Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_39Er-2296-2008.pdf
PDF · 119.12 KB
Case nature
Subarea
39Er/2296/2008
Uznesenie
Okresný súd Bratislava II v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti povinnému: O. K. - B. - G., E. Y. XX, J., W.: XX XXX XXX, vedenej pred súdnym exekútorom: Vladimír Podešla, Exekútorský úrad Senica, sídlom V.P.Tótha 30, 905 01 Senica, o sťažnosti oprávneného, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 39Er/2296/2008-32 zo dňa 02.07.2020, z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Uznesením zo dňa 02.07.2020, č.k. 39Er/2296/2008-32 tunajší súd zamietol námietky oprávneného proti Upovedomeniu o zastavení starej exekúcie zo dňa 17.02.2020 vedenom pod sp. zn. 39Er/2296/2008, EX 1050/2008 vydanom súdnym exekútorom Vladimírom Podešlom.
2. Dňa 21.07.2020 bola tunajšiemu súdu doručená sťažnosť oprávneného proti vyššie uvedenému uzneseniu. Oprávnený vo svojej sťažnosti uviedol, že súd nesprávne posúdil zákonné podmienky pre priznanie tohto nároku, nesprávne si osvojil tvrdenia súdneho exekútora o riadnom vykonaní zápisu v súlade so zákonom a nesprávne posúdil a preniesol dôkazné bremeno ohľadne uplatneného nároku na paušálne trovy na oprávneného (ohľadne zápisu exekúcie v Centrálnom registri exekúcií), na základe čoho vec nesprávne právne posúdil a svojím rozhodnutím de facto v konečnom dôsledku nesprávne súdnemu exekútorovi priznal nárok bez toho, aby bol tento nárok uplatnený súdnym exekútorom preukázaný vykonaným dokazovaním. Napadnuté rozhodnutie tak trpí vadami, ktoré spôsobujú jeho nesprávnosť, nepreskúmateľnosť a zmätočnosť, preto je ho potrebné zrušiť. Vydané upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje formu rozhodnutia jednak o zastavení starej exekúcie (ak boli pre zastavenie splanené zákonné dôvodu) a zároveň aj rozhodnutie o paušálnych trovách, pokiaľ si ich exekútor uplatnil v súlade so zákonom. Súd pri výklade a aplikácii zákonných ustanovení zákona č. 233/2019 Z.z. nezohľadnil skutočnosť, že trovy exekúcie sú v zmysle judikatúry súkromnoprávnym nárokom súdneho exekútora. Podľa zákona č. 233/2019 Z.z. (§ 5 ods. 1 a § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z.) sám súdny exekútor rozhoduje o uplatnení nároku na paušálne trovy, a to dokonca vo forme „upovedomenia o zastavení starej exekúcie“ (ktorého súčasťou je výzva na uhradenie paušálnych trov), ktoré má podľa § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. silu exekučného titulu. V tomto prípade si subjekt (súdny exekútor), ktorý si uplatnil svoj súkromnoprávny nárok, si zároveň o ňom aj sám rozhodne dokumentom so silou exekučného titulu, v ktorom absentuje elementárne zdôvodnenie, a najmä preukázanie vzniku uplatneného nároku. Aby bolo upovedomenie o zastavení starej exekúcie možné považovať za vydané v súlade so zákona č. 233/2019 Z.z., musí spĺňať zákonné predpoklady, a to nielen vo vzťahu k predpokladom zastavenia starej exekúcie, ale aj vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu paušálnych trov, ktorý musí byť uplatnený v súlade s § 6 ods. 4 zákona č. 233/2019 Z.z., nakoľko aby bolo upovedomenie vydané v súlade so zákonom ako celok, musí byť zákonné ako celok, vrátane uplatneného nároku na náhradu paušálnych trov (pokiaľ si súdny exekútor nárok na paušálne trov uplatnil). Pokiaľ tomu tak nie je, čo i len vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu
paušálnych trov, je súd oprávnený takéto rozhodnutie na základe podaných námietok zrušiť, resp. zrušiť ho v časti, v ktorej súd zistí rozpor so zákonom. Nakoľko upovedomenie o zastavení starej exekúcie sa po uplynutí lehoty stáva exekučným titulom, považuje oprávnený za povinné na prípadnú nezákonnosť poukázať už v podaných námietkach, ešte predtým ako toto rozhodnutie nadobudne povahu exekučného titulu. Ako už podrobne uviedol v podaných námietkach majú za to, že samotné znenie zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov pripúšťa námietky pri nároku na paušálne trovy. Ako už uviedol, je potrebné brať na zreteľ, že trovy exekúcie sú v zmysle judikatúry súkromnoprávnym nárokom súdneho exekútora, o ktorom v dôsledku nesystémovej a narýchlo prijatej právnej úpravy paradoxne rozhoduje samotný súdny exekútor, a to vo forme „upovedomenia o zastavení starej exekúcie“, ktoré má silu exekučného titulu. Nesprávny je preto záver súdu, podľa ktorého s poukazom na § 7 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. veta druhá, námietky voči paušálnym trovám nie sú prípustné a súd takéto námietky nemusí skúmať. Rovnako nesprávny je aj záver súdu, podľa ktorého prieskum upovedomenia o zastavení starej exekúcie v časti paušálnych trov starej exekúcie sa prieči zákonu, a preto je neprípustný. Vyslovené závery majú za následok odmietnutie poskytnutia práva na súdnu ochranu s účinkami denegatio iustitiae. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia spočíva aj v tom, že uvedené odôvodnenie zakladá dôvod pre odmietnutie námietok, a nie pre ich zamietnutie. Súd však napadnutým výrokom námietky neodmietol, ale ich ako nedôvodné zamietol. Podľa § 6 ods. 4 písm. b/ zákona č. 233/2019 Z.z., exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov, ak ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcii. zákona č. 233/2019 Z.z. vo svojich ustanoveniach nerieši presný čas, kedy bola resp. kedy mala byť exekúcia zapísaná do Centrálneho registra exekúcií (ďalej aj ako „CRE“). Uvedené upravujú iné právne predpisy, a to § 211a ods. 1 a §243d ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), pričom v ustanovení § 243d ods. 3 EP účinného do 31.3.2017 je explicitne a gramaticky celkom jednoznačne uvedená povinnosť súdneho exekútora vykonať zápis všetkých exekúcií do CRE do 30.6.2016. Tu je potrebné upozorniť, že ak by mala byť skutočnosť zápisu starej exekúcie do CRE skúmaná ku dňu rozhodovania súdu, prípadne ku dňu účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z. tak, by zákonodarca použil prítomný čas pomocného slovesa „byť“ a ustanovenie § 6 ods. 4 písm. b) zák. č. 233/2019 Z.z. by formuloval tak, že „ide o starú exekúciu, ktorá nie je zapísaná v centrálnom registri exekúcii“. V právnej norme je však použitý minulý čas pomocného slovesa „byť“ a norma znie: „ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcii.“ Oprávnený už v námietkach poukázal na znenie dôvodovej správy k zákonu č. 233/2019 Z.z. v zmysle ktorej strata nároku exekútora na paušálne trovy je taktiež dôsledkom nezapísania starej exekúcie do CRE podľa ustanovení EP účinného do 31.03.2017. Na tomto mieste je potrebné poukázať na to, že tu nejde ani o retroaktívne pôsobenie zákona, zákona č. 233/2019 Z.z. totiž nespája určité právne následky so skorším porušením povinnosti, ale s objektívne zistiteľnou právnou skutočnosťou, ktorá nastala v minulosti a síce, či stará exekúcia bola k 30.06.2016 zapísaná do CRE alebo nebola zapísaná, pričom ak zapísaná nebola, v takom prípade súdny exekútor nárok na náhradu paušálnych trov nemá. S poukazom na uvedené má za to, že včasnosť zápisu do CRE je nespochybniteľne jednou z kumulatívnych podmienok pre vznik nároku na paušálne trovy konania, ktorú musí mať súd jednoznačne preukázanú. Na tomto mieste upozorňujeme na jednu zo základných všeobecných zásad civilného sporového konania, že ten, kto si uplatňuje nárok, ktorého vznik odvodzuje od určitej právnej skutočnosti, nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, t.j. nielen, že musí tvrdiť, že daná právna skutočnosť nastala a nárok vznikol, ale musí tieto svoje tvrdenia preukázať. Ak teda zákonné ustanovenie § 6 ods. 4 zákona č. 233/2019 Z.z. obsahuje negatívne vymedzenie nároku na náhradu trov starej exekúcie a stanovuje, že ak stará exekúcia nebola (k 30.06.2016) zapísaná do CRE, nemá súdny exekútor nárok na náhradu trov starej exekúcie, potom súdny exekútor uplatňujúci svoj súkromnoprávny nárok musí preukázať, že stará exekúcia k 30.06.2016 bola do CRE zapísaná. Súd preto nesprávne právne vyhodnotil, ktorá strana má vznik nároku preukázať. Tvrdenie, že predmetná exekúcia nebola zapísaná v CRE oprávnený v podaných námietkach uviedol ako svoju obranu voči uplatnenému nároku vzhľadom na absenciu tvrdení a dôkazov o tom, že exekúcia v CRE zapísaná bola. Pokiaľ súdny exekútor nepreukázal vznik svojho nároku, nemožno mu ho priznať len preto, že oprávnený nepreukázal skutočnosti, ktoré nárok vylučujú. Súd preto pochybil pri hodnotení dôsledkov vzniknutej dôkaznej núdze, ktorú nesprávne pripočítal na ťarchu oprávneného, hoci oprávnený si žiaden nárok neuplatňuje. Dôkazné bremeno spočíva vždy na tom, kto uplatňuje nejaký nárok, preto je ten kto nárok uplatňuje povinný označiť, resp. predložiť všetky dôkazy, ktorými by sa preukázali ním tvrdené skutočnosti osvedčujúce uplatnený nárok. Ak svoju dôkaznú povinnosť splní iba tak, že jeho tvrdenia sa napokon nepreukážu, znamená to, že dôkazné bremeno neuniesol. Dôsledok neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej dôkazné bremeno spočívalo, a ktorá sa tak dostala do dôkaznej
núdze, pretože neponúkla alebo nevedela ponúknuť také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali skutočnosti rozhodujúce pre priznanie uplatneného nároku. Ide v podstate o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Pokiaľ ten, kto uplatňuje nárok nepreukáže pravdivosť, ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o existencii jeho hmotnoprávneho nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie princípov dôkazného bremena, t. j. nárok neprizná (v sporovom konaní žalobu zamietne) pre neunesenie dôkazného bremena tým, kto si nárok uplatnil. Nie je povinnosťou oprávneného ako druhej strany tvrdiť ani dokazovať skutočnosti, z ktorých exekútor svoje právo odvodzuje, t. j. oprávneného nezaťažuje v tomto smere dôkazné bremeno, a preto mu neunesenie dôkazného bremena tým, kto si nárok uplatnil (exekútorom) nemôže byť na ujmu. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena medzi stranami, ktoré vychádzajú z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich. Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu stíhajúcim stranu, ktorá si uplatnila nárok, a ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech. Oprávnený má za to, že ak sa súdny exekútor ani nepokúša preukázať včasný zápis do CRE alebo len tvrdí, že námietky sú neodôvodnené, lebo exekúcia je v CRE zapísaná, z uvedeného nám jednoznačne vyplýva, že predmetná exekúcia v CRE nebola zapísaná včas. Oprávnený nemá možnosť preukázať, kedy bola predmetná exekúcia zapísaná v CRE a s ohľadom na vyššie uvedené máme za to, že to ani nie je našou povinnosťou, pretože dôkazné bremeno zaťažuje v tomto prípade súdneho exekútora, ktorý si uplatnil svoj nárok. Tiež oprávnený zdôraznil, že CRE pozostáva z technického a programového vybavenia slúžiaceho na elektronické zhromažďovanie, spracúvanie, uchovávanie, vyhľadávanie a prenos dát o exekučnej činnosti súdnych exekútorov, ktorého nevyhnutnou a elementárnou súčasťou je aj dátum prvotného zápisu exekúcie do CRE, ako aj dátum každej zmeny zapisovaných údajov. Samotná skutočnosť, že tento údaj o dátume prvotného zápisu exekúcie do CRE nie je podľa § 211 ods. 1 Exekučného poriadku súčasťou verejne dostupných údajov o exekúciách zapisovaných do CRE, nie je a nemôže byť na ťarchu oprávneného pri posudzovaní podmienok vzniku súdneho exekútora na náhradu trov starej exekúcie. Na tom nič nemení ani § 211a ods. 3 EP, podľa ktorého, ak exekútor nesplní povinnosť vykonať zápis, zmenu alebo výmaz údajov v Centrálnom registri exekúcií, vykoná zápis, zmenu alebo výmaz údajov bezodkladne Slovenská komora exekútorov, ak má vedomosť o skutočnostiach rozhodujúcich pre zápis, zmenu alebo výmaz údajov. Ak zápis vykoná komora, stále platí, že exekútor zápis do 30.06.2016 nevykonal, t.j. nesplnil si svoju zákonnú povinnosť a stará exekúcia nebola do CRE zapísaná včas. Oprávnený je toho názoru, že v predmetnom exekučnom konaní nebol daný dôvod na zastavenie starej exekúcie podľa zákona č. 233/2019 Z.z., nakoľko nedošlo k uplynutiu rozhodnej doby podľa § 2 ods. 1 písm. a) daného zákona. Oprávnený taktiež uviedol, že v predmetnom exekučnom konaní sú vymáhané pohľadávky, u ktorých došlo k ich prekludovaniu, resp. prekludovaniu práva ich vymáhať, čo zakladá povinnosť súdu ex offo rozhodnúť o zastavení starej exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku. Na túto skutočnosť upozornil oprávnený súd svojím podaním doručeným na tunajší súd. Na základe uvedeného ide o splnenie podmienky pre predĺženie rozhodnej doby podľa §4 ods. 2 písm. b) zákona č. 233/2019 Z.z.. Teda má za to, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie bolo vydané v rozpore so zákonom.
3. Podľa § 248 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie. 4. Podľa § 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
5. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
6. Podľa § 250 ods. 2 CSP, ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.
7. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z.z.“) na účely tohto zákona sa starou exekúciou rozumie exekúcia začatá pred 1. aprílom 2017 a vedená podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
8. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. Stará exekúcia sa týmto zákonom zastavuje, ak
a) uplynula rozhodná doba a nejde o starú exekúciu podľa odseku 2, b) oprávnený alebo povinný zanikol bez právneho nástupcu alebo dedičské konanie po oprávnenom alebo povinnom bolo zastavené z dôvodu, že nezanechal žiadny majetok alebo zanechal len majetok nepatrnej hodnoty, c) zastavenie starej exekúcie navrhol oprávnený alebo d) dôvod na zastavenie starej exekúcie vyplýva z osobitného predpisu upravujúceho konkurzné konanie;1) na tento účel platí, že stará exekúcia sa zastavila vznikom dôvodu na jej zastavenie.
9. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z., ak sa stará exekúcia zastavila, exekútor vyhotoví upovedomenie o zastavení starej exekúcie, ktorého vzor zverejní Slovenská komora exekútorov po dohode s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) na svojom webovom sídle v strojovo čitateľnom elektronickom formáte.
10. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie zašle exekútor oprávnenému najneskôr do 120 dní od zastavenia starej exekúcie podľa tohto zákona. Ak ide o starú exekúciu, ktorá sa zastavuje ku dňu účinnosti tohto zákona, upovedomenie o zastavení starej exekúcie zašle exekútor oprávnenému do 180 dní od nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
11. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov, ak a) oprávnenému zaslal upovedomenie o zastavení exekúcie po uplynutí lehoty podľa § 5 ods. 3 alebo b) ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií.
12. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z., proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, ktoré bolo vydané v rozpore s týmto zákonom, môže oprávnený podať do 30 dní od jeho doručenia u exekútora námietky. Námietky proti paušálnym trovám nie sú prípustné.
13. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z., námietky spolu s upovedomením o zastavení starej exekúcie predloží exekútor do 30 dní súdu. Ak námietky neboli podané, exekútor do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie námietok doručí súdu upovedomenie o zastavení starej exekúcie.
14. Podľa § 7 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., súd dôvodným námietkam vyhovie tak, že uznesením upovedomenie o zastavení starej exekúcie zruší. Oneskorené alebo neprípustné námietky súd uznesením odmietne. Nedôvodné námietky súd uznesením zamietne. Rozhodnutie o námietkach súd doručí oprávnenému a exekútorovi.
15. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa použije Exekučný poriadok - zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinný do 31. marca 2017, okrem ustanovenia § 53 ods. 3 písm. g).
16. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), účastníkmi konania sú oprávnený a povinný.
17. Podľa § 211a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, komora vedie v elektronickej podobe centrálny register exekúcií (ďalej len „register exekúcií“) a zodpovedá za jeho nepretržitú, plynulú a bezpečnú prevádzku. Komora sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Register exekúcií pozostáva z technického a programového vybavenia slúžiaceho na elektronické zhromažďovanie, spracúvanie, uchovávanie, vyhľadávanie a prenos dát súvisiacich s exekučnou činnosťou. Register exekúcií je verejným zoznamom dostupným na webovom sídle komory, do ktorého sa o každej právoplatne neskončenej exekúcii zapisujú tieto údaje: a) označenie súdu, ktorý udelil poverenie na vykonanie exekúcie, b) spisová značka súdu podľa písmena a), c) označenie exekútora, ktorému súd udelil poverenie na vykonanie exekúcie, d) spisová značka exekučného spisu exekútora, e) deň, mesiac a rok 1. udelenia poverenia na vykonanie exekúcie,
2. vydania uznesenia o povolení odkladu exekúcie, 3. vydania uznesenia o zastavení exekúcie, ak sa exekúcia zastavila v časti, f) označenie vymáhaného nároku, na ktorého vymáhanie poveril exekútora súd, g) ak ide o povinného 1. fyzickú osobu, meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo, adresa bydliska, 2. fyzickú osobu - podnikateľa, meno, priezvisko, dátum narodenia, adresa bydliska alebo miesta podnikania, identifikačné číslo, ak bolo pridelené, 3. právnickú osobu, názov alebo obchodné meno, sídlo, identifikačné číslo.
18. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. veta druhá, námietky voči paušálnym trovám nie sú prípustné. Súd takéto námietky nemusí skúmať a uznesením ich odmietne. Keďže výška paušálnych trov starej exekúcie je stanovená priamo zákonom, nemá zmysel pripúšťať námietky proti paušálnym trovám starej exekúcie. Teda skúmať upovedomenie o zastavení starej exekúcie v časti paušálnych trov starej exekúcie sa prieči zákonu, a preto je toto neprípustné.
19. Po opätovnom preštudovaní predmetného exekučného spisu súd uvádza, že ak pred účinnosťou zákona č. 233/2019 Z.z. existuje alebo existoval dôvod pre zastavenie starej exekúcie vyplývajúci z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku a nadobudnutím účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z. vznikol dôvod na zastavenie starej exekúcie (§ 2 ods. 1 písm. a) alebo tento dôvod vznikol po nadobudnutí účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z. a k uvedenému okamihu nebolo rozhodnuté o zastavení exekučného, stará exekúcia sa zastavuje ex lege k 01.01.2020 podľa zákona č. 233/2019 Z.z.. Je dôležité rozlíšiť dve situácie. Ak ide o návrh na zastavenie exekúcie podaný oprávneným pred účinnosťou zákona č. 233/2019 Z.z. a nejde o starú exekúciu, ktorá sa ex lege zastavuje účinnosťou zákona [najmä § 2 ods. 1 písm. a)], súd zastaví starú exekúciu podľa ustanovení Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 3.2017. V predmetnom prípade ide o starú exekúciu. Ak ide o návrh oprávneného na zastavenie starej exekúcie po účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z., súdny exekútor vydá upovedomenie o ukončení exekúcie podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 233/2019 Z.z..
20. Tento záver súdu je v súlade s princípom právnej istoty a zákazom retroaktivity, ako aj so vzťahom uvedených právnych predpisov (Exekučného poriadku na jednej strane a zákona č. 233/2019 Z.z. na strane druhej). Podľa názoru súdu je potrebné pri výklade zákona č. 233/2019 Z.z. aplikovať teleologický výklad, a teda sledovať účel zákona. I napriek tomu, že existoval dôvod na zastavenie exekúcie ešte pred 01.01.2020, je postup súdneho exekútora pri vydaní upovedomenia o skončení starej exekúcie zákonný, nakoľko účelom zákona bolo urýchliť zastavenie exekúcií tým, že táto kompetencia bola čiastočne presunutá na súdnych exekútorov. Súdny exekútor teda riadne vydal upovedomenie o zastavení starej exekúcie, ktoré obsahuje všetky náležitosti stanovené zákonom, čím si splnil svoju zákonnú povinnosť.
21. V zmysle usmernení Ministerstva spravodlivosti SR ku zákonu č. 233/2019 Z.z., v prípade kumulácie dôvodov na zastavenie starej exekúcie podľa § 2 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. je potrebné vychádzať z tej skutočnosti, že k zastaveniu starej exekúcie podľa § 2 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z., ak nejde o absolútnu alebo relatívnu výnimku, dochádza priamo zo zákona, t. j. vznikom dôvodu predpokladaného zákonom č. 233/2019 Z.z.. Preto sa stará exekúcia zastavuje len na základe toho dôvodu, ktorý nastal ako prvý. Preto v prípade kumulácie dôvodov pre zastavenie starej exekúcie podľa zákona č. 233/2019 Z.z. a Exekučného poriadku je potrebné skúmať okamih, kedy nastala okolnosť odôvodňujúca zastavenie starej exekúcie. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z. je teda nutné v každom exekučnom prípade skúmať, či nedošlo k zastaveniu starej exekúcie ex lege na základe ustanovení zákona č. 233/2019 Z.z., pretože tento zákon je vo vzťahu k Exekučnému poriadku zákonom lex specialis, ak nejde o prípad, kedy je povinným podaný návrh na zastavenie exekúcie. Uvedené znamená, že ak pred účinnosťou zákona č. 233/2019 Z.z. existuje (existoval) dôvod pre zastavenie starej exekúcie vyplývajúci z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 a nadobudnutím účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z. vznikol dôvod na zastavenie starej exekúcie (§ 2 ods. 1 písm. a)) alebo tento dôvod vznikol po nadobudnutí účinnosti zákona č. 233/2019 Z.z. a k uvedenému okamihu nebolo rozhodnuté o zastavení exekučného konania (prípadne nejde o prípad podľa § 4 ods. 2 písm. b)), stará exekúcia sa zastavuje ex lege podľa zákona č. 233/2019 Z.z..
22. V zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z.z. stará exekúcia sa týmto zákonom zastavuje, ak uplynula rozhodná doba a nejde o starú exekúciu podľa odseku 2. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. rozhodnou dobou je doba piatich rokov. Rozhodná doba plynie odo dňa doručenia
prvotného poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. V predmetnom exekučnom konaní bolo poverenie na vykonanie exekúcie doručené súdnemu exekútorovi dňa 03.07.2000, teda rozhodná doba uplynula dňa 03.07.2005. K prekludovaniu vymáhaného nároku došlo v roku 2007, Z uvedeného je zrejmé, že rozhodná doba v zmysle zákona č. 233/2019 Z.z. nastala skôr, ako preklúzia predmetnej pohľadávky oprávneného.
23. Súd na námietku oprávneného, že zákon č. 233/2019 Z.z. nadobudol účinnosť 01.01.2020 a podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona, stará exekúcia sa týmto zákonom zastavuje, ak uplynula rozhodná doba a nejde o starú exekúciu podľa odseku 2., pričom z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že ak sa jedná o starú exekúciu, ktorá by mala byť k 01.01.2020 ex lege zastavená a súd ku dňu, keď sa má stará exekúcia zastaviť, teda k 01.01.2020 rozhoduje o zastavení starej exekúcie, potom platí výnimka podľa ustanovenia § 4 ods 2 písm. b) zákona č. 233/2019 Z.z. a rozhodná doba neuplynie skôr ako 12 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia súdu, uvádza v zmysle usmernení Ministerstva spravodlivosti SR ku zákonu č. 233/2019 Z.z., že zákon č. 233/2019 Z.z. upravuje možnosť predĺženia rozhodnej doby piatich rokov v ustanovených prípadoch, pričom je potrebné zdôrazniť, že táto relatívna výnimka je spojená výlučne len s dôvodom zastavenia starej exekúcie spočívajúcim v uplynutí rozhodnej doby piatich rokov, t. j. s § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z.z.. Ide o relatívne výnimky zo zastavenia starých exekúcií, pri ktorých uplynula rozhodná doba, avšak existuje tu niektorá zo skutočností odôvodňujúca jej predĺženie (§ 4). Relatívna výnimka znamená, že rozhodná doba, po uplynutí ktorej by na túto starú exekúciu dopadal § 2 ods. 1 písm. a), sa predlžuje (o dobu podľa § 4). V prípade kumulácie relatívnych výnimiek sa uplatní tá relatívna výnimka, ktorá ako prekážka zastavenia starej exekúcie prestane pôsobiť najneskôr. Exekučné konanie sa v základe vedie ako nesporové a aj súd vyhodnocuje dôvody na zastavenie exekúcie aj bez návrhu a permanentne. Relatívna výnimka podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 233/2019 Z.z. sa teda nemôže vzťahovať na všetky situácie, kedy súd posudzuje, či má starú exekúciu zastaviť, keďže takýto výklad by nedával zmysel. Adekvátny výklad bude založený teda na teleologickej redukcii a na systematickom výklade zmyslu tohto ustanovenia. Nebude zrejme sporné, že uvedená relatívna výnimka dopadá výlučne na situácie, kedy návrh na zastavenie starej exekúcie podal povinný. Táto relatívna výnimka sa nebude týkať situácií, kedy niekto, kto nie je účastníkom konania, podá podnet na zastavenie exekúcie (napr. súdny exekútor). Inak povedané, stará exekúcia sa na základe zákona zastavuje, ak existuje dôvod pre jej zastavenie (§ 2 ods. 1) a nejde o niektorú z absolútnych alebo relatívnych výnimiek, pričom konanie súdu o „akomkoľvek“ podnete na zastavenie exekúcie nie je relatívnou výnimkou. V tomto prípade by mal súd postupovať tak, že požiada exekútora o preskúmanie, či v danej veci nedošlo k zastaveniu starej exekúcie zo zákona, s prípadným poučením o povinnosti vydať upovedomenie o zastavení starej exekúcie podľa ustanovení zákona č. 233/2019 Z.z..
24. Súd dodáva, že oprávnený predložil súdu podnet na preskúmanie preklúzie vymáhania v roku 2019, o ktorom tunajší súd nerozhodol a prijatím zákona č. 233/2019 Z.z. vo vzťahu k výkladu § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 233/2019Z.z. ako relatívnej výnimke súd považuje za nevyhnutné uviesť, že napriek tomu, že toto zákonné znenie expressis verbis nešpecifikuje „rozhodovanie o zastavení exekúcie“, tak pri použití teleologického výkladu je celkom nepochybne možné vyvodiť záver, že zákonodarca mal na mysli rozhodovanie o zastavení exekúcie na návrh povinného. Tento výklad najlogickejšie sleduje zámer skutočne ukončiť staré „neefektívne“ exekúcie, pretože v opačnom prípade by len (chtiac či nechtiac) vytvoril priestor pre jeho účelové obchádzanie predovšetkým zo strany oprávneného, ktorý by každých 12 mesiacov mohol podávať obdobný návrh na čiastočné zastavenie exekúcie v akejkoľvek nepatrnej výške a tým by zamedzil naplneniu účelu zákona. Relatívna výnimka, v dôsledku ktorej sa predlžuje rozhodná doba podľa § 4 ods. 2 písm. b) sa logicky nemôže aplikovať v prípade návrhu oprávneného na zastavenie, pretože ak aj má za to, že stará exekúcia sa mu má zastaviť, použitie výnimky by viedlo k úplne nelogického výkladu. Výklad ad absurdum je potrebné vždy odmietnuť. Uvedené je v súlade s výkladovým usmernením zákona zverejneného na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR. Napadnuté upovedomenie o zastavení starej exekúcie je po preskúmaní vydané v súlade so zákonom č. 233/2019 Z.z., a v konaní nejde o relatívnu výnimku.
25. V neposlednom rade súd poukazuje na to, že povinnosť úhrady trov starých exekúcií bol jedným z nosných problémov témy zastavenia starých exekúcií. Za normálnych okolností platí trovy exekúcie povinný. Keď však nastanú zákonom predvídané skutočnosti má povinnosť platiť trovy oprávnený - teda osoba v prospech ktorej je exekúcia vedená. Povinnosť platenia trov oprávneným v exekúcii namiesto povinného tu bola vždy. Dopĺňali sa však dôvody, pre ktoré bol oprávnený zaviazaný ich platiť.
Pri podanom návrhu na zastavenie exekúcie oprávneným bol oprávnený zaviazaný na úhradu trov exekúcie. Ak bola exekúcia zastavená pre nemajetnosť povinného - platí oprávnený trovy v exekúciách začatých od roku 2002. V prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok povinného (OdK) oprávnený platí trovy exekúcií začatých od roku 2012. Zákonom takto boli definované výnimky, kedy pri nevymožení pohľadávky od povinného súd nemohol priznať náhradu trov exekútorovi ani voči oprávnenému. Exekútori pracovali de facto pro bono. Tieto výnimky (nemajetnosť do 2002, preklúzia práva) súčasný zákon ruší stanovením paušálnej odmeny a exekútor dostane zaplatené od oprávneného aj za ukončené exekúcie, pri ktorých by za aktuálneho právneho stavu pri ich ukončení nedostal nič.
26. Po opätovnom preštudovaní predmetného exekučného spisu súd zistil, že vedenie Centrálneho registra exekúcií i presné údaje, ktoré sú v ňom zaznamenané, taxatívne stanovuje § 211a ods. 1 Exekučného poriadku. Údaj o tom kedy bola exekúcia do registra zapísaná, teda zákon neuvádza. Nie je to preto ani žiadnou funkcionalitou samotného registra. Dátum, kedy bola exekúcia skutočne zapísaná je možné zistiť iba zo zdrojového kódu systému na základe odbornej analýzy. Skutočnosť, že exekútor nemá nárok na trovy exekúcie, ak táto nebola zapísaná do Centrálneho registra exekúcií, bola upravená až zákonom č. 233/2019 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2020. Zápis v Centrálnom registri exekúcií z hľadiska zákona č. 233/2019 Z.z. možno preto posudzovať najskôr k 01.01.2020. Postup pre prípady exekúcií nezapísaných do Centrálneho registra exekúcií dodnes upravuje § 211a ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak exekútor nesplní povinnosť vykonať zápis, zmenu alebo výmaz údajov v Centrálnom registri exekúcií, vykoná zápis, zmenu alebo výmaz údajov bezodkladne Slovenská komora exekútorov, ak má vedomosť o skutočnostiach rozhodujúcich pre zápis, zmenu alebo výmaz údajov.
27. Súd poukazuje na to, že § 6 ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z.z. explicitne neuvádza, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie, ak nebola zapísaná do Centrálneho registra včas, uvádza len, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie, ak nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií. Z uvedeného vyplýva, že podstatnou skutočnosťou je len to, že predmetná exekúcia bola v čase rozhodovania súdu zapísaná v Centrálnom registri exekúcií. Presný dátum zápisu nie je dôležitý, a ani ho nie je možné z Centrálneho registra zistiť. Ako už súd uviedol, je možné ho zistiť iba zo zdrojového kódu systému na základe odbornej analýzy. Dôvodová správa k zákonu č. 233/2019 Z.z. uvádza, že strata nároku exekútora na paušálne trovy je taktiež dôsledkom nezapísania starej exekúcie do centrálneho registra exekúcií podľa ustanovení Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017. V zmysle § 243d ods. 3 Exekučného poriadku, exekútor bol povinný do 30.06.2016 vykonať zápis všetkých právoplatne neskončených exekúcií, v ktorých mu súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, do registra exekúcií. V súvislosti so zriadením centrálneho registra exekúcií bola týmto ustanovením zakotvená všetkým exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť na území Slovenskej republiky povinnosť vykonať do registra exekúcií zápis všetkých právoplatne neskončených exekúcií, v ktorých im boli exekučnými súdmi udelené poverenia na vykonanie exekúcie. Súdni exekútori boli teda povinní vykonať zápis všetkých právoplatne neskončených exekúcií do Centrálneho registra exekúcií.
28. Súd lustráciou Centrálneho registra exekúcii zistil, že predmetná exekúcia je v danom registri zapísaná. Súd taktiež preskúmal podané námietky oprávneného, ako aj Upovedomenie o zastavení starej exekúcie a zistil, že podané námietky oprávneného sú nedôvodné. Podľa vedomosti súdu, má oprávnený možnosť preveriť si, či bola alebo nebola exekúcia zapísaná v Centrálnom registri exekúcií, nakoľko oprávnený disponuje prístupom do tohto registra, čo oprávnený vo svojich námietkach aj sám potvrdil.
29. Nakoľko zákon č. 233/2019 Z.z. explicitne neuvádza, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie v prípade, že exekúcia nebola zapísaná v centrálnom registri včas, ale ustanovuje len dôvod nezapísania exekúcie do Centrálneho registra vôbec a súdny exekútor uniesol dôkazné bremeno, keď preukázal, že predmetná exekúcia je zapísaná v Centrálnom registri.
30. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010)
31. Oprávnený je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo súdneho exekútora vylučujú. Z toho vyplýva, že nedokazuje iba ten, ktorý žiada priznať nárok, ale v závislosti od procesnej situácie môže dochádzať k presunu bremena tvrdenia a dôkazného bremena na oprávneného ako osobu popierajúcu nárok súdneho exekútora na náhradu paušálnych trov exekúcie.
32. Súd je toho názoru, že v prípade, ak účastník spochybňuje preukázanú skutočnosť súdnym exekútorom, ktorú súd považuje za nepochybnú, prenáša sa dôkazné bremeno na tohto účastníka. Teda ak oprávnený namieta nezapísanie exekúcie do Centrálneho registra exekúcií, dôkazné bremeno musí v prípade podania námietok voči upovedomeniu o zastavení starej exekúcie uniesť oprávnený, pričom v tomto prípade sa tak nestalo.
33. Nakoľko súd lustráciou zistil, že predmetná exekúcia je zapísaná do Centrálneho registra exekúcií, a oprávnený žiadnym spôsobom nepreukázal opak, má súd za to, že sú splnené podmienky na priznanie nároku súdneho exekútora na náhradu paušálnych trov.
34. Súd poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu č. IV. ÚS 160/2020-28 zo dňa 13.05.2020, v ktorom konštatuje, že je potrebné si uvedomiť, že právna úprava zákona č. 233/2019 Z. z. nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom, v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá alebo nie. Keď na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné konanie sa zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť nadviažu, sú kvázi technickej povahy - administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie sa ex lege zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov v stanovenej výške. V kontexte týchto skutočností a s poukazom na svoju už citovanú judikatúru považoval ústavný súd argumentáciu sťažovateliek, ktorou sa domáhali ústavne konformného výkladu a aplikácie § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. za nedôvodnú, pretože súdni exekútori v dotknutých exekučných konaniach nemali diskréciu pri vzniku a rozsahu nároku na náhradu paušálnych trov zastavených exekúcií a tento nárok si uplatnili v súlade s platným právom.
35. Na základe uvedeného súd opätovne preskúmal námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, ako aj sťažnosť oprávneného proti uzneseniu tunajšieho súdu 02.07.2020, č.k. 39Er/2296/2008-32 a zistil, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná.
36. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné