Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/432/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, proti žalovaným: 1/ P. Q., naposledy bytom F. W., X. XX/X, t.č. na neznámom mieste, 2/ U. Q., bytom T. nad Q., X. XXX, 3/ F. F., bytom F. W., X. XXX, do 30.06.2016 na strane žalovaných za účasti občianskeho združenia - Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov (VOPS), so sídlom v Bratislave, Šafárikovo nám. 7, zast.: JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom so sídlom v Bratislave, Zámocká 36, o zaplatenie 2 965,34 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 22. marca 2016, č.k. 7C/83/2014-163, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

III. Žalovaným 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovaným 1/, 2/, 3/ zaplatenia sumy 2 965,34 eur s príslušenstvom a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť občianskemu združeniu (do 30.06.2016 vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných 1/, 2/, 3/) náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 624,88 eur na účet JUDr. Patrika Podhorského, advokáta so sídlom v Bratislave, Zámocká 8, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaným 1/, 2/, 3/ náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie po právnej stránke odôvodnil svoje rozhodnutie ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 9, § 54 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 526 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca ako postupník sa domáhal proti žalovaným 1, 2, 3 zaplatenia dlhu, pričom sa jedná o pohľadávku zo spotrebiteľského úveru, ktorú mal nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok od postupcu - Slovenskej sporiteľne. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne legitimovaný, keďže nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, pretože pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom je banka, je pre platné postúpenie pohľadávky nutné dodržať podmienky stanovené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré je špeciálnou úpravou voči všeobecnej úprave postúpenia pohľadávok. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, teda môže byť iba pohľadávka za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a nepretržitého omeškania

dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky pritom môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktorá je splatná. Uviedol, že žalobca na výzvu súdu nepredložil výzvu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách a uviedol, že takouto výzvou nedisponuje ani postupca. Súd zdôraznil, že v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže postupca postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomne výzve dlžníkovi, pričom táto výzva sa musí dostať aj do dispozičnej sféry dlžníka, keďže ide o faktický úkon, ktorý je nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky. Žalobca tak nesplnil dôkaznú povinnosť, ktorej cieľom je unesenie dôkazného bremena. Žalobca v konaní nepreukázal, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky zo strany pôvodného veriteľa - banky - ako postupcu na žalobcu ako postupníka a k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky po splnení podmienok stanovených v zákone, v § 92 ods. 8 ZoB a v § 565 Občianskeho zákonníka. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky bolo neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka a žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovaným 1/, 2/, 3/ náhradu trov konania nepriznal, keďže im v konaní žiadne trovy nevznikli. Úspešnému občianskemu združeniu (do 30.06.2016 vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných) priznal voči neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania účelných na uplatňovanie alebo bránenie práva v celkovej výške 624,88 eur.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, prípadne rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu postupcu o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom, preukazujúcim jeho odoslanie, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej neexistencie. K tomu žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/210/01, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. Žalobca ďalej zastával názor, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Táto norma nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, ale nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Trval na tom, že v konaní nesporne preukázal, že pred postúpením pohľadávky právny predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá, a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Na podporu svojej argumentácie poukázal na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., ako aj na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/67/2013. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, s poukazom na to, že omeškanie žalovaného 1/ trvalo viac ako rok zastával názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezaslal. Nesúhlasil s tým, že v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Zastával názor, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Ďalej uviedol, že považuje za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou prešli na žalobcu všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca nesúhlasil s tým, aby bol zaviazaný k úhrade trov konania vedľajšieho účastníka. Uviedol, že združenie pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. V prípade trov vedľajšieho účastníka nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Je toho názoru, že dochádza k zneužívaniu inštitútu ochrany spotrebiteľa a právnej úpravy trov konania a v danom prípade je na mieste aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Uviedol, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť kvalifikovanú ochranu

spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktorý bude spôsobilý poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a ktorý bude v danej oblasti aj materiálne a personálne vybavené a odborne kompetentné. Na priznanie náhrady trov konania je nevyhnutné splnenie podmienok vyžadovaných ust. § 142 O.s.p., a to najmä účelnosť vynaložených trov konania, ktorú by mal súd pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania vždy skúmať. Má za to, že priznané trovy konania vedľajšieho účastníka nemožno považovať za účelne vynaložené. Zároveň si uplatnil voči žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi (spoločne a nerozdielne) náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.

3. Občianske združenie (do 30.06.2016 vedľajší účastník na strane žalovaných) k odvolaniu žalobcu uviedlo, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie vo veci samej a naďalej zotrváva na absencii aktívnej legitimácie žalobcu v danom konaní ako dôvodu, pre ktorú súd žalobu zamietol. Žalobca k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Združenie zdôraznilo, že žalobca si v konaní uplatnil pohľadávku, ktorá na neho nebola platne postúpená, nakoľko do vydania uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, nepredložil žiadny dôkaz o splnení povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 ZoB, teda nedodržanie písomnej formy výzvy postupcu adresovanej klientovi, že je v omeškaní a následne dodržanie 90 dňovej lehoty pred postúpením pohľadávky tretej osobe, pričom túto povinnosť nemožno nahradiť ani vyhlásením postupcu v zmluve o postúpení pohľadávok. Nebolo preukázané, že právny predchodca (banka) zaslal žalovaným výzvu pred postúpením pohľadávky a nepredložením dôkazu o odoslaní výzvy v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti. Ďalej občianske združenie uviedlo, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že právny predchodca žalobcu (banka) nevyhlásil pred postúpením pohľadávky mimoriadnu splatnosť úveru, resp. ak ju vyhlásil, tak v rozpore s ust. § 53 ods. 9 OZ. Združenie žiadalo priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 119,79 eur.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdiť.

5. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

6. V danom prípade bolo odvolanie žalobcu podané dňa 17.05.2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Vychádzajúc z uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy uvedené v jeho čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania žalobcu podľa právneho stavu účinného ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..

8. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným z pôvodného veriteľa - Slovenská sporiteľňa, a.s. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaných na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok vo vzťahu k pohľadávke voči žalovaným za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.

9. Už v predchádzajúcej rozhodovacej praxi odvolacieho súdu (napr. rozsudok Krajského súdu Trenčín č.k. 19Co/273/2016-148 zo dňa 20.4.2017), od ktorej odvolací súd nenachádza dôvod sa odkloniť, bol k aplikácii § 92 ods. 8 zákona o bankách v obdobných prípadoch zaujatý nižšie uvedený názor. Podľa neho, aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva

na strane žalobcu alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky, je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

10. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o bankách"): "Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom."

11. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to uvádza žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon by bol absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

12. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (od 01.07.2016 odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) . Nesprávne právne posúdenie veci

je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky pred postúpením pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovaných na splnenie záväzku, výzvu im doručila, resp. aspoň odoslala).

13. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky zo strany pôvodnému veriteľa na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, ktorú uzavreli žalovaní (žalovaný 1/ ako dlžník, žalovaní 2/ ,3/ ako ručitelia) so Slovenskou sporiteľňou, a.s. - právnym predchodcom žalobcu.

14. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného 1/ trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..." mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.

15. K argumentácii žalobcu v odvolaní názorom doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., je možné uviesť iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa a podľa ktorých o absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka alebo s ustanoveniami osobitných predpisov, vrátane § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) Zákona o bankách (napr. JUDr. Andrea Tomlainová, PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin slovenskej advokácie, rok 2007, č. 10).

16. Správne súd prvej inštancie rozhodol aj o náhrade trov konania. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania občianskeho združenia (do 30.06.2016 vedľajšieho účastníka na strane žalovaných), aj odvolací súd považoval za účelne vynaložené všetky uplatnené a súdom aj priznané trovy zástupcu občianskeho združenia. Odvolací súd v súlade s platnou judikatúrou súdov poukazuje na to, že každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej, skutkovo a právne menej zložitej veci bol zastúpený advokátom, pričom aj občianske združenie, ktoré bolo právnickou osobou založenou na ochranu práv spotrebiteľov, malo právo nechať sa v konaní zastupovať, a to aj advokátskou kanceláriou. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že občianske združenie - Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov - do konania riadne vstúpilo, jeho právny zástupca zastúpenie riadne prevzal, v konaní okrem iného poukazoval na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, v dôsledku čoho boli žalovaní v konaní úspešní a žaloba žalobcu voči žalovaným bola zamietnutá. I keď do výroku rozsudku súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania žalovaným 1/, 2/, 3/ odvolanie žalobcu nesmerovalo, v súvislosti s tým, že odvolací súd je povinný v odvolacom konaní, predmetom ktorej je vec sama, preskúmať všetky trovy konania (všetky výroky o trovách), odvolací súd považuje za vecne správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý úspešným žalovaným 1/, 2/, 3/ náhradu trov konania nepriznal, keďže žiadnu náhradu trov konania nežiadali a žiadne trovy im v uvedenom konaní ani nevznikli.

17. Z uvedených dôvodov odvolací súd l rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktoré bolo v odvolacom konaní vo veci samej úspešné, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie. Žalovaným 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .