Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/404/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpeného splnomocnencom: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovaným: 1/ W. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom č. XXX, Z. A., a 2/ A. X., nar. XX.X.XXXX, bytom J. X, S., o zaplatenie 8.152,41 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 27. apríla 2016, č.k. 3C/230/2012-268, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 261 ods. 3 písm. d) a § 273 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2 a 3, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a 2 a § 565 Občianskeho zákonníka, ustanoveniami Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovením § 1 a § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, keď dospel k záveru, že zmluva o úvere je uzavretá platne, a podľa zmluvy o postúpení pohľadávok a jej prílohy malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky na žalobcu. V § 524 je dané veriteľovi, podľa zmluvy o úvere postúpiť pohľadávku, pripúšťa to aj zákon o spotrebiteľských úveroch. Podľa Oznámenia Slovenskej sporiteľne a.s. táto oznamovala žalovaným podľa § 526 OZ, že pohľadávku, postupuje na žalobcu, od okamihu doručenia oznámenia mal žalovaný 1/ uhrádzať pohľadávku postupníkovi, t.j. žalobcovi. Podľa doručenky žalovaný 1/ oznámenie prevzal, žalovaná 2/ ho neprevzala. Ustanovenia VOP o fikcii doručenia, ktoré sú v jej VOP nemožno použiť, pretože sú známe ako dokument, ktorý sa mal stať podľa zmluvy o úvere jej súčasťou iba podnikateľom, ako vyplýva z dikcie a významu VOP z ustanovenia § 273 Obchodného zákonníka a platnou súčasťou zmluvy o úvere uzavretej so spotrebiteľom a platnou súčasťou zmluvy sa nemohli stať ani iné obchodné podmienky banky, pretože žalovaní nevystupovali v zmluve o úvere ako podnikatelia, ale ako spotrebitelia, nepodnikajúci v tej sfére podnikania, ako banka. Ak by sa mali stať súčasťou a zmluva o úvere, uzavretá so spotrebiteľom vyžaduje podľa zákona o spotrebiteľskom úvere písomnú formu, jej súčasti podľa § 40 ods. 1 a 3 tak isto vyžadujú, aby boli podpísané zmluvnými stranami a na dôkaz, že podmienka pre platnosť právnych úkonov, ktoré znamenajú prejav vôle účastníkov ku vzniku, zániku alebo zmene tých práv a povinností, ktoré mali byť podľa VOP a Obchodnými podmienkami obsahom zmluvy o úvere a nahrádzať obsah zmluvy sú bez podpisu zmluvných strán podľa § 40 ods. 1 a 3 neplatným právnym úkonom, žalovaných nezaväzujúcich a neprevzatím Oznámenie žalovanou

2/ nemohlo vyvolať ani fikciu doručenia oznámenia. Podľa názoru súdu v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách mal zákonodarca na mysli oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky. Ustanovenie by malo viesť banku k tomu, aby ako veriteľ dlžníka urobila úkon, smerujúci k ukončeniu záväzkového vzťahu s dlžníkom pri nesplácaní úveru. Z výpisov z účtu odporcu 1/ je zrejmé, že sa dostal s platením úveru do omeškania, pretože podľa zmluvy o úvere mal byť celý úver splatený do 20.6.2013 a z výpisu z účtu bolo preukázané, že splatených bolo iba 891,06 eur. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru po doručení výzvy dlžníkovi za podmienok stanovených v zákone o bankách alebo zmluvu vypovedať alebo od zmluvy odstúpiť. V zmluve o úvere nebol dohodnutý žiadny z týchto spôsobov ukončenia zmluvy a ako už súd uviedol v predchádzajúcej časti rozsudku, VOP, v ktorých bolo právo banky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pri omeškaní dlžníka alebo ďalšie jej práva (výpoveď zmluvy, odstúpenie od zmluvy) banka nemohla použiť, pretože VOP sa nestali platnou súčasťou zmluvy o úvere. Banka nemohla preto ani využiť možnosť danú jej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť alebo zanikol iným zákonným spôsobom. Banka mohla dať zo zmluvy iba výpoveď, ale v konaní nebolo tvrdené ani zistené, že zo strany banky alebo odporcov došlo k výpovedi zmluvy podľa zákona alebo mohli účastníci odstúpiť od zmluvy, ale iba zo zákonných dôvodov, pretože dohoda o ukončení zmluvy odstúpením medzi nimi neexistovala, podmienky odstúpenia od zmluvy o úvere boli obsiahnuté iba vo VOP. Banka zrejme nevyužila možnosť odstúpiť alebo dať výpoveď podľa zákona a navrhovateľovi postúpila pohľadávku bez toho, aby jej pohľadávka bola splatná, alebo aby jej zmluvný vzťah zanikol inak. Splatnými sa mohli stať do postúpenia pohľadávky iba jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých boli žalovaní v omeškaní. Tu súd poukazuje na § 565 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené a právo môže veriteľ môže použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Z ustanovenia je dané právo veriteľa dohodnúť s dlžníkom následok neplnenia splátok riadne a včas a veriteľ môže dosiahnuť, že dlžník stratí výhodu splátok a stane sa splatným celý dlh, resp. záväzok, resp. vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti boli iba vo VOP. Pokiaľ z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť iba tú časť pohľadávky, ktorá je splatná a v zmluve o úvere súd nenašiel dohodu strán o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru ani spôsob zániku zmluvy odstúpením od zmluvy alebo výpoveďou, za takéhoto stavu, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením nemožno urobiť záver, žeby úver bol ku dňu postúpenia splatný. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Spotrebiteľ nemôže mať záujem na tom, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou kedykoľvek za trvania úverového vzťahu postupovala pohľadávku tretej osobe, ktorá bankou nie je a nepodlieha dozoru a dohľadu NBS podľa zákona o bankách. Banka je podľa zákona o bankách povinná dodržiavať bankové tajomstvo podľa zákona o bankách, uložené mu zákonom o bankách a banke vyplývajú z tohto zákona aj ďalšie povinnosti, nie zo zmlúv uzavretých v rámci jej podnikania, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky banky na inú osobu, ktorá nie je bankou a povinnostiam podľa zákona o bankách nepodlieha sa podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom oproti vzťahu medzi bankou - postupcom a dlžníkom. Ustanovenie § 525 bráni postupovaniu z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Preto ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje postúpiť banke iba takú pohľadávku jej klienta , u ktorej sú splnené určité podmienky na inú osobu, ktorá bankou nie je a vyžaduje sa, aby bol klient aspoň 90 dní v omeškaní s platením a aby ho banka na splnenie písomne vyzvala. Ak neboli splnené predpoklady na postúpenie pohľadávky, banka neukončila záväzkový vzťah a úver pred postúpením pohľadávky nebol splatný, pohľadávka banky nie je postupiteľná, jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané, potom je postúpenie svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné medzi stranami zmluvy o postúpení pohľadávok, o ktorej existencii súd nemal pochybnosti, pretože bola na dôkaz predložená, ale aj voči dlžníkom. Voči odporcom je postúpenie podľa § 526 ods. 2 účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch podľa § 525 ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Pokiaľ banka postúpila predmetnú pohľadávku v celom rozsahu na žalobcu, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ak nebol ku dňu postúpenia pohľadávky splatný celý úver, banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane príslušenstva či poplatkov na iný subjekt a žalobca v konaní nedokázal, že boli splnené zákonné predpoklady, resp.

zákonné podmienky postúpenia, vyžadujúce sa podľa zákona o bankách od banky, a nie žalobcom, ktorá bankou nie je, to platí aj pre ním poverenú spoločnosť Platiť sa oplatí s.r.o. Žalobca nedokázal, že, že pohľadávka voči žalovaným bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Nemožno považovať za dokázané, že je postúpenie platné a že sa žalobca stal platne a účinne veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie a preto súd návrh zamietol. a v dôsledku toho súd nepovažoval. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Predpokladom pre rozhodnutie o trovách konania je podľa § 151 ods. 1 návrh účastníka. Žalovaný 1/ návrh nepodal, žalovaná 2/ v prípade úspechu alebo čiastočného úspechu žiadala, aby bol žalobca zaviazaný zaplatiť jej cestovné v súvislosti s dostavením sa na pojednávanie, momentálne ho nevyčísľuje. Nakoľko žalovaná 2/ v zákonnej lehote podľa § 151 ods. 2 O.s.p. trovy nevyčíslila, sú zmenil výrok, ktorým zaviazal žalobcu zaplatiť jej trovy konania na výrok, že sa žalovanej 2/ náhrada trov konania nepriznáva.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný a žalobcovi bola týmto odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa názoru nie je správny postup aplikácie ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách na spotrebiteľský úver takým spôsobom, že aplikáciou tohto ustanovenia sa bude určovať neplatnosť postúpenia pohľadávky a prípadný nedostatok aktívnej legitimácie nového veriteľa. Zákon o bankách ani Zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu, či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza. V tejto súvislosti poukázal na Nálezy Ústavného súdu SR z 28.4.2014, sp.zn. 4 ÚS 15/2014 a z 1.4.2015, sp.zn. I. ÚS 640/2014, ako aj Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 28.2.2013, sp.zn. III. ÚS 3900/12. Poukázal na to, že v nadväznosti na historicky rovnakú právnu úpravu tak Ústavný súd SR, ako i Ústavný súd ČR preferujú platnosť právneho úkonu, neumožňujú hľadať jeho neplatnosť „za každú cenu“, neumožňujú vyvodzovať jeho neplatnosť z okolností, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Poukázal tiež na rozsiahlu judikatúru okresných súdov. V tejto súvislosti namietol tiež tú skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napadnutý rozsudok je podľa jeho názoru postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, najmä vo vzťahu k jeho vyjadreniu zo dňa 22.4.2016, v ktorom sa podrobne zaoberal práve tými skutočnosťami, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 3C/230/2012 je zaplatenie 8.152,41 eur s príslušenstvom.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá, žalovaným nebola priznaná náhrada trov konania.

7. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

8. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania (stranou sporu), netreba, aby bol účastníkom hmotno- právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom)

alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem „vecná legitimácia“. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom tohto oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

9. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa voči žalovanému ako dlžníkovi.

10. Podľa § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávky, banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

11. Z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o ust. § 92 ods. 7) doslova uvádza; „v odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách.

12. Za správne bolo potrebné považovať skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané, že by banka vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok písomne žalovaného na splnenie omeškaných splátok poskytnutého úveru. Žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, pretože nedoložil žiadny listinný dôkaz svedčiaci o tom.

13. Ust. § 525 ods. 1 zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. citovaného zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ust. § 525 ods. 1 bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postúpiteľnosti pohľadávky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto

predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postúpiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postúpiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej postúpenie svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

14. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia z § 525 OZ, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti.

15. S prihliadnutím na vyššie uvedené bol správny záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, vzhľadom na nedostatok ktorej bolo potrebné jeho žalobu zamietnuť.

16. Odvolací súd k veci dodáva, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania - strany sporu, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne, za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúce súdu, ktorý by poprel zmysle a podstatu práva na spravodlivý proces.

17. Z dôvodu, že odvolacie dôvody odvolateľov boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadať z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 , preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil, keď tento správne podľa § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol i o trovách konania (§ 387 ods. 1 .

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešní žalovaní.

19. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .