Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14C-5-2018.pdf
PDF · 187.62 KB
Case nature
Area
Subarea
14C/5/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudcom JUDr. Marošom Maškovičom, v právnom spore žalobcov: 1/. O. L., B.. XX.XX.XXXX, O. X. G. Č.. XXX/XX, X., 2/ L. L., B.. XX.XX.XXXX, O. X. T. Č.. XXX/ XX, X., zastúpených advokátom JUDr. Miroslavom Kučerom, Krajinská č. 30, Bratislava, proti žalovanej: G. L., B.. XX.XX.XXXX, O. X. W. Č.. XXXX/X, Dunajská Lužná, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Polakovičom, Detvianska č. 14, Bratislava, o určenie neplatnosti závetu a určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, takto
rozhodol:
I. Súd konanie v časti určenia neplatnosti závetu poručiteľa H. L., B. J. XX.XX.XXXX H. Z. J.H. XX.XX.XXXX, B. X. W. Č.. XXXX/X, J. I. - B. W.H., spísaného notárkou JUDr. Dalmou Nürnbergerovou na notárskom úrade v Šamoríne dňa 26.06.2015 vo forme notárskej zápisnice N 245/2015, Nz 22576/2015, NCRIs 23079/2015, z a s t a v u j e .
II. Súd u r č u j e , že dôvody vydedenia právneho predchodcu žalobcu 1/ - T. L., B. J. XX.XX.XXXX H. Z.V. J. XX.XX.XXXX, B. X. T. Č.. XXX/XX, X., žalobcu 1/ a žalobcu 2/, uvedené v listine o vydedení spísanej notárkou JUDr. Dalmou Nürnbergerovou na notárskom úrade v Šamoríne dňa 26.06.2015 vo forme notárskej zápisnice N 245/2015, Nz 22576/2015, NCRIs 23079/2015, nie sú dané a preto listina o vydedení je neplatná.
III. Žiadna strana nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 22.11.2017 sa domáhal právny predchodca žalobcu 1/ (T. L.G., B.. XX.XX.XXXX, O. X. T. Č.. XXX/XX, X.) a žalobca 2/ voči žalovanej určenia, že závet spísaný nebohým poručiteľom H. L., B.Ý. XX.XX.XXXX, G.. Č.. XXXXXX/XXX H. Z. XX.XX.XXXX, B. X. W. Č.. XXXX/X, J. I. - B. W., formou notárskej zápisnice č. N 245/2015, Nz 22576/2015, NCRIs 23079/2015 notárkou JUDr. Dalmou Nürnbergerovou na notárskom úrade v Šamoríne zo dňa 26.06.2015 je neplatný a tiež určenia, že dôvody vydedenia právneho predchodcu žalobcu X/ - Michala Pintéra, narodeného 04.04.1969, trvale bytom Mestská č. 271/11, Bratislava a žalobcu 2/ ich otcom - nebohým H. L., B. XX.XX.XXXX, G.. Č.. XXXXXX/XXX H. Z.omrelým 17.04.2017, naposledy bytom Krátka č. 1871/7, Dunajská Lužná - Nové Košariská, uvedené v notárskej zápisnici č. N 245/2015, Nz 22576/2015, NCRIs 23079/2015 notárky JUDr. Dalmy Nürnbergerovej na notárskom úrade v Šamoríne, nie sú dané a táto vydeďovacia listina je neplatná.
2. Žalobcovia odôvodnili svoj žalobný návrh vecne tým, že na pojednávaní uskutočnenom dňa 26.09.2017 v dedičskej veci po vyššie identifikovanom poručiteľovi bolo skonštatované, že poručiteľ zomrel ako ženatý so zanechaním listiny o vydedení, ktorou vydedil synov T. H. L. L. a ich potomkov, pričom závetom odkázal všetok svoj majetok manželke (žalovanej) ako jedinej do úvahy prichádzajúcej
dedičke zo závetu. Ako dedičia zo zákona v prvej dedičskej skupine prichádzajú popri manželke (žalovanej) do úvahy synovia T. H. L. L.G., každý v ideálnej 1/3 z celku dedičstva. Synovia poručiteľa ako zákonní neopomenuteľní dedičia na rozdiel od manželky poručiteľa dňa 26.09.2017 vyhlásili, že namietajú absolútnu neplatnosť závetu i listiny o vydedení, keďže dôvody vydedenia nie sú pravdivé a nezodpovedajú skutočnosti a preto uznesením 30D 783/2017, Dnot 39/2017 zo dňa 20.11.2017 bolo konanie o dedičstve prerušené a žalobca 2/ bol odkázaný na podanie žaloby o určenie, že je dedičom po poručiteľovi. V závete a listine o vydedení poručiteľ prehlásil, že celý svoj majetok - veci hnuteľné i nehnuteľné, majetkové práva prechádzajúce dedičskou postupnosťou porúča pre prípad svojej smrti svojej manželke a pokiaľ by sa nedožila jeho smrti, celý majetok odkazuje jej potomkom; pre poriadok uviedol, že má ešte dvoch synov, ktorých úplne a sám vychoval až do ich osamostatnenia, aj ich v minulosti materiálne zabezpečil/odkázal im byt, ktorý oni speňažili a cez to všetko už minimálne 10 rokov trvalo o neho neprejavujú záujem, vôbec sa sním nekontaktujú tak, ako potomkovia sa majú prejavovať s tým, že nakoľko jeho vek a zdravotný stav si vyžaduje pomoc ďalších osôb a oni v rozpore s dobrými mravmi mu neposkytujú potrebnú pomoc v jeho životných situáciách, chorobe, starobe, ako potomkov ich vydeďuje. Žalobcovia považovali závet za neplatný jednak z dôvodu, že poručiteľ učinil tento právny úkon ako konajúci v duševnej poruche, ktorá ho robila na tento úkon neschopnou a tiež z domnienky, že poručiteľ neurobil závet slobodne a vážne, keďže mohol byť donútený k úkonom zo strany žalovanej, ktorá využila jeho tiesnivú situáciu, zlý zdravotný stav a napríklad pod možnosťou odmietnutia súžitia z jej strany s nebohým poručiteľom doslova musel takýto úkon učiniť. Čo sa týka dôvodov vydedenia, žalobcovia, resp. právny predchodca žalobcu 1/ a žalobca 2 označili za nepravdivé tvrdenie, že neprejavovali o poručiteľa záujem viac ako desať rokov a opak je pravdou, nijakým spôsobom totiž záujem prejavovať nemohli, pretože poručiteľ ich sám zatratil z vlastného popudu a odmietol sa akýmkoľvek spôsobom s nimi kontaktovať s tým, že akýkoľvek kontakt písomný, telefonický a osobný nebolo možné zo strany žalobcov nijako uskutočniť, pričom poručiteľ nikdy od svojich synov žiadnu pomoc v jeho životných situáciách, chorobe, starobe nežiadal, odmietol sa s nimi kontaktovať a za svojich synov ich nevedno prečo nepovažoval, nechcel ich vidieť ani priznať, že sú jeho synmi a takisto sa správal aj k svojim vnukom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dôvody vydedenia v danom prípade tak, ako ich taxatívne vymenúva zákon, podľa presvedčenia žalobcov neexistovali a listina o vydedení je od počiatku (ex tunc) neplatným právnym úkonom.
3. Žalovaná sa písomne nesúhlasným spôsobom k žalobe vyjadrila, zdôrazňujúc, že právny predchodca žalobcu 1/ dňa 02.03.2018 zomrel a vecne v súvislosti s napadnutým závetom namietla, že žalobcovia ničím nepodložili svoje tvrdenie, že poručiteľ vykonal právny úkon v duševnej poruche, uvádzajúc, že jej manžel nikdy netrpel žiadnou duševnou poruchou, preto sa nikdy ani na uvedené neliečil a súčasne považovala za potrebné spomenúť, že i notár v notárskej zápisnici tvrdil, že poručiteľ bol v čase spísania závetu a vydedenia zorientovaný a spôsobilý na právne úkony. K argumentom majúcim spochybniť existenciu dôvodov na vydedenie žalovaná uviedla, že poručiteľ svojím synom odovzdal kľúče od záhrady v Dunajskej Lužnej dávno predtým, ako uzatvoril so žalovanou manželstvo a túto skutočnosť oznámil žalovanej poručiteľ, pričom sa sťažoval, že synovia za ním nechodia. Poručiteľ uzatvoril manželstvo so žalovanou dňa 05.06.2008 a predtým asi päť rokov spolu žili v spoločnej domácnosti na Sputnikovej ulici č. 21 v Bratislave. Podľa názoru žalovanej približne od roku 2005 sa prestali žalobcovia so svojím otcom kontaktovať, a Michal písaval poručiteľovi i žalovanej, v čase keď mal vypité, urážlivé SMS-ky, na čo mu poručiteľ zatelefonoval, aby s tým prestal, pretože to dá na políciu. Napriek tomu, že poručiteľ darovacou zmluvou zo dňa 21.11.2007, vkladovanou 01.04.2008, daroval žalobcom trojizbový byt v Rači, v ktorom pred spísaním darovacej zmluvy býval Michal, ktorý neplatil za správu domu, v spojení s čím vznikla dlžoba v sume 50.987,- Sk, ktorú uhradil poručiteľ so žalovanou, aby mohol svojím synom byt previesť, žalobcovia neprejavovali žiaden záujem o poručiteľa a tento ich nezáujem ako aj nezáujem vnúčat veľmi zle citovo znášal. Napokon žalovaná opísala príhodu, že niekedy v roku 2009 bola s poručiteľom v reštaurácii v Dvoroch nad Žitavou a náhodne tam prišiel žalobca 2/ s manželkou, no otca nepozdravili ani si neprisadli; dá sa povedať, že poručiteľa ignorovali, avšak tento pri odchode syna pozdravil s tým, že je neslušné, že syn otca nepozdraví ani neprejaví žiaden záujem.
4. Uznesením č. k. 14C/5/2018 - 57 zo dňa 19.10.2018 súd rozhodol, že bude pokračovať v konaní s dedičom (právnym nástupcom) žalobcu 1/, ktorým pôvodne bol T. L., B.. XX.XX.XXXX, X. T. Č.. XXX/ XX, X. a to O.Š. L., B.. XX.XX.XXXX, X. G. Č.. XX, X. ako žalobcom 1/.
5. Súd prejednal spor podľa ustanovenia § 177 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s nariadením pojednávania, vykonal kontradiktórne dokazovanie stranami predloženými a súdom vyžiadanými listinnými dôkazmi, výsluchom procesných strán a svedkov, prednesom právnych zástupcov strán, zhodnotil dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, pričom zistil nasledovný skutkový stav:
6. V posudzovanom právom spore žalobcovia založili svoj nárok na určenie neplatnosti závetu na tom, že poručiteľ mal urobiť závet v stave duševnej poruchy, ktorá mala učiniť poručiteľa neschopným na spísanie takéhoto právneho úkonu a na skutočnosti, že žalovaná mohla donútiť poručiteľa, aby spísal závet v jej prospech, v dôsledku čoho nemožno kvalifikovať právny úkon poručiteľa z hľadiska prejavu jeho vôle ako slobodný a vážny právny úkon.
7. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
8. Podľa § 38 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.
9. Zo súdom vyžiadanej zdravotnej dokumentácie poručiteľa H. L., B. J. XX.XX.XXXX H. Z. J. XX.XX.XXXX nevyplynula z lekárskych správ žiadna informácia, ktorá by čo i len nasvedčovala skutočnosti, že poručiteľ mal v čase spísania závetu (26.06.2015), ale aj kedykoľvek predtým trpieť psychickými ťažkosťami, tobôž duševnými poruchami alebo psychickou chorobou, ba dokonca psychiatrickou diagnózou. Svedkyňa - všeobecná lekárka poručiteľa T.. H. T. taktiež vypovedala v zmysle, že poručiteľ žiadnu psychickú ujmu neutrpel a nevykazoval ani len náznaky nejakých psychických porúch a rovnako notárka JUDr. Dalama Nürnbergerová pri svojom výsluchu zhodne so svojím v notárskej zápisnici uvedeným konštatovaním deklarovala, že na základe poručiteľovi kladených základných otázok v čase spísania závetu tento bol určite časovo a priestorovo orientovaný.
10. Na základe takto zistených skutočností týkajúcich sa zdravotného stavu poručiteľa po jeho psychickej stránke, žalobcovia ďalej nespochybňovali duševný stav poručiteľa v čase spísania závetu a vzhľadom na obtiažnu dôkaznú situáciu pri preukazovaní nátlaku vyvíjaného na poručiteľa a tvrdenej absencii jeho slobodnej a vážnej vôle spísať závet, právny zástupca žalobcov na pojednávaní dňa 15.06.2020 vzal žalobu späť v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti závetu, s ktorým dispozičným procesným úkonom protistrana súhlasila a preto postupom podľa ust. § 145 ods. 2 CSP súd konanie v uvedenej časti zastavil.
11. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby zostal nárok na určenie, že dôvody vydedenia žalobcu 1/, jeho právneho predchodcu a žalobcu 2/ dané nie sú a za účelom preukázania existencie poručiteľom v listine o vydedení tvrdených skutočností o správaní sa svojich synov voči nemu alebo vyvrátenia vecných dôvodov vydedenia súd vykonal výsluch jednak procesných strán ako aj navrhnutých svedkov v rozsahu tých, ktorých strany navrhli starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania včas.
12. Poručiteľ v listine o vydedení zo dňa 26.06.2015 ako dôvod vydedenia svojich jediných dvoch synov (právneho predchodcu žalobcu 1/ a žalobcu 2/) uviedol, že hoci úplne sám synov vychoval až do ich osamostatnenia a aj ich v minulosti materiálne zabezpečil (odkázal im byt, ktorí oni speňažili), cez to všetko už minimálne desať rokov trvalo o neho neprejavujú záujem, vôbec sa s poručiteľom nekontaktujú tak, ako by sa potomkovia mali prejavovať a nakoľko vek a zdravotný tav poručiteľa si vyžaduje pomoc ďalších osôb a synovia v rozpore s dobrými mravmi neposkytujú poručiteľovi potrebnú pomoc v jeho životných situáciách, chorobe a v starobe, mal za to, že trvalo neprejavujú o neho opravdivý záujem tak, ako by deti prejavovať mali a preto ich aj ich potomkov vydedil.
13. Darovacou zmluvou poručiteľ ako výlučný vlastník previedol svoje vlastnícke právo k bytu na U. D. Č.. X P. X. na svojich dvoch synov - právneho predchodcu žalobcu 1/ (T. L.) a žalobcu 2/ (L. L.), pričom vklad vlastníckeho práva v prospech obdarovaných Správa katastra pre Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu povolila pod č. V-1611/08 dňa 01.04.2008.
14. Podľa § 469a ods. 1 písm. a), b) Občianskeho zákonníka, poručiteľ môže vydediť potomka, ak:
a) v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, b) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.
15. Podľa § 469a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí, vzťahujú sa dôsledky vydedenia aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2.
16. Podľa § 473 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom. Ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomci.
17. Žalobca 2/ pri svojom výsluchu uviedol, že poručiteľ bol jeho otec, ktorý ho spolu s bratom (právnym predchodcom žalobcu 1/) vychovával, ale od času, keď sa spoznal so žalovanou, sa to veľmi zmenilo. Nepamätal si presne kedy, ale poručiteľ sa zrazu rozhodol prepísať, resp. darovať žalobcovi 2/ a jeho bratovi byt a po darovaní jednoducho povedal, že nie sú jeho synovia a nech mu dajú pokoj. Zmenil si mobilné číslo, žalobca 2/ netušil, prečo to urobil, ale jednoducho od toho momentu sa to zmenilo, keď poručiteľ povedal, že on už má inú rodinu. Následne bol za otcom osobne v Dunajskej Lužnej niekedy v roku 2009, keď mu spred brány domu zavolal, zdvihla to nejaká pre žalobcu 2/ neznáma pani, vynadala mu do telefónu a tak žalobca 2/ telefón zložil a za otcom sa nedostal, pričom od tohto neúspešného pokusu o stretnutie s otcom sa odmietol už ďalej domáhať nejakého kontaktu s ním. Keď otec žil sám, keď ešte nepoznal žalovanú, vtedy chodieval spolu s bratom s otcom po nemocniciach atď., dodávajúc, že až desať rokov pred spísaním závetu to určite nebolo, tak 8 rokov to môže byť. Negatívne sa mali prejavovať vzťahy medzi žalobcom 2/ a otcom v zmysle, že otec ho neprijímal, až od roku 2008, keď bol za ním v Dunajskej Lužnej, zastavil autom, zavolal mu, zdvihla to nejaká pani a vynadala mu a tak žalobca 2/ telefón zložil, pričom bol tam aj so svojou sesternicou MUDr. Lacovou a dobíjať sa tam ďalej, keď otec doslova povedal: „dajte mi svätý pokoj, nechcem vás vidieť, nie ste moji synovia, ja mám inú rodinu“ nemal záujem.
18. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či otec žiadal od svojich synov v čase, keď už sa poznal so žalovanou, t. j. cca od roku 2003 (kedy už mal amputovanú nohu), aby mu poskytli nejakú pomoc v rôznych situáciách, žalobca 2/ odpovedal, že keď otec bol na infekčnom oddelení, tak vtedy za ním chodil, doniesol mu, čo potreboval, nevediac kedy to presne po roku 2003 bolo s tým, že nespomína si, že by od roku 2003 otec od neho alebo jeho brata niečo žiadal, pamätal si len, že slová - „aby mu dali svätý pokoj a že nie sú jeho synovia a on už má inú rodinu“ - otec povedal, keď im išiel v roku 2008 darovať byt a od tohto okamihu od synov nič nežiadal a vyhlásil, aby ho synovia nekontaktovali, nakoľko nechce mať s nimi nič spoločné. Po darovaní bytu sa to celé začalo, dovtedy fungovali všetci normálne.
19. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či sa snažil žalobca 2/ telefonicky volať otcovi, odpovedal, že nebolo kam zavolať, pretože otec si zmenil telefónne číslo, aby ho synovia nemohli kontaktovať a na otázku, ako si vysvetľuje vyjadrenia otca na adresu svojich detí, či sa nejako voči nemu prehrešili, ublížili mu, či došlo k nejakej roztržke, vulgárnym nadávkam, kritizovaniu otca za to, že si vzal žalovanú, vyhrážkam na adresu žalovanej, žalobca 2/ odpovedal, že v živote svojmu otcovi nevynadal, fyzicky ho nenapadol a preto nemal tušenie, prečo to otec povedal, aj keď brat Michal mal veľmi ťažkú povahu, rovnakú ako otec, ktorý keď si niečo zmyslel, musel to mať hneď a zaraz bez ohľadu na to, či bol žalobca 2/ v robote alebo doma, a tak v podstate nevedel či medzi nimi sa niečo nestalo, ale keby aj sa stalo, otec bral oboch synov v globále. Podľa názoru žalobcu 2/ bol jeho otec zmanipulovaný žalovanou, lebo otec mal pár partneriek, ale nikdy sa to takto neskončilo, napríklad Ester Repáňová je pani, u ktorej otec býval, keď mu odrezali druhýkrát nohu, ona sa o otca v Tomášove starala, a keď bolo niečo zlé, volala a žalobca 2/, resp. jeho brat dobehli a riešilo sa to, napr. odvoz do nemocnice.
20. Pokiaľ ide o vzťah s nebohým bratom, žalobca 2/ uviedol, že mali dobrý vzťah, ale niekoľko rokov sa nerozprávali, až teraz v posledných dvoch rokoch sa dali dohromady a ku vzťahu s otcom ďalej uviedol, že navštevovali a stretávali sa, kým sa neoženil so žalovanou, dodávajúc, že obdobie do sobáša mu v stretávaní nijako neprekážalo, ba dokonca ani nevedel, že otec sa oženil, zistil to náhodne.
21. Žalobca 2/ verifikoval, že v darovanom byte v Rači býval brat a dlhy tam boli približne 25.000 až 50.000 Sk, ktoré zaplatil otec. Žalobca 2/ si nespomínal, či medzi ním a otcom v čase predaja nehnuteľnosti - chaty v Dunajskej Lužnej došlo k nejakej konfliktnej situácii a ani nevedel časovo
špecifikovať predaj chaty, ale dodal, že z peňazí z predaja chaty išiel otec stavať dom a v roku 2009, keď už bol dom postavený, išiel žalobca 2/ naposledy za otcom s tým, že jeho brat, resp. jeho deti (synovci) nenavštevovali otca po roku 2005, keďže oni sa vyjadrili, že k nemu nechcú chodiť, lebo deduško na nich nemá čas..
22. Z hľadiska povahových vlastností žalobca 2/ vykreslil poručiteľa ako rozhodného a neovplyvniteľného človeka, nakoľko aj keď ho synovia prehovárali, aby chatu nepredával, on stoj čo stoj povedal, že je to jeho chata a môže si s ňou robiť čo chce s tým, že veď z predaja chaty budú mať peniaze aj synovia, konkrétne že pomôže žalobcovi 2/, lebo však brat býval v byte na Sadmelijskej, no neurobil to, lebo to bolo rýchle.
23. Žalovaná počas svojho výsluchu uviedla, že ju zarazilo tvrdenie žalobcu 2/ o tom, ako v roku 2009 telefonoval a nemohol sa s otcom skontaktovať, nakoľko mali aj bytový telefón a naviac žalobca 2/ aj po zmene čísla mal nové telefónne číslo na otca, ako aj kľúče od záhrady v Dunajskej Lužnej (čo sa dozvedela od poručiteľa), pretože pred postavením domu v Dunajskej Lužnej mali záhradu, do ktorej chodili aj synovia poručiteľa a tak žalobca 2/ si mohol odomknúť. Žalovaná opísala povahu svojho manžela tak, že nebol zbrklý, mal zmysel pre spravodlivosť, žil pre svoje deti a sám ich vychoval. Namietla, že by poručiteľa ovplyvňovala, pretože v prípade poručiteľa to ani nešlo, on sám sa rozhodol darovať byt synom a zaplatiť dlh 50.000,- Sk, urobil tak v dobrej viere, aby mal aj druhý syn (žalobca 2/) kde bývať, lebo mal zlé podmienky, čo ho trápilo kvôli vnukovi, keďže sa nemal kde učiť, pričom synovia si ten darovaný byt prerábali s tým, že tam budú bývať všetci. V tejto súvislosti si pamätala, že manžel (poručiteľ) jej telefonoval do práce s tým, že Paľko bol u nich po vŕtačku, pričom záhradu v Dunajskej Lužnej si domkol žalobca 2/ sám, avšak poručiteľa trápilo, že sa ani neopýtal, ako sa má a správal sa ako cudzí, v tom čase už bol postavený bezbariérový dom, ktorý sa rozhodol poručiteľ si postaviť, nakoľko chata chátrala a tak ju predal. Do roku 2007 žalovaná spolu s poručiteľom bývali na Sputnikovej ulici č. 21 v Bratislave. Pokiaľ ide o poskytnutie pomoci uviedla, že synovia veľmi dobre vedeli, že ich otec bol chorý a trápil sa, že deti o neho neprejavovali záujem, pričom žalovaná vzhľadom na to, že pracovala v Sociálnej poisťovni, nemohla mu byť neustále nápomocná a spomenula si na moment, kedy jej mal poručiteľ povedať, že synovia nemali záujem mu pomôcť, keď potreboval odviezť k lekárovi. Vzhľadom na svoj vážny zdravotný stav poručiteľ požiadal žalovanú, aby radšej zostala doma, takže v roku 2013 skutočne doma ostala, aby nemuseli prežívať také situácie, že ak potreboval odviesť, nemal by kto pri ňom stáť; zároveň na otázku protistrany odpovedala, že od roku 2013 do smrti poručiteľa nežiadal žiadneho zo synov (nevolal im) o poskytnutie pomoci.
24. Žalovaná uviedla, že vopred mala vedomosť o zámere manžela spísať závet, keď jej povedal, že sa rozhodol svoje deti vydediť z dôvodu, že neprejavujú o neho záujem a sprostredkovane od poručiteľa tiež vedela, že telefonicky žiadal žalobcu 2/ o pomoc, ktorý na rozdiel od Michala, kvôli ktorého obťažujúcim a urážlivým telefonátom a sms-kám v stave opitosti, sa zrušilo telefónne číslo poručiteľa asi v roku 2007, nové telefónne číslo mal. Žalovaná uviedla, že aj pred rokom 2007 mal poručiteľ telefonicky žiadať svojich synov o pomoc, avšak osobne nebola pri tom a o uvedenej skutočnosti ju mal informovať poručiteľ. Na otázku právneho zástupcu žalobca, či mala vedomosť o tom, že žalobca 2/ spolu s pani Dr. Lacovou bol pred domom poručiteľa, zvonil a že im vynadala dcéra žalovanej, táto odpovedala negatívne s tým, že čo by tam jej dcéra robila, keď tam býval iba poručiteľ so žalovanou.
25. Žalobca 1 sa vyjadril ku skutočnostiam týkajúcim sa posudzovaného sporu písomne a zároveň odpovedal na otázky právneho zástupcu žalobcov v písomnej forme v zmysle ust. § 195 ods. 3 CSP, nakoľko žije a zdržiava sa v Amerike a jeho ustanovenie sa na pojednávanie bolo výrazne sťažené a to aj s prihliadnutím na pandemické opatrenia v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19, preto v záujme hospodárnosti a plynulosti konania, súd umožnil žalobcovi 1/ vyjadriť sa k meritu sporu a kladeným otázkam písomne. Právny zástupca žalovanej nemal otázky na žalobcu 1/.
26. Žalobca 1/ ako vnuk poručiteľa a zároveň syn vydedeného Michala Pintéra uviedol, že zo strany svojho dedka nepovažuje svoje a vydedenie svojho nebohého otca i strýka Pavla Pintéra za opodstatnené. Žalobca 1/ mal odmalička s poručiteľom výborný vzťah, spomína si ako aj s tatinom chodili do starej školy a na chatu takmer každý víkend, ako hrávali šachy, hrali sa so zvieratami, varili, spievali Dočolomanského, Jara Nohavicu, Butty atď. a skrátka všetko čo k takému vzťahu medzi vnukmi a dedkom patrí. Bol svedkom toho, ako sa jeho nebohý otec (Michal) celý život staral a zaujímal o poručiteľa, častokrát na úkor svojho pohodlia a to pred aj po amputácii jeho nohy, robil všetko pre to,
aby deduško mal čo najkomfortnejší priebeh svojho života aj ako invalid, napríklad prispôsobil byt na Sadmelijskej ulici navŕtaním pomôcok pre invalidov v kúpeľni a záchode, špeciálne auto si kúpil deduško na základe tatinovho výskumu ohľadom komfortu za volantom pre invalidov. Zlomovým vzťahovým bodom podľa názoru žalobcu 1/ bol predaj chaty na Košariskách a následne riešenie obývacej situácie. Deduško aj otec žalobcu 1/ boli ťažké povahy, no napriek rôznym nedorozumeniam žalobca 1/ osobne zažil, ako po utíchnutí emócií právny predchodca žalobcu 1/ v sebe našiel silu potlačiť svoj hnev, pocit krivdy, zrady a zúfalstva z pocitu, že sa mu jeho vlastný otec otočil chrbtom po celom živote, ktorý spolu prežili. Podľa žalobcu 1/ to v skutočnosti bolo tak, že nie tatino a Paľko sa prestali zaujímať o poručiteľa, ale naopak, on sa z nejakých dôvodov rozhodol odstrihnúť nielen od T. L., ale v podstate od celej svojej doterajšej rodiny, pričom odkázal, že má teraz novú rodinu. Žalobcovi 1/ nezostalo tak nič iné, iba ponoriť sa ešte hlbšie do športu a vzdelania, rešpektujúc toto rozhodnutie, aj keď žalobcovi 1/ do dnešného dňa vŕta v hlave, ako sa človek dokáže takto kompletne zbaviť emócii a zmeniť život zo dňa na deň. Žalobca 1/ zažil situáciu s poručiteľom, ktorá mu pomohla až v dospelosti si odpovedať na otázku, prečo jeho rodinná situácia takto dopadla; poručiteľ bol chovateľ psov, v tej dobe sa poznal už so žalovanou, pretože žalobca 1/ spolu s vnučkou žalovanej sa hrávali s pudlíkmi. Jedného dňa poručiteľ zavolal žalobcu 1/, že mu niečo ukáže, žalobca na požiadanie vykopal jamu a poručiteľ do nej bez akéhokoľvek rozmýšľania hodil malé šteniatka a okamžite ich zahrabal hlinou a povedal: „Vieš Tomáško, aj taký je život“. Nad touto situáciou žalobca 1/ ako dieťa dlho rozmýšľal a nikdy v podstate neprestal. Dnes mu aj táto situácia čiastočne pomohla pochopiť a zodpovedať si otázku: „Ako môže niekto len tak odvrhnúť svoju rodinu zo dňa na deň“? Možno sú takéto praktiky v chovateľskom biznise bežne zaužívané, ale vtedy to bolo pre žalobcu 1/ ako malého chlapca dosť šokujúce a zmätujúce. Ďalej uviedol, že tatino sa zaujímal o poručiteľov zdravotný stav aj po tom, ako sa komunikácia z poručiteľovej strany zastavila, spomínajúc si na tatinom opísanú situáciu, keď skúšal zavolať deduškovi na telefón, ale ten bol zrazu odpojený, tak si našiel cez informácie jeho nové číslo na pevnú linku a zavolal tam otázkou, či je v poriadku a či niečo potrebuje, pričom odpoveď bola zvláštna, pretože deduško začal do telefónu plakať, o moment neskôr mu bol odobraný telefón a tatino spomínal, že počul ženský hlas so slovami: „Kto to volá? Polož ten telefón“! a následne bol hovor z druhej strany ukončený. Na to mu volal znova, ale už bez odozvy. Žalobca 1/ nemal vedomosť, že by deduško žiadal jeho alebo jeho tatina o akúkoľvek pomoc, spomínal si, ako mu smutný tatino hovoril, že deduško povedal, že má teraz „novú rodinu“ a je o neho postarané. Tento fakt je podľa žalobcu 1/ podporený i tým, že namiesto postavenia dvojdomu, kde spočiatku tatino s deduškom a Paľkom naplánovali, že budú spolu stavať nehnuteľnosť (po predaji chaty na Košariskách) a tým by sa vyriešila Paľkova, deduškova a tatinova situácia, pričom sa o neho obaja budú starať. Žalobca 1/ si spomína na konkrétnu situáciu - dohodu (ktorej bol prítomný aj on sám), kedy sa všetci stretli u Paľka na dome, aby prediskutovali ďalšie kroky pri riešení Paľkovej bytovej situácie, nakoľko ich domov bol v katastrofálnom stave a deduško navrhol predať chatu a tým pádom byt na Sadmelijskej by išiel Paľkovi, tatino s deduškom by si postavili dvojdomček, kde by sa o neho mohol starať, čím by bytová situácia bola vyriešená. To sa však zmenilo, keď sa deduško viac zblížil so žalovanou a následne po predaji chaty sa rozhodol deduško všetky peniaze si nechať, postaviť si jeden veľký dom, pričom daroval byt na Sadmelijskej ulici medzi oboch synov. Toto rozhodnutie podľa názoru žalobcu 1/ však nebolo najšťastnejšie, pretože to bola rozhodujúca situácia, kedy tatino a Paľko sa cítili neuveriteľne ukrivdení za ich dlhoročné a krvopotné úsilie s vybudovaním chaty i Starej školy a tatino (T. L.) sa pre to veľmi dlho trápil a upadol do depresie. Žalobca 1/ sa domnieval, že jeho tatino mal pocit, že prudké zvrtnutie názoru poručiteľa a zmena plánov nastalo hlavne po tom, ako sa deduško viac zblížil so žalovanou, pretože sa začal správať inak ako dovtedy, následne si vzal žalovanú za manželku, a nikomu z nich o tom nedal vedieť. V tejto súvislosti žalobca 1/ si dovolil tvrdiť, že keby ich deduško na svadbu pozval, tak by to bola ideálna príležitosť na urovnanie vzťahov a kládol si rečnícku otázku, že ak deduško nemal záujem pozvať svojich vlastných synov a vnukov na svoju svadbu, znamená to, že sa o neho nikdy nezaujímali? Pokiaľ ide o kontaktovanie sa s poručiteľom za ostatných 10 rokov pred rokom 2015, vzhľadom na to, že žalobca 1/ bol ako vrcholový športovec extrémne vyťažený, vzájomne sa nekontaktovali, mimochodom tu považoval za potrebné podotknúť, že dodnes ho neskutočne mrzí, že deduško ho nikdy nevidel hrať vodné pólo. Žalobca 1/ spočiatku sa pokúšal zavolať poručiteľovi, avšak pri volaní mu operátor oznámil, že číslo je zrušené a vtedy si uvedomil, že asi naozaj nemá záujem si volať a nakoľko žalobca 1/ vedel, že je o neho postarané, netlačil ďalej na to, aby boli v kontakte nasilu, aj keď poručiteľa nikdy neprestal mať rád. Volával, ale najmä stretával sa s poručiteľom v období rokov 2005 - 2007, odjakživa s ním trávil čas, prespával u neho na U. Č.. X a medzi rokmi 2005 - 2007 minimálne jedenkrát vie, že prespal aj cez víkend, lebo tam bol aj žalobca 1/. Taktiež si spomenul na jednu skutočnosť z nemocnice u milosrdných, o ktorej mu hovoril tatino, ktorý mal tiež rôzne zdravotné problémy a síce, že na jednej návšteve nemocnice stretol deduška vo vozíku, pričom bol tlačený žalovanou, okamžite za nimi šiel, chcejúc ich pozdraviť, ale
žalovaná ho uvidela skôr ako deduško a okamžite ho otočila aj s vozíkom do iného smeru, aby nemali kontakt. Žalobca 1/ si osobne myslí, že deduško prepísal byt na oboch synov s tým, že si majú riešiť spoločné bývanie len z toho dôvodu, aby ho netrápilo svedomie, že nedošlo k dohode, ktorej svedkom bol priamo aj žalobca 1/.
27. Svedkyňa T. R. H. J. Ž. ozrejmila genézu vzťahu svojej matky a poručiteľa tak, že spoznali sa v roku 2003 a asi v roku 2004 alebo 2005 býval poručiteľ približne rok v byte žalovanej na Sputnikovej ulici v Bratislave, pričom svedkyňa tam bývala s nimi a svoj vzťah k poručiteľovi vnímala na úrovni vrúcneho vzťahu otec - dcéra vzhľadom k tomu, že so svojím otcom mala zlé vzťahy, hľadela na poručiteľa ako na náhradu svojho otca. K osobe mladšieho syna poručiteľa (žalobcu 2/) uviedla, že ho videla možno raz za celé obdobie spolužitia s jej mamou a starší syn (právny predchodca žalobcu 1/) je pravdou, že raz navštívil svojho otca na Sputnikovej a potom, keď sa presťahovali do Dunajskej Lužnej, svedkyňa sa tam snažila chodiť každý víkend, nežila s mamou a poručiteľom v domácnosti, ale vie, že starší syn poručiteľa určitú dobu (raz za jeden alebo dva mesiace) tam prišiel so svojím synom (žalobcom 1/) a za počiatok narušenia vzťahov a hlavnú príčinu ich rozvratu vnímala okamih predaja chaty, avšak presne časovo sa nevedela orientovať, kedy k predaju chaty došlo, uviedla rok 2005 alebo 2006. Podľa názoru svedkyne synom prekážalo, že poručiteľ predal chatu, následkom čoho ich vzťahy k otcovi úplne ochladli. Poručiteľ sa mal sťažovať, že nevládze chatu obhospodarovať a preto sa rozhodol ju predať a taktiež neskôr približne v roku 2012 sa sťažoval, že chcel aby ho synovia navštívili a prejavili o neho záujem, keďže i jeho zdravotný stav sa zhoršoval a často musel chodiť na pohotovosť. Na základe týchto citových faktov, ktoré sa stali s jeho synmi, sa rozhodol, že spíše závet, čo povedal i žalovanej, pričom celý proces spísania závetu nebol procesom jedného mesiaca, svedkyňa vedela priamo od poručiteľa, ktorý bol veľmi uvážlivým a striktným človekom, že to veľmi dlho zvažoval, zháňal informácie, v šuplíku mal nejaké noviny o tom. Zhodne so žalovanou svedkyňa uviedla, že starší syn poručiteľa písal výhražné sms-ky, vyhrážal sa do telefónu i na mobil, preto poručiteľ so žalovanou sa rozhodli zmeniť si telefónne číslo, ale bytový telefón zostal stále rovnaký, pričom nové telefónne číslo poručiteľ poskytol iba mladšiemu synovi. K výstavbe domu v Dunajskej Lužnej uviedla, že poručiteľ nestaval dom sám, dal ho postaviť stavebnej spoločnosti a peniaze na nový dom mal z predaja chaty.
28. Svedkyňa R. L. H. T. Ž. X/, bývalá manželka právneho predchodcu žalobcu 1/ a švagriná žalobcu 2/ uviedla, že počas manželstva s T. L. X.P. na U. D. P. X. spolu s poručiteľom i žalobcom 2/, vzťahy mali pekné, bolo to v 90-tom roku, potom išiel Michal pracovať k poručiteľovi v Dunajskej Lužnej ako jeho zamestnanec, pričom vzťahy mali naďalej veľmi dobré. Svedkyňa bola po rozvode s právnym predchodcom žalobcu 1/, t. j. po roku 1994 stále s bývalým manželom v kontakte, chodili k nebohému poručiteľovi na chatku v Nových Košariskách. Vzťah poručiteľa so žalovanou pozorovala svedkyňa sprostredkovane cez svojho syna (žalobcu1/), ale veľmi ju mrzelo, čo poručiteľ povedal a to: „urobiť hrubú čiaru“, chcel začať nový život, v čom mu samozrejme nikto nemôže brániť, ale on bol ten kto povedal, že sa nechce so synmi stretávať ani bohužiaľ s vnukmi. Svedkyňa uviedla, že v čase darovania bytu poručiteľ hovoril, že má novú vnučku a aby sa na neho synovia nekontaktovali, aby sa mu neozývali. Označila za nepravdivé tvrdenia, že by synovia nechceli svojmu otcovi poskytnúť potrebnú pomoc, keby potreboval, určite by mu neodopreli pomoc tak synovia ako aj vnuci, zastávajúc názor, že poručiteľ sa obracal skôr na svoju manželku, čo je aj prirodzené, spomínajúc si na situáciu, keď synovia stretli poručiteľa v nemocnici a ten ich ledva pozdravil. Svedkyňa nevedela, z akých konkrétnych dôvodov sa stal vzťah medzi poručiteľom a jeho synmi tak veľmi narušeným, avšak skutočne náročným z osobných dôvodov bol vzťah medzi poručiteľom a Miškom (otcom žalobcu 1/), za ktorého sa hanbil, ale nikdy z toho dôvodu, že by mu neposkytol alebo nechcel poskytnúť pomoc. Navyše svedkyňa mala vedomosť, že keď poručiteľ staval dom, právny predchodca žalobcu 1/ mu písal sms-ky, že by mu pomohol, ale poručiteľ to odmietol rovnako, ako odmietol pomoc od Paľka (žalobcu 2/). Vedela tiež, že Michal si telefonoval s otcom a to najskôr priamo cez svedkyňu, no potom si poručiteľ bohužiaľ zmenil číslo a už kontakt na neho nemal. Keď sa na to opýtal žalobca 1/ svojho otca, tak povedal, že poručiteľ chce mať nový život, novú rodinu. Svedkyňa uznala, že sa mohli nejako skontaktovať, ale bolo to také obdobie, kedy žalobca 1/ bol športovec, ale vedela, že právny predchodca žalobcu 1/ sa chcel stretnúť aj s pani Ruženkou (žalovanou) po sobáši (rok 2008), chcel jej vysvetliť svoju pravdu, Michal sa totiž hneval na poručiteľa, že zdedil predispozíciu alkoholizmu a rovnako ako poručiteľ aj on bol na tom zdravotne zle, lenže poručiteľ povedal svoju verziu a žalovaná, nakoľko bola jeho partnerka, musela mu veriť tú jeho pravdu. Niekoľkokrát mal právny predchodca žalobcu 1/ spomenúť svedkyni fakt, že keď raz volal poručiteľovi na pevnú linku (nevedno v ktorom roku), lebo v tom čase už mali vymenené mobilné telefónne číslo, poručiteľ do telefónu plakal a zrazu niekto prišiel a telefón zložil. Svedkyňa teda vnímala
narušenie vzťahov dotknutých subjektov momentom darovania bytu na Sadmelijskej ulici v Bratislave, t. j. rokom 2007, pričom pred darovaním bytu, keď už však poručiteľ so žalovanou žil, so svojimi synmi ešte komunikoval.
29. Vo vzťahu k žalobcovi 1/ - Tomášovi Pintérovi ako svojmu synovi svedkyňa uviedla, že v rozhodnom čase bol športovcom - vodnopólistom, každý víkend mal turnaje a potom od svojich 18-tich, 19-tich rokov začal žiť v Amerike a poručiteľa videl naposledy na Sadmelijskej, dokiaľ tam poručiteľ býval, tam za ním chodil. Potom mu ešte volal, ale neuvedomil si, že číslo zrušil a nový kontakt nemal, hoci pevnú linku poručiteľ stále mal, ale potom už to poručiteľ nedvíhal. V novom dome, kde poručiteľ žil so žalovanou, sa už žalobca 1/ s ním nestretával, keďže v tom čase, resp. v čase darovania bytu poručiteľ povedal, že svojich synov vyškrtáva a nechce, aby ho kontaktovali.
30. Svedkyňa T.. W. I. H. B. L. a sesternica žalobcu 2/ uviedla, že poručiteľ mal pred žalovanou od rozvodu niekoľko trvalých známostí - naposledy s pani Ester a ich vzťahy boli také normálne. Poručiteľ bol dominantný človek, presadzoval si svoje, ale to do času, kým bol zdravý, potom keď ťažšie ochorel, svedkyňa sa sním nestretávala, ale stretávala sa so žalobcom 2/, pretože robila na onkológii a on tam robil strážnu službu a teda mali čas prehodiť zopár slov, vtedy - bolo to v roku 2006 svedkyni povedal, že odkedy má otec žalovanú, jeho vzťah k synom sa zásadne zmenil, opakovane sa sťažoval, že nechcú ho pustiť k telefónu, zložia telefón a v podstate, že práve žalovaná s jej dcérou zabraňujú v kontakte poručiteľa s jeho synmi. Žalobca 2/ vravel, že niekoľkokrát bol za poručiteľom, že sa sním dohodol, zavolal mobilom a nejak sa porozprávali, poručiteľ mal skazený vzťah hlavne so starším synom, pretože ten keď pil, tak poručiteľa so žalovanou obťažoval. Svedkyňa vedela, že obaja synovia poručiteľa mu chodili pomáhať, aj keď bolo niečo treba na stavbe robiť, niečo odviesť, previesť, také manuálne práce. Svedkyňa zároveň opísala situáciu, ktorej bola osobne prítomná a to v máji alebo júni 2011, keď jej Paľo (žalobca 2/) zavolal, aby s ním išla, lebo s otcom sa niečo deje, on mu (poručiteľovi) totiž predtým volal na pevnú linku Michal (právny predchodca žalobcu 1/) a Michal povedal, že otec len plakal a plakal, potom prišla nejaká žena a povedala: „Čo tu robíš“? a zložila telefón. Žalobca 2/ preto poprosil svedkyňu (Michal vtedy nemohol), aby s ním išla k otcovi, dovnútra sa však nedostali, Pavol telefonoval, chcel sa s otcom spojiť a o chvíľu sa vrátil do auta s tým, že mu to zdvihla nejaká žena, škaredo mu vynadala a zložila. Preliezť plot nechcel, aby nevolali policajtov, kľúče asi nemal, inak by si otvoril, svedkyňa vyšla von a volala: „Šani, to som ja, chcem s tebou hovoriť“, a na to niekto iba zavrel okno a tak potom odišli; následne, keď sa svedkyňa opýtala, ako to pokračovalo, žalobca 2/ povedal, že sa nebude vnucovať. K charakteristike poručiteľa - svojho uja uviedla, že v ňom bolo ľahké vybudovať a živiť nepriateľstvo, stále niekoho za nepriateľa mal, bol zvláštny a svedkyňa považovala za nespravodlivé, že by nepomáhali otcovi, lebo jednoznačne vedela (nakoľko poručiteľ sa s mamou svedkyne často radil), že obaja synovia robili na chate, potom robili v tej Dunajskej Lužnej, keď im otec zavelil, tak chodili robiť, s ním sa totiž nedalo vyjednávať. Svedkyňa podotkla, že synovia poručiteľa ani neboli zavolaní na pohreb poručiteľa ani spomenutí v poslednej rozlúčke. O zhoršení vzťahov poručiteľa so synmi vedela svedkyňa najmä sprostredkovane od svojej sesternice, ktorá jej tlmočila, že Šani ich odmieta. V súvisloti s pomocou v podobe odvozu do nemocnice svedkyňa uviedla, že takéto veci žalobca 2/ robil spolu s bratom ešte keď poručiteľ žil s pani Ester a to do obdobia, kým začal žiť so žalovanou, avšak stále si robili starosti, napríklad keď poručiteľ plakal.
31. Svedok J. W. ako priateľ poručiteľa z mladosti, ktorého poznal 40 rokov, bol s ním v častom kontakte a s ktorým sa priatelil až do jeho smrti, uviedol, že čo sa týka vzťahu poručiteľa k jeho deťom, tento bol mimoriadne pozitívny, naštrbil sa až keď poručiteľ predal záhradný dom - chatku v Dunajskej Lužnej a chcel si riešiť svoju situáciu tým, že by mal bezbariérový prístup, čo bolo približne pred 15 rokmi, vtedy došlo k problému, keď mu synovia takýto spôsob riešenia jeho situácie mali vyčítať a tiež poručiteľ mal svedkovi spomínať, že na neho nejako zanevreli, nepomáhali mu pri stavbe toho bezbariérového domu, takže podľa názoru svedka práve tieto dva momenty mohli ovplyvniť poručiteľa pri jeho konečnom rozhodnutí voči synom. Manželstvo so žalovanou vnímal ako veľmi šťastné a sám poručiteľ sa mu zdôveril, že ho stretlo mimoriadne šťastie a že by nebol schopný takého života, aký mu žalovaná zabezpečovala. Poručiteľa vnímal ako zásadového a neovplyvniteľného človeka a veľmi ho mrzelo, že sa rozhodol svoje deti vydediť. Svedok vzhliadol hlavnú príčinu vydedenia v tom, že synovia sa zachovali voči poručiteľovi zle tým, že mu nepomáhali v ťažkých časoch, ktoré mal napr. pri výstavbe domu, keď ich veľmi potreboval, t. j. v čase keď už žil so žalovanou. K spôsobu výstavby domu v Dunajskej Lužnej sa však svedok nevedel vyjadriť, pretože on sám v tom období pre svoje zdravotné postihnutie nevedel pomôcť, bol častejšie v nemocnici a na liečeniach než doma, preto v danom období rokov 2002
- 2009, resp. 2010 sa stretával s poručiteľom zriedkavo. Svedok nezaznamenal, že by žalovaná niekedy povedala jedno zlé slovo na adresu poručiteľových detí.
32. Svedkyňa R. P. ako svatka poručiteľa uviedla, že chodievala k poručiteľovi na barák, na záhradu (na chatu) v Dunajskej Lužnej spolu s vnukmi a synmi poručiteľa, pričom vzťah medzi poručiteľom a žalobcom bol veľmi dobrý, lenže po tom, ako spoznal žalovanú, vzťah ochladol, poručiteľ svojich príbuzných ignoroval. Na porovnanie svedkyňa dodala, že ešte predtým, ako mal poručiteľ pani Esterku, tá bola vynikajúca, so svedkyňou boli kamošky a poručiteľ úžasný dedko. Svedkyňa nemohla pochopiť, ako môže niekto vydediť vlastnú krv, keďže mali krásny vzťah, potom poručiteľ predal chatu, hoci synovia ho prosili, aby ju nepredával, a on povedal, že to predá a hotovo. Na chate sa hrávali i vnuci poručiteľa (U. L. H. T. L.), mali krásne detstvo. Zvrat vo vzťahoch nastal predajom chaty, nakoľko oni boli dohodnutí, že budú stavať spolu, ale keď si poručiteľ našiel žalovanú (a v čase predaja chaty už boli spolu), nestalo sa tak. Aj žalobca 2/ svedkyni s údivom hovoril, že keď ny aj vydedil len jeho, ale prečo nevinných vnukov, ktorí mu v živote neublížili, mali ho radi, chceli ho navštíviť, naposledy sa vnuk (žalobca 1/) videl s poručiteľom, keď išiel do Ameriky, išli sme do pizzerie rozlúčiť sa. Rovnako vzťah poručiteľa so žalobcom 2/ vnímala svedkyňa ako dobrý, na Vianoce vždy chodil k otcovi, preto si nevedela vysvetliť, že poručiteľ vyhlásil, že má vnučku ako druhú rodinu a nie nás. Za svojej osobnej prítomnosti pozorovala vzťah medzi poručiteľom a vnukmi, ktorí vždy betónovali, kŕmili zvieratá a pomáhali na chate v Dunajskej Lužnej. Nie je pravdou podľa svedkyne, že synovia neboli otcovi nápomocní, kedykoľvek ich poručiteľ požiadal, tak obaja synovia ochotne išli. K motívu poručiteľa vydediť svoje deti svedkyňa uviedla, že celé to bolo vymyslené, domnievala sa, že bol zmanipulovaný, o čom svedčí jeho tvrdenie, že už má druhú rodinu. Údajné nepomáhania a nezáujem synov nie je pravdou, to poručiteľ prestal s nimi komunikovať, pričom poručiteľ nikdy svedkyni nespomenul, že by mu synovia nepomáhali alebo robili zle.
33. Svedkyňa T. G. ako dlhoročná priateľka poručiteľa a zároveň priateľka žalovanej uviedla, že poručiteľ bol pre ňu ako brat, mali dobrý vzťah, odkedy nastúpil pracovať do Jednoty, hodnotila kladne tiež vzťah medzi poručiteľom a žalovanou s tým, že žalovaná, ktorá sa spoznala s poručiteľom, keď už nemal nohu (bol invalid), by bola bývala za poručiteľa i dýchala, pomáhala mu a obetovala sa. Svedkyňa poznala žalobcov, resp. (Michala a Pavla) od ich narodenia, hoci ostatných 15 až 17 rokov sa nestretali. Svedkyňa nevedela pochopiť, že chlapci sa postavili proti otcovi a nielen, že zabudli na neho, ale skôr ho považovali za nepriateľa a to v období, keď predal chatu a išiel si stavať bezbariérový domček, ktorý naozaj potreboval, pričom chlapcov neukrátil, dal im byt, autá. Poručiteľ mal svedkyni raz spomenúť, že chlapci chodia na chatu žúrovať a nechajú po sebe ešte aj neporiadok a on už na to nemá nervy. No na druhej strane uviedla, že obaja synovia volali poručiteľa „taťko“, milovali ho a dokonca spolu prežívali záležitosť, keď Michal alebo Pavol prišiel za svedkyňou do práce, aby s ním išla do nemocnie, lebo otcovi idú odrezať nohu. Neskôr, keď prišlo k tomu hnevu medzi nimi, svedkyňa sa už so synmi poručiteľa nestýkala a poručiteľ sa nechcel o nich baviť a hoci bol tvrdý chlap, vypadli mu raz slzy a povedal, že jeden zo synov (svedkyňa si nepamätala ktorý) mu povedal do telefónu, aby zdochol a to asi dva týždne nevedel prekonať s tým, že ak sú oni tvrdohlaví, nebude ich naháňať, no keď prídu, majú dvere otvorené. Svedkyňu veľmi bolelo, keď jej poručiteľ povedal, že toľkokrát čo bol v nemocnici a ani jeden syn nebol za ním, nezaujímali sa o jeho zdravotný stav. Keď ho prepustili z nemocnice, prijal od jednej kolegyne ponuku a niekoľko mesiacov sa o neho starala v Tomášove a keď bol zdravotne na tom trochu lepšie, odišiel odtiaľ a zakrátko sa spoznal so žalovanou. K vzťahu poručiteľa s vnukmi svedkyňa uviedla, že kým tie vzťahy boli normálne, deti mal veľmi rád, chodili tam, boli vo vzťahu, ale akonáhle došlo k rozkolu vzťahov, už sa nehlásili a neprišli ani deti synov poručiteľa. Bola presvedčená, že poručiteľ mal vnukov rád a vopred - pred rokmi nemal v úmysle urobiť zmluvu o vydedení, lebo stále si myslel, že sa to napraví, ale trvalo to dlhé roky a najmä, čím bol poručiteľ starší, bol ľútostivejší a tým viac očakával, že chlapci (jeho deti) sa obrátia a prídu za ním s porozumením ako za tatkom. O vnukoch svedkyňa nič nevedela, podľa jej názoru odpozerali správanie na svojich otcoch a ani nevedela, že vnuci sú predmetom vydedenia, netušiac o dôvodoch, z ktorých by mohli byť aj vnuci poručiteľa vydedení.
34. Svedok T. L., narodený v roku 1992 ako vnuk poručiteľa a syn žalobcu 2/ uviedol, že nemá ani šajnu, prečo jeho dedko spísal závet a listinu o vydedení, nakoľko rodinné vzťahy považoval za dobré a poručiteľa vnímal ako dve osoby - pred a po spoznaní žalovanej, pretože predtým chodil s vnukmi všade, hral sa so svedkom, keď bol malý, neskôr hrávali šach ale po tom, keď už žil s pani Ruženou (žalovanou), vôbec sa o neho nezaujímal a aj povedal svedkovi, že už na neho nemá čas. V čase spolužitia so žalovanou sa otec snažil svedka kontaktovať s poručiteľom, ale potom si zrušil číslo, žalobca 2/ tam bol, ale nikto neotváral, ktorú skutočnosť žalobca 2/ interpretoval svedkovi s tým, že „už asi nemá záujem sa
s nami viac rozprávať“. Svedkovi to pripadalo ako koniec zo dňa na deň, pričom svedok bol s poručiteľom naposledy, keď mal 16 alebo 17 rokov, vtedy keď svedkovi povedal, že nemá na neho toľko času a stále rozprával, že už má druhú rodinu, druhú vnučku. Svedok navštevoval poručiteľa vždy s otcom, sám tam bol iba na prázdninách, najčastejšie tam chodili, keď poručiteľ sa nepoznal ešte so žalovanou, z času na čas tam prišiel aj strýko (právny predchodca žalobcu 1/) a žalobca 1/ bol v Amerike, preto tam chodil, len ak prišiel na Slovensko. Svedok nesúhlasil so skutočnosťami uvedenými v listine o vydedení, pretože jednak nebolo to desať rokov, čo sa s ním synovia a vnuci nekontaktovali a zároveň nebol nikto, kto by poručiteľovi viac na záhrade pomohol ako svedkov otec s nebohým strýkom (právny predchodca žalobcu 1/ a žalobca 2), totiž chodili tam (spolu s deťmi) každý víkend a vždy sa tam niečo robilo, aj svedok ako malý tam chodil. Od momentu, keď tam prestali chodiť, nežiadal poručiteľ svedka a zrejme ani synov o žiadnu pomoc, naviac odvtedy svedka ani nekontaktoval. Svedok nechápal, akú príčinu mohol mať jeho dedko k vydedeniu syna (svedkovho otca), uvádzajúc, že obaja synovia sa správali k poručiteľovi s rešpektom, určite ho fyzicky nenapadli, nevyjadrovali sa pred ním vulgárne, občas sa pohádali, ale potom si to v pokoji vyrozprávali a bolo dobre. K žalovanou namietanej udalosti v reštaurácii v Dvoroch nad Žitavou svedok uviedol, že tam bol okrem žalobcu 2/ a mamy tiež prítomný, ale bol to práve dedo so žalovanou, ktorí si ich nevšímali, prehodili pár viet a poručiteľ už utekal so slovami: „dobre už musím ísť“ a išiel preč. Svedok potvrdil, že po tom, ako poručiteľovi amputovali nohu a prišiel z nemocnice, starala sa o neho Ester Repáňová a žalobcovia i svedok tam chodili za ním k pani Repáňovej. Naposledy boli pomáhať poručiteľovi, keď staval dom v Dunajskej Lužnej.
35. Na základe dostatočného skutkového základu, z ktorého možno vyvodiť náležité skutkové zistenia a dospieť k jednoznačným skutkovým záverom, ako aj so zreteľom na sudcovskú koncentráciu konania (ust. § 153 ods. 1, 2 CSP) súd neprihliadol na žalovanou uplatnené prostriedky procesnej obrany v podobe výsluchu ďalších svedkov (T. V., T. W., N.. Š. W., P. K., P. X. H. T.. W. R.) ani na čestné vyhlásenia Š. W. , P. K. H. W. R., nakoľko uvedené prostriedky procesnej obrany žalovaná uplatnila v pokročilom štádiu konania až na pojednávaní dňa 08.02.2022 a následne podaním zo dňa 16.05.2022, hoci ak by konala s náležitou starostlivosťou so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, nič nebránilo žalovanej, aby vyššie menovaných svedkov, prípadne ich čestné vyhlásenia predložila v čase písomného štádia konania, prípadne najneskôr dňa 21.11.2019, keď predložila súdu ňou navrhovaný zoznam svedkov a preto súd návrh na výsluch svedkov nepripustil a považoval procesný návrh žalovanej za účelový a obštrukčný.
36. Zo žalovanou na pojednávaní dňa 28.09.2021 ozrejmenej časovej chronológie udalostí súd zistil, že do roku 2003, kedy sa spoznal so žalovanou, býval poručiteľ v byte na Sadmelijskej ulici v Bratislave, ktorý darovacou zmluvou nesporne datovanou dňom 21.11.2007 a preukázateľne zavkladovanou dňa 01.04.2008, previedol na oboch synov (právneho predchodcu žalobcu 1/ a žalobcu 2/). V roku 2004 - 2005 poručiteľ sa presťahoval k žalovanej do bytu na Sputnikovej ulici v Bratislave (zhodné obdobie deklarovala i dcéra žalovanej), kde spolu žili do roku 2007, v ktorom roku poručiteľ predal záhradnú chatu v Dunajskej Lužnej a následne z finančných prostriedkov z predaja chaty poručiteľ spolu so žalovanou sa presťahovali do novopostaveného rodinného domu v Dunajskej Lužnej v roku 2008, pričom dňa 05.06.2008 sa spolu i zosobášili.
37. Ak by aj súd vychádzal z premisy, že synovia poručiteľa neprejavovali skutočný záujem o svojho otca, nemali záujem sa sním stretávať a komunikovať, v konaní mal súd preukázané, že sa nezakladá na pravde v listine o vydedení uvedené konštatovanie poručiteľa a procesná obrana žalovanej, že minimálne desať rokov pred spísaním listiny o vydedení, t. j. minimálne od roku 2005 sa synovia nekontaktujú s poručiteľom, nakoľko jednak sama žalovaná vo svojej výpovedi vo vzťahu k žalobcovi 2/ uviedla, že v čase, keď už bol postavený bezbariérový dom poručiteľa v Dunajskej Lužnej (pozn. súdu: rok 2008) bol u nich po vŕtačku a nemožno kvalifikovať jeho správanie ľahostajným voči otcovi, pretože ním opísanú situáciu, keď na popud svojho brata Michala bol niekedy v roku 2009 zistiť, či sa s otcom niečo nedeje, pričom do domu poručiteľa sa nedostal, potvrdila i svedkyňa Katarína Lacová, ktorá bola osobne prítomná pri danej situácii a stala sa priamym svedkom toho, že im nikto neotvoril, ba dokonca, keď svedkyňa volala po poručiteľovi, niekto zatvoril okno na dome. Rovnako vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcu 1/ nie je možné konštatovať, že neprejavoval opravdivý záujem o svojho otca a nekontaktoval sa s ním minimálne desať rokov, keďže svedkyňa navrhnutá žalovanou T. R., ktorá sa snažila navštevovať mamu a poručiteľa v Dunajskej Lužnej v ich novopostavenom dome každý víkend uviedla, že pred narušením vzájomných vzťahov otca a synov právny predchodca žalobcu 1/ spolu so žalobcom 1/ chodievali, navštevovali poručiteľa na dome v Dunajskej Lužnej pravidelne raz za jeden
alebo dva mesiace, t. j. vzhľadom na obdobie postavenia bezbariérového domu je zrejmé, že žalobca 1/ spolu so svojím nebohým otcom Michalom museli udržiavať určitý kontakt s poručiteľom aj po roku 2005 a to nevyhnutne minimálne do roku 2007-2008. Navyše pokiaľ ide o právneho predchodcu žalobcu 1/, jeho pasivita a nezáujem o otca sú v danom prípade i vzhľadom na argumentáciu žalovanej absolútne vylúčené v rozhodnom období od roku 2005 - do roku 2015, nakoľko práve zo strany žalovanou a poručiteľom tvorenej domácnosti došlo k nespornému zamedzeniu ich vzájomného kontaktu, keď v roku 2007 poručiteľ si zmenil svoje mobilné telefónne číslo z dôvodu, že práve telefonáty a sms-ky právneho predchodcu žalobcu 1/ ich obťažovali.
38. Súd mal tiež takmer zo všetkých svedeckých výpovedí (T. R., J. W., R. L., R. P. H. T.G. G.) zhodne preukázané, že narušenie dovtedy štandardne fungujúcich vzťahov medzi poručiteľom a jeho dvomi synmi nastalo po predaji záhradnej chaty v Dunajskej Lužnej (rok 2007), resp. po darovaní bytu na Sadmelijskej ulici v Bratislave obom synom, ku ktorému právnemu úkonu došlo v priamej časovej nadväznosti po predaji poručiteľovej chaty a preto je zrejmé, že do obdobia na prelome rokov 2007
- 2008 nebolo možné ani uvažovať o prípadnom neprejavovaní záujmu synov o svojho otca alebo o ich nemorálnom neposkytovaní pomoci svojmu otcovi v starobe, chorobe či iných životných situáciách, keďže i žalovanou stranou navrhnutí svedkovia (J. W., T. R., T. G.) verifikovali, že zlom a rozvrat v priaznivých vzťahoch nastal z dôvodu nesúhlasného stanoviska synov s predajom chaty v Dunajskej Lužnej a následnej výstavby domu poručiteľa, keď mu synovia mali tento spôsob riešenia bytovej situácie vyčítať a teda dovtedy vzťahy dotknutých subjektov neboli komunikačne nijakým spôsobom narušené. Dokonca i svedkyňa Mária Rucelová uviedla, že obaja synovia poručiteľa milovali, volali ho „taťko“ a bola priamo účastnou záležitosti, keď niektorý zo synov (Michal alebo Pavol) prišiel za ňou ako poručiteľovou kolegyňou do práce, aby s ním išla do nemocnice s tým, že otcovi idú odrezať nohu a tak spoločne s nimi prežívala túto vypätú záležitosť.
39. Je potrebné mať na zreteli, že vzťahy medzi poručiteľom a jeho vydedenými synmi nie je možné vnímať izolovane, ale je nutné ich hodnotiť komplexne s neopomenutím partnerského vzťahu (od roku 2003) a následne od roku 2008 i manželského zväzku poručiteľa so žalovanou. Poručiteľ totiž od roku 2004 zdieľal spoločnú domácnosť so žalovanou na Sputnikovej ulici v Bratislave a preto je prirodzené, že od daného obdobia zabezpečovala poručiteľove potreby a existenčné či zdravotné záležitosti primárne žalovaná ako jeho partnerka a členka domácnosti, ktorej skutočnosti si boli vedomí i synovia poručiteľa a preto pochopiteľne s rešpektovaním súkromia a osobného života poručiteľa sa spoľahli na náležitú starostlivosť zo strany žalovanej ako družky, neskôr manželky, súc uzrozumení so skutočnosťou, že o ich otca je postarané. Na základe takto zistených skutočností v posudzovanom prípade nemožno uzavrieť, že poručiteľ bol v dôsledku prerušených kontaktov zo strany svojich detí vystavený osamelému, spustnutému, zdravie ohrozujúcemu spôsobu života, keď by bol ako invalidný človek zavineným konaním (nezáujmom) svojich detí odkázaný výlučne len na seba alebo pomoc cudzích ľudí.
40. Súd nemal v konaní žiadnym listinným dôkazom ani svedeckou výpoveďou preukázané, že niektorý zo svedkov by bol priamym účastníkom situácie, za ktorej videl alebo počul, ako poručiteľ sa dožadoval poskytnutia pomoci od svojich synov v nejakej svojej ťažkej situácii a že synovia by poskytnutie pomoci odmietli a vzhľadom na nevyhnutnosť a urgentnosť situácie, by sa javila neochota synov ako priečiaca sa dobrým mravom. Tak svedok Kováč ako i svedkyňa R. mali vedieť len sprostredkovane od poručiteľa, ktorý sa mal sťažovať, že na neho zanevreli a nepomáhali mu, ba dokonca aj žalovaná ako manželka poručiteľa nikdy osobne nebola priamym svedkom toho, že by poručiteľ žiadal alebo telefonicky sa dopytoval pomoci od svojich synov. V tejto súvislosti považuje súd za potrebné uviesť, že vzťah - pomer dvoch ľudí alebo medzi určitými entitami je založený na vzájomnosti - korelácii a preto záver o nezáujme synov o svojho otca nemožno vyvodiť iba od správania sa jednej osoby, resp. jednej strany pomeru bez zreteľa na správanie a ochotu živiť a udržiavať vzťah druhou zúčastnenou stranou. Žalobcom 2/ tvrdenú skutočnosť, že nemal komu zavolať vzhľadom na zmenené telefónne číslo poručiteľa, síce vyvrátil on sám, keďže v roku 2009, kedy sa mal dobíjať do domu poručiteľa a žalovanej v Dunajskej Lužnej za osobnej prítomnosti svedkyne Kataríny Lacovej, poručiteľovi telefonoval, avšak mienené stretnutie s otcom nedosiahol z dôvodu ingerencie inej osoby, ktorá bránila poručiteľovi v telefonovaní a telefonický kontakt prerušila, pričom rovnaký neúspešný pokus synov o komunikáciu s poručiteľom deklarovala i svedkyňa Gabriela Pintérová, ktorej bývalý manžel niekoľkokrát spomínal, že keď raz volal poručiteľovi na pevnú linku, poručiteľ plakal a zrazu niekto prišiel k telefónu a hovor ukončil. Danú situáciu nasvedčujúcu bráneniu v kontakte poručiteľa so svojimi synmi opisoval pri svojom výsluchu i žalobca 1
- vnuk poručiteľa, ktorému otec (právny predchodca žalobcu 1) povedal, že popri plači poručiteľa počul v telefóne ženský hlas so slovami, aby položil ten telefón.
41. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, súd zastáva názor, že na vydedenie svojich potomkov ako neopomenuteľných dedičov nepostačuje bez ďalšieho iba fakt, že v určitom prípade neposkytol potomok svojmu rodičovi pomoc v starobe alebo chorobe, nakoľko právna norma vyžaduje určitú intenzitu vážnosti prípadu, pri ktorej možno spoľahlivo usúdiť, že za neposkytnutia pomoci vykazuje správanie potomka morálne znaky priečiace sa dobrým mravom.
42. V posudzovanom spore nenastala a ani procesnými stranami či svedkami nebola prezentovaná žiadna alarmujúca situácia, ktorej by bol poručiteľ vystavený nedbanlivým alebo úmyselným omisívnym konaním (nekonaním) svojich synov, keď počas celého obdobia, za ktoré podľa listiny o vydedení nemali prejavovať synovia o poručiteľa opravdivý záujem a neposkytovať mu pomoc v starobe, chorobe a iných závažných prípadoch, poručiteľ žil so svojou manželkou v spoločnej domácnosti, ktorá v súvislosti s potrebnou zdravotnou starostlivosťou sa o neho starala, pričom nesporným bol fakt, že pred rokom 2005, resp. pred obdobím, keď poručiteľ vôbec spoznal žalovanú, jedinými osobami, ktoré sa starali o poručiteľa boli jeho synovia a bezprostredne po amputácii jeho nohy pani Ester Repáňová, s ktorou udržiavala rodina poručiteľa veľmi dobré vzťahy. Nepochybnou - nikým namietanou bola v konaní skutočnosť, že v čase hospitalizácie poručiteľa na infekčnom oddelení (podľa zdravotnej dokumentácie v apríli 2004) navštevovali poručiteľa v nemocnici jeho synovia. Súd nemal pochybnosti ani o inom druhu pomocných prác vykonávaných synmi poručiteľa, keď svedok T. L. (syn žalobcu 2/) navštevoval svojho dedka (poručiteľa) vždy s otcom (žalobcom 2/), pracovali na záhrade v Dunajskej Lužnej, pomáhali s betónovaním a vždy keď ich otec zavolal, prišli mu obaja synovia pomáhať. Protistrana účinným spôsobom nespochybnila ani tvrdenie žalobcu 1/, že práve T. L.É. (právny predchodca žalobcu 1/) prispôsobil byt na Sadmelijskej v ktorom do roku 2004 býval aj poručiteľ a vybral pre neho vhodný typ špeciálneho automobilu práve s ohľadom na zdravotné indispozície poručiteľa. Optimálnosť vzťahu nielen medzi poručiteľom a jeho synmi, ale i pekný vzťah poručiteľa s vnukmi potvrdila ilustráciou príhod z chaty v Dunajskej Lužnej aj svedkyňa Gabriela Vlčková ako priama pozorovateľka. Súd nemal hodnoverným spôsobom - z pozície priameho svedka spochybnenú ani skutočnosť, že synovia pri stavbe bezbariérové domu v Dunajskej Lužnej poručiteľovi nepomáhali, nakoľko svedok Dušan Kováč ako priateľ poručiteľa, ktorého poznal 40 rokov a stretával sa sním až do poručiteľovej smrti, v čase výstavby domu v Dunajskej Lužnej trpel zdravotnými ťažkosťami a preto bol častejšie v nemocnici a v období rokov 2002 - 2009, resp. 2010 sa stretával s poručiteľom len zriedkavo a naviac zo svedeckej výpovede T. R. (dcéry žalovanej) nesporne vyplynulo, že dom ako taký stavala poručiteľovi stavebná spoločnosť a teda nehnuteľnosť nestaval svojpomocne.
43. Odhliadnuc od skutočnosti, že značnú dobu trvajúce prerušenie kontaktov medzi najbližšími rodinnými príbuznými (rodičom a dieťaťom) nemožno samo o sebe kvalifikovať ako opravdivý nezáujem potomka, ustanovenie § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka vo svojej hypotéze pre oprávnenie poručiteľa vydediť potomka vyžaduje trvalosť ako obligatórny znak pasivity vydedeného potomka, ktorý by zakladal dôvodný predpoklad pre záver, že nekontaktovanie sa potomka s rodičom predstavuje ľahostajnosť a absolútne laxný postoj dieťaťa voči svojmu rodičovi bez akéhokoľvek pocitu spolupatričnosti a zodpovednosti ako odplaty za výchovu a starostlivosť poskytnutú zo strany rodiča.
44. V konaní mal súd jednoznačne preukázané, že žiadnemu zo subjektov na strane žalobcov nemožno pripísať zodpovednosť za trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa, nakoľko hypotéza na spor aplikovanej právnej normy by sa naplnila napríklad v prípade, že po dobu približne 20 rokov by sa bol správal niektorý zo synov poručiteľa akoby otca ani nemal bez toho, aby mu otec svojím nevhodným správaním alebo neusporiadaným, záhaľčivým spôsobom života dal podnet/príčinu zanevrieť na vlastnú krv. Práve naopak, v posudzovanom spore bolo nepochybné a preukázané, že až do predaja záhradnej chaty v Dunajskej Lužnej, resp. darovania bytu na Sadmelijskej ulici v Bratislave a následného sobáša poručiteľa so žalovanou (do roku 2007 - 2008) vzťahy medzi poručiteľom a jeho synmi boli štandardné, preto o trvalom neprejavovaní opravdivého záujmu zo strany synov poručiteľa nie je možné ani uvažovať.
45. Vzhľadom na v priebehu konania preukázané skutočnosti, ktorých priamu logickú a racionálnu vecnú súvislosť s narušením rodinných vzťahov určito vysvetlil žalobca 1/ a nepriamo i svedkyňa Gabriela Vlčková, ktorá sa zmienila, že synovia s otcom boli dohodnutí, že budú stavať dom spolu, ale po
predaji chaty sa tak nestalo, súd dospel k záveru, že nekontaktovanie sa detí s poručiteľom približne od roku 2007 - 2008 do spísania listiny o vydedení v roku 2015 (bez ohľadu na existenciu/absenciu snahy o nadviazanie kontaktu) nie je možné kvalifikovať právne ako opravdivý nezáujem potomkov o poručiteľa. Odmlka dotknutých subjektov trvajúca približne sedem rokov (nie minimálne desať rokov ako nesprávne uviedol poručiteľ v listine o vydedení) nastala z dôvodu, že poručiteľ nedodržal ústnu dohodu, podľa ktorej z finančných prostriedkov z predaja chaty v Dunajskej Lužnej sa mala vyriešiť bytová situácia žalobcu 2/ spôsobom, že poručiteľ si dá postaviť dvojdom, v ktorom bude bývať s právnym predchodcom žalobcu 1/ a byt na Sadmelijskej ulici v Bratislave pripadne výlučne žalobcovi 2/. Súd považoval okolnosti týkajúce sa uvedenej dohody za pravdivé, nakoľko žalobca 1/ bol osobne prítomný na stretnutí, kde sa prediskutovávali zámery ohľadom riešenia bytovej situácie žalobcu 2/ a protistrana túto skutočnosť nijakým spôsobom nevyvrátila. Navyše uvedená teória vniesla do celého právneho sporu svetlo a logickosť. V súdnom konaní dlhodobo panovala vecná nesúvislosť a iracionalita, nakoľko rozkol vzťahov, spočívajúci v tom, že poručiteľ mal oznámiť synom, že už má inú rodinu a následná odmlka synov, nastali v časovom horizonte, keď poručiteľ daroval obom synom byt, ktorý právny úkon vo všeobecnosti by mal vyvolať spokojnosť na strane obdarovaných, avšak v danom konkrétnom prípade darovanie paradoxne spôsobilo rodinný nesvár a pocit krivdy u oboch obdarovaných synov. Súd sa plne stotožnil s názorom žalobcu 1/, že darovaním bytu, ktorý v podstate poručiteľ rozdelil medzi oboch synov a teda bytovú situáciu vopred plánovaným spôsobom nevyriešil, keďže zmenil svoje rozhodnutie a v novom dome v Dunajskej Lužnej poručiteľ napokon namiesto syna Michala zostal bývať so svojou partnerkou (žalovanou), s ktorou sa dva mesiace po darovaní bytu zosobášil (nesporne bez vedomia svojich synov a vnukov), reparoval výčitky svojho svedomia v dôsledku nedodržania neoficiálnej dohody v neprospech svojich synov a zvýhodnenia žalovanej. Vzhľadom na majetkové vysporiadanie rodinných vzťahov na úkor právneho predchodcu žalobcu 1/ a žalobcu 2/, keďže žiadny z nich nezostal bývať v dome u poručiteľa v Dunajskej Lužnej a museli sa podeliť o byt na Sadmelijskej ulici v Bratislave (v ktorom pred darovaním býval právny predchodca žalobcu 1/ sám), je pochopiteľný u synov poručiteľa vzplanutý pocit krivdy a urážky, ktorý narušil ich vzťah s otcom a vzhľadom na stranami i všetkými svedkami zmienené charakterové vlastnosti poručiteľa ako tvrdohlavého a svojského človeka, z ktorej povahy plynúca ješitnosť poručiteľa v spojení s manželskou oddanosťou žalovanej len s veľmi nízkou pravdepodobnosťou predpovedala jeho iniciatívu kontaktovať synov a obnoviť ich kedysi priaznivé rodinné väzby, nie je vzhľadom na majetkové nezhody a spory v mnohých iných rodinách nezvyčajným fakt, že vzťahy medzi poručiteľom a jeho synmi boli poznačené vzájomnou odmlkou a neudržiavaním kontaktu niekoľko rokov. Uvedenú situáciu prameniacu zo správania poručiteľa podmieneného jeho partnerským a manželským vzťahom k žalovanej, keď sa rozhodol svoju nehnuteľnosť zdieľať so žalovanou a tým nenaplnil zámer predostretý synom, ktorý mal vyriešiť najmä žalostnú bytovú situáciu žalobcu 2/ (pričom jeho nepriaznivé podmienky bývania okrem žalobcu 1/ deklarovala i žalovaná), však nemožno automaticky považovať za skutočné neprejavovanie záujmu o poručiteľa alebo dobrým mravom sa priečiace neposkytnutie pomoci v starobe, chorobe alebo v iných závažných prípadoch a to aj napriek predpokladu, ak poručiteľ by bol býval o svojej poslednej vôli v zmysle listiny o vydedení presvedčený.
46. Súd uvádza, že ak poručiteľ skutočne postrádal svojich synov, nevedel sa v hraničných situáciách bez ich pomoci zaobísť a bol frustrovaný z toho, že sa s ním nekontaktovali, pričom tento stav pasivity mal podľa názoru poručiteľa trvať už minimálne od roku 2005 (napriek tomu, že v konaní sa preukázal evidentne neskorší moment), ideálnou príležitosťou pre opätovné nadviazanie vzájomnej komunikácie, ako správne podotkol i žalobca 1/, bola svadba poručiteľa so žalovanou, avšak poručiteľ nielenže svojich synov a vnukov na svoj sobáš nezavolal, ale ani im túto životnú udalosť neoznámil. Vzhľadom na uvedené len ťažko možno nadobudnúť dojem, že poručiteľ proaktívne chcel obnoviť pozitívne vzťahy so svojimi synmi, resp. že s prihliadnutím na svoj vek a zdravotný stav potreboval ich pomoc nevyhnutne. So zreteľom na obdobie narušenia vzťahov medzi poručiteľom a synmi, t. j. v čase keď sa už poznal so žalovanou značnú dobu (4 - 5 rokov) a prehĺbil sa ich vzťah z partnerskej do manželskej roviny, súdu sa javila pravdepodobnou tiež skutočnosť, že poručiteľ bol pod zrejmým vplyvom (hoc aj v dobrom slova zmysle) žalovanej ako svojej nastávajúcej manželky, ktorá sa o neho starala a niekoľko rokov pred sobášom s ním žila v spoločnej domácnosti, čím možno tiež vysvetliť pasivitu poručiteľa, ktorej pôvod mohol tkvieť v nemožnosti poručiteľa kontaktovať svojich synov a následnej rezignácii poručiteľa, uvedomujúc si svoj zlý zdravotný stav a starostlivosť zo strany žalovanej.
47. Z vyššie uvedených dôvodov, keď zo zisteného skutkového stavu sporu je zrejmé, že synovia poručiteľa nenaplnili skutkovú podstatu vydedenia pre trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu o
svojho otca, keďže pred obdobím rokov 2007 - 2008 fungovali poručiteľ so synmi na báze štandardných rodinných vzťahov a nemali žiadne výraznejšie komunikačné problémy a rovnako poručiteľ nebol odkázaný na pomoc v starobe, chorobe a iných závažných situáciách na cudzích ľudí z dôvodu neposkytnutia/ odmietnutia poskytnutia pomoci zo strany jeho synov a už vôbec nebol vystavený riziku ohrozenia svojej existencie, zdravia či života, súd dospel k záveru, že vecné a časové skutočnosti uvedené v listine o vydedení zo dňa 26.06.2015 nezodpovedajú realite, pričom krivdu pociťovanú synmi, vyvolanú nepriamo vzťahom poručiteľa so žalovanou, ktorý napokon vyústil do nezhôd majetkového charakteru, nemožno vyhodnotiť ako správanie potomkov poručiteľa v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by zakladalo právny dôvod pre ich vydedenie ako neopomenuteľných dedičov podľa ust. § 469a ods. 1 písm. a), b) Občianskeho zákonníka. Súd preto žalobe v časti určovacieho nároku, že dôvody vydedenia dané nie sú a listina o vydedení je neplatná, ako vecne dôvodnej vo vzťahu k obom vydedeným synom (právnemu predchodcovi žalobcu 1/ a žalobcovi 2/) vyhovel.
48. Vzhľadom na právny záver súdu, že dôvody pre vydedenie detí poručiteľa - právneho predchodcu žalobcu 1/ i žalobcu 2/ - neexistovali, neobstojí ani poručiteľom použité ustanovenie § 469a ods. 2 Občianskeho zákonníka a teda dôsledky vydedenia nemožno čo i len formálne vzťahovať na žalobcu 1/, ktorý je potomkom v priebehu súdneho konania zomrelého právneho predchodcu žalobcu 1/. Pre úplnosť však súd uvádza, že v období rozhodnom pre posudzovanie správania potomkov poručiteľa (2005 - 2015) vnuk poručiteľa, ktorý je žalobcom 1/ mal 14 až 24 rokov, do svojej dospelosti sa preukázateľne stretával s poručiteľom najmä v prítomnosti svojho otca, čo pri svojom výsluchu uviedla i dcéra žalovanej T. R., ktorá trávila víkendy na dome v Dunajskej Lužnej u svojej mamy a poručiteľa, deklarujúc, že pravidelne na mesačnej báze navštevoval poručiteľa jeho starší syn spolu s vnukom, t. j. žalobcom 1/. Navyše žalobca 1/ od svojich 18-tich rokov ako vrcholový športovec (vodnopólista) žil a doposiaľ žije v Amerike, preto vyčítanie mu stretnutí alebo nekontaktovanie sa so svojím dedkom po roku 2008, resp. 2009 nie je na mieste a absolútne neopodstatneným je vyvodzovanie zodpovednosti voči nemu s právnymi dôsledkami vydedenia, preto žalobca voči žalobcovi 1/ je tak skutkovo, ako aj právne nedôvodná.
49. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa ust. § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP na základe zásady pomeru úspechu strán v konaní a zásady procesnej zodpovednosti za čiastočné zastavenie konania tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalobcovia zaznamenali procesný úspech v časti určenia neplatnosti listiny o vydedení, resp. v určovacom nároku, že dôvody vydedenia nie sú dané, avšak zároveň zavinili zastavenie konania v časti týkajúcej sa určenie neplatnosti závetu, nakoľko svoj žalobný návrh v uvedenej časti vzali späť z dôvodu, že nátlak zo strany žalovanej a neslobodnú vôľu poručiteľa pri spísaní závetu nedokážu preukázať a teda z hľadiska formálneho výsledku (bez ohľadu na hmotnoprávne posúdenie sporu) podali žalobu v časti určenia neplatnosti závetu nedôvodne, následkom čoho by náhrada trov v zastavenej časti konania patrila žalovanej, preto súd nemohol priznať žiadnej strane plnú náhradu trov konania a vzhľadom na predmet sporu, ktorý neznel na žiadny peňažný nárok vyčísliteľný určitou sumou, nemohol nárok na náhradu trov konania postupom podľa ust. § 255 ods. 2 CSP ani pomerne rozdeliť. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).