Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Co-407-2016.pdf
PDF · 114.26 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/407/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcov: 1/ JUDr. Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., ul. J. č. XXXX/XXA, 2/ JUDr. O. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W., ul. J. č. XXXX/XXA, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Žilina, ul. Hodžova č. 11, IČO: 31 575 951, o zaplatenie sumy 770,30 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/349/2013-124 zo dňa 26. apríla 2016, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 6C/349/2013-124 zo dňa 26.04.2016 návrh navrhovateľov I. a II. (ďalej „žalobcov“) v plnom rozsahu zamietol. Odporcovi (ďalej „žalovanému“) náhradu trov konania nepriznal. Konštatoval, že žalobou sa žalobcovia domáhali vydania rozsudku, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť im sumu 770,30 eur spolu s úrokmi z omeškania: vo výške 9 % zo sumy 30,45 eur od 29.12.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % zo sumy 27,68 eur od 26.01.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % zo sumy 27,87 eur od 25.02.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % zo sumy 30,81 eur od 24.03.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % zo sumy 30,81 eur od 26.04.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % zo sumy 25,26 eur od 25.05.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % zo sumy 30,81 eur od 26.06.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 28,03 eur od 26.07.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 36,37 eur od 25.08.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 22,48 eur od 26.09.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 30,81 eur od 26.10.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 33,59 eur od 24.11.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 25,26 eur od 29.12.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 30,81 eur od 26.01.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % zo sumy 30,81 eur od 26.02.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % zo sumy 28,03 eur od 26.03.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % zo sumy 40,79 eur od 26.04.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 26,90 eur od 25.05.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 29,68 eur od 26.06.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 32,45 eur od 26.07.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 38,01 eur od 24.08.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 29,68 eur od 26.09.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 35,23 eur od 26.10.2013 do zaplatenia, vo výške 5,25 % zo sumy 35,23 eur od 26.11.2013 do zaplatenia a vo výške 5,25 % zo sumy 32,45 eur od 24.12.2013 do zaplatenia. Žalobcovia si žalobou ako mladí poberatelia hypotekárneho úveru uplatňovali voči žalovanému ako hypotekárnej banke, s ktorou uzavreli zmluvu o hypotekárnom úvere, nárok na doplatenie štátneho príspevku pre mladých podľa ust. § 85a ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „zákona o bankách“) a to s odôvodnením, že tento im bol zo strany žalovaného vyplatený za rozhodné obdobie (od
decembra 2011 do decembra 2013) v nesprávnej (nezodpovedajúcej zákonu o bankách) sume, nižšej o žalovanú sumu 770,30 eur. V konaní nebolo medzi účastníkmi sporné, že bola dňa 07.12.2007 uzavretá medzi žalovaným ako veriteľom - bankou a žalobcami ako (spolu)dlžníkmi - klientmi zmluva o poskytnutí úveru č. 96/470/07, ktorou sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcom úver do výšky 2.060.000,- Sk (68.379,47 eur) na účel: výstavba nehnuteľnosti, ďalej že tento úver - peňažné prostriedky žalovaný aj žalobcom v dojednanej výšky poskytol a súčasne, že v danom prípade išlo po poskytnutie hypotekárneho úveru podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ zákona o bankách a žalobcovia splnili podmienky podľa ust. § 85a ods. 1 a 3 zákona o bankách na vznik nároku na poskytnutie príspevku pre mladých z prostriedkov štátneho rozpočtu. Nesporným bolo, že žalobcovia si aj riadne podľa ust. § 85b ods. 1 zákona o bankách nárok na štátny príspevok pre mladých prostredníctvom žalovaného ako hypotekárnej banky voči štátnemu rozpočtu uplatnili a tento nárok im za rozhodné obdobie nezanikol v zmysle ust. § 85b ods. 2, 5 a 9 zákona o bankách, resp. nenastali okolnosti, za ktorých by žalobcom štátny príspevok pre mladých podľa ust. § 85b ods. 4 zákona o bankách nepatril. Súd z hľadiska vymedzenia podstaty sporu účastníkov konštatoval, že zásadnou otázkou, ktorá determinovala výsledok sporu, bola medzi účastníkmi sporná otázka spôsobu vyčíslenia (výpočtu jeho peňažného vyjadrenia) štátneho príspevku pre mladých. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcov, že odpoveď je nutné hľadať v zákonnej úprave, a to v príslušných ustanoveniach zákona o bankách. Zákon o bankách v ust. § 85a ods. 2 veta prvá definuje pojem štátny príspevok pre mladých ako „percento, o ktoré štát znižuje výšku úrokovej sadzby určenú v zmluve o hypotekárnom úvere“. Pokiaľ ide o vyčíslenie peňažného vyjadrenia (výšky) štátneho príspevku pre mladých v rozhodnom období, zákon o bankách explicitne neobsahoval tento spôsob vyčíslenia výšky štátneho príspevku pre mladých. Zákon o bankách len v ust. § 85a ods. 2 veta druhá viazal určenie štátneho príspevku pre mladých (výšku percenta podľa vety prvej) na zákon o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok (pre celé rozhodné obdobie 2 % podľa ust. § 3 ods. 2 zákona č. 498/2010 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2011, ust. § 3 ods. 2 zákona č. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 a ust. § 3 ods. 2 zákona č. 438/2012 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2013), súčasne v ust. § 85a ods. 2 veta tretia stanovoval, že sa štátny príspevok pre mladých (jeho peňažné vyjadrenie) zaokrúhľuje na celé eurocenty nahor a napokon v ust. § 85a ods. 5 a 6 limitoval rozsah poskytovaného štátneho príspevku pre mladých najviac zo sumy hypotekárneho úveru 1.500.000 eur (správne Sk - poznámka odvolacieho súdu), (t. j. 49.790,88 eur podľa ust. § 85a ods. 5 v znení zákona č. 644/2006 Z. z. účinnom od 01.01.2007 do 30.11.2011), resp. 50.000 eur (podľa ust. § 85a ods. 5 v znení zákona č. 394/2011 Z. z. účinnom od 01.12.2011) a pri dohodnutých splátkach hypotekárneho úveru inak ako pravidelných mesačných splátkach sumou, ktorá by bola poskytnutá ako štátny príspevok pre mladých na takýto hypotekárny úver v prípade pravidelných mesačných splátok (§ 85a ods. 6). Súd mal však za to, že aj napriek chýbajúcej explicitne vyjadrenej právnej úprave spôsobu vyčíslenia výšky štátneho príspevku pre mladých možno tento spôsob vyvodiť zo zákonnej úpravy obsiahnutej v ust. § 85a ods. 2, 5 a 6 zákona o bankách. Pri určení spôsobu vyčíslenia štátneho príspevku pre mladých je potrebné vychádzať zo znenia ust. § 85a ods. 2 veta prvá zákona o bankách, a to, že štátny príspevok pre mladých je percentom, o ktoré štát znižuje výšku úrokovej sadzby určenú v zmluve o hypotekárnom úvere. V prejednávanej veci bola v zmluve o hypotekárnom úvere dojednaná na obdobie 5 rokov odo dňa podpisu zmluvy o hypotekárnom úvere fixná úroková sadzba vo výške 5,59 % ročne (čl. 4 bod 4.4.1.; podľa nesporného tvrdenia žalobcov od 01.02.2013 vo výške 4,49 % ročne). Štátny príspevok pre mladých bol percentuálne určený (ako už bolo vyššie uvedené pre celé rozhodné obdobie) vo výške 2 % ročne, a teda bol poskytovaný za súčasného záväzku banky voči žalobcom (ako mladým poberateľom hypotekárneho úveru) podľa ust. § 85a ods. 3 zákona o bankách znížiť úrokovú sadzbu určenú v zmluve o hypotekárnom úvere o 1 % ročne (teda v rovnakej výške, ako sa určí štátny príspevok pre mladých podľa ust. § 85a ods. 2 zákona o bankách, najviac však o 1 %). Pre účely vyčíslenia výšky štátneho príspevku pre mladých je tak potrebné najskôr upraviť (znížiť) výšku úrokovej sadzby v zmluve o hypotekárnom úvere o percento zodpovedajúce záväzku banky podľa ust. § 85a ods. 3 zákona o bankách, teda v dotknutom prípade o 1 % na výšku úrokovej sadzby 4,59 % ročne (resp. od 01.02.2013 na 3,49 % ročne). Takto upravenú výšku úrokovej sadzby v zmluve o hypotekárnom úvere (v danom prípade 4,59 % ročne, resp. 3,49 % ročne) je potrebné považovať za výšku úrokovej sadzby v zmluve o hypotekárnom úvere podľa ust. § 85a ods. 2 veta prvá zákona o bankách, ktorá je následne znižovaná o percento štátneho príspevku pre mladých. Zatiaľ uvedený postup možno vyvodiť zo znenia ust. § § 85a ods. 2 veta druhá zákona o bankách, podľa ktorého je vznik nároku na štátny príspevok pre mladých podmienený uzavretím zmluvy o hypotekárnom úvere medzi iným aj podľa podmienok podľa ust. § 85a ods. 3 písm. b/ bod 1 zákona o bankách (t. j., že hypotekárna banka sa v zmluve o hypotekárnom úvere zaviaže znížiť výšku úrokovej sadzby v rovnakej výške, ako sa určí štátny príspevok pre mladých podľa odseku 2, najviac však o 1 %).
Štát tak prostredníctvom štátneho príspevku pre mladých znižuje výšku úrokovej sadzby v zmluve o hypotekárnom úvere (upravenú - zníženú - o percento zodpovedajú záväzku banky podľa ust. § 85a ods. 3 písm. b/ bod 1 zákona o bankách) uzavretej s mladým poberateľom hypotekárneho úveru o percento stanovené zákonom o štátnom rozpočte na ten ktorý príslušný rozpočtový rok (za súčasného rešpektovania maximálnej sumy hypotekárneho úveru podľa ust. § 85a ods. 5 zákona o bankách, z ktorej je možné poskytnúť štátny príspevok pre mladých). V danom prípade tak štát prostredníctvom štátneho príspevku pre mladých znížil poberateľom tohto príspevku výšku úrokovej sadzby o 2 %, t. j. na výšku úrokovej sadzby 2,59 % ročne (resp. 1,49 % ročne od 01.02.2013). Považoval (s poukazom na medzi účastníkmi sporný spôsob vyčíslenia štátneho príspevku pre mladých) za potrebné zdôrazniť, že štátny príspevok pre mladých je percentom, o ktoré štát znižuje výšku úrokovej sadzby určenú v zmluve o hypotekárnom úvere, inými slovami zjednodušene povedané peňažné vyjadrenie (výška) štátneho príspevku pre mladých zodpovedá rozdielu výšky peňažného záväzku mladého poberateľa hypotekárneho úveru vyplývajúceho zo zmluvy o hypotekárnom úvere bez štátneho príspevku pre mladých (teda ako by nebol štátny príspevok pre mladých poskytovaný; pri súčasnom znížení výšky úrokovej sadzby bankou podľa ust. § 85a ods. 3 písm. b/ bod 1 zákona o bankách) a výšky peňažného záväzku mladého poberateľa hypotekárneho úveru vyplývajúceho zo zmluvy o hypotekárnom úvere so štátnym príspevkom pre mladých (teda s poskytnutým štátnym príspevkom pre mladých, ktorý sa premieta do zníženia výšky úrokovej sadzby určenej v zmluve o hypotekárnom úvere). Keďže peňažnému záväzku dlžníka zo zmluvy o hypotekárnom úvere zodpovedá záväzok vrátiť veriteľovi (veriteľom) poskytnuté peňažné prostriedky (dlžníkovi) a zaplatiť úroky (§ 497 Obchodného Zákonníka), a to pri hypotekárnych úveroch v splátkach (čo vyplýva zo samotnej podstaty hypotekárneho úveru ako úveru s lehotou splatnosti najmenej štyri roky a najviac 30 rokov - § 68 zákona o bankách a z čoho vychádza aj ust. § 85a ods. 6 zákona o bankách), potom logickým výkladom možno dospieť k tomu, že štátny príspevok pre mladých zodpovedá rozdielu výšky splátky hypotekárneho úveru určenej v zmluve o hypotekárnom úvere pri štátnym príspevkom pre mladých nezníženej výške úrokovej sadzby (avšak pri súčasnom znížení výšky úrokovej sadzby podľa ust. § 85a ods. 3 písm. b/ bod 1 zákona o bankách) a výšky splátky hypotekárneho úveru určenej v zmluve o hypotekárnom úvere pri štátnym príspevkom pre mladých zníženej výške úrokovej sadzby. Uvedený právny záver podporuje aj znenie ust. § 85a ods. 6 zákona o bankách, z ktorého vyplýva, že suma prostriedkov poskytnutých ako štátny príspevok pre mladých na hypotekárny úver nemôže pri akomkoľvek inom splácaní hypotekárneho úveru (ako pravidelnými mesačnými splátkami) prekročiť sumu, ktorá by bola poskytnutá ako štátny príspevok pre mladých na takýto hypotekárny úver v prípade pravidelných mesačných splátok. V danom prípade tak bolo medzi účastníkmi v zmluve o hypotekárnom úvere dojednané splácanie úveru (vrátane úrokov) prostredníctvom rovnomerných (anuitných) pravidelných mesačných splátok (čl. 7 bod 7.1. v spojení s čl. 1 zmluvy o hypotekárnom úvere), a preto suma peňažných prostriedkov poskytnutých ako štátny príspevok pre mladých mala zodpovedať rozdielu výšky anuitnej pravidelnej mesačnej splátky úveru bez štátneho príspevku pre mladých (avšak pri súčasnom znížení výšky úrokovej sadzby podľa ust. § 85a ods. 3 písm. b/ bod 1 zákona o bankách), t. j. výšky anuitnej pravidelnej mesačnej splátky úveru s úrokovou sadzbou 4,59 % ročne (resp. 3,49 % ročne od 01.02.2013) a výšky anuitnej pravidelnej mesačnej splátky úveru so štátnym príspevkom pre mladých, t. j. výšky anuitnej pravidelnej mesačnej splátky úveru s úrokovou sadzbou 2,59 % ročne (resp. 1,49 % ročne od 01.02.2013). Možno konštatovať, že súdom vyvodenému spôsobu výpočtu výšky (peňažného vyjadrenia) štátneho príspevku pre mladých v plnom rozsahu zodpovedá spôsob vyčíslenia štátneho príspevku pre mladých deklarovaný žalovaným (zakotvený aj v Dohode uzavretej medzi MVaRR SR a žalovaným dňa 20.01.2005 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 20.12.2006), pričom podľa vyjadrenia žalobcu 1/ (na pojednávaní dňa 26.04.2016) tomuto spôsobu zodpovedá aj žalovaným žalobcom skutočne poukázaná suma štátneho príspevku pre mladých za rozhodné obdobie vo výške 1.342,72 eur. Z normatívneho textu ust. § 85a zákona o bankách tak podľa súdu nemožno vyvodiť, že peňažné vyčíslenie štátneho príspevku pre mladých zodpovedá, v reáliách prejednávanej veci, rozdielu výslednej sumy úrokov, ktoré žalobcovia zaplatili pri úrokovej sadzbe (bez štátneho príspevku pre mladých) vo výške 4,59 % ročne (resp. 3,49 % ročne od 01.02.2013) a výslednej sumy úrokov, ktoré by žalobcovia zaplatili pri úrokovej sadzbe (so štátnym príspevkom pre mladých) vo výške 2,59 % ročne (resp. 1,49 % ročne od 01.02.2013), tak ako v prejednávanej veci argumentovali žalobcovia. Súd v zmysle ust. § 120 ods. 1 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku, ďalej lej len „O. s. p.“ účinného do 30.06.2016 rozhodol o nevykonaní dôkazov označených žalobcami v ich podaní z 08.03.2016. V tomto smere uviedol, že zákonný spôsob vyčíslenia štátneho príspevku pre mladých vyvodil z normatívneho textu právnej normy obsiahnutej v § 85a zákona o bankách a tento nie je možné vyvodiť z akýchkoľvek skutkových zistení, ktoré by vyplynuli z vykonaných dôkazov. Rovnako
nie je možné odpoveď na túto právnu otázku nájsť v dokazovaní znalcom, keďže nejde o posúdenie otázky v zmysle ust. § 127 ods. 1 O. s. p., na ktoré by bolo potrebné mať odborné znalosti. Tento záver vyplýva aj zo samotnej argumentácie žalobcov, ktorí odmietali, že by bolo možné určiť spôsob vyčíslenia štátneho príspevku pre mladých zo strany štátneho orgánu (MVaRR SR), keďže zákon o bankách neobsahuje zákonné splnomocnenie pre štátny orgán vydať akýkoľvek vykonávací predpis, ktorý by upravoval vyčíslenie štátneho príspevku pre mladých. Teda potom ani znalec nie je osobou oprávnenou posudzovať či zo strany žalovaného došlo k vyčísleniu štátneho príspevku pre mladých zákonom súladným spôsobom teda, že poskytnutým štátnym príspevkom skutočne došlo k zákonnému zníženiu úrokovej sadzby o 2 % ročne. O trovách konania súd rozhodol v zmysle vyššie ust. § 142 ods.1 a § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi vniklo právo požadovať od žalobcov náhradu trov konania, ktoré mu v konaní vznikli v súvislosti s účelným uplatňovaním alebo bránením práva proti žalobcom. Žalovaný si však právo na náhradu trov konania návrhom v súlade s ust. § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p. neuplatnil. Súd preto rozhodol o trovách konania tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť tak, že žalobe vyhovie. Vytýkali súdu, že nevykonal nimi navrhnuté dôkazy (nezabezpečenie výpočtov a nenariadenie znaleckého dokazovania) potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Znalecké dokazovanie navrhli, aby sa zodpovedala skutková otázka „či poskytnutým štátnym príspevkom skutočne došlo k zákonnému zníženiu úrokovej sadzby o 2 % p.a. Tým, že súd výpočty nezabezpečil a znalecké dokazovanie nenariadil, nedostatočne zistil skutkový stav. Ďalej žalobcovia uviedli, že súd odvodil správnosť výpočtu štátneho príspevku pre mladých zo znenia zákona, pričom pri výklade zákona spravil zreteľnú logickú chybu. Súd zákonnú formuláciu v § 85a ods. 2 zákona o bankách „Štátnym príspevkom pre mladých sa rozumie percento, o ktoré štát znižuje výšku úrokovej sadzby určenú v zmluve o hypotekárnom úvere“ zjednodušil na formuláciu, že výška štátneho príspevku pre mladých zodpovedá rozdielu výšky peňažného záväzku žalobcov pri nezníženej sadzbe a záväzku žalobcov pri zníženej sadzbe. Z čoho súd následne nesprávne odvodil záver, že štátny príspevok pre mladých má byť vo výške rozdielu anuitnej splátky bez štátneho príspevku pre mladých a anuitnej splátky so štátnym príspevkom pre mladých. Uvedené tvrdenie je nezmyselné. Za nevyhnutné považovali, aby súd skúmal zloženie splátky po zohľadnení štátneho príspevku pre mladých a či skutočne došlo k zákonnému zníženiu úrokovej sadzby. Podľa žalobcov súd rozhodol v rozpore s § 85a zákona o bankách, podľa ktorého štátnym príspevkom pre mladých sa rozumie percento, o ktoré štát znižuje výšku úrokovej sadzby určenú v zmluve o hypotekárnom úvere. Podstatou štátneho príspevku je teda zníženie úrokovej sadzby o zákonné percento. Toto zníženie musí byť skutočné. A aby bolo skutočné, musí zodpovedať matematickým pravidlám výpočtu úroku a úrokovej sadzby. Preto je úplne zjavné, že podstatným momentom pri určovaní výšky príspevku nie je celková splátka, ale len výška úrokov (úrokovej sadzby). Podľa žalobcov súd pri svojej argumentácii výšku úrokov (a reálnu úrokovú sadzbu) v splátkach ignoroval. Ak teda súd vôbec neskúmal skutočnú výšku úrokov, a teda či skutočne došlo k zníženiu úrokovej sadzby (čo sa dá len realizáciou výpočtov), nedostatočne zistil skutkový stav a tým aj nesprávne rozhodol vo veci samej. Uvedeným „zjednodušením“ súd prvej inštancie ignoroval ich výpočty. Na druhej strane svojím vyjadrením zo dňa 08.03.2016 jednoznačne preukázali, že spôsobom výpočtu, ktorý uskutočnil žalovaný (a ktorý súd prvej inštancie vyhodnotil ako správny), nedošlo k skutočnému zníženiu úrokovej sadzby o 2 %, ale len o 1,333 %. Súd sa s týmto výpočtom žiadnym spôsobom nevyrovnal. V záverečnej časti odvolania žalobcovia predkladali svoj výpočet rozdielu poskytovaného štátneho príspevku a štátneho príspevku, ktorý mal byť poskytovaný.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Bol názoru, že súd prvej inštancie preukázateľne zdôvodnil na základe čoho nevykonal požadované dôkazy, a prečo nebolo možné zodpovedať znalcom otázku týkajúcu sa výpočtu úrokovej sadzby pri štátnom príspevku pre mladých. Za pozoruhodné považoval, že žalobcovia v konaní namietali správnosť výpočtu určeného štátnym orgánom (t.j. Ministerstvom financií SR), avšak dokázali by pravdepodobne akceptovať stanovisko znalca, čo de facto potvrdil aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietali správnosť výpočtu úrokovej sadzby a tvrdili, že úroková sadzba je o 0,667 % viac (t.j. 3,257 %) ako sadzba deklarovaná (t.j. 2,59 % p.a.) tak s ich názorom sa nemožno stotožniť. Žalovaný opätovne upozornil konajúci súd na to, že správnosť výpočtu úrokovej
sadzby žalobcovia namietali aj v iných súdnych konaniach pričom v jednom z nich (spis Okresného súdu Pezinok sp. zn. 26Cb/339/2009) súd ich žalobu zamietol. Poukazoval na to, že on pritom výpočet výšky úrokovej sadzby pri štátnom príspevku pre mladých neupravuje svojvoľne alebo na základe svojho vlastného uváženia. Pri výpočte vychádzal z Dohody o postupe a technickom zabezpečení poskytovania z prostriedkov štátneho rozpočtu SR poberateľom hypotekárneho úveru poskytnutého na účely bývania v znení jej neskorších dodatkov uzavretej dňa 20.01.2005 medzi Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja SR a žalovaným (v minulosti pod pôvodným obchodným názvom Dexia banka Slovensko, a.s. Súčasne bolo v konaní z jeho strany preukázané, že Ministerstvo financií SR vykonávajúce v r. 2008 kontrolu nad dodržiavaním podmienok poskytovania štátneho príspevku k hypotekárnym úverom u neho potvrdilo, že žalovaný pri vyčísľovaní úrokovej sadzby pri štátnom príspevku pre mladých postupuje správne a v súlade so zákonom o bankách a v súlade s Dohodou. Súčasne potvrdilo, že mesačná výška štátneho príspevku pre mladých v rokoch 2007 a 2008 sa vypočíta ako rozdiel mesačnej anuitnej splátky vypočítanej podľa úrokovej sadzby dohodnutej v zmluve o hypotekárnom úvere zníženej o 1,0 % zo strany banky a anuitnej mesačnej splátky, kde je takto upravená úroková sadzba znížená o zákonom stanovené 1,5 % štátneho príspevku pre mladých. V závere vyjadrenia žalovaný prejavil domnienku, že žalobcovia sa vo svojom odvolaní snažia len iným spôsobom poukazovať na nesprávnosť výpočtu žalovaného úrokovej sadzby pri štátnom príspevku pre mladých.
4. Žalobcovia na vyjadrenie žalovaného písomne nereagovali.
5. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti nového procesného kódexu, zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“) účinného od 01.07.2016, bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 C. s. p.) s tým, že účinky procesných úkonov uskutočnených do 30.06.2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 C. s. p.). Zároveň súd v odôvodnení prispôsobil terminológiu novej právnej úprave.
6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie podala včas strana v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359, § 362 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno podať týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 a contrario C. s. p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 379, § 380 C. s. p.) a ako vecne správny ho potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.) a to z nasledovných dôvodov:
7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci o doplatenie štátneho príspevku pre mladých podľa §85a ods. 1 zákona o bankách dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho posúdenia veci. Nakoľko aj odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C. s. p. (predtým § 157 ods. 2 O. s. p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.
8. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami žalobcov uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
9. Žalobcovia v odvolaní prvom rade vytýkali súdu, že nedostatočne zistil skutkový stav lebo nevykonal nimi navrhnuté dôkazy. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že zákonný spôsob vyčíslenia štátneho príspevku pre mladých vyvodil z normatívneho textu právnej normy obsiahnutej v §85a zákona o bankách majúc za to, že tento nie je možné vyvodiť z akýchkoľvek skutkových zistení, ktoré by vyplynuli z vykonaných dôkazov. Rovnako nejde o posúdenie, na ktoré by bolo potrebné mať odborné znalosti lebo ide o právnu otázku.
10. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov, ako aj rozsah a vykonávania dokazovania súdom prvého stupňa je vždy vecou súdu. Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania sám uzná, ktoré dôkazy sú potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutkových okolností. Preto takýmto postupom nebolo porušené právo účastníka na spravodlivý súdny proces, ani na súdnu ochranu, lebo nie je povinnosťou súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Okrem toho odôvodnenie
rozsudku podáva konkrétne vysvetlenie toho, prečo v danom prípade súd neakceptoval návrh žalobcov na vykonanie dôkazov. Odvolací súd zdôvodnenie nevykonania navrhnutého dokazovania považoval za právne akceptovateľné.
11. V danej veci bolo správne konštatované, že spornou otázkou medzi stranami sporu bola právna otázka vyčíslenia (výpočtu jeho peňažného vyjadrenie) štátneho príspevku pre mladých. Kým žalobcovia v konaní pred okresným súdom predložili svoj spôsob výpočtu výšky štátneho príspevku pre mladých, žalovaný na tvrdenia o spôsobe výpočtu predložil aj Dohodu o postupe a technickom zabezpečení poskytovania z prostriedkov štátneho rozpočtu SR poberateľom hypotekárneho úveru poskytnutého na účely bývania v znení jej neskorších dodatkov uzavretej dňa 20.01.2005 medzi Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja SR a žalovaným (v minulosti pod pôvodným obchodným názvom Dexia banka Slovensko, a.s.) ako i správu z kontroly nad dodržiavaním podmienok poskytovania štátneho príspevku vykonávanej Ministerstvom financií SR.
12. Ďalší obsah odvolacích námietok žalobcov v odvolaní preto opäť smeroval k pochybnosti o správnosti výšky štátneho príspevku pre mladých pre ktoré považovali právne posúdenie veci súdom za nesprávne.
13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
14. Podľa okresného súdu spornú otázku vyčíslenia štátneho príspevku pre mladých bolo možné vyvodiť len z ustanovení zákona o bankách (§ 85a ods. 2, 5, 6) a zákona o štátnom rozpočte, ktoré upravujú podmienky na jeho získanie a výšku zvýhodnenia od štátu. Odvolací súd sa s týmto právnym záverom okresného súdu, ktorému zodpovedá aj spôsob výpočtu uvádzaný v odôvodnení rozhodnutia (ako rozdiel výšky anuitnej pravidelnej mesačnej splátky úveru bez štátneho príspevku pre mladých a výšky anuitnej pravidelnej mesačnej splátky úveru so štátnym príspevkom pre mladých) stotožnil. Argumenty žalobcov z ustanovení zákona nebolo možné vyvodiť. Dospel preto k záveru, že právne posúdenie veci okresným súdom treba považovať za správne.
15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd odvolanie žalobcov nepovažoval za dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, ako vecne správny potvrdil.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) - 0 (proti).
Poučenie:
: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.).