Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5CoP-47-2017.pdf
PDF · 117.74 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoP/47/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľky: X. S., občianka SR, bytom Y. XX, J., zastúpená: JUDr. Ing. Vierou Kolačanskou, advokátkou so sídlom Nám. Sv. Anny 7269/20A, Trenčín, o rozvod manželstva s G. S., občan SR, bytom Y. XX, J., právne zastúpený: JUDr. Mária Bustinová, advokátka so sídlom Šrobárova 186/9, Trenčianske Teplice a o úpravu práv a povinností manželov na čas po rozvode k maloletej Y. S., nar. XX.XX.XXXX zastúpená opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, na odvolanie navrhovateľky a otca proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 24. apríla 2017, č. k. 30P/196/2015-177, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku IV. o určenie vyživovacej povinnosti otca na maloletú Y. p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku IX. vo vzťahu k náhrade trov konania m e n í tak, že žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.
III. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. manželstvo účastníkov rozviedol, výrokom II. maloletú Y. na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky, výrokom III. právo zastupovať a spravovať majetok maloletej Y. majú obaja rodičia, výrokom IV. otca zaviazal na výživu maloletej Y. po 180,- eur mesačne s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, k rukám matky, vždy do 15. dňa mesiaca vopred, z toho čiastku 50,- eur bude otec mesačne zasielať na osobitný účet maloletej za účelom tvorby úspor. Výrokom V. matke uložil, aby do 1 mesiaca od právoplatnosti rozsudku založila osobitný účet na meno maloletej Y. a účet vinkulovala do plnoletosti Y. v prospech súhlasu Okresného súdu Trenčín s jeho nakladaním a otcovi dieťaťa číslo účtu oznámila v lehote 5 dní od založenia. Výrokom VI. určil, že súčasťou rozsudku je aj dohoda účastníkov ohľadne styku otca s maloletým dieťaťom. Výrokom VII. upravil styk otca s maloletou tak, že je oprávnený sa s dieťaťom sa stretávať každý parný týždeň v roku v piatok od 15.30 hod., kedy si dieťa prevezme v školskom zariadení, ktoré navštevuje, do nedele do 16.00 hod., kedy dieťa odovzdá matke v mieste jej bydliska. Výrokom VIII. zaviazal matku otcovi styk s dieťaťom umožniť, dieťa na styk riadne pripraviť a odovzdať ho otcovi v stanovenom čase na dohodnutom mieste, kde je otec povinný matke v stanovenom čase vrátiť a výrokom IX. zaviazal manžela navrhovateľky uhradiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 100% nákladov právneho zastúpenia, celkom vo výške 448,68 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právnej zástupkyne navrhovateľky, ktorá vyčíslenie právneho zastúpenia súdu predloží v lehote 3 dní od vyhlásenia tohto rozsudku.
2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 23, § 18, § 19 Zákona o rodine, keď z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že manželstvo účastníkov si neplní svoj spoločenský účel, ktorý spočíva predovšetkým vo vytváraní zdravého rodinného prostredia, v ktorom manželia by mali žiť vo vzájomnej zhode, citovom zblížení, poskytovať si navzájom duševnú i materiálnu pomoc. Existuje iba ako formálne pretrvávajúci zväzok muža a ženy bez vzájomnej citovej náklonnosti, bez vzájomnej manželskej podpory a starostlivosti. Tento rozvrat pretrváva v manželstve účastníkov po dlhšiu dobu. Príčinou narušenia spolužitia manželov boli dlhodobé nezhody manželov a z toho vyplývajúci nesúlad a odcudzenie, čo malo nepriaznivý vplyv na kvalitu manželských vzťahov a následne riešenie veci navrhovateľkou tým, že si našla mimomanželskú známosť, spolu s maloletou Y. odišla zo spoločnej domácnosti, ktorú viedla s manželom. Konečným riešením bol podaný návrh na rozvod manželstva. Medzi správaním sa účastníkov a rozvratom ich manželstva súd videl príčinnú súvislosť. Mal za to, že sú splnené podmienky na rozvod, a preto návrhu vyhovel. Rozvod manželstva nebude ani v neprospech maloletej Y., nakoľko navrhovateľka aj manžel navrhovateľky majú k maloletej vytvorený veľmi dobrý vzťah a snažia sa jej aj za súčasných podmienok vytvoriť prostredie vhodné pre jej rozvoj.
3. S prihliadnutím na tú skutočnosť, že podľa § 100 CMP s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom, súd s prihliadnutím na ust. § 24 ods. 1, 2 Zákona o rodine, § 28 ods. 1, 2, 3, § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 63 ods. 1, 3 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine sa zaoberal úpravou práv a povinnosti účastníkov konania k maloletej Y. na čas po rozvode. Účastníci konania sa po vykonaní konzultácií dohodli tak, že maloletá Y. bude na čas po rozvode manželstva zverená do osobnej starostlivosti matky a zároveň sa dohodli aj na úprave styku otca s dieťaťom a preto súd so súhlasom manžela navrhovateľky zveril maloletú na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky.
4. K otázke určenia výživného sa rodičia dohodnúť nevedeli a preto o výške výživného rozhodoval súd. Súd pri rozhodovaní prihliadol na odôvodnené potreby maloletej, ktorá je zdravá, matka má s jej potrebami bežné výdavky primerané veku. Zvýšené výdavky má matka s cestovaním maloletej Y. do školy z miesta jej bydliska v O. nad I. do J., kde cestuje taxíkom s nákladmi na jednu cestu tam a späť 5 eur denne. Občas privedie maloletú zo školy stará matka, ktorá s dieťaťom cestuje autobusom a vtedy je cesta zo školy lacnejšia. Otec uviedol, že trvá na tom, aby dieťa navštevovalo základnú školu v J., kde musí maloletá cestovať, pričom maloletá spôsob cestovania a náklady na cestovné ho nezaujímajú, pretože maloletá má cestovať autobusom. Súd pri rozhodovaní o výške výživného prihliadol na príjem matky a skutočnosť deti majú v súlade s ust. § 62 ods. 1, 2, 4 Zákona o rodine právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. V konaní bolo preukázané, že matka má príjem vo výške minimálnej mzdy. Otec bol ochotný platiť výživné max. 60,- eur mesačne s poukazom na to, že jeho príjmy sú vo výške maximálne 150,- až 200,- eur mesačne. Predposledné pojednávanie vo veci súd odročil za účelom predloženia daňových dokladov otca a to daňové priznanie za roky 2015 a 2016, knihu prijatých a vydaných faktúr, peňažné denníky za rok 2015 a 2016. Manžel navrhovateľky však súdu predložil iba účtovné uzávierky za rok 2015 a 2016 v jednoduchom účtovníctve, z ktorých dokladov mal súd za preukázané, že otec mal v roku 2015 príjmy z podnikania 26 829,- eur, výdavky 26 083,- eur a rozdiel medzi príjmami a výdavkami 746,- eur. V roku 2016 mal z podnikania príjmy vo výške 42 145,- eur a výdavky 40 014,- eur a rozdiel medzi príjmami a výdavkami 2 131,- eur. Súdom požadované doklady, z ktorých by bolo možné zistiť jeho základ dane a knihy prijatých a vydaných faktúr, peňažných denníkov, z ktorých by súd mohol overiť otcom deklarovanú výšku príjmu z podnikania a skladbu výdavkov v podnikaní, objektívne zistiť jeho pomery, otec súdu odmietol predložiť s odôvodnením, že sa jedná o citlivé doklady, a že ním predložené doklady musia súdu stačiť. Súd však nemohol akceptovať tvrdenie otca, že príjmy na úrovni 150 až 200 eur mesačne, pretože tieto neboli v súlade s výdavkami, ktoré vysoko prekračovali otcom deklarované príjmy. Súd neprijal ani tvrdenie otca, že mu finančné pomáha jeho otec, dôchodca a sestra, ktorú zamestnáva on sám s príjmom 2,5krát vyšším ako má on, zamestnávateľ. Súd nemohol opomenúť ani výrazný rozdiel v príjmoch jeho dvoch zamestnancov, ktorí mali otcom maloletej určené mzdy vo výške 550,- eur v čistom, pričom príjem otca nedosahuje ani polovicu minimálnej mzdy. V závere pojednávania otec zjeme omylom uviedol, že z prevádzky stávkovej kancelárie Niké, ktorú prevádzkuje má príjem týždenne vo výške 100,- eur, čo je príjem iba z tejto podnikateľskej činnosť vo výške 400 eur mesačne. Súd považoval otcom predložené doklady pre osvedčenie jeho príjmu 150 až 200 eur mesačne za nedostačujúce. Keďže otec uviedol, že iné doklady nevie predložiť, súd pri rozhodovaní o výške výživného použil ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého, ak si rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti, podliehajú dani z
