Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_25Co-57-2017.pdf
PDF · 125.45 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/57/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka v spore žalobcu: R. S., F.. XX.X.XXXX, T. XXX XX C. XX, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo Svidníku 089 01, Sov. hrdinov 163/66, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenému WERNER & Co. s.r.o., so sídlom Stromová 54/A, 831 01 Bratislava, IČO: 36 869 643, o ochranu spotrebiteľa, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 2C/122/2012-212 zo dňa 12.9.2016, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 358,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Určil, že poplatok v časti dvoch tretín zahŕňajúci náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, uvedený vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru v zmluve č. XXXXXXXXX z dňa XX.X.XXXX, je neprijateľný. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 358,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku a zaplatiť na súdnom poplatku sumu 116,- Eur na účet Okresného súdu Svidník do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalovaný so žalobcom dňa XX.X.XXXX uzatvoril zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný žalobcovi poskytol úver vo výške 500,- Eur a žalobca sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť zvýšené o poplatok vo výške 484,- Eur v 12 mesačných splátkach po 82,- Eur. Žalobca úver nesplácal, preto žalovaný dal žalobu na stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. a ten vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. SR 02587/12 dňa 12.7.2012. Žalobca bol ním zaviazaný zaplatiť žalovanému sumu vo výške 369,13 Eur so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 369,13 Eur od 31.12.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 369,13 Eur od 29.2.2012 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 160,93 Eur, to všetko v mesačných splátkach vo výške 80,- Eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalovaného s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku až do úplného zaplatenia dlhu. Žalobca nepodal návrh na zrušenie citovaného rozsudku a rozsudok tak nadobudol právoplatnosť dňa 30.7.2012. Z výpisu splátkového kalendára týkajúceho sa zmluvy č. XXXXXXXXX je zrejmé, že žalobca žalovanému uhradil na poskytnutom úvere celkom sumu 858,- Eur.
Je nepochybné, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal., že v danom prípade išlo o poskytnutie úveru na výkon podnikania tak, ako to vyplýva z uzavretej zmluvy z dňa 14.3.2011. Skutočnosť, že žalobca v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bol živnostníkom neznamená, že predmetný úver, ktorý mu bol poskytnutý, využil na výkon podnikania, keďže išlo o pomerne nízku sumu (500,- Eur), ktorá mu bola poskytnutá ako úver. Výpoveď žalobcu sa nepodarilo zabezpečiť, nakoľko tento sústavne pracuje v zahraničí. Možno teda prijať záver, že ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah (čo je aj tento prípad), nemôže ísť o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku. Spotrebiteľ (žalobca) podpísal rozhodcovskú zmluvu, pretože inú možnosť nemal, pokiaľ chcel uzatvoriť úverovú zmluvu. Preto súd dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, čoho dôsledkom je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby žalovaného, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a teda jeho nezáväznosť. Právna teória takéto rozhodnutia označuje ako ničotné, tzv. paakty, z právneho hľadiska sú považované za neexistujúce. Preto prekážka res iudikata v danom prípade nie je daná a námietka žalovaného v tomto smere je nedôvodná. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že dňa XX.X.XXXX uzavrel žalobca so žalovaným úverovú zmluvu č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 500,- za poplatok vo výške 484,- Eur a celkom mal teda žalobca žalovanému zaplatiť sumu 984,- Eur v 12 mesačných splátkach po 82,- Eur počnúc dňom 16.4.2011. Pri peňažných pôžičkách sa medzi účastníkmi uzatvára aj dohoda o výške úrokov, ktoré predstavujú odmenu za užívanie požičanej sumy. V predmetnej zmluve nie je uvedený úrok, ale poplatok vo výške 484,- Eur. V danom prípade úrok predstavoval 1/3 poplatku, t.j. 161,33 Eur za 12 mesiacov a administratívny poplatok 322,67 Eur (64,53 % z úveru). Úrok vo výške 161,33 Eur za 12 mesiacov z úveru 500,- Eur predstavuje mesačne 2,69 % a v prepočte na rok by činil 32,26 % ročne. Z internetovej stránky pritom súd zistil, že priemerná úroková sadzba v marci 2011 pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou do 1. roka bola len 6,47% ročne. Dohodnutý úrok je preto nepochybne minimálne v rozpore so zásadou dobrých mravov pre jeho neúmernú výšku a preto zmluva s poukazom na § 39 Občianskeho zákona nemôže byť v tejto časti platná. Poskytnutý uver je teda z uvedeného dôvodu bezúročný. Taktiež je bezúročný aj z dôvodu, že v zmluve nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov. Žalobca na základe zmluvy zo dňa 14.3.2011, na základe ktorej mu boli poskytnuté finančné prostriedky v celkovej výške 500,- Eur zaplatil jednotlivými splátkami celkom sumu 858,- Eur. Na strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 358,- Eur. Administratívny poplatok predstavuje 322,67 Eur, čo je 64,53 % z úveru. Tento poplatok, ako to vyplýva zo všeobecných obchodných podmienok, je za spísanie zmluvy a príslušnú administratívu. Podľa názoru súdu požadovanie úhrady administratívneho poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Súd vyhodnotil celú odplatu za poskytnutý úver ako neprimeranú a neplatnú a vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky, spočívajúcej v poplatku v časti 2/3, ktorý zahŕňa náklady na vypracovanie a uzatvorenie predmetnej zmluvy o úvere. Podľa názoru súdu má žalobca právo v dôsledku porušenia jeho práv ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa ako aj osobitnými predpismi, zo strany žalovaného na primerané finančné zadosťučinenie. Žalobcovi vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keďže konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť mu ujmu vo sfére jeho rodinného života. Žalobca bol vystavený nedôvodne psychickému vypätiu zo strany žalovaného v dôsledku jeho konania a zavádzania ako spotrebiteľa. Výška priznaného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a nemožno ju objektívne preukázať. Súd pri určovaní zohľadňuje rôzne kritéria a to intenzitu, časové trvanie závadného konania, satisfakčnú a sankčnú funkciu a podobne. Súd bol toho názoru, že čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, bude pre žalobcu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 358,- Eur. Túto sumu považoval súd za primeranú vzhľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobcu ako spotrebiteľa. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Spotrebiteľ, teda žalobca nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla, pričom sa úspešne domáhal ochrany svojich práv. V danom prípade sa žalobca úspešne domohol svojho práva a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia. Súd mal za to, že priznané finančné zadosťučinenie, vzhľadom na okolnosti, vo výške 358,- Eur, je postačujúce. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. O súdnom poplatku súd rozhodol
podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., pretože žalobca je podľa § 4 ods. 2 písm. za/ tohto zákona od súdneho poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel. Preto súd zaviazal neúspešného žalovaného zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 116,- Eur (položka 1 písm. a/ a b/ Sadzobníka súdnych poplatkov).
3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Podľa žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie vôbec nezohľadňuje obsah jeho vyjadrení a súd prvej inštancie len nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu, čím porušil princíp rovnosti zbraní, a teda právo žalovaného na spravodlivý proces, pričom odôvodnenie rozsudku neposkytuje odpoveď na otázku, prečo súd nezohľadnil judikatúru vo veci res iudicata. Poukazuje na to, že v prípade zmluvy o úvere žalobca vstupoval do tohto úverového vzťahu so žalovaným ako podnikateľ, žalobca teda nie je spotrebiteľ a ním predložená Zmluva o úvere nemôže byť z tohto dôvodu zmluvou o spotrebiteľskom úvere ani spotrebiteľskou zmluvou. Nakoľko žalobca nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, ale na výkon podnikania, nie je spotrebiteľom. Ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie prejednal vec napriek tomu, že tomu bránila prekážka právoplatne rozsúdenej veci v podobe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 12.7.2012 sp. zn. SR 02587/12, ktorý prisúdil žalovanému právo na plnenie zo Zmluvy o úvere, a teda tým posúdil Zmluvu o úvere ako platnú. Záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti Zmluvy o úvere z dôvodu absencie RPMN je nepochopiteľný, keďže zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ani spotrebiteľskou zmluvou, ale zmluvou o úvere uzavretou medzi dvoma podnikateľmi, a teda uvedenie RPMN v Zmluve o úvere sa nevyžaduje. Rovnako z tohto dôvodu, že žalobca nie je spotrebiteľom, nemôže sa dovolávať ochrany spotrebiteľa. Preto pokiaľ ide o neprijateľný administratívny poplatok žalovaný uvádza, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Podľa žalovaného prvoinštančný rozsudok vôbec neposkytuje odpoveď, na základe čoho konkrétne posúdil plnenia (najmä úrok) ako neprimerané s ohľadom na to, že v čase uzavretia Zmluvy o úvere neexistovala žiadna cenová limitácia v podobe vykonávacieho právneho predpisu a jediným obmedzením v otázke dohodnutia výšky úrokov bolo ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré v žiadnom prípade nepripúšťa porovnanie výlučne s údajmi bánk. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nie je spotrebiteľom, ale podnikateľom, neexistuje právny dôvod na vydanie požadovaného bezdôvodného obohatenia. Taktiež žalovaný uvádza, že žalobcovi žiadna ujma, zakladajúca nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, spôsobená nebola. Žalobca nepreukázal, že by mu vznikla taká ujma, ktorá by zastávala nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Na základe uvedeného žalovaný žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a zastavil konanie pre prekážku res iudicata, alternatívne, aby rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. K tvrdeniu žalovaného, že v danej veci sa nejedná o spotrebiteľský spor, uviedol, že peňažné prostriedky z poskytnutého úveru použil pre osobnú spotrebu, nie na podnikanie, čo vyplýva aj zo samotnej výšky poskytnutého úveru, ktorý je pomerne nízky. Uviedol, že úver potreboval na spotrebu, nie na podnikanie. Poukázal na prax žalovaného, že akonáhle ide o živnostníka, tak pripraví zmluvu pre dlžníka s obchodným menom, čo predstavuje nekalú obchodnú praktiku. Z uvedeného vyplýva, že v danej veci sa jedná o spotrebiteľský spor, a preto zmluva o úvere musí obsahovať náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Keďže sa v zmluve o úvere nenachádza údaj o RPMN, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V súvislosti s poplatkom poukázal na to, že žalovaný neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok, a preto je podľa § 53 ods. 1 OZ neprijateľný. Podľa žalobcu dojednaná rozhodcovská zmluva nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie, poukazuje na to, že úverová zmluva obsahuje neprijateľný administratívny poplatok, navyše v zmluve absentuje údaj o RPMN, v dôsledku čoho je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov. Preto žalovaný má nárok len na vrátenie istiny poskytnutého úveru, a keďže žalobca zaplatil žalovanému sumu 858 eur, pričom žalovaný mu poskytol úver vo výške 500 eur, na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 358 eur. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie opiera o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom je toho názoru, že v konaní bolo dostatočne preukázané splnenie zákonných predpokladov na priznanie tohto nároku. Preto navrhuje rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Žalovaný zotrváva na skutočnosti, že odôvodnenie rozsudku je právne vadné, nakoľko sa nie dostatočným spôsobom vysporiadalo s argumentáciou žalovaného a v podstate len nekriticky prebralo celú argumentáciu žalobcu. Ďalej poukazuje na to, že žalobca vo vyjadrení argumentuje neaplikovateľnou súdnou judikatúrou a inou rozhodovacou praxou. Žalovaný má legitímne očakávania, že odvolací súd bude vo veci rozhodovať v súlade s ním uvedenou súdnou judikatúrou. Žalovaný zdôrazňuje, že zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a žalobca nie je spotrebiteľ, teda podľa žalovaného nebol žiadny dôvod, aby súd neprihliadol na prekážku res iudicata, a rovnako nebol dôvod, aby súd prišiel k záveru o bezodplatnosti zmluvy o úvere. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je podnikateľom, a teda zmluva o úvere je odplatná, neexistuje právny dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia. Taktiež žalovaný uvádza, že žalobcovi žiadna ujma zakladajúca nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia spôsobená nebola. Žalobcovi žiadna ujma nevznikla a ani reálne nehrozila.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), prejednal odvolanie podané žalovaným v zmysle ustanovení § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci. Na týchto okolnostiach tak skutkových, ani právnych sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
7. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úkonu použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec prácne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
8. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.
9. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
10. Rozsudok je odôvodnený riadne, v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie náležite vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel.
11. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie je aj v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aj v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
12. Za porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať to, že prvoinštančný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.
13. Odvolací súd má za to, že zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu dňa 14.3.2011 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl.), nakoľko žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z obsahu spisu totiž nevyplýva, že by žalobca pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V zmluve je síce žalobca označený ako fyzická osoba - podnikateľ (obchodným menom a IČOm) a zároveň je v zmluve uvedené, že prostriedky sú určené na výkon podnikania, avšak v prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len označenie účelu - výkon podnikania, pričom absentuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s podnikateľskou činnosťou dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Z vyznačenia účelu na ,,podnikanie“ by sa mohlo zdať, že by nemali byť žiadne pochybnosti o účele úveru. Z viacerých spisov týkajúcich sa žalovaného vyznievajú pochybnosti nad takto vyznačeným účelom úveru, a to v súvislosti s tvrdeniami dlžníkov, že obchodní zástupcovia sa dopustili nekalej obchodnej praktiky a svojvoľne vyznačili spotrebiteľom ako účel úveru na ,,podnikanie“, a to bez ďalšieho len z dôvodu, že spotrebiteľ bol držiteľom živnostenského listu. Pochybnosti umocňuje aj predbežné opatrenie Okresného súdu Prešov z 11.3.2011 č. k. 17C 45/2011-35 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove z 26.5.2011 č. k. 6Co 84/2011 o uložení povinnosti spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., aby sa uvedenej nekalej obchodnej praktiky zdržala. Skutočnosť, že žalobca bol v čase uzavretia zmluvy držiteľom živnostenského listu a priori nevylučuje možnosť uzavrieť zmluvu v postavení spotrebiteľa, vziať si úver na účel nesúvisiaci s jeho podnikaním (porovn. nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 1930/11). Žalobca uviedol, že peňažné prostriedky chcel použiť na osobnú spotrebu. S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na žalovanom (ako veriteľovi). Žalovaný v konaní nepreukázal, že úver poskytol žalobcovi na účel výkonu podnikania. Tieto pochybnosti umocňuje aj výška úveru 500,- eur, ktorá sa aj odvolaciemu súdu zdá pomerne nízka, aby bola určená na výkon podnikania žalobcu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a žalobcovi je dôvodné priznať postavenie spotrebiteľa. S ohľadom na uvedené zmluva o úvere zároveň predstavuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
14. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa náležite vyrovnal aj s argumentom žalovaného o existencii rozhodcovského rozsudku, ktorý mal založiť prekážku res iudicata. Odvolací súd poukazuje na to, že už v minulosti v právnej veci práve žalovaného explicitne v rozsudku sp. zn. 21Co 25/2012 zo dňa 18.6.2013 konštatoval, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní, nie však rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke (porov. ,,Nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci“, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2012, č. k. 10CoE/308/2011-39). Predmetný rozsudok bol podrobený kontrole ústavnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky tento záver neoznačil za ústavne nekonformný a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 25/2014 zo dňa 22.1.2014). Tento záver bol prijatý i Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 9.2.2012 cit.: „Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.“ Obdobne tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013 cit.: „V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata.“
Odvolací súd navyše poznamenáva, že síce existuje rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti Vladimírovi Radvanskému, avšak je treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že predmetom sporu bolo plnenie zo zmenky, nie z úverovej zmluvy. Evidentne nešlo o tú istú vec a nejde preto ani o rozhodnutie zakladajúce prekážku rei iudicata.
15. Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej zmluve nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov predmetného spotrebiteľského úveru (RPMN), čo spôsobuje, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy medzi stranami, je potrebné takýto úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pri takejto právnej úprave, ak zmluva údaj o RPMN neobsahovala, žalovanému nemohol vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie dohodnutých poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu preto vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaný musí vydať podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka.
16. Je nesporné, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., zneužíva svoje právo ako veriteľ, viackrát v priebehu rokov boli judikované všetkými súdmi rôznych inštancií porušenia práv spotrebiteľov, vrátane upozornenia Európskej komisie vo vzťahu k Slovenskej republike na riešenie ochrany spotrebiteľov práve v otázke zneužívania veriteľských práv touto spoločnosťou. Úmysly spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. obohacovať sa na úkor spotrebiteľov sú zrejmé, lebo táto spoločnosť má vedomosť z judikovaných rozhodnutí o svojom zneužití práva, či využívaní neprijateľných zmluvných podmienok.
17. Pokiaľ ide o podmienku v zmluve uzatvorenej zo dňa 14.3.2011, v časti poplatku je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že v 2/3-tinách je tento poplatok neúmerne vysoký, a to vo vzťahu k nákladom na vypracovanie, uzavretie zmluvy o úvere a na tzv. všetku administratívnu činnosť. Ide o vágne ustanovenie, ktoré vôbec nešpecifikuje o aké činnosti ide, pričom výška poplatku predstavuje cca 65 % poskytnutej sumy. V tejto súvislosti je nutné konštatovať, že v porovnaní s praktikami bánk, ktoré požadujú 1-2 %-tá za spracovanie úveru, je takýto poplatok neúmerne vysoký a v tomto slova zmysle aj taký, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. To je ďalší dôvod na určenie neplatnosti tejto časti dojednaného poplatku.
18. Z uvedeného vyplýva, že tak z dôvodu absencie RPMN v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, ako aj z dôvodu vzťahujúceho sa na 2/3-tiny tohto poplatku (neúmerne vysoké a nešpecifikované administratívne náklady na spracovanie úveru), je predmetný poplatok v celosti neakceptovateľný.
19. Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné súhlasiť aj s určením absolútnej neplatnosti a neprijateľnosti zmluvnej podmienky vo vzťahu k 2/3-tinám tohto poplatku z úveru, pretože skutočne ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi tohto konania ako dodávateľom a spotrebiteľom.
20. Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky týkajúcej sa časti predmetného poplatku za poskytnutie úveru v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, je možné vyvodiť z generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov.
21. Skutočne je potrebné konštatovať, že takto zadefinovaný poplatok je neúmerne vysoký, v konaní absentuje dôkaz, že žalobca ako spotrebiteľ s jeho podstatou bol oboznámený, nakoľko je súčasťou spomínaných Všeobecných podmienok poskytnutia úveru žalovaného, a nie je uvedený priamo v texte zmluvy, pričom tento poplatok nie je ani náležite špecifikovaný a viaže sa (jeho časť v rozsahu 2/3-tín) na bližšie neurčité náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Navyše, je potrebné konštatovať, že nejde o cenu plnenia, pretože túto by mal odrážať úrok z úveru. Podstatou tohto poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané a so zreteľom na výšku poskytnutého úveru ide o poplatok neúmerne vysoký.
22. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že ide vlastne o situáciu typickú ako je judikovaná v rozsudku Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 03.05.2010 sp. zn. AZ 17 U 192/2010, v ktorom súd konštatoval, že ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľa, pričom je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné
spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak, tieto sú poskytované vo vlastnom záujme dodávateľa.
23. To znamená, že tento súd aj dojednanie poplatku súvisiaceho s poskytovaním úveru považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku a konštatuje, že za tento poplatok sa neposkytuje spotrebiteľovi skutočné protiplnenie, čo je preukázané aj v predmetnej veci a to práve so zreteľom na neurčitosť a nešpecifikovanosť predmetných 2/3-tín poplatku.
24. Z uvedeného vyplýva, že tak z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou, ako aj pre rozpor s dobrými mravmi, je predmetný poplatok v celosti neakceptovateľný, absolútne neplatný a predstavuje bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka tak, ako to konštatuje správne aj súd prvej inštancie.
25. Vo vzťahu k výške úrokovej sadzby (32,26 % ročne, čo predstavuje úrok 161,34 Eur) odvolací súd zdôrazňuje tú skutočnosť, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Za v rozpore s dobrými mravmi je potrebné považovať úroky predstavujúce viac ako 100 % oproti priemeru úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere (v čase uzavretia zmluvy, t. j. 03/2011 - 13,28 % ročne v zmysle údajov zverejnených NBS o priemerných úrokových sadzbách pre úvery so splatnosťou do 1 roka). V tejto súvislosti odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ je dojednanie o výške odplaty neplatné v celom rozsahu, nemožno ju ďalej ani moderovať. Táto okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške úroku ako absolútne neplatnú. Žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu. Sadzba úrokov v danom prípade prevyšujúca viac ako 2- násobok priemerných úrokových sadzieb, nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti.
26. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie žalobca opiera o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa poslednej vety tohto ustanovenia, osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z., alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, nakoľko postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Samotné ustanovenie § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa viaže vznik práva na finančné zadosťučinenie na úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa, a takýmto môže byť aj uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nepopiera, že pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na okolnosti prípadu, je však potrebné uviesť, že to bol žalovaný, kto nepostupoval s odbornou starostlivosťou, predostrel žalobcovi na podpis formulárovú zmluvu obsahujúcu neprijateľné podmienky, pričom táto neobsahovala obligatórne náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (RPMN) a žalovaný na jej základe požadoval zaplatenie úroku vo výške odporujúcej dobrým mravom. Zároveň je potrebné podotknúť, že žalobca v konečnom dôsledku plnil žalovanému viac, než žalovanému prináležalo, čím na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. Je zrejmé, že žalovaný od žalobcu požadoval plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, svoj nárok voči žalobcovi si uplatnil v rozhodcovskom
konaní, t.j. s cieľom získať exekučný titul, ktorý však s ohľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky predstavuje nulitný právny akt. Takéto konanie bolo nepochybne spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné a viacnásobné porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobca úspešne domohol na súde je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a výška priznaného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu, zodpovedá svojmu účelu, teda poskytnúť satisfakciu spotrebiteľovi a odradiť dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov, pričom vo vzťahu k žalobcovi - spotrebiteľovi nepredstavuje neopodstatnené, neprimerané obohacovanie sa.
27. Vo vzťahu k rozhodnutiu prvoinštančného súdu o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 %, ako aj vo vzťahu k rozhodnutiu o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok, vo vzťahu k týmto neboli zo strany odvolateľa podané námietky nad rámec odvolacích dôvodov týkajúcich sa veci samej, preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nemal dôvod výrok rozsudku, ktorým prvoinštančný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ani výrok rozsudku o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok, bližšie preskúmavať.
28. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.
29. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje ako vecne správny.
30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešný žalobca má voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
31. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).