Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4T/86/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Mačuru a prísediacich U. F. a U.É. R. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 3. 10. 2017 v Prešove, takto

rozhodol:

Obžalovaný:

T. U., nar. XX. XX. XXXX U. Q., Č. C., trvale Y. XXX, C., okr. Q., Č. C., prechodne bytom G. Q. XXXX, C., I.. Q., Č. C.,

j e vinný, že

- v období od 01. 02. 2009 do 20. 11. 2010 v Š. Y., okr. L. a inde ako obchodný zástupca obchodnej spoločnosti C. L., L.. C.. I.., L. L. Q. XX, C., I.. F., K.: XXXXXXXX, T. V., postupne preberal finančné úhrady za faktúry, ktoré mu odberatelia obchodnej spoločnosti C. L., L.. C.. I.. ako obchodnému zástupcovi platili v hotovosti, pričom tieto následne neodviedol zamestnávateľovi, ale prevzaté finančné prostriedky použil pre vlastnú potrebu, čím takto svojim konaním spôsobil obchodnej spoločnosti C. L., L.. C.. I.. celkovú škodu v sume 13.674,50 Eur,

teda

- prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu,

čím spáchal

- prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Z a t o m u s ú d u k l a d á :

Podľa § 213 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona peňažný trest vo výške 200 (dvesto) Eur.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, žeby výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jedného) roka.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkazuje poškodenú spoločnosť C. L., L.. C.. I.., L. L. Q. XXX/XX, C., I.. F., K.: XXXXXXXX so svojim nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

odôvodnenie:

Prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov podal dňa 29.7.2016 obžalobu sp. zn. XPvXXX/XX na T. U. pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 3 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v období od 01. 02. 2009 do 20. 11. 2010 v Š. Y., I.. L. a inde ako obchodný zástupca obchodnej spoločnosti C. L., L.. C.. I.., L. L. Q. XX, C., I.. F., K.I.: XXXXXXXX, pobočka V., postupne preberal finančné úhrady za faktúry, ktoré mu odberatelia obchodnej spoločnosti C. L., L.. C.. I.. ako obchodnému zástupcovi platili v hotovosti, pričom tieto následne neodviedol zamestnávateľovi, ale prevzaté finančné prostriedky použil pre vlastnú potrebu, čím takto svojim konaním spôsobil obchodnej spoločnosti C. L., L.. C.. I.. celkovú škodu v sume 28.661,69 Eur.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní poprel spáchanie skutku, a tak súd vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, svedkov Y.. Y. C., Y. C., F. F., R. L., R. Q., znalkyne H.. K.. E. F. T.., prečítaním a čítaním svedeckých výpovedí i ďalších listinných dôkazov.

Obžalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že pracoval pre firmu C. L., L.. C.. I.. od roku 2006 do roku 2010, kde pracoval ako obchodný zástupca na pobočke v Prešove a neskôr na pobočke v V. (od mája - júna 2007), pričom spoločnosť sa venovala výrobe a montáži plastových okien. Jeho úlohou ako obchodného zástupcu bolo získavať zákazky, zadávať ich do výroby a kroky s tým spojené. V Košiciach pracoval až do roku 2010, kedy došlo medzi ním a Y. C. k dohode o ukončení pracovného pomeru. V spoločnosti mal dohodu na minimálnu mzdu, ale skutočné výplaty boli vyplácané podľa tabuliek predajnosti. Pri určovaní mesačnej odmeny sa vychádzalo z toho, čo sa za mesiac predalo a bola stanovená jeho cena (tzv. nákupná) a vyhodnocoval sa rozdiel medzi nákupnou cenou a predanou cenou. Následne tú tabuľku prešiel Y. C. a následne ju schválil a na základe týchto výpočtov z tej tabuľky dostal peniaze od Y. C.. Dostal to na účtovný doklad. Z tej tabuľky mu najprv poodčítaval náklady pobočky (nájom kancelárie, používanie služobného motorového vozidla, telefón, leasing a pod.) Zvyšok peňazí išiel obžalovanému ako súčasť mzdy. Výplatná páska bola na minimálnu mzdu, ale reálne vyplácané sumy boli úplne iné. Obžalovaný nevedel uviesť koľko takto dostal peňazí, ale daň z príjmov neplatil, uvedené platil len z minimálnej mzdy ako bola dohodnutá. Na začiatku dohody bolo dohodnuté, že má dostať odmenu ako rozdiel medzi „nákupnou cenou a predajnou“, ale neskôr do toho rozdielu začali odpočítavať náklady na pobočku. Obžalovaný už pre odstup času nevedel uviesť ako dlho to takto fungovalo a po akej dobe mu začali „strhávať“ náklady pobočky z rozdielu predajnej ceny a nákupnej, podľa pôvodnej dohody ako uvádzal. Takto mali byť vyplácaní i iní obchodní zástupcovia, aj keď niektorí mali pracovať pre spoločnosť na živnosť a niektorí na zmluvu. Niekedy v roku 2010 pred rozviazaním pracovného pomeru mu pán Y. C. naznačil, že nie je loajálny k jeho firme, a to z dôvodu, že obžalovaný mal predávať okná aj pre niekoho iného, a preto s ním ukončil pracovný pomer dohodou.. Súčasťou ukončenia pracovného pomeru bola aj dohoda o finančnom vyrovnaní, lebo obžalovaný nemal vyplatené výplaty za 2 mesiace, pričom sa dohodli na sume, ktorú mu má vrátiť v celkovej výške 14.000,- EUR, kde 10.000,- EUR bolo vyplatených v hotovosti vo firme v C. v decembri 2010 a 4.000,- EUR vložil po novom roku 2011. Všetky dohody boli ústne a po tie roky mu pán C. strhával z toho rozdielu nákupnej a predajnej ceny leasing auta a všetky náklady na pobočku. Na pobočke mal i pokladňu, kde preberal hotovosť od zákazníkov a postupne ju dával do banky, kde mal prístup k účtom len ako vkladateľ. Boli dva účty, jeden bol pre peniaze fakturované a druhý pre peniaze bez faktúr. Na pobočke mali denník, ktorý nebol pre oficiálne účtovníctvo, a kde viedol jednotlivé obchodné prípady s poznámkou v tom denníku „BF“, čo znamenalo bez faktúry a „FA“, čo znamenalo s faktúrou. Niektoré platby dával fyzicky Y. C. v C.E. alebo v V. na pobočke. Tieto vyplácania súm boli proti podpisu do internej pokladničnej knihy. Dohodnuté platby po skončení pracovného pomeru prebehli podľa dohody a nie vplyvom hrozby trestného stíhania, keďže ich zaplatil tak sa dohodli na prelome rokov 2010 - 2011 a trestné oznámenie bolo podané na neho až v septembri 2012. Zároveň uviedol, že mu príde absurdné,

