Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/590/2016

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: G. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXX/XX, C., o zaplatenie 716,04 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 28. januára 2016 č. k. 14C/743/2014-91 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 506, § 397 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 111 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. a vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaná ako dlžníčka uzavreli dňa 04. 08. 2006 zmluvu o splátkovom úvere č. 0212261093. Na základe tejto zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 46.000,-Sk (1.526,92 eura), ktorý sa žalovaná zaviazala uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 18,40 % ročne v pravidelných mesačných splátkach vo výške 42,12 eura v období od 20. 09. 2006 do 20. 07. 2011 (teda v 59 mesačných splátkach splatných vždy k 20. dňu v mesiaci). RPMN bola zmluvnými stranami ustálená vo výške 23,13 %.Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Žalovaná čerpala úver v sume 1.528,92 eura dňa 04. 08. 2006. Tento riadne a včas nesplácala, keď titulom úveru veriteľovi nič neuhradila. Ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. ku dňu 29. 12. 2009 evidoval právny predchodca žalobcu v bankovom informačnom systéme pohľadávku zo zmluvy o splátkovom úvere v sume 3.476,48 eura, keď žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia splátok splatných v období od 20. 03 2010 do 20. 07. 2011. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovanej, ktorý vznikol zo zmluvy o splátkovom úvere. I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah, predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Podľa názoru súdu prvej inštancie, v konaní bolo potrebné zaoberať sa i skutočnosťou, či žalobca neuplatňuje premlčaný nárok, zistenie ktorej skutočnosti potom bráni súdu priznať mu plnenie voči žalovanej ako spotrebiteľovi, keď počnúc účinnosťou novely zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. je súd povinný na premlčanie uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti. Zároveň mal za to, že bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou, či na premlčanie (konkrétne premlčaciu dobu) uplatneného nároku je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo

Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide aplikáciu novely zákona č. 250/2007 Z. z. na posudzovaný právny vzťah, súd prvej inštancie bol toho názoru, že prijatá novela nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ktorá je v našom právnom poriadku neprípustná, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá prípustná je (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 16/09 zo dňa 27. 10. 2010). Predmetnou novelou neboli dotknuté právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skorších právnych noriem, nebolo odňaté právo žalobcu vzniknuté v minulosti podľa staršieho zákona (v prejednávanej veci právo na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom), boli len zmenené isté práva do budúcnosti, konkrétne právo s úspechom sa domáhať priznania tohto nároku v prípade, že tento je premlčaný. Konštatoval, že z hľadiska posudzovanej otázky je pre žalovanú ako spotrebiteľa nepochybne výhodnejšia právna úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom zákonníku. Záver o aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec plynie podľa názoru súdu prvej inštancie z ustanovenia § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, ako aj z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ukladá na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie. V zmysle § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka si žalovaná ako spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie len z dôvodu, že uzavrela zmluvu podľa Obchodného zákonníka. Z uvedeného právneho názoru súd prvej inštancie v prejednávanej veci pri rozhodovaní vychádzal. Premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Možnosť vykonania práva po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Inými slovami, je to okamih, kedy oprávnený môže po prvýkrát s úspechom podať žalobu na plnenie záväzku. Občiansky zákonník objektívne vymedzuje začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda od toho, či oprávnený subjekt vie alebo nevie o svojom práve. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda, či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve. Právo mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé byť uplatnené v konaní pred súdom prostredníctvom návrhu na začatie konania. V prejednávanej veci z výpisov z účtu mal súd preukázané, že žalovaná úver nikdy nesplácala. Nakoľko žalovaná neuhradila riadne a včas ani prvú splátku úveru splatnú dňa 20. 09. 2006, deň 21. 12. 2006 možno v zmysle citovaného ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka považovať za deň, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda za začiatok plynutia premlčacej doby. Najneskôr od 21. 12. 2006 (teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20. 09. 2006) začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde (§ 392 ods. 2 Obchodného zákonníka) v trvaní troch rokov, ktorá márne uplynula dňa 20. 12. 2009. Podľa názoru súdu prvej inštancie preto, keď konanie v prejednávanej veci začalo dňa 21. 02. 2014 doručením žaloby na súd, bolo to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nespochybnil právo žalobcu na uplatnenie jeho (aj keď premlčaného) nároku žalobou na súde, avšak poznamenal, že žalobca nárok na vrátenie dlžnej sumy úveru uplatnil po viac ako siedmich rokoch odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Na uplatnenie takéhoto nároku zo spotrebiteľskej zmluvy musel súd prvej inštancie bezpochyby prihliadnuť aj bez návrhu, konkrétne na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania ako zákonnej prekážky, ktorá s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bráni priznať plnenie voči spotrebiteľovi, bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. S ohľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobný návrh žalobcu zamietol. S poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP uviedol, že hoci žalovaná bola podľa výsledku konania plne úspešnou stranou sporu, súd jej náhradu trov konania nepriznal, keďže si túto neuplatnila.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, odôvodniac ho nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočne zisteným skutkovým stavom veci. Zdôraznil, že žalobou si uplatnil len nepremlčané splátky úveru, teda splátky splatné od 20. 03. 2010 do konečnej splatnosti úveru - 20. 07. 2011. Zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Neplnením splátok mu vzniklo, resp. už jeho právnemu predchodcovi, právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, avšak toto právo nevyužili a k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti nepristúpili. Aj v prípade pripustenia, že na uvedený záväzkový vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, je z ust. § 103 Občianskeho zákonníka nesporné, že ak veriteľ svoje oprávnenie k zosplatneniu celého dlhu nevyužije, plynie premlčacia doba pre každú splátku samostatne. Na základe uvedeného preto nie je zrejmé, na základe akých zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že premlčacia doba márne uplynula dňa 20. 12. 2009. Konečná

splatnosť úveru bola dojednaná na 20. 07. 2011 a v konaní si uplatňuje len nepremlčané splátky úveru, teda splátky splatné od 20. 03. 2010 do konečnej splatnosti úveru - 20. 07. 2011. Súd prvej inštancie tak na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby a na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo strán je spotrebiteľ. Poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozhodnutí krajských súdov, ako i Ústavného súdu Slovenskej republiky. Nesúhlasil s aplikáciou § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, majúc za to, že tým došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa článku 1 ods. 1, 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v článku 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej článkom 47 ods. 3 Ústavy SR a článkom 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Tiež uviedol, že aplikácia ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a k podaniu žaloby na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánu verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa, ako aj k porušeniu zásady ustanovenej v článku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných, všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR, najmä, pokiaľ si v konaní uplatnil svoj nárok žalobou zo dňa 21. 02. 2014 a ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 220 OSP zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 a 3 OSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 01. 07. 2016, ďalej len preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a podľa § 391 ods. 1 vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 716,04 eur spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21. 03. 2010 do 20. 07. 2011 vo výške 42,70 eura a ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 716,04 eur od 21.07.2011 do zaplatenia a náhradu trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaná s právnym predchodcom žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a. s. dňa 04. 08. 2006 uzavrela zmluvu č. 212261093. Na základe tejto zmluvy boli žalovanej poskytnuté peňažné prostriedky. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10. 12. 2009 žalobca nadobudol voči žalovanej pohľadávku, ktorá ku dňu postúpenia predstavovala sumu 3 476,48 eura. Žalobca si uplatnil podanou žalobou pohľadávku v časti dlžnej istiny, a to splátky úveru splatné od 20. 03. 2010 do 20. 07. 2011 v počte 17 a v celkovej výške 716,04 eur. Zároveň si uplatnil na zaplatenie úrok z omeškania vyčíslený vo výške 42,70 eura a ročný úrok z omeškania 9 % z dlžnej sumy istiny 716,04 eur od 21. 07. 2011 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.

5. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaná uzatvorili dňa 04. 08. 2006 Zmluvu o splátkovom úvere č.0212261093. Na základe tejto zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 46 000 Sk (1.526,92 eura), ktorý sa žalovaná zaviazala uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 18,40 % ročne v pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.269 Sk (42,12 eura) v období od 20. 09. 2006 do 20. 07. 2011 (v mesačných splátkach splatných vždy k 20. dňu v mesiaci). Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol pre premlčanie, keď vychádzal z toho, že žalovaná neuhradila žiadnu splátku úveru, ani prvú splátku splatnú dňa 20.09.2006, preto mal za to, že najneskôr od 21. 12. 2006 (teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20. 09. 2006) začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde v trvaní troch rokov, ktorá márne uplynula dňa 20. 12. 2009,

a keďže konanie v prejednávanej veci začalo až dňa 21. 02. 2014, bolo to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, a ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

10. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 191 a § 220 ods. 1 CSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 220 ods. 2 CSP. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 378 .

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, avšak vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ ustálil záver o počiatku, ako aj uplynutí premlčacej doby na uplatnený nárok žalobcu.

12. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0212261093 zo dňa 04. 08. 2006 vyplýva, že jej súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky, ktorými sa riadia všetky právne vzťahy neupravené v úverovej zmluve. V zmysle všeobecných obchodných podmienok bodu 7.6.1. je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti, ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní, ako aj inak

ukončiť zmluvný vzťah. Uvedený bod všeobecných obchodných podmienok tak upravuje oprávnenie banky využiť uvedené právne možnosti v prípade neplnenia si povinností klientom z úverovej zmluvy, avšak uvedené oprávnenie nie je povinnosťou banky, to znamená, že banka ho môže využiť, ale nemusí, a teda nie je možné mu toto oprávnenie dať za povinnosť. Ak teda aj žalovaná nezaplatila žiadnu splátku z poskytnutého úveru veriteľovi a tento nevyužil svoje oprávnenie k zosplatneniu celého dlhu, ktoré mu vzniklo v zmysle bodu 7.6.1. všeobecných obchodných podmienok, plynie premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti, tak ako to bolo dohodnuté v zmluve. Keďže žalobca, ani jeho právny predchodca toto svoje oprávnenie zosplatniť celý dlh nevyužil, nemožno počiatok plynutia premlčacej doby posúdiť tak, ako to urobil súd prvej inštancie, preto je tento jeho záver nesprávny. Z uvedených dôvodov bude potrebné, aby sa súd prvej inštancie opätovne zaoberal posúdením otázky splatnosti žalobcom uplatnených jednotlivých splátok úveru a počiatku rozhodného pre plynutie premlčacej doby, vychádzajúc z dokladov založených v spise a následne posúdil, či je žalobcom uplatnený nárok premlčaný alebo nie. Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 .

13. K námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní odvolací súd považuje za potrebné tiež uviesť, že aj keď sa odvolací súd stotožňuje so žalobcom, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, na ktorý sa vzťahuje , to však nevylučuje posúdenie danej veci aj v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže v danej veci išlo o poskytnutie splátkového úveru, pričom právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Záver súdu prvej inštancie o tom, že tento právny vzťah sa spravuje tak ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka a premlčanie je potrebné posudzovať podľa Občianskeho zákonníka je preto správny. To, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 4M Cdo 17/2014, 8M Cdo 13/2014, 2M Cdo 5/2015, 3M Cdo 12/2014, 4M Cdo 4/2014 a 8 M Cdo 3/2015, v ktorých uviedol, že keďže ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, pričom tento predpis nemá prechodné ustanovenia, od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. V týchto rozhodnutiach NS SR posudzoval to, či sa pri úverovej zmluve, ktorá je zároveň spotrebiteľskou zmluvou má premlčanie posudzovať podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka. K namietaniu aplikácie ustanovenia § 5b zák. č 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa odvolací súd dodáva, že touto otázkou sa rovnako zaoberal už Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015, pričom mal za to, že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Má tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Odvolací súd, vychádzajúc z názoru NS SR, vysloveného v uvedenom rozhodnutí, mal za to, že pokiaľ súd prvej inštancie vo veci ex offo aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., čo namietal žalobca v odvolaní, postupoval správne, preto sa odvolací súd s takýmto právnym posúdením veci súdom prvej inštancie stotožňuje.

14. Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď predmetnú zmluvu posúdil ako absolútny obchod, avšak na otázku premlčania, vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy, aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Takéto pravidlo je v ustálenej aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd SR v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci nesprávne určil počiatok plynutia premlčacej doby, a preto vec nesprávne právne posúdil, preto napadnuté rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .