Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-360-2016.pdf
PDF · 94.58 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/360/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Jána Slebodníka a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu S. F., A.. X.XX.XXXX, W. Q. O., D. X/XX, zastúpeného JUDr. Jozefom Adamovským, advokátom, advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Žižkova 6, proti žalovanému STAVOINDUSTRII Liptovský Mikuláš, a.s., so sídlom v Liptovskom Mikuláši, ul. Ernest Šimerovej Martinčekovej 4505/2, zastúpenému JUDr. Milanom Trnovským, advokátom, advokátskej kancelárie so sídlom na rovnakej adrese ako je sídlo žalovaného, o náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 11.3.2016 č.k. 19C/308/2011-235 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 425,60 eur so 6 % ročným úrokom z omeškania od 1.10.2005 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti uplatňovaného úroku z omeškania žalobu zamietol. Konanie o náhradu nevyplatenej dovolenky za kalendárny rok 2002 v počte 4 dní a za kalendárny rok 2003 v počte 21 dní vo vyčíslenej sume 709,40 eur s prísl., ako aj náhradu trov celého konania vylúčil na samostatné konanie a súčasne toto prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na rovnakom súde pod sp. zn. 39C/206/2008.
2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na preplatenie nevyčerpanej dovolenky za obdobie rokov 2001-2003, ktorý žalobca uplatnil žalobou zo dňa 27.6.2005 vo veci vedenej na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši pod sp. zn. 5C/188/2005 a neskôr v konaní 39C/206/2008 na Okresnom súde Košice I.
3. Súd prvej inštancie odôvodnil rozsudok tým, že zo zhodných výpovedí a stanovísk účastníkov považoval za nesporné, že žalobca sa stal zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa X.XX.XXXX, naposledy zmenenej dodatkom zo dňa X.X.XXXX, na základe ktorého vykonával dohodnutý druh práce - stavbyvedúci. Za nespornú považoval aj skutočnosť, že žalobca ako zamestnanec žalovaného utrpel pri dopravnej nehode dňa XX.X.XXXX škodu na zdraví, od ktorej sa nepretržite stal práceneschopným až do XX.XX.XXXX, ktorým dňom sa účastníci dohodli na skončení pracovného pomeru. Ohľadne nároku za rok 2001 súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca mal nárok na dovolenku vo výmere päť týždňov, pričom konštatoval, že žalovaný v konaní nepreukázal, aby za rok 2001 určil ako zamestnávateľ hromadné čerpanie dovolenky. Preto uvedený nárok hodnotil podľa ust. § 109 ods. 2 Zákonníka práce v zmysle ktorého bol žalovaný povinný poskytnúť žalobcovi dovolenku tak, aby skončila do konca budúceho kalendárneho roka, t.j. v tomto prípade do konca kalendárneho roka 2002. Pre prípad, že by žalobca nemohol vyčerpať dovolenku ani do budúceho kalendárneho roka (t.j. do konca roka 2002) mal za to, že nastupuje právo žalobcu ako zamestnanca na náhradu nevyčerpanej
dovolenky podľa ust. § 110b ods. 2 Zákonníka práce, t. j. najskôr mu toto právo prislúchalo k 1.1.2003. S poukazom na skutočnosť, že žalobca svoj nárok na súde uplatnil dňa XX.X.XXXX súd prvej inštancie uzavrel ako nedôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovaným s poukazom na to, že trojročná premlčacia lehota začala plynúť od 1.1.2003 a do času podania žaloby neuplynula. S poukazom na obsah vykonaného dokazovania ďalej uzavrel, že pokiaľ bolo preukázané, že žalovaný realizoval plnenie za nevyčerpanú dovolenku vo výplatnej páske za október 2003, išlo o plnenie za kalendárny rok 2001. Vychádzal zo skutočnosti, že zo samotnej výplatnej pásky nie je zrejmá konkrétna identifikácia obdobia, za ktorú bola dovolenka v celkovej sume 17.470,- Sk preplatená. Na základe toho uzavrel, že žalovaný predmetnou úhradou plnil na skôr splatný záväzok, teda na nevyčerpanú dovolenku za kalendárny rok 2001. Zároveň konštatoval, že žalobca v súlade s takýmto záverom zobral svoju žalobu späť v časti, v ktorej si uplatňoval nárok na preplatenie dovolenky za r. 2001. Predmetom konania tak ostala iba náhrada nevyplatenej dovolenky za kalendárny rok 2002 v počte 19 dní a za kalendárny rok 2003 v počte 21 dní. Poukázal na skutočnosť, že účastníci sa počas konania zhodli na tom, že v kalendárnom roku 2002 žalobca mal k decembru nevyčerpaných 19 dní dovolenky a rovnako aj na tom, že v roku 2002 mal žalobca neodpracovaných 133 hodín a z tohto dôvodu prichádza do úvahy krátenie dovolenky o 4 dni. Z uvedeného vyvodil, že ako nesporný zostal počet 15 dní nepreplatenej dovolenky za kalendárny rok 2002, čo pri ustálenom výpočtovom základe sumy 854,83 Sk na deň, predstavuje priznanú čiastku 12.822,45 Sk, t.j. 425,60 eur. Ďalej uviedol, že náhrada za zvyšné 4 dni nevyplatenej dovolenky za rok 2002, ako aj dovolenky za kalendárny rok 2003 v počte 21 dní je závislá od posúdenia a rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn. 39C/206/2008, v ktorom sa rieši otázka zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa za pracovný úraz, ktorý utrpel žalobca počas trvania pracovného pomeru a v súvislosti s ktorým bol odo dňa úrazu práceneschopným nepretržite až do jeho skončenia. Na základe uvedeného v súlade s ust. 112 ods. 1 O.s.p. túto časť žaloby vylúčil na samostatné konanie.
4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal zmeniť vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie a jeho žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia na str. 5 prvý riadok konštatoval, že „Za predpokladu, že by súd plnenú náhradu nevyčerpanej dovolenky v počte 20 dní započítal na zostatkovú dovolenku za kalendárny rok 2001, za kalendárny rok 2001 zostalo žalobcovi nepreplatených 5 dní dovolenky. Žalobca v priebehu roku 2002 stihol vyčerpať 3 + ďalších 6 dní + 2 dni v máji 2002, na základe čoho za predchádzajúceho predpokladu takýmto spôsobom k decembru 2002 mal žalobca vysporiadanú dovolenku za rok 2001 a nevyčerpaných 19 dní dovolenky za kalendárny rok 2002.“ Žalovaný sa nestotožňuje s týmto záverom, pretože plnenie náhrady nevyčerpanej dovolenky nebolo v počte 20 dní, ale 21 dní (dôkazom je mzdový list za mesiac október 2003 v sume 17.470,- Sk). Z tejto sumy vyplýva, že to bola náhrada 168 hodín pri priemernom zárobku v sume 103,99 Sk, čo pri 40 hodinovom pracovnom týždni predstavuje 168 hodín, t.j. 21 dní. Žalovaný sa nestotožňuje ani so záverom súdu, že žalobca v priebehu roku 2002 stihol vyčerpať 3 + ďalších 6 + 2 dni, t.j. 11 dní, ale tento čerpal 13 dní (v januári 2002 3 dni, v marci 2002 8 dni a v mesiaci máj 2002 2 dni). Na preukázanie svojich tvrdení označil mzdový list, ktorý sa nachádza v spise. Uviedol, že za predpokladu, že výpočtový základ pre uplatnený nárok je suma 854,83 Sk a žalovanému bola prisúdená suma 425,60 eur, t.j. za 15 dní dovolenky, správne by podľa názoru žalovaného mala byť prisúdená suma za 12 dní dovolenky, t.j. 340,44 eur. V odvolaní ďalej uviedol, že podľa jeho názoru, súd sa nesprávne vyporiadal so znením § 116 ods. 2 zák. č. 311/2001 Z.z. platného a účinného v čase posudzovania nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku účinného od júla 2002 do júna 2003 a v náväznosti na to žalobca nemá nárok na náhradu mzdy.
5. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Uviedol, že žalovaný v prvej časti odvolania nepochopiteľne namieta počet dní dovolenky, ktorý žalobcovi pri skončení pracovného pomeru vyplatil, keď trvá na tom, že mu preplatil 168 hodín, t.j. 21 dní dovolenky a nielen 20 dní, ako je to uvedené v rozsudku. Keďže sa jednalo o preplatenie dovolenky za rok 2001 (t.j. za obdobie, v ktorom bola dĺžka pracovnej zmeny 8,5 hodín a prepočtom by 168 hodín činilo iba 19,76 dní) obidve strany sporu sa na pojednávaní konanom dňa 6.2.2015 dohodli, že uvedených 168 hodín preplatených pri skončení pracovného pomeru sa započíta na 20 dní dovolenky za rok 2001. Na rovnakom pojednávaní sa sporové strany zhodli aj na tom, že za rok 2002 je nesporný nárok žalobcu na preplatenie 15 dní dovolenky, keďže preplatenie zvyšných 4 dní závisí od otázky možnosti krátenia dovolenky. Uvedené zhodné tvrdenia strán sporu preto súd prvej inštancie správne uviedol aj v dôvodoch rozsudku. Pre žalobcu je preto nepochopiteľné, že žalovaný v odvolaní namieta to, na čom sa už viac ako pred rokom dohodol pred súdom prvej inštancie ako nespornom. Ďalej uviedol, že podobne sa na uvedenom pojednávaní účastníci dohodli aj na sume náhrady za deň dovolenky vo výške 854,30 Sk. K tvrdeniu žalovaného v odvolaní,
že žalobca nemá v zmysle § 116 ods. 2 Zákonníka práce nárok na preplatenie dovolenky uviedol, že je naopak toho názoru, že práve z dôvodu skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného nemohlo dôjsť k vyčerpaniu dovolenky a preto bol žalovaný povinný poskytnúť mu náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku (keďže si ju nemohol vyčerpať pre pracovný úraz a následné skončenie pracovného pomeru).
6. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (C.s.p.). Podľa prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
8. Odvolací súd v súlade s citovanými prechodnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku preskúmal žalovaným napadnutým vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 380 C.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
9. S poukazom na späťvzatie žaloby v rozsahu nároku na preplatenie nevyčerpanej dovolenky za rok 2001 ako aj s poukazom na vylúčenie časti nároku za kalendárny rok 2002 v počte 4 dní a za kalendárny rok 2003 v počte 11 dní na samostatné konanie je zrejmé, že žalovaným je napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie v sume 425,60 eur, ktorým súd priznal z titulu nároku žalobcu na preplatenie 15 dní nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok 2002.
10. Z dôvodov rozsudku vyplýva, že uvedený rozsah nároku žalobcu (v trvaní 15 dní), ako aj výšku výpočtového základu v sume 854,83 Sk súd prvej inštancie ustálil na základe zhodných tvrdení účastníkov.
11. Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
12. Podľa ods. 3 ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov.
13. Týmito ustanoveniami je upravený postup súdu pri vykonávaní dokazovania v sporovom konaní. Tieto upravujú postup súdu tak, že tento svoje skutkové závery môže vyvodiť buď z obsahu vykonaného dokazovania a to dôkazmi, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili alebo na základe skutkových tvrdení, ktoré boli medzi sporovými stranami zhodné. V takom prípade teda súd nemá povinnosť ohľadne týchto zhodných tvrdení účastníkov vykonávať dokazovanie.
14. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 6.2.2015 vyplýva, že žalobca, jeho právny zástupca, ako aj právny zástupca žalovaného sa zhodli na tom, že v roku 2001 patrila žalobcovi dovolenka v počte 25 dní a vzhľadom na údaj zostatkovej dovolenky z decembra 2000, k týmto 25 dňom sa pripočítalo 21 dní z roku 2000. Na základe toho vychádza údaj v počte 46 dní pokiaľ ide o január 2001. Títo ďalej zhodne uviedli, že súhlasia s tým, aby pre zjednodušenie výpočtu súd vychádzal zo záveru, že takýmto spôsobom žalovaný plnil 20 dní dovolenky. Z obsahu zápisnice ďalej vyplýva, že medzi účastníkmi došlo k zhodnému tvrdeniu o tom, že za rok 2002 žalobca mal neodpracovaných 133 pracovných dní. V zmysle zákonnej dikcie pokiaľ táto upravuje krátenie a spôsob krátenia došlo k zhode v tvrdeniach v tom, že by sa malo krátiť z tejto dovolenky za rok 2002 4 dni, to znamená po odpočítaní 4 dní z počtu 19 dní zostatku dovolenky ostáva 15 dní ako počet dní nesporných s tým, že otázka krátenia 4 dní podľa názoru súdu je sporná, pretože ešte záleží od toho, či k tomuto kráteniu treba pristúpiť alebo nie. Účastníci sa taktiež ustálili na výške priemernej hrubej dennej mzdy, z ktorej by súd mal potom vychádzať pri výpočte nároku. Konkrétne sa zhodli na sume 854,83 eur.
15. Z takýchto zhodných prednesov účastníkov možno vyvodiť záver o tom, že títo sa na tomto pojednávaní ustálili na tom, že nesporným je nárok žalobcu na preplatenie nevyčerpanej dovolenky za rok 2002 za 15 dní (keďže zvyšné 4 dní ostali sporné a ich posúdenie závisí od výsledkov dokazovania v inom konaní). Rovnako sa zhodli aj na výške výpočtového základu pre výpočet náhrady.
16. Odvolací súd preto považuje za správny postup súdu prvej inštancie pokiaľ ohľadne týchto zhodných skutkových tvrdení medzi účastníkmi nevykonával už ďalšie dokazovanie na ustálenie počtu dní, za ktoré má žalobca nárok na preplatenie dovolenky za rok 2002 a ani ohľadne výšky výpočtového základu. Pokiaľ teda žalovaný v odvolaní nenamieta záver súdu o týchto zhodných tvrdeniach účastníkov nemožno považovať za dôvodnú jeho odvolaciu námietku, v ktorej tieto zhodné skutkové závery súdu spochybňuje s poukazom na konkrétne dôkazy. Pokiaľ žalovaný v odvolaní nepopiera, že jeho tvrdenia k spornej otázke boli pred súdom prvej inštancie zhodné s tvrdeniami žalobcu, nemôže obstáť jeho odvolací dôvod. Tento by totiž predstavoval nové tvrdenia a nové dôkazy, ku ktorým odvolací súd nemôže prihliadnuť v zmysle ust. § 205a ods. 1 O.s.p., ani v zmysle ust. § 366 C.s.p.. Rozpornosť tvrdení žalovaného v odvolaní vyplýva aj zo skutočnosti, že tento na jednej strane pripustil ako dôvodný nárok žalobcu vo výške 340,44 eur, ako výšku náhrady za 12 dní nevyčerpanej dovolenky, na druhej strane však vo svojom odvolacom návrhu navrhuje vyhovujúci výrok zmeniť a celú žalobu zamietnuť, teda vrátane tohto nároku, ktorý sám uznal ako dôvodný.
17. Vo vzťahu k odvolacej námietke, v ktorej žalovaný namieta správnosť výkladu ust. § 116 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom od júla 2002 do júna 2003 považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žalovaný v tomto smere nekonkretizoval, v čom vidí nesprávnosť tohto výkladu a aký má byť podľa jeho názoru správny výklad.
18. Podľa § 116 ods. 2 cit. zákona v účinnom znení náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku možno zamestnancovi poskytnúť len vtedy, ak nemohol vyčerpať dovolenku z dôvodu skončenia pracovného pomeru.
19. Pokiaľ sú nesporné skutkové závery o tom, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania skončil v priebehu kalendárneho roka 2003 a v dôsledku toho si žalobca nemohol čerpať dovolenku za kalendárny rok 2002, sú splnené podmienky pre priznanie náhrady mzdy za takto nevyčerpanú dovolenku. Odvolací súd sa teda zhoduje s výkladom tohto ustanovenia tak ako ho vykonal súd prvej inštancie.
20. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p.
21. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom odvolacieho konania bol iba čiastočný nárok (časť nároku bola vylúčená na samostatné konanie) neboli splnené podmienky pre rozhodnutie o trovách odvolacieho konania v zmysle ust. § 262 ods. 1 C.s.p.. O týchto trovách, vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).