že 2 roky nikomu údajné chýbajúce peniaze nechýbajú a po 2 rokoch podal poškodený na neho trestné oznámenie, nikto s ním nekomunikoval, nikto ho nekontaktoval, pričom v spoločnosti po jeho odchode vedeli kde je, a mali na neho kontakt. Ešte rok a pol po ukončení zmluvy býval v Y. a v júni roku 2012 sa vrátil späť do Č. C.. Vrátená suma vo výške 14.000,- € bola suma, kde boli zohľadnené réžie na pobočku, pri ukončení pracovného pomeru prišiel do Raslavíc aj s pokladničnou knihou. Na jednaní bol obžalovaný, Y. C. a účtovníčka pani F.. Už si presne nepamätal, čo konkrétne bolo predmetom toho vysporiadania, ale súčasťou záverečného vysporiadania boli aj nevyplatené odmeny a výplaty za posledné dva mesiace, pričom podstata bola v tom, že sa dohodli ústne a dohodli sa na kompromisoch. Peniaze vyplatil z pokladničnej knihy, v ktorej boli držané v pokladničnej knihe. Škodu, ktorú si uplatňuje poškodený obžalovaný neuznal, pretože finančné vyrovnanie bolo vecou dohodou medzi ním a spoločnosťou a samotný pracovný pomer bol ukončený dohodou. Túto dohodu o ukončení pracovného pomeru podpisoval u firemného právnika Y.. Š.. Pri osobnom stretnutí v Raslaviciach boli do pokladničnej knihy dopísané položky uvádzané pani F., ktorá mu hovorila, čo má do denníka ešte ďalej dopísať. Ale na jednotlivé položky, ktoré mal dopísať si už nepamätal. Spolupráca so spoločnosťou bola bezproblémová, do posledných dní pracovného pomeru sa vkladali peniaze na účty a vracali sa.

Svedkyňa F. vypovedala, že náplňou jej práce bola evidencia dokladov, príprava všetkých účtovných dokladov pre účtovníčku a tok všetkých zákaziek i na jednotlivých pobočkách, kde mala na starosti vyplácanie miezd na základe podkladov účtovníčky. Pri kontrole pokladničných kníh zistila, že v „košickej“ boli nezrovnalosti, a chýbali tam doklady, keďže obžalovaný nebol veľmi dôsledný v zapisovaní, a stále ho musela vyzývať, že jej chýbajú doklady (k úhradám, zálohám, keďže ich neustále prekladal neskoro). Pokladničné knihy za jednotlivé pobočky si viedli obchodníci sami a po ukončení mesiaca, hneď na začiatku nového, jej mali do 10. dňa nasledujúceho mesiaca poslať podklady za predchádzajúci mesiac (to znamená vypísanú pokladničnú knihu). Buď jej ju priniesli alebo naskenovali a zaslali mailom spolu s dokladmi. V Košiciach stále evidovali vyšší peňažný zostatok na čo upozorňovala konateľa Y. C., aby túto hotovosť vybral. Neskôr pri zisťovaní stavu pokladničnej knihy postupne zisťovali nezrovnalosti ohľadne nezaplatených zákaziek a následne sa obžalovaný s konateľom dohodli o ukončení pracovného pomeru vo firme a pri tom ukončovaní mala svedkyňa nejaký súpis zákaziek, na ktorých chýbala úhrada a keď obžalovaný prišiel do Raslavíc priniesol i pokladničnú knihu, pričom svedkyňa mala súpis zákaziek z košickej pobočky, ku ktorým im chýbali úhrady a postupne s obžalovaným prechádzala každú zákazku, či je to doplatené alebo nie, podľa zadania obžalovaného. Takto po spočítaní príjmov a výdavkov jej vyšla suma okolo 28.000,- EUR, ktorá im „chýbala“. Pri tom bol prítomný pán Y. C.. Následne do pokladničnej knihy spísala sumu 28.000,- EUR, pričom obžalovaný si tam dopísal, že si tú sumu vyplatil, a to pred svedkyňou aj pred pánom C.I.. Pán C. na to zareagoval, keď to videl, že ako došiel k tejto cifre. Svedkyňa si už nespomínala ako na to reagoval pán U. a následne sa to ukončilo a v rozhovore pokračovali obžalovaný s konateľom, pričom ona ich už nepočúvala. Následne po stretnutí netrvalo dlho a obžalovaný doručil 10.000,- EUR do firmy. A potom ešte raz im na účet prišla suma 4.000,- EUR a ako poznámka na výpise z účtu bolo U.. Svedkyňa vypovedala, že v tom čase pokiaľ si dobre pamätá, všetci obchodní zástupcovia mali minimálne mzdy (od roku 2009 - 2012). Pričom o žiadnych doplatkoch a odmenách nevedela. Náklady obchodného zástupcu na pobočke platila firma (režijné náklady pobočky, nájom, telefón, energie atď.) Bolo to platené na základe faktúry, ktorá prišla do Raslavíc. Pokiaľ ide o nájmy, niektorí obchodní zástupcovia ich mohli platiť v hotovosti.

Svedok Y. C. bol v čase skutku majiteľom firmy a zároveň aj jej konateľom. Okrem problémov súvisiacich s predmetom konania nemali s obžalovaným žiadne rozpory. Asi okolo roku 2007 sa dohodli s obžalovaným, že bude zastávať funkciu obchodného zástupcu., pričom vo firme boli v tomto období možno dvaja - štyria obchodní zástupcovia. Ich náplňou bolo zháňať klientov a predať im ich produkt (plastové okná). Pán U. bol najprv prijatý na skúšku a postupne ako otvárali novú pobočku v Košiciach, bol pridelený na túto pobočku ako obchodný zástupca. V roku 2010 mali podozrenie na predaj výrobkov od iných firiem zo strany obžalovaného a rovnako obžalovaný nepristupoval svedomito ku svojej práci s adekvátnym časom odvedeným pre firmu a keďže pre firmu mal málo obchodov, skončila sa spolupráca dohodou o ukončení spolupráce.

Ku pokladničnej knihe a nedoplatkom sa dostali až keď podpísali dohodu o ukončení pracovného pomeru. Až následne začali šetriť nedoplatky a problémy. Po roku a pol to vyčistili a dali trestné oznámenie na obžalovaného, aby sa dostali k peniazom. Svedok vypovedal, že potom, čo dostali pokladničnú knihu od obžalovaného a ukončili s ním spoluprácu, tak prešli všetky jeho neodovzdávané peniaze a tak sa dostali k dlžnej sume, pričom oslovovali aj zákazníkov, či zobral peniaze alebo nezobral peniaze. Bol to dlhší proces, kým vyčíslili reálnu sumu. Obžalovaný bol odmeňovaný na základe pracovnej zmluvy, kde dostával minimálnu mzdu s tým, že raz za čas bol odmeňovaný svedkom takou motivačnou odmenou, kedy dostal od neho aj niečo iné. Takáto motivačná odmena bola možno 2-krát - 3-krát do roka a svedok ju dával v hotovosti. Išlo o odmenu 200,- EUR až 300,- EUR a išla z jeho vlastných peňazí. Neboli žiadne dohody o odmeňovaní obchodných zástupcov iným spôsobom ani s inými. Tým, že svedok nemal skúsenosti, stále skúšali nejakú metódu nastavenia provízneho systému odmeňovania obchodníkov vo firme, kde na základe rôznych tabuliek zisťovali, či ten ktorý obchodný zástupca má efektivitu alebo nemá efektivitu. Či výsledok má efektivitu, či bol ten obchodný zástupca - pobočka v pluse alebo mínuse. Bol to sumár režijných nákladov a odmien. Porady mali podľa potreby raz za dva mesiace, raz za tri mesiace. Vyhodnocovali obchod, koľko zákaziek bolo, či tá pobočka, ktorá pobočka je v pluse alebo v mínuse. Po nejakom zistení, keď zistili, že išlo o dlžnú sumu okolo 30.000,- EUR oslovili obžalovaného s tým, že by im tie peniaze vrátil, čo sa čiastočne stalo, raz 10.000,- EUR a raz 4.000,- EUR. A ku zvyšku sa nevedeli nejako dopracovať. V tom čase bol v spoločnosti výrobný program, ku ktorým mali prístup aj obchodní zástupcovia, z ktorého vedeli vyčítať, aká bola nákupná cena a z toho si vedeli určovať marže. Z tohto prehľadu sa zároveň vypočítavala efektivita pobočky po zrážaní nákladov na danú pobočku, ktoré vychádzali z účtovníctva, pričom tieto informácie preberali na poradách, kedy každému jednotlivému zástupcovi uviedli, že za toľko predali a takéto náklady boli na pobočku. Tieto tabuľky si robili obchodníci podľa toho, čo zobchodovali a vedenie to kontrolovalo a schvaľovalo alebo nie. Odmena, keď vyšla, tak sa stále porovnávalo určité obdobie a to dva až tri mesiace a keď vyšla, tak vyšla. A to tak, že napr. keď boli obdobia zimy, kedy bola celková výroba v mínuse, tak odmeny neboli. Ale keď celková výroba bola v pluse a plus oni boli v pluse, tak vtedy im dali odmeny. Tá odmena sa určila podľa tabuliek, ktoré dali oni a plus z účtovníctva nejaké ďalšie náklady firemné. O všetkých týchto nákladoch obchodní zástupcovia neboli informovaní. Odmena bola vyplácaná v hotovosti svedkom a tá išla z jeho peňazí ako od neho, fyzickej osoby, keďže bol majiteľom firmy a je ním stále, ale nie ako konateľ. Svedok nevedel uviesť prečo sa spoločnosť obrátila s vymáhaním len na trestné konanie, pričom trestné oznámenie dávali po dvoch rokoch preto, lebo ich to stálo čas, kým presne vyzistili od zákazníkov, či zaplatili za tovar a podobne. Svedok si už presne nespomínal kedy a ako skončili pracovný pomer, či to bolo na firme alebo nie, a nepamätal si presne či pri tomto stretnutí bola pani Banková, ale doniesol im pokladničnú knihu s tým, že vtedy sa dohodli na tom, že si to prejdú a overia stav, či im sedí pokladničná kniha alebo nie. Takto sa stretli s pánom U., dostali knihu, ukončili pracovný pomer a sa rozlúčili.

Svedok Y. C. bol v čase skutku zamestnancom spoločnosti ako obchodník, pričom v čase výpovede pred súdom bol už konateľom spoločnosti (od roku 2014). V čase keď bol už konateľom neregistroval, že by došlo k zaplateniu nejakých platieb zo strany obžalovaného. V čase keď bol obchodným zástupcom spoločnosti (2008 -2011) poberal minimálnu mzdy, niekedy, pričom keď jeho aktivita bola aj vyššia, dal mu majiteľ spoločnosti nejakú hotovosť, ale bolo to sporadicky za prácu navyše, možno 2 - 3 - krát do roka dostal od majiteľa peniaze v hotovosti, ale na sumu si už nepamätal. Pri odmeňovaní obchodných zástupcov záležalo od toho v akých maržách sa okná predávali, ale v C. každý očakával, že dostane nejaké extra zľavy, a tak on žiadne odmeny za objemy predaja nedostal. Ku odmeňovaniu sa vyjadril, že nejaký výkon obchodníka by tam mal byť, aby dostal obchodník aspoň minimálnu mzdu. On v tom čase nemal vedomosť ako boli odmeňovaní iní obchodní zástupcovia a ani neskôr sa to nedozvedel, keďže to neriešil s majiteľom. Minimálna mzda v období, keď tam pracoval mohla byť okolo 250,- EUR v čistom. V čase, keď robil obchodného zástupcu boli aj porady obchodných zástupcov, a to asi raz mesačne. Preberali väčšinou technické veci, ale aj objemy predaja. V prípravnom konaní svedok vypovedal, že dostával okrem minimálnej mzdy dostával k nej i provízie, pričom na hlavnom pojednávaní vypovedal o odmeňovaní úplne rozdielne, a tak bola jeho výpoveď zo dňa 22. 4. 2016 prečítaná a predložená k odstráneniu tohto rozporu, pričom svedok uviedol, že svoju mzdu vnímal ako províziu za sprostredkovanie obchodu. Takémuto odôvodneniu rozporu súd neuveril, lebo sa prieči vnútornej logike vypovedaného, kedy v prípravnom konaní svedok jasne vypovedal, že dostával popri mzde i províziu, pričom obe zložky

dostával v hotovosti. Práve pre uvedené súd neuveril jeho výpovedi na hlavnom pojednávaní vo vzťahu k tomu, že dostával len minimálnu mzdu. Odmeňovanie formou provízií v spoločnosti zodpovedá nielen jeho prvotnej výpovedi, ale i výpovedi obžalovaného a predložených tabuliek výkonnosti, ktoré boli vypracované pracovníkmi spoločnosti a ktoré boli využívané pri vyhodnocovaní efektivity obchodných zástupcov pre jednotlivé pobočky a určovanie provízií (viď položky v tabuľke). Na druhej strane vypovedal, že za provízny poriadok považuje softvér, ktorý mali vo firme, a podľa ktorého vypracovávali cenové ponuky. Fungovalo to tak, že keď obchodný zástupca predal tovar, vedel si vypočítať a odrátať sumu, za ktorú ho kúpil „od spoločnosti“ a potom z tejto sumy vedel odrátať náklady (telefón, auto a iné), ktoré s tou zákazkou mal a ten zvyšok by mala byť jeho odmena.

Znalkyňa z odboru Ekonómia a manažment, odvetvie Účtovníctvo a daňovníctvo, Personalistika H.. K.. E. F. T.. vypracovala znalecký posudok č . XXX/XXXX, pričom na hlavnom pojednávaní vypovedala v súlade so svojím znaleckým skúmaním uvedeným v predmetnom znaleckom posudku, ďalej uviedla, že ako relevantný doklad pre vypracovanie znaleckého posudku bola použitá pokladničná kniha (bez prepisu - číslovaná) za obdobie od 1. 2. 2009 - evidencia príjmov a výdavkov zamestnanca Petra U.. Z predložených dokladov vyplynulo, že za sledované obdobie vrátane počiatočného stavu dňa 1. 2. 2009 boli v danej pokladnici k dispozícii finančné prostriedky vo forme príjmov vo výške 147.460,78 EUR. V takejto istej sume sú v predmetnej pokladničnej knihe uvedené aj výdavky, čo znamená, že rozdiel, teda zostatok ku dňu 20. 11. 2010 bol 0,- EUR v pokladnici. Skúmaním predložených jednotlivých položiek pokladničnej knihy zistila, že sú tam zaevidované určité výdavky, ktoré nie sú označené o aký druh výdavku ide alebo sú vo vzťahu k predloženým dokladom (odovzdaným znalkyni na skúmanie) spochybniteľné. Ako prvý výdavok uviedla výdavok zo dňa 1. 10. 2010 vo výške 2.461,- EUR, kde ako popis výdavku je uvedené U. - výplata 5, 6, 7. Tento výdavok vnímala ako neadekvátny vo význame, že jej bola daná aj pracovná zmluva, z ktorej vyplývala mzda obžalovaného, ktorá nezodpovedá danej výplate, ktorá je tam zaevidovaná, rovnako jej boli dané aj výplatné pásky a tie nezodpovedajú predmetnej sume. Ďalšia suma, ktorá takisto nebola zdokladovaná alebo javí sa byť ako nesprávna je suma zo dňa 19. 11., kde je uvedený výdavok vo výške 20.603,89 EUR ako U. - výplata. Pre tieto výdavky platí to isté ako pri prvej položke. Ďalšie položky, ktoré sú tam uvedené opäť 19. 11. a nie je nič k tomu napísané iba „U.“ je suma 190,08 EUR a rovnako nasledujúci deň „U.“ 7.867,72 EUR. to sú tie výdavky, ktoré sú podľa jej názoru nezdokladované alebo nesúhlasia s inými dokumentami, ktoré majú o ich výške vypovedať. Následne z výpovede svedkov v trestnom spise zistila, že bolo zo strany obžalovaného uhradených dňa 8. 12. 2010 10.000,- EUR a dňa 5. 1. 2011 vo výške 4.000,- EUR, to znamená, že rozdiel je vo výške ako schodok pokladnice 17.122,69 EUR.

V konaní vypovedal svedok R. L., ktorý je od roku 2008 zamestnancom spoločnosti C. L., L.. C.. I.., kde v rozhodnom čase pracoval ako obchodný zástupca na podobnej pozícii ako obžalovaný, pričom uviedol, že od začiatku bol rovnako odmeňovaný ako doposiaľ, a to minimálnou mzdou a odmenou raz za rok. Odmeny sú dané v súvislosti od rozhodnutí konateľa a ako ohodnotí jeho výkon. Odmena je vo výške plus - mínus 100,- Eur a je vyplácaná v hotovosti. Zároveň vypovedal, že nikdy nebol odmeňovaný na základe množstva predaných okien. Na starosti mal región v okolí Starej Ľubovni a v Poprade. Každý príjem mal povinnosť zapísať do pokladničnej knihy a každú sumu, ktorú obdŕžal bol povinný odviesť na účet firmy. Na konci každého mesiaca pokladničnú knihu, teda jej kópiu odovzdával pani, ktorá mala na starosti kontrolu. Z tejto pokladničnej knihy platil bežné výdavky, a to pohonné hmoty, prípadne kancelárske potreby. Nájom, auto - leasing, či mobil neplatil, to mala na starosti centrála. Nepamätal si, ako často mali v čase skutku porady obchodných zástupcov, či to bolo raz mesačne alebo každý druhý mesiac alebo štvrťročne. On spracoval podklady pre poradu, a to objem okenných jednotiek, ktoré boli zadané do výroby. V tom období bolo vo firme 5 - 6 obchodných zástupcov. Cenovú ponuku robil na základe softvéru, ktorý mali, kde zadal rozmer okna a vyhodil mu cenu. Zľava sa dávala podľa toho, kam ho softvér pustil a aká bola konkurencia.

Svedok R. Q. pracoval v spoločnosti svojho času ako obchodný zástupca, a to v októbri 2009 na pobočke v Giraltovciach, ale neskôr, keďže sa v tíme nedarilo, tak bol preradený na funkciu vodič, kde pracuje dodnes. Na začiatku vo firme bola dohoda, že bude odmeňovaný minimálnou mzdou, pričom žiadne odmeny ani provízie nedostal. Porady obchodných zástupcov mávali a zo začiatku boli porady raz kvartálne. Majiteľ s nimi rozoberal, s každým jednotlivo ako funguje pobočka, či to bude fungovať, či to zruší alebo to zostane tak. Riaditeľ mal takú tabuľku podľa čoho on vyhodnocoval, že či bude pobočka fungovať alebo nie. On k tej tabuľke

nemal prístup, pre neho bolo rozhodujúce, čo mu šéf povedal. Prvé 3 - 4 roky o odmeny ani nežiadal, možno sa mu podarilo raz za rok dostať odmenu, ale už si nepamätal, že koľko.

Z prečítaných svedeckých výpovedí Y. Š., K.. X. S., K.. F. H.U., H. H., Q. E., K.. R. Y., Y. K., F. Š., X. U., K.. U. N., L. T. H., L. R. F., Y.. Y. L., Y. T.V., Y. F., N. V., R. M., F. Y., J. X., R. Č., Y. R., R. Q., Y. L., ku vlastnému priebehu skutku neuviedli nič, avšak potvrdili, že v obchodných praktikách firmy bolo súčasťou dodávanie tovaru na faktúry i bez nich, či že suma uvedená na faktúre nemusela stále zodpovedať i vyplatenej sume.

Za takto vykonaného, pomerne rozsiahleho dokazovania súd pristúpil k vyhodnocovaniu dôkazov. Špecifická situácia v danom prípade bola v tom, že svedkovia vypovedali s odstupom času a ich výpovede už neboli presné, alebo si veľa vecí nepamätali, keďže skutok mal byť spáchaný v období roku 2009 - 2010.

V prvom rade súd považuje za potrebné uviesť, že nevyhnutným predpokladom na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu k trestnému činu sprenevery je, že si páchateľ prisvojí cudziu vec, ktorá mu je zverená. To znamená v prvom rade, že v istej fáze konania mu veci sú zverené a v druhej, že sa rozhodne ich prisvojiť, a že ich nevráti. Jedným z logických dôsledkov tejto konštrukcie je, že je preukázaná v konaní povinnosť tieto prostriedky vrátiť a rovnako i okamih ich vrátenia.

V danej veci bol obžalovaný v rozhodnom období zamestnaný v spoločnosti C. L., L.. C.. I.. ako obchodný zástupca, konateľ spoločnosti tvrdil, že bol zamestnaný za minimálnu mzdu a len príležitostne mu dával peniaze zo svojho ako odmenu. Na druhej strane samotný obžalovaný uviedol, že bol odmeňovaný podľa svojich výkonov, že bol vyplácaný na základe provízii, ktoré boli vyhodnocované. Uvedené vyplácanie popreli svedkovia R. Q. E. R. L. (rovnako obchodní zástupcovia v danej spoločnosti, ktorí tam pracujú doposiaľ), avšak v tom čase obchodný zástupca Y. C. vo svojej prvotnej výpovedi z prípravného konania priznal, že v spoločnosti fungoval provízny systém, na hlavnom pojednávaní uvedené poprel s odôvodnením, že “svoju mzdu vnímal ako províziu za sprostredkovanie obchodu“. Uvedené odôvodnenie rozporov považoval súd za účelové a absurdné, ktorému chýbala vnútorná logika, keďže mali obchodní zástupcovi dostávať minimálnu mzdu, čo zo svojej podstaty vylučuje odvíjanie mzdy podľa množstva predaja. Nehovoriac o tom, že samotný svedok Y. C. priznal, že obchodní zástupcovia mali k dispozícii pri určovaní ceny špeciálny softvér, kde si vedel vypočítať svoju odmenu. Tomuto tvrdeniu zodpovedajú i predložené tabuľky na č. l. 436 a 437 - mzda august 2009 a mzda júl 2009, z ktorých je možné badať nejakú evidenciu zákazníkov a vyhodnocovanie zisku. Rovnako z prehľadu mesačných nákladov na č. l. 496 a 497 vo vzťahu ku pobočke Košice je možné vidieť vyhodnocovanie jednotlivých položiek a prípadné odmeňovanie. Samotný konateľ spoločnosti v období skutku priznal, že boli robené pravidelné porady obchodných zástupcov, kde sa vyhodnocovala výkonnosť obchodných zástupcov. V zásade v podobnom duchu vypovedali obchodní zástupcovia L. E. Q., aj keď svedok Q. vypovedal, že k tej tabuľke nemal prístup. Súd považuje za potrebné uviesť, že v konaní sa nepodarilo bez dôvodných pochybností preukázať spôsob odmeňovania zamestnanca U. (obžalovaného), avšak preukázanie presného odmeňovanie ani nebolo nevyhnutné pre ďalšie úvahy súdu. Obžalovaným prezentovaný spôsob odmeňovania rovnako nepriamo potvrdil i ďalší obchodný zástupca C. V., ktorý vypovedal, že sa pri odmeňovaní zohľadňovali jeho obchodné výsledky a odmena sa ponížila o náklady pobočky. Rozhodujúce teda bolo, že bolo preukázané, že obžalovaný nedostával len minimálnu mzdu, ale dostával peniaze od konateľa aj iným spôsobom. Uvedenému konvenuje nakoniec i tá skutočnosť, že napriek tomu, že znalkyňa K.. F. vo svojom znaleckom posudku konštatovala, že v pokladničnej knihe eviduje viacero pre ňu nepreukázaných výdavkov napr. výdavok zo dňa 1. 10. 2010 vo výške 2.461,- EUR, kde ako popis výdavku je uvedené U. - výplata 5, 6, 7, ale i výdavok z dňa 19. 11., kde je uvedený výdavok vo výške 20.603,89 EUR ako U. - výplata, ale i výdavok z nasledujúceho dňa „U.“ 7.867,72 EUR, a teda celkové výdavky v hodnote 31.122,69 Eur (bez odrátania platieb dodatočných v decembri 2010 vo výške 10.000,- Eur a v januári 2011 vo výške 2.000,- Eur), samotný poškodený si v trestnom konaní uplatňoval prakticky od začiatku sumu 13,674,50 Eur. Z uvedeného je zrejmé, že medzi obžalovaným a poškodeným museli byť vzťahy, dohody, ktoré sa nepodarilo súdu napriek snahe objasniť, keďže formálne podľa znalkyne ona evidovala nepreukázané výdavky v konečne celkovej hodnote v sume 19.122,69 EUR a poškodený napriek vedomosti o

uvedenom, počas celého trestného konania zotrval na uplatnenom nároku v oveľa nižšej výške.

Rovnako v konaní nebolo preukázané akým spôsobom, respektíve na čom sa dohodli zamestnávateľ s obžalovaným pri ukončení pracovného pomeru ku dňu 30. 11. 2010. Vo vzťahu k záverečnému vyporiadaniu vypovedala i svedkyňa F., ktorá vypovedala, že s obžalovaným za prítomnosti Y. C. prechádzala pokladničnú knihu, pričom tam boli postupne dopisované sumy, ktoré im vychádzali ako tie, ktoré neboli vo vzťahu ku spoločnosti vyporiadané a došli k sume 28.661,69 EUR, pričom ďalej už jednali len pán C. Y. (vtedajší konateľ spoločnosti) a obžalovaný a ona nevedela uviesť obsah rozhovoru. Za stavu, že súd nemal preukázané podmienky za akých sa obžalovaný s konateľom Y. C. dohodol na ukončení pracovného pomeru a presnom preukázaní nielen sumy, ale najmä okamihu na ktorom sa dohodli strany, že má dlžné peniaze obžalovaný vrátiť, súd vychádzal pri ustaľovaní týchto skutkových okolností v zmysle zásady v pochybnostiach v prospech páchateľa, a teda vzhľadom na to, že obžalovaný po ukončení pracovného pomeru uhradil v dvoch splátkach 14.000 € (dňa 8. 12. 2010 10.000,- EUR a dňa 5. 1. 2011 4.000,- EUR). Súd mal za nepochybne preukázané, že zvyšok dlžných peňazí mal obžalovaný úmysel si ponechať pre vlastnú potrebu. Keďže poškodený si uplatnil v trestnom konaní náhradu škody vo výške 13,674,50 Eur mal súd za to, že to bolo suma, ktorá bolo zo strany obžalovaného neoprávnene prisvojená (všetky ostatné celkové sumy, ktoré sa objavili v trestnom konaní - napr. znalkyňou uvádzaná suma, či suma v pokladničnej knihe boli vo vyššej výške, a preto súd v pochybnostiach šiel v prospech obžalovaného).

Na základe vyššie uvedených skutkových úvah súd ustálil priebeh skutku tak, ako je uvedené v skutkovej vete rozsudku.

Po právnej stránke bolo potrebné takéto konanie posúdiť ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, pretože obžalovaný prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu.

Pokiaľ ide o subjektívnu stránku spáchaného činu, tam mal súd za to, že obžalovaný konal v priamom úmysle, keďže chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom.

Trest má byť vyvážený, aby zabezpečil náležitú ochranu našej spoločnosti a prevýchovu páchateľa, pričom súčasne iných odradí od páchania trestných činov a vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa.

K osobe obžalovaného T. U. súd zistil, že je rozvedeným, žije v spoločnej domácnosti s priateľkou a 3 deťmi, je zamestnaný. Z miesta bydliska bol vysoko pozitívne hodnotený, zapája sa do práce s mládežou pri tréningu futbalu. Obžalovaný v minulosti nebol súdne trestaný.

Obžalovanému T. U. bol ukladaný trest odňatia slobody vo vzťahu k prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 2 Trestného zákona, kde zákon ukladá možnosť uloženia trestu odňatia slobody od jedného roka až 5 rokov. Páchateľovi poľahčovalo, že pred spáchaním prečinu viedol riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.). Súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona. Za stavu ustálenia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v pomere 1:0, súd upravoval trestnú sadzbu zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona, a tak prichádzalo do úvahy uloženie trestu v trestnej sadzbe od jedného roka až po 3 roky a 8 mesiacov.

Súd berúc do úvahy osobné pomery obžalovaného (doposiaľ nebol súdne trestaný a doterajší život obžalovaného) mal za to, že účel trestu je možné v danom prípade dosiahnuť i trestom peňažným vo výške 200,- EUR a pre prípad, že by bol výkon trestu zo strany obžalovaného úmyselne zmarený mu súd určil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 roka.

Pri ukladaní trestu súd nemohol nebrať do úvahy, doterajší život obžalovaného a najmä okolnosti, za ktorých bol skutok spáchaný. Súd vyhodnocoval pri ukladaní trestu nevysporiadané vzťahy medzi obžalovaným a poškodeným ohľadne vzájomných nárokov (obžalovaný tvrdí, že dlžná suma predstavuje dohodnutú odmenu za jeho prácu). Súd na tomto mieste uvádza, že aj keby jeho tvrdenie bolo pravdivé, nemal právo si peniaze ponechať, ale mal sa ich vyplatenia domáhať súdnou cestou. U

vedené nemá vplyv na posúdenia trestnoprávnej zodpovednosti páchateľa, avšak súd uvedené okolnosti vyhodnocoval vo vzťahu k výške a druhu trestu.

Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody súd odkázal poškodenú spoločnosť C. L., L.. C.. I.., so svojim nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, keďže bez dôvodných pochybností (vyžadovaných v trestnom poriadku) nemal preukázané vzájomné pracovnoprávne nároky medzi obžalovaným a poškodeným, kedy z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný bol odmeňovaný inak ako uvádzal poškodený (teda nielen minimálnou mzdou), avšak uvedené je potrebné a možné prejednať pred súdom v civilnom konaní, kde na hodnotenie dôkazov nie je nevyhnutné v rozsahu „bez dôvodných pochybností“, avšak „postačuje“ v zmysle zásady „porovnanie pravdepodobnosti tvrdení“. Na základe vyššie rozvedených úvah súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomu rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na Okresnom súde Prešov. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Rozsudok možno napadnúť odvolaním len v niektorej jeho časti alebo sa odvolania výslovne vzdať. V prospech obžalovaného môžu rozsudok odvolaním napadnúť i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh, pokiaľ to nie je proti jeho vôli. Poškodený môže odvolaním napadnúť rozsudok pre nesprávnosť výroku o náhrade škody. Odvolanie je treba podať na súde, proti ktorému rozsudku smeruje, a to v štyroch vyhotoveniach.