Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_18Cb-150-2015.pdf
PDF · 115.61 KB
Case nature
Area
Subarea
18Cb/150/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou v právnej veci žalobcu: DIVKO, s.r.o., so sídlom Podmostie 1, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 31 588 930, právne zast. JUDr. Gabriela Holmová Divková, MBA, advokátka so sídlom Šoltésovej 346/1, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 42 273 773, proti žalovanému: Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s. so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, o zaplatenie 2.375,81 Eur s prísl., takto
rozhodol:
Súd žalobný návrh zamieta.
Žalovanému sa priznáva náhrada trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% a o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Dňa 10.11.2015 bol Okresnému súdu Žilina doručený žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia sumy v celkovej výške 2.375,81 Eur s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava zo dňa 17.10.2013 bola na roky 2014 až 2025 schválená pevná cena elektriny vyrobenej zo slnečnej energie zariadení výrobcu, teda žalobcu, pričom výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený na roky 2014 až 2025 vo výške 425,12 Eur na megawatthodine v zmysle § 8 Vyhlášky č. 221/2013 Zb. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda žalobca, podľa spomínaného rozhodnutia musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, a to Stredoslovenskej energetiky - Distribúcia a.s. a u URSO, pričom žalobca si u oboch subjektov túto svoju povinnosť splnil. Na základe zákona č. 309/2009 Zb. o podpore obnoviteľných zdrojov energie bola pre SSE-D určená povinnosť poskytovať podporu výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov formou doplatku a výkupu elektriny na stratu. Podpora pre výrobcov elektriny sa v zmysle § 3, ods. 6 citovaného zákona garantuje počas doby 15 rokov, pričom SSE-D je povinná vykúpiť všetku vyrobenú energiu za garantovanú výkupnú cenu, čo žalobca ani nerozporuje. Nakoľko žalobca vyrobenú elektrinu aj skutočne dodal, a to v zmeranom množstve 6,234 megawatt za hodinu, meranú fakturačným meradlom SSE-D, má nárok na zaplatenie vyfakturovanej čiastky, a to v zmysle § 4, ods. 1 písm. c) zákona 309/2009 Zb.
2. Následne súd po vykonaní procesných úkonov v zmysle CSP nariadil pojednávanie na deň 22.09.2017, na ktorom vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:
3. Súd mal zistené, že žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava zo dňa 17.10.2013 bola na roky 2014 až 2025 schválená pevná cena elektriny vyrobenej zo slnečnej energie zariadení výrobcu, teda žalobcu. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné.
4. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha v zmysle zák.č. 250/2012 Zb. a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený na roky 2014 až 2025 vo výške 425,12 Eur na megawatthodine v zmysle § 8 Vyhlášky č. 221/2013 Zb. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného a u URSO.
5. Žalobca tvrdí, že si splnil všetky povinnosti, napriek tomu mu žalovaný odmieta poskytnúť doplatok. Má za to, že žalobca si svoju povinnosť riadne a včas splnil, a to voči URSO dňa 27.05.2014 a voči žalovanému dňa 23.01.2014, čo preukazoval predložením znaleckého posudku č. XXX/XXXX vypracovaného Ú. Z. L. Ž.L. X. S. Ž., ktorý vo svojom závere konštatuje, že dokument uplatňujúci si podporu u žalovaného bol vytlačený dňa 23.01.2014 o 9.45 hod. a odoslaný prostredníctvom Slovenskej pošty, pobočka A. na základe predloženého poštového podacieho lístka formou doporučene, podacie č. F. XXXXXXXXXSK, rovnako dňa 23.01.2014 o 10.10 hod. Preto žalobca má za to, že k pochybeniu došlo na strane žalovaného, ktorý opomenul na základe doručených podkladov zaradiť žalobcu k tým subjektom, ktorí si svoju povinnosť v zmysle zákona splnili, čím odopiera podporu garantovanú zákonom.
6. Žalovaný neuznal faktúru vystavenú žalobcom z dôvodu, že žalobca si nesplnil svoju notifikačnú povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) cit.zák., a preto z tohto dôvodu nemôže byť v roku 2015 zaradený do systému podpory v zmysle zákona o podpore obnoviteľných zdrojov. Na takomto závere zotrval aj na ústnom pojednávaní a poprel akékoľvek doručenie požadovaného dokumentu.
7. Súd poznamenáva, že čo sa týka znaleckého posudku, tento iba preukazuje, že dokument bol skutočne vyhotovený, čo však nepreukazuje, že bol skutočne doručený žalovanému.
8. Pokiaľ žalobca predložil podací lístok, z ktorého vyplýva, že dňa 23.01.2014 o 10.10 hod. bola odoslaná žalovanému zásielka, z ničoho nevyplýva, že zásielkou bol skutočne predmetný dokument. V tejto súvislosti súd má za potrebné uviesť, že podľa znaleckého posudku mal byť dokument vyhotovený dňa 23.01.2014 o 9.45 hod. a dokument mal byť odoslaný žalovanému Slovenskou poštou dňa 23.01.2014 o 10.10 hod., teda len niekoľko minút po jeho vytvorení v PC, pričom za tú chvíľu mal byť vyhotovený, pripravený na odoslanie poštou - teda vloženie do obálky s vypísaním adresáta, resp. aj odosielateľa, presun na príslušnú poštu, ktorá nie je v sídle žalobcu, vypísať poštový podací lístok, samotné pristúpenie k odoslaniu. Toto všetko malo byť v rozpätí 25 minút, čo vyvoláva pochybnosti o vykonaní všetkých úkonov v takom časovom rozpätí. Zároveň žalobca nepreukázal, čo bolo obsahom zásielky. Pokiaľ tvrdil, že predmetný požadovaný dokument, toto ničím nepreukázal, ani nenavrhol žiadne dôkazy, hoci na ňom bolo dôkazné bremeno. Pokiaľ dotazoval žalovaného, či má nejakú evidenčnú knihu (ktorá podľa názoru súdu mohla preukázať doručenie konkrétnej zásielky), žalobca sa iba uspokojil s odpoveďou žalovaného, že vedie evidenciu. Nič ďalšie žalobca nežiadal, nenavrhoval, hoci konanie je kontradiktórne a žalobca je právne zastúpený, teda je zastúpený profesionálnym zástupcom, ktorého súd nemá právo a ani povinnosť procesne poučovať. Zároveň v tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa daného znaleckého posudku vyplýva, že dokument bol vytvorený už 15.08.2011 a naposledy uložený vo štvrtok 23.01.2014. Žalovaný však poprel doručenie danej listiny od žalobcu aj v predchádzajúcich rokoch a žalobca nepreukázal splnenie povinnosti aj za predchádzajúce roky. Vytvorenie nejakého dokumentu 15.08.2011 nepreukazuje splnenie povinnosti v zmysle § 4 cit.zák.
9. Zároveň je nutné zdôrazniť, že žalobca tvrdil, že si svoju povinnosť riadne a včas splnil, a to voči URSO dňa 27.05.2014 a voči žalovanému dňa 23.01.2014 a to 25 minút po jeho vytvorení v PC. Avšak podľa názoru súdu je nelogické, aby túto povinnosť si voči žalovanému plnil bezodkladne a to ihneď po vyhotovení takého dokumentu a to do 25 minút po vyhotovení ho odoslal, avšak voči URSO tú istú povinnosť splnil až 27.05.2014, teda cca 4 mesiace po vytvorení daného dokumentu, hoci rovnakú povinnosť mal voči obidvom subjektom a je nepochopiteľné, že by rovnakú povinnosť plnil s takým časovým odstupom. To vyvoláva iba špekulácie a pochybnosti o skutočnom obsahu zásielky a že obsahom zásielky bol skutočne požadovaný dokument. Žiadny logický dôvod neexistuje pre vysvetlenie, že žalobca zasielal ihneď po vytvorení dokumentu v PC daný dokument iba žalovanému a na URSO až o 4 mesiace.
10. Súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že skutočne zaslal požadovaný dokument žalovanému. Ničím nepreukázal, že bol obsahom zásielky adresovanej žalovanému dňa 23.01.2014.
11. Žalobca v sporovom konaní, ktoré sa začína podaním žaloby, je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré sa opiera jeho právo alebo iný nárok. Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Žalovaný ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú alebo znamenali, že právo (nárok) žalobcu nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obe protistojace procesné strany. Neunesenie bremena tvrdenia vyúsťuje do procesného neúspechu toho účastníka sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach, ak tieto skutočnosti boli predpokladom na použitie pravidla správania obsiahnutého v právnej norme. Dôkazné bremeno súvisí s dôkaznou povinnosťou, v zmysle ktorej strany v konaní sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že to nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Dôkazné bremeno síce postihuje stranu v konaní, ale obsah tohto procesného bremena má aj ďalší význam, ktorý sa spája s tým, že napriek všetkým vo veci vykonaným dôkazom skutkový stav zostane neobjasnený. Neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané.
12. Podľa § 4 ods.1, 2 zák.č. 309/2009 Z.z. (1) Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. (2) Výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona.
13. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení do 31.12.2013 právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a) a b).
14. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení od 01.01.2014 výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.
15. Teda od 01.01.2014 bola sankcia rozšírená na nesplnenie ktorejkoľvek povinnosti v ods.2 a sankcia nielen vo forme straty práva na odber, ale aj na doplatok. Účelom novej právnej úpravy bolo prijať ustanovenie, obsahom ktorého by bola strata podpory na jeden rok v prípade nesplnenia so povinnosti výrobcu elektriny a to tak, že keď nepredloží potvrdenie o pôvode elektriny, neoznámi charakteristiky svojej dodávky alebo neoznámi uplatnenie si podpory v ustanovenom termíne.
16. Ustanovenie § 3 zák.č. 309/2009 Z.z. upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, teda upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené. Ustanovenie § 3 nemožno zamieňať s ust. § 4 cit.zák., ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Teda výrobca musí splniť určité podmienky, aby mal zabezpečenú podporu výroby. Zároveň výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 3, má určité práva a povinnosti uložené v § 4 cit. zák. a pokiaľ ich nesplní, je zákonom daná sankcia, a to od 01.01.2014 strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok.
17. Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS 50/2015-148 skonštatoval, že dané ustanovenie nie je v rozpore s Ústavou SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
18. Predmet a účel zákona o podpore OZE je koncentrovane vyjadrený v § 1 cit.zák., podľa ktorého zákon predovšetkým stanovuje 1. Spôsob podpory a podmienky výroby a 2. Práva a povinnosti výrobcov. V zmysle § 3 cit.zák. podpora sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Stanovené sú práva výrobcov, na ktoré nadväzujú ich povinnosti uvedené v § 4 ods.2 cit.zák. Na ustanovenie § 4 ods.2 cit.zák. je sankčný mechanizmus pre prípadné porušenie tam uvedených povinností (na rozdiel od porušenia povinností stanovených v § 4 ods.4 až 7) Je nutné zdôrazniť, že ide o povinnosti, ktoré zákon o podpore OZE ukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už podľa pôvodného znenia (tieto ustanovenia sú účinné od 01.01.2010) a povinnosť ustanovenú v § 4 ods.2 písm.d) majú výrobcovia od 01.03.2013. Účelom § 4 ods.3 cit.zák. už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá. Novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.01.2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov a to nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj práva na tzv. doplatok. ÚS SR vo svojom náleze vyslovil, že ide o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter. ÚS SR zdôraznil, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Ústavný súd SR v prvom rade poukázal na právny názor, podľa ktorého je princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov. S princípom právnej istoty je v podmienkach materiálneho právneho štátu nerozlučne spätý aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou zárukou ochrany práv fyzických osôb a právnických osôb a ich právnej istoty as treba ho považovať za jeden z definičných znakov právneho štátu.
19. K problematike retroaktívneho pôsobenia noriem sa ústavný súd už mnohokrát vyjadroval vo svojej doterajšej judikatúre, pričom usiluje sa o dôsledné rozlišovanie medzi pravou a nepravou retroaktivitou, a to predovšetkým z toho dôvodu, že nepravú retroaktivitu v prípadoch, ak existujú „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00), považuje z ústavného hľadiska za prípustnú, a to aj s poukazom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Mellacher v. Rakúsko, rozsudok z 19.12.1989, bod 51.
20. Za nepravú retroaktivitu ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak
kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím. (PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Ústavný súd sa vyjadril, že je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny. Ústavný súd zastáva zároveň názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods.3 cit.zák. je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods.1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce.
21. Hoci v danom prípade je nepochybné, že žalobca sa domáha vyplatenia podpory za faktúru z roku 2015, teda za obdobie, ktorému predchádzalo už nové znenie § 4 ods.3 cit.zák., podľa ktorého bol žalobca povinný splniť povinnosti, aby nestratil právo na podporu a odber na nasledujúci rok, čo znamená, že pri nesplnení povinnosti podľa § 4 ods.2 cit.zák. stratí právo na odber a na doplatok, ale iba na nasledujúci rok, súd považoval za potrebné sa vyjadriť k nálezu ÚS SR a ku konštatovaniu o prípustnosti nepravej retroaktivite. (bod 18-20)
22. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods.2 už v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Žalovaný tvrdil, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm.c) cit.zák.
23. Podľa § 18e ods.1 zák.č. 309/2009 Z.z. podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.
24. Citované zákonné ustanovenie je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 01.01.2014. Je však nutné ho vykladať podľa výkladových pravidiel a preto je nutné konštatovať, že dané ustanovenie sa týka podmienok podpory, ktoré sú zakotvené v § 3 cit.zák. Pokiaľ žalobca vykladá, že v zmysle tohto ustanovenia sa sankčné ustanovenie § 4 ods.3 nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014, takýto názor je nesprávny, nakoľko § 4 stanovuje práva a povinnosti so sankčným mechanizmom v prípade ich porušenia, avšak samotné podmienky výroby elektriny sú stanovené v § 3 a pre zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014 platí úprava podmienok podpory stanovených pred 01.01.2014 v zmysle § 18e. S týmto sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 tak, že ustanovenie zákona o podpore v § 4 ods. 2 sú relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky a kedy môžu podporu uplatňovať a zároveň povedal aj to, že tento postih a sankčný mechanizmus na stratu podpory je oprávnený, je dôvodný a je žiaduci.
25. Je potrebné zdôrazniť, že hoci žalobca má vydané rozhodnutie o cene na roky 2014 až 2025, má právo na podporu, tak bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Je treba povedať, že to samotné ustanovenie zákona, ktoré povinnosť oznamovať žalobcovi ukladá, tak toto je jednoznačné v tom, že je povinný žalobca robiť dva úkony, jednak oznámiť uplatnenie podpory a zároveň oznámiť a uviesť predpokladané množstvo. To, že žalobca si splnil povinnosť voči regulačnému úradu a nesplnil si voči prevádzkovateľovi, to neznamená, že nárok na podporu si môže uplatniť. Z tohto hľadiska právne argumenty žalobcu je nutné posúdiť za nesprávne a nie sú v súlade jednak so znením zákona a ani s nálezom Ústavného súdu SR.
26. Žalovaný trval na tom, že žalobca si nesplnil povinnosť, nakoľko mu nedoručil oznámenie, že si uplatňuje podporu vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny. Zároveň poukázal, že túto povinnosť si nesplnil ani v roku 2013, ani v roku 2014, ale vtedy ešte nebol zavedený sankčný mechanizmus, hoci povinnosť bola zákonom stanovená. Súd poukazuje na to, že z uvedeného vyplýva, že žalobca pokiaľ nemohol dostať sankciu, tak si povinnosť neplnil, hoci bola mu uložená zákonom.
27. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie požadovanej povinnosti v zmysle § 4 ods.2 písm.c) cit.zák. Skutočnosť, že zaslal nejakú zásielku dňa 23.01.2014,
nepreukazuje, že obsahom zásielky bol požadovaný dokument, ako ani to, že ten dokument mal vytvorený v PC. Jeho vytvorenie, či vytlačenie nepreukazuje aj jeho doručenie. (pričom vytvorený už mal byť v roku 2011 podľa znaleckého posudku) Súd znovu poukazuje na to, že dôkazné bremeno bolo na strane žalobcu, pokiaľ niečo tvrdil, avšak napriek tomu nenavrhol žiadny dôkaz, ani žiadny relevantný nepredložil. Je nepostačujúce zo strany žalobcu iba dotaz na žalovaného, či vedie nejakú evidenčnú knihu doručenej pošty s tým, že žalovaný poprel, že by mal doručený taký dokument. Taktiež je zároveň nelogické, prečo žalobca zaslal na URSO daný dokument až v 05/2014 a žalovanému vraj v 01/2014, pokiaľ mal danú povinnosť aj voči URSO a aj voči žalovanému a podľa jeho slov mal teda dokument zaslať až so 4-mesačným odstupom, čo vyvoláva nehodnovernosť a pochybnosť o skutočnom doručení žalovanému. Doručenie dokumentu pre URSO nebolo sporné. Žalobca hodnoverne nepreukázal doručenie daného dokumentu žalovanému a teda nepreukázal splnenie požadovanej povinnosti. Keďže súd nemal preukázané, že žalobca splnil povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm.c) cit.zák., v zmysle § 4 ods.3 cit.zák. žalobca stratil právo na podporu na nasledujúci rok, t.j. na tok 2015.
28. Pokiaľ žalobca tvrdil, že dotazoval príslušnú poštu ohľadom doručenia zásielky, súd poukazuje na to, že žalobca toto svoje tvrdenie ohľadom nejakého dotazu, či reklamácie na pošte, ničím nepreukázal a zároveň pokiaľ tvrdil, že pošta mu oznámila, že tak dlho listiny nearchivuje, súd poukazuje na to, že žaloba bola podaná 10.11.2015 a žalobca mal vedomosť o námietke žalovaného ohľadom doručenia, keďže od samého počiatku tvrdil, že mu nebola doručená žiadna taká listina. Teda žalobca nemusel „čakať“ cca 2 roky na prípadnú reklamáciu, či dotaz na poštu. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný ten dokument niekde „zapatrošil“, neobstojí, pričom žalovaný to poprel tvrdiac, že nič také mu nebolo doručené. Žiadny návrh na preukázanie doručenia nebol súdu predložený. Prosba žalobcu na žalovaného, aby ho našiel, nie je relevantným dôkazom, či návrhom. V žiadnom prípade nemožno od právnickej osoby, či profesionálneho právneho zástupcu prosbu na žalovaného považovať za nejaký návrh na dokazovanie. Bolo ti iba v rámci ich komunikácie. Žalovaný výslovne uviedol, že so žiadnym takým dokumentom nedisponuje, ani nedisponoval. Teda nejaké „hľadanie“ je zbytočné a nadbytočné.
29. Súd výslovne na pojednávaní uviedol, čo je sporné a nesporné a že za sporné považuje, čo bolo skutočným obsahom zásielky z 23.01.2014 a či skutočne bola táto zásielka daná do dispozičnej sféry žalovaného, resp. či bola skutočne doručená. Uvedené vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania. Napriek tomu žalobca žiadny návrh na dokazovanie neuviedol, nepredložil. Teda neuniesol dôkazné bremeno.
30. Z uvedených dôvodov súd má za to, že nárok žalobcu je neopodstatnený, nakoľko nebolo ničím relevantným preukázané v konaní, že splnil si zákonom vyžadované povinnosti, a preto nemá nárok na doplatok pre rok 2015. Hoci u žalobcu ide o uvedenie do prevádzky pred 01.01.2014, súd opätovne uvádza, že prechodné ustanovenie § 18e cit.zák. sa týka pre ustanovenie § 3, teda pre podmienky podpory výroby elektriny, kedy sú doterajšie predpisy zachované, ale práva a povinnosti stanovené v § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Iný výklad by bol nelogický, nespravodlivý a diskriminačný, keby sa týkal iba zariadení uvedených do prevádzky po 01.01.2014. Treba aj v tomto prípade postupovať podľa výkladových pravidiel.
31. Súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.
32. Podľa § 255 CSP
(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
33. Podľa § 262 ods.1 a ods.2 CSP (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
34. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal náhradu trov žalovanému v rozsahu 100%, nakoľko bol v konaní plne úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
35. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§127 CSP), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 363 CSP) Podľa § 365 CSP 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).