Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoKR-2-2017.pdf
PDF · 193.23 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoKR/2/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci žalobcu: Ing. F. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, XXX XX S. - M. O., právne zastúpeného Advokátska kancelária Mišík, s.r.o., so sídlom Bajkalská 21/A, 821 09 Bratislava, IČO: 36 862 746, proti žalovanému: JUDr. Dušan Paulík, sídlo kancelárie Kukučínova 18, 974 01 Banská Bystrica, správca úpadcu: Akadémia vzdelávania o.z., so sídlom Jarná 13, 010 01 Žilina, IČO: 00 441 074, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Ivanom Kotlebom, advokátom, so sídlom Kukučínova 18, 974 01 Banská Bystrica, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi 69/2014-74 zo dňa 20.09.2016, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi 69/2014-74 zo dňa 20.09.2016 p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 29.03.2016 zamietol. Žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 32 ods. 1, 5, 9 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (znenie tohto ustanovenia platné a účinné od 1.1.2012 - ďalej už len „ZKR"), § 9 ods. 1, 2, 3 ZKR, § 95 ods. 1, 2, 3, 4 ZKR, súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd") žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že za nesporne mal preukázanú skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Žilina sp.zn. 2R/3/2013 zo dňa 28.07.2014, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 149/2014 dňa 05.08.2014 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu Akadémia vzdelávania, o.z., so sídlom Jarná 13, Žilina, IČO: 00 441 074. Žalobca si uplatnil v konkurznom konaní pohľadávku voči úpadcovi prihláškou zo dňa 09.09.2014 doručenou správcovi dňa 12.09.2014. Predmetnú pohľadávku žalobca prihlásil v základnej prihlasovacej lehote ako inú pohľadávku v celkovej sume 184.088,69 Eur, ktorú správca preskúmal a zapísal do zoznamu pohľadávok pod č. 53/J1. Oznámením zo dňa 21.10.2014, ktoré žalobca preukázateľne prevzal prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu dňa 27.11.2014, správca poprel žalobcom prihlásenú pohľadávku čo do prihláseného poradia z dôvodu postavenia veriteľa ako spriaznenej osoby dlžníka podľa § 9 ZKR s oznámením, že pohľadávka bude uspokojená v súlade s § 95 ZKR ako podriadená pohľadávka. Incidenčnú žalobu, v rámci ktorej sa žalobca domáha určenia svojej popretej pohľadávky žalobca doručil Okresnému súdu Žilina dňa 09.12.2014.
3. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie v tejto veci je konaním na základe žaloby podľa § 32 ods. 9 ZKR, zaoberal sa okresný súd primárne skúmaním, či je žaloba podaná v tejto veci včas, teda pred uplynutím hmotno-právnej prekluzívnej lehoty na jej včasné podanie. V tomto smere bol vykonaný dôkaz oboznámením listom žalovaného - pôvodného správcu konkurznej podstaty označeného úpadcu zo dňa 21.10.2014, ktorým žalobcovi oznámil popretie poradia pohľadávky prihlásenej pod č. 53/J1 v konkurznom konaní „tunajšieho súdu sp. zn. 2R/3/2013". Pri zohľadnení skutočnosti podania žaloby na okresný súd dňom 09.12.2014, ako vyplývalo z prezentačnej pečiatky, ktorou je opatrené č.l. 1 spisu a zároveň pri zohľadnení v konaní nesporného tvrdenia žalobcu vyplývajúceho priamo i z dôvodov písomného vyhotovenia žaloby a vrátenej doručenky, že písomné oznámenie o popretí bolo žalobcovi doručené 27.11.2014, bolo nevyhnutné skonštatovať, že žaloba v tejto veci bola podaná včas, teda pred uplynutím lehoty 30 dní od doručenia písomného oznámenia žalovaného o popretí predmetnej pohľadávky žalobcovi.
4. Okresný súd sa zaoberal skúmaním dôvodnosti žaloby vo väzbe na rozsah popretia pohľadávky žalobcu v konkurznom konaní, keď žalobca žiadal určiť právny dôvod, výšku, vymáhateľnosť a poradie prihlásenej pohľadávky pri súčasnom posúdení dôvodnosti popretia predmetnej pohľadávky žalovaným. Základnou medzi účastníkmi spornou skutočnosťou bolo posúdenie charakteru žalobcom popretej pohľadávky vo väzbe na postavenie žalobcu ako spriaznenej osoby dlžníka. Žalobca potvrdil, že medzi žalobcom a úpadcom existoval pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou zo dňa 09.05.1978, ktorá sa však netýkala výkonu funkcie žalobcu ako vedúceho zamestnanca, z čoho žalobca dovodzoval vo vzťahu k úpadcovi záver, že žalobca nebol vedúcim zamestnancom ani štatutárnym orgánom úpadcu, a teda nemôže mať postavenie spriaznenej osoby úpadcu. ZKR pre účely konkurzného konania určuje, ktoré osoby sa považujú za spriaznené osoby dlžníka. Pri právnickej osobe zákon za spriaznenú osobu vždy považuje štatutárny orgán alebo člena štatutárneho orgánu v prípade kolektívnych orgánov a ďalej vedúceho zamestnanca, prokuristu alebo člena dozornej rady právnickej osoby, pričom vedúceho zamestnanca zamestnávateľa definuje Zákonník práce v § 9 ods. 3, a to tak, že okrem jeho štatutárnych orgánov sú to aj jeho ďalší zamestnanci, ktorí sú poverení vedením na jednotlivých stupňoch riadenia zamestnávateľa a sú oprávnení určovať a ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny.
5. Z listinných dôkazov predložených stranami sporu, okresný súd dospel k záveru, že žalobca má postavenie spriaznenej osoby dlžníka. Zo žalobcom predloženej manažérskej zmluvy nesporne vyplýva, že žalobca vystupoval vo funkcii ústredného riaditeľa Akadémie vzdelávania o.z. za súčasnej existencie pracovného pomeru žalobcu k úpadcovi (čl. VI bod 2 Manažérskej zmluvy). Z hľadiska posúdenia otázky spriaznenosti nebolo podľa okresného súdu relevantné, či pracovná zmluva priamo upravovala pre žalobcu výkon riadiacej činnosti, ale či žalobca túto činnosť skutočne vykonával, či žalobca bol v mene úpadcu oprávnený konať vo vzťahu k tretím osobám. Výkon riadiacej funkcie žalobcom mal okresný súd preukázaný aj z ďalších listinných dôkazov predložených žalovaným, napríklad zo Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi úpadcom ako objednávateľom diela, v mene ktorého konal žalobca v postavení štatutárneho orgánu a zhotoviteľom - spoločnosťou Energy Pro, s.r.o. zo dňa 10.01.2011, zo splnomocnenia udeleného úpadcom pre Ing. V. X. na právne úkony potrebné a súvisiace so Zmluvou o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa 21.06.2010, kde za stranu žiadateľa - úpadcu konal ako jej štatutárny orgán žalobca, z potvrdenia Ministerstva vnútra SR zo dňa 17.06.2004, ktorým Ministerstvo vnútra SR potvrdilo schválenie stanov dobrovoľnej organizácie úpadcu a ktoré obsahuje označenie štatutárnych zástupcov združenia, medzi ktorými je uvedený ako ústredný riaditeľ - žalobca Ing. F. Z.. Rovnako zo stanov Akadémie vzdelávania čl. 12 bod 1 je zrejmé, že ústredný riaditeľ Akadémie vzdelávania je štatutárnym orgánom Akadémie vzdelávania a je oprávnený samostatne konať vo všetkých veciach. Z vykonaných dôkazov mal okresný súd tak nesporne preukázané postavenie žalobcu ako spriaznenej osoby s dlžníkom podľa § 9 ods. 1 písm. a) ZKR.
6. Vo vzťahu k namietanej retroaktivite § 95 ods. 3 ZKR a návrhu žalobcu na prerušenie konania okresný súd poznamenal, že obligatórne dôvody prerušenia konania upravuje Civilný sporový poriadok v § 162 a § 163 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP"). V zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd") návrh na začatie konania. Okresný súd mal za to, že v posudzovanej právnej veci neboli splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov a rovnako mal za to, že v predmetnej právnej
veci nemôže ísť o prípad pravej retroaktivity, ale v medziach ústavných princípov prípustnú nepravú retroaktivitu. Pokiaľ žalobca namietol retroaktivitu § 95 ods. 3 ZKR, ktorá je nezlučiteľná s obsahom princípu právneho štátu, s takýmto záverom žalobcu sa okresný súd nestotožnil. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov, avšak zákonodarca prípadným novým právnym predpisom prináša určité zmeny práv a povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona, tak, že mení ich režim, to znamená, že v prípade nepravej retroaktivity sa za prípustné považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv, alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah (uznesenie NS SR zo dňa 29.06.2010, sp. zn. 4Cdo 98/2010). Z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva prípustnosť nepravej retroaktivity. To znamená, že nová právna úprava sa môže dotýkať už nadobudnutých práv a je možná vtedy, ak to odôvodňujú „závažné dôvody všeobecného záujmu" a ak prípadné zásahy ustanovené novou právnou úpravou rešpektujú aj princíp proporcionality. Judikatúra Ústavného súdu SR je založená na ústavne akceptovateľnom princípe, podľa ktorého je možné výnimočne uplatniť aj retroaktivitu ustanovenia zákona, a to v prípade závažných dôvodov všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobody tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu. Aplikácia zásady ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcej z princípu právnej istoty prichádza v prípade legislatívnych zmien do úvahy predovšetkým v tých situáciách, v ktorých by nimi mali byť dotknuté právne úkony uzavreté v súlade s platnou právnou úpravou v čase ich uzavretia, a to takým spôsobom, ktorý môže viesť k strate ich právnej účinnosti alebo platnosti. V záujme ochrany veriteľov a naplnenia účelu a základného zmyslu konkurzného konania, ktorým je dosiahnuť speňažením majetku dlžníka maximálne kolektívne uspokojenie veriteľov dlžníka, a to pomerne pre nezabezpečených veriteľov alebo oddelene pre zabezpečených veriteľov dlžníka, zákonodarca upravil osobitne prednostné poradie uspokojovania niektorých pohľadávok s dopadom na posun ostatných pohľadávok. Režim prednostných pohľadávok je daný povahou týchto nárokov, resp. momentom ich vzniku. V prípade podriadených pohľadávok a pohľadávok, ktoré patrili alebo patria osobe spriaznenej s dlžníkom, zmeny právnej úpravy reflektovali na potrebu zvýšenia zodpovednosti štatutárnych orgánov, príp. vedúcich zamestnancov pri riadení spoločnosti a vychádzali z predpokladov, že práve tieto osoby v podstatnej miere zapríčinili negatívne výsledky hospodárenia dlžníka s vyústením do jeho insolventnosti. Súčasne spravidla ide o osoby, ktoré neprejavujú záujem na legitímnom cieli dosiahnuť pre veriteľov dlžníka čo najvyššiu mieru uspokojenia jeho pohľadávok. Z uvedeného je zjavné, že legislatívnymi zmenami, ktoré žalobca namieta, bol štátom sledovaný významný cieľ a verejno- prospešný záujem, a to s využitím prípustných zákonných nástrojov verejnej moci. Pre prerušenie konania nestačí, ak má o (ne)ústavnosti zákona pochybnosti strana sporu, ale ak prerušenie konanie závisí od zistenia konajúceho súdu, ktorý ak v danom prípade nezistil prípadný rozpor dotknutej právnej úpravy s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, tak nie je povinný konanie prerušiť. Okresný súd nezistil dôvody neprípustnosti nepravej retroaktivity § 95 ods. 3 ZKR v znení platnom a účinnom od 01.01.2012, návrh na prerušenie konania žalobcu zamietol, a to postupom podľa § 162 ods. 3 CSP.
7. V zmysle § 32 ods. 9 ZKR v prípade popretia pohľadávky veriteľa je právnou ochranou veriteľa podanie incidenčnej žaloby v zákonom stanovenej lehote, a to v rozsahu, v akom bola pohľadávka veriteľa popretá. Žaloba podaná v tej časti, v ktorej bola pohľadávka zistená, je nedôvodná a vedie k zamietnutiu žaloby. Z nesporných tvrdení strán sporu a vykonaných listinných dôkazov (oznámenie správcu o popretí pohľadávky) je zrejmé, že správca úpadcu poprel poradie veriteľom prihlásenej pohľadávky, pričom právny dôvod, vymáhateľnosť a výška pohľadávky veriteľa nebola medzi stranami sporná a správcom ani popretá. Keďže incidenčné konanie má právnu povahu určovacieho konania, avšak veriteľ nemusí preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na podanie žaloby, je daný právny záujem ex lege popretím pohľadávky veriteľa až do momentu, kým konkurz nie je zrušený, prípadne pohľadávka veriteľa uznaná, avšak len v rozsahu popretia pohľadávky správcom. Pri popretí zabezpečovacieho práva sa veriteľ môže domáhať len určenia, že jeho pohľadávka je zabezpečená zabezpečovacím právom, a to v celom jej popretom rozsahu. Pokiaľ sa však žalobca domáhal súčasne určenia právneho dôvodu a výšky svojej pohľadávky, na takomto určení nemá daný právny záujem, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby v uvedenej časti.
8. K popretému poradiu uspokojenia žalobcom prihlásenej pohľadávky, okresný súd dospel k záveru, že vykonanými dôkazmi žalovaný preukázal dôvodnosť svojho popretia, a teda skutočnosť, že žalobca
mal v čase vzniku popretej pohľadávky postavenie spriaznenej osoby s dlžníkom, preto jeho pohľadávka nadobudla režim podriadenej pohľadávky podľa § 95 ods. 3 ZKR, pričom na jej zabezpečenie zabezpečovacím právom - záložnou zmluvou sa v konkurze neprihliada. Pohľadávka žalobcu sa tak môže uspokojovať len ako pohľadávka zo všeobecnej podstaty v tomto poradí. Z iných dôvodov k popretiu pohľadávky žalobcu nedošlo, a preto na požadovanom určení nad rámec popretého zabezpečenia pohľadávky a jej poradia uspokojenia nebol na strane žalobcu daný právny záujem. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán vo veci s použitím § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania okresný súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.
9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v celom rozsahu, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie, podľa neho, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) a prípustnosť odvolania odvodzoval od § 355 ods. 1 CSP. Žalobca považoval právne úvahy súdu prvej inštancie za nesprávne, pretože „vedú k aplikácii ústavne neudržateľného ustanovenia ZoKR, priamo zaťažujúceho jeho dôsledkami právne postavenie žalobcu, čo napokon viedlo k zamietnutiu žaloby, teda k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci." Domnieva sa, že § 95 ods. 3 ZKR, v spojitosti s absenciou intertemporálnych ustanovení v novele ZKR účinnej od 1.1.2012, zakladá neprípustnú pravú retroaktivitu, resp. aj v prípade, ak by sa jednalo o retroaktivitu nepravú, jeho aplikácia na už vzniknuté právne vzťahy nie je odôvodnená závažnými dôvodmi všeobecného záujmu, rešpektujúcimi princíp proporcionality. Žalobca nebol v čase vzniku insolventnosti úpadcu po skoro tri roky k úpadcovi v žiadnom vzťahu, jeho funkcia zanikla 31.8.2011, pričom sa následne v jeho pozícii vystriedali ďalšie dve osoby. Počas výkonu funkcie zo strany žalobcu terajší úpadca nebol v úpadku v žiadnej z jeho dvoch foriem, riadne a včas plnil všetky svoje záväzky a jednalo sa o rešpektovanú a mimoriadne úspešnú vzdelávaciu organizáciu s pomerne rozsiahlym majetkom. Dôvody úpadku, podľa žalobcu, možno jednoznačne spojiť s neskôr vzniknutou situáciou, na ktorú však nemal akýkoľvek vplyv. Pohľadávka prihlásená do konkurzu vznikla až v čase, kedy žalobca nebol spriaznenou osobou (dňom 1.9.2011 a splatná bola dňa 30.9.2011), preto sa žalobca nemal ako podieľať či zapríčiniť úpadok úpadcu a jeho pohľadávka vznikla v čase, kedy nebol spriaznenou osobou úpadcu. Tieto skutočnosti majú význam najmä z hľadiska ilustrácie konkrétnych dopadov citovaného ustanovenia do právnej sféry žalobcu. Pohľadávka žalobcu bola založená právnym úkonom, manažérskou zmluvou z 24.5.1995, ktorá založila legitímne očakávanie žalobcu, že v prípade riadneho a svedomitého výkonu jeho funkcie dosiahne osobitné odmenenie jeho celoživotnej práce. Žalobca v zmysle jeho pracovnej zmluvy nemal nárok na iné požitky, ktoré sú obvykle spojené s výkonom manažérskej funkcie. Žalobca bol uvedeným dojednaním citeľne oprávnene motivovaný vykonávať po celú dobu 16 rokov svoju funkciu za dojednaných podmienok a dojednanie o manažérskej odmene tvorilo neoddeliteľnú a integrálnu súčasť zmluvných podmienok, za ktorých svoju funkciu prijal a vykonával. Nakoľko je manažérska odmena, zvlášť v prípade úspešného výkonu funkcie, obvyklým dojednaním, je predpoklad, že pokiaľ by žalobca vedel o prípadnej nemožnosti jej uspokojenia, tento nepomer by bol oprávnene kompenzovaný zvýšením jeho mesačného platu, resp. uvedeným iných požitkov, ktoré by neboli viazané na čas po skončení výkonu funkcie. Zavedenie § 95 ods. 3 ZKR však možnosť, čo aj len pomerného uspokojenia pohľadávky žalobcu, už po jej vzniku (po 1.9.2011), prakticky vylúčilo. Žalobca v čase uzavretia manažérskej zmluvy, počas doby jej plnenia, ani v čase vzniku pohľadávky, resp. pri voľbe spôsobu jej uspokojenia, nemohol predpokladať, že jeho pohľadávka bude v prípade insolvencie dlžníka, prakticky vylúčená z uspokojenia a na jej zabezpečenie sa nebude prihliadať. Teda v čase, kedy vykonával právne úkony rozhodné pre jeho ďalšie konanie, mal legitímne očakávanie, že aj v prípade insolvencie dlžníka bude jeho pohľadávka uspokojovaná zákonom predpísaným spôsobom, teda pomerne s ostatnými veriteľmi. Aplikáciou právnej úpravy, ktorá prakticky vylúčila jeho uspokojenie v konkurze, došlo k takej zmene v pomeroch žalobcu, ktorú, ak by mohol predpokladať, by pri svojich minulých právnych úkonoch zohľadnil (napr. prostredníctvom iného mechanizmu odmeňovania, neuzavretím zmluvy a pod.). Tým však, že zákonodarca aplikoval zmenu právnej úpravy aj na už vzniknuté pohľadávky, legitímne očakávania žalobcu zmaril. Je samozrejmé, že žalobca nemohol spätne zasiahnuť do minulosti a túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní akokoľvek zohľadniť. Právna úprava tak svojou retroaktivitou viedla k vylúčeniu uspokojovania veriteľa v čase, kedy tento už plnenie úpadcovi (v podobe viac ako 16 rokov výkonu činnosti) poskytol a svoje plnenie si nemohol kompenzovať inak a rovnako nemohol spätne ovplyvniť dojednania v pôvodnom právnom vzťahu.
10. V odvolaní žalobca uviedol, že ako sporné sa javí aj zdôvodnenie verejného záujmu okamžitej účinnosti § 95 ods. 3 ZKR zo strany súdu v prípade, ak by sa jednalo o nepriamu retroaktivitu. Verejný záujem okresný súd vzhliadal v potrebe zvýšenia zodpovednosti štatutárnych orgánov za vznik insolvencie nimi spravovaného úpadcu. Konkrétny prípad žalobcu tento verejný záujem vyvracal, keďže v čase nastania úpadku už štatutárnym orgánom po viacero rokov nebol a vedenie dlžníka zabezpečovali iné osoby, na ktorých konanie nemal akýkoľvek vplyv. Žalobca v žiadnom prípade svojím vedením úpadok dlžníka nespôsobil, naopak, počas celého výkonu svojej funkcie činnosť dlžníka systematicky budoval a jeho majetkové pomery zveľaďoval. Ak okresný súd uviedol, že žalobca patrí do kategórie osôb, ktoré spravidla nemajú záujem na uspokojení záväzkov úpadcu, tak uvedené zdôvodnenie podľa žalobcu rovnako neobstojí, pretože pohľadávka žalobcu vznikla v čase, kedy už nebol k úpadcovi v žiadnom právnom vzťahu. Na konanie úpadcu mal presne taký istý vplyv ako ktorýkoľvek iný veriteľ, ktorého pohľadávka však bude uspokojovaná pomerne s ostatnými. Legitímnym záujmom žalobcu tak nepochybne je čo najvyššie uspokojenie pohľadávok v konkurze, keďže sa tým uspokojí aj jeho pohľadávka, pokiaľ by aj bola uspokojovaná pomerne s ostatnými.
11. Žalobca v odvolaní vyjadril zásadný nesúhlas pri zdôvodnení verejného záujmu oprávňujúceho zákonodarcu zaviesť § 95 ods. 3 ZKR s okamžitou účinnosťou aj na skôr vzniknuté právne vzťahy, možno vyjadriť aj s povahou ním prezentovaných dôležitých dôvodov verejného záujmu. Okresný súd videl tieto dôvody v samotnom odôvodnení prijatia spornej právnej úpravy, teda v ich matérii (zodpovednosť štatutárov a pod.) Dôvody verejného záujmu oprávňujúceho na prípadné prijatie právnej normy zaťaženej nepravou retroaktivitou však nemôžu byť založené na samotnej matérii (dôvodov právnej úpravy), avšak sa zdôvodnení potreby jej okamžitej účinnosti. Inými slovami, nepostačuje, ak verejný záujem odpovie na otázku, prečo prijať právnu úpravu, avšak musí sa ním preukázať, prečo je potrebné zaviesť právnu úpravu s okamžitou (plošnou) účinnosťou. Spravidla verejný záujem obsahuje zdôvodnenie negatívnych následkov, ktoré prípadne nastanú, ak nedôjde k okamžitej aplikácii právnej úpravy aj na už existujúce vzťahy. V tomto smere však okresný súd poskytol iba dôvody, pre ktoré bola daná právna úprava prijatá, nie však zdôvodnenie, prečo je potrebné ju aplikovať aj spätne. Žalobca poukazuje na relevantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky. Pravú retroaktivitu ústavný súd spravidla vymedzuje ako stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností) (PL. ÚS 3/00). Situácia, kedy veriteľ poskytol v minulosti plnenie za určitých podmienok s určitým spôsobom jeho uspokojenia a odplaty a následne dôjde v podstate po konzumácii plnenia zo strany dlžníka zmenou zákona k nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa, je podľa názoru žalobcu pravou retroaktivitou, keďže sa ním vo svojej podstate spätne mení rozsah práv a povinností vyplývajúcich z právneho vzťahu. Za nepravú retroaktivitu ústavný súd považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99).
12. V odvolaní žalobca uviedol, že pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti legislatívnej zmeny, ktorá má charakter nepravej retroaktivity, ústavný súd berie tiež do úvahy aj to, či v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci dôjde prijatím novej právnej úpravy k výraznému zhoršeniu doterajšej právnej pozície dotknutých osôb (či už fyzických, alebo právnických), pretože v takomto prípade je nová právna úprava minimálne v napätí s princípom ochrany legitímnych očakávaní, keďže bez adekvátneho verejného záujmu nesmie byť do budúcna arbitrárne zhoršená právna pozícia jednotlivca (m. m. pozri napr. PL. ÚS 3/09 alebo PL. ÚS 11/2010). Ústavný súd v súvislosti s ústavnou akceptovateľnosťou retroaktívneho pôsobenia právnych noriem tiež zohľadňuje, či nezasahujú neprípustným spôsobom do ochrany legálne nadobudnutých práv (napr. PL. ÚS 38/99) a či v posudzovanom prípade nedošlo k náhlej zmene pravidiel, ktoré sú z ústavnoprávneho hľadiska spravidla veľmi citlivé a spravidla priamo súvisiace s kategóriami retroaktivity, ochranou legálne nadobudnutých práv a legitímnym očakávaním, ktorého účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci (m. m. PL. ÚS 10/06). Na legitímne očakávania ústavný súd nazerá aj v kontexte generálneho princípu právneho štátu fixovaného v čl. 1 ods. 1 Ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m. II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.). Ústavný súd ale zároveň zdôrazňuje, že legitímne očakávanie nemožno v modernom právnom štáte stotožňovať so zákazom zmeny právnej úpravy, ale s potrebou toho, aby zákonodarca pri zmenách právnej úpravy volil také spôsoby, ktoré budú v čo najväčšej miere zohľadňovať fakt, že adresáti právnych noriem boli dosiaľ nútení prispôsobovať svoje správanie existujúcej právnej úprave
(m. m. PL. ÚS 19/08). Žalobca odvodzuje, že aj pokiaľ by sa v danom prípade jednalo o výnimočne prípustnú nepravú retroaktivitu, zákonodarca a prenesenie ani súd prvej inštancie aplikáciu novej právnej úpravy na už existujúce právne vzťahy neodôvodnil, resp., pre splnenie sledovaného účelu mal a mohol prijať takú právnu úpravu, ktorá by nepredstavovala taký citeľný a najmä paušálny zásah do postavenia široko koncipovaného okruhu spriaznených osôb. Ako bolo poukázané, žalobca sa preukázateľne na insolvencii úpadcu nepodieľal, podobne, ako sa množstvo osôb inak spĺňajúcich definíciu spriaznenej osoby nemusí nijako podieľať na insolvencii dlžníka. A to tak z časového hľadiska (v čase úpadku dlžníka už bývala spriaznená osoba nemusí mať na jeho konanie žiaden vplyv), resp. vecného hľadiska (formálne blízka osoba fyzickej osoby rovnako nemusí mať akýkoľvek vplyv na jej konanie) a i tak sú ich pohľadávky z pomerného uspokojenia vylúčené. Ničím neodôvodnenú paušalizáciu predstavuje aj podriadenie pohľadávok bez ohľadu na časové hľadisko spriaznenej osoby (či už je veriteľ súčasnou, alebo bývalou spriaznenou osobou). Pritom, ako vyplývalo zo samotnej judikatúry ústavného súdu, podstatnou črtou konkurzného konania je rovnosť veriteľov, vyplývajúca z čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Úprava konkurzného konania je výrazom snahy zákonodarcu zabezpečiť rovnosť vlastníckeho práva k pohľadávkam všetkých veriteľov insolventného dlžníka, ktorí všetci majú nárok na rovnaký zákonný obsah a ochranu ich pohľadávok. (II. ÚS 273/2012). Napádaná právna úprava však v podstate bez akéhokoľvek reálneho zdôvodnenia zakladá nerovnakú ochranu vlastníckeho práva účastníkov konkurzného konania, a to bez legitímneho cieľa, resp. neproporcionálne, kedy by bolo možno rovnakého účinku (penalizácia osôb zapríčiňujúcich ich konaním úpadok dlžníka) dosiahnuť aj iným spôsobom, napr. adresným mechanizmom zistenia týchto osôb, resp. konkretizáciou určitého typu pohľadávok vylúčených z uspokojenia. Nájdenie vyváženého mechanizmu je vecou zákonodarcu, právna úprava však v tomto smere nemôže neodôvodnene zasahovať do sféry práv o. i. aj žalobcu a okresný súd túto úpravu, podľa žalobcu, nemôže bez ďalšieho považovať za ústavne konformnú. Žalobca predostrel dôvody vylučujúce ústavnú konformitu súdom prvej inštancie aplikovaného § 95 ods. 3 ZKR, tak z hľadiska jeho neprípustného retroaktívneho pôsobenia (a to aj pri zohľadnení koncepcie nepravej retroaktivity pre absenciu verejného záujmu na jej plošnom pôsobení), čo spôsobuje jeho rozpor s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z hľadiska jeho neproporcionálneho zásahu do práva na rovnakú ochranu vlastníckeho práva (keďže legitímny cieľ sankcie osôb zodpovedných za úpadok možno dosiahnuť aj adresným obmedzením vlastníckeho práva), čo spôsobuje jeho rozpor s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie, pokiaľ túto ústavnú diskonformitu neidentifikoval a svoje rozhodnutie vystaval na aplikácii ústavné neudržateľného ustanovenia, zaťažil svoje rozhodnutie vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ by okresný súd konanie prerušil a následne by došlo k vysloveniu nesúladu citovaných ustanovení právnych predpisov, v prejednávanom spore by okresný súd potom nemohol tieto ustanovenia aplikovať, čo by viedlo k opačnému a zákonného rozhodnutiu, teda vyhoveniu žalobe (minimálne v časti zistenia poriadia uspokojenia a jej zabezpečenia) a vzniku nároku žalobcu na pomerné uspokojenie zo všeobecnej podstaty, resp. uspokojenie z oddelenej podstaty. Navrhol odvolaciemu súdu, aby z dôvodov uvedených v tomto podaní, postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky na konanie o súlade právnych predpisov o vyslovenie nesúladu § 95 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov s čl. 2 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež navrhol vydať uznesenie, ktorým sa konanie prerušuje až do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky a tiež navrhol vydať uznesenie, ktorým rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 20.9.2016 č.k. 26Cbi/69/2014-74 zruší a vec sa vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
13. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý konštatoval, že napadnutý rozsudok okresného súdu je vecne správny, pričom okresný súd ako súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a pri rozhodovaní a vydávaní napadnutého rozsudku dodržal všetky procesnoprávne predpisy. Žalobca rozsudok okresného súdu v zásade napáda z rovnakých dôvodov, ktoré už uvádzal aj pred súdom prvej inštancie (neprípustná retroaktivita ustanovenia § 95 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), pričom s týmito dôvodmi uvádzanými žalobcom sa podľa žalovaného okresný súd správne právne, logicky, zrozumiteľne a dostatočne podrobne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Úmysel zákonodarcu upraviť postavenie spriaznených osôb úpadcu, ktoré sú zároveň konkurznými veriteľmi úpadcu, vyplýva z dôvodovej správy k § 95 ods. 3 ZKR, v zmysle ktorého „Upravuje sa nová podriadená trieda veriteľov, ktorých uspokojenie sa podriaďuje uspokojeniu ostatných veriteľov. Do tejto triedy sa navrhujú zaradiť veritelia, ktorí sú spriaznení s dlžníkom. Títo veritelia negatívnym spôsobom ovplyvňujú priebeh konkurzného konania a to na úkor ostatných
veriteľov, ktorí nie sú spriaznení s dlžníkom. Súčasná úprava nevylučuje, v praxi je to dokonca bežné, že v konkurze ako významní veritelia vystupujú buď samotní štatutári, prípadne osoby priam prepojené s akcionárom dlžníka alebo štatutárom dlžníka. Záujmom týchto osôb však nie je dosiahnuť čo najvyššiu mieru uspokojenia veriteľov ale zachovať v právnych vzťahoch status quo, ktoré bolo založené pred vyhlásením konkurzu. Odhliadnuc od toho spriaznení veritelia, mali spravidla možnosť ovplyvňovať podnikanie dlžníka pred vyhlásením konkurzu, prípadne z tohto podnikania profitovať, pričom bežní veritelia takúto možnosť nemali. Nová trieda zohľadňuje aj túto skutočnosť. Nová trieda tzv. spriaznených veriteľov vychádza z konceptov, ktoré sú upravené v zahraničných právnych úpravách, či už v Nemeckej právnej úprave, príp. Anglosaských právnych úpravách. Okrem spriaznených veriteľov sa do podriadenej triedy zaraďujú aj zmluvné pokuty, ktoré bez ekonomického zdôvodnenia zásadným spôsobom zvýhodňujú niektorých veriteľov na úkor iných veriteľov, resp. cez hlasovacie pomery deformujú konkurzné konania." Právna úprava obsiahnutá v § 95 ods. 3 ZKR je ústavne prípustná, keďže v zmysle vyššie citovanej dôvodovej správy a v zmysle obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku ju odôvodňujú závažné dôvody všeobecného záujmu, pričom zásahy ustanovené touto právnou úpravou rešpektujú aj princíp proporcionality. Inštitút spriaznenej osoby bol ZKR zavedený práve z dôvodu potreby odlíšenia skupiny osôb, ktoré majú s úpadcom osobitý, zákonom identifikovaný vzťah. Zdôraznil, že pohľadávky podľa § 95 ods. 2 a ods. 3 ZKR nie sú vylúčené z uspokojenia, len sa v zistenom rozsahu uspokoja z výťažku zo speňaženia majetku tvoriaceho všeobecnú podstatu, ktorý vo všeobecnej podstate zvýšil po úplnom uspokojení iných nezabezpečených pohľadávok. Je nepochybné, že žalobca bol štatutárnym orgánom úpadcu, a teda bol z tohto dôvodu spriaznenou osobou úpadcu. Túto skutočnosť už žalobca ani vo svojom odvolaní proti rozsudku nepopieral. Prihlásená pohľadávka žalobcu vznikla žalobcovi ako spriaznenej osobe na základe článku V. bodu 1. Manažérskej zmluvy z 24.5.1995 ako jednorazová odmena jeho abdikáciou zo 4.4.2011 a odvolaním z 27.5.2011, pričom abdikácia a odvolanie žalobcu z funkcie ústredného riaditeľa boli ku dňu 31.8.2011. Prihlásená pohľadávka žalobcu vznikla teda najneskôr 31.8.2011, a to bez ohľadu na skutočnosť, že podľa článku V. bodu 1. Manažérskej zmluvy z 24.5.1995 bola táto jednorazová odmena splatná do 30 dní od skončenia výkonu funkcie a nie je v tomto smere nijako významné následné hospodárenie dlžníka, výsledkom ktorého bolo vyhlásenie konkurzu na jeho majetok. Je nevyhnutné v tejto súvislosti zopakovať, že pohľadávka žalobcu nebola v konkurznom konaní popretá čo do právneho dôvodu alebo výšky, ale len čo do poradia a čo do zabezpečenia zabezpečovacím právom, a to na základe § 95 ods. 3 ZKR. Vznik „pohľadávky žalobcu z dôvodu jednorazovej odmeny pri jeho abdikácii bol jedným z faktorov vedúcim v konečnom dôsledku k úpadku Úpadcu, keďže vzniknutý dlh v celkovej výške 230.708,14 € (vrátane daní a odvodov) Úpadca nebol schopný splatiť, aj keď sa o to snažil aj predávaním svojho majetku. Uvedené je zrejmé aj zo skutočnosti, že pohľadávka žalobcu nebola ani do vyhlásenia konkurzu na majetok Úpadcu v celom rozsahu uspokojená. Následne sa Úpadca pokúsil o svoju reštrukturalizáciu v reštrukturalizačnom konaní, ktorá bola neúspešná, a preto bol na jeho majetok vyhlásený konkurz." Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
14. Žalobca sa písomne vyjadril k vyjadreniu žalovaného zo 7.12.2016, a to na základe výzvy súdu prvej inštancie z 19.12.2016, doručenej dňa 22.12.2016, v ktorom uviedol, že „v celom rozsahu zotrváva na svojom odvolaní ako dôvodnom, a to aj po predložení vyjadrenia žalovaného. Vyjadrenie žalovaného neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by sa žalobca nevyjadril už v odvolaní."
15. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP a návrh žalobcu na prerušenie konania krajský súd v zmysle § 162 ods. 3 CSP zamietol. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
16. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/2/2017-121 zo dňa 19.9.2017 s tým, že podľa § 219 ods. 3 CSP boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku v spojení s § 378 ods. 1 CSP.
17. Krajský súd vo vzťahu k svojmu postupu a konaniu uvádza, že vychádzal z ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP"), ktorý zákon podľa § 474 CSP nadobudol účinnosť dňa
01. júla 2016 v spojení s § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
18. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
19. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
21. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
22. Krajský súd vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu uvádza, že základom rozhodnutia odvolacieho súdu je aplikácia § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa v dôvodoch tohto rozhodnutia krajský súd obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu ako súdu prvej inštancie. Len na doplnenie správnosti záverov sa zdôrazňuje, že okresný súd správne vyhodnocoval povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ktorá primárne zaťažovala žalobcu v súvislosti s podanou žalobou. Krajský súd zdôrazňuje, že pokiaľ základom jeho rozhodnutia je aplikácia § 387 ods. 2 CSP, tak nebolo potrebné ani žiaduce, aby v odôvodnení rozsudku krajského súdu boli opätovne zopakované tie rozhodné skutkové a právne závery, ktoré už uviedol okresný súd ako súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia, je postačujúce na ne len odkázať. To, že pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP postačuje len odkaz na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09, podľa ktorého ...„Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania". Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2Cdo 170/2005, „...ak v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia okresného súdu, v zásade sa odvolací súd môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu, t.j. súdu prvej inštancie".
23. V rámci podaného odvolania žalobca primárne spochybnil závery okresného súdu, v rovine vyhodnotenia a záverov okresného súdu o spriaznenosti žalobcu s úpadcom, podľa § 9 ZKR. Žalovaný ako správca úpadcu poprel prihlásené poradie uspokojenia pohľadávky (E - iná pohľadávka) a uznal nižšie poradie uspokojenia pohľadávky (D podriadená pohľadávka). V oboch prípadoch okresný súd poukázal na § 95 ods. 3 ZKR v znení účinnom od 1.1.2012, pričom dôraz kládol okresný súd na skutočnosť, že žalobca vykonával funkciu ústredného riaditeľa úpadcu ako štatutárneho orgánu v čase do 31.8.2011. Žalobca namietal nemožnosť aplikácie § 95 ods. 3 ZKR na prejednávaný prípad, a to z dôvodu tvrdenej ústavnej diskonformity a z tohto dôvodu navrhol i prerušenie konania a podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky o súlad právnych predpisov. Okresný súd sa nestotožnil s týmto návrhom žalobcu, svoje názorové východiská, myšlienkové pochody a v konečnom dôsledku i závery dostatočným spôsobom ozrejmil v napadnutom rozsudku okresného súdu, na ktoré cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje. Keďže sa s nimi odvolací súd stotožnil, nie je účelné, aby v tomto štádiu konania opätovne predmetné závery okresného súdu na tomto mieste citoval.
24. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
25. V rámci podaného odvolania žalobca v bode 13 odvolania uviedol, že v čase vzniku insolventnosti úpadcu nebol žalobca už tri roky v žiadnom vzťahu, jeho funkcia zanikla 31.8.2011, počas výkonu funkcie zo strany žalobcu terajší úpadca nebol v úpadku v žiadnej z jeho dvoch foriem, riadne a včas plnil svoje záväzky, dôvody úpadku možno jednoznačne spojiť s neskôr vzniknutou situáciou, na ktorú už nemal akýkoľvek vplyv, a tiež zdôraznil, že pohľadávka prihlásená do konkurzu vznikla až v čase, kedy žalobca nebol spriaznenou osobou dňom 1.9.2011 a splatná bola dňa 30.9.2011. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu v odvolaní považuje odvolací súd za podstatné poukázať na tvrdenia žalobcu v samotnej žalobe a v rozhodnom štádiu pred súdom prvej inštancie, kedy žalobca časť týchto tvrdení neuvádzal. Je zrejmé, že žalobca bol v konaní relevantne poučený cez úpravu v § 154 CSP (č.l. 34 spisu, doručenky č.l. 34 rub spisu). Žalobca v rámci tvrdení pred súdom prvého stupňa neuviedol skutočnosti, že „Dôvody úpadku možno jednoznačne spojiť s neskôr vzniknutou situáciou, na ktorú však nemal akýkoľvek vplyv. Rovnako je dôležité uviesť, že pohľadávka prihlásená do konkurzu vznikla až v čase, kedy žalobca nebol spriaznenou osobou (dňom 1. 9. 2011 a splatná bola dňa 30. 9. 2011). Možno tak uviesť, že žalobca sa nemal ako podieľať či zapríčiniť úpadok úpadcu a jeho pohľadávka vznikla v čase, kedy nebol spriaznenou osobou úpadcu", ako i tvrdenia, „ktorá založila legitímne očakávanie žalobcu, že v prípade riadneho a svedomitého výkonu jeho funkcie dosiahne osobitné odmenenie jeho celoživotnej práce. Žalobca v zmysle jeho pracovnej zmluvy nemal nárok na iné požitky, ktoré sú obvykle spojené s výkonom manažérskej funkcie. Žalobca bol uvedeným dojednaním citeľne oprávnene motivovaný vykonávať po celú dobu 16 rokov svoju funkciu za dojednaných podmienok a dojednanie o manažérskej odmene tvorilo neoddeliteľnú a integrálnu súčasť zmluvných podmienok, za ktorých svoju funkciu prijal a vykonával. Nakoľko je manažérska odmena, zvlášť v prípade úspešného výkonu funkcie, obvyklým dojednaním, je predpoklad, že pokiaľ by žalobca vedel o prípadnej nemožnosti jej uspokojenia, tento nepomer by bol oprávnene kompenzovaný zvýšením jeho mesačného platu, resp. uvedeným iných požitkov, ktoré by nebol viazané na čas po skončení výkonu funkcie" a tiež tvrdenia „Žalobca, v čase uzavretia manažérskej zmluvy, počas doby jej plnenia, ani v čase vzniku pohľadávky, resp. pri voľbe spôsobu jej uspokojenia, nemohol predpokladať, že jeho pohľadávka bude v prípade insolvencie dlžníka, prakticky vylúčená z uspokojenia a na jej zabezpečenie sa nebude prihliadať. Teda v čase, kedy vykonával právne úkony rozhodné pre jeho ďalšie konanie, mal legitímne očakávanie, že aj v prípade insolvencie dlžníka bude jeho pohľadávka uspokojovaná zákonom predpísaným spôsobom, teda pomerne s ostatnými veriteľmi. Aplikáciou právnej úpravy, ktorá prakticky vylúčila jeho uspokojenie v konkurze, došlo k takej zmene v pomeroch žalobcu, ktorú, ak by mohol predpokladať, by pri svojich minulých právnych úkonoch zohľadnil (napr. prostredníctvom iného mechanizmu odmeňovania, neuzavretím zmluvy a pod.)". V relevantnom štádiu v konaní pred súdom prvého stupňa žalobca neuviedol, že „v žiadnom prípade svojím vedením úpadok dlžníka nespôsobil, naopak, počas celého výkonu svojej funkcie činnosť dlžníka systematicky budoval a jeho majetkové pomery zveľaďoval. Pohľadávka žalobcu vznikla v čase, kedy už nebol k úpadcovi v žiadnom právnom vzťahu. Na konanie úpadcu mal presne taký istý vplyv ako ktorýkoľvek iný veriteľ, ktorého pohľadávka však bude uspokojovaná pomerne s ostatnými. Legitímnym záujmom žalobcu tak nepochybne je čo najvyššie uspokojenie pohľadávok v konkurze, keďže sa tým uspokojí aj jeho pohľadávka, pokiaľ by aj bola uspokojovaná pomerne s ostatnými". Vzhľadom na tieto skutočnosti, ako i relevantné poučenie žalobcu v zmysle § 154 CSP (č.l. 34, 35 spisu) za aplikácie § 366 CSP bez toho, aby žalobca uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné vyššie uvedenú a citovanú argumentáciu použiť pred súdom prvého stupňa, nebolo možné na túto argumentáciu žalobcu vo vyvolanom odvolacom konaní prihliadať, a to i vzhľadom na systém neúplnej apelácie. Je zrejmé, že žalobca mal vytvorený dostatočný priestor na produkovanie dôkazov, argumentácie na preukázanie nároku uplatneného žalobou.
26. Je zrejmé, že žalobca v rámci podaného odvolania argumentoval i poukazom a následne i vyňatím právnych viet a záverov vyplývajúcich primárne z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, preto sa odvolací súd dôsledne s nimi oboznámil, a to najmä tými, ktoré sú konkretizované v bodoch 17, 18, 19, 20 odvolania. V súvislosti s touto použitou argumentáciou žalobcu, ktorú identifikoval tým, že do zátvorky uvádzal rozhodnutie ústavného súdu, ktorého argumentáciu prebral je zrejmé, že najvýraznejšie čerpal argumentáciu z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 273/2012. Krajský súd vzhľadom k tomu, že považoval uvedenú argumentáciu žalobcu za kľúčovú, potom čo sa s ňou oboznámil (dôsledne), poukazuje i na ďalšiu časť predmetného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 273/2012, „Samozrejme, možno uvažovať nad tým, či ustanovenie § 95 ods. 3 konkurzného zákona je v súlade s ústavnými normami, najmä s rovnakou ústavnou ochranou vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy. Citované ustanovenie totiž automaticky podriaďuje všetky pohľadávky,
ktoré patria alebo patrili spriaznenej osobe, a to bez ohľadu na dôvod vzniku (bežný obchodný styk v. skrytá kapitalizácia), bez ohľadu na mieru prepojenia (spriaznenosť vzniká už pri 5% podiele tej istej osoby na základnom imaní, pričom § 9 ods. 1 konkurzného zákona napríklad vôbec nerozlišuje medzi akcionármi hľadajúcimi len investičnú príležitosť a akcionármi, ktorí sa aktívne zúčastňujú na riadení spoločnosti), ako aj bez ohľadu na čas vzniku (počas existencie prepojenosti, pred ňou či po nej). Tieto otázky však principiálne nespochybňujú záver krajského súdu, že sa ustanovenie § 95 ods. 2 konkurzného zákona bude aplikovať v konkurznom konaní vyhlásenom na úpadcu po zamietnutí reštrukturalizačného plánu. Sťažovatelia [medzi nimi najmä český ZEPRIS, keďže on je spriaznený s úpadcom prostredníctvom toho istého jediného spoločníka, porov. § 9 ods. 1 písm. e) v spojení s ods. 3 konkurzného zákona] budú môcť tieto námietky uplatniť v prebiehajúcom konkurznom konaní, prípadne (v prípade popretia ich pohľadávok, pozri bod 6) v incidenčnom konaní" „15.3 Na základe uvedených dôvodov nepovažuje ústavný súd za dôvodnú námietku sťažovateľov, že výklad krajského súdu, že sa na v konkurznom konaní voči úpadcovi má aplikovať konkurzný zákon v znení účinnom od 1. januára 2012, je ústavne neakceptovateľný".
27. Je zrejmé, z argumentácie žalobcu v odvolaní pod bodom 20, v časti úvodnej a následnej, ktorej časť bola prevzatá z predmetného rozhodnutia Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 273/2012, ktorej základom však bolo nové tvrdenie žalobcu, ktoré neuvádzal v rozhodnom štádiu v konaní pred súdom prvej inštancie, že sa preukázateľne na insolvencii úpadcu žalobcu nepodieľal a aj napriek tomu, že sa odvolával na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 273/2012 a prevzal do časti svojej argumentácie i argumentáciu „A to tak z časového hľadiska (v čase úpadku dlžníka už bývala spriaznená osoba nemusí mať na jeho konanie žiaden vplyv), resp. vecného hľadiska (formálne blízka osoba fyzickej osoby rovnako nemusí mať akýkoľvek vplyv na jej konanie) a i tak sú ich pohľadávky z pomerného uspokojenia vylúčené. Ničím neodôvodnenú paušalizáciu predstavuje aj podriadenie pohľadávok bez ohľadu na časové hľadisko spriaznenej osoby (či už je veriteľ súčasnou, alebo bývalou spriaznenou osobou)", tak z tohto rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v jeho rozhodnej časti, tak ako bola citovaná už v tomto rozhodnutí odvolacím súdom vyplýval záver Ústavného súdu „tieto otázky však principiálne nespochybňujú záver krajského súdu, že sa ust. § 95 ods. 2 konkurzného zákona, bude aplikovať v konkurznom konaní vyhlásenom na úpadcu po zamietnutí reštrukturalizačného plánu", z ktorých zvýrazňuje odvolací súd primárne časové hľadisko, posudzovaného skutkového stavu v prejednávanej veci, vyplývajúceho z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 273/2012 vo vzťahu k statusu spriaznenosti. Je zrejmé, že ústavný súd vo svojom rozhodnutí, na ktoré poukazoval žalobca, ďalej uviedol: „ako už bolo uvedené, tento záver (teda aplikácia právnej úpravy účinnej od 1. januára 2012 v konkurzom konaní začatom po zamietnutí reštrukturalizačného plánu úpadcu) ústavný súd nepovažuje za arbitrárny ani ústavne neudržateľný, pretože má svoj racionálny základ v doslovnom znení uvedeného ustanovenia", z čoho teda je možné vyvodiť záver, že status spriaznenosti posudzovanej osoby, v rovine posudzovania naplnenia zákonných podmienok, nebol ústavným súdom spätne limitovaný z časového hľadiska, tak ako tvrdil žalobca v odvolaní.
28. Ak v rámci podaného odvolania poukazoval žalobca na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a konštatoval, že podstatnou črtou konkurzného konania je rovnosť veriteľov s odkazom na čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pričom citoval i z rozhodnutia sp.zn. II. ÚS 273/2012 a zároveň uvádzal: „že napádaná právna úprava však v podstate bez akéhokoľvek reálneho zdôvodnenia (opätovne poukazujeme na jej absurdné dôsledky v majetkovej sfére žalobcu) zakladá nerovnakú ochranu vlastníckeho práva účastníkov konania, a to bez legitímneho cieľa, resp. neproporcionálne, kedy bolo možno rovnakého účinku (penalizácia osôb zapríčiňujúcich ich konaním úpadok dlžníka) dosiahnuť aj iným spôsobom, napr. adresným mechanizmom zistenia tých osôb, resp. konkretizáciu určitého typu pohľadávok vylúčených z uspokojenia" (č.l. 90 spisu), tak odvolací súd poukazuje na ďalšiu časť rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 273/2012 z ktorej vyplývajú závery ústavného súdu, ktorý uvažoval nad § 95 ods. 3 ZKR, v rovine posúdenia s ústavnými normami, najmä s rovnakou ústavnou ochranou vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy, pričom dospel k záveru, že tieto otázky „principiálne nespochybňujú záver ústavného súdu, že sa ust. § 95 ods. 2 konkurzného zákona bude aplikovať v konkurznom konaní vyhlásenom na úpadcu po zamietnutí reštrukturalizačného plánu", pričom pod bodom 15.3 svojho rozhodnutia dospel k záveru, že túto námietku sťažovateľov a výklad krajského súdu, že sa v konkurznom konaní voči úpadcovi má aplikovať konkurzný zákon v znení účinnom od 1.1.2012, napriek tomu, že skutočnosti svedčiace statusu spriaznenosti posudzovanej osoby existovali preukázateľne pred dátumom 1.1.2012, nepovažoval za ústavne neakceptovateľný. Preto na základe argumentácie žalobcu v prejednávanej veci nebol daný po dôslednom posúdení argumentácie
žalobcu v odvolaní priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa, s ktorými sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil.
29. Žalobca v rámci podaného odvolania vytýkal okresnému súdu, že ním tvrdenú ústavnú diskonformitu neidentifikoval a svoje rozhodnutie vystaval na aplikácii ústavne neudržateľného ustanovenia, mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zaťažil vadou nesprávneho právneho posúdenia, tak odvolací súd práve vo väzbe na túto argumentáciu žalobcu opätovne poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutí, na ktoré poukázal sám žalobca v rámci odvolania, ktorými dotvrdzoval správnosť svojich záverov, pričom odvolací súd v tomto smere poukazoval vo svojom rozhodnutí i na ďalšie skutočnosti, ktoré vyplývajú napr. z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 273/2012, na ktoré nepoukazoval žalobca. Je zrejmé, že Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci vyhodnocovania argumentácie v prejednávanej veci sa zaoberal i Nálezom sp.zn. I. ÚS 200/2011, na ktorý, okrem iných, poukázal i žalobca vo svojom odvolaní a s ktorým sa oboznámil potom dôsledne i odvolací súd. Odvolací súd však osobitne poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 273/2012, z ktorého vyplýva, že úprava konkurzného konania je výrazom snahy zákonodarcu zabezpečiť rovnosť vlastníckeho práva k pohľadávkam všetkých veriteľov insolventného dlžníka, ktorý majú nárok na rovnaký zákonný dosah a ochranu ich pohľadávok (čl. 20 ods. 1 Ústavy). Snaha zákonodarcu zabezpečiť rovnakú ochranu všetkých pohľadávok veriteľov sa potom prejavuje vo vytvorení inštitútu kolektívneho uspokojovania - konkurzu. Táto úprava si samozrejme vyžaduje skĺbenie viacerých častí protichodných požiadaviek - jednak zachovanie účinkov aj súkromnoprávnych úkonov zvýhodňujúcich postavenie jednotlivých veriteľov, čo vyplýva z požiadavky právnej istoty, na druhej strane však požiadavka vylúčiť z rovnakého uspokojenia nerovnaké pohľadávky, teda nespravodlivo zvýhodnené, resp. svojím obsahom odlišné od pohľadávok ostatných veriteľov. Na tento účel slúžia viaceré špecifické inštitúty konkurzného práva, akými sú napr. osobitné postavenie zabezpečených pohľadávok, existencia rozdielnych podstát na účely speňažovania a uspokojovania, inštitút podriadených pohľadávok a odporovania niektorým úkonom dlžníka.
30. Len pre úplnosť odvolací súd vo väzbe na odvolacie dôvody, že „Pohľadávka žalobcu bola založená právnym úkonom, manažérskou zmluvou z 24.5.1995, ktorá založila legitímne očakávanie žalobcu, že v prípade riadneho a svedomitého výkonu jeho funkcie dosiahne osobitné odmenenie jeho celoživotnej práce. Žalobca v zmysle jeho pracovnej zmluvy nemal nárok na iné požitky, ktoré sú obvykle spojené s výkonom manažérskej funkcie. Žalobca bol uvedeným dojednaním citeľne oprávnene motivovaný vykonávať po celú dobu 16 rokov svoju funkciu za dojednaných podmienok a dojednanie o manažérskej odmene tvorilo neoddeliteľnú a integrálnu súčasť zmluvných podmienok, za ktorých svoju funkciu prijal a vykonával. Nakoľko je manažérska odmena, zvlášť v prípade úspešného výkonu funkcie, obvyklým dojednaním, je predpoklad, že pokiaľ by žalobca vedel o prípadnej nemožnosti jej uspokojenia, tento nepomer by bol oprávnene kompenzovaný zvýšením jeho mesačného platu, resp. uvedeným iných požitkov, ktoré by neboli viazané na čas po skončení výkonu funkcie. Zavedenie § 95 ods. 3 ZKR však možnosť, čo aj len pomerného uspokojenia pohľadávky žalobcu, už po jej vzniku (po 1.9.2011), prakticky vylúčilo. Žalobca, v čase uzavretia manažérskej zmluvy, počas doby jej plnenia, ani v čase vzniku pohľadávky, resp. pri voľbe spôsobu jej uspokojenia, nemohol predpokladať, že jeho pohľadávka bude v prípade insolvencie dlžníka, prakticky vylúčená z uspokojenia a na jej zabezpečenie sa nebude prihliadať. Teda v čase, kedy vykonával právne úkony rozhodné pre jeho ďalšie konanie, mal legitímne očakávanie, že aj v prípade insolvencie dlžníka bude jeho pohľadávka uspokojovaná zákonom predpísaným spôsobom, teda pomerne s ostatnými veriteľmi. Aplikáciou právnej úpravy, ktorá prakticky vylúčila jeho uspokojenie v konkurze, došlo k takej zmene v pomeroch žalobcu, ktorú, ak by mohol predpokladať, by pri svojich minulých právnych úkonoch zohľadnil (napr. prostredníctvom iného mechanizmu odmeňovania, neuzavretím zmluvy a pod.)", ktoré boli odvolacím súdom vyhodnotené ako novoty, keďže neboli použité pred súdom prvého stupňa v relevantnom štádiu konania napriek zákonnému poučeniu, podľa zistení odvolacieho súdu však nekorešpondovali ani tvrdeniam žalobcu v žalobe, v ktorej uviedol, že „Veriteľ nikdy nevykonával pôsobnosť štatutárneho orgánu úpadcu, nakoľko výkon činnosti štatutárneho orgánu bol zverený prezidentovi Akadémie vzdelávania, o.z., ktorým žalobca ako veriteľ nikdy nebol. Žalobca rovnako nebol ani vedúcim zamestnancom úpadcu, keďže s úpadcom nemal uzavretú pracovnú zmluvu a teda mu ani nevznikol pracovný pomer. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca ako veriteľ nikdy nebol spriaznenou osobou úpadcu a má byť uspokojovaný ako zabezpečený veriteľ" ani vyjadreniu na č.l. 23 spisu, nemohol vyhodnotiť v odvolacom konaní ako také, ktoré by ovplyvnili správnosť záverov súdu prvej inštancie.
31. K argumentom žalobcu týkajúcim sa možného porušenia zásady ochrany legitímnych očakávaní odvolací súd poukazuje len primerane a podporne na právnu vetu z rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn. PL. ÚS 11/08: „Novú právnu úpravu nemožno považovať za rozpornú s princípom právnej istoty, t. j. s čl. 1 ods. 1 ústavy len z toho dôvodu, že ide o právnu úpravu odlišnú od predchádzajúcej, aj keď je „ tvrdšia" z hľadiska ustanovených podmienok (v danom prípade podmienok týkajúcich sa vzniku nároku na starobný dôchodok). Iný prístup by už vopred vylúčil do budúcnosti akúkoľvek zmenu právnej úpravy dosiaľ právne upravených otázok." 32. Vo väzbe na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd uvádza, že za súčasť štandardu ochrany práva pokojne užívať svoj majetok možno označiť aj výnimku zo striktného dodržania podmienok ochrany tohto ľudského práva, pokiaľ k zásahu do práva pokojne užívať svoj majetok dôjde za účelom realizácie koncepcie zameranej na naplnenie základného zmyslu konkurzného konania, ktorým je dosiahnuť speňažením majetku dlžníka maximálne kolektívne uspokojenie veriteľov dlžníka a to pomerne pre nezabezpečených veriteľov alebo oddelene pre zabezpečených veriteľov. Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov. Podľa ESĽP každé opatrenie zasahujúce do práva na pokojné užívanie majetku musí nastoliť spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkou všeobecného záujmu spoločnosti a potrebou dodržiavania základných práv jednotlivca (James and Others v. the United Kingdom, Sporrong and Lönnroth v. Sweden.). Najmä musí existovať rozumný pomer proporcionality medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý sleduje každé opatrenie „pozbavujúce osobu" vlastníckeho práva. Rovnako aj dosiahnutá rovnováha medzi požiadavkou verejného záujmu a imperatívmi základných práv je narušená, ak by príslušná osoba mala znášať „nerovnovážne bremeno" (Pressos Compania Naviera S.A. and Others v. Belgium, Case of the Former King of Greece and Others v. Greece, The Holy Monasteries v. Greece). V súvislosti s týmito závermi odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v relevantnom štádiu konania v žalobe ani vo vyjadrení č.l. 23 spisu, a to napriek poučeniu podľa § 154 CSP (č.l. 35 spisu), nepreukázal, že by bola porušená proporcionalita (jej porušenie tvrdil až v odvolaní č.l. 90 spisu). Ak žalobca v odvolaní tvrdil, že verejný záujem okresný súd vzhliadal v potrebe zvýšenia zodpovednosti štatutárnych orgánov za vznik insolvencie nimi spravovaného úpadcu, avšak podľa žalobcu tento konkrétny prípad žalobcu verejný záujem vyvracal, keďže v čase nastania úpadku už štatutárnym orgánom po viacero rokov nebol a vedenie dlžníka zabezpečovali iné osoby, na ktorých konanie nemal akýkoľvek vplyv, pričom žalobca v žiadnom prípade svojím vedením úpadok dlžníka nespôsobil, naopak, počas celého výkonu svojej funkcie činnosť dlžníka systematicky budoval a jeho majetkové pomery zveľaďoval, tak odvolací súd uvádza, že uvedené tvrdenia žalobcu zostali len v rovine tvrdení, neboli žalobcom nielenže preukázané, ale ani v relevantnom štádiu tvrdené napriek poučeniu podľa § 154 CSP. Napriek tomuto záveru však odvolací súd uvádza, že žalobca argumentačne nevysvetlil na rozdiel od okresného súdu (ktorý argumentoval práve verejným záujmom), v čom videl žalobca absenciu verejného záujmu v namietanej právnej úprave. Ak namietal neproporcionálnosť zásahu do práva na rovnakú ochranu vlastníckeho práva, s tým, že legitímny cieľ sankcie osôb zodpovedných za úpadok možno dosiahnuť aj adresným obmedzením vlastníckeho práva, tak odvolací súd poukazuje primárne na dôvodovú správu k namietanému zákonnému ustanoveniu (citovanej vyššie). Odvolací súd pripomína, že ústavný súd už v minulosti konštatoval, že rozsah úvahy, ktorou disponuje zákonodarný zbor pri identifikácii spoločenských problémov a potrieb, pri voľbe vhodných právno-regulačných nástrojov ich riešenia a uspokojovania, ako aj v súvislosti s implementáciou konkrétnych legislatívnych nástrojov do zvolenej spoločenskej a hospodárskej politiky, je síce široký, avšak nie je neohraničený. Hranicou pre rozhodnutie zákonodarcu v súvislosti s voľbou konkrétneho legislatívneho opatrenia sú práve kautely vyplývajúce z ústavného poriadku interpretovaného a aplikovaného v zmysle koncepcie materiálneho právneho štátu. V záujme ochrany ústavnosti nemožno prihliadať iba na formálnu stránku veci, to znamená na skutočnosť, že zákonodarca v rámci svojej kompetencie upravil zákonom určitý spoločenský vzťah. Nie je totiž podstatná len formálna existencia zákona, ale predovšetkým jeho obsah z hľadiska súladu so všetkými tými ustanoveniami ústavy, ktoré majú súvislosť so spoločenskými vzťahmi tvoriacimi predmet zákonnej úpravy, ktoré princípy neboli rozhodnutím okresného súdu opomenuté. Len pre úplnosť odvolací súd pripomína záver okresného súdu, v zmysle ktorého „Z nesporných tvrdení strán sporu a vykonaných listinných dôkazov (oznámenie správcu o popretí pohľadávky) je zrejmé, že správca úpadcu poprel poradie veriteľom prihlásenej pohľadávky, pričom právny dôvod, vymáhateľnosť a výška pohľadávky veriteľa nebola medzi stranami sporná a správcom ani popretá." 33. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia, napriek odvolacím námietkam žalobcu, je koherentný so zákonnou úpravou a je
z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu, potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012)."
34. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
35. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
36. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Ak takáto žaloba žalobcu bola rozsudkom okresného súdu zamietnutá, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie.
37. V rámci podaného odvolania žalobca navrhol, aby bol podaný Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky na konanie o súlade právnych predpisov o vyslovenie nesúladu § 95 ods. 3 ZKR s čl. 2 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež návrh, aby odvolací súd prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Z dikcie § 162 ods. 1 písm. b) CSP (predtým § 109 ods. 1 písm. b) OSP) vyplýva, že pred rozhodnutím vo veci súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") návrh na začatie konania. V tejto spojitosti odvolací súd poukazuje
i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Obdo V 73/2016 zo dňa 28.9.2016 (R 70/2007), ktorý uviedol, že „...v rámci skúmania podmienok na postup podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP je všeobecný súd oprávnený posudzovať, či zákon je v súlade s ústavou Slovenskej republiky. Zo strany všeobecného súdu nejde o prekročenie právomoci". Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody svojho rozhodnutia a tiež vzhľadom na skutočnosť, že potvrdil ako vecne správne napadnuté rozhodnutie okresného súdu i v časti, ktorou okresný súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a s odôvodnením okresného súdu sa stotožnil cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie v zodpovedajúcej časti rozsudku okresného súdu, potom ani na základe argumentácie žalobcu v odvolaní nemal vytvorený priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa v tejto rovine a ani pre rozhodnutie, ktorým by vyhovel žalobcovi tak, že konanie by prerušil a podal by návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky na konanie o súlade právnych predpisov o vyslovenie nesúladu § 95 ods. 3 ZKR s čl. 2 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to s dôrazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, závery a citácie z rozhodnutí s dôrazom na záver, že sa nedomnieva, že v zmysle vyššie uvedeného, predmetný právny predpis odporuje Ústave Slovenskej republiky, potom nemohol takémuto návrhu vyhovieť, a preto návrh na prerušenie konania uvedený v odvolaní cez úpravu v § 162 ods. 3 CSP zamietol.
38. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že i z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 294/2008 zo 6.5.2009 vyplýva „...K tejto dovolacej námietke dovolací súd iba poznamenáva, že Ústava Slovenskej republiky v predmetnom čl. 144 ods. 2, na ktorý nadväzuje § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., súdu ukladá povinnosť prerušiť konanie len v prípade, že sa domnieva, že iný právny predpis odporuje zákonu. Je preto nepochybné, že spomenutý postup súdu je viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec i právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy. Súd takto potom postupuje len vtedy, ak dospeje k názoru svedčiacemu o existencii naznačeného rozporu. Potreba tohto postupu preto nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona (nie právneho poriadku) má pochybnosti účastník, nie však prejednávajúci súd. Pokiaľ preto súd rozpor zákona (nie celého právneho poriadku) s Ústavou alebo iným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, nezistí (či už preto, že tento rozpor neexistuje alebo preto, že si to neuvedomí) a konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. nepreruší, nejde o vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (porovnaj R 53/1999)."
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bola žalovaná, ktorej bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.