5.2012 splatil tento úver v celkovej výške 4.647,17 eur. Ako nedôvodnú preto vyhodnotil súd argumentáciu žalobkyne, že poskytnuté peňažné prostriedky 1.900.000,- Sk a v sume 4.647,17 eur boli bezdôvodným obohatením účastníkov, keď súd mal z dokazovania preukázané, že v oboch prípadoch išlo o pôžičku, pričom podľa zhodných tvrdení veriteľov i žalovaného, veritelia oboch dlžníkov vyzvali na splácanie pôžičky v januári alebo februári 2012. Žalobkyňa namietala, že žalovaný vracal pôžičku bez jej vedomia a súhlasu, pričom neplatnosti právneho úkonu vracania pôžičky, sa dovolala v konaní voči žalovanému a listom zo dňa 11.11.2013 aj voči rodičom žalovaného, preto bolo potrebné aby sa súd zaoberal platnosťou dispozície so spoločnými úsporami (prevod sumy 30.251 eur na otca žalovaného na základe Dohody o prevzatí práv a povinností zo dňa 10.5.2012, prevod na účet otca žalovaného sumy 5.600 eur z U. Q. P., a.s., prevod sumy 80 eur na účet otca žalovaného zo spoločnosti J. investičná spoločnosť a tiež sumy 4.718,28 eur z tej istej investičnej spoločnosti), a súd uzavrel, že z týchto zmlúv o pôžičke boli obaja manželia oprávnení aj povinní spoločne a nerozdielne, t.j. solidárne a peňažný dlh bol každý z manželov povinný zaplatiť v celej výške, pričom veritelia boli oprávnení celý dlh vymáhať od ktoréhokoľvek z manželov. Uspokojením pohľadávky veriteľa jedným z manželov došlo, pokiaľ ide o druhého manžela, k zániku pohľadávky s plnením. Žalovaný preto na splácanie pôžičiek nepotreboval súhlas druhého dlžníka. V danom prípade otec žalovaného ako veriteľ vyzval v roku 2012 na vrátenie dlhu oboch účastníkov konania a pokiaľ žalovaný tento dlh vrátil, nepotreboval na tieto úkony súhlas žalobkyne, pričom zo strany žalobkyne nedošlo k platnému sa dovolaniu relatívnej neplatnosti právnych úkonov. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že veritelia nežiadali 6 rokov vrátenie dlhu a že žalovaný plnil premlčaný dlh, súd bol toho názoru, že vzhľadom k tomu, že pôžička bola uzavretá bez dohodnutia doby splatnosti a veritelia požiadali o splnenie v januári alebo februári 2012 nešlo o dlh premlčaný, navyše ani prijatie plnenia premlčaného dlhu nie je bezdôvodným obohatením. Žalovaný z peňažnými prostriedkami patriacimi do BSM v sume 30.251 eur, v sume 5.600 eur, v sume 80 eur a v sume 4.718,28 eur počas trvania manželstva nakladal v súlade s ustanovením § 511 O.z. a § 145 ods. 2 O.z., preto treba tieto peňažné prostriedky považovať za spotrebované za trvania manželstva a nemôžu byť predmetom vyporiadania BSM.

4. Žalovaný však žiadal, aby mu žalobkyňa nahradila to, čo zo svojich výlučných prostriedkov po zániku BSM vynaložil na splatenie tejto spoločnej pôžičky účastníkov od rodičov žalovaného, keď dňa 26.4.2013 otcovi zaplatil sumu 13.500 eur a dňa 16.5.2013 7.150 eur, ktoré prostriedky podľa jeho tvrdenia mal z vyplatenej kúpnej ceny za predaný byt účastníkov konania, čo aj potvrdzujú priložené príkazy na úhradu a čestné vyhlásenie jeho rodičov. Keďže súd mal preukázanú existenciu pôžičky od rodičov žalovaného v celkovej výške 67.715,62 eur (t.j. 63.068,45 eur + 4.647,17 eur), ktorá bola za trvania manželstva splatená v sume 40.649,28 eur (t.j. 30.251 eur + 5.600 eur + 80 eur + 4.718,28 eur) zostávalo ku dňu zániku BSM uhradiť ešte 27.066,34 eur, z čoho žalovaný dňa 26.4.2013 zaplatil sumu 13.500 eur a dňa 16.5.2013 sumu 7.150 eur, čiže celkom 20.650 eur a zostáva k zaplateniu ešte 6.416,34 eur. Pretože pohľadávka rodičov žalovaného, ktorí sa nedomáhali splatenia pôžičky v lehote troch rokov od poskytnutia peňažných prostriedkov, by mohla byť celkom alebo čiastočne premlčaná ( napr. aj v závislosti od toho, ako bol otcom žalovaného splácaný stavebný úver) považoval súd za

správne zaviazať na splatenie nesplateného zostatku pôžičky ku dňu zániku BSM t.j. k 21.8.2012 v sume 27.066,34 eur oboch účastníkov konania v 1/2, t.j. v sume 13.533,17 eur, aby mohli podľa svojej vôle prípadne vzniesť voči veriteľom námietku premlčania, ktoré premlčanie žalobkyňa namietala, na druhej strane žalovaný plnil svojim rodičom dlh bez ohľadu na možné premlčanie. Pretože však žalovaný po zániku BSM zaplatil sumu až 20.650 eur zo svojich výlučných prostriedkov, teda viac ako je jemu určený podiel, nie je už povinný veriteľom podľa stavu ku dňu vyporiadania BSM splácať ďalej nič. Suma peňažných prostriedkov, ktorú zaplatil navyše svojho podielu za žalobkyňu, t.j. 7.116,83 eur (20.650-13.533,17 eur) bola potom zohľadnená pri určení vyporiadacieho podielu a žalobkyni súd ďalej prikázal dosplácať nesplatený zvyšok pôžičky v sume 6.416,34 eur, vo vzťahu ku ktorému môže prípadne vzniesť voči veriteľom svoju námietku premlčania.

5. Nakoniec súd vypočítal hodnotu podielu, ktorý má titulom vyporiadania BSM vyplatiť žalobkyňa žalovanému, keď žalobkyňa nadobudla hnuteľné veci v hodnote 7200 eur, z ktorých je povinná vyplatiť žalovanému polovicu t. j. 3600 eur, žalovaný však nadobudol hnuteľné veci v hodnote 830 eur, z čoho je povinný vyplatiť žalobkyni polovicu t. j. 415 eur, na hodnotové vyporiadanie hnuteľných vecí je tak žalobkyňa povinná vyplatiť žalovanému sumu 3.185 eur (3600 eur - 415 eur). Žalobkyni pripadli peňažné prostriedky v sume 197,32 eur, z čoho je povinná vyplatiť žalovanému polovicu t. j. 98,66 eur. Žalovanému pripadli peňažné prostriedky celkom 655,19 eur (0,66 eur +185,08 eur + 280,65 eura +188,80 eur), z čoho je povinný vyplatiť žalobkyni polovicu t. j. 327,60 eur. Žalovaný je povinný vyplatiť žalobkyni polovicu sumy, ktorú uhradila na splatenie stavebného úveru t. j. 3.430,39 eur ( 1 z 6.860,77 eur) a žalobkyňa je povinná vyplatiť žalovanému polovicu sumy, ktorú on uhradil na splatenie stavebného úveru t. j. sumu 165,97 eur (1/2 z 331,94 eur) a polovicu sumy, ktorú uhradil na splatenie pôžičky svojmu bratovi t. j. 2.842 eur (1/2 z 5.684 eur). Žalobkyňa je tak povinná celkom zaplatiť žalovanému sumu 2.533,64 eur, čo je 3.185 eur + 98,66 eur - 327,60 eur - 3.430,39 eur + 165,97 eur + 2.842 eur. Ďalej je žalovanému povinná zaplatiť sumu 7.116,83, ktorú za ňu zaplatil na splatenie pôžičky rodičom žalovaného po zániku BSM zo svojich výlučných prostriedkov. Celkom je tak žalobkyňa titulom hodnotového vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov povinná zaplatiť žalovanému sumu 9.650,47 eur, ktorú sumu vzhľadom na jej výšku súd uložil žalobkyni zaplatiť žalovanému do 60 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., berúc do úvahy výsledok konania, pri ktorom každý z účastníkov získal vyporiadaním hodnoty vo výške polovice v pomere k celku a výsledok konania nenasvedčoval potrebe priznania náhrady trov konania len jednej zo strán sporu, keď z listinných dôkazov vyplýva, že pred podaním návrhu na súd účastníci rokovali o vyporiadaní BSM, avšak nedošlo k dohode a v predmetnom spore napokon každý z účastníkov dostal z BSM polovicu hodnôt, ale ani jeden z nich nebol vo všetkých uplatnených nárokoch úspešný v celom rozsahu. Preto rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z nich nemá právo na náhradu trov konania, zároveň súd zaviazal oboch účastníkov spoločne a nerozdielne zaplatiť súdu súdny poplatok za konanie podľa § 6 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov a napokon uložil každému z účastníkov povinnosť nahradiť štátu trovy konania, ktoré mu vznikli na hotových výdavkoch vynaložených pri obstarávaní dôkazov z peňažných ústavov, ktoré boli vykonávané v záujme ich oboch.

7. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa a to v časti rozsudku, ktorou súd rozhodol o vyporiadaní spoločných záväzkov a o povinnosti žalobkyne vyplatiť žalovaného titulom hodnotového vyporiadania t.j. výrok I. posledné tri odseky. Odvolanie zdôvodnila tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Podľa nej súd síce správne ustálil veci tvoriace masu BSM a proti vyporiadaniu v tejto časti nemá výhrady, ani nenamieta vyporiadania peňažných prostriedkov v bankách a finančných inštitúciách, avšak nesprávne sú závery súdu týkajúce sa údajných spoločných dlhov voči rodičom žalovaného a následne z toho vyplývajúce rozhodnutie o finančnom vyrovnaní. Predovšetkým je nesprávny záver súdu o existencii údajných pôžičiek od rodičov žalovaného, ktorú považoval za preukázanú výpoveďami žalovaného, svedkov a listinnými dôkazmi. Výpoveď žalovaného ako účastníka konania je síce dôkazom, nie však dôkazným prostriedkom, ktorým sa preukazuje samotné tvrdenie žalovaného. Z listinných dôkazov potom vyplýva iba jediná skutočnosť, a to fakt, že rodičia žalovaného poukázali na účet žalobkyne dňa 20.6.2006 sumu 1.800.000,- Sk, čo však nepreukazuje právny titul plnenia a potom celý záver o existencii zmluvy o pôžičke stojí a padá na výpovedi svedkov - otca a matky žalovaného ( keďže zmluva o pôžičke mala mať ústnu formu), ktorých odvolateľka považuje za nevierohodných svedkov, keďže ide o rodičov žalovaného, teda najbližší možný stupeň príbuzenstva pričom navyše ich vzťahy sú

nadštandardne dobré, keď so žalovaným bývajú v spoločnej domácnosti a žalovaný v minulosti daroval svojim rodičom podiel v rodinnom dome v hodnote niekoľko desiatok tisíc eur, zatiaľ čo naopak, vzťahy svedkov k žalobkyni sú nepriateľské, najmä z dôvodu, že ju vinia z rozvodu manželstva a prerušili tak s ňou akýkoľvek kontakt a komunikáciu a súčasne majú záujem na výsledku konania, želajúc si procesný úspech svojho syna tak, aby nemusel žalobkyni titulom vyporiadania nič vyplatiť. Okrem nevierohodnosti svedkov nie sú vierohodné ani ich výpovede, rozpor je tak v otázke samotnej výšky, keď svedkovia uvádzali sumu 1.900.000,- Sk, avšak na účet bolo žalobkyni poukázaných iba 1.800.000,-Sk, pričom súd zvyšnú sumu 100.000,- Sk vysvetlil tak, že bola účastníkom vyplatená v hotovosti, čo je však v evidentnom rozpore s písomným čestným vyhlásením zo dňa 19.6.2006, podľa ktorého peniaze od kupujúcej D. B. prevzali svedkovia ako predávajúci. Preto nie je správny záver súdu, že išlo o peniaze poskytnuté žalobkyni a žalovanému a tieto potom súd nemohol ani zaviazať svedkom vrátiť a minimálne pri sume 100.000,- Sk nemožno vôbec mať za to, že svedkovia účastníkom poskytli peňažné prostriedky. Pokiaľ potom účastníci konania reálne od veriteľov nedostali tieto prostriedky, nemožno vôbec hovoriť o vzniku záväzku a je bezpredmetné uvažovať o tom, ako bola suma 100.000,- Sk použitá. Pokiaľ by i bolo preukázané prevzatie hotovosti účastníkmi v sume 100.000,- Sk, čo je v priamom rozpore s uvedeným čestným prehlásením, tieto peňažné prostriedky boli sčasti použité na úhradu dlhu svedkov, ktorí predávali svoj byt a preto bolo ich povinnosťou zaplatiť odmenu realitnej kancelárii, takže túto sumu 50.000,- Sk nijako nemožno považovať za plnenie poskytnuté účastníkom konania z titulu pôžičky. Súd sa nesprávne vysporiadal aj s otázkou splatnosti pôžičky, kde sa vyjadrenia žalovaného a svedkov rozchádzali, súd ale napriek rôznym tvrdeniam rozpor nevidel a vytvoril si konštrukt, podľa ktorého sa pôžička mala vrátiť až budú mať účastníci peniaze a veritelia ich vyzvú, čo je podľa odvolateľky neurčitá a nejasná kumulácia dvoch rôznych spôsobov a takáto dohoda o splatnosti nie je možná, pričom dohoda o splatnosti je druhou podstatnou náležitosťou pôžičky po určení jej výšky. Odvolateľka vidí rozpor aj pri riešení otázky požiadania o vrátenie pôžičky, keď svedkovia uviedli, že sa rozhodli o jej vrátenie požiadať, nakoľko videli, že účastníci majú peniaze z predaja pozemkov v L. a nie z dôvodu prebiehajúceho konania o rozvod. Účastníci však pozemky v L. predali v júli 2009 resp. apríli 2011, pričom veritelia údajne na vrátenie pôžičky vyzvali až v dobe prebiehajúceho rozvodového konania účastníkov v roku 2012. Odvolateľka tvrdí, že údajní veritelia nezaslali ani ústne nepredložili svoju požiadavku na vrátenie dlhu žalobkyni, pričom peniaze boli poukázané práve jej, rovnako ju žalovaný o údajnej výzve na vrátenie neinformoval a nedal jej možnosť sa k veci vyjadriť. Poukázala tiež na to, že svedkovia nevedeli vysvetliť, prečo im žalovaný daroval 1/2 v novostavbe, kde i teraz žalovaný býva a nad týmto darom neobvyklej hodnoty sa ani nezamýšľali, čo potvrdzuje že darovanie veľkých hodnôt bolo vzhľadom na nadštandardne dobré vzťahy rodine obvyklé a zároveň spochybňuje tvrdenie, že rodičia tomu istému synovi peniaze iba požičali, pričom hodnota darovanej polovice nehnuteľností je obdobná ako suma poskytnutej „pôžičky“. Údajný spoločný dlh z titulu pôžičky nebol obsiahnutý ani v návrhu dohody o vyporiadaní BSM, ktorú žalobkyni predložila vtedajšia právna zástupkyňa žalovaného, hoci sa tam inak riešili drobnosti ako mikrovlnná rúra. Z uvedeného dôvodu je odvolateľka toho názoru, že je dôvodné uvažovať o tzv. svedeckej lži a na výpoveď takýchto svedkov nemožno prihliadať. Ak teda súd založil svoj záver o existencii pôžičky výlučne na výpovedi nevierohodných svedkov a na ich výpovedi plnej rozporov, pochybil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Ak teda nie je dokázaná existencia zmluvy o pôžičke, nemožno hovoriť ani o solidárnom dlhu z titulu pôžičky a súd nemohol takýto neexistujúci záväzok vyporiadať. Obdobne nesprávny je záver aj o existencii spoločnej pôžičky od rodičov žalovaného v sume 4.647,17 eur, ktorá mala byť poskytnutá podľa záveru súdu tak, že otec žalovaného poukazoval bratovi žalovaného peňažné prostriedky na mesačné splátky úveru, ktorý si zobral brat žalovaného a účastníkom poskytol z neho peňažné prostriedky. Tento vzťah však rozhodne nemožno označiť za zmluvu o pôžičke medzi účastníkmi konania ako dlžníkmi a rodičmi žalovaného ako veriteľmi. V konaní bolo preukázané, že brat žalovaného si vzal úver zo stavebnej sporiteľne a peňažné prostriedky poskytol ako pôžičku účastníkom konania. Pokiaľ otec žalovaného poukazoval peniaze stavebnej sporiteľni, plnil namiesto dlžníka z titulu zmluvy o úvere. Dlžníkom vo vzťahu k stavebnej sporiteľni bol brat žalovaného, takže nie je správny záver súdu o tom, že otec žalovaného plnil namiesto účastníkov konania. Pokiaľ by i otec žalovaného plnil namiesto účastníkov konania, nemožno hovoriť o zmluve o pôžičke ale o plnení za iného, t.j. o bezdôvodnom obohatení. Keďže však otec žalovaného plnil za brata žalovaného, tento právny vzťah nijako nesúvisí s bezpodielovým spoluvlastníctvom účastníkov a nie je ani predmetom vysporiadania a súd teda v tomto smere vec nesprávne posúdil. V oboch prípadoch tak podľa odvolateľky súd nesprávne vysporiadaval neexistujúce záväzky zo zmlúv o pôžičkách, v dôsledku čoho jednak nesprávne prikázal splatiť zostatky týchto neexistujúcich pôžičiek rodičom žalovaného a jednak dospel k nesprávnemu záveru o povinnosti žalobkyne vyplatiť žalovaného titulom úplného finančného vyporiadania v sume 9.650,47 eur. Pokiaľ žalovaný nakladal so spoločnými

peňažnými prostriedkami a nejestvoval spoločný dlh, nemožno jeho konania považovať za konanie solidárneho dlžníka ale ako nakladanie spoločnými peňažnými prostriedkami v rozpore s ustanovením § 145 ods. 2 O.z.. Potom teda na tento neplatný právny úkon nemožno prihliadať a vec alebo úspory treba zaradiť do masy BSM a vyporiadať (R 42/1972). Keďže žalovaný sám nakladal za trvania manželstva zo spoločnými prostriedkami vo výške 40.649,28 eur, tieto peňažné prostriedky mal súd zaradiť do masy BSM a vyporiadať tak, že ich započíta žalovanému a pri takom to spôsobe vyporiadania mal žalovaný vyplatiť žalobkyni sumu 17.790,99 eur. Záverom odvolateľka uviedla, že konaním žalovaného sa cíti poškodená, keď si vymyslel spôsob ako ju pripraviť o spoločné peniaze vymyslenou tézou o pôžičke, rozhodnutie súdu považuje žalobkyňa tiež za neprijateľné, keď ako živiteľka dvoch maloletých detí s nízkou mzdou má problém uhrádzať základné životné potreby seba a svojich detí, na ktoré žalovaný nechce platiť výživné. Preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti sám zmenil tak, že vo výroku I. vypustí povinnosť splatiť pôžičku A. D. a V. D. a zaviaže žalovaného zaplatiť žalobkyni na úplné finančné vyrovnanie sumu 17.790,99 eur.

8. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť v celom rozsahu, keď mal za to, že predmetná pôžička bola objektívne v konaní preukázaná listinnými dôkazmi (výpis z účtu žalobkyne, čestné prehlásenie spoločne s jeho dodatkom, vkladmi žalovaného za účelom splátok poskytnutej pôžičky a súvisiace listinné dôkazy), potvrdenými následne svedeckými výpoveďami svedkov A. D. a V. D., ktorí verifikovali čo do titulu i okolností skutkový stav veci. Naopak, zo strany žalobkyne nebol v priebehu celého konania produkovaný žiaden smerodajný dôkaz, ktorým by aspoň sčasti vyvrátila ustálený dôkazný stav vo veci a taktiež dôveryhodnosť výpovede spomínaných svedkov. Konštatovanie žalobkyne, že výpovede svedkov sú nedôveryhodné, či dokonca lživé a nemožno na ne prihliadať, tak žiadnym spôsobom neobstojí a je treba ho považovať výslovne za účelové, nemajúce žiaden skutkový resp. právny základ. žalovaný spochybnil nepriateľský postoj jeho rodičov k žalobkyni, poukazujúc pritom na výpovede samotných svedkov, kedy svedok A. D. sa vyjadril jasne, že má k žalobkyni stále veľmi dobrý vzťah a svedkyňa V. D. uviedla, že ich vzájomný vzťah so žalobkyňou je neutrálny. Žalobkyňa tak nepreukázala objektívnym spôsobom žiaden dôvod, pre ktorý by nemali byť výpovede týchto svedkov brané do úvahy ako riadny a zákonný dôkaz. Skutočnosti týkajúce sa namietanej výšky poskytnutej pôžičky resp. splatnosti, boli všetky podrobne v rozsudku súdu prvej inštancie konkrétne vysvetlené a zdôvodnené. Zmätočne pôsobí aj vyjadrenie žalobkyne, že jej nebola doručená výzva na vrátenie „daru“. Z výpovede svedka vyplýva, že začiatkom roka 2012 bola predostretá a adresovaná obom účastníkom konania spoločne výzva na vrátenie predmetnej pôžičky. Pre záver o existencii pôžičky svedčí nepochybne i predchádzajúca pôžička poskytnutá počas trvania ich manželstva obom účastníkom, konkrétne dňa 28.3.2011 v sume 15.300 eur, rovnako ako v tomto prípade prevodom na účet žalobkyne, ktorá bola následne 3.5.2011 z účtu žalovaného prevodom na účet A. D. vrátená v celom rozsahu a v tomto prípade žalobkyňa nenamietala, že by išlo o dar a nerobila žiadne obštrukcie s vrátením finančných prostriedkov rodičom žalovaného. Nie je potom zrejmé, prečo sa snaží rozporovať pôžičku v tomto konaní. Žalobkyňa po celý čas mala a má vedomosť o reálnom titulu poskytnutia peňažných prostriedkov a rovnako aj o tom, že tieto prostriedky boli vracané rodičom žalovaného a bez relevantného dôvodu nesúhlasí s riadnym vrátením pôžičky. V tomto prípade účastníci konania vystupovali spoločne ako účastníci na strane dlžníka a ani deklarovaný nesúhlas žalobkyne so splácaním zo strany žalovaného, nemá za následok neplatnosť takéhoto konania žalovaného. Žalobkyňa ďalej na pojednávaní potvrdila aj to, že vedela, že jej svokor splácal splátky ich stavebného sporenia, čo sa týka namietanej sumy 4.647,17 a vedela aj aké finančné prostriedky majú na účtoch, i to, že žalovaný začal ich spoločnú pôžičku v máji 2012 splácať. Žalovaný tak postupoval výlučne v súlade so zákonom. Žalovaný tiež preukázateľne vrátil i ďalšiu časť spoločnej pôžičky v sume 20.650,- Sk eur a to už výlučne z osobných peňažných prostriedkov, ktoré nespadajú do BSM účastníkov, takže má právo požadovať od žalobkyne aby nahradila čo zo svojho vynaložil na spoločný dlh. Ako bezpredmetné považoval žalovaný poznámky žalobkyne, že mal darovať svoj spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome svojim rodičom ako prejav vďaky za darované peniaze, ktoré považoval za fabuláciu, navyše absolútne nesúvisiacu s predmetom konania a vyvrátili to jednoznačne aj svedkovia, ktorí potvrdili, že spomínaný podiel na rodinnom dome žalovaný nadobudol ešte pred uzavretím manželstva, takže akákoľvek dispozícia s týmto podielom nemala žiadny súvis ani dopad na BSM účastníkov konania. Poukázal tiež na to, že nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že by jej pri mimosúdnych rokovaniach o vyporiadaní BSM nebola spomenutá žiadna pôžička, pretože sama uvádza vo vyjadrení zo dňa 11.11.2013, že táto skutočnosť je jej zrejmá už od mája 2012, pričom žalovaný podotkol, že za obdobie viac ako rok a pol nepodnikla žiadne relevantné kroky, ktorými by zákonným spôsobom namietala postup žalovaného v súvislosti so splácaním pôžičky. Ako odvolací

dôvod neobstojí ani tvrdenie, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože súd vyhodnotil všetky vykonané dôkazy ako jednotlivo tak v ich vzájomnej súvislosti a presvedčivým spôsobom sa vysporiadal i s navzájom si odporujúcimi dôkazmi, ktoré podrobne zhodnotil. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že sa súd dotkol nielen samotnej podstaty prejednávanej veci ale podrobne sa zaoberal každou spornou otázkou a odpovedal na všetky podstatné a právne významné dôvody jeho rozhodnutia určitým a zrozumiteľným spôsobom. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci, z odvolania nevyplýva, aká právna norma mala byť mylne aplikovaná na zistený skutkový stav. Namietaná neplatnosť zmluvy o pôžičke nebola žiadnym spôsobom, či dôkazom dodnes preukázaná a zostáva výlučne v rovine subjektívnych tvrdení žalobkyne. Pôžička je k dnešnému dňu platná, vyvoláva s ňou spojené účinky a dodnes nebola žiadnou zo zúčastnených strán zákonným spôsobom napadnutá či dokonca vyhlásená za neplatnú. Napokon uviedol, že žalobkyňa poukazuje na neplatnosť pôžičky, pričom na druhej strane v zrejmom rozpore s týmto tvrdením namieta vôbec jej samotnú existenciu, čo zakladá zrejmú rozporuplnosť argumentácie podaného odvolania.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v celom rozsahu bez ohľadu na rozsah odvolania (§ 379 písm. c/ , v medziach daných dôvodmi odvolania (§ 380 a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 15C/27/2013 je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

11. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov spôsobom ako je uvedené v bode 1 tohto rozsudku, rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, uložil obom účastníkom zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok za konanie v sume 266,- eur a každému z nich sumu 60,- eur titulom náhrady trov štátu.

12. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke, ktorá v odvolaní uviedla v podstate rovnaké argumenty, ktorými dôvodila už v základnom konaní, a s ktorými sa už vysporiadal prvoinštančný súd. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

13. Odvolacím dôvodom tu je tvrdenie, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil pokiaľ ide o existenciu záväzkov účastníkov konania zo zmlúv o pôžičkách, v dôsledku čoho im nesprávne prikázal splatiť zostatky neexistujúcich pôžičiek rodičom žalovaného, a tiež dospel k nesprávnemu záveru o povinnosti žalobkyne vyplatiť žalovaného titulom úplného finančného vyporiadania v sume 9.650,47 eur. 14. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k rovnakým záverom ako prvoinštančný súd pokiaľ ide o existenciu oboch pôžičiek a rovnako tak za správny považoval záver súdu o nutnosti zohľadniť pri určení vyporiadacieho podielu peňažné prostriedky, vynaložené žalovaným výlučne z jeho osobných peňažných prostriedkov na splácanie spoločných dlhov, pričom odvolacím súdom nebola zistená ani nesprávnosť skutkových zistení, ani nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie. 15. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov súdom však neznamená ľubovôľu hodnotenia. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného

sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné, z nich potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané, a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. 16. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie k otázke zistenia právneho titulu, na základe ktorého rodičia žalovaného mladým manželom poskytli finančné prostriedky v sume 1.900.000,- Sk ( 63.068,45 eur) + 4.647,17 eur, vykonal viaceré dôkazy a tieto všetky vyhodnocoval tak jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, takže nemožno tvrdiť, že jediným dôkazom tu mali byť svedecké výpovede rodičov žalovaného. K záveru o existencii zmluvy o pôžičke súd dospel po komplexnom vyhodnotení výpovedí účastníkov konania, svedeckých výpovedí rodičov žalovaného ale aj predložených listinných dôkazov - čestných prehlásení rodičov žalovaného, výpisov z účtov, príkazov na úhradu, Dohody o prevzatí práv a povinností, a ďalších listín, vzal do úvahy tiež zistenie, že žalobkyňa mala vedomosť, že príslušné finančné prostriedky boli zo spoločného majetku účastníkov konania vracané postupne rodičom žalovaného ako veriteľom, pričom nepodnikla žiadne relevantné kroky, ktorými by sa snažila tomuto zabrániť, vzal tiež do úvahy, že neplatnosti právneho úkonu vrátenia pôžičky sa dovolávala žalobkyňa tak voči rodičom žalovaného, ako aj voči žalovanému až koncom roka 2013, tiež skutočnosť, že pôžičky zo strany príbuzných žalovaného boli uzavreté aj v minulosti, pričom tieto počas trvania manželstva účastníkov boli aj riadne splatené, ako aj celý súhrn zistených okolností prípadu. 17. V danom prípade prvoinštančný súd všetky vykonané dôkazy riadne vyhodnotil a to tak jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom mu nemožno vytnúť ani hodnotenie dôkazov v rozpore s pravidlami logického myslenia. Po preskúmaní spisového materiálu dospel aj odvolací súd k záveru, že žalovaný preukázal existenciu oboch pôžičiek, keď všetky žalovaným predložené dôkazy do seba logicky zapadajú a sú súladné s jeho výpoveďou ako aj výpoveďami svedkov, ktoré nemožno nevziať v úvahu len z dôvodu, že ide o rodičov žalovaného. Súd totiž vyhodnocuje vierohodnosť svedka nielen z toho hľadiska, aký má svedok vzťah k stranám sporu a k prejednávanej veci, ale tiež s prihliadnutím k tomu, aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k spôsobu reprodukcie skutočností, o ktorých vypovedá a k správaní pri výsluchu, t.j. či je svedok presvedčivý, či vypovedá s istotou, plynule, či je ochotný odpovedať na otázky a v neposlednom rade, aká je miera súladnosti tohto dôkazu s inými dôkaznými prostriedkami, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú a podobne, pričom súd vyhodnocuje vierohodnosť svedka na základe všetkých týchto hľadísk a ich celkové posúdenie potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. Z priebehu prvoinštančného konania vo vzťahu k výpovedi oboch svedkov ako aj podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by prvoinštančný súd nezohľadnil uvedené kritériá, keď s výhradami týkajúcimi sa vierohodnosti svedkov a ich výpovedí, vznesenými žalobkyňou, sa v odôvodnení aj náležite vysporiadal. Žalovaný v priebehu prvoinštančného konania produkoval množstvo dôkazov, potvrdzujúcich, že finančné prostriedky boli manželom poskytnuté jeho rodičmi titulom pôžičiek ( uzavretých v ústnej

forme), pričom žalobkyňa, tvrdiaca, že titulom tu v oboch prípadoch mali byť darovacie zmluvy, mala možnosť predložené dôkazy vyvrátiť, avšak v tomto smere neprodukovala žiadny dôkaz a svoje tvrdenie o žalovaným „vymyslenej téze o pôžičke“ ničím nepodložila. Za takejto dôkaznej situácie nemohol súd nezohľadniť skutočnosti, ktoré ohľadom okolností poskytnutia peňažných prostriedkov vyšli najavo z vykonaných dôkazov a preto správne započítal tieto spoločné dlhy manželov aj pri vyporiadaní ich BSM tak, ako to urobil a aj náležite a podrobne zdôvodnil. 18. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom okresného súdu, ktorý napriek zanedbateľným odchýlkam vo výpovediach žalovaného a svedkov vyplynul z vykonaného dokazovania a síce, že tu existovala ústna zmluva o bezodplatnej pôžičke zo dňa 19.06.2006 na sumu 1.900.000,- Sk za účelom realizácie investičných zámerov účastníkov konania, kde doba vrátenia požičaných peňazí nebola zmluvnými stranami dohodnutá, a finančné prostriedky mali byť vrátené na výzvu veriteľa, pričom zmluva o pôžičke má inak všetky potrebné náležitosti. Z dokazovania vyplýva výška pôžičky v sume 1.900.000,- Sk, keď suma 1.800.000,- Sk bola účastníkom prevedená bezhotovostne - pripísaním na účet žalobkyne a zvyšná suma 100.000,- Sk im bola odovzdaná v hotovosti. Suma 1.900.000,- Sk korešponduje kúpnej cene za byt, ktorý rodičia žalovaného predali za účelom finančnej výpomoci mladým manželom (predaj bytu rodičov žalovaného si vybavovali sami účastníci konania prostredníctvom realitnej kancelárie), aby títo prostredníctvom požičaných peňazí mohli realizovať zamýšľané investičné zámery a s ich pomocou prísť k vlastným prostriedkom, čo sa aj stalo. Rovnako sa odvolací súd stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a jeho právnymi závermi pokiaľ ide o existenciu druhej pôžičky poskytnutej manželom rodičmi žalovaného a to vo výške 4.647,17 eur, keď bolo preukázané, že brat žalovaného si zobral stavebný úver výlučne v prospech účastníkov konania, ktorí celú sumu úveru obdržali a zaviazali sa ho splácať, pričom z dokazovania vyplynulo, že stavebný úver za nich splatil vo výške 4.647,17 eur otec žalovaného. Podľa zhodných tvrdení žalovaného aj veriteľov pritom išlo jednoznačne o pôžičku, a na jej vrátenie boli dlžníci vyzvaní začiatkom roka 2012, kedy boli zároveň vyzvaní aj na vrátenie prvej pôžičky. Odvolací súd nepopiera existenciu úverového vzťahu medzi bratom žalovaného a stavebnou sporiteľňou, to však nemalo vplyv na možnosť účastníkov konania uzavrieť ústnu zmluvu o pôžičke s rodičmi žalovaného, podľa ktorej im títo poskytli sumu vo výške 4.647,17 eur s tým, že účelom pôžičky bolo dosplácanie predmetného stavebného úveru a teda vyrovnanie ich dlhu voči bratovi žalovaného, pričom je nesporné, že týmto splatením zanikol súčasne nielen dlh brata voči stavebnej sporiteľni ale súčasne dlh účastníkov konania voči bratovi žalovaného vzniknutý titulom uvedeného úveru, ktorý si pre nich vzal. Pokiaľ potom žalovaný obe pôžičky získané manželmi od jeho rodičov splatil, došlo aj k zániku pohľadávky žalobkyne, pričom na takéto splatenie dlhu žalobca nepotreboval jej súhlas. 19. Odvolací súd nemal dôvod dať za pravdu odvolateľke dôvodiacej nesprávnym právnym posúdením veci, pretože takáto vada rozhodnutia nebola zistená. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. O žiadny z uvedených prípadov však v prejednávanej veci nejde, pretože prvoinštančný súd na vec použil správne ustanovenia zákona, tieto aj správne vyložil, zároveň súd svoje rozhodnutie v tejto časti dostatočným spôsobom odôvodnil a jeho závery možno považovať za logické, objektívne a spravodlivé. Správne postupoval prvoinštančný súd, keď pri vyporiadaní majetku bývalých manželov zohľadnil finančné prostriedky, ktoré po zániku BSM žalovaný vynaložil zo svojich výlučných prostriedkov na splatenie oboch spoločných pôžičiek účastníkov, pričom odvolací súd nezistil ani žiadne nezrovnalosti vo výpočtoch, ktorými súd dospel k záverečnej sume peňažných prostriedkov potrebných na finančné vyrovnanie žalobkyne s bývalým manželom.

20. Keďže odvolací súd nezistil dôvodnosť žalobkyňou vytýkaných odvolacích dôvodov vyhodnotil odvolanie ako neopodstatnené, a keďže neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadať z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 , preto rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 s tým, že v podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný.

22. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 .

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 .

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 .

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .