Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-354-2016.pdf
PDF · 101.17 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/354/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: P., zastúpeného: H. proti žalovanému: K., o zaplatenie 830,81 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 31. mája 2016, č.k. 4C/63/2016-71, takto
rozhodol:
Návrh V., so sídlom C., D. - I. K., IČO XX XXX XXX na pribratie do konania ako osobitného subjektu z a m i e t a .
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a nepriznal žalovanému náhradu trov konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu - I. uzavrel so žalovaným zmluvu o bežnom účte a o poskytnutí povoleného prečerpania vo výške 16.000,- Sk, a to takým spôsobom, že právny predchodca žalobcu bude realizovať príkazy na prevod alebo výbery finančných prostriedkov z účtu žalovaného aj v prípade, ak nebude existovať pohľadávka žalovaného v dôsledku pripísania platieb uskutočnených v prospech jeho účtu alebo vkladom hotovosti. Podľa súdu prvej inštancie povolené prečerpanie bežného účtu je banková služba, ktorá klientovi dovoľuje čerpať z účtu peniaze i v prípade, že na účte nemá dostatočnú hotovosť, pričom ide o formu úveru - v podstate o predschválený úver. Na uvedený právny vzťah je potrebné aplikovať zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinný v čase uzavretia zmlúv (najmä zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb zo dňa 11.09.2006, ktorá nahradila predchádzajúce zmluvy) a vychádzať z ustanovenia § 23a uvedeného zákona, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa § 52 až § 60 Občianskeho zákonníka sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zmluvy, z ktorých si žalobca uplatňuje svoj nárok, sú spotrebiteľskými zmluvami v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa súdu prvej inštancie ani jeden z dôkazov, ktoré predložil žalobca, hodnoverne nepreukazuje, že by právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške, ktorých vrátenia spolu s príslušenstvom sa žalobca v tomto konaní od žalovaného domáhal. Žalobca nepredložil ani jeden príkaz žalovaného na prevod alebo výber, na základe ktorého by správnosť údajov, tvrdených žalobcom bolo možné overiť. Okrem toho však súd prvej inštancie ďalej uviedol, že mal preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo listom zo dňa 27.02.2013 k odstúpeniu od zmlúv, z ktorých plnenia sa žalobca domáhal. Keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu, popri ustanoveniach Obchodného zákonníka, upravujúcich daný zmluvný typ, sa na ňu v súlade s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aplikujú ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Odchýliť sa od ustanovení Občianskeho zákonníka je možné len v prípade, ak by to bolo v prospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, upravujúce špecificky spotrebiteľské zmluvy, má postavenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka. To platí aj pre uplatnenie ustanovení o odstúpení od zmluvy, a preto je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú v danom prípade priaznivejšie pre spotrebiteľa než ustanovenia Obchodného zákonníka. Následne - aplikujúc § 48 ods. 2 a § 457 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dospel k záveru, že odstúpením od zmluvy zo strany právneho predchodcu žalobcu sa zmluva od začiatku zrušila a žalobca z takto zrušenej zmluvy nemôže voči žalovanému uplatňovať akýkoľvek úrok, poplatky, či náklady na uplatnenie pohľadávky, pričom odlišné zmluvné dojednania sú neplatné pre rozpor s ustanovením § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Zo zrušenej zmluvy vzniká právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa zásad upravených v § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ak by aj žalobca preukázal, že jeho právny predchodca skutočne poskytol žalovanému finančné prostriedky, z dôvodu odstúpenia od zmluvy by nárok žalobcu bol premlčaný, na čo je súd vzhľadom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa povinný prihliadať. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na vrátenie úveru v lehote 7 dní odo dňa doručenia odstúpenia od zmluvy, a teda právny predchodca žalobcu mohol vykonať svoje právo už dňa 11.03.2013. Žalobca podal žalobu na súde až dňa 29.02.2016, t. j. po uplynutí dvojročnej premlčacej doby podľa § 107 Občianskeho zákonníka, preto súd prvej inštancie žalobu zamietol.
2. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, alebo, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že v čase, keď jeho právny predchodca odstúpil od zmluvy (rok 2013), sa na predmetný vzťah vzťahovali ustanovenia Obchodného zákonníka, konkrétne jeho § 506 o odstúpení od zmluvy v spojení s § 387 a nasl., ktoré upravujú premlčanie v štvorročnej premlčacej dobe. Súd prvej inštancie podľa odvolateľa nesprávne právne posúdil vec, keď použil ustanovenia o bezdôvodnom obohatení, konkrétne § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právny úkon medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bol platný, nešlo o prípad plnenia bez právneho dôvodu, naopak, dňom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru bol žalovaný povinný uhradiť celú pohľadávku, ktorá vznikla zo zmluvy, ide teda o plnenie z právneho dôvodu. Žalobca ďalej v odvolaní poukázal na to, že podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa odstúpením zmluva od začiatku zrušuje len vtedy, ak nie je účastníkmi dohodnuté inak. V zmysle čl. 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok odstúpením od zmluvy nezaniká záväzok klienta splatiť pohľadávku banky, vrátane jej príslušenstva. Odvolateľ tiež namietal, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania podľa § 115a Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.). Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21Cdo/1696/2005, ako i na komentár Iura k § 115a O.s.p. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie bez nariadenia pojednávania žalobu v celom rozsahu zamietol, odvolateľ je toho názoru, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a bolo mu odňaté právo konať osobne pred súdom. Ďalej žalobca v odvolaní namietal nesprávnosť tvrdenia súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno (k svojim tvrdeniam o výške istiny žalobca k odvolaniu doložil špecifikáciu istiny, vyčíslenie príslušenstva, rozpis transakcií žalovaného na účte a výpisy z účtu žalovaného).
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
4. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie, pred podaním odvolania žalobcom došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd postupoval v odvolacom konaní podľa nových procesných ustanovení CSP.
5. V priebehu odvolacieho konania bol odvolaciemu súdu doručený návrh občianskeho združenia C. (ďalej len „Združenie“) na pribratie Združenia do konania v postavení osobitného subjektu podľa § 95 CSP. Návrh bol zdôvodnený tým, že ide o občianske združenie, ktoré podporuje a pomáha všetkým spotrebiteľom na území Slovenskej republiky v ochrane ich práv v zmysle platnej legislatívy, pričom z dikcie CSP (s odkazom na komentár k nemu) vyplýva, že Združenie spĺňa definíciu osobitného subjektu
podľa § 95 ods. 1 CSP. Združenie žiadalo súd, aby zistil stanovisko žalovaného, či súhlasí s pribratím Združenia ako osobitného subjektu do konania na ochranu jeho práv a následne, v prípade súhlasu žalovaného, aby uznesením rozhodol o pribratí Združenia do konania ako osobitného subjektu.
6. K tomuto návrhu Združenia odvolací súd uvádza, že CSP podstatným spôsobom zmenil koncepciu vstupu združení na ochranu spotrebiteľa do súdnych konaní týkajúcich sa spotrebiteľov oproti predtým existujúcemu ustanoveniu § 93 ods. 2 O.s.p. Kým podľa predchádzajúcej úpravy bol vstup takéhoto vedľajšieho účastníka do konania automatický, bez potreby rozhodovania osobitným uznesením (rozhodovalo sa len na návrh, teda v praxi len v prípade nesúhlasu niektorého účastníka konania), podľa § 95 ods. 1 CSP musí o pribratí osobitného subjektu do konania rozhodnúť súd (uznesením), pričom tak môže urobiť aj bez návrhu (a pokiaľ existuje návrh na pribratie osobitného subjektu, súd takémuto návrhu môže, ale nemusí vyhovieť - pribratie je fakultatívne) a v každom prípade podmienkou je, aby s tým strana, na ochranu práv ktorej má osobitný subjekt vystupovať, súhlasila. Citované ustanovenie § 95 ods. 1 CSP výslovne neupravuje, akým spôsobom sa má strana, na ochranu práv ktorej chce osobitný subjekt vystupovať, dozvedieť o záujme tohto subjektu vstúpiť do konania (aby tak mohla vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas). V prípade, ak súd o pribratí osobitného subjektu rozhoduje ex offo, je zrejmé, že súhlas strany si musí vyžiadať súd. Ak však vstup do konania navrhuje občianske združenie, odvolací súd dospel k záveru, že z vyššie uvedeného kontextu citovaného ustanovenia § 95 ods. 1 CSP je možné vyvodiť, že je potrebné, aby súhlas strany, na ochranu ktorej chce vystupovať, predložilo spolu s návrhom samotné občianske združenie. V tomto prípade Združenie súhlas žalovaného nepredložilo.
7. Okrem toho odvolací súd ani nepovažoval vstup osobitného subjektu na ochranu spotrebiteľa za potrebný, keďže išlo o konanie, kde už bolo súdom prvej inštancie rozhodnuté o zamietnutí žaloby z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom a tiež z dôvodu premlčania prípadného nároku žalobcu, pričom na premlčanie sú súdy povinné prihliadať ex offo. Na ochranu práv žalovaného ako spotrebiteľa teda v tomto konkrétnom konaní nebolo potrebné, aby súd do konania pribral Združenie ako osobitný subjekt.
8. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak, že návrh Združenia na pribratie do konania ako osobitného subjektu zamietol.
9. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu, Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
10. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil vykonané dôkazy, každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, uviedol skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky žalobcu, uvedené v odvolaní, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktorého dôvody považuje za správne (§ 387 ods. 2 CSP), v podrobnostiach na ne odkazuje a na zdôraznenie správnosti dopĺňa nasledujúce.
11. Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúcu námietku, ktorú v odvolaní vzniesol žalobca, a to, že na danú vec je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy a o premlčaní. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne posúdil zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, najmä zmluvu o poskytnutí balíka produktov a služieb zo dňa 11.09.2006, ktorá nahradila predchádzajúce zmluvy, ako spotrebiteľskú zmluvu v súlade s vtedy účinným ustanovením § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, pretože žalovaný pri jej uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a obsah zmluvy nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť (skutočnosť, že išlo o spotrebiteľskú zmluvu, nespochybnil ani žalobca).
12. V čase, keď právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy (27.02.2013) ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka síce ešte neobsahovalo vetu, podľa ktorej „na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“, avšak v prvej vete vtedy účinného § 52 ods. 2 bolo uvedené, že „ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia, upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom“. To znamená, že ak je to na prospech spotrebiteľa (čo v tomto prípade jednoznačne je, keďže dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka sú preňho podstatne priaznivejšie než podľa Obchodného zákonníka), použijú sa nielen ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 62 Občianskeho zákonníka), ale aj všetky iné ustanovenia, upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vrátane všeobecných ustanovení (§ 1 až § 122) a všeobecných ustanovení o záväzkovom práve (§ 488 až § 587 Občianskeho zákonníka). Vzťah medzi lex specialis a lex generalis nemožno vnímať vo vzťahu medzi právnymi predpismi ako celkom (t. j. tak, že celý Obchodný zákonník je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku), ale skôr vo vzťahu medzi jednotlivými právnymi normami (jednotlivými ustanoveniami). Vyššie citované ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, upravujúce špecificky spotrebiteľské zmluvy, má teda postavenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 261 ods. 3, resp. ods. 6 Obchodného zákonníka. 13. Odvolací súd pripúšťa, že v rozhodnutiach súdov, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (najmä v starších rozhodnutiach) je možné nájsť aj opačné právne závery (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 MCdo 3/2011, 6 MCdo 4/2012), avšak postupne prevládol názor, že na právny vzťah, založený spotrebiteľskou zmluvou, aj keby inak išlo o tzv. absolútny obchod, je potrebné tam, kde sú ustanovenia Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľa priaznivejšie než ustanovenia Obchodného zákonníka, aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (porov. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 MCdo 20/2009, 3 MCdo 14/2014, 4 MCdo 17/2014, 8 MCdo 13/2014, naposledy 3 Cdo 87/2017 - vo väčšine citovaných rozhodnutí išlo o otázku premlčania, podľa názoru odvolacieho súdu však ten istý princíp platí aj vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy, ktoré je tiež odlišne upravené v Občianskom a Obchodnom zákonníku), pričom tento právny názor prešiel aj kontrolou ústavnosti (napr. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 402/2013, III. ÚS 194/2016). Súdna prax považuje spotrebiteľské právne vzťahy, vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a vzhľadom na nepodnikateľský účel zmluvy, za typické občianskoprávne vzťahy. Vzhľadom na to v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa je potrebné, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku.
14. Vloženie princípu prednostnej aplikácie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy do § 52 ods. 2 (ako tretia veta) zákonom č. 102/2014 Z. z. bolo dôsledkom vyššie uvedenej predchádzajúcej judikatúry, pričom cieľom legislatívnej úpravy bolo zjednotenie výkladu ustanovení na ochranu práv spotrebiteľa. Neznamená to však, že by predtým takýto výklad nebol možný, práve naopak, uvedenú legislatívnu úpravu možno považovať za potvrdenie správnosti judikatúry, podľa ktorej na spotrebiteľské vzťahy treba (tam, kde sa občianskoprávna a obchodnoprávna úprava rozchádzajú) aplikovať občianskoprávne normy. Preto aj na právne vzťahy, založené pred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z., je potrebné prednostne aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (podobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 MCdo 14/2014).
15. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne právne posúdil vec, keď aplikoval ustanovenia § 48 ods. 2 a § 457 Občianskeho zákonníka. Teda v dôsledku odstúpenia od zmluvy došlo k zrušeniu zmluvy od začiatku a momentom odstúpenia od zmluvy vznikli nové práva a povinnosti zo zrušenej zmluvy (že ide o bezdôvodné obohatenie je zrejmé zo systematického zaradenia ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka v šiestej časti tretej hlave pod titulkom Bezdôvodné obohatenie). Nič nebránilo žalobcovi využiť iný spôsob zosplatnenia úveru (napr. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru bez odstúpenia od zmluvy). Ak sa rozhodol odstúpiť od zmluvy, musel si byť vedomý, že tento právny úkon má iné dôsledky než „jednoduché“ vyhlásenie predčasnej splatnosti.
16. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností, vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa, vrátane platenia poplatkov, úrokov, či iného príslušenstva aj po odstúpení od zmluvy (čl. 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok, na ktorý odkázal žalobca v odvolaní) možno hodnotiť ako nevýhodnejšie v porovnaní s dôsledkami odstúpenia
podľa úpravy v Občianskom zákonníku, a preto je takéto zmluvné dojednanie v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatné.
17. Z dôvodu, že momentom odstúpenia od zmluvy vznikli nové práva a povinnosti zo zrušenej zmluvy, ktoré sú právami a povinnosťami z bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie tiež správne aplikoval ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dňom, keď sa žalobca dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, je nepochybne najneskôr deň, keď právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy, keďže práve týmto odstúpením on sám vyvolal dôsledok, ktorý s odstúpením spájajú ustanovenia § 48 ods. 2 a § 457 Občianskeho zákonníka (t. j. zrušenie zmluvy a možnosť požadovať vrátenie poskytnutého plnenia). Žalobca v žalobe uviedol, že odstúpenie od zmluvy zo dňa 27.02.2013 (aj keď žalobca v žalobe uviedol, že išlo o „výpoveď“, z označenia tejto listiny aj z jej obsahu jednoznačne vyplýva, že išlo o odstúpenie od zmluvy) nadobudlo účinnosť v zmysle Obchodných podmienok dňom jeho doručenia, pričom v zmysle článku 10.3 Všeobecných obchodných podmienok sa zásielka považovala za doručenú tretí deň po jej odoslaní. Súd prvej inštancie zhodne s týmto ustanovením Všeobecných obchodných podmienok považoval zásielku za doručenú na tretí deň po jej odoslaní, t. j. 03.03.2013, čo pri poskytnutí 7-dňovej lehoty na dobrovoľné plnenie znamená, že právny predchodca žalobcu mohol vykonať svoje právo požadovať plnenie dňom 11.03.2013. Žalobca podal žalobu na súde dňa 29.02.2016, preto súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žaloba bola podaná až po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
18. Vzhľadom na vyššie uvedené (premlčanie nároku žalobcu) nebolo potrebné, aby sa odvolací súd zaoberal nesúhlasom žalobcu s tvrdením súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno.
19. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces a odňal mu právo konať pred súdom tým, že rozhodol (zamietajúcim rozsudkom) bez nariadenia pojednávania, odvolací súd uvádza, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie sa na konanie vzťahoval O.s.p., ktorý v § 115a výslovne ustanovoval, kedy môže súd rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Podľa § 115a ods. 2 O.s.p. pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať v drobných sporoch, pričom posudzovaný prípad spĺňa definičné znaky drobného sporu podľa § 29 ods. 6, resp. § 200ea O.s.p. Pokiaľ odvolateľ odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21 Cdo 1696/2005, v uvedenom rozsudku Najvyšší súd Českej republiky argumentoval tým, že § 115a ustanovuje, že predpokladom pre rozhodnutie bez pojednávania je, že vo veci možno rozhodnúť „len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi“, čo však zodpovedá ustanoveniu § 115a ods. 1, nie ustanoveniu § 115a ods. 2 O.s.p. Citované ustanovenie § 115a ods. 2 O.s.p. neobsahuje inú podmienku pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania než tú, že ide o drobný spor, pričom žalobca bol súdom prvej inštancie riadne poučený o procesných právach a povinnostiach, okrem iného aj o dôkaznej povinnosti podľa vtedajšieho ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. Odvolací súd však k tomu dodáva, že aj keby bolo sporné, či možno bez pojednávania zamietnuť žalobu pre neunesenie dôkazného bremena, neexistuje dôvod, prečo by súd nemohol (za splnenia predpokladov podľa § 115a ods. 1 alebo ods. 2) bez pojednávania zamietnuť žalobu v prípade, ak nie je sporná žiadna skutková otázka a dôvodom zamietnutia žaloby je právne posúdenie (napríklad, tak ako v preskúmavanej veci, záver súdu, že nárok žalobcu je premlčaný). Takýmto postupom súd v žiadnom prípade neodníma žalobcovi právo konať pred súdom (jeho právo konať zostáva zachované - okrem práva podať žalobu a v nej sa vyjadriť k veci a navrhnúť, prípadne predložiť dôkazy, má tiež právo reagovať na všetky písomné vyjadrenia protistrany, ktoré mu súd musí doručiť, čo v tomto prípade bolo splnené), a teda ani neporušuje jeho právo na spravodlivý proces.
20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
21. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto by mu v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže však žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný, žiadne trovy mu v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
22. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).