Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/71/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35724803, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36613843, proti žalovanému: Y. V., nar. XX. E. XXXX, trvalo bytom M. F. XXXX/XX, T., o zaplatenie 1.104,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 8. októbra 2015 č. k. 12C/68/2014-64 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej a v časti trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 33,33 eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 31.7.2012 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), čl. 2 písm. b/ a c/ a čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.4.1993 (ďalej len „smernica“); § 3 ods. 1, § 39, § 52 a nasl., § 54 ods. 1 a § 517 ods. 1 a 2, § 558 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 4 ods. 8, § 7 ods. 2, § 8 ods. 1 a 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom do 31.1.2014; § 151 ods. 1 a § 153 ods. 3 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou proti žalovanému domáhala zaplatenia sumy 1 104,11 eur s príslušenstvom titulom nesplateného úveru, ktorý poskytla žalovanému pôvodná veriteľka Slovenská sporiteľňa, a.s. na základe zmluvy o splátkovom úvere č. 0284303395 z 19.12.2005 vo výške 829,85 eur (25 000 Sk), pričom žalobkyňa nadobudla predmetnú pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0900/2012/CE zo 27.6.2012 uzavretej so Slovenskou sporiteľňou, a.s., ako postupcom. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že 19.12.2005 uzavrela pôvodná veriteľka so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o splátkovom úvere č. 0284303395, na základe ktorej poskytla žalovanému úver (pod označením MINIúver do 10 minút) vo výške 829,85 eur (25 000 Sk), ktorý bol úročený pevnou úrokovou sadzbou vo výške 17,30 % ročne. V čl. I. uvedenej úverovej zmluvy bol dojednaný poplatok za správu úveru vo výške 1,66 eur (50 Sk) mesačne, žalovaný sa poskytnutý úver zaviazal splácať v mesačných splátkach po 22,44 eur (676 Sk) mesačne, ktoré boli splatné vždy k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky bola dojednaná na 20.12.2005 a konečná splatnosť úveru bola dojednaná na 20.11.2010. Podľa článku IV., bod 1 veriteľ úročí úver úrokovou sadzbou dohodnutou v základných

podmienkach zmluvy. Podľa článku IV., bod 2 úverovej zmluvy, sa veriteľ a dlžník dohodli, že ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) je 10,16 %, pričom je vypočítaná z hodnoty celkových nákladov dlžníka spojená s úverom a výšky poskytnutého úveru. RPMN sa počas trvania úverového vzťahu mení v prípade, ak dôjde k zmene poplatkov a/alebo sa dlžník omešká so splátkou a/alebo uhradí splátku v iný ako dohodnutý deň podľa zmluvy. Pôvodná veriteľka postúpila predmetnú pohľadávku voči žalovanému vzniknutú z vyššie špecifikovanej zmluvy o splátkovom úvere na žalobkyňu zmluvou o postúpení pohľadávok č. 0900/2012/CE z 27.6.2011, postúpenie pohľadávky oznámila žalovanému písomným oznámením zo 17.7.2012. Žalovaný z poskytnutého úveru 829,85 eur doposiaľ celkovo splatil sumu 796,52 eur, a to jednotlivými splátkami v období od 20.12.2005 do 10.11.2008. Právny vzťah medzi stranami založený predmetnou úverovou zmluvou posúdil podľa ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a podľa ust. O.z.. Po preskúmaní zmluvy prišiel k záveru, že v nej absentuje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. a/ cit. zák.), je v nej uvedená len výška mesačnej splátky úveru bez rozčlenenia splátok úveru na istinu, úroky a iné poplatky a primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ ZoSÚ, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie sumy splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (u každej takejto čiastkovej položky), čo je navzdory odchylnosti takejto (úpravy úročenia spotrebiteľských úverov od úročenia úverov všeobecne) práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by takto nemal byť pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, zavádzaný ani problematickým údajom o úrokoch, z ktorého nebude schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť). V predmetnej zmluve je uvedená pevná úroková sadzba, ktorou je úver úročený, a to vo výške 17,30 % ročne a RPMN je v zmluve uvedená vo výške 10,16 % ročne. Formulácia výšky RPMN uvedená v zmluve vo výške 10,16 % ročne, pri súčasnej ročnej úrokovej sadzbe úveru 17,30 % ročne nie je v súlade so zákonom, nakoľko výpočet RPMN pri spotrebiteľských úveroch nebol vykonaný v súlade s prílohou ZoSÚ, pri zisťovaní výšky RPMN je zrejmé, že RPMN pri spotrebiteľskom úvere nemôže byť nižšia ako je úroková sadzba úveru, naviac keď zo zmluvy zároveň vyplývajú ďalšie poplatky, a to za správu úveru vo výške 50 Sk (1,66 eur) mesačne, na základe čoho dospel súd prvej inštancie k záveru, že predmetná zmluva nie je v súlade s § 4 ods. 1 písm. g/ ZoSÚ, aj keď formálne je RPMN v zmluve uvedená, avšak v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa. Na základe uvedeného nedostatku sa predmetný spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2, písm. g/ ZoSÚ). So zreteľom na uvedený skutkový stav súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti o zaplatenie sumy 33,33 eur, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi poskytnutou finančnou hotovosťou 829,85 eur a žalovaným doposiaľ zaplatenými splátkami v celkovej výške 796,52 eur. V prevyšujúcej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni aj úrok z omeškania v zmysle 517 ods. 2 O. z. vo výške 9 % ročne od 31.7.2012 do zaplatenia. Súd zároveň osobitne skúmal povinnosť žalovaného plniť žalobkyni titulom dohody o uznaní záväzku, ktorú žalovaný podpísal 23.11.2012, v ktorej v bode 2.1 uznal čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči žalobkyni, ktorý vznikol na základe zmluvy uzavretej s pôvodnou veriteľkou č. 284303395, a to vo výške istiny 726,88 eur, nákladov na inkasné konanie 150 eur, úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 726,88 eur od 27.6.2012 do zaplatenia, obsahom ktorej je zároveň vyhlásenie podpísaných osôb, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Súdu bolo z úradnej činnosti známe, že žalobkyňa iniciuje podpísanie ňou vopred pripravených formulárov o uznaní záväzku, v ktorých nejde o nič iné ako znevýhodnenie spotrebiteľa, pretože dlžník podpísaním dohody nič nezískal ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobkyne svoje postavenie podstatne zhoršil. Uznanie dlhu zo strany žalovaného považoval za právne neúčinné, nakoľko vzhľadom na obsah formulárovej dohody, mal vážne pochybnosti o tom, že skutočný prejav vôle dlžníka zodpovedá obsahu dohody, o čom svedčí aj spôsob jej vyplňovania. Zároveň v „dohode“ je uvedená suma dlžnej istiny vo výške 726,88 eur (ku dňu jej podpisu t.j. k 23.11.2012), pričom z predložených listín vyplýva, že za obdobie od 20.12.2005 do 10.11.2008 žalovaný z poskytnutého úveru už (pred podpisom tejto dohody) splatil celkovo sumu 796,52 eur. Nie je teda vôbec zrejmé, a v predloženej dohode o uznaní ani nijako špecifikované, ako žalobkyňa k tejto sume dospela, resp. z akých položiek pozostáva. Takto formulovaná dohoda nemôže teda byť pre priemerného spotrebiteľa zrozumiteľná a určitá. Uznanie záväzku je vo vzťahu k hlavnej spotrebiteľskej zmluve akcesorickým právnym úkonom, ktorý bezpochyby v rámci predmetu svojho podnikania uzatvára žalobkyňa v právnom postavení dodávateľa s dlžníkom v postavení spotrebiteľa, súd musí podrobiť každú spotrebiteľskú zmluvu kontrole podľa § 153 ods. 3

O.s.p., pri náležitej aplikácii spotrebiteľských predpisov. Z doterajšej praxe bolo súdu prvej inštancie zjavné, že žalobkyňa vo formulárových dohodách necháva dlžným spotrebiteľom uznávať pohľadávky v rozsahu takej sumy, na ktorú nemá v celom rozsahu platný právny titul, to znamená suma dlhu (istiny) je vo väčšine prípadov vyššia ako skutočná pohľadávka podložená platným právnym titulom, a týmto spôsobom tak chce dosiahnuť v súdnom konaní aj vymáhanie súm, na ktoré nemá právny nárok v zmysle (spotrebiteľskej) právnej úpravy. Uvedený postup žalobkyne pri uzatvorení dohody o uznaní dlhu tak považoval súd za v rozpore s dobrými mravmi, pretože dlžník si podpisom tejto formulárovej dohody zhoršil svoje zmluvné postavenie, pričom podľa § 54 ods. 1 O. z. platného v čase uzavretia predmetnej dohody o splátkach zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktorému tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Predmetné vyhlásenie o uznaní dlhu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že bez vedomia spotrebiteľa zakladá 10 ročnú premlčaciu dobu, ktorú zákon priznáva len v osobitných prípadoch a to najmä vtedy, ak sa má uznaním dlhu predísť súdnym sporom. Zámer dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uznaní záväzku z 23.11.2012, súd teda hodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa, na základe čoho na predloženú dohodu o uznaní záväzku neprihliadal. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil úspechom žalovaného v konaní, ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil, preto mu súd ich náhradu ani nepriznal, nakoľko o náhrade trov konania súd rozhoduje iba na návrh (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

2. Proti tomuto rozsudku iba v jeho zamietajúcej časti podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe aj v takejto časti, alternatívne navrhla rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila, že podala odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu súdom. Namietala spôsob výpočtu RPMN súdom, majúc za to, že vzhľadom na ňou špecifikovaný výpočet RPMN po prepočítaní na percentá a po zaokrúhlení na dve desatinné miesta táto predstavuje 10,16%. Vzhľadom na uvedené zastávala názor, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. V danom prípade nemožno spochybniť, že výška RPMN je vypočítaná v súlade so zákonom platným v čase uzavretia zmluvy a v zmluve o splátkovom úvere je teda uvedená v súlade s daným zákonným výpočtom. Z uvedeného vyplýva, že súd na výpočet RPMN aplikoval neskoršiu právnu úpravu, ktorá ešte v čase uzavretia zmluvy nebola platná a ani účinná. Vzhľadom na uvedené zastávala názor, že výška RPMN je v zmluve uvedená a vypočítaná správne v súlade s prílohou zákona platného v čase uzavretia zmluvy. Pokiaľ súd zamietol žalobný návrh pre absentujúci údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, k tomu žalobkyňa odcitovala ust. § 4 ods. 2 a 3 ZoSÚ v znení účinnom od 1.1.2008. Uviedla, že k uzavretiu zmluvy o splátkovom úvere došlo dňa 19.12.2005. Ustanovenie, na základe ktorého sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a/, b/, d/ až j/, k/ a l/, je účinné až od 1.1.2008 a na základe uvedených zákonných ustanovení zastávala názor, že pokiaľ nie je splnená podmienka v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a/ ZoSÚ, nie je uvedený nedostatok sankcionovaný tým, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Uvedená „sankcia“ podľa zákonných ustanovení platných a účinných v čase uzavretia zmluvy, nastáva v prípade, ak zmluva neobsahuje RPMN, čo nie je daný prípad, keďže táto je v zmluve o splátkovom úvere uvedená. Žalobkyňa taktiež poukázala na skutočnosť, že úrok, ako i poplatky sú špecifikované v zmluve v úvodných ustanoveniach, ktoré sú označené ako základné podmienky, teda rovnako nemožno poukazovať na ust. § 4 ods. 5 ZoSÚ. Mala za to, že v danom prípade došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu danej veci zo strany súdu na základe neúčinných ustanovení v čase uzavretia zmluvy, preto rozhodnutie súdu nemožno považovať za správne.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, akt. § 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou (predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359 , proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., aj § 127 a § 363 a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O. s. p., akt. § 365 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O. s. p., akt. § 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny.

5. Odvolací súd výzvou z 12.6.2017 pod sp. zn. 10Co/71/2016 vyzval strany v zmysle § 382 CSP, aby sa v lehote 10 dní od doručenia výzvy písomne vyjadrili k možnému použitiu na vec súdom prvej inštancie neaplikovaného ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 31.12.2016 (ďalej aj „ZoB“). Strany žiadnym spôsobom nereagovali. Podľa § 92 ods. 8 ZoB ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona preto obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná klientovi. Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového bankového systému, bolo žiadúce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou). Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku iba na vybrané subjekty, nepodporujú záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením

výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa (uvedené už odznelo v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove). Bolo by v rozpore s účelom ZoB a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý“ úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle ZoB pod dohľad Národnej banky Slovenska. Súdu je z úradnej činnosti známe, že v obdobných veciach žalobkyňa argumentuje, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom bola podľa názoru žalobkyne úprava výnimiek z bankového tajomstva. Podľa názoru odvolacieho súdu nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Akceptujúc argumentáciu žalobkyne, spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou by sa ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Banka nepochybne má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je ale nevyhnutné, aby postupovala v súlade so zákonom, vrátane ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014). Súd prvej inštancie preto pochybil ak sa nezaoberal aplikáciou ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB na daný prípad, keďže spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013). Odvolací súd konštatuje, že nepreukázanie zákonom stanovených predpokladov cesie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB v predmetnej veci, malo za následok nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne (postupníka). Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že žalovaný bol písomne vyzvaný na splnenie svojho záväzku z predmetnej zmluvy pred postúpením pohľadávky (ktorej cieľom je, ako je vyššie uvedené, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednali finančnú službu). Listinný dôkaz predložený žalobkyňou obsahujúci oznámenie právnej predchodkyne žalobkyne o postúpení pohľadávky žalobkyni (vyhotovené po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky) nepredstavuje jednostranný právny úkon veriteľa adresovaný dlžníkovi, obsahujúci písomnú výzvu na zaplatenie dlhu pred postúpením a preto nie je spôsobilý nahradiť túto zákonom stanovenú podmienku. Zákonom stanovené predpoklady pre postúpenie by mali byť v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB naplnené pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky. Postúpenie pohľadávky bánk právna úprava výslovne viaže na záväzky, s ktorými je klient banky v omeškaní, ktoré nastáva po splatnosti dlhu. Preto východiskovým predpokladom postúpenia je splatnosť pohľadávky banky voči klientovi. Banka môže postúpiť iba pohľadávku zodpovedajúcu peňažnému záväzku, s ktorou je klient v omeškaní (§ 92 ods. 8 ZoB), inak by boli postupované „živé“ úvery na nebankové subjekty, hoci poskytovanie a správa bankového úveru podliehajú osobitnej úprave ZoB. K argumentácii žalobkyne týkajúcej sa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru jej právnou predchodkyňou, preukazovanej oznámením z 23.4.2013, je potrebné uviesť, že nepreukazuje naplnenie zákonných predpokladov bankovej cesie podľa § 92 ods. 8 ZoB. Uvedené zákonné ustanovenie predpokladá omeškanie so splnením peňažného záväzku voči banke, po predchádzajúcej písomnej výzve banky, trvajúce nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. K uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky však došlo pred uplynutím uvedenej doby už dňa 27. júna 2013. Nebolo preto preukázané naplnenie kumulatívnych zákonom stanovených predpokladov postúpenia bankovej cesie podľa § 92 ods. 8 ZoB. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu ako aj v časti trov konania ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa § 396 ods. 1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 255 ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému však preukázateľne trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, k odvolaniu sa nevyjadril, preto

bolo rozhodnuté o náhrade trov odvolacieho konania tak, že žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

7. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435