Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-101-2017.pdf
PDF · 116.98 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/101/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov senátu Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci navrhovateľky: O. B., nar. XX.X.XXXX, bytom N. XXX/XX, O., zastúpená splnomocnenou zástupkyňou: F. B., nar. X.XX.XXXX, bytom ako navrhovateľka, proti povinnému: V. B., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXX/XX, O., t.č. T. XX, O., zastúpený advokátom: JUDr. Ivan Rendek, so sídlom Šafárikova 1522, Galanta, o zvýšenie výživného na plnoleté dieťa, o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 13. decembra 2016, č.k. 5C/500/2015-70, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že s účinnosťou od 17.07.2015 zvyšuje výživné povinného na navrhovateľku zo sumy 19,92 eur na sumu 60,- eur mesačne, ktoré výživné je splatné vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky. Nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 17.07.2015 do 20.08.2017 vo výške 1589,- súd povoľuje povinnému splácať v mesačných splátkach po 45 eur, splatných spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zvýšil s účinnosťou od 17.7.2015 výživné na navrhovateľku zo sumy 19,92 eur mesačne na sumu 100 eur mesačne so splatnosťou vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky (výrok prvý), zročné výživné za obdobie od 17.7.2015 do 31.12.2016 v sume 1.748,30 eur povolil povinnému zaplatiť v splátkach vo výške 35 eur mesačne spolu s bežným výživným s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia (výrok druhý), vo zvyšnej časti návrh zamietol (výrok tretí), čím zmenil rozsudok Okresného súdu Šaľa č.k. 4C/18/2000-15 zo dňa 9.5.2000 v časti výšky výživného a platobného miesta (výrok štvrtý), návrh na zníženie výživného a úpravu styku zamietol (výrok piaty) a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu nárok (výrok šiesty).
2. Rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 62 ods. 1, ods. 2, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1 veta prvá, § 78 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine, vecne dôvodil, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zvýšenie výživného na navrhovateľku je opodstatnené. Vychádzal z toho, že návrhom zo dňa 17.7.2015 sa navrhovateľka domáhala zvýšenia výživného na sumu 150,- eur mesačne s účinnosťou od podania návrhu s odôvodnením, že od rozvodu manželstva jej rodičov sa o ňu stará výlučne matka, zatiaľ čo otec sa o ňu nezaujíma, vyživovaciu povinnosť si neplní, nestretávajú sa, ani spolu nekomunikujú. V konaní mal súd preukázané, že od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti rozsudkom č. k. 4C/18/2000-15 zo dňa 9.5.2000 uplynulo 16 rokov a u navrhovateľky došlo k takej
podstatnej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného. Pri rozhodovaní o zmene výživného súd porovnal okolnosti dôležité pre určenie výživného, tak v dobe skoršieho rozhodnutia, ako aj nového rozhodnutia. V čase ostatnej úpravy výživného mala navrhovateľka tri roky, aktuálne je dospelá a v školskom roku 2016/2017 je študentkou 3. ročníka na strednej odbornej škole, s čím sú nepochybne spojené i zvýšené náklady na štúdium aj na úhradu životných potrieb. V čase ostatnej úpravy výživného otec ako osoba povinná platiť výživné bol dlhodobo nezamestnaný, pracovný pomer s posledným zamestnávateľom rozviazal dohodou a okrem navrhovateľky nemal inú vyživovaciu povinnosť. Aktuálne je zamestnaný u zamestnávateľa M. H. s.r.o. a vyživovaciu povinnosť má len k navrhovateľke. Matka navrhovateľky je zamestnaná s priemerným čistým mesačným príjmom v období od októbra 2014 do septembra 2015 v sume 490,17 eur mesačne. Súd objektivizoval potrebné zvýšenie výživného na úhradu reálnych nákladov navrhovateľky sumou 100,- eur mesačne oproti doterajšiemu výživnému, keď dokazovaním zistil, že navrhovateľka býva s matkou a starým otcom v byte, ktorý je vo vlastníctve starého otca, pričom náklady na bývanie znáša matka so starým otcom v polovici. Navrhovateľka má vzhľadom na príjem matky iba bežné výdavky, a to na stravu sumu 50-60 eur mesačne, drogériu 50,- eur mesačne, kultúru 20,- eur a školské pomôcky podľa aktuálnej potreby. Podľa názoru súdu nie je v prejednávanej veci žiaden dôvod ponechávať pomyselnú ťarchu vynakladania nevyhnutných výdavkov navrhovateľky výlučne na matke. Z okolnosti spolužitia navrhovateľky len s jedným zo svojich rozvedených rodičov tu vyplývala aj obrazná nevýhoda matky navrhovateľky oproti otcovi navrhovateľky, keďže matku bezprostredne uspokojujúcu výdavky navrhovateľky zaťažuje povinnosť prakticky okamžitého reagovania na vzniknuté potreby navrhovateľky, pričom otec si svoj podiel na príslušných výdavkoch môže rozložiť prakticky do mesačných platieb výživného v rámci bežného roka. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že otec nerešpektuje jeho prvoradú povinnosť zo zákona zabezpečovať vyživovaciu povinnosť k dieťaťu. Otec navrhovateľky ako osoba povinná platiť výživné bol v konaní pasívny a nepreukázal (ani netvrdil), že nie je objektívne možné, aby vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, nadanie, zručnosti, pracovné skúsenosti a situáciu na trhu práce dosiahol vyšší ako je ním deklarovaný príjem 84,18 eur mesačne. Preto súd zvýšil výživné na sumu 100,- eur mesačne, ktorú výšku výživného považoval súd za primeranú odôvodneným potrebám navrhovateľky a schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom povinnej osoby berúc do úvahy zásadu, že životná úroveň detí a rodičov má byť rovnaká. Vzhľadom k tomu, že súd zvýšil výživné od 17.7.2015, vznikol povinnému ( ktorý v uvedenom období neuhradil žiadnu sumu), na výživnom nedoplatok za uvedené obdobie od 17.7.2015 do 31.12.2016 vo výške 1.748,30 eur ktorý mu súd povolil zaplatiť v pravidelných mesačných splátkach po 35,- eur spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok.
3. O vzájomnom návrhu povinného, ktorým sa domáhal zníženia výživného na sumu 10,- eur mesačne a úpravy styku bez doprovodu, súd rozhodol tak, že návrh na zníženie výživného zamietol a to z rovnakých dôvodov, pre ktoré súd rozhodol o zvýšení výživného, a pokiaľ ide o vzájomný návrh povinného na úpravu styku, tento zamietol vzhľadom k tomu, že navrhovateľka je dospelá. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 52 CMP
4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie povinný a to čo do výšky zvýšeného výživného, čo do výroku, ktorým bol zaviazaný uhradiť zročné výživné a napokon v časti náhrady trov konania. Odvolanie odôvodnil neúplne zisteným skutočným stavom veci ohľadom jeho možností a schopností, keď povinný pracuje pre spoločnosť M. H., s.r.o., s miestom výkonu práce v Z. a jeho čistý mesačný príjem je cca 84,18 eur, pričom za prácou musí cestovať, nakoľko jeho zamestnávateľ mu cestovanie nezabezpečuje a preto vynakladá na cestovné mesačne 76,80 eur (3,90 eur za cestu Šaľa - Devínska Nová Ves x 2 za cestu tam a naspäť a po Z. platí 0,90 eur x 2 za cestu tam a naspäť), ktoré skutočnosti okresnému súdu povinný aj preukázal. Je pravdou, že po odrátaní výdavkov na cestovanie do práce je jeho čistá mzda prakticky minimálna, avšak keďže v rokoch 2012 - 2014 bol vo výkone trestu odňatia slobody a tiež vzhľadom na jeho vek, mal prakticky nulovú možnosť zamestnať sa. Keď sa mu potom naskytla aspoň táto možnosť práce, rozhodol sa ju využiť, aby nestratil pracovné návyky, keďže stále dúfa, že sa mu raz naskytne lepšia práca. Toto všetko chcel súdu uviesť osobne na pojednávaní dňa 13.12.2016, na ktoré sa však zo zdravotných dôvodov nemohol dostaviť. Preto sa ospravedlnil a dúfal, že súd pojednávanie odročí zvlášť, keď predchádzajúce pojednávanie konané dňa 14.11.2016 bolo odročené práve za účelom jeho výsluchu. Súd preto nesprávne postupoval, keď neakceptoval ospravedlnenie povinného a týmto postupom odňal povinnému možnosť konať pred súdom a tiež neúplne zistil skutočný stav. Ďalej v odvolaní uviedol, že nemá byt a preto bol rád, keď sa mu naskytla možnosť bývať u dobrej známej jeho nebohej matky, ktorá ho u seba ponecháva za symbolickú sumu 10 - 15 eur mesačne s tým, že sa jej snaží pomôcť so všetkými opravami v domácnosti a zároveň mu táto pani zabezpečuje aj stravu.
Odvolateľ poukázal na to, že v konaní bol zastúpený advokátom, ktorého mu určilo Centrum právnej pomoci potom, ako mu bolo priznané právo na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci, čo by centrum neurobilo v prípade, pokiaľ by to jeho finančná situácia neodôvodňovala. Keďže je nemajetný, je zrejmé, že nemá možnosť hradiť súdom určené výživné ani jednotlivé splátky zameškaného výživného. Bol toho názoru, že súd prihliadol len na potreby deklarované navrhovateľkou, avšak žiadnym spôsobom sa v rozhodnutí nevysporiadal so schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi povinného, keď neuviedol, ako sa vysporiadal s ním predloženými dôkazmi, neuviedol, či na ne prihliadol alebo nie a prečo tak neurobil. Súd vôbec nezdôvodnil, akým spôsobom má povinný zo svojho čistého príjmu hradiť určené výživné a rozhodnutie v tomto smere preto odvolateľ považuje za arbitrárne. Súd správne poukázal na to, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov a preto, žiaľ, pokiaľ je životná úroveň povinného nízka, musí sa na nej chtiac či nechtiac podieľať aj jeho dcéra. Príjem povinného v čase posledného rozhodovania o výživnom, ktorý bol dlhodobo nezamestnaný a bez príjmu, v súčasnosti je porovnateľný s príjmom, ktorý dosahuje v súčasnosti po odrátaní výdavkov, ktorý predstavuje 10 eur. Z uvedeného sa domnieva, že na jeho strane nedošlo k žiadnej podstatnej zmene pomerov, ktorá by zvýšenie výživného odôvodňovala, navyše v zmysle súdnej praxe by výživné nemalo presiahnuť sumu z 25% z čistého príjmu, čo u povinného predstavuje približne 21 eur. Súd preto na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže povinný skutočne nemá prostriedky na úhradu zvýšeného výživného. Preto žiadal, aby odvolací súd návrh navrhovateľky zamietol v celom rozsahu a zároveň mu priznal náhradu trov konania.
5. Navrhovateľka sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, ďalej len CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce s ohľadom na rozsah podaného odvolania, keďže tu ide o návrhové konanie (§ 65 CMP v spojení s § 155 CMP), a to bez viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 66 CMP) a bez potreby doplnenia dokazovania pre zistenie skutočného stavu veci dospel k záveru, že odvolanie povinného je čiastočne dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť. 7. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo zvýšenie výživného na návrh plnoletého dieťaťa zo sumy 19,92 eur na 150,- eur mesačne od podania návrhu, a súčasne protinávrh na zníženie výživného zo sumy 19,92 eur na 10,- eur mesačne. Predmetom prieskumu odvolacieho konania je posúdenie, či tu boli splnené podmienky na zvýšenie výživného, ak áno, v akej výške a od akého dátumu a v závislom výroku týkajúcom sa nedoplatku na zročnom výživnom ako aj výroku o trovách konania. 8. Odvolateľ dôvodil, že nesprávnym postupom súdu mu malo byť odňatá možnosť konať pred súdom, avšak dôvodnosť tohto tvrdenia sa v odvolacom konaní nepotvrdila. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok ( v spojení s Civilným mimosporovým poriadkom) priznáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi), a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplývajú z článku 36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ako aj článku 46 Ústavy SR. Povinný vidí porušenie jeho práva v tom, že súd prvej inštancie neakceptoval jeho ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní dňa 13.12.2016 a pojednávanie neodročil, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Z obsahu spisu vyplýva, že súd vo veci vytýčil najskôr pojednávanie na 23.11.2015, pred ktorým povinný požiadal súd o jeho odročenie z dôvodu jeho návštevy v Centre právnej pomoci, nakoľko chce, aby mu bol ustanovený advokát. Súd jeho žiadosť akceptoval a pojednávanie bez prejednania veci odročil na 30.03.2016, kedy bolo pojednávanie zrušené z dôvodu zmeny zákonného sudcu a nový sudca vytýčil termín pojednávania na deň 17.05.2016. Pred pojednávaním povinný opäť požiadal súd o jeho odročenie s odôvodnením, že požiadal Centrum právnej pomoci o zastúpenie. Súd opäť tento dôvod akceptoval a pojednávanie odročil bez prejednania veci s tým, že povinnému oznámil, že jeho účasť na pojednávaní je nutná, zároveň ho súd opätovne vyzval na preukázanie svojich majetkových pomerov ( príjmov, výdavkov, vyživovacích povinností) a to pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Na ďalšie pojednávanie dňa 14.11.2016 sa dostavil za povinného jeho právny zástupca, ustanovený mu Centrom právnej pomoci,
súd preto otvoril pojednávanie a vykonával dokazovanie vo veci s tým, že súd uložil právnemu zástupcovi povinného zabezpečiť jeho účasť na pojednávaní dňa 13.12.2016. Ani na toto ďalšie pojednávanie sa však povinný nedostavil, a dopoludnia v deň pojednávania doručil súdu žiadosť o jeho odročenie „ zo zdravotných dôvodov“, ktorú žiadosť súd vyhodnotil ako nespĺňajúcu podmienky kvalifikovanej žiadosti o odročenie pojednávania pre absenciu dôležitého dôvodu a preto na ňu neprihliadal a vec za prítomnosti splnomocnenej zástupkyne navrhovateľky a právneho zástupcu povinného prejednal a rozhodol. 9. Podľa § 30 CMP, po začatí konania postupuje súd v súčinnosti s ostatnými subjektami konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase prejednaná a rozhodnutá. 10. Podľa § 31 CMP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. 11. Podľa § 157 ods. 1 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania. 12. Podľa § 183 CSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť ( ods. 1). Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať ( ods. 3). Ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla. Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, je povinná uviesť telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ju možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie pojednávania. ( ods. 4). 13. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne pochybenie. V civilnom súdnom konaní majú účastníci právo vyjadriť sa k veci, k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Ich právo vyjadriť sa v konaní sa realizuje možnosťou podávať písomné vyjadrenia ako aj osobne sa vyjadrovať na pojednávaní k vykonaným dôkazom. Odvolací súd mal za to, že súd neodňal povinnému možnosť vyjadriť sa k veci, ale sám povinný svojím prístupom k prebiehajúcemu konaniu sa o túto možnosť pripravil, keď napriek riadnemu predvolaniu sa nedostavil na pojednávanie, pričom žiadosť o jeho odročenie nevypravil s náležitosťami, ktoré zákon vyžaduje. Ako dôvod uviedol iba všeobecne zdravotné dôvody, bez doloženia lekárskej správy ( záznam o poskytnutí lekárskej prvej pomoci predložil až v odvolacom konaní, avšak nevyplýva z nej dátum vyšetrenia). Súd prvej inštancie nemal teda žiadny zákonný dôvod, aby takúto žiadosť o odročenie pojednávania akceptoval, o to viac, že na pojednávaní bol povinný zastúpený právnym zástupcom. Postup súdu prvej inštancie tak bol preto v súlade s právnymi predpismi a povinnému nebolo odňaté právo konať pred súdom, naopak odročenie pojednávania dňa 13.12.2016 by bolo v rozpore nielen s § 183 CSP ale aj s požiadavkou čo najrýchlejšieho prejednania a rozhodnutia veci zakotvenou v čl. 12 CMP ako aj § 30 CMP. Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného uzavrel, že tento argument odvolateľa bol nepodložený. 14. V ďalšom výhrady odvolateľa vychádzali z jeho presvedčenia, že súd ( práve z dôvodu neodročenia pojednávania za účelom výsluchu povinného) neúplne zistil skutočný stav veci, ale ani v tomto nemožno dať odvolateľovi za pravdu. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu bol toho názoru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam rozhodným pre posúdenie splnenia podmienok na zvýšenie výživného, a takto zistený skutočný stav odvolací súd aj v celom rozsahu preberá. Ani v odvolaní totiž povinný neuviedol ohľadom jeho majetkových pomerov ( ktorých nedostatočné zistenie je tu namietané) nič nové, čo by nebol bral do úvahy už súd prvej inštancie. Odvolací súd však zároveň musel konštatovať, že okresný súd napriek tomu, že vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočného stavu, dospel k nesprávnemu záveru, že ním určená výška zvýšeného výživného 100,- eur zodpovedá možnostiam a schopnostiam povinnej osoby. 15. Konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám, schopností starať sa o seba a podobne. Na strane oprávneného sa tiež skúmajú jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia a počet iných osôb povinných poskytovať výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet nimi vyživovaných osôb a výška takéhoto výživného ako i vyživovacia povinnosť iných povinných voči týmto osobám. Na strane povinného sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda nielen faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný
stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov. 16. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že naposledy bola vyživovacia povinnosť otca voči navrhovateľke určená v sume 19,92 eur (600,- Sk) mesačne pri rozvode jej rodičov a to rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 4C/18/2000-15 zo dňa 9.5.2000, kedy mala navrhovateľka 3 roky. Odvtedy uplynulo 16 rokov a súd prvej inštancie tak mal bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že za uplynuté obdobie došlo na strane navrhovateľky k takej podstatnej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného. S týmto záverom sa stotožňuje aj odvolací súd, keďže navrhovateľka, ktorá bola v r.2000 v predškolskom veku, medzičasom nastúpila na povinnú školskú dochádzku, aj ju ukončila a pokračovala v štúdiu na strednej odbornej školy v odbore kaderníčka, kde jej vznikajú výdavky na školské pomôcky cca 30-40 eur mesačne, musí tiež zakupovať na prax oblečenie, mimo toho má pravidelné výdavky na bývanie, uhrádzané matkou a starým otcom a tiež bežné výdavky na stravu, oblečenie, hygienu a pod.. Všetky výdavky jej podľa aktuálnych možností uhrádza iba matka, keďže povinný sa o navrhovateľku vôbec nezaujíma. Navrhovateľka z dôvodu denného štúdia, ktorým sa pripravuje na budúce povolanie, nie je schopná vlastnou prácou zabezpečovať príjmy na pokrytie svojich výdavkov a preto je zatiaľ odkázaná napriek jej plnoletosti, na výživu rodičov. Vyživovacia povinnosť otca rovnako ako matky, teda trvá, pričom zároveň je nepochybné, že výživné v sume 19,92 eur zo strany otca už nezodpovedá odôvodneným potrebám navrhovateľky a je tu preto dôvod na zvýšenie výživného.
17. Zároveň bolo zistené, že povinný je zamestnaný u zamestnávateľa M. H. s.r.o. s mesačným príjmom 84,18 eur, je nemajetný a okrem navrhovateľky nemá inú vyživovaciu povinnosť. Povinný dôvodil, že po zaplatení cestovného mesačne 76,80 eur za cestu zo Šale ( kde býva u známej ) do Z. ( kde má miesto výkonu práce) je jeho čistá mzda prakticky minimálna, a preto nedokáže platiť vyššie výživné, resp. žiadal o jeho zníženie na 10,- eur. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie bol toho názoru, že zníženie výživného neprichádza do úvahy, a zároveň treba uviesť, že v zmysle platnej právnej úpravy a to ust. § 62 ods. 3 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine ( v čase rozvodu ešte neexistujúcej) je každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa, alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Keďže navrhovateľka je nezaopatreným dieťaťom povinného a suma 19,92 eur nedosahuje ani výšku minimálneho výživného v zmysle Zákona o rodine, zvýšenie výživného bolo už len z týchto dôvodov nevyhnutné. V tomto prípade však aj odvolací súd bol toho názoru, že výživné v minimálnej výške vzhľadom na okolnosti prípadu tu nie je postačujúce. Pri určovaní výživného súd totiž neberie do úvahy iba príjmy povinného, ale skúma jeho reálne schopnosti a možnosti, to znamená, aké príjmy je schopný dosahovať pri vynaložení primeraného úsilia, ktoré od neho možno požadovať. Ako správne poukázal už prvoinštančný súd, v konaní nebolo preukázané ( a povinný to ani netvrdil), že by z objektívnych dôvodov nemohol vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, nadanie, zručnosti, pracovné skúsenosti a situáciu na trhu práce dosahovať vyšší ako je ním deklarovaný príjem. Až v odvolaní uvádza, že nakoľko v rokoch 2012 - 2014 bol vo výkone trestu odňatia slobody a tiež vzhľadom na jeho vek, mal prakticky nulovú možnosť zamestnať sa a keď sa mu potom naskytla aspoň táto možnosť práce, rozhodol sa ju využiť, aby nestratil pracovné návyky, keďže stále dúfa, že sa mu raz naskytne lepšia práca. Treba však uviesť, že takáto argumentácia nemôže obstáť. Povinný je zdravý a v produktívnom veku, o nikoho sa osobne nemusí starať a niet preto dôvodu, aby si nedokázal ( a to v hlavnom meste, kde je najviac pracovných príležitostí v SR) zarobiť aspoň minimálnu mzdu a to bez ohľadu na prípadné vzdelanie, kvalifikáciu či zručnosť. Ako argument neobstojí ani to, že v rokoch 2012 až 2014 bol vo výkone trestu, keď síce prvé mesiace po prepustení by bolo možné argument o dočasnom nízkom príjme 84,18 eur akceptovať, nie však v čase, keď od prepustenia uplynuli už 3 roky, navyše výkon trestu treba považovať za okolnosť, ktorá je výsledkom jeho zavineného konania. Z obsahu spisu potom možno dôvodne usudzovať na nevyužívanie schopností a možností povinného, ktorý sa síce na svoje pracovné návyky odvoláva, ale súd nemal z čoho ich vyvodiť - už v čase rozvodu bol dlhodobo nezamestnaný a minimálne od r. 2012 mal buď žiadne alebo zanedbateľné príjmy.
18. Podľa § 62 Zákona o rodine sú obaja rodičia povinní dieťa živiť (do času, kým nie je schopné živiť sa samé), pričom obaja rodičia prispievajú na jeho výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Bolo by v rozpore so základnými princípmi úpravy vyživovacej povinnosti zakotvenej v Zákone o rodine, ale aj v rozpore s princípmi spravodlivosti požadovať od matky navrhovateľky, ktorá okrem podielu na výžive sa o navrhovateľku aj celé roky osobne starala, aby suplovala aj vyživovaciu povinnosť otca, ktorý svoje možnosti a schopnosti bez existencie objektívnych dôvodov nevyužíva. Odvolací súd preto vychádzal z predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol,
pokiaľ by využíval svoje schopnosti a možnosti, t.j. z minimálnej mzdy, ktorá v r. 2015 predstavovala 380,- eur brutto a 327,- eur netto, v r. 2016 predstavovala sumu 405,- eur brutto a 355,- eur netto a v t. 2017 sumu 435,- eur brutto a 374,- eur netto. Odvolací súd tu poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej praxe vo veciach výživného na dieťa, vychádzajúce z toho, že výška vyživovacej povinnosti určenej súdom sa pohybuje v rozmedzí od 20 do 30% jeho čistého mesačného príjmu zamestnaného rodiča s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam prípadu. Odvolací súd vzal do úvahy uvedené rozpätie z jeho potenciálneho príjmu, avšak pri súčasnom zohľadnení inak celkovej nízkej životnej úrovne povinného pri rešpektovaní zásady, že životná úroveň dieťaťa musí kopírovať životnú úroveň jeho rodičov ( a to tak vysokú, ako aj nízku), a ustálil ako primeranú sumu výživného 60,- eur mesačne.
19. O zvýšení výživného súd rozhodol s účinnosťou od 17.07.2015, teda odo dňa doručenia návrhu na súd, kedy už existovali dôvody na jeho zvýšenie a keďže povinný neplatí navrhovateľke nič, vznikol mu ku dňu vyhlásenia rozsudku, t.j. do 20.08.2017 nedoplatok vo výške eur 1589,- eur (vypočítané ako alikvótna časť výživného za 15 dní mesiaca júl 2015 v sume 29,- eur a plné výživné 60,- eur x 26 mesiacov v sume 1.560,- eur), ktorý nedoplatok mu odvolací súd povolil splácať v mesačných splátkach po 45,- eur, splatných spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia (§ 232 ods. 4 CSP). Výšku splátok súd určil s prihliadnutím na majetkové pomery povinného ako aj na výšku dlhu, ktorý keďže ide o výživné slúžiace uspokojovaniu potrieb dieťaťa, v zmysle ustálenej súdnej praxe by mal byť uhradený najneskôr do 36 mesiacov.
20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd za použitia ust. § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a zároveň rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného aj odvolacieho) podľa ustanovení § 52 CMP v spojení s § 58 CMP a ust. § 396 ods. 2 CSP, keď tu nebol žiadny dôvod na aplikáciu výnimky z ust. § 52.
21. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).