Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_12Co-159-2017.pdf
PDF · 110.73 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/159/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu A. H., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom G. XX, XXX XX Y. F., proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 10C/310/2014-150 zo dňa 4. januára 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
Žalobca má n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. ,,prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 04. 01. 2017 zrušil rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava zo dňa 14. 11. 2014 (ďalej aj ,,rozhodcovský súd“, resp. ,,Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.“) č. 14646/14 (prvý výrok). O trovách prvoinštančného súdu rozhodol tak, že žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva (druhý výrok). Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalovaný ako veriteľ uzavrel dňa 08. 02. 2013 so žalobcom ako dlžníkom Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej aj ,,Zmluva o úvere“), predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 200,-Eur. Žalobca sa zaviazal vrátiť spolu 396,-Eur. Strany uzatvorili aj rozhodcovskú zmluvu, z ktorej vyplýva, že prípadné spory bude riešiť všeobecný súd, čo bude považované za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy, alebo Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.. Rozhodcovský súd vydal dňa 14. 11. 2014 rozsudok, na základe ktorého bol žalobca povinný zaplatiť žalovanému známy úrok vo výške 96,96 Eur, známy úrok z omeškania vo výške 2,08 Eur, poplatok vo výške 107 20 Eur, trovy mediačného konania vo výške 146,23 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 156,43 Eur v mesačných splátkach po 80,- Eur. Okresný súd posúdil Zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú, kde žalobca vystupuje v postavení spotrebiteľa a žalovaný v postavení dodávateľa, preto na vzniknutý záväzkový je potrebné aplikovať ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Predmetom Zmluvy o úvere bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru. Žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako podnikateľ, pričom predmetom jeho činnosti patrilo aj poskytovanie úverov. Žalobca uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, preto okresný súd posúdil Zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že žalobca nie je v postavení spotrebiteľa. Aj keď zmluva o úvere je absolútnym obchodom, ktorý sa riadi predpismi Obchodného zákonníka, je potrebné použiť v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“) úpravu priaznivejšiu pre spotrebiteľa. Na základe Zmluvy o úvere vznikla pohľadávka proti
žalobcovi. Žalovaný ju uplatnil v konaní na rozhodcovskom súde, pričom právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor bola daná z rozhodcovskej zmluvy. Podľa názoru súdu prvej inštancie postupoval žalovaný v zmysle zákona a právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie v danej veci bola oprávnená. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca podal žalobu na okresný súd včas. Žalobca prevzal rozhodcovský rozsudok dňa 28. 11. 2014 a žalobu na súd prvej inštancie podal dňa 22. 12. 2014. Žalobca uzatvoril pri podpise Zmluvy o úvere samostatnú rozhodcovskú zmluvu, ktorá je síce súčasťou úverovej zmluvy, ale je na samostatnom tlačive a je samostatne podpísaná. Napriek riadne vykázanému doručeniu sa žalobca na pojednávania, či už v pôvodnom konaní alebo aj po zrušení rozsudku odvolacím súdom neustanovil, súhlasil s rozhodnutím v neprítomnosti, preto okresný súd nemal možnosť vykonať dôkladný výsluch žalobcu. Žalobca nepreukázal, že poskytnutie úveru je podmienené uzatvorením rozhodcovskej zmluvy, resp. uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy je neprijateľnou podmienkou, a teda neplatné, ani dôvodnosť žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku pre porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že pri rozhodovaní v rozhodcovskom konaní boli porušené všeobecné záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Stály rozhodcovský súd v rozsudku síce uviedol, že aplikoval aj ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, avšak podľa názoru prvoinštančného súdu nie dostatočne. Okresný súd zistil, že v Zmluve o úvere chýba uvedenie priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov. Z prehľadu NBS okresný súd mal preukázané, že priemerná úroková sadzba úverov poskytnutých obchodnými bankami v období februára 2013 s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov bola 10,73%. Okresný súd uviedol, že v zásade rešpektuje vyššiu úrokovú sadzbu nebankových spoločností zohľadňujúc zvýšenú mieru rizika úverov poskytnutých klientom nepriechodným u bánk, ale takáto vyššia úroková sadzba nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie by akceptoval dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby, avšak sadzba vo výške 39,15 % je viac ako trojnásobkom priemernej úrokovej sadzby, čo je podľa názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi, preto ustanovenie o úrokovej sadzbe v zmluve považuje za neplatné. Okresný súd zistil, že v Zmluve o úvere chýbajú náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. i) a z) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“, resp. ,,ZoSÚ“), preto Zmluvu o úvere považoval za bezúročnú a bez poplatkov (v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ). Za neprimeranú považoval súd prvej inštancie aj odplatu za administratívne úkony, ktoré nie sú špecifikované. Podľa názoru okresného súdu, pokiaľ by rozhodcovský súd skutočne aplikoval pri rozhodovaní aj ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, musel by dôjsť k obdobnému záveru ako všeobecný súd a nemohol by dodávateľovi priznať nárok na úroky a poplatky. Pretože rozhodcovský súd pri rozhodovaní neaplikoval ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, žalobca sa preto mohol v súlade s § 40 ods. 1 písm. j) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase podania žaloby (ďalej aj ,,Zákon o rozhodcovskom konaní“) domáhať na všeobecnom súde zrušenia rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené okresný súd rozhodcovský rozsudok č. 14646/14 zo dňa 14. 11. 2014 vydaný rozhodcovským súdom Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. zrušil. O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“). Pretože žalobcovi žiadne trovy nevznikli, okresný súd mu ich náhradu nepriznal.
2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“), podľa ktorého je neprijateľnou podmienkou dojednanie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva dohodnutá medzi stranami je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, pretože umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR IV.ÚS 174/2002, sp. zn. I.ÚS 3227/07 zo dňa 08. 03. 2011 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn 14NcC/10/2011 zo dňa 30. 05. 2011. I podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná, nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Žalobca má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Ďalej uviedol, že platnosť právneho úkonu treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu ale nemusia nastať
po jeho uzavretí. Dôležité je to, či zmluva v čase jej uzavretia sama o sebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. V danom prípade má rozhodcovské konanie plne oporu v Zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. r) Zákona o spotrebiteľských úveroch (zák. č. 258/2001 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov), ako aj aktuálne účinného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zák. č. 129/2010 Z. z. v znení zák. č. 394/2011 Z. z.). Rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálnej účinnej smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere, ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nielen lex specialis, ale aj lex posterior, teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. Prípustnosť rozhodcovského konania spotrebiteľských sporov vyplýva jednoznačne aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedná za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Zároveň poukázal na § 372w zák. č. 335/2014 Z. z., z ktorého vyplýva, že spory o neplatnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie rozhodcovského rozsudku v spore spĺňajúcom podmienky podľa osobitného predpisu, o ktorých sa začalo konať na súde a ktoré sa do 1. januára 2015 právoplatne neskončili, prerokujú a dokončia súdy príslušné na konania podľa doterajších predpisov. Prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch bola priznaná rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 2. marca 2011 sp. zn. 12Cmo/13/2010. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov Českej republiky. Medzi ním a žalovaným bola v predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva, a to na samostatnom liste papiera oddelene od samotnej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Od rozhodcovskej zmluvy žalobca mal právo odstúpiť v lehote 10 dní, ako je to uvedené v čl. II. ods. 3, čo však neurobil. Ďalej poukázal na rozsudok Okresného súdu Košice z 21. 06. 2016 sp. zn. 19C/289/2014, ktorý zrušil rozhodcovský rozsudok len v časti. Ďalej uviedol, že žalobca bol pri podpise zmluvy upovedomený o rozdielnej, nie však nesprávne uvedenej RPMN. Zákon č. 129/2010 Z. z. hovorí o bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prípade RPMN, ktorá je uvedená nesprávne alebo absentuje. Pretože nebol naplnený ani jeden z uvedených prvkov, nie je možné považovať zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Taktiež nie je možné hovoriť o uvádzaní do omylu, pretože dlžníkovi bol jasne vysvetlený rozdiel medzi RPMN v prípade, ak si požiada o uplatnenia splátkového kalendára a nedodrží splátku uvedenú v zmluve. V Zmluve o úvere na prednej strane je uvedené: „Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 396,00 Eur, ak nie je dohodnuté inak 19. 02. 2014 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo v hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy nastane dňa 19. 02. 2014.“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že nie je možné hovoriť o absencii výšky počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 396,- Eur s termínom splatnosti do 19. 02. 2014. Následne dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa 08. 02. 2013 s predmetnou dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal a preto mal vedomosť aj o existencii náležitostí, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 33,- Eur, vždy k 19. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc dňom 19. 03. 2013. Každá uvedená splátka bola prednostne započítaná na istinu a až potom na poplatok a úroky. Každý klient je o tom informovaný ústne. Zákon si vyžaduje obligatórne uvedenie úrokov a iných poplatkov. Nikde nie je zvlášť ustanovené prerozdelenie splátky. Postup, ktorý veriteľ zvolil, nie je nezákonný a zákon veriteľa nijako neobmedzuje pri voľbe jeho postupov pri poskytovaní úverov, pokiaľ dodržiava informačnú povinnosť a kroky v súlade so zákonom, čo v tomto prípade bolo preukázané. V prípade porušenia Dohody o splátkach sa dlh stane splatným v zmysle Zmluvy o úvere, z čoho nevyvrátiteľne vyplýva, že spolu súvisia a vzájomne sa podmieňujú. Rovnako je v Zmluve o úvere jasne uvedené, že dlh sa stáva splatným ak nie je ustanovené inak dňa 19. 02. 2014. Žalobca napádal poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov v časti za náklady za vypracovanie a za uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Ročná percentuálna miera nákladov je stanovená v Zmluve o úvere vo výške 98 %. V Zmluve o úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 40,60 %. Zároveň poukázal na to, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred prvým júnom
2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31. 05. 2014, obmedzenie výšky odplaty sa nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 OZ. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Ďalej poukázal na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12Cmo/95/2005. Ak teda žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno. Slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Podľa jeho názoru poplatok za poskytnutie úveru nebol neprimerane vysoký vzhľadom na to, že je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, tento v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere dlžníkovi vyhovoval, keďže nič voči výške nenamietal, Zmluvu o úvere uzatvoril a peňažné prostriedky od neho prostredníctvom obchodného zástupcu prevzal. Teda bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníka, či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. Pokiaľ ide o výšku príslušného poplatku, tento je v zmluve dostatočne jasne uvedený, výrazne napísaný, je uvedený hneď pri sume poskytnutého úveru, teda dlžník musel vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia a mal okamžite pri podpisovaní Zmluvy o úvere vedomosť, aká je cena úveru. Ďalej poukázal na dôvodovú správu Zákona o spotrebiteľských úveroch, kde sa uvádza modelový príklad výpočtu sankcií v spotrebiteľskej zmluve, ktorý jasne počíta s existenciou jednopercentného poplatku za spracovanie zmluvy. Dôvodová správa, úrok a poplatok za spracovanie zmluvy označuje za odplatu za poskytnutie úveru. Môže teda ísť o cenu plnenia, ktorá nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 09. 11. 2016 C-42/15.
3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).
7. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaného v odvolaní.
8. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalovaného odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.
9. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Žalobca bol účastníkom rozhodcovského konania, preto je aktívne legitimovaný v
zmysle § 40 ods. 1 písm. j/ zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. 12. 2014 na podanie žaloby o zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku. Žalobca podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku dňa 22. 12. 2014, teda v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku, t.j. od 28. 11. 2014.
10. Podstatným v danej veci bolo posúdenie tej skutočnosti, či išlo medzi stranami o spotrebiteľský vzťah alebo nie. V danom prípade je podľa názoru odvolacieho súdu stotožňujúc sa s názorom okresného súdu preukázané, že išlo o vzťah spotrebiteľský, na ktorý bolo potrebné použiť všeobecne záväzné predpisy na ochranu spotrebiteľa. Okresný súd v rámci konania správne preto skúmal porušenie hmotnoprávnych predpisov z hľadiska dôvodnosti návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 1 Zákon o rozhodcovskom konaní).
11. Pokiaľ okresný súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne skúmal, či zmluva obsahuje obligatórne náležitosti, považuje odvolací súd za vecne správne.
12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovi (fyzickej osobe, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti) bol poskytnutý úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), preto žalobca spĺňa atribúty vymedzené v ustanovení § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. že pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako spotrebiteľ a peňažné prostriedky, ktoré mu žalovaný poskytol, mu boli poskytnuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
13. Odvolací súd (zhodne s názorom okresného súdu) uvádza, že Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 359 227 61 svojím konaním porušil všeobecne záväzné predpisy na ochranu spotrebiteľa, pri rozhodovaní rozhodcovského súdu došlo k porušeniu hmotnoprávnych predpisov, pretože neposudzoval náležitým spôsobom danú vec podľa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho uložil žalobcovi rozsudkom sp. zn. SR 14646/16 zo dňa 14. 11. 2014 povinnosť zaplatiť žalovanému známy úrok vo výške 96,96 Eur, známy úrok z omeškania vo výške 2,08 Eur, poplatok vo výške 107,20 Eur, trovy mediačného konania vo výške 146,23 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 156,43 Eur v mesačných splátkach po 80,- Eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalobcu s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozhodnutia, až do úplného zaplatenia dlhu, a to pod následkom straty výhody splátok a výkonu rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas.
14. I podľa názoru odvolacieho súdu Zmluvu o úvere je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ v dôsledku absencie obligatórnych náležitostí (§ 9 ods. 2 písm. i/, z/ ZoSÚ), preto sa stotožňuje s dôvodmi, pre ktoré okresný súd zrušil rozhodcovský rozsudok podľa § 40 ods. 1 písm. j/ Zákona o rozhodcovskom konaní v znení platnom do 31. 12. 2014, keďže dôvod, pre ktorý bol rozhodcovský rozsudok zrušený, t.j. v dôsledku porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, bol skutkovo preukázaný a odôvodnený.
15. V súvislosti s odvolacími dôvodmi odvolací súd považuje za potrebné dodať, že žalovaný v odvolaní uvádzal skutočnosti, ktoré neboli predmetom skutkových záverov okresného súdu, na ktorých nebolo rozhodnutie okresného súdu založené, čo rozhodnutie prvoinštančného súdu nespochybňovalo, preto odvolací súd na tieto argumenty nereagoval.
16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania (druhý výrok), pretože okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.
17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
18. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).