Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Cpr/10/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave sudkyňou JUDr. Denisou Cvikovou v právnej veci žalobcu: B.. G. M. , bytom F. X, Bratislava, právne zastúpený JUDr. Ivetou Kalinovou, advokátkou, Cukrová 14, Bratislava proti žalovanému: Slovenská technická univerzita v Bratislave, Radlinského 11, 810 05 Bratislava, IČO: 00 397 687, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Barbara Holíková, s.r.o., Staré Grunty 142, 841 04 Bratislava o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu žalobcu zamieta.

II. Súd priznáva žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 18.12.2012 domáhal proti žalovanému určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a náhrady mzdy za obdobie od 01.02.2013 do doby, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci.

Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 01.03.1977 vykonával u žalovaného prácu samostatného pracovníka na Katedre dopravných stavieb - CVVL SvF. Pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú. Dohodou o zmene pracovných podmienok zo dňa 25.08.2008 bol zmenený dojednaný druh práce na pracovnú činnosť: výskumný pracovník s VŠ vzdelaním - Cestné vedecko-výskumné laboratórium pre KDOS SvF STU a miesto výkonu práce. Dňa 04.10.2012 vykonal žalovaný so žalobcom pohovor, pri ktorom mu doručil výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a predložil žalobcovi rozhodnutie dekana zo dňa 28.09.2012, ktorým tento znížil stav zamestnancov oddelenia Laboratória dopravných stavieb Centrálnych laboratórií Stavebnej fakulty STU v Bratislave z dôvodu neefektívnosti práce oddelenia LDS CL SF STU, na základe ekonomickej analýzy pracoviska centrálne laboratóriá za rok 2011 a analýzy rozsahu pracovnej náplne a pracovnej činnosti. Žalobca tvrdil, že nemal možnosť zoznámiť sa s ekonomickou analýzou neefektívnosti a vyjadriť sa k nej a zo záznamu vypracovaného pred pohovorom dňa 04.10.2012 vyplýva, že pohovor bol formálny, keď neposkytol žalobcovi možnosť oboznámiť sa s dôvodmi výpovede. Dňa 12.12.2012 žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Listom oznámil žalobca žalovanému, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce považuje za neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa dňa 31.01.2013 platne neskončil. Žalobca považoval skončenie pracovného pomeru výpoveďou za neplatné, pretože žalovaný nepreukázal rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorá by mala za následok zrušenie pracovnej pozície žalobcu a na základe, ktorej by sa tento stal u žalovaného nadbytočným, keď nepreukázal neefektívnosť práce žalobcu a neponúkol mu žiadnu prácu a to ani na kratší pracovný čas.

Písomným podaním doručeným súdu dňa 07.05.2013 doplnil žalobca žalobu tak, že žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 1236,69 eur mesačne od 01.02.2013 do doby, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci vo funkcii, v ktorej pracoval pred skončením pracovného pomeru alebo do doby kedy dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru a súčasne si uplatnil náhradu trov konania.

2. Žalovaný žiadal žalobu žalobcu zamietnuť, keď mal za to, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 04.10.2012 daná žalobcovi je platná. Vo vzťahu ku námietke nepreukázania rozhodnutia o organizačnej zmene žalobcovi, žalovaný uviedol, že ako prílohu výpovede z pracovného pomeru predložil žalobcovi aj rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov pre ich neefektívnosť zo dňa 28.09.2012. Obsahom rozhodnutia dekana Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity v Bratislave je výslovné uvedenie dôvodu neefektívnosti práce oddelenia Laboratória dopravných stavieb Centrálnych laboratórií Stavebnej fakulty STU v Bratislave, na základe ekonomickej analýzy pracoviska Centrálne laboratóriá za rok 2011 a analýzy rozsahu pracovnej náplne a pracovnej činnosti a zníženie stavu zamestnancov k 01.11.2012 z dôvodu nadbytočnosti o pracovné miesto Centrálnych laboratórií Stavebnej fakulty STU v Bratislave v oddelení Laboratóriá dopravných stavieb - výskumný pracovník s VŠ - zamestnanec B.. G. M. (osobné číslo 100943). Z údajov analýzy vyplynula nízka vedecko-výskumná a ekonomická výkonnosť predmetného pracoviska. Žalovaný mal za to, že žalobca bol o podstatných záveroch, ktoré vyplynuli z analýzy a preukazujú neefektívnosť pracoviska adekvátne oboznámený a nebolo povinnosťou žalovaného predložiť žalobcovi kompletnú analýzu. Žalovaný poukazoval na rozhodnutie NS SR sp.zn. 21Cdo 2204/2003. V rámci pohovoru so žalobcom, ktorý predchádzal výpovedi z pracovného pomeru, oznámil žalovaný žalobcovi, že pre neho nemá k dispozícii žiadne voľné pracovné miesto a to nielen v rámci jeho miesta výkonu práce, ale ani v rámci celej Stavebnej fakulty STU v Bratislave, čím si žalovaný splnil podmienku podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Z predmetného pohovoru so žalobcom bol vyhotovený písomný záznam. Žalovaný nemohol splniť ponukovú povinnosť, keďže nemal žiadnu vhodnú prácu pre žalobcu. Žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo 261/2007.

3. Žalobca rozšíril dôvody, pre ktoré považuje skončenie svojho pracovného pomeru výpoveďou za neplatné, v obsahu svojho písomného podania doručeného súdu dňa 07.09.2016 a uviedol, že výpoveď z pracovného pomeru nespĺňa požiadavky podľa , keď v nej nie je uvedený zamestnávateľ, ktorým je len Slovenská technická univerzita v Bratislave a nie Slovenská technická univerzita, Stavebná fakulta, ktorá stratila právnu subjektivitu dňa 20.03.2002. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný si nesplnil svoju ponukovú povinnosť. Nakoniec žalobca namietal obsah právneho úkonu výpovede, ktorý podľa neho nezodpovedal faktom a právnym predpisom, keď pracovníci vysokých škôl boli rozdelení na pedagogických pracovníkov a vedeckovýskumných (odborných pracovníkov) a žalobca bol zaradený do 9. platovej triedy a jeho pracovnou činnosťou bolo riešenie čiastkových úloh rozvoja vedy a techniky pod odborným vedením. V tejto súvislosti namietal svoje hodnotenie, keď ho ako vedeckovýskumného pracovníka hodnotili podľa kritérií používaných pre pedagogických pracovníkov a pri výskumných pracovníkoch a ku ekonomickej analýze predloženej vedeniu fakulty uviedol, že táto bola vychádzala z údajov za obdobie kratšie ako rok, nemá kontinuitu s predchádzajúcimi prezentovanými údajmi; údaje v nej sú v rozpore s plánmi rozvoja Centrálneho laboratória, pozostáva z kumulovaných hodnôt, z ktorých sa nedajú zistiť primárne hodnoty a nerešpektuje právne predpisy požadujúce samostatné účtovníctvo pre akreditované laboratórium. Podľa žalobcu bolo prakticky svojvoľne zlikvidované jedno z oddelení centrálnych laboratórií.

4. Žalovaný v písomnej reakcii na argumentáciu žalobcu v obsahu podania doručeného súdu dňa 11.10.2016 uviedol, že dostatočným spôsobom preukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky pre platnú výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b), keď žalobcovi spolu s výpoveďou z pracovného pomeru zo dňa 04.10.2012 predložil písomnosť označenú ako „rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov pre ich neefektívnosť zo dňa 28.09.2012“, v ktorej sa výslovne uvádza, že sa znižuje stav zamestnancov k 01.11.2012 z dôvodu nadbytočnosti o pracovné miesto Centrálnych laboratórií Stavebnej fakulty STU v Bratislave, v oddelení Laboratória dopravných stavieb

- výskumný pracovník s VŠ - zamestnanec B.. G. M. (osobné číslo 100943). Z ekonomickej analýzy pracoviska Centrálneho laboratória za rok 2011 vyplynula nízka vedecko-výskumná a ekonomická výkonnosť predmetného pracoviska. Žalobca bol o podstatných záveroch vyplývajúcich z ekonomickej analýzy oboznámený, pričom nebolo povinnosťou žalovaného predložiť žalobcovi kompletnú analýzu. Rozhodnutie zamestnávateľa bolo riadne prerokované a odsúhlasené vo vedení fakulty a zároveň

bolo prerokované príslušnou odborovou organizáciou. Skutočnosť, že sa žalobca nestotožňuje s výsledkom predmetnej analýzy nezakladá neplatnosť rozhodnutia o organizačnej zmene. Zrušené pracovné miesto žalobcu, nebolo nikdy znovu utvorené. Zo zákona o vysokých školách, štatútu STU, organizačného poriadku STU a Štatútu SvF STU vyplýva, že v pracovnoprávnych vzťahoch je fakulta v postavení zamestnávateľa, teda má samostatnú subjektivitu v pracovnoprávnych vzťahoch. Jedine dekan Stavebnej fakulty STU bol oprávnený urobiť úkony smerujúce ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu, zamestnanca zaradeného na jeho fakulte, konkrétne na oddelení Laboratória dopravných stavieb Centrálnych laboratórií Stavebnej fakulty STU. Na listine označenej ako „výpoveď z pracovného pomeru je uvedený názov verejnej vysokej školy, ktorej zamestnancom zaradeným na konkrétnej fakulte je žalobca. Žalobca nespochybňoval skutočnosť, že dekan Stavebnej fakulty STU bol oprávnený konať a zastupovať STU v pracovnoprávnych vzťahoch. Ku námietke nesplnenia ponukovej povinnosti žalovaným poukázal žalobca na skutočnosť, že miestom výkonu práce žalobcu boli od 01.09.2008 do skončenia pracovného pomeru Centrálne laboratória SVF STU na adrese Technická 5 v Bratislave. V rámci pohovoru so žalobcom, ktorý predchádzal podaniu výpovede z pracovného pomeru, oboznámil žalovaný žalobcu so skutočnosťou, že pre neho nemá žiadne voľné pracovné miesto, ktoré by mu mohol ponúknuť, a to ani v mieste výkonu práce, ako ani v rámci celej STU v Bratislave, čím si žalovaný splnil svoju povinnosť nad rámec vyžadovaný zákonom. Ponuková povinnosť sa totiž mala vzťahovať len na miesto výkonu práce, ktorým sú Centrálne laboratóriá SVF STU na adrese Technická 5 v Bratislave. Pretože miesto výkonu práce žalovaného bolo určené konkrétne, ponuková povinnosť bola priestorovo obmedzená len na predmetný objekt na Technickej ul. č. 5 v Bratislave. V tomto mieste výkonu práce, neboli v čase ponukovej povinnosti žalovaného voľné žiadne pracovné miesta. Pre ponuku vhodného pracovného miesta neustanovuje osobitnú formu. Ak zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, nemá pre zamestnanca žiadnu prácu alebo žiadnu vhodnú prácu, svoju ponukovú povinnosť ani nemôže splniť, nakoľko nemá zamestnancovi akú prácu ponúknuť a v takomto prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Ku vypísanému výberovému konaniu na obsadenie miesta výskumného pracovníka s termínom nástupu 01.09.2012 žalovaný uviedol, že termín nástupu bol avizovaný pred podaním výpovede žalobcovi a žalobca nespĺňal ani kvalifikačné podmienky získania pracovného miesta, pretože nemal vedeckú hodnosť PhD., získanú v študijnom programe teória a technika prostredia budov. Žalovaný žiadal žalobu žalobcu zamietnuť a súčasne si uplatnil náhradu trov konania.

5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 01.07.177, pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 01.04.1982 , dohody o zmene pracovných podmienok uzatvorenej dňa 25.08.2008 , rozhodnutia dekana č. 01/5748/2012 z 28.09.2012, záznamu z pohovoru so zamestnancom zo dňa 04.10.2012 v súvislosti so skončením pracovného pomeru, výpisu zo zasadnutia vedenia fakulty z 10.02.2012, výpisu zo zasadnutia vedenia fakulty , ekonomickej analýzy pracoviska Centrálne laboratória Stavebnej fakulty STU za r. 2011, žiadosti dekana o prerokovanie výpovede z 28.09.2012, zápisnice č. 15 zo zasadnutia výboru Nezávislej odborovej organizácie na Stavebnej fakulte STU z 01.10.2012, listu žalobcu z 12.12.2012, obsahom osobného spisu žalobcu ako aj ostatným obsahom súdneho spisu a zistil tento skutkový a právny stav.

6. Žalobca uzatvoril dňa 01.04.1982 so Stavebnou fakultou SVŠT v Bratislave pracovnú zmluvu s dojednaným druhom práce: samostatný prac. špec. II. - D/1-b- §01 na Cestnom vedecko-výskumnom laboratóriu fakulty a to od 01.07.1977 na dobu neurčitú. Táto pracovná zmluva nahrádzala pracovnú zmluvu, ktorú žalobca uzatvoril so Stavebnou fakultou SVŠT v Bratislave dňa 01. Júla 1977, a v ktorej bolo dojednané funkčné miesto samostatného pracovníka na § 2 na Katedre dopravných stavieb - CVVL SvF. Dohodou o zmene pracovných podmienok uzatvorenou dňa 25.08.2008 v písomnej forme sa žalobca a žalovaný dohodli na zmene pracovného úväzku a zmene miesta výkonu práce, pričom ako miesto výkonu práce dohodli Centrálne laboratóriá SvF STU. Rozhodnutím dekana Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity v Bratislave z 28.09.2012 v písomnej forme bol z dôvodu neefektívnosti práce oddelenia Laboratóriá dopravných stavieb Centrálnych laboratórií Stavebnej fakulty STU v Bratislave znížený stav zamestnancov z dôvodu nadbytočnosti o pracovné miesto Centrálnych laboratórií Stavebnej fakulty STU v Bratislave v oddelení Laboratória dopravných stavieb: výskumný pracovník s VŠ - zamestnanec B.. G. M.Á. (osobné číslo 100943). Dekan fakulty prijal rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov s predchádzajúcim súhlasom vedenia fakulty , ktorý bol udelený na zasadnutí vedenia fakulty konanom dňa 10.02.2012 (č.l. 57) Dňa 04.10.2012 sa v súvislosti so skončením pracovného pomeru z dôvodu zníženia stavu zamestnancov pre nadbytočnosť v oddelení Laboratória dopravných stavieb Centrálnych laboratórií Stavebnej fakulty STU v Bratislave (ďalej len

„LDS CL SvF STU“) uskutočnil pohovor so žalovaným za prítomnosti dekana fakulty, tajomníka fakulty, vedúceho centrálnych laboratórií, pracovníčky odd. ľudských zdrojov, zástupkyne nezávislej odborovej organizácie a právnika. Obsahom pohovoru podľa záznamu bola informácia o rozhodnutí dekana znížiť stav zamestnancov LDS CL SvF STU a dôvodoch rozhodnutia, ako aj informácia o tom, že Stavebná fakulta STU nemá k dispozícii vhodné voľné pracovné miesto, ktoré by zamestnancovi mohla ponúknuť. Listom z 28.09.2012 požiadal dekan Stavebnej fakulty STU predsedu Nezávislej odborovej organizácie na Stavebnej fakulte STU o prerokovanie výpovede žalobcovi. Podľa zápisnice č. 15 zo zasadnutia výboru Nezávislej odborovej organizácie na Stavebnej fakulte STU z 01.10.2012, jej bodu 2 bola táto výborom odborovej organizácie na jej zasadnutí prerokovaná. Listom zo dňa 04.10.2012, ktorý žalobca prevzal osobne toho istého dňa bola žalobcovi daná výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že sa stal nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie dekana zo dňa 28.09.2012, ktorý znížil stav zamestnancov oddelenia Centrálnych laboratórií Stavebnej fakulty STU v Bratislave. Žalobca svojim listom z 12.12.2012 oznámil žalovanému, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou z 04.10.2012 považuje za neplatné, pretože neefektívnosť práce nebola preukázaná a trvá na ďalšom zamestnávaní.

7. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

Podľa § 62 ods. 3 Zákonníka práce výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, je a) dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok a menej ako päť rokov, b) tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov.

Podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak a) sa zrušuje alebo premiestňuje zamestnávateľ alebo jeho časť, b) sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, c) zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva.

Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,

b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

8. Pred samotným vecným posúdením nároku žalobcu pristúpil súd k skúmaniu existencie zákonom stanovených podmienok pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom tak, ako ich stanovuje § 61 ods. 1,2 Zákonníka práce, ktorými sú písomná forma výpovede, doručenie výpovede do vlastných rúk zamestnancovi a dostatočná konkretizácia výpovedného dôvodu v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce. Uvedené materiálne predpoklady platného skončenia pracovného pomeru výpoveďou mal súd za preukázané, keď výpoveď zo dňa 04.10.2012 vyhotovená v písomnej forme bola riadne žalobcovi doručená dňa 04.10.2012, jej prevzatie žalobca potvrdil svojim podpisom na samotnej listine, ktorej obsahom je skončenie pracovného pomeru výpoveďou a túto listinu následne aj pripojil ku žalobe ako listinný dôkaz. V písomnej výpovedi z pracovného pomeru doručenej žalobcovi bol skutkovo dostatočne určite a nezameniteľne vymedzený výpovedný dôvod ako aj uvedený odkaz na príslušné zákonné ustanovenie (§ 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce), podľa ktorého bola daná žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru. Žaloba žalobcu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou bola súdu doručená dňa 18.12.2012, teda v zákonnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce, keď výpoveď z pracovného pomeru bola žalobcovi doručená dňa 04.10.2012, trojmesačná výpovedná doba začala plynúť prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončila dňa 31.01.2013. Výpoveď z pracovného pomeru bola prerokovaná príslušnou odborovou organizáciou na jej zasadnutí dňa 01.10.2012 (č.l. 74).

9. Medzi stranami nebolo sporným, že žalobca na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 01.04.1982 a jej zmien (dohoda o zmene pracovných podmienok z 25.08.2008) vykonával u žalovaného prácu: výskumný pracovník s VŠ vzdelaním - cestné vedecko-výskumné laboratórium pri KDOS SvF STU s miestom výkonu práce : Centrálne laboratória SvF STU na Technickej ul.č. 5 v Bratislave podľa dohody o zmene pracovných podmienok z 25.08.2008 a oznámenia žalovaného z 25.08.2008. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. Rovnako strany nespravili spornou skutočnosť, že žalobcovi bola doručená písomná výpoveď z pracovného pomeru z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pre nadbytočnosť, z dôvodu rozhodnutia dekana o znížení stavu zamestnancov a žalobca si túto výpoveď dňa 04.10.2012 aj prevzal. Spolu s výpoveďou bolo žalobcovi doručené aj rozhodnutie dekana zo dňa 28.09.2012, ktorým tento znížil stav zamestnancov k 01.11.2012 z dôvodu nadbytočnosti, a to o pracovné miesto Centrálnych laboratórií Stavebnej fakulty STU v Bratislave v oddelení Laboratória dopravných stavieb: výskumný pracovník s VŠ - zamestnanec Ing. Miloš Luknár ( osobné číslo 100943).

10. Žalobca tvrdil, že neboli naplnené hmotnoprávne predpoklady výpovede, pretože mu nebolo preukázané rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorá by mala za následok zrušenie jeho pracovnej pozície a ďalej tvrdil, že žalovaný nemal dôvod na zníženie stavu zamestnancov, keďže nepreukázal neefektívnosť práce žalobcu.

Spolu s písomnou výpoveďou z pracovného pomeru z 04.10.2012 prevzal žalobca aj rozhodnutie dekana z 28.09.2012, ktorým tento z dôvodu neefektívnosti práce oddelenia Laboratória dopravných stavieb Centrálnych laboratórií Stavebnej fakulty STU v Bratislave znížil stav zamestnancov k 01.11.2012 z dôvodu nadbytočnosti o pracovné miesto obsadené žalobcom. Rozhodnutie dekana z 28.09.2012 pripojil žalobca k žalobe ako listinný dôkaz a jeho prevzatie žalobca potvrdil písomne, svojim podpisom na výpovedi z pracovného pomeru. O tom, že žalobcovi bolo rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov doručené, svedčí aj tá skutočnosť, že žalobca rozhodnutie pripojil ako listinný dôkaz k svojej žalobe podanej dňa 18.12.2012. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že mu nebolo preukázané rozhodnutie o organizačnej zmene, sporoval žalobca v podstate správnosť záverov analýzy žalovaného, ktorá bola podkladom pre rozhodnutie zamestnávateľa o zrušení jeho pracovného miesta pre neefektívnosť. K tejto námietke súd uvádza, že samotné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách v konaní o neplatnosť výpovede súd nemôže preskúmavať z hľadiska jeho platnosti ako právneho úkonu, pretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom. V pochybnostiach sa súd zaoberá len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté a či ho urobil zamestnávateľ.

Žalobca prijatie rozhodnutia dekana o znížení stavu zamestnancov nespochybňoval. Pokiaľ ide o analýzu, z ktorej žalovaný ako zamestnávateľ pri svojom rozhodnutí o znížení stavu zamestnancov vychádzal, a z ktorej mala vyplynúť neefektívnosť pracovnej náplne a výsledkov práce laboratória dopravných stavieb, súd žalobcom namietanú správnosť záverov tejto analýzy nepreskúmaval, pretože vo vzťahu ku zrušeniu pracovného miesta mohla byť pre zamestnávateľa len pohnútkou pre uskutočnenie organizačnej zmeny a správnosť záverov tejto analýzy, nie je v tomto konaní relevantná. Tak ako súd nemôže preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, nie je dôvod aby preskúmaval, aká skutočnosť alebo pohnútka zamestnávateľa k organizačným zmenám viedla a zaoberal sa správnosťou obsahu vypracovanej analýzy efektívnosti pracovného miesta. Aj keby sa závery analýzy, od ktorej sa odvíjalo rozhodnutie zamestnávateľa o neefektivite a znížení počtu pracovných miest ukázali ako nesprávne, takáto skutočnosť by nemohla viesť súd k záveru o neplatnosti rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene a znížení stavu zamestnancov, pretože ako už skôr uvádzal, v konaní o určenie neplatnosti výpovede danej z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, neskúma súd platnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, pretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka (platí tu subsidiárne pôsobnosť Občianskeho zákonníka), ale len faktickým úkonom.

11. Ku námietke, že so žalobcom skončila pracovný pomer Stavebná fakulta Slovenskej technickej univerzity, ktorá nemá právnu subjektivitu, a preto je právny úkon skončenia pracovného pomeru neplatným, súd uvádza, že zo záhlavia listu žalovaného z 04.10.2012, ktorého obsahom je skončenie pracovného pomeru so zamestnancom (žalobcom) výpoveďou vyplýva, že výpoveď dáva Slovenská technická univerzita v Bratislave. Stavebná fakulta ako organizačná zložka je označená v záhlaví listu na druhom mieste, písmom menšej veľkosti a následne je na výpovedi uvedená pečiatka Slovenskej technickej univerzity a pripojený podpis dekana Stavebnej fakulty STU. Tieto skutkové okolnosti nie je možné vyložiť inak ako tak, že ide o právny úkon, ktorý uskutočnila v záhlaví písomnosti označená vysoká škola, a to Slovenská technická univerzita, pričom za ňu konal dekan Stavebnej fakulty STU, ktorého oprávnenie konať za univerzitu žalobca nespochybňoval (prednes právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 09.09.2016 č.l.126). Dekan Stavebnej fakulty STU má právo v zmysle článku 8 ods. 2 písm. c) Štatútu Stavebnej fakulty STU a v zmysle článku 2b ods. 1 písm. b) Organizačného poriadku STU vykonávať právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch u zamestnancov STU zaradených na ním riadenej fakulte , a to v rozsahu mzdových prostriedkov pridelených fakulte a v rozsahu a za podmienok určených v Štatúte STU, pričom podľa článku 28 ods. 3 Štatútu STU vo veciach pracovnoprávnych vzťahov uskutočňovaných na fakulte v mene STU rozhoduje a koná dekan Stavebnej fakulty STU. Napokon neboli pochybnosti o tom, že v prípade žalobcu išlo o pracovnoprávny vzťah žalobcu ako zamestnanca zaradeného na Stavebnej fakulte STU.

12. Nakoniec žalobca namietal nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaným v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce podľa, ktorého môže zamestnávateľ dať zamestnancovi výpoveď (ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer) iba vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Žalobca teda namietal nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaným ako hmotnoprávnej podmienky skončenia pracovného pomeru výpoveďou a uvádzal, že ponukovú povinnosť voľného pracovného miesta žalovaný obmedzil len na Stavebnú fakultu STU napriek tomu, že mal žalobcovi ponúknuť voľné pracovné miesta na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave.

Splnenie ponukovej povinnosti je materiálnou podmienkou platnosti výpovede. Ponuková povinnosť zamestnávateľa má svoje vecné, časové a priestorové obmedzenia. Limit priestorového obmedzenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa je potrebné odvodiť z miesta výkonu práce, ktoré bolo medzi zamestnancom a zamestnávateľom dohodnuté v pracovnej zmluve. Súd vychádza aj zo skutočnosti, že podľa ustanovenia § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je miesto výkonu práce podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy. Limit priestorového vymedzenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa je potom nutné hľadať práve v dohodnutom mieste výkonu práce a zamestnávateľ si splní svoju ponukovú povinnosť v prípade, ak zamestnancovi ponúkne prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. výslovne ustanovuje, že miesto výkonu práce môže byť

vymedzené ako obec, časť obce alebo inak určené miesto. Pokiaľ je miesto výkonu práce vymedzené ako obec, má zamestnávateľ právo ponúknuť zamestnancovi vhodnú prácu v inej prevádzkarni, ktorá sa nachádza v katastrálnom území danej obce. Ak by však miesto výkonu práce bolo určené adresou konkrétneho objektu, bude obsah ponukovej povinnosti priestorovo obmedzený na predmetný objekt. Podľa dohody o zmene pracovných podmienok uzatvorenej v písomnej forme medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom dňa 25.08.2008 sa strany dohodli na zmene miesta výkonu práce, pričom ako miesto výkonu práce boli dohodnuté Centrálne laboratória Stavebnej fakulty STU, a to na dobu neurčitú. Z oznámenia žalovaného adresovaného žalobcovi z 25.08.2008 vyplýva, že Centrálne laboratória Stavebnej fakulty STU sídlia na Technickej ul.5 v Bratislave. V súlade s uvedeným má súd za to, že priestorovo bola povinnosť žalovaného ponúknuť žalobcovi alternatívnu pracovnú pozíciu v súvislosti so skončením jeho pracovného pomeru, obmedzená práve na Centrálne laboratória Stavebnej fakulty STU, pretože toto miesto bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce žalobcu , a to od 25.08.2008 v zmysle dohody o zmene pracovných podmienok uzatvorenej stranami písomne, pričom žiadna zo strán netvrdila, že by po tomto čase prišlo medzi nimi k dohode o zmene miesta výkonu práce. V čase skončenia pracovného pomeru so žalobcom teda platilo, že jeho miestom výkonu práce boli Centrálne laboratória Stavebnej fakulty STU a tu žalobca reálne aj prácu vykonával. Ponuková povinnosť žalovaného bola teda priestorovo obmedzená výlučne na Centrálne laboratória Stavebnej fakulty STU. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v rozpore so zákonom obmedzil žalovaný svoju ponukovú povinnosť voľného pracovného miesta na Stavebnú fakultu STU, dospel súd k záveru, že v súlade s § 63 ods. 2 Zákonníka práce postačovalo, aby si žalovaný ako zamestnávateľ splnil ponukovú povinnosť vo vzťahu ku voľný pracovným miestam v Centrálnych laboratóriách Stavebnej fakulty STU. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žiadne voľné pracovné miesto na Stavebnej fakulte nemá, splnil tak podmienku uvedenú v § 63 ods. 2 Zákonníka práce nad zákonný rámec obmedzujúci ponukovú povinnosť na dohodnuté miesto výkonu práce zamestnanca - žalobcu s tým, že v tomto prípade ponuková povinnosť zamestnávateľovi odpadla, keď tento tvrdil, že nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu pre neho nemá. Žalobca založil svoje tvrdenie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na nenaplnení hmotnoprávnej podmienky výpovede, keď tvrdil, že zamestnávateľ si nesplnil svoju povinnosť ponúknuť mu voľné pracovné miesto, ktoré mal v čase skončenia pracovného pomeru so žalobcom, pričom označil voľné pracovné miesta vo vzťahu, ku ktorým nevykonal žalovaný svoju ponukovú povinnosť. Žalobca označil voľné pracovné miesto výskumného pracovníka s VŠ na Katedre technických zariadení budov SvF STU Bratislava s plánovaným termínom nástupu dňa 01.09.2012 a kvalifikačnými predpokladmi pre obsadenie tohto miesta: absolvovanie SvF STU odbor stavebníctvo, PhD. titul získaný v študijnom programe Teória a technika prostredia budov. Žalobcom označené voľné pracovné miesto sa nevzťahovalo ku miestu výkonu práce žalobcu, išlo o pracovné miesto s termínom nástupu predchádzajúcim výpovedi z pracovného pomeru a nakoniec žalobca nespĺňal stanovené kvalifikačné predpoklady na pracovné miesto, čo aj sám potvrdil na pojednávaní. Ďalej žalobca označil ako voľné pracovné miesto, miesto výskumného pracovníka s VŠ v znaleckej a posudkovej činnosti pre Ústav súdneho znalectva SvF STU Bratislava s termínom nástupu do práce 01.10.2012. Vo vzťahu k tomu pracovnému miestu nespĺňal žalobca kvalifikačné predpoklady, pretože nebol absolventom špecializované vzdelávania pre znalcov podľa zákona č. 382/2004 Z.z.. Ak žalobca tvrdil, že bolo možné sa podrobiť príprave, ktorá by predchádzala výkonu práce na tomto mieste, súd poukazuje na predpokladaný termín nástupu do práce a rozsah prípravy, ktorou musí osoba, preto aby bola zapísaná do zoznamu znalcov vedených MS SR prejsť. Znalcom sa môže stať v súlade so zákonom č. 382/2004 Z.z. výlučne osoba, ktorá je kumulatívne úspešným absolventom odbornej skúšky v príslušnom odbore, úspešným absolventom odborného minima a súčasne je zákonným predpokladom pre zápis do zoznamu znalcov aj absolvovanie špecializovaného vzdelávania. Znalosti a odborná spôsobilosť z odboru alebo odvetvia, ktoré je predmetom žiadosti o zápis sa preukazujú úspešným zložením skúšky z odboru alebo odvetvia, ďalej sa vyžaduje absolvovanie tzv. odborného minima, ktoré končí tiež skúškou a predpokladom zápisu do zoznamu znalcov je úspešné absolvovanie takejto skúšky a nakoniec v odbore cestnej dopravy sa vyžaduje aj absolvovanie špecializovaného vzdelávania a úspešné zloženie skúšky, ktoré ho osvedčuje. Teda absolvovaniu špecializovaného vzdelávania pre znalcov podľa z.č. 382/2004 Z.z. predchádza absolvovanie a skúška z tzv. odborného minima, skúška z odboru, v ktorom má byť osoba ako znalec zapísaná a špecializované vzdelávanie so skúškou, ktorý rozsah špecializovaného vzdelávania a podmienok pre zápis do zoznamu znalcov prekračuje podľa názoru súdu svojim obsahom, obsah pojmu predchádzajúcej prípravy tak, ako ho má na mysli , pretože nejde len o nadobudnutie jednoduchých zručností alebo vedomostí, ale o rozsiahlu prípravu overovanú absolvovaním skúšok, v ktorých nemusí kandidát na znalca byť nakoniec úspešný, a ktorá príprava je časovo náročná. Súd dospel k záveru, že v tomto prípade z dôvodu neexistencie kvalifikačných

predpokladov žalobcu nešlo o vhodné pracovné miesto pre žalobcu a žalovaný nebol povinný mu toto pracovné miesto ponúknuť. Žalobca ďalej označil pracovné miesto vysokoškolského učiteľa - odborného asistenta na Katedre konštrukcií pozemných stavieb SvF STU, miesto profesora pre študijný odbor 5.1.5 Inžinierske konštrukcie a dopravné stavby, miesto výskumného pracovníka s VŠ na Katedre vodného hospodárstva krajiny SvF STU, miesto vysokoškolského učiteľa, odborného asistenta pre študijný odbor aplikovaná mechanika na Katedre stavebnej mechaniky SvF, miesta docenta pre študijný odbor pozemné stavby a študijný odbor inžinierske konštrukcie a dopravné stavby. Kvalifikačným predpokladom pre všetky žalobcom označené miesta bol vedecko-akademický titul PhD. alebo DrSc. v príslušnom odbore alebo v príbuznom odbore. Žalobca podľa vlastného vyjadrenia (č.l. 238) tento kvalifikačný predpoklad nespĺňal, preto mu uvedené voľné pracovné miesta nemohli byť ponúknuté. Nakoniec žalobca označil pracovné miesto hospodára s nástupom do práce od 01.09.2012, pracovné miesto vrátnika na dekanáte oddelenia prevádzky s nástupom do práce 01.02.2012 na dobu určitú do 31.01.2013, voľné pracovné miesta výskumných pracovníkov na prácach pri riešení projektu RU - Brawissimo na katedre dopravných stavieb, ktoré boli obsadené dňa 15.03.2012 a dňa 19.04.2012 pracovníkmi Gabrielom Balkom a Miroslavom Sabom, pracovné miesto výskumného pracovníka - vedecký asistent na katedre technických zariadení a budov s nástupom do práce dňa 01.04.2012 na dobu určitú do 30.06.2012 a nakoniec označil žalobca voľné pracovné miesto pracovníka fyzickej ochrany majetku - strážnik na oddelení prevádzky dekanátu s nástupom do práce dňa 15.05.2012. Pracovné miesta, ktoré mali byť podľa žalobcu voľné a vhodné, a ktoré mu žalovaný mal ponúknuť, preukázateľne neboli voľné v čase dania výpovede žalobcovi. To, či má zamestnávateľ voľné iné vhodné pracovné miesto, na ktorom by mohol zamestnanca ďalej zamestnávať, treba posudzovať z hľadiska času, kedy dáva zamestnancovi výpoveď. Výpoveď bola žalobcovi daná dňa 04.10.2012 a k tomuto času neoznačil žalobca žiadne voľné a vhodné pracovné miesto v dohodnutom mieste výkonu práce, t.j. v Centrálnych laboratóriach SvF STU. Pokiaľ ide o pracovné miesto vrátnika toto bolo voľné do 01.02.2012, ďalej pracovné miesta výskumných pracovníkov na prácach pri riešení projektu RU - Brawissimo boli voľné do 15.03., resp. 19.04.2012, teda neboli voľnými pracovnými miestami v čase skončenia pracovného pomeru výpoveďou, t.j. k 04.10.2012. Nakoniec voľné pracovné miesto výskumného pracovníka - vedeckého asistenta bolo voľné len do 01.04.2012 a obsadzovalo sa na dobu určitú a pracovné miesto strážnika bolo obsadzované s nástupom do práce dňa 15.05.2012. Názor žalobcu, ktorý považuje za relevantné pre posúdenie existencie voľného pracovného miesta, ohľadom ktorého si mal zamestnávateľ splniť ponukovú povinnosť, skutočnosť že žalovaný ako zamestnávateľ mal pri ponukách pracovného miesta zohľadniť, že tento nebude môcť v časovom úseku cca 8 mesiacov žalobcu ďalej zamestnávať, neberie dostatočne do úvahy tú skutočnosť, že splnenie ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce predstavuje svojou povahou jednu z náležitostí (hmotnoprávny predpoklad), ktorú ustanovuje zákon pre platnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, pričom splnenie predpokladov platnosti jednostranného právneho úkonu (výpovede) je potrebné skúmať, ako pri každom inom právnom úkone, podľa stavu, ktorý existoval v dobe, keď bol právny úkon urobený a nie podľa okolností, ktoré existovali v minulosti alebo môžu eventuálne nastať v budúcnosti. Z hľadiska splnenia ponukovej povinnosti možno teda považovať za významné jedine, či zamestnávateľ disponoval voľnými pracovnými miestami v okamžiku dania výpovede, t.j. dňa 04.10.2012 (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo 1369/2001). Táto skutočnosť však v konaní preukázaná nebola, teda v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný disponoval voľným pracovným miestom v čase doručenia výpovede žalobcovi, t.j. k 04.10.2012. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný mal akékoľvek voľné pracovné miesto v mieste výkonu práce žalobcu, teda v Centrálnych laboratóriách Stavebnej fakulty STU. Iné voľné pracovné miesta žalobca neoznačil. V konaní teda nebolo preukázané, že by žalovaný v čase dania výpovede žalobcovi, disponoval voľnými pracovnými miestami, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť. Žalobca totiž vo vzťahu ku niektorým ním označeným voľným pracovným miestam nespĺňal kvalifikačné predpoklady a súčasne žiadne z ním označených pracovných miest nenapĺňalo časové a priestorové kritéria preto, aby vznikla žalovanému povinnosť niektoré z označených pracovných miest žalobcovi ponúknuť. Keďže žalovaný v čase dania výpovede žalobcovi voľnými pracovnými miestami, ktoré by mu mal žalovaný ponúknuť, nedisponoval, jeho ponuková povinnosť v tomto prípade odpadla.

13. Vzhľadom na to, že vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobcom výpoveďou zo dňa 04.10.2012 doručenou dňa 04.10.2012 je platným právnym úkonom spĺňajúcim materiálne aj formálne podmienky stanovené pre tento právny úkon Zákonníkom práce, súd žalobu žalobcu o určenie neplatnosti právneho úkonu výpovede a o zaplatenie náhrady mzdy ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

14. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 z.č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok) a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech , priznal náhradu trov konania v plnej výške.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch vyhotoveniach na Okresnom súde Bratislava I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.