Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_7Co-19-2021.pdf
PDF · 117.66 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/19/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v právnej veci navrhovateľa L. K. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v W. XX zastúpeného JUDr. Ivetou Fejlekovou advokátkou so sídlom v Michalovciach na Námestí osloboditeľov 25 proti povinnému L. K. nar. X.X.XXXX bývajúcemu v R. na L. S. XX zastúpenému JUDr. Evou Skačániovou advokátkou so sídlom v Dunajskej Strede Korzo Bélu Bartóka 798/3 o určení výživného pre dospelé dieťa o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. 23Pc/50/2019-285 z 25.5.2021 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch I., II.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zaviazal povinného prispievať na výživu navrhovateľa sumou 300 Eur mesačne od 23.8.2019 do budúcna, ktoré výživné je povinný platiť k jeho rukám vždy do 20. dňa v mesiaci vopred. Výrokom II. zaviazal povinného nedoplatok na výživnom za obdobie od 23.8.2019 do 31.5.2021 v celkovej sume 3.147,30 Eur splácať v mesačných splátkach vo výške 150 Eur mesačne spolu s bežným výživným k rukám navrhovateľa s tým, že nezaplatením čo i len jednej splátky sa stáva splatné celé dlžné výživné. Výrokom III. rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku proti výrokom I., II. podal v zákonnej lehote odvolanie povinný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, g/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že od 20.9.2021 je povinný platiť navrhovateľovi mesačne (bežné a zaostalé výživné) spolu 450 Eur, čo je pre neho neprijateľné, až likvidačné pri jeho súčasnom aktuálnom príjme 947,45 Eur, predstavujúci jeho výsluhový dôchodok. V praxi to znamená, že bude musieť od 9.9.2021 platiť navrhovateľovi 450 Eur, pritom má ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči maloletej dcére podľa právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Michalovce sp. zn. 23P/156/2019 v sume 235 Eur. Má teda platiť spolu výživné na deti už od 9.9.2021 vo výške 685 Eur, z jeho aktuálneho príjmu výsluhového dôchodku 947,45 Eur čo predstavuje viac ako 3/3 jeho príjmu. Zaplatením tejto sumy mu ostáva na živobytie 265 Eur, čo nezodpovedá ani výške minimálnej potrebnej pre vlastné živobytie. V konaní je nesporné, že navrhovateľ návrhom sa domáhal určenia výživného, ktoré má platiť od podania návrhu, t. j. od 23.8.2019, pretože prestal s jeho matkou viesť spoločnú domácnosť 12.8.2019 a navrhovateľovi ako dospelému synovi na jeho výživu dobrovoľne platil od decembra 2019 do septembra 2020 235 Eur mesačne, od októbra 2020 vo výške 150 Eur a ďalej od decembra 2020 po 115 Eur mesačne. Ďalej je nesporné, že súd prvej inštancie schválil 21.11.2019 rodičovskú dohodu upravujúcu rodičovské práva a povinnosti k maloletej dcére, medzi ktorým je uvedený aj jeho záväzok platiť výživné mesačne 235 Eur k rukám matky od 22.8.2019. Medzitým Okresný súd Michalovce konal aj o jeho návrhu na rozvod z 27.8.2019, o ktorom rozhodoval rozsudkom 22.9.2020 pod sp. zn. 2P/161/2019, v ktorom
na čas po rozvode upravil jeho vyživovaciu povinnosť k maloletej dcére tak, že má k rukám jej matky platiť mesačne 230 Eur. Rozsudok nie je právoplatný. Pravdou je, že proti výroku o výživnom o maloletú dcéru nepodal odvolanie, pretože 22.9.2020 bol len krátko dôchodcom s výsluhovým dôchodkom 947 Eur. Predtým jeho zárobok bol vyšší, priemerne cca 1.500 Eur. Očakával v krátkom čase aj rozhodnutie MV SR o priznaní odchodného, čo by zlepšilo jeho sociálnu situáciu a príjem. To sa však tak skoro nestalo. MV SR rozhodlo o odchodnom až 7.12.2020 a odchodné mu bolo vyplatené až 28.1.2021, jeho predpoklady sa preto nesplnili a tak sa dostal do situácie, že od 1.9.2020 do 28.1.2021 mal príjem len 947 Eur, pričom odvolanie proti výške výživného na maloletú dcéru nepodal. Bol týmto výrokom v rozsudku o rozvode viazaný, pretože sa stal právoplatný a vykonateľný. V čase nepredpokladanej finančne nevýhodnej situácie, predstavujúcej zníženie jeho príjmu o 600 Eur, bol nútený znížiť výživné, dobrovoľne platené na navrhovateľa. Nemal tiež vedomosť o tom, že navrhovateľ bol prijatý na štúdium na vysokej škole od 1.9.2020. Jeho úsudok o výške výživného na dospelého syna sa v podstate riadil vyčíslením nákladov na mal. dcéru i keď v tomto konaní navrhovateľ navŕšil svoje potreby nedôvodne ako vysokoškolák až na 1.165 Eur. Z tohto súd v predmetnej kauze za dôvodné uznal potreby vo výške 633,50 Eur. Aj voči takto určeným odôvodneným potrebám a nákladom navrhovateľa má námietky pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť. Avšak na tomto mieste je nútený, práve s poukazom na takto nesporne zistené skutočnosti, ktoré opodstatňujú logické a primerané závery, poukázať na jednostranné závery súdu len v prospech navrhovateľa. Závery súdu sa opierajú a obsahujú vyslovenie prekvapenia nad tým, že sa uspokojil s určením výživného na 16 ročnú dcéru rodičovskou dohodou vo výške 235 Eur mesačne a neodvolal sa ani proti výživnému 250 Eur. Pritom na staršieho syna - vysokoškoláka chce platiť len 115 Eur. Súd si nepochybné fakty riadne nevyhodnotil, ale nikdy od neho ani potrebné vysvetlenie nežiadal, iba sám konštatoval určitú rozpornosť, čo vyhodnotil ako pre neho nečakanú prekvapivú skutočnosť. Vyčíta súdu, že sa vôbec nezaoberal dôvodnosťou nákladov aj na mal. dcéru, vôbec nevzal do úvahy, že kritické obdobie, za ktoré sa vyživovacia povinnosť pre navrhovateľa určila je obdobie od 23.8.2019 do 31.5.2021. Toto obdobie spadá sčasti do stredoškolského a sčasti do vysokoškolského štúdia navrhovateľa, pričom podstatné rozdiely medzi nákladmi navrhovateľa ako stredoškoláka a vysokoškoláka nie sú, resp. navrhovateľ podstatné zvýšenie žiadnymi relevantnými dokladmi neosvedčil. Ak by si súd porovnal náklady stredoškoláčky o ktorých má vedomosti z iných konaní, najmä z konania o rozvod manželstva, musel by zistiť, že medzi opodstatnenými nákladmi navrhovateľa ako vysokoškoláka a nákladmi maloletej stredoškoláčky nie sú podstatné rozdiely. Z dôvodov napadnutého rozsudku nevyplýva, že sa súd touto otázkou zaoberal, ani to, že si pripojil a osvojil súvisiace spisy Okresného súdu Michalovce, z ktorých by bolo možné tieto skutočnosti zistiť. Iba na okraj, keďže to nie je najpodstatnejším, poznamenáva, že súd napriek jeho námietkam voči nákladom na strihanie vo výške 20 Eur, pokladal tento výdavok za opodstatnený. Paradoxne, dospievajúce dievča si udala náklad za kaderníčku mesačne len 10 Eur. Určite strihanie muža musí predstavovať menší náklad ako kaderník 16 ročného dievčaťa. To svedčí o tom, že výpočet nákladov je veľmi nehodnoverný a dostatočne súdom neoverený. Súd sa tak isto nevysporiadal s jeho príjmami a príjmami matky navrhovateľa i v tomto ohľade je rozsudok nepreskúmateľný. Je zistené, že v rozhodnom období jeho príjem do 1.9.2020 predstavoval priemerne 1.500 Eur, z tohto podľa ustálenej súdnej praxe cca 25% pripadá na výživné pre deti. Z tohto príjmu v tomto období by mal dať na výživné pre deti cca 375 Eur. Za to obdobie má určené výživné na mal. dcéru vo výške 235 Eur a na čas po rozvode, ktorého právoplatnosť nepozná až 250 Eur. Nemôže preto výživné v tomto období pre navrhovateľa predstavovať 300 Eur. Vzhľadom na výšku odôvodnených potrieb oboch detí, ktoré sú takmer totožné, jeho výživné na navrhovateľa nemohlo byť v ďalšom období vyššie ako 250 Eur. Z rozsudku nie je možné zistiť ako sa súd vysporiadal s jeho príjmami od 1.9.2020, najmä s jeho jednorázovým príjmom - odchodným vo výške 19.055,90 Eur, ktoré mu prislúchalo k výsluhovému dôchodku 947 Eur. Odchodné mu bolo vypočítané a priznané až 7.12.2020 a vyplatené až 28.1.2021. Odchodné predstavuje zhodnotenie doby trvania jeho služobného pomeru, čo je doba 23 rokov a 200 dní vo výške desiatich mesačných platov, pri priemernom čistom mesačnom plate vo výške 1.905,50 Eur. Jeho príjem - dôchodok 947 Eur sa preto mohol zvýšiť až od 28.1.2021. Súd nevzal do úvahy, že navrhovateľ získal nájom k družstevnému bytu, neskúmal za akých podmienok, za aké financie a vôbec nevzal do úvahy, že v byte nebýva, ani nikto z rodiny, pričom mal možnosť byt vydať do podnájmu a získať tak finančné prostriedky. Za nesprávne a rozporné pokladá rozhodnutie súdu o jeho tzv. potenciálnom príjme s poukazom na § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ako aj jeho závery o tom, že nemal ukončiť služobný pomer, keď má 2 vyživovacie povinnosti voči deťom a mal svoje zdravotné problémy riešiť práceneschopnosťou a nie odchodom zo služby. Preto jeho konanie súd hodnotil ako vzdanie sa stabilného príjmu. Nemožno súhlasiť s tým, že súd mu určil potenciálny možný ďalší príjem k jeho výsluhovému dôchodku vo výške aktuálnej minimálnej mzdy 476 Eur, lebo je zdravý a nemusí vykonávať len vzdelaniu a praxe primeranú prácu, ale aj prácu nekvalifikovanú za
minimálnu mzdu. Nevzal do úvahy, že do tzv. výsluhového dôchodku mal právo odísť už oveľa skôr. Poukazuje na nároky mal. dcéry, ktoré boli uplatnené vo výške 850 Eur a dospelý syn vo výške 1.165 Eur, spolu vo výške 2.015 Eur, čo pokladá za neprimerané k aktuálnym možnostiam ich rodičov. Na strane navrhovateľa ako oprávneného súd nedostatočne zistil jeho skutočné odôvodnené potreby i vzhľadom na ich neprimeranosť, nevyhnutnosť, zachovanie rovnakej životnej úrovne a tiež nezohľadnil možnosť príjmu z podnájmu družstevného bytu, ktorý navrhovateľ neužíva, neužíva ho ani nikto z rodiny. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa , že si ho s matkou a sestrou ponechávajú ako možnosť bývania po vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva s matkou. Ako už vyššie poukázal v tomto smere je vyhodnotenie súdu nepreskúmateľné, nezrozumiteľné a tiež v rozpore so zásadou toho, že rozsudok je časový a súd nemôže zakladať svoje závery a rozhodnutia na neistých skutočnostiach, ktoré môžu, ale nemusia v budúcnosti nastať. Na jeho strane ako povinného odchod do výsluhového dôchodku po viac ako 23 rokoch odpracovaných v službách polície nebol predčasný, bol v súlade so zákonom. V žiadnom prípade ukončenie služobného pomeru nie je možné hodnotiť, ako to, že sa bez vážneho dôvodu vzdal výhodného zamestnania. Niet zákonných dôvodov na určenie potencionality príjmov spôsobom ako to vykonal v danej veci súd. Príjmy, ktoré by mohol dosahovať musia byť objektívne zistené pri súčasnom preukázaní, že sa vzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho príjmu. To však v jeho prípade nie je dané. Súd mal vychádzať z aktuálneho stavu, že zákonným postupom ukončil služobný pomer a bol mu priznaný výsluhový dôchodok. Nemožno preto spravodlivo žiadať, aby sa v priebehu roka od nástupu do dôchodku zamestnal a prijal hocijakú prácu, aby si zvýšil svoj dôchodok. Nie je možné ani v tomto prípade uvažovať o tom, že si v budúcnosti ešte môže nájsť prácu a zvýšiť svoj príjem.
3. Navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne vo vyjadrení k odvolaniu povinného navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne vo všetkých výrokoch potvrdil. Uviedol, že povinný, ktorý v priebehu konania ukončil svoj služobný pomer k 31.8.2020, čo sa snažil nepresvedčivo zdôvodňovať svojím zlým psychickým stavom a predkladaním potvrdení od psychiatra, že je v anxióznom stave a to bez toho, aby sa presvedčil, čo vlastne anxiózny stav znamená. Zdravotný stav povinného nebol taký, aby musel ukončiť služobný pomer v polícii. Zodpovedný dospelý človek sa nepripraví o istotu zárobku z pracovného, alebo v tomto prípade, služobného pomeru, navyše v čase covidovej pandémie bez toho, aby mal istotu ďalšieho zamestnania. Každý rodič si musí uvedomovať svoju rodičovskú zodpovednosť a primerane tomu prispôsobiť aj svoj osobný život a teda v tejto súvislosti vynaložiť zvýšené úsilie na dosiahnutie adekvátneho príjmu na zabezpečenie odôvodnených potrieb všetkých vyživovaných osôb a hlavne detí. Argumentácia povinného v konaní sa javila ako účelová, nepresvedčivá a špekulatívna . Preto súd prvej inštancie správne aplikoval § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pretože povinný sa vzdal bez dôležitého odôvodnenia zamestnania, zárobku a majetkového prospechu. Povinný pred súdom zatajil výplatu odchodného vo výške 19. 055,90 Eur, o ktorom nemal vedomosť ani jeho právny zástupca. Povinný nepreukázal v konaní žiadnu iniciatívu v hľadaní práce.
4. K odvolaniu povinného predložil vyjadrenie aj navrhovateľ, ktorý je toho názoru, že súd zistil úplne a správne skutočný stav veci. K tvrdeniam povinného uviedol, že povinný zavádzal súd, pretože mal vedomosť o jeho prijatí na vysokú školu. K tomu, že odišiel do výsluhového dôchodku sám sa dobrovoľne vzdal dobre plateného miesta, pretože si mal byť vedomý toho, že bude mať nejakú vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom, len sa neustále vyhováral na pojednávaniach, že si potrebuje oddýchnuť a pod. Myslí si, že je ešte dosť mladý na to, aby nikde nepracoval a vyplateným odchodným vo výške 19.055 Eur sa mu značne zvýšila jeho životná úroveň aj v prípade, kedy si k výsluhovému dôchodku každý mesiac vyčlenil 1.000 Eur. Jeho matka by tak isto mohla odísť do výsluhového dôchodku o čo sa už aj pokúša a snaží sa to riešiť, no nie preto, lebo sa jej nechce pracovať, ale preto, že sa momentálne zhoršuje jej zdravotný stav s súvislosti s jej onkologickým ochorením a preto je nútená hľadať si nové zamestnanie, aby sa o nich mohla postarať. Povinný mu vyčíta nejaké strihanie, pričom kým žil ešte s nimi v spoločnej domácnosti, tak ho sám posielal aspoň 2x do mesiaca, nech si dá vlasy do poriadku, pretože mu veľmi rýchlo rastú. Neustále sa vyhovára, že si nevie nájsť zamestnanie, pretože pracoval a stále pracuje vo firme zaťa jeho priateľky, no aj túto skutočnosť stále popieral. Pracovnú zmluvu oficiálne mal len v období od 1.7. do 31.8.2021. Keď prišiel rozsudok zo súdu, záhadne zrušil aj pracovnú zmluvu, no aj tak si tam dal napísať príjem ani nie 300 Eur pričom zarába podstatne viac. Jeho výhovorkám o tom, že mu neostáva na živobytie dopĺňa tým, že behom necelých dvoch rokov si dokázal kúpiť dvoch psov v hodnote 2.000 Eur, chodiť s nimi po výstavách, čo tiež nestojí malé financie, taktiež si spolu s priateľkou kúpili minulý rok 7 árový pozemok a pozemok na pestovanie ovocia a zeleniny. Naďalej stále tvrdil, že všetko kupovala len jeho priateľka, ale na druhej strane potvrdil, že hospodária spoločne a tiež, že sa podieľa a financuje prípadný úver na nové bývanie nakoľko chce uzavrieť manželstvo. Príjem jeho
nastávajúcej priateľky je cca 1.400-1.500 Eur. Vo vzťahu k jeho nájomnému bytu uviedol, že povinný po odchode so spoločnej domácnosti im navrhol, aby predali dom, tak jeho matka nemala inú možnosť, len si určitú finančnú časť požičať, čím sa zadĺžili, no určite to bolo z jej strany spravodlivé rozhodnutie nakoľko nevedia kde budú potom bývať. Predmetný byt do podnájmu nedá nakoľko ešte nie je bývania schopný a potrebuje značné úpravy a nedá ho zničiť ešte viac. Z vyjadrenia povinného je zjavné, že svoje odvolanie písal so svojou právnou zástupkyňou, ktorá ho v tomto procese doteraz nezastupovala, a preto nemá vedomosť a nemôže vedieť ako prebiehali súdne pojednávania a čo všetko tam bolo riadne vysvetlené a preukázané a tiež ak si povinný dovolí financovať niekoho, kto bude musieť dochádzať takmer 500 km na súdne pojednávanie do Michaloviec, tiež svedčí o tom, že finančne na tom nie je zle. Myslí si, že počas dvoch rokov konania bolo všetko dôsledne prešetrené a preto navrhuje, aby odvolací súd odvolanie zamietol. V prílohe pripojil výpis z katastra nehnuteľností, výpis z listu vlastníctva č. 1711 o vlastníctve pozemkov partnerky povinného. Súčasne pripojil potvrdenie, že v akademickom roku 2021/2022 je študentom druhého ročníka bakalárskeho štúdia v dennej forme na Fakulte elektrotechniky a informatiky Technickej univerzity v Košiciach s dĺžkou akademického roka od 1.9.2021 do 31.8.2022.
5. Povinný v odvolacej replike pokladá za potrebné vyjadriť sa iba k niekoľkým výslovne klamlivým a skresleným skutočnostiam, ktoré neprehliadnuteľne smerujú k vytvoreniu negatívneho obrazu o ňom, sú motivované matkou navrhovateľa, ktorá sa nedokázala vyrovnať s rozvodom manželstva a s tým, že žije a má vzťah s inou ženou, čo má za následok nenávistné prejavy. Nie je pravdou, že by pracoval a pracuje vo firme zaťa jeho priateľky. Pracoval tam síce, ale len krátkodobo pri zbere úrody. Jeho družka je zamestnaná na polícii ako psovod a preto samozrejme, že z dôvodu svojho zamestnania chová psov, s čím sa spájajú aj účasti na výstavách a súťažiach. Navrhovateľ tiež poukazuje na to, že s družkou nadobúda nehnuteľnosti, k čomu predložil listy vlastníctva. Tie však bez pochybností nasvedčujú tomu, že nehnuteľnosti patria do výlučného vlastníctva jeho družky a odporujú tvrdeniam navrhovateľa, že na nehnuteľnostiach vlastnícky patriacich participuje. Pokiaľ ide o družstevný byt navrhovateľa, na ktorý poukázal a ku ktorému navrhovateľ podal vysvetlenie, je nútený uviesť, že tieto vysvetlenia navrhovateľa nie sú akceptovateľné naproti jeho námietkam v tomto ohľade, pretože sa zakladajú na skutočnostiach, ktoré sú neisté, mohli by, ale aj nemuseli nastať. So svojim deťmi sa nestretáva, pre ich odmietavý postoj k nemu, najmä zo strany navrhovateľa. Ich názory sú výsledkom manipulácie zo strany matky a jej otca, ktorí cieľavedome vytvárajú o ňom nadmieru negatívny obraz. Navrhovateľ sa správal ku nemu provokačne, mal v úmysle vyvolať u neho fyzický útok. Z tohto dôvodu pokladal za rozumnejšie takýmto stretnutiam sa radšej vyhnúť a neprehlbovať ešte viac konflikty, ktoré v rodine vznikli v súvislosti s rozpadom manželstva. O prijatí navrhovateľa na vysokú školu ho nikto neinformoval. Pokladá za veľmi nesprávne, keď matka účelovo vedie deti k nepriateľstvu voči nemu ako pomstu za to, že sa s ňou rozišiel. Obzvlášť citlivé je to u maloletej dcéry, ktorá je zo situácie zmätená. Domnieva sa preto, že vyjadrenie navrhovateľa v ničom podstatnom nevyvrátilo dôvody jeho odvolania.
6. Ďalšie vyjadrenia doručené neboli.
7. Konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa § 154 a nasledujúcich CMP.
8. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (CSP), ak tento zákon neustanovuje inak.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 CSP a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ust. Zákona o rodine a zákonne vo veci rozhodol, pričom v odôvodnení sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré tvorili podklad jeho rozhodnutia a s jeho závermi sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd. Povinný v odvolaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery súdu prvej inštancie, pričom jeho odvolacia argumentácia je totožná s obranou v konaní na súde prvej inštancie,
s ktorou sa súd v napadnutom rozsudku vysporiadal. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech resp. nevyhovenie návrhu. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Úvahy súdu prvej inštancie týkajúce sa posúdenia návrhu na určenie vyživovacej povinnosti nie sú svojvoľné, ale vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe aj odvolacieho súdu. Zároveň je potrebné podotknúť, že ani pri rešpektovaní vyšetrovacej zásady súd nemusí vykonať všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy, pretože výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde a s poukazom na čl. 10 ods. 1 a 2 základných princípov, z ktorého vyplýva, že dôkazy a tvrdenia účastníkov hodnotí súd podľa vlastnej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú silu. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje i právomoc súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/2003). K odvolaciemu dôvodu povinného, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, odvolací súd podotýka, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
11. Na zdôraznenie správnosti napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v tomto prejednávanom prípade určenie výšky vyživovacej povinnosti zodpovedá zákonným kritériám určovania výživného vyplývajúcich zo zákonných ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku. Odvolací súd konštatuje, že pri rozhodovaní o výživnom sa použijú zásady citované v ust. § 62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že kritériami určovania rozsahu výživného sú popri odôvodnených potrebách dieťaťa aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. Pri určovaní konkrétneho rozsahu výživného je preto potrebné vychádzať predovšetkým z toho, aká peňažná suma je mesačne potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby, ako sú šatstvo, bielizeň, náklady na bývanie, ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t. j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením súdu prvej inštancie vo vzťahu k možnostiam a schopnostiam otca plniť si vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu v súlade s uplatneným princípom potencionality vyplývajúcim z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré rozšírilo východiská zisťovania a posudzovania možností, schopností a majetkových pomerov rodičov aj o zisťovanie tzv. potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity, to znamená, že súd je povinný prihliadať aj k zjavne nevyužitým schopnostiam povinného rodiča. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti preto nie je smerodajné, aký príjem rodič v skutočnosti dosahuje, alebo či vôbec pracuje, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a podobne. Následkom princípu potencionality (ak sa nepreukáže ospravedlniteľný dôvod) je skutočnosť, že súd pri určovaní výšky výživného vychádza z potenciálneho príjmu, t.j. príjmu pred zmenou zamestnania, príjmu, aký by dosahoval vo vyššie ohodnotenej pozícii, z príjmu, ktorý dosahoval pred rozviazaním pracovného pomeru, resp. z majetkových pomerov, ako by obsahovali predmetné majetkové podstaty predtým, než sa vzdal majetkového prospechu. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že žiaden účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje povinnosť pracovať a ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená, prípadne pracovať na pozícii alebo v zamestnaní zodpovedajúcom predstavám povinného rodiča. Zákon taktiež nestanovuje percentuálnu výšku vyživovacej povinnosti v závislosti od príjmu rodiča, okrem minimálnej sumy výživného ( ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine ). Každý rodič má ale povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojich detí, a teda usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k deťom nebolo ohrozené. Všeobecne možno konštatovať, že pokiaľ rodič plánuje zmenu, či už v oblasti zamestnania, bývania, investícií či počtu vyživovacích povinností, musí mať na zreteli vždy už existujúce vyživovacie povinnosti tak, aby ich plnenie žiadnym spôsobom neohrozil, a to aj s predpokladom neustále sa zvyšujúcich potrieb detí, preto si každý rodič musí uvedomovať svoju rodičovskú zodpovednosť a primerane tomu prispôsobiť i
svoj osobný život, a teda vynaložiť zvýšené úsilie na dosiahnutie adekvátneho príjmu na zabezpečenie odôvodnených potrieb všetkých vyživovaných osôb.
12. Odvolací súd neupiera právo povinného na odchod do výsluhového dôchodku ( hoc aj skôr ), avšak považuje za potrebné pripomenúť, že pokiaľ rodič plánuje zmenu, či už v oblasti zamestnania, bývania, investície, či počtu vyživovacích povinností, musí mať na zreteli vždy už existujúce vyživovacie povinnosti tak, aby ich plnenie žiadnym spôsobom neohrozil, a to aj s predpokladom neustále sa zvyšujúcich potrieb detí. V tejto súvislosti taktiež poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý okrem toho, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť, z čoho vyplýva, že každý rodič je povinný usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k deťom nebolo ohrozené. Uvedeným sa súd prvej inštancie riadil pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa s prihliadnutím na zárobkové a majetkové pomery oboch rodičov, starostlivosť poskytovanú matkou navrhovateľa ( príjem matky navrhovateľa bod 11. a povinného bod 13. odôvodnenia rozsudku ), čo následne dostatočne vysvetlil a ustálil tak výšku vyživovacej povinnosti. Preto len samotné poukazovanie na svoje výdavky neznamená, že súd musí tieto výdavky akceptovať a uprednostniť ich pred plnením vyživovacej povinnosti. Každý rodič si musí uvedomovať svoju rodičovskú zodpovednosť a primerane tomu prispôsobiť i svoj osobný život, a teda vynaložiť zvýšené úsilie na dosiahnutie adekvátneho príjmu na zabezpečenie odôvodnených potrieb všetkých vyživovaných osôb. Neobstojí preto argumentácia povinného, ktorý celú situáciu vníma jednostranne poukazujúc na to, že mu pri úhrade výdavkov pomáha priateľka, prípadne mu ostáva minimálna suma, pričom povinný pred úhradou výživného na navrhovateľa evidentne uprednostňuje svoje výdavky, ktoré všetky označuje za nevyhnutné. Podľa ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Odvolací súd preto konštatuje, že povinným deklarovaný príjem 947 Eur pri zohľadnených výdavkoch 919,50 Eur je zjavne nepravdepodobný, keďže má vyživovaciu povinnosť aj k maloletej dcére. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s jednorázovým príjmom povinného ( odchodné vo výške 19.055,90 eur ) konkrétne v bode 34, 36, 38 odôvodnenia rozsudku, ktorý považoval spolu s ostatnými za jeho príjem v rozhodnom období. Okolnosť, že o výške odchodného a výsluhového dôchodku bolo rozhodnuté služobným úradom až s časovým odstupom nepovažuje odvolací súd za argument majúci vplyv na výšku jeho vyživovacej povinnosti, pričom povinný v služobnom pomere trvajúcom 23 rokov musel mať nepochybne vedomosť o obvyklej dĺžke rozhodovania služobného úradu o týchto nárokoch. V súvislosti s odvolacou argumentáciou povinného, ktorý uviedol, že nemožno spravodlivo žiadať, aby od nástupu do dôchodku sa zamestnal a prijal hocijakú prácu, aby si zvýšil dôchodok, je opäť na tomto mieste nutné poukázať na princíp potenciality, pričom povinný nepreukázal existenciu objektívnych prekážok brániacich mu vo využití jeho schopností, pretože je v produktívnom veku bez závažnejších zdravotných ťažkostí. Za tejto situácie sa odvolacia námietka otca ohľadne nesprávnej aplikácie princípu potencionality javí skutkovo aj právne irelevantná. Nepochybil súd prvej inštancie, ak sa bližšie nezaoberal výdavkami na maloletú dcéru povinného, pretože tieto boli predmetom konania o rozvod manželstva rodičov detí a úpravy rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu manželstva. Pokiaľ mal povinný výhrady vo vzťahu k určenej vyživovacej povinnosti na maloletú dcéru, priestor na jeho argumentáciu bol práve v tomto konaní. Napokon teda ani odvolacia argumentácia povinného vo vzťahu k neporovnaniu pomerov medzi navrhovateľom a jeho sestrou nie je dôvodná, nakoľko výdavky navrhovateľa vzhľadom na jeho vek, pohlavie, štúdium, záujmovú činnosť, koníčky, starostlivosť o vlasy a telo ( hygiena, kozmetika ) a pod. sú úplne rozdielne, vyplývajúce z ich odlišnej životnej situácie. Ak súd prvej inštancie nepožiadal o vyjadrenie resp. vysvetlenie povinného k otázke rodičovskej dohody o výške výživného na mal. dcéru, je potrebné uviesť, že povinný bol v konaní právne zastúpený a v priebehu konania mal dostatok priestoru na zaujatie stanoviska písomnou alebo ústnou formou, čo umožňuje charakter mimosporového konania. Záverom dodáva, že ani okolnosť neprenajímania bytu ( vlastníkom, ktorého je stavebné družstvo ) nezbavuje povinného jeho vyživovacej povinnosti.
13. Podľa názoru odvolacieho súdu určené výživné zodpovedá potrebám plnoletého dieťaťa a nezistil okolnosti na strane povinného, ktoré by odôvodňovali určenie výživného nižšou sumou za rozhodné obdobie. Nestotožnil sa s námietkami povinného týkajúcimi sa jeho finančných a majetkových pomerov, pretože jeho povinnosťou je podieľať sa na výžive dieťaťa. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu konania dospel k záveru, že určené výživné súdom prvej inštancie je vzhľadom na citované ustanovenia v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady primerané a korešpondujúce skutkovému stavu zistenému súdom prvej inštancie a poznamenáva, že podiel matky, na ktorý poukazuje povinný, na výživnom je porovnateľný s jeho
podielom, pretože o dieťa sa osobne stará matka a dobrovoľne si voči nemu plní vyživovaciu povinnosť v rozsahu svojich schopností. Odvolací súd je toho presvedčenia, že povinný bol schopný v uvedenom období zabezpečiť si dostatok prostriedkov na uspokojovanie vlastných potrieb v rozsahu minimálne bežného štandardu, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard umožnil aj svojmu plnoletému dieťaťu, čo je v súlade s požiadavkou, že deti, ktorých rodičia nežijú spolu majú mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov ešte existovalo.
14. Odvolací súd sa stotožnil aj so súvisiacim výrokom o dlžnom výživnom, ktorý je vecne správny a zákonný a nakoľko povinný voči tomuto výroku žiadne odvolacie argumenty nevzniesol, odvolací súd nepovažoval za potrebné sa ním bližšie zaoberať, poukazujúc na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa v plnosti stotožňuje.
15. Pretože súd prvej inštancie vo veci správne a zákonne rozhodol, odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, podľa ods. 2 tohto ust. sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením a doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku ďalšie dôvody.
16. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).