Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Csp-86-2016.pdf
PDF · 117.39 KB
Case nature
Area
Subarea
12Csp/86/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobcu: B. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XXX, štátny občan SR, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Ambróza Motyku, advokátom so sídlom v Stropkove, Námestie SNP 7, IČO: 35510722, proti žalovanému: Provident Financial s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 35805731 zastúpený advokátom De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04, Bratislava, IČO: 36868949, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 346,72 EUR, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaný m á vo vzťahu k žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 26. 9. 2016 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 568,98 EUR.
2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere č.477249805 zo dňa 18. 10. 2012, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 700 EUR. V zmluve bola uvedená ročná úroková sadzba vo výške 22,37 % a administratívny poplatok vo výške 140,70 EUR. Celková čiastka, ktorú mal zaplatiť žalovanému, predstavovala sumu 941,48 EUR. Zároveň došlo aj k uzatvoreniu zmluvy o zabezpečení splátok úveru, podľa ktorej mal zaplatiť za službu žalovaného spočívajúcu v preberaní splátok odmenu vo výške 360,50 EUR. Spolu teda mal žalovanému za sumu 700 EUR zaplatiť 1.301,98 EUR, žalovanému uhradil sumu 1.268,68 EUR. Poukázal na to, že sa jednalo spotrebiteľský úver, ktorý v zmysle zákona platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy č. 129/2010 Z.z. mal obsahovať náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2. Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, a preto podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ sa týka konečnej splatnosti úveru, formuláciou už 60 týždenných splátok, podľa jeho názoru, takisto nezahŕňa splnenie požiadavky vyjadrenej v zákone. Uviedol, že z predmetnej zmluvy nie je zrejmé, kedy nastane konečná splatnosť spotrebiteľského úveru tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Mal zato, že sa vyžaduje časová špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov, týmto sú dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok. Potom bolo úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Bezdôvodné obohatenie žaluje vo výške rozdielu medzi platbami vo výške 1.268,98 EUR a výškou úveru 700 EUR, teda 568,98 EUR.
3. Uviedol, že o tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil, sa dozvedel od združenia na ochranu občana spotrebiteľa v mesiaci september 2016, kedy sa na neho obrátil so žiadosťou o poradenstvo ohľadom zmluvy žalovaného. Tam ho informovali o tom, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere musia mať náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v prípade, že neobsahujú predpísané náležitosti, sú v zmysle zákona bezúročné a bez poplatkov. Taktiež poukázal na to, že je potrebné prihliadnuť na objektívnu premlčaciu dobu, nakoľko išlo o úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým, že nedávajú dodávatelia svoje zmluvy do súladu so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Objektívna premlčacia doba je 10 rokov.
4. Žalobca súdu predložil listinné dôkazy, a to: zmluvu o úvere uzavretú dňa 18. 10. 2012, zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 18. 10. 2012, kartu splátok.
5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril (č.l. sp. 11 a násl.) a uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdí, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nebol uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru - zmluva jednoznačne uvádza, že úver „sa poskytuje na dobu 60 týždňov“ a termín konečnej splatnosti je „siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy“ (rozumej zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Z uvedeného je zrejmé, že adhézne zmluvy o spotrebiteľskom úvere používané žalovaným obsahujú tak dĺžku úverového vzťahu, ako aj presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ak si spotrebiteľ bude plniť svoje povinnosti presne podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. nevyžaduje uvedenie dátumu, ale vyžaduje len uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru. V slovenskom jazyku pritom nie sú pojmy „termín“ a „dátum“ synonymami. Pojem „termín“ vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť. Pojem „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac, rok. Súčasne žalovaný považuje dôvod uvádzaný žalobcom za bagateľný, ktorý z hľadiska vôle zmluvných strán ako dôvod pre bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemôže obstáť. V súvislosti s prípadnou možnou snahou žalobcu uviedol, že je nedôvodné stotožňovať dva rozdielne pojmy, používané dokonca v rovnakom právnom predpise.
6. Žalovaný poukázal na konštantnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej sú „Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“ (napr. nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014).
7. Poukázal aj na to, že samotný Súdny dvor Európskej únie konštatoval v rozsudku vo veci C-42/15 z 9. novembra 2016, že „nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátky spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum“, čím nejednotnú vnútroštátnych aplikačnú prax definitívne ustálil.
8. Argumentáciu žalobcu považoval za rozpornú s európskou právnou úpravou, pretože smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48/ES"), na rozdiel od predchádzajúcej smernice Rady 87/102/EHS, zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť.
9. Taktiež motivácia a dôvod žalobcom uplatnený v žalobe, uviedol, že nemá oporu v zákone, ale je tiež v priamom rozpore aj s ústavnými princípmi, ako aj samotnými zásadami súkromného práva, konkrétne zásadou zmluvnej voľnosti garantovanej § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zásadou pacta sunt servanda, ktorá je nielen základnou zásadou súkromného práva, ale je chránená aj princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 38/1999) „V právnom štáte sú vzťahy medzi veriteľom a dlžníkom založené na očakávaní, že dlžníci si budú plniť svoje povinnosti“, ochranou autonómie zmluvných strán garantovanou čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, princípom ochrany nadobudnutých práv a právnej istoty, ktoré možno vyvodiť z princípu právneho štátu podľa čl. 1
ods. 1 Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 36/95) a zákaze prehnaného formalizmu (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 243/07).
10. Súčasne žalovaný považoval dôvod uvádzaný žalobcom za bagateľný, ktorý z hľadiska vôle zmluvných strán, ako dôvod pre bezplatnosť zmluvy o úvere nemôže obstáť. Výklad žalobcu mal zato, že je ďaleko za hranicou formálnosti, čo je už samé o sebe neprípustné (napr. nález sp. zn. I. ÚS 242/07). No je to tiež v rozpore aj so zásadou favor contractus, keď žalobca namiesto toho, aby sa snažil udržať právny vzťah v platnosti vzhľadom na potrebu nevyhnutnej ochrany zmluvnej autonómie a zachovania právnej istoty, jedinou jeho snahou je zneplatňovať (čiastočne) zmluvné vzťahy tak, aby sa z odplatných úkonov stali pre žalobcu úkony bezodplatné.
11. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie, uviedol, že žalovaný nikdy neprijal od žalobcu žiadne plnenie, ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode a teda relevantnému právnemu titulu, čím je vylúčené, že by sa žalovaný mohol bezdôvodne obohatiť. Žalobca zo zmluvy o úvere, ktorá je predmetom tohto konania, nikdy neuhradil žalovanému sumu vo výške 1.268,98 EUR, ako to uvádza vo svojej žalobe, no z dôvodu procesnej ekonómie je podstatné tiež uviesť, že všetky plnenia v prospech žalovaného sa uskutočnili viac ako tri roky pred podaním žaloby, preto vzniesol námietku premlčania.
12. K úmyselnému bezdôvodnému obohateniu uviedol, že si je vedomý existencie súdnych rozhodnutí, ktoré stanovili desaťročnú premlčaciu lehotu, pričom však žiadne z týchto rozhodnutí sa netýkalo žalovaného. Uviedol, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy, ako až dodnes, konal vždy plne v súlade so zákonom. Vzhľadom na vyššie uvedené závery žalobcu o úmysle žalovaného považoval za nesprávne a bez akejkoľvek logickej súvislosti, a to predovšetkým z vecného a temporálneho hľadiska.
13. Uviedol, že konal vždy v súlade so zákonom, jeho právne závery sú opakovane potvrdzované jednak súdnymi rozhodnutiami, kde súdy opakovane potvrdili postup žalovaného ako správny, a to skutkovo aj právne v obdobných právoplatne ukončených veciach, napr. rozsudok OS Michalovce z 27. 6. 2012 sp.zn. 19C/164/2010, OS Martin z 19. 1. 2015 sp.zn. 15C/244/2014, OS Žiar nad Hronom z 18. 9. 2013 atď., ako aj tým, že Národná banka Slovenska vydala žalovanému ako prvému subjektu na slovenskom trhu povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, a to na základe dôkladného rozboru zmlúv a všetkých procesov žalovaného pri poskytovaní spotrebiteľských úverov, čo by nebolo možné, ak by jeho adhézne zmluvy nespĺňali zákonné náležitosti či akokoľvek inak odporovali zákonu.
14. Žalobca sa k argumentácii žalovaného v súdom stanovenej lehote nevyjadril, hoci mu súd doručil vyjadrenie žalovaného spolu s uznesením podľa § 167 ods. 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) dňa 9. 3. 2017 (15 dní). Súd vo veci vytýčil termín pojednávania a doručil ho žalobcovi dňa 11. 7. 2017 a právnemu zástupcovi žalovaného dňa 11. 7. 2017.
15. Až po vytýčení termínu pojednávania podaním doručeným súdu dňa 23. 8. 2017 žalobca, resp. jeho právny zástupca, predložil vyjadrenie spolu s návrhom na zmenu žaloby a ďalšie listinné dôkazy.
16. Žalobca týmto podaním navrhol, aby súd postupom podľa ustanovenia § 142 ods. 1 CSP pripustil zmenu žaloby a okrem vydania bezdôvodného obohatenia, aby určil, že zmluvná podmienka v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 477249805 zo dňa 18. 10. 2012 - administratívny poplatok je neprijateľná a že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o zabezpečení splátok úveru v bode 1.2 je neprijateľná.
17. V čase predloženej zmeny návrhu žalobca disponoval predvolaním na pojednávanie a nielen žalobca, ale aj žalovaný. Súd vo veci nepripustil zmenu žaloby, ktorú odôvodnil hospodárnosťou konania. Žalobca vo veci môže kedykoľvek podať samostatnú žalobu v rozsahu navrhovaného rozšírenia, čím neutrpí ani on sám, nakoľko ako spotrebiteľ je oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Súd bral na zreteľ hospodárnosť najmä z časového aspektu, nakoľko vyjadrenie žalobcu a zmenu žaloby sa podarilo žalovanému doručiť až 18. 9. 2017 a nebola by dodržaná lehota na prípravu pojednávania, vytýčeného na 19. 9. 2017, čím by vyvstala potreba odročiť pojednávanie. Pritom zásada procesnej hospodárnosti platí aj pre spotrebiteľa. Navyše by bolo problematické nahradiť tento termín prípadne iným pojednávaním tak, aby došlo k efektívnemu využitiu aj pojednávacieho času vyhradeného pre zákonného sudcu. Nemožno opomenúť, že samotná žaloba bola žalobcom podaná už dňa 26. 9.
2016 a teda žalobca mal dostatok (min. 10 mesiacov) času na prípadnú zmenu žaloby. Z týchto dôvodov súd zamietol navrhovanú zmenu žaloby.
18. Na pojednávaní konanom dňa 19. 9. 2017 súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými zo strany žalobcu a žalovaného.
19. Na pojednávaní konanom dňa 19. 9. 2017 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zotrval na argumentácii uvedenej v žalobnom návrhu, a žalovaný, naopak, poukázal na svoje písomné vyjadrenie, takisto namietal rozšírenie žaloby s poukazom na hospodárnosť konania a vzhľadom na celkový cieľ CSP (žaloba bola podaná na tunajšom súde už v čase účinnosti CSP).
20. Zo zmluvy o úvere zo dňa 18. 10. 2012 mal súd zistené, že na základe zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 700 EUR s oznámením, že celkové náklady zákazníka podľa zákona sú tvorené súčtom úroku a administratívneho poplatku, pričom úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou vo výške 22,3769 % ročne zo sumy úveru a administratívny poplatok pevnou sumou 100,78 EUR. Ďalej v zmluve bolo uvedené, že celkové náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú ročnú percentuálnu mieru nákladov 70,38 %. Uvedená bola aj celková suma, ktorú je zákazník povinný zaplatiť vo výške 941,48 EUR. Priemerná RPMN bola uvedená vo výške 45,60 %, uvedené bolo, že zákazník zaplatí dlžnú sumu v 60. týždenných splátkach, pričom výška jednej splátky dlžnej sumy od prvej po poslednú bola uvedená 15,70 EUR a výška poslednej z dlžnej sumy 15,18 EUR s tým, že úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky a konečnej splatnosti úveru je 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Taktiež bol zaškrtnutý takzvaný hotovostný režim s presným znením „zákazník podpisom tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie celej čiastky úveru v hotovosti. Zákazník spláca splátky osobne v ktorejkoľvek banke alebo pobočke banky, vkladom na účet Providentu. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy.“. V predmetnom rámčeku hotovostného režimu sú uvedené aj platobné údaje na poukazovanie splátok, a to číslo účtu banky, variabilný symbol aj konštantný symbol a špecifický symbol.
21. Podľa karty splátok žalobca splatil celý úver poslednou splátkou 402,01 EUR a bola mu poskytnutá zľava 33 EUR, pričom splátka pri, ktorej je zaznamenaný dátum, je zo dňa 14. 6. 2013, nasledovali ďalšie dve splátky po 100 EUR, tretia splátka 402,01 EUR. Keďže boli dojednané splátky po týždňoch, posledná splátka bola zrejme zaplatená 7. 7. 2013. 22. Žalovaný vo svojom vyjadrení (č.l. sp. 16) uviedol, že žalobcove plnenia v prospech žalovaného sa uskutočnili viac ako 3 roky pred podaním žaloby a preto vznáša námietku premlčania. Žalobca toto vyjadrenie žalovaného nijak nerozporoval.
23. Súd vec právne posúdil nasledovne:
24. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku premlčania k uplatnenému nároku, súd predtým, ako sa začal zaoberať samotným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia skúmal, či nárok žalobcu nie je premlčaný.
25. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
26. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením správneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
27. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto v zákone ustanovenej (§ 100 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
28. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
29. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
30. Podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinný navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.
31. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, ktoré v súlade s ustanovením § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka podlieha premlčaniu. Pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia Občiansky zákonník upravuje subjektívnu ako aj objektívnu premlčaciu dobu. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.
32. Subjektívna premlčacia doba je upravená v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka - začiatok jej plynutia sa odvíjala od okamihu, kedy sa oprávnený z bezdôvodného obohatenia dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil.
33. Premlčacie doby (tak subjektívna ako aj objektívna) pri bezdôvodnom obohatení začínajú spravidla plynúť rôzne v závislosti od druhu bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu získaného plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plní bez právneho dôvodu a komu plnil. Bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod neskôr odpadol (§ 452), vzniká a objektívna doba na premlčanie práva na jeho vydanie preto začína plynúť okamihom odpadnutia právneho dôvodu poskytnutého plnenia. Začiatok subjektívnej premlčacej doby sa zhoduje s okamihom, keď sa oprávnený dozvedel o tom, komu plnil a o odpadnutí právneho dôvodu plnenia. Ak ide o bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu, treba rozlišovať prípady relatívnej a absolútnej neplatnosti právneho úkonu, z ktorého sa plnilo.
34. V prípade relatívne neplatného právneho úkonu o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť len od okamihu úspešného dovolania sa relatívnej neplatnosti, t. j. keď prejav oprávneného (dotknutého) došiel druhému účastníkovi, právneho úkonu. Tento deň treba zásadne považovať za rozhodujúci okamih na určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Úspešným dovolaním sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu začína súčasne plynúť aj objektívna premlčacia doba. Do času dovolania sa neplatnosti takéhoto právneho úkonu, treba právny úkon považovať za platný (§ 40a Občianskeho zákonníka). Na tom nič nemení skutočnosť, že účinky neplatnosti právneho úkonu nastávajú od jeho vzniku. Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká spravidla od samého vzniku právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba začne plynúť teda od vzniku takéhoto právneho úkonu. Prípadne od poskytnutia plnenia na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Tieto okolnosti sa oprávnený obvykle dozvie už v čase vzniku absolútne neplatného právneho úkonu respektíve vtedy, kedy na základe takéhoto úkonu poskytol plnenie, tu súd poukazuje na rozhodnutie sp.zn. III. ÚS 158/99: „ak je právny úkon neplatný od samého počiatku (absolútna neplatnosť), tak akékoľvek plnenie na jeho základe poskytnuté je od tohto okamihu plnením z neplatného právneho úkonu, t. j. bezdôvodným obohatením a týmto okamžikom začína plynúť objektívna lehota na jeho vydanie.“.
35. V tejto právnej veci žalobca odvodzuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo do úrokov a poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Na základe týchto ustanovení označil úverovú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkovú.
36. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
37. Na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie neoprávnene získaného majetkového prospechu sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť
oprávneného o tom, kto sa na jeho úkor obohatil - získal majetkový prospech. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Skutočná vedomosť oprávneného o tom, že sa na jeho úkor získal majetkový prospech a v akej výške, predstavuje vedomosť o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Žalobca tvrdil, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od združenia (obsahom prehlásenia sú však vyjadrenia, že bol informovaný o zákonných ustanoveniach a o rozhodnutiach súdov, ktoré sú taktiež okrem iného síce anonymizované ale verejnosti prístupné). Pri použití žalobcovej argumentácie, by bolo možné posúvať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v podstate aj o niekoľko rokov a začiatok plynutia mal plne v rukách sám žalobca, založenom len na tom kedy sa rozhodne navštíviť sídlo združenia, prípadne kedy by sa rozhodol, že sa začne zaujímať z hľadiska právneho posúdenia o to či úver predplatil.
38. Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka, domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
39. Pokiaľ žalobca tvrdil, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od združenia, k tomuto tvrdeniu s prihliadnutím na ustanovenie § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. nemožno priznať právnu relevanciu. O prípadných v dôvodoch, prečo je zmluva bezúročná bezpoplatková vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právnych predpisov, mal žalobca podľa ustanovenia § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. vedomosť už pri podpise zmluvy o úvere. Rovnako mal vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy o tom, kto je veriteľom zo zmluvy a o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca. Žalobca od združenia získal iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa rozhodujúcich skutkových okolností, pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia (právny zástupca vo veci ani nenavrhol vypočuť samotného žalobcu pre dôslednejšie preukázanie ním tvrdených skutočností). Vyššie uvedené znamená, že mal vedomosť o skutkových okolnostiach a samotné oboznámenie s právnym posúdením nemalo vplyv na subjektívnu lehotu. Na základe týchto skutočností súd uzatvára, že subjektívna lehota na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec zákonom ustanovenej povinnosti a pretože žalobca už dňa 14. 6. 2013 zaplatil sumu 666 EUR a nasledujúcou splátkou 100 EUR už začal plniť titulom bezdôvodného obohatenia, subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula najneskôr dňa 21. 6. 2015, žaloba bola podaná dňa 26. 9. 2016.
40. Pre úplnosť súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 143/2016, ktorý sa vyjadril k právnemu záveru Krajského súdu Banskej Bystrici č.k. 14Co/109/2014-236 zo dňa 23. 9. 2014, ohľadom momentu začatia plynutia premlčacej doby z právneho titulu prijatia bezdôvodného obohatenia, že je zásadné, kedy sa sťažovateľka preukázateľne mohla o bezdôvodnom obohatení žalovaného dozvedieť. Ústavný súd konštatoval, že tento právny záver krajského súdu nepovažuje za svojvoľný ani za prijatý v zjavnom omyle respektíve ako výsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem.
41. Vzhľadom na túto skutočnosť, že súd vyhodnotil ako dôvodnú námietku premlčania pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby, posudzovanie dĺžky objektívnej premlčacej doby, a ani samotného nároku už nebolo právne relevantné. 42. Vzhľadom na vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu pozostávajúcej najmä zo všeobecnej argumentácie, že z výpovedí obchodných zástupcov žalovaného bolo zistené sofistikované rozkladanie poplatkov, za čo je potrebné považovať aj službu o zabezpečení splátok úveru, súd poukazuje na to, že účelom premlčania je stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv. Inštitút premlčania je v súlade s požiadavkou právnej istoty a bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv. Ak teda spoločenská situácia si vyžaduje zmeny v inštitúte premlčania, ak ide o uplatnenie práv spotrebiteľom, nič nebráni tomu, aby došlo k zmene právnej úpravy tak, ako to bolo v prípade ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súčasná právna úprava však nevytvára takzvanú osobitnú kategóriu posudzovania začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, prípadne povinnosť prezumovať úmysel dodávateľa a ignorovať subjektívnu premlčaciu dobu, o čom svedčí aj nejednotnosť v rozhodovaní jednotlivých súdov a súd poukazuje napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/1019/2015 - „V zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa o vzniku bezdôvodného obohatenia oprávnený dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j., keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a osobe obohateného. Z hľadiska plynutia premlčacej
doby nie je rozhodujúce, že oprávnený mal už predtým možnosť sa dozvedieť skutočnosti, na základe ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku bezdôvodného obohatenia a jeho výške. Z uvedeného vyplýva správnosť záveru súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k obohateniu došlo, je potrebné z hľadiska § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka minimálne vychádzať zo dňa, kedy žalobkyňa poukázala žalovanému ako veriteľovi, poslednú splátku úveru. Navyše za situácie, že predmetnú zmluvu o úvere, ktorú uzavrela so žalovaním dňa (1. 3. 2011 podpísala, jej táto skutočnosť, že má zaplatiť sumu istiny (200 EUR) zvýšenú o odplatu (160 EUR), ďalej že zmluva neobsahuje údaj o RPMN a údaj o úroku, bola známa už v čase podpisu, t. j. uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Ospravedlnenie, že žalobkyňa nemá právnické vzdelanie a v čase podpisu zmluvy nevedela o tom, že zmluva musí obsahovať údaj o RPMN a údaj o úroku, je zavádzajúce a neopodstatnené, nakoľko už na prvý pohľad a aj laikovi musí byť zrejmé neúmerné navýšenie žalovaným poskytnutého úveru.
43. Podľa KS v Nitre sp. zn. 6Co/220/2015, v danom prípade teda nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobkyňa pri riadnej starostlivosti musela alebo mohla dozvedieť, že na jej úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedela. V danom prípade tak pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k obohateniu došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1 OZ vychádzať zo dňa (dni), kedy žalobkyňa splatila žalovanej úver, z ktorého požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žalobkyňa skutočne vedela o prípadnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti poplatkov u úrokov a o tom, že sa bezdôvodne obohacuje žalovaný. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel k záveru, že k bezdôvodnému obohatenie došlo dňom 14. 2. 2007, ktorým dňom žalobkyňa splatila predmetný úver. Následne z toho vyplýva, že subjektívna dvojročná premlčacia doba uplynula dňom 14. 2. 2009. Žalobkyňa si uplatnila svoj nárok žalobou podanou na súd dňa 17. 2. 2014, teda po uplynutí tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej lehoty. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval prvostupňový rozsudok vo výroku za vecne správny. Námietku žalobkyne popísanú v odvolaní a týkajúcu sa toho, že premlčacia doba je v tomto prípade až 10-ročná z dôvodu, že ide o úmyselné konanie žalovanej, odvolací súd neakceptoval. Pokiaľ žalobkyňa v konaní tvrdila, že na strane žalovanej ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bola povinná na preukázanie tohto jej tvrdenia označiť alebo doložiť relevantné dôkaz. Uvedené úmyselné konanie žalovanej však žalobkyňa ničím nepreukázala, čím neuniesla dôkazné bremeno tohto je tvrdenia. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté rozsudok vo veci samej i vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
44. Navyše boli vydané ďalšie rozhodnutia ako napríklad rozhodnutie Krajského súdu Banskej Bystrici č.k. 13Co/17/2015- 99 zo dňa 24. 5. 2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 17Co/968/2013-192 zo dňa 10. 2. 2015.
45. Z uvedeného vyplýva, že o ustálenej súdnej praxi sa v danej právnej veci nedá hovoriť.
46. Podľa § 251 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
47. Podľa § 255 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
48. Podľa § 262 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, o nároku náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
49. V danej právnej veci žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania, o výške trov sa však bude rozhodovať samostatným uznesením súdu prvej inštancie, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.
Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.