Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/78/2016

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: GEOBAU, s.r.o., so sídlom 925 51 Šintava č. 566, IČO: 36 681 237, zastúpený advokátom Mgr. Gáborom Gálom, 924 01 Galanta, Agátová 2513/15, IČO: 37 851 799, proti žalovanému: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom 811 05 Bratislava, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, o návrhu na obnovu konania, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 07.04.2016 č.k. 17Cb/51/2015-64, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Odvolací súd priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 26.08.2015 domáhal obnovy konania vedeného na súde prvej inštancie pod spis. zn. 15Cb/57/2013.

2. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol návrh žalobcu na obnovu konania a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a), § 228 ods. 3, § 230 ods. 1, 3, § 232 ods. 1, 2 , § 234 ods. 1, § 153b ods. 1-3, § 48 ods. 2 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.

Súd prvej inštancie konštatoval, že v spore vedenom pod sp. zn. 15Cb/57/2013 boli dodržané všetky zákonné predpoklady a podmienky na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie, vrátane doručovanie podľa § 48 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ žalobca požiadal o doposielanie a Slovenská pošta, a.s. ho neupovedomila o tom, že mu súd doručuje zásielky, je to zodpovednosť Slovenskej pošty, a.s. za spôsobenú škodu a bez ďalšieho nie je možné prijať záver o tom, že súd pri vydávaní rozsudku pre zmeškanie pochybil. Súd zásielky pre žalobcu (v konaní 15Cb/57/2013 žalovaného) doručoval na adresu podľa výpisu z obchodného registra, teda na jedinú známu adresu, čím striktne dodržal postup podľa § 48 ods. 2 O.s.p. Pochybenie doručovacieho (poštového) orgánu nie je dôvodom na obnovu konania, ale skôr je priestorom na podanie žaloby voči nemu o náhradu spôsobenej škody. Osobitným spôsobom doručenia do vlastných rúk vykonaným náhradným spôsobom je od účinnosti novely (zákona č. 501/2001 Z.z.) doručovanie písomností právnickej osobe a fyzickým osobám, ktoré sú podnikateľmi. Ak písomnosť právnickej osobe nemožno doručiť na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu považuje za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie. Na fikciu doručenia stačí, že

súd nepozná inú adresu podnikateľa, zásielka bola doručovaná na adresu, ktorá je sídlom (miestom) podnikania, ktoré má oporu v platnom zápise v príslušnom, najmä obchodnom registri a zásielka sa vrátila ako nedoručená. Nevyžaduje sa už ani pokus o opakované doručovanie, ani upovedomenia o tom, prípadne o uložení zásielky na pošte či orgáne obce. Z vyjadrenia zákazníckeho servisu Slovenskej pošty, a.s. zo dňa 14.7.2015 vyplýva, že Slovenská pošta nedoposiela zásielky, ktoré odosielateľ označil poznámkou dispozičnej služby „Nedoposielať“. Takto označené zásielky uloží počas plynutia odbernej lehoty, pričom o tejto skutočnosti informuje adresáta písomne na novej adrese. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne § 230 ods. 1 O.s.p., že návrh na obnovu konania bol podaný včas, nakoľko žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že nevedel o prebiehajúcom vyššie uvedenom konaní ako ani o rozsudku, ktorý ho zaväzoval na plnenie, a to až do doby, kedy mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie vedenej exekútorským úradom Šaľa, JUDr. Ľubomírom Pekárom - súdnym exekútorom, pod číslom EX 1172/15, ktoré mu bolo doručené dňa 2.6.2015. Ustanovenie § 101 O.s.p. ukladá účastníkovi tzv. povinnosť tvrdenia. Táto povinnosť však nie je súdom vynútiteľná. Keďže žalobca je v konaní zastúpený advokátom, je nutné konštatovať, že advokát musí poznať právo a súd z tohto faktu vychádza, musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať návrh a rovnako musí vedieť, že k návrhu je potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v návrhu. Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na § 101, § 120 O.s.p. a dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania) účastníka konania na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo účastník v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd prvej inštancie poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24.10.2013 súd prvej inštancie konštatoval, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

Súd uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Súd prvej inštancie dal do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Súd prvej inštancie vzhľadom na vyjadrenie žalobcu a jeho zástupcu ako v návrhu samotnom, tak aj na pojednávaní dňa 7.4.2016, dospel k záveru, že žalobca nemá dôvod na povolenie obnovy konania. Nevyskytli sa dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol žalobca použiť v pôvodnom konaní, a zároveň ktoré by mohli privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Jeho záver o priaznivejšom rozhodnutí v konaní 15Cb/57/2013 (rozumej zamietnutie žalobného návrhu) nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a to aj s ohľadom na vyjadrenie žalovaného v tomto konaní. Súd prvej inštancie uviedol, že ani nebola splnená ani podmienka uvedená v § 230 ods. 1 O.s.p., kedy návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť, pričom podľa ods. 3 cit. ustanovenia navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné. Žalobca súdu nepreukázal, že

návrh na povolenie obnovy konania podal včas. Uvedené je základným predpokladom pre povolenie obnovy konania. Súd prvej inštancie o trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak žalovanému, ako procesne úspešnému účastníkovi konania, žiadne trovy konania nevznikli, ich náhradu si pred súdom ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal napadnuté uznesenie zmeniť tak, že návrhu na obnovu konania vyhovie, teda návrh na obnovu konania povolí. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že nevedel, že prebieha konanie na Okresnom súde Galanta proti nemu, v ktorom by mal vystupovať na strane žalovaného, ako nevedel ani o vydaní rozsudku v tomto konaní (konanie č.k. 17Cb/51/2015). Navyše čo je najpodstatnejšie, túto nevedomosť o prebiehajúcom konaní si žalobca nezapríčinil sám. Žalobca sa o prebiehajúcom súdnom konaní nedozvedel, pretože mu nebol doručený ani návrh na začatie tohto konania, ani predvolanie na pojednávanie v tejto veci, ako ani vydaný rozsudok pre zmeškanie. Samotné nedoručenie týchto listín nezapríčinil žalobca ale doručovateľ týchto predmetných vyššie uvedených listín, t.j. Slovenská pošta, a.s. svojim nedôsledným konaním pri doručovaní. Žalobca ak právnická osoba vykonáva svoju podnikateľskú činnosť nepretržite od roku 2006 a jeho sídlo sa od jeho založenie nemenilo. Sídlo žalobcu je od roku 2006 stále na adrese č.d. 566, 925 51 Šintava. K výkonu svojej podnikateľskej činnosti žalobca potrebuje neustále komunikovať so svojimi obchodnými partnermi, úradmi a inými subjektmi aj prostredníctvom rôznych listových zásielok a preto pre prípad, že sa na adrese sídla nebude v danom momente zdržiavať žiadna oprávnená osoba žalobcu, tak si žalobca nechal už od počiatku namontovať poštovú schránku pre účel doručovania zásielok a za rovnakým účelom mal u Slovenskej pošty, a.s. zriadenú aj službu doposielania. Je zrejmé, že žalobca urobil všetko preto, aby mu zásielky adresované do jeho sídla boli riadne doručené. Aj vzhľadom na stálosť svojho sídla žalobca nemal nikdy problém s doručovaním listín. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca dôkazy ktorými disponoval a disponuje na preukázanie skutočnosti, že voči žalovanému nemá žiaden záväzok, nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, nakoľko to, že ich použiť nemohol zapríčinil iný subjekt, konkrétne Slovenská pošta, a.s. ako aj Okresný súd Galanta, a konanie inej osoby predsa nemôže byť na príťaž žalobcu a nemôže ho pozbaviť jeho práva na riadne súdne konanie. Nakoľko ide o dôkazy preukazujúce, že žalobca sa neobohatil na úkor žalovaného, ide o dôkazy, ktoré by nielen mohli ale určite by aj privodili pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Odvolateľ sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že boli dodržané všetky zákonné predpoklady a podmienky na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie. Žalobca sa na predmetné pojednávanie s prihliadnutím na vyššie uvedené nemohol dostaviť, nakoľko nemal vedomosť o tom, že sa má nejaké pojednávanie uskutočniť, z rovnakého dôvodu sa nemohol k podanej žalobe vyjadriť a ani nemohol ospravedlniť svoju neprítomnosť. Žalobca ani len nevedel, že sa voči nemu vedie súdne konanie pod č.k. 17Cb/51/2015, a to nie z vlastnej viny a teda z tohto dôvodu ani nemožno voči nemu vyvodiť sankcie a následky, ktoré O.s.p. pri doručení predpokladá. Odvolateľ má za to, že na prípad žalobcu nemožno aplikovať ustanovenie § 48 ods. 2 O.s.p. tak ako to aplikoval súd prvej inštancie v rámci pôvodného konania č.k. 17Cb/51/2015. Toto ustanovenie pojednáva o nemožnosti doručenia písomnosti, to však nie je prípad žalobcu. V prípade žalobcu nič nebránilo na jeho strane a jeho pričinením možnosti doručiť listiny v rámci tohto konania, tak ako to má za preukázané aj Okresný súd Galanta. Z tohto dôvodu nie je zákonne odôvodnené akýmkoľvek spôsobom sankcionovať žalobcu a už tobôž nie vydaním rozsudku pre zmeškanie v konaní, v ktorom keby mu bolo umožnené brániť sa, nebol by zaviazaný na plnenie, a teda ho takýmto spôsobom poškodiť na jeho právach na riadne, zákonné súdne konanie. Odvolateľ má za to, že v prípade žalobcu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom a to z dôvodu, že žalobca nebol upovedomený o začatí, priebehu ani o rozhodnutí v konaní, v ktorom vystupoval ako účastník konania a to z dôvodu, že nedošlo k riadnemu doručeniu listín potrebných pre splnenie vyššie uvedeného. Žalobca uviedol, že tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca nijako nepreukázal, že návrh na obnovu konania bol podaný včas, sa nezakladá na pravde. Žalobca v návrhu na obnovu konania zo dňa 26.08.2015 uviedol hneď v úvode, kedy sa o dôvode obnovy konania dozvedel a to dňa 02.06.2015, kedy mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie vedenej exekútorským úradom JUDr. Ľubomíra Pekára, Šaľa pod číslom EX 1172/15. Lehota na podanie návrhu na obnovu konania je v zmysle ustanovenia § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tri mesiace od toho času, keď ten kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy alebo od toho času keď ho mohol uplatniť, t.j. lehota na podanie

návrhu na obnovu konania žalobcovi plynula od 02.06.2015 až do dňa 02.09.2015. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca lehotu na podanie návrhu na obnovu konania podaním návrhu dňa 26.08.2015 dodržal. To, že žalobca o prebiehajúcom konaní ako ani o vydaní rozsudku pre zmeškanie v danom konaní nevedel skôr svedčí aj skutočnosť, že súd prvej inštancie hoci nesprávne, ale uplatnil fikciu doručenia pri doručovaní samotného návrhu ako aj rozsudku pre zmeškanie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vo vyjadrení uviedol, že vo veci konajúci súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k jednoznačnému záveru, že v konaní vedenom pod sp. zn. 15Cb/57/2013 boli dodržané všetky zákonné predpoklady a podmienky pre rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie, vrátane doručovania podľa § 48 ods. 2 O.s.p. Ppokiaľ žalobca požiadal o doposielanie a Slovenská pošta, a.s. ho neupovedomila o tom, že mu súd doručuje zásielky, je to zodpovednosť Slovenskej pošty, a.s. za spôsobenú škodu a bez ďalšieho nie je možné prijať záver o tom, že súd pri vydávaní rozsudku pre zmeškanie pochybil. Rovnako tak žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal včasnosť podania návrhu na obnovu konania, túto skutočnosť len tvrdil. V nadväznosti na obsah podaného odvolania žalovaný zotrváva na svojich vyjadreniach, tak ako boli predložené prvoinštančnému súdu a má za to, že žalobca nemá dôvod na povolenie obnovy konania, v konaní sa nevyskytli dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol žalobca použiť v pôvodnom konaní a mohli tak privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný zastáva názor, že v predmetnej právnej veci súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie zistil skutkový stav a tento z pohľadu existujúcej právnej úpravy správne posúdil, keď na základe predložených a v priebehu súdneho konania vykonaných dôkazov podaný návrh na obnovu konania zamietol.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalobcovi však nebolo umožnené a to nie z viny žalobcu, aby sa v rámci vtedy prebiehajúceho súdneho konania vedeného pod sp. zn. 15Cb/57/2013 bránil, uplatnil si svoje práva a preukázal, že voči žalovanému nemá záväzok, ktorého úhrady sa žalovaný dožaduje a to z dôvodu, že žalobca neobdržal žiadnu zásielku zo súdu a ani oznámenie o uložení zásielky Slovenskou poštou, a.s., a tak žalobca bez svojho zavinenia nemal vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní. Keby žalobca mal vedomosť o danom súdnom konaní, tak by využil možnosť v rámci súdneho konania preukázať, že žalovaný nemal dôvod na uplatnenie si svojho nároku uvedeného v podanom návrhu a to z dôvodov uvedených vyššie.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p. účinného v čase podania odvolania), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 202 O.s.p.; § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p., účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Podľa § 228 ods. 1 písm. b) O.s.p., právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Podľa § 230 ods. 1 a 3 O.s.p., návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, konaniu mu predchádzajúcemu, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o návrhu na obnovu konania, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného návrhu na obnovu konania, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. <V.> odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia uznesenia. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

