Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-341-2016.pdf
PDF · 117.06 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/341/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu: Ľ. C., Z.. XX.X.XXXX, B. V. A., R.. Z.F. XX, zastúpeného JUDr. Zuzanou Semanovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Garbiarska 5, proti žalovanému Ľ. I., Z.. XX.XX.XXXX, B. V. A., B. X, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 31. marca 2016 č.k. 19C/37/2012 - 185 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o určenie, že voči žalobcovi je právne neúčinná darovacia zmluva zo dňa 16.3.2010 v časti uzavretej medzi P. A.A., Z.. XX.XX.XXXX T. L. T. Ľ. I., Z.. X.XX.XXXX, predmetom ktorej bolo darovanie spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti
- parcele registra "E", parc. č. XXX/X, o výmere XXX m2, druh pozemku - trvalé trávnaté porasty, evidovanej na LV č. XXX v katastrálnom území E., v podiele 1/48 a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu o určenie, že je voči nemu právne neúčinná darovacia zmluva uzavretá medzi P. A., Z.. XX.XX.XXXX (ďalej aj „dlžník žalobcu“) a žalovaným a pôvodnou žalovanou v 2. rade Q. A., Z.. X.XX.XXXX, predmetom ktorej bolo darovanie spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/24 na nehnuteľnosti registra „E“, parc. č. XXX/X, druh pozemku trvalé trávnaté porasty, vedenej na LV č. XXX, k.ú. E., ktorú žalobca odôvodňoval tvrdením, že dlžník žalobcu bol trestným rozkazom Okresného súdu Košice I zo dňa 30.11.2009 sp. zn. 7T/93/2009, právoplatným 27.2.2010, zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 2.839 eur, ale svoju povinnosť si nesplnil, naopak, uzatvoril označenú darovaciu zmluvu so svojou sestrou (žalovanou) a jej partnerom - žalovaným Ľ. I., a to potom, ako v spore rozsudkom č.k. 19C/37/2012 - 111 určil, že označená darovacia zmluva zo dňa 16.3.2010 je voči žalobcovi právne neúčinná v časti uzavretej medzi dlžníkom žalobcu a jeho sestrou Q. A. a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, ktorý Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 1Co/657/2014-148 potvrdil v jeho vyhovujúcom rozsudku a rozsudok v zamietavom výroku zrušil z dôvodu, že z odôvodnenia rozsudku nebolo zrejmé, na základe akých dôkazov súd dospel k zisteniu, že žalovaný nie je dlžníkovi žalobcu osobou blízkou.
3. Pri rozhodovaní vychádzal prvoinštančný súd zo zistenia, že nato, ako dňa 27.2.2010 nadobudol právoplatnosť trestný rozkaz Okresného súdu Košice I č.k. 7T 93/2009 - 280, ktorým dlžník žalobcu bol uznaný vinným zo spáchania prečinu poškodzovania cudzej veci formou spolupáchateľstva a zaviazaný
uhradiť poškodenému žalobcovi škodu vo výške 2.839 eur, dlžník žalobcu uzatvoril dňa 16.3.2010 ako darca darovaciu zmluvu s obdarovaným žalovaným a sestrou Q. A. (pôvodne žalovaná v 2. rade), predmetom ktorej bolo darovanie spoluvlastníckeho podielu 1/24 pozemku parcely registra „E“ č. XXX/ X o výmere XXX m2, vedenej na LV č. XXX, A..Ú.. E., a to na žalovaného v podiele 1/48 a Q. A. v podiele 1/48. Ďalej zistil, že žalovaný a pôvodne žalovaná v 2. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parcely registra „E“ č. XXX/X, druh pozemku trvalé trávnaté porasty, v k.ú. E., každý v podiele 1/48, na základe darovacej zmluvy V-2219/10 z 10.5.2010. Z výpovede žalobcu súd prvej inštancie zistil, že na náhradu škody vo výške určenej právoplatným trestným rozkazom č.k. 7T 93/2009
- 280 žalobca dlžníka opakovane vyzýval, kontaktoval i jeho otca a neskôr podal dňa 20.4.2010 návrh na výkon exekúcie, v priebehu ktorej mu bolo súdnym exekútorom oznámené, že dlžník nepracuje, iný majetok nemá a v žalobe označená nehnuteľnosť bola dlžníkom prevedená na iné osoby. Vychádzal takisto z výpovede žalovaného, že v roku 2008 kúpil spoločne so žalovanou, ktorá je jeho družkou, dom od P. A., ktorý je bratom žalovanej, pričom pri uzatváraní kúpnej zmluvy si neuvedomil, že v kúpnej zmluve nebola zahrnutá prístupová cesta k domu, či zistil po dokončení domu, kedy žiadal stavebný úrad o vydanie kolaudačného rozhodnutia, ako aj rozhodnutie o súhlase a povolení zmeny stavby a pracovníčka stavebného úradu p. F. mu oznámila, že nemajú vyriešené právo prístupovej cesty k rodinnému domu, a preto bez toho, aby mal vedomosť o nejakých problémoch s touto nehnuteľnosťou, obrátil sa na P. A., o živote ktorého nemal vedomosti a ani sa nezaujímal o jeho dlhy, ktorý na neho previedol vlastníctvo k prístupovej ceste označenou darovacou zmluvou dňa 16.3.2010. Z výpovede svedka D.. P.Z. A., Z.. X.X.XXXX, otca dlžníka žalobcu a pôvodne žalovanej v 2. rade, súd prvej inštancie zistil, že potom, čo mu bolo dňa 14.3.2009 podpálené auto, sa dozvedel o tom, že jeho syn spôsobil žalobcovi škodu a že má nejaké dlhy, avšak o problémoch svojho syna nikomu nerozprával a sám sa mu snažil finančne vypomôcť, ten odišiel do zahraničia niekedy začiatkom mája roku 2010 a z výpovede svedkyne K.É. A., matky dlžníka žalobcu a žalovanej, že nemala vedomosti o exekučnom konaní vedenom žalobcom voči jej synovi a ani o tom, že by sa so žalovaným bavili o dlhoch jej syna. Taktiež súd prvej inštancie zistil, že rozhodnutím Mesta Košice zo dňa 3.2.2010 č. A 210/07307-02/ II/MIN bolo prerušené stavebné konanie o návrhu na vydanie kolaudačného rozhodnutia pre stavbu rodinnému domu Junior 55 na pozemku parcelné číslo XXX/XX, k.ú. E. a žalovaný bol vyzvaný, aby doplnil požadované doklady (geometrický plán podľa predpisov o katastri nehnuteľností, originál dokladu preukazujúci vzťah k pozemkom a rozostavanej stavbe, súhlas autora projektovej dokumentácie schválenej v stavebnom konaní s uskutočnenými zmenami a stanovisko na povolenie a užívanie stavby malého zdroja znečisťovania ovzdušia do prevádzky). Z výpovede svedkyne A. F., ktorá vydala rozhodnutie o prerušení kolaudačného konania žalovaných, zistil, že vyzvala žalovaného, aby predložil osvedčenie práva k prístupovej ceste k stavbe, a to buď listom vlastníctva alebo osvedčením iného práva, napr. práva nájmu alebo vecného bremena k prístupovej ceste, čo žalovaný dodatočne doložil a bolo vydané kolaudačné rozhodnutie. Z výpovede svedka X. H.D. zistil, že tento vyhotovoval projektovú dokumentáciu k rodinnému domu žalovaného a že dôvodom prerušenia kolaudačného konania bolo okrem iného preukázanie vzťahu k prístupovej komunikácii a z exekučného spisu súdneho exekútora JUDr. Mgr. Andreja Dembického sp. zn. Ex 901/10 prvoinštančný súd zistil, že dňa 20.4.2010 podal žalobca návrh na vykonanie exekúcie voči svojmu dlžníkovi na základe trestného rozkazu zo dňa 30.11.2009 sp. zn. 7T/93/2009 na uspokojenie pohľadávky vo výške 2.839 eur s príslušenstvom, v rámci ktorého listom zo dňa 10.11.2011 súdny exekútor oznámil žalobcovi, že povinný dlžník sa počas exekučného konania zbavil svojho podielu na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, kat. úz. E. ktorý podiel previedol na tretiu osobu.
4. Po právnom posúdení sporu podľa § 42a, § 116 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc zo zistenia, že na základe právoplatného trestného rozkazu žalobca mal vymáhateľnú pohľadávku vo výške 2.839 eur voči svojmu dlžníkovi P. A. - bratovi pôvodne žalovanej v 2. rade, ktorý v období troch rokov pred podaním žaloby dňa 16.3.2010 uzatvoril darovaciu zmluvu, ktorej vklad bol povolený Správou katastra dňa 10.5.2010, ktorou previedol svoj spoluvlastnícky podiel v 1/24 na nehnuteľnosti - parcely registra „E“ č. XXX/X, zapísanej na LV č. XXX V. A..Ú.. E., na žalovaného v podiele 1/48 a v podiele 1/48 na svoju sestru (pôvodne žalovanú v 2. rade), dospel k záveru, že žaloba voči žalovanému nie je dôvodná. Dôvodil pritom, že žalovaný nie je vo vzťahu k dlžníkovi blízkou osobou v zmysle §116 Občianskeho zákonníka, pričom žalobca v konaní nepreukázal tak blízky vzťah medzi dlžníkom žalobcu a žalovaným, žeby v prípade, ak by utrpel ujmu jeden z nich, druhý túto dôvodne pociťoval ako vlastnú, čo vyplynulo z výpovedí žalovaného, pôvodne žalovanej v 2. rade a svedkov rodičov dlžníka žalobcu, potvrdzujúcich len občasné stretnutia dlžníka a žalovaného. Doplnil, že žalobca v spore nepreukázal ani to, že žalovaný
mal vedomosť o dlhoch žalobcovho dlžníka a o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu, čo nevyplynulo ani z výpovede svedkov - rodičov žalovanej a ani žalovaného, ktorý tvrdil, že k darovaniu označeného podielu na nehnuteľnosti došlo na základe podnetu žalovaného z dôvodu potreby preukázať stavebnému úradu právo prístupovej cesty k rodinnému domu žalovaného. Napokon prvoinštančný súd poukazom na znenie § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (ďalej len „O.s.p.“) dodal, že za stavu, ak žalobca sám v priebehu sporu uviedol, že jeho pohľadávka bola vymožená vo výške 2.705,50 eur z pôvodne vymáhaného nároku v sume 2.855,50 eur, s čím súhlasil žalobca vzhľadom na dohodu s matkou dlžníka a exekúcia tak bola ukončená vymožením vymáhaného nároku, žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko nárok žalobcu voči dlžníkovi P. A. bol z väčšej časti uhradený.
5. V odôvodnení súd prvej inštancie nakoniec uviedol, že nevykonal žalovaným navrhovaný dôkaz výsluchom svedka - dlžníka žalobcu, nakoľko jeho pobyt sa súdu nepodarilo zistiť a nemohol vykonať ani žalobcom pôvodne navrhovaný dôkaz oboznámením telefonických hovorov, prípadne sms správ a emailových správ medzi dlžníkom žalobcu a žalovaným, lebo podľa oznámenia poskytovateľov telekomunikačných služieb (spoločnosti T-com a Orange) títo neuchovávajú obsah prenášaných správ prostredníctvom elektronických komunikačných sietí a služieb po dobu dlhšiu ako 90 dní a zároveň vzhľadom na neudelenie súhlasu žalovaného v zmysle § 63 zákona č. 351/2011 Z.z. s oboznámením jeho mailovej a telefonickej komunikácie s dlžníkom žalobcu, ktorého pobyt je neznámy, a preto jeho súhlas nebolo možné ani vyžiadať.
6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 O.s.p. dôvodiac, že žalobca mal úspech len vo vzťahu k žalovanej v 2. rade a vo vzťahu k žalovanému bol neúspešný, pomer úspechu a neúspechu je teda rovnaký, a preto že stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.
7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci a tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako i že súd nevykonal dôkazy, o ktoré opiera svoje rozhodnutie, ktoré vydal iba na základe dôkazov, ktoré vykonal iba v prvom konaní, a preto je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa žalobcu nepresvedčivé. Súdu prvej inštancie žalobca takisto vytkol, že sa nevysporiadal s právnym názorom odvolacieho súdu, najmä na strane 6 a 7 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Podčiarkol, že dlžník v čase uzatvorenia darovacej zmluvy na neznámom mieste nebol a že žalovaný zavádzal súd, ak tvrdil, že s dlžníkom nekomunikuje a že je na neznámom mieste, ak žalovaný nesúhlasil s oboznámením mailovej a telefonickej komunikácie s dlžníkom žalobcu. Za rozporné so zákonom označil žalobca napadnuté rozhodnutie v časti aplikácie a výkladu ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka argumentujúc, že súdom neboli objasnené „ďalšie okolnosti“, prípadne, že nebolo prihliadnuté k „ďalším okolnostiam“. Podľa žalobcu súd prvej inštancie dospel k nesprávnym zisteniam i pri rozhodovaní o náhrade trov konania, tvrdiac, že nepriznaním trov konania ho súd potrestal za to, že sa pokúsil hájiť a brániť právo na súde voči narušiteľom jeho vlastníckych práv na súde zákonným spôsobom, o čom svedčí i fakt, že až súdne konanie spôsobilo, že dlh mu bol uhradený matkou dlžníka súdnemu exekútorovi JUDr. Dembickému pod č.k. EX 901/2010. Navrhol preto zmeniť napadnutý rozsudok, v ostávajúcej časti jeho žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
9. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Podľa prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
10. Odvolací súd (§ 34 CSP) v intenciách uvedeného prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
11. Žalobca v odvolaní podľa obsahu uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
12. V zmysle Civilného sporového poriadku účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu, ide o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP vzhľadom na to, že buď súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Napokon nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, t.j. keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP.
14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. zo skutkového zistenia vyvodzuje, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je potom omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval, teda z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
15. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že tieto žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.
16. Napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie podľa § 133 až 135 O.s.p.) alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Neboli zistené ani vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.), ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore. Žalobca v odvolaní v podstate uvádza skutočnosti a námietky, ktoré predniesol už na súde prvej inštancie, s ktorými sa správne a dostatočne presvedčivo vyporiadal prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, a ktoré nie sú spôsobilé spochybniť
správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci a neumožňujú ani záver, že by v konaní neboli splnené procesné podmienky, resp. že by prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil niektorej zo sporových strán, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý svoje úvahy a záver o zamietnutí žaloby voči žalovanému odôvodnil dostatočne a presvedčivo, zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu tvrdení žalobcu i žalovaného, uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom žalobcovi i žalovanému boli vytvorené všetky procesné podmienky, aby v priebehu súdneho sporu uplatnili a realizovali svoje procesné práva.
17. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a preto len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dodáva nasledovné:
18. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
19. Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať (§ 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka).
20. Podľa § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou (§ 116 a 117)
21. Zmyslom žaloby podľa ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka je z pohľadu žalujúceho veriteľa dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkom učinený právny úkon. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, predstavuje podklad k tomu, aby sa veriteľ mohol na základe titulu spôsobilého na výkon rozhodnutia (exekučného titulu), vydaného proti dlžníkovi, domáhať nariadenia výkonu rozhodnutia (exekúcie) postihnutím toho, čo odporovaným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon učinený.
22. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku plynie, že súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému zamietol vychádzajúc zo záveru, že žalovaný nebol v rozhodnom období vo vzťahu k dlžníkovi žalobcu blízkou osobou v zmysle §116 Občianskeho zákonníka a žalobca v spore nepreukázal taký blízky vzťah medzi dlžníkom žalobcu a žalovaným, aby mohol byť prijatý záver, že v prípade, ak by utrpel ujmu jeden z nich, druhý by túto dôvodne pociťoval ako vlastnú a v spore žalobca nepreukázal ani to, že žalovaný mal vedomosť o dlhoch žalobcovho dlžníka a o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu.
23. Správnosť tohto záveru súdu prvej inštancie sa žalobcovi v odvolaní nepodarilo spochybniť.
24. Predovšetkým ak žalobca vo svojom odvolaní tvrdí, že právne posúdenie súdu prvej inštancie bolo nesprávne, pretože je výsledkom nesprávneho zhodnotenia vykonaného dokazovania a v nadväznosti
na to, aj neúplného zistenia skutkového stavu veci, zapríčineného nevyhodnotením skutočností, ktoré vyplynuli z písomných, resp. ústnych prednesov sporových strán a svedkov, túto námietku žalobcu nemožno považovať za dôvodnú.
25. Vychádzajúc z obsahu spisu a z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku možno konštatovať, že súd prvej inštancie splnil svoju zákonnú povinnosť podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie vyporiadať sa so všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo a čo sporové strany tvrdili vo vzťahu k prejednávanému prípadu. Prvoinštančnému súdu nemožno vytknúť, že by sa zistenými skutočnosťami alebo tvrdenými námietkami vôbec nezaoberal alebo že by sa s nimi vyporiadal nedostatočným spôsobom. Učinené zistenia prvoinštančného súdu majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch v priebehu súdneho sporu pred i po rozhodnutí odvolacieho súdu č.k. 1Co/657/2014 - 148 a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Žalobca preto neopodstatnene súdu vytýka vadu konania, premietajúcu sa ako zásah do jeho ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) namietajúc, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nepresvedčivý. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoj správny právny záver o nedôvodnosti žaloby voči žalovanému, pričom v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho rozsudku zo dňa 5.8.2015 č.k. 1Co/657/2014 - 148, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 5.6.2014 č.k. 19C/37/2012-111 pre nepreskúmateľnosť úsudku prvoinštančného súdu, že žalovaný vo vzťahu k dlžníkovi žalobcu nie je osobou blízkou, súd prvej inštancie primerane v odôvodnení napadnutého rozsudku primerane vysvetlil, že žalovaný nie je vo vzťahu k dlžníkovi žalobcu blízkou osobou v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka, že žalobca v spore nepreukázal taký blízky vzťah medzi dlžníkom P. A. a žalovaným, aby mohol byť prijatý záver, že v prípade, ak by utrpel ujmu jeden z nich, druhý by túto dôvodne pociťoval ako vlastnú a že v spore žalobca nepreukázal ani to, že žalovaný mal vedomosť o dlhoch žalobcovho dlžníka a o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu a napokon riadne odôvodnil i prečo nevykonal ostatné dôkazy navrhnuté v priebehu sporu žalobcom. V danom prípade sa preto nemožno stotožniť s argumentáciou žalobcu v odôvodnení, že napadnutý rozsudok je nepresvedčivý a nezákonný. Nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (v zmysle § 157 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu (por. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03) a jednoznačne vyplýva i z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998), judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpovedˇ v odôvodnení rozhodnutia. Iba skutocˇnostˇ, že sa žalobca s právnym názorom prvoinštančného súdu nestotožňuje, nemôže totižto viestˇ k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu (por. napr. sp. zn. I. ÚS 188/06).
26. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa hodnotenia dôkazu svedeckými výpoveďami a výpoveďou žalovaného súdom prvej inštancie odvolací súd poznamenáva, že vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých dôkazov a výsledkom celkového hodnotenia je potom úsudok o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať svoje skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre tú sporovú stranu, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
27. Ani v tomto smere súdu prvej inštancie nemožno vyčítať žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo). Súd prvej inštancie v danom prípade uvedenú otázku posúdil za použitia správneho právneho predpisu, ktorý vyložil správne a na daný skutkový stav ho i správne a v súlade s ustálenou súdnou praxou aplikoval, správne pritom uzavrúc, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že žalovaný ako blízka osoba dlžníkovi mal vedomosť o úmysle dlžníka žalobcu ukrátiť svojho veriteľa, na čom nemôže nič zmeniť len všeobecná odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie pri aplikácii a výklade ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka „neobjasnil ďalšie okolnosti“, prípadne, že neprihliadol k „ďalším okolnostiam“.
28. Z uvedeného je zrejmé, že odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol správne aplikujúc ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p., správnosť ktorej žalobca vo svojom odvolaní spochybnil neopodstatnene, ak len bez ďalšieho tvrdil, že nepriznaním trov konania ho súd potrestal za to, že sa pokúsil hájiť a brániť právo na súde voči narušiteľom jeho vlastníckych práv na súde zákonným spôsobom, o čom svedčí i fakt, že až súdne konanie spôsobilo, že dlh mu bol uhradený matkou dlžníka súdnemu exekútorovi JUDr. Dembickému pod č.k. EX 901/2010.
29. Žalobca nemal úspech v odvolacom konaní, žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, avšak trovy odvolacieho konania mu v odvolacom konaní nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva (§ 255 ods. 1, § 396 ods. 1 CSP).
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).