príjmu, otec nesplní povinnosť predložiť súdu doklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a neumožní súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie, predpokladá, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima, čo je v súčasnosti 3968,80 eur. S použitím ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine mal súd za primerané možnostiach a schopnostiam otca, ale aj veku a potrebám maloletej Y. určenie výživného po 180,- eur. Súd dospel k záveru, že majetkové pomery otca dovoľujú, aby v danom prípade bola vyčlenená časť platby na tvorbu úspor. Zo sumy 180 eur súd určil 50 eur mesačne, ktorú bude otec poukazovať na osobitý účet maloletej, za účelom tvorby úspor. Matke súd uložil povinnosť, aby do jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku založila osobitný účet na meno maloletej Y., účet vinkulovala v prospech súhlasu Okresného súdu Trenčín s jeho nakladaním a otcovi dieťaťa číslo účtu oznámila do 5 dní od jeho založenia. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodoval podľa § 58 CMP, kedy s prihliadnutím na postoj manžela navrhovateľky ku konaniu a jeho nespolupráci pri zisťovaní jeho majetkových pomerov priznal navrhovateľke nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 100%. Právna zástupkyňa zaslala vyčíslenie, pričom pri odmene za 1 úkon vychádzala z hodnoty sporu 10 800,- eur. V tejto veci bol predmetom konania rozvod manželstva účastníkov konania a úprava práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Na základe čoho je pri určení hodnoty za jeden úkon treba vychádzať z ust. § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu a preto nie je správny postup právnej zástupkyne, ktorá pri vyčíslení hodnoty sporu vychádzala z ust. § 10 ods. 3 zák. č. 655/2004 Z.z.. Na základe tohto súd stanovil výšku tarifnej odmeny za úkon právnej pomoci v roku 2015 64,53 eur a v roku 2016 66,- eur a v roku 2017 68,- eur. Celkovo takto potom priznal trovy právneho zastúpenia spolu vo výške 448,68 eur, za prípravu a prevzatie zastúpenia, podanie návrhu vo veci samej, 4x účasť na pojednávaní a 6x režijný paušál (2 x za rok 2015, 2 x za rok 2016 a 2 x rok 2017).
6. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka a to proti výroku o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie. Uviedla, že nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, pokiaľ svoje rozhodnutie o výške trov konania odôvodnil ust. § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 655/2004 Z.z.. Názor súdu je nesprávny, pretože tento pri rozhodovaní opomenul rozhodnúť aj o výške trov v súlade § 13 ods. 4 cit. zák.. Vzhľadom na tú skutočnosť, že konanie o rozvod manželstva je zo zákona spojené s konaním o úpravu práv a povinnosti k maloletým deťom na čas po rozvode a konaním o určením vyživovacej povinnosti, vo veci určenia vyživovacej povinnosti je predmetom právnej služby opakujúce sa plnenie na čas dlhšie ako 5 rokov, prípadne plnenie na čas neurčitý, preto tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia. Je teda nesporné, že trovy právneho zastúpenia sa v tomto prípade posudzujú podľa § 13 ods. 4 a nie tak, ako to vyložil súd prvej inštancie v súlade ust. § 11 ods. 1 písm. a/. Výpočet päťnásobku ročného plnenia bol správny a rozhodnutie nie je v súlade so zákonom. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviaže manžela navrhovateľky k náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie vo výške 1 674,86 eur.
7. Proti rozsudku prvej inštancie podal včas odvolanie otec maloletej, ktorý namietal rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k výške vyživovacej povinnosti voči maloletej, to znamená, že napadol výrok IV. daného rozsudku prvej inštancie a tiež namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k náhrade trov konania. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva, nesprávne a neúplne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že odročil pojednávanie za účelom predloženia daňových dokladov, predložil na pojednávaní účtovnú uzávierku, na základe čoho súd konštatoval, že z týchto dokladov nedokázal zistiť jeho príjmové pomery a preto pri rozhodovaní o výške výživného bolo použité ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine a predsa súd vychádzal z mesačného príjmu, ktorý predstavuje dvadsať násobok životného minima, čo je v súčasnosti 3 968,80 eur. Uviedol, že v priebehu konania jeho právneho zástupca mu vypovedal plnú moc, z dôvodu, že si pozastavil výkon advokácie a preto sa posledných dvoch pojednávaní zúčastnil sám. Je pravdou, že na poslednom pojednávaní vyslovil súhlas s tým, aby bolo vykonané ďalšie dokazovanie účtovnými dokladmi, avšak nakoľko nemá požadované vzdelanie ani skúsenosti, účtovníctvo v rámci podnikateľskej činnosti spracováva externe prostredníctvom tretej osoby. Preto požiadal účtovníčku o prípravu účtovných dokladov a takto prevzaté doklady predložil na poslednom pojednávaní, pretože účtovníčka mu oznámila, že tieto doklady musia súdu stačiť. Súd ho žiadnym spôsobom neupozornil na možnosť použitia ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine. V konaní sa neprihlásil k žiadnej profesijnej odbornosti a preto súd nemal považovať za schopného konať náležitou znalosťou
veci spojenou s touto odbornosťou, ale mal ho riadne poučiť o jeho hmotnoprávnych následkoch nesplnenia si povinnosti vyplývajúcich z uvedeného zákona a ustanovenia. Týmto postupom mu súd prvej inštancie znemožnil realizáciu procesných práv za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany. Predložil súdu fotokópiu výpisov peňažného denníka za rok 2016 a komentár k účtovníctvu, z ktorého vyplýva, že bankový účet je využívaný jeho otcom, pričom tento sem vkladá pravidelne rôzne čiastky úspor a dôchodku, za účelom krytia potrieb spoločnej domácnosti. Namietal tiež výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania. Poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, kedy je nepochybné, že odôvodnenie rozhodnutia o náhrade trov právneho zastúpenia nezodpovedá požiadavke ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie má umožniť účastníkom konania posúdiť ako v ich veci aplikoval príslušné procesné predpisy, akými úvahami sa riadil pri rozhodovaní vo veci samej. Súd v citovanom bode rozhodnutie žiadnym spôsobom nevysvetlil, čo mal na mysli pod jeho postojom ku konaniu. Odmieta, že by išlo o nespoluprácu pri zisťovaní majetkových pomerov a zotrval na tvrdení, že nepredloženie dokladov bolo dôsledkom jeho právnej nevedomosti. Mal preto za to, že priznanie náhrady trov navrhovateľke je nespravodlivé a nesprávne a preto nepreskúmateľné. Záverom dáva do pozornosti, že to bola práve navrhovateľka, ktorá si našla mimomanželskú známosť, opustila spoločnú domácnosť ešte pred podaním návrhu na rozvod. Preto je presvedčený, že zaviazať ho k náhrade trov konania nie je vzhľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyživovacej povinnosti otca na maloletú ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k čl. 11 CSP uviedla, že poučovacia povinnosť súdu sa týka procesnej stránky sporu a nie stránky hmotnoprávnej. Je irelevantné, že manžel nebol právne zastúpený z dôvodu, že jeho predchádzajúci právny zástupca prerušil výkon advokácie. Zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že súd uložil manželovi povinnosť predložiť daňové doklady, pričom dá sa predpokladať, že každý človek s rozumovými schopnosťami priemerne spôsobilej osoby, ktorý má priemerný rešpekt pred súdom splní, čo mu súd v konaní uloží. Na strane otca sa tak nestalo a to nielen z dôvodu lebo on mal za to, že to, čo súdu predložil, mu musí postačovať, avšak zo zvukového záznamu z pojednávania je zrejmé, že manžel napriek tomu akú povinnosť mal súdom uloženú, túto povinnosť splniť nehodlal. Poukázala na tú skutočnosť, že vo vzťahu k § 63 CMP sa nejedná o nové skutkové tvrdenia a dôkazy, ako uvádza otec. Jedná sa o dôkazy, ktoré mal predložiť na zistenie skutočného stavu veci, pričom na ich predloženie mu súd poskytol dostatočne dlhú lehotu. Preto sa nejedná o novotu v odvolacom konaní. Z otcom predložených dokladov je zrejmé, že otec tvrdí, že bankový účet je používaný jeho otcom, pričom tento tam vkladá rôzne čiastky zo svojho dôchodku. Z výpisov z bankového účtu vyplýva, že jeho otec vložil na účet dňa 31.03. čiastku 2 000,- eur, dňa 09.05. čiastku 2 500,- a eur a 29.05. 3 000,- eur a to všetko zo 600,- eurového dôchodku. Mala preto za to, že vzhľadom na druh podnikania otca maloletej ide o podnikanie, kde veľká časť tržieb ide mimo riadnej pokladne, pričom je nevyhnutné oficiálnou cestou platiť platby za tovar a je potrebné neoficiálne zarobené finančné prostriedky dostať na úhradu ďalších výdavkov. Naviac bol v inzertnom denníku uverejnený inzerát, že pohostinstvo patriace manželovi príjme čašníčku na leto, z čoho je evidentné, že podnikateľská činnosť má pozitívnu bilanciu a prosperuje. Žiadala preto rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu vyživovacej povinnosti ako vecne správne potvrdiť. Čo sa týka odvolania vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania, poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu IV ÚS 147/08, kedy pre rozhodovanie o náhrade trov konania treba prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu a spravodlivé riešenie vzťahu medzi účastníkmi. Navrhovateľka podala návrh na rozvod manželstva 01.10.2015. Prvé pojednávanie bolo 09.05.2016 s tým, že u na tomto pojednávaní bol prezentovaný názor maloletej, že si želá byť zverená do starostlivosti matky. Toto však otec nerešpektoval a trval na zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti a preto bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom konzultácii účastníkov a dieťaťa. Z týchto konzultácii bola vypracovaná správa dňa 02.08.2016, z ktorej vyplýva, že je vhodné rešpektovať želanie dieťaťa a toto zveriť do starostlivosti matky. Súd pokračoval v pojednávaní 17.10.2016, pričom manžel napriek názoru dieťaťa trval na zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti s tým, že zo správy z psychologických konzultácii zo dňa 10.02.2017 vyplynulo, že dieťa chce byť u mami a s otcom len počas víkendov. Súd pokračoval v pojednávaní v marci 2017, ktoré odročil za účelom ďalšieho dokazovania účtovnými dokladmi na apríl 2017, kedy manžel súdom požadované doklady svojvoľne nepredložil. Je evidentné, že celé konanie trvalo od 01.10.2015 do 24.04.2017, výlučne z dôvodu obštrukcií na strane manžela a bolo odročované z dôvodov na jeho strane. Čo sa týka rozhodnutia o výške trov, toto rozhodnutie napadla odvolaním a zotrváva na stanovisku v odvolaní. Trvá na tom, že priznanie trov konania bolo zo
strany súdu správne a spravodlivé, keďže odráža dôvody neustáleho odročovania pojednávania, ktoré produkoval manžel a tento ani následne neplnil povinnosti uložené mu súdom.
9. K vyjadrenie navrhovateľky sa vyjadril otec maloletej, ktorý uviedol, že tvrdenia matky o tom, že veľká časť tržieb ide mimo riadnej pokladne považuje za minimálne nevhodné a neprimerané s tým, že manželka veľmi dobre pozná priestory a pomery v prevádzke. Je názoru, že priestor s rozmermi 6 x 10 m a kapacitou 30 až 40 ľudí nemožno považovať za veľké pohostinstvo. Vo vzťahu k inzerátu, na ktorý poukázala vo svojom vyjadrení uviedol, že prevádzka sa nachádza na adrese Y. XX, pričom spomínané pohostinstvo sídli na adrese Y. č. X a preto zastáva názor, že tvrdenia navrhovateľky o prosperujúcom podnikaní, či blahobyte sú účelové a zavádzajúce, nezakladajú sa na skutočnosti. Súhlasí s tým, že pri rozhodovaní o náhrade trov treba prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu, spravodlivé riešenie vzťahu medzi účastníkmi s tým, že je presvedčený o tom, že pokiaľ sa neuspokojí s názorom opatrovníčky, či výsledkami správy a chce sa o dcéru starať formou striedavej osobnej starostlivosti, nemožno považovať za obštrukcie v konaní a ide o jeho oprávnený záujem tráviť, čo najviac času s dcérou. Preto uviedol, že zotrváva na svojom odvolaní.
10. Účastníci sa ďalej k podaným odvolaniam nevyjadrili.
11. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 65 a § 66 CMP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku IV. v napadnutej časti o určení vyživovacej povinnosti otca na maloletú Y. ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP a vo výroku IX. zmeniť podľa § 388 CSP z nasledovných dôvodov.
12. S konaním o rozvod manželstva je podľa § 100 CMP spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. Súd má preto povinnosť v konaní upraviť rodičovské práva a povinnosti rozvádzajúcich sa manželov k ich maloletým deťom, najmä rozhodnúť o tom, ktorý z rodičov bude vykonávať o maloleté dieťa osobnú starostlivosť, akým výživným bude druhý z rodičov prispievať na výživu maloletého dieťaťa, prípadne upraviť styk s maloletým dieťaťom, či iné otázky.
13. V takomto konaní, rovnako ako v každom inom konaní o úprave rodičovských práv a povinností, musí byť prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní súdu najlepší záujem maloletého dieťaťa (čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa z 30.09.1990 a čl. 5 Zákona o rodine). Preto v prípade rozhodovania o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa musí súd zisťovať vhodnosť výchovného prostredia u každého z rodičov, podmienky osobnostné predpoklady pre starostlivosť a výchovu, ako aj vzájomné vzťahové väzby, okrem toho musí byť venovaná pozornosť aj názoru maloletého dieťaťa. Pričom v prejednávanej veci v konečnom dôsledku došlo k dohode medzi rodičmi a súd prvej inštancie zveril maloletú do osobnej starostlivosti matky.
14. Čo sa týka vyživovacej povinnosti otca na maloletú, tak ako bola určená napadnutým rozsudkom súdom prvého inštancie, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v rozhodovaní o tejto otázke vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho použil na daný skutkový stav, aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie, ohľadom určenia vyživovacej povinnosti otca na maloletú a preto si odvolací súd osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu s prihliadnutím na ust. § 387 ods. 2 CSP na ne poukazuje.
15. Odvolací súd sa plne stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, ktorý na posúdenie príjmov otca použil ust. § 63 Zákona o rodine. Uzákonenie právnej domnienky upravenej v tomto ustanovení bolo iniciované problémami, ktoré sa vyskytovali v praxi pri preukázaní presnejšie neochote preukazovania príjmov rodičov vykonávajúcimi podnikateľskú činnosť. V konaní o výživu pre maloleté deti platí vyšetrovacia zásada a preto súd je povinný postupovať z vlastnej iniciatívy. S prihliadnutím na tú skutočnosť, ako vyplýva z dôvodovej správy k ust. § 64, že súdy pri zisťovaní príjmov rodičov narážali na neochotu preukazovania výšky príjmov, vykazovanie straty, na snahu tlačiť príjmy čo najnižšie a tým minimalizovať svoju vyživovaciu povinnosť aj za týchto podmienok je pre mnohých podnikateľov
výhodnejšie nepreukázať výšku svojich príjmov. V tomto smere je však garantovaná určitá miera ochrana slabších, ktorá bola cieľom presadzovania tohto ustanovenia. Ak sú pomery rodiča lepšie ako stanovená výška domnienky narušený princíp, že dieťa sa má podieľať na životnej úrovni rodiča. Okrem neochoty predložiť potrebné podklady na zistenie príjmových pomerov sa súdy stretávajú aj so znižovaním preukázaného zisku, uplatňovaním výdavkov, ktoré nie sú nevyhnutné z hľadiska zákona o rodine. Toto reaguje v ust. ods. 2 § 6 s tým, že pri preukazovaní príjmov treba vychádzať zo Zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, ktorý účtovným jednotkám ukladá povinnosť účtovať majetok, záväzky, náklady, výnosy, výdavky a príjmy v účtovných knihách a zobrazovať ich v účtovných závierkach, pričom účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo správne a úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov. Účtovná jednotka účtujúca v sústave jednoduchého účtovníctva účtuje v peňažnom denníku, obsahujúcom predovšetkým údaje o stave peňažných prostriedkov účtovnej jednotky v hotovosti a na účtoch v bankách, príjmoch, výdavkoch v účtovnom období a v knihe pohľadávok obsahujúcu najmä údaje o dlžníkoch, pohľadávkach, poskytnutých úveroch, v knihe záväzkov obsahujúcu údaje o veriteľoch, výške záväzku, peňažné vyjadrenie prijatých preddavkoch a úveroch a v pomocných knihách, ak ich vedenie je potrebné na preukazovanie a vykazovanie predmetu účtovníctva.
16. Zákonná domnienka výšky príjmov ako prostriedok objektivizácie príjmov povinného má nastúpiť, ak rodič si nesplní svoju povinnosť. Z gramatického, ako aj logického výkladu potom vyplýva, že nejde len o jednu alebo viacero povinností, pričom nesplnením hociktorej z nich dochádza k stavu, keď súd si nemôže urobiť správny a úplný záver o pomeroch povinnej osoby a preto nastupuje fikcia, tak ako z nej vychádzal súd prvej inštancie, teda dvadsaťnásobok životného minima, ktorý by mal predstavovať fiktívny zárobok toho, ktorého rodiča, ktorý svoj príjem príslušne nezdokladuje. Súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie na príjem na strane otca, tomuto zároveň uložil povinnosť, ktorú si nesplnil, pretože mal za to, že doklady, ktoré predložil súdu prvej inštancie sú postačujúce a preto súd prvej inštancie správne pristúpil k aplikácii fikcie predpokladanej v ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že pokiaľ otec súd nepredložil podklady na zhodnotenie jeho majetkových pomerov, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima. Na takýto postup súdu prvej inštancie oprávňovali ust. Zákona o rodine s tým, že na tejto skutočnosti nič nemení, ani to, že otec v tomto čase nemal právneho zástupcu. Z hľadiska skutkového a právneho sa jedná o jednoduchú právnu vec s prihliadnutím na ustanovenia Zákona o rodine s tým, že s prihliadnutím na správanie sa otca, potom bolo v celom rozsahu správny a korektný postup súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal z jeho predpokladaného zárobku. Pokiaľ otec v rámci odvolacieho konania predložil určité písomné podklady, vrátane vyjadrenia, rovnako tieto odvolací súd považoval za nedostatočné, pretože tieto priamo nedokladujú a nepreukazujú niektoré výdavky zo strany otca, napr. položka ostatné výdavky, ktoré nebolo možné v tomto kontexte prekontrolovať. Rovnako je faktom aj tá skutočnosť, že otec má zisk z prevádzkovania stávkovej kancelárie Niké a pokiaľ otec v odvolacom konaní predložil určité podklady, napriek tejto skutočnosti aj odvolací súd pristúpil k tomu právnemu záveru, že v prejednávanej veci je potrebné vychádzať z ust. § 63 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, to znamená, z dvadsaťnásobku sumy životného minima vo vzťahu k priemernému mesačnému zárobku otca. V tomto kontexte sa odvolací súd plne stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie vo vzťahu k dokladovaniu príjmu otca 100 až 200 eur mesačne za stavu, kedy jeho dvaja zamestnanci poberajú príjem vo výške 500,- eur v čistom. Rovnako za stavu, kedy matka má minimálnu mzdu a dieťa aj s prihliadnutím na postoj otca je nútené každý deň cestovať z miesta svojho bydliska v O. nad I. od sídla základnej školy v J., všetky tieto okolnosti s prihliadnutím na správanie sa sú dôvodom na stanovenie výživného tak, ako ho ustálil súd prvej inštancie vo výroku svojho rozsudku. 17. Vo zvyšku odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje vo vzťahu k stanoveniu vyživovacej povinnosti otca, ako aj vo vzťahu k výroku, na základe ktorého súd prvej inštancie určil, že časť výživného bude tvoriť úspory v prospech maloletého dieťaťa.
18. Odvolací súd sa však nestotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania, to znamená vo výroku IX. napadnutého rozsudku. V mimosporových konania upraveným CMP platí zásada, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platí. Každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. Civilný mimosporový poriadok pripúšťa výnimku, pričom jednu z výnimiek predstavuje aj ust. § 55 CMP, ktorý oprávňuje súd priznať náhradu trov konania aj vtedy, aj keď je to s ohľadom okolnosti prípadu spravodlivé. Pri konaní o rozvod manželstva dáva súdu možnosť priznať náhradu trov konania tomu z manželov, ktorý svojim
správaním nedal príčinu na rozvrat vzťahov medzi manželmi a pod. Zákon síce nekonkretizuje komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať a preto nie je na mieste zužujúci výklad, že tak môže urobiť len v prospech účastníka.
19. S prihliadnutím na vyššie uvedené princípy potom dospel odvolací súd k tomu záveru, že v prejednávanej veci s prihliadnutím na príčiny rozvratu manželstva medzi účastníkmi, tu je dôvod rozhodnúť o náhrade trov konania podľa všeobecného ustanovenia CMP, teda podľa ust. § 52 CMP. V tomto kontexte sa teda odvolací súd nestotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že s prihliadnutím na postoj manžela navrhovateľky ku konaniu, jeho nespolupráci pri zisťovaní majetkových pomerov, vznikol nárok navrhovateľke na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 100%. Manžel navrhovateľky je z hľadiska jeho nespolupráce pri zisťovaní majetkových pomerov postihnutý fikciou zákonnej domnienky o jeho príjme vo výške dvadsať násobku sumy životného minima s tým, že takýto postoj nemôže v konečnom dôsledku znamenať to, že by sa malo javiť za spravodlivé vzhľadom na okolnosti prípadu aby mala navrhovateľka nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Preto v tomto kontexte dospel odvolací súd k tomu záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žiaden z účastníkov konania nebude mať nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.
20. Z rovnakého princípu vychádzal odvolací súd aj pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania, kedy dospel k záveru, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhrad trov odvolacieho konania v zmysle § 52 CMP.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu podľa § 370 a nasl. CMP.