10. Odvolací súd považuje za nedôvodnú námietku odvolateľa, že mu bola ako účastníkovi konania postupom súdu prvej inštancie odňatá možnosť konať pred súdom, pretože podľa jeho tvrdení nemal vedomosť o začatí, priebehu ani o rozhodnutí v konaní, v ktorom vystupoval ako účastník konania, nemal vedomosť o pojednávaní, na ktorom súd vyhlásil rozsudok a to z dôvodu, že podľa jeho názoru nedošlo k riadnemu doručeniu listín zo strany súdu, nakoľko z obsahu spisového materiálu súdu prvej inštancie sp. zn. 15Cb/57/2013 vyplýva, že platobný rozkaz vydaný súdom prvej inštancie dňa 9.1.2014, uznesenie, ktorým súd zrušil platobný rozkaz zo dňa 7.2.2014, predvolanie na pojednávanie na deň 3.7.2014, rozsudok č.k. 15Cb/57/2013 - 31 boli doručované žalovanému do vlastných rúk na adresu sídla žalovaného uvedenú v obchodnom registri, keď iná adresa odvolateľa nebola súdu prvej inštancie známa, ktoré zásielky sa vrátili späť súdu s poznámkou pošty adresát je neznámy, a preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď uplatnil fikciu doručenia podľa § 48 ods. 2 O.s.p. účinného v čase doručovania a nakoľko odvolateľ svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil, ani nepožiadal z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 16.12.2015 v neprítomnosti odvolateľa vo veci rozhodol, keď postupoval v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. účinnom v čase konania a rozhodovania súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Tvrdenia odvolateľa, že nie jeho vinou mu neboli doručené zásielky zo súdu sú neodôvodnené, nakoľko na fikciu doručenia stačilo, že súd nepoznal inú adresu podnikateľa, zásielka bola doručovaná na adresu, ktorá je sídlom (miestom) podnikania, ktoré má oporu v platnom zápise v príslušnom, najmä obchodnom registri a zásielka sa vrátila súdu ako nedoručená, ako tomu bolo aj v danom prípade. Nevyžadoval sa už ani pokus o opakované doručovanie, ani upovedomenia o tom, prípadne o uložení zásielky na pošte či orgáne obce. Pre náhradné doručenie písomností určených právnickým osobám je aplikácia ustanovenia § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vylúčená; pre náhradné doručenie písomností určených pre právnické osoby platí špecifická úprava obsiahnutá v ustanovení § 48 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. ( Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.5 Cdo 77/2) Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nesúhlas odvolateľa s názorom súdu prvej inštancie, že neboli splnené zákonné podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie je nedôvodný, nakoľko mal možnosť z tohto dôvodu podať voči rozsudku pre zmeškanie odvolanie, o čom bol v rozsudku pre zmeškania aj poučený, ale túto možnosť nevyužil, napriek tomu, že mu bol rozsudok pre zmeškanie doručený v súlade s ust. § 48 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, je jednou zo záruk právnej istoty, pričom prípadná náprava neprávoplatného rozhodnutia súdu sa spravidla môže docieliť v riadnom inštančnom postupe formou odvolania ako riadneho opravného prostriedku. Výnimkou z tohto pravidla sú mimoriadne opravné prostriedky (obnova konania a dovolanie), ktorými možno dosiahnuť nápravu právoplatných rozhodnutí, ak existuje niektorý z dôvodov taxatívne uvedených v ust. § 228 ods.1 O.s.p. Podmienkami prípustnosti návrhu na povolenie obnovy konania je nielen spôsobilý predmet, voči ktorému návrh smeruje, zákonný dôvod obnovy, z ktorého návrh vychádza, lehoty, počas ktorých musí byť návrh na povolenie obnovy konania podaný, osoba spôsobilá na podanie návrhu, ale aj osobitné náležitosti návrhu na povolenie obnovy konania, keď súd je povinný skúmať splnenie týchto podmienok z úradnej moci.

Inštitút obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku predstavuje zásah do právnej istoty, keďže umožňuje znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už boli právoplatne rozsúdené; je preto namieste doslovná (skôr reštriktívna) aplikácia príslušných ustanovení pri výklade prípustnosti a dôvodnosti obnovy konania. Obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych skutkových zistení na základe nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré dotknutý účastník bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní; obnova konania preto neprichádza do úvahy v prípadoch nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože takéto pochybenia sa dajú napraviť v rámci dovolania, prípadne mimoriadneho dovolania alebo prostredníctvom ústavnej sťažnosti (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/161/2012 zo dňa 31.05.2012). Obnova konania nie je opravným prostriedkom, ktorým možno dosiahnuť nápravu nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktorá má pôvod v nesprávnom postupe súdu alebo je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Na nápravu nesprávneho rozhodnutia v takýchto prípadoch slúži odvolanie (ako riadny opravný prostriedok proti neprávoplatnému rozhodnutiu), alebo dovolanie (mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu). Obnova konania je prostriedkom na nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť spočíva v nedostatkoch v skutkovom zistení, ktoré nie sú spôsobené nesprávnou činnosťou súdu, ale okolnosťami, ktoré účastníkovi objektívne neumožňovali použiť skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy v pôvodnom konaní, alebo nemožnosťou vykonať dôkazy v pôvodnom konaní.

Odvolateľa sa návrhom na obnovu konania domáhal opätovného právneho posúdenia ním uplatneného nároku, pričom na takýto postup mal k dispozícii odvolanie, ktorým chráni slovenský právny poriadok účastníka konania a žalovaný ho vlastným zavinením, resp. z dôvodu nevedomosti nevyužil, keď nepodal odvolanie ako riadny opravný prostriedok voči predmetnému rozsudku, v dôsledku čoho nie je splnená zákonom stanovená podmienka „bez svojej viny“. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci sa nejedná ani o žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol odvolateľ použiť v pôvodnom konaní vedenom pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 15Cb/57/2013. O nedostatku procesného zavinenia spočívajúceho v tom, že účastník konania nemohol skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy použiť v pôvodnom konaní bez svojej viny, čo zakladá dôvod obnovy v zmysle§ 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. nemožno hovoriť tam, kde účastník pred súdom prvého stupňa sa účinne procesne nebránil a ani v rámci riadnych opravných prostriedkov takúto teraz uplatňovanú obranu nepoužil. Vychádzajúc zo zásady res iudicata, ako zásady právnej istoty je preto možné zasahovať do právoplatných a vykonateľných rozhodnutí a tieto preskúmavať, prípadne zrušiť, ak sú nezlučiteľné s právom únie len vtedy, ak sa vyčerpali všetky dostupné opravné prostriedky alebo ak uplynuli lehoty, ktoré sú pre ich podanie stanovené (C-224/01, 30.09.2003 vo veci Köbler, Zb. S.I-10239, bod 36 a 38).

Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne, pretože súd prvej inštancie správne vec právne posúdil, že nebola splnená ani podmienka v zmysle ust. § 230 ods.1 O.s.p., nakoľko odvolateľ začiatok plynutia subjektívnej 3 mesačnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania z dôvodu podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. odvodil len od ničím nepreukázaného tvrdenia odvolateľa, že sa o dôvode obnovy konania dozvedel až dňa 2.6.2015 a to doručením upovedomenia o začatí exekúcie, keď k návrhu ani v konaní pred súdom prvej inštancie nepripojil žiadny dôkaz na preukázanie tohto tvrdenia. Rozsudok zo dňa 3.7.2014 č.k. 15Cb/57/2013-31 nadobudol právoplatnosť dňom 24.7.2014 a žalobca podal návrh na obnovu konania na súd až 26.8.2015, preto nebola splnená základná zákonná podmienka pre podanie návrhu na obnovu konania včas, keďže nebola dodržaná 3-mesačná subjektívna lehota stanovená v § 230 ods. 1 O.s.p., ktorej splnenie je pre podanie návrhu na obnovu konania nevyhnutné, a preto súd prvej inštancie správne posúdil, že návrh na obnovu konania nebol podaný včas.

Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že v danom prípade neboli splnené predpoklady pre povolenie obnovy konania, pretože ako je vyššie uvedené, nebolo splnená podmienka, že sú tu skutočnosti, ktoré bez svojej viny nemohol odvolateľ použiť v pôvodnom konaní a návrh na obnovu konania bol podaný po uplynutí zákonom stanovenej 3-mesačnej subjektívnej lehoty.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že odvolateľ žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

11. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vrátane výroku o náhrade trov konania, ktorý nebol napadnutý odvolaním, ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

12. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods.1, § 255 ods. 1 C.s.p., keď v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

13. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).