Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/300/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, Piešťany, Teplická 7434/147, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., IČO: 47 234 679, so sídlom Trenčín, Piaristická 25, proti žalovanému: V. R., nar. X.X.XXXX, bytom E., G. XXX/XX, o zaplatenie 1.451,05 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 7C/153/2014-29 zo dňa 10.2.2015 - v zamietajúcej časti, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou súd vo zvyšku žalobu zamietol ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak že, odporca (akt. žalovaný) je povinný zaplatiť navrhovateľovi (akt. žalobcovi) 172,49 Eur, spolu s vyčísleným ročným úrokom z omeškania vo výške 25,09 Eur, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 172,49 Eur od 9.4.2014 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd návrh (akt. žalobu) zamietol, odporcovi (akt. žalovanému) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (akt. žalobcovi) trovy konania v sume 87,- Eur, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 52 ods. 1, 3, 4, 53 ods. 3 (v znení ku dňu uzavretia zmluvy), § 879l, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. g), 3 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení k dňu uzavretia zmluvy, s poukazom aj na procesné ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 24.4.2009 žalobca uzatvoril so žalovaným úverovú zmluvu č. 3904080799, na základe ktorej poskytol žalovanému úver na nákup spotrebného tovaru vo výške 2.500,- Eur. V zmluve sa dohodli na splatení úveru formou 60 splátok vo výške 67,50 Eur mesačne, ročnú úroková sadzba úveru 35,65 % (správne 20,63 %), RPMN 42,8 % (správne 23,60 %). Žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 2.327,51 Eur. Žalovaná suma 1.451,05 Eur pozostáva z istiny úveru 101,58 Eur, z úroku 68,41 Eur, zo zosplatnenej istiny 1.281,06 Eur.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že sa jedná o spotrebiteľský úver a na právny vzťah je nutné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka. Úverová zmluva zo dňa 24.4.2009 neobsahuje zákonom predpísané záležitosti podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., neobsahuje údaj o výške, počte a termíne

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd priznal žalobcovi len istinu vo výške 172,49 Eur, ako rozdiel celkovej výšky úveru 2.500,- Eur a sumy uhradenej žalovaným 2.327,51 Eur. Z priznanej sumy 172,49 Eur je kapitalizovaný ročný úrok z omeškania za obdobie od 10.8.2012 do 8.4.2014 suma 25,09 Eur, ktorú žalobcovi priznal. Priznal úrok z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 172,49 Eur od 9.4.2014 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol. Úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania titulom súdneho poplatku 87,- Eur v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

5. Proti tomuto rozsudku výlučne v časti zamietnutia žaloby podal žalobca odvolanie prostredníctvom svojho advokáta, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť, tak že žalobe súd v celom rozsahu vyhovie. Poukázal na odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b), d), a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) a f) Občianskeho súdneho poriadku. Argumentoval tým, že náležitosti zmluvy sú v súlade s § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (výška splátky je uvedená v políčku číslo 35). V splátke je započítaná istina a úrok, výšku ktorého klient zistí v súlade s ustanovením úverových podmienok Hlava 5 § 1. Úverové zmluvné podmienky sú neoddeliteľnou súčasťou predmetnej úverovej zmluvy tak ako je uvedené na lícnej strane zmluvy. Súd nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri písaní odôvodnenia a neuviedol hlavné dôvody zamietavého rozhodnutia, resp. ich nerozpísal do takej miery ako sa pri odôvodnení rozhodnutia vyžaduje. Nedodržanie týchto požiadaviek má mať za následok zrušenie súdneho rozhodnutia Ústavným súdom SR z dôvodu porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Na podporu svojich argumentom poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04 a rozhodnutia ESĽP Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994, Hiro Balani c. Španielsko z 9.12.1994, Georgiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2. 1998.

6. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

7. Keďže v zmysle § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, s poukazom na čl. 2 ods. 1 podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, odvolací súd posudzoval podmienky pre podanie odvolania v zmysle v čase jeho podania účinného Občianskeho súdneho poriadku.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), b), d), f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. a/, d/, f/, h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.

9. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1.451,05 Eur, úrok z omeškania 210,84 Eur, úrok z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 1.451,05 Eur od 9.4.2014 do zaplatenia. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel (suma 172,49 Eur, úrok z omeškania 25,09 Eur, úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 172,49 Eur od 9.4.2014 do zaplatenia (odvolaním nenapadnuté) a vo zvyšku (suma 1.278,56 Eur, úrok z omeškania 185,75 Eur,

úrok z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 1.278,56 Eur od 9.4.2014 do zaplatenia) žalobu zamietol (odvolaním napadnuté), z dôvodu, že úver je bezúročný a bez poplatkov.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu čiastočne zamietol a (v závislom výroku) žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že žalobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch s tým, že výšku úroku klient zistí v Hlave 5 § 1 úverových podmienok, a že rozsudok nemá jasné a presvedčivé odôvodnenie.

11. Odvolací súd vyzval strany v zmysle § 382 CSP, aby sa vyjadrili k použitiu ustanovení § 4 ods. 2 písm. g), i), § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení k 24.4.2009, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení k 24.4.2009, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

12. Žalobca sa na výzvu súdu v zmysle § 382 vyjadril podaním zo dňa 9.2.2017 a zo dňa 1.3.2017, v ktorých uviedol, že nevidí dôvod na použitie § 4 ods. 2 písm. g) a h) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie bol ex offo povinný skúmať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a keďže nejudikoval absenciu citovaných náležitostí, musel mať preukázané, že tieto náležitosti zmluva obsahuje. Preto odvolací súd nemôže aplikovať v danom spore predmetné ustanovenia, keďže je viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi a zároveň žalobca v podanom odvolaní nenamieta absenciu procesných podmienok. Poukázal na to, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru jednoznačne vyplýva z bodu 44 zmluvy (lehota 60 mesiacov po poskytnutí úveru). Žalobca použil objektívne zistiteľné kritériá, podľa ktorých spotrebiteľ musí vedieť, kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru, a spotrebiteľ touto informáciou disponuje. Aj v prípade, ak by zmluva neobsahovala náležitosť - konečná splatnosť úveru, absencia tejto náležitosti by nemohla spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, takúto sankciu by v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 zo dňa 9.12.2016, bolo nutné považovať za neprimeranú. Na podporu uvedeného citoval bod 69, 71, 72, 73 citovaného rozsudku a poukázal na článok 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“). Ďalej uviedol, že náležitosť konečná splatnosť úveru nie je uvedená v článku 10 ods. 2 citovanej smernice, čo podľa neho znamená, že táto smernica obsahuje úplnú harmonizáciu pokiaľ ide o náležitosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere uvedené v článku 10 ods. 2 citovanej smernice a citovaná náležitosť nemôže byť považovaná za obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa žalobcu citovaná smernica obsahuje úplnú harmonizáciu pokiaľ ide o náležitosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere uvedené v článku 10 ods. 2 citovanej smernice, členské štáty nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej úprave vyžadovať náležitosti nad rámec náležitostí uvedených v článku 10 ods. 2 citovanej smernice. Ročná úroková sadzba je v zmluve dojednaná vo výške 20,63 % (bod 37 zmluvy), ktorá v porovnaní s priemernými úrokovými mierami zo spotrebiteľských úveroch podľa štatistických údajov NBS (10,9816 %, resp. 10,7998 %) nie je v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka a nejedná sa o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Použitie ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. považuje za adekvátne, avšak má za to, že je v súlade s týmto ustanovením, ak v úverovej zmluve bola uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov spoločne. V zmluve je uvedená mesačná splátka v bode 35 vo výške 2.033,51 Sk/67,50 Eur. S poukazom čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice podľa neho nepochybne vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa, pričom v takejto splátke sú všetky položky (istina, úroky a prípadné dodatočné náklady) uvedené spolu. Rozpis jednotlivých položiek každej splátky sa uvádza v amortizačnej tabuľke, ktorá nie je súčasťou zmluvy a veriteľ má povinnosť ju vydať až na základe žiadosti dlžníka a zároveň v prípade amortizácie istiny. Ak by každá splátka musela obsahovať jednotlivé položky (istina, úrok či iný náklad), zmluva by v tejto časti nebola zrozumiteľná a stručná. Na podporu uvedeného poukázal na citovaný body 52, 53, 54, 55, 56,57, 58, 59 citovaného rozsudku. Má za to, že smernica obsahuje úplnú harmonizáciu pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o úvere uvedené v článku 10 ods. 2, členské štáty nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej úprave vyžadovať náležitosti nad rámec náležitostí v článku 10 ods. 2 smernice. Ďalej uviedol, že aj keď zmluva neobsahuje termín splatnosti každej splátky uvedením

konkrétneho dátumu, je možné zo zmluvy objektívne možné, aby spotrebiteľ bol schopný určiť termín splatnosti každej splátky (počet splátok 60 a termíny splatnosti splátok uvedené v bode 41.

13. Žalovaný na výzvu súdu v zmysle § 382 nereagoval.

14. Podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere v znení ku dňu uzavretia zmluvy, zmluva okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru.

15. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere v znení ku dňu uzavretia zmluvy, zmluva okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

16. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že zmyslom tohto ustanovenia, a to bol aj zámer zákonodarcu, je aby z rozpisu splátok bolo jednoznačné, koľko činí splátka istiny, koľko splátka úrokov a koľko splátka poplatkov. Prejednávaná úverová zmluva obsahuje údaj len o celkovej výške splátky, bez jej špecifikácie na istinu, úroky a iné poplatky.

17. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere v znení ku dňu uzavretia zmluvy, pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

18. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, profesionálne znalý podnikateľ dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

19. Je nesporné, že citované ustanovenie § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má za účel - cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 4 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda je donútiť dodávateľov

- veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali.

20. Výklad a aplikácia ust. § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 4 ods. 3 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

21. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 24.4.2009 Zmluvu o úvere č. 3904080799, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2.500,- Eur. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť v 60 mesačných splátkach po 67,50 Eur. Ročná percentuálna miera nákladov bola dojednaná vo výške 23,60 % a priemerná hodnota RPMN 17,91 %, ročná úroková sadzba 20,63 %. Žalovaný zaplatil žalobcovi z poskytnutého úveru sumu 2.327,51 Eur (čo vyplýva z predloženého splátkového kalendára na č.l. 13-14 spisu). Výzvou zo dňa 26.7.2012 žalobca vyzval žalovaného k splateniu celého úveru vo výške 1.621,98 Eur do 15 dní od odoslania výzvy (odoslané žalobcovi dňa 30.7.2012). Podľa Hlavy V § 1 posledná veta Úverových zmluvných podmienok výška úroku sa zistí ako rozdiel súčinu výšky mesačnej splátky zníženej o výšku poplatku za vedenie úverového účtu a v prípade poistenia o výšku úhrady za poistenie a počtu splátok a výšky poskytnutého úveru.

22. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch a správne vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru hoci bez citácie (iba odkazom) na § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané, že predmetná úverová zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť, t. j. údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzavretia zmluvy), avšak neuviedol odkaz na správne znenie citovaného zákona (ku dňu uzavretia), iba nesprávne znenie § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2007 (o ročnej percentuálnej miere nákladov). Pritom ani neuzavrel, že by úverová zmluva tento údaj (RPMN) neobsahovala (čo ani podľa odvolacieho súdu nevyplýva z obsahu úverovej zmluvy). Odvolateľ namietol, správny záver súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, s argumentom, že výška splátky je uvedená v políčku číslo 35 a v splátke je započítaná istina a úrok, výšku ktorého klient zistí v súlade s ustanovením úverových podmienok Hlava 5 § 1, pričom úverové zmluvné podmienky sú neoddeliteľnou súčasťou predmetnej úverovej zmluvy tak ako je uvedené na lícnej strane zmluvy.

23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia odvolací súd dopĺňa, že zákon ukladá povinnosť v zmluve rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti a to splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov, za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií a prehľadu pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere kumulatívne obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru, nie je svojvoľné, ale prestavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Odvolací súd má za to, že citované ustanovenie nemožno naplniť tým, že veriteľ mimo obsahu samotnej písomnej zmluvy o úvere, ktorá má obsahovať náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch (vrátanie písm. i/) hoc aj odkazom na obsah Úverových zmluvných podmienok (Hlava 5 § 1), ako súčasti úverovej zmluvy, a žalovaný svojím podpisom potvrdil, že sa oboznámil s Úverovými podmienkami. Tieto ale nie sú podpísané účastníkmi zmluvy (ani žalobcom ani žalovaným), a teda ani nespĺňajú podmienku písomnej formy, ktorá musí byť zachovaná vo vzťahu k podstatným obsahovým náležitostiam zmluvy (§ 4 ods. 2 písm. i/ zákona o spotrebiteľských úveroch).

24. Ďalej odvolací súd konštatuje, že predmetná úverová zmluva neobsahuje ani údaj o konečnej splatnosti úveru, t. j. neobsahuje dátum poslednej splátky úveru, pričom tento údaj je podstatnou náležitosťou s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch. Účelom zavedenia uvedenej náležitosti zmluvy o úvere bolo docieliť to, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný v akých termínoch, kedy a v akej výške a ako dlho je povinný si plniť svoje povinnosti. Konečná splatnosť musí byť určená konkrétne tak, aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi. Pritom údaj o počte splátok 60 nespĺňa požiadavku citovaného zákonného ustanovenia o konečnej splatnosti úveru.

25. S poukazom na znenie § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch odvolací súd konštatuje, že už len jeden chýbajúci údaj v zmysle § 4 ods. 2 citovaného zákona, v tomto prípade písm. g) a i) má za následok, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, tak ako to už správne uzavrel súd prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 172,49 Eur ako rozdiel sumy poskytnutého úveru vo výške 2.500,- Eur a sumy uhradenej žalovaným žalobcovi vo výške 2.327,51 Eur (čo žiadna zo strán nespochybnila). Postup súdu prvej inštancie, keď žalobu v časti sumy 1.278,56 Eur ako nedôvodnú zamietol je správny. Čo je príslušenstvom pohľadávky vyplýva z § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok za omeškanie a náklady spojené s jej uplatnením. Záväzkovým právnym vzťahom je právny vzťah z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 Občianskeho zákonníka). Pohľadávkou v zmysle tejto zákonnej definície je peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene (v zmysle nároku na sankcie pre omeškanie s platením) dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným hlavným záväzkovým vzťahom. Tým, že dlžník včas nezaplatí úroky z istiny dostáva sa do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Prvoinštančný súd teda správne zamietol i požiadavku na zaplatenie úrokov z omeškania 185,71 Eur (8,75 % ročne zo sumy 1.278,56 Eur od 10.8.2012 do 8.4.2014), úrokov z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 1.278,56 Eur od 9.4.2014 do zaplatenia, keďže žalovaný sa nedostal do omeškania ani s úhradou sumy 1.278,56 Eur.

26. V súvislosti s poukazom žalobcu na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (F. L.) zo dňa 9.11.2015 odvolací súd konštatuje, že Okresný súd Dunajská Streda položil prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES č. 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102 EHS (ďalej len Smernica) (v kontexte zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), pričom Súdny dvor EÚ poskytol výklad výlučne Smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), i) a článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.

27. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad ktorý riešia. V zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci, t. j. priamy účinok je v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. V prípadoch, kedy vnútroštátne súdy rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami a nakoľko priamy účinok Smernice neprichádza do úvahy, vnútroštátne súdy musia skúmať, či Smernici môžu priznať nepriamy účinok a teda či môžu vykladať zákon eurokomformne.

28. Od 11. júna 2008, kedy Smernica nadobudla platnosť, museli vnútroštátne súdy ex offo vykladať zákon v súlade so Smernicou. Avšak v danej veci znenie § 4 ods. 2 písm. g) a i), ktoré odvolací súd vo veci aplikoval, obsahoval už zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinný od 14.6.2001, t.j. ešte pred platnosťou Smernice dňa 11.6.2008, konkrétne znenie písm. i) obsahoval citovaný zákona už pôvodnom znení od 14.6.2001 pod písm. a) a znenie písm. g) (konečná splatnosť spotrebiteľského úveru) bolo zavedené do citovaného zákona s účinnosťou od 1.1.2008. Teda v obidvoch prípadoch ešte pred platnosťou Smernice, na výklad ktorej v súvislosti s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15

sa žalobca odvoláva. S ohľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že poukaz žalobcu v tejto veci na výklad citovanej Smernice je irelevantný.

29. S poukazom na záver odvolacieho súdu v odseku 28 je nutné ešte podotknúť, že doterajšia ustálená súdna prax v SR vykladala ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. tak, že zmluva musí obsahovať uvedenie splátky úveru s členením na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, inak sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov (uvedené sa týka aj výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z.). Odvolací súd pri výklade zákona č. 258/2001 Z. z. vychádzal z jazykového výkladu, z ktorého jednoznačne vyplýva potreba členenia splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov, ako aj požiadavka na uvedenie konečnej splatnosti úveru, keď nemohol aplikovať výklad contra legem a zároveň ani porušiť všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty, ktorá je upravená v článku 2 ods. 2 CSP.

30. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu týkajúce sa nejasného a nepresvedčivého odôvodnenia napadnutého rozsudku (s odkazom na na rozhodnutia Ústavného súdu III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04 a rozhodnutia ESĽP Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994, Hiro Balani c. Španielsko z 9.12.1994, Georgiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2. 1998) odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keďže poskytnutý úver je pre absenciu uvádzaných podstatných náležitostí potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej časti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 rozsudok v napadnutej časti (suma 1.278,56 Eur, úrok z omeškania 185,75 Eur, úrok z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 1.278,56 Eur od 9.4.2014 do zaplatenia), včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolaním nenapadnutého), potvrdil.

32. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 , o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

34. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

35. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie

postupom najskôr podľa § 262 v spojení s § 396 ods. 1 o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

36. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .