Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7Co-4-2022.pdf
PDF · 90.23 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/4/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v právnej veci navrhovateľa S. I. nar. X.X.XXXX trvale bývajúceho v L., I. L. č. XXX, právne zastúpeného JUDr. Henrietou Hirjakovou, advokátkou Advokátskej kancelárie Michalovce, Nám. Osloboditeľov č. 1 proti odporkyni X. I. nar. XX.XX.XXXX trvale bývajúcej na ul. K. E. XX, S., právne zastúpenej JUDr. Ivetou Fejlekovou, advokátkou Advokátskej kancelárie Michalovce, Nám. Osloboditeľov 25, v konaní o zníženie výživného, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 12.11.2021 č.k. 15Pc/55/2019-204 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch I. a III.
odôvodnenie:
1. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel návrhu navrhovateľa doručeného súdu dňa 16.9.2019, ktorým sa domáhal zníženia výživného voči odporkyni tak, že zmenil rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 6.6.2019, číslo konania 2Pc 76/2018-103 a znížil navrhovateľovi výživné voči odporkyni zo sumy 70 Eur na sumu 30 Eur mesačne od 16.9.2019, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám odporkyne. V prevyšujúcej časti, týkajúcej sa zníženia výživného od 1.9.2019 návrh zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Vec právne posúdil podľa ust. § 62 ods. 1,2,3,4 a 5 Zákona o rodine, §§ 65, 76 ods. 1 Zákona o rodine, § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine. Výživné znížil z toho dôvodu, že od doby poslednej úpravy vyživovacej povinnosti u navrhovateľa došlo k takým podstatným zmenám pomerov, ktoré odôvodňujú zníženie výživného a príjem navrhovateľa oproti predchádzajúcej úprave výživného sa podstatne znížil už od 30.4.2019, kedy mu bol priznaný invalidný dôchodok vo výške 192,20 Eur mesačne a v dobe poslednej úpravy poberal nemocenské dávky vo výške 372,50 Eur mesačne, teda jeho príjem sa znížil o 180,30 Eur. V čase predchádzajúcej úpravy mal navrhovateľ aj ďalšiu vyživovaciu povinnosť k vtedy maloletému synovi S. vo výške 150 Eur mesačne. Súd prvého stupňa zohľadnil aj výdavky odporkyne ako študentky vysokej školy, ktoré sa preukázateľne zvýšili, čo bolo preukázané aj listinnými dôkazmi, avšak vzhľadom k podstatnej zmene pomerov na strane navrhovateľa uzavrel, že nie je v jeho možnostiach a schopnostiach prispievať na výživu dcéry sumou 70 Eur mesačne, keďže žije v spoločnej domácnosti so svojou matkou, starobnou dôchodkyňou, ktorá zo svojho dôchodku navrhovateľovi finančne pomáha uhrádzať výživné ako aj náklady spojené s bývaním, čo vyplýva z predloženého čestného prehlásenia zo dňa 4.9.2019 a príjem matky odporkyne, ktorá žije v spoločnej domácnosti s novým priateľom je podstatne vyšší ako príjem osoby, ktorá žije s navrhovateľom v spoločnej domácnosti , čo potvrdzuje potvrdenie o výške jeho príjmu. Súd nezobral do úvahy pri rozhodovaní vo výške vyživovacej povinnosti tvrdenie navrhovateľa, že odporkyňa má finančné prostriedky na výživu aj z odpredaja auta, ktoré jej daroval v r. 2018, nakoľko touto skutočnosťou sa súd zaoberal už v predchádzajúcom konaní o zvýšení výživného. Na druhej strane zohľadnil výsledky konania vedeného
na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 15P/173/2019. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 52 CMP.
3. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie odporkyňa proti výroku I. rozsudku, žiadala ho v tejto časti zmeniť a návrh zamietnuť. Vytýkala súdu prvej inštancie nesprávny procesný postup v konaní, porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP). Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o znížení výživného nezdôvodnil zákonným spôsobom, keďže konštatácia súdu uvedená v bodoch 34 a 36 rozsudku nezodpovedá zákonu. Zdôraznila znenie ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine a v tejto súvislosti poukázala na to, že súd neporovnal zmenu pomerov na strane účastníkov konania v dobe od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti a nestačí len úvaha súdu o tom, že vzhľadom na zníženie jeho príjmu nie je v možnostiach a schopnostiach navrhovateľa prispievať na výživu odporkyne sumou 70 Eur mesačne, keďže z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ je síce invalidným dôchodcom, avšak s pracovnou schopnosťou obmedzenou len na 40 %, výživné prestal svojvoľne platiť a od septembra 2019 uhrádzal výživné len vo výške 30 Eur a nepreukázal, že by si hľadal prácu. Naviac bolo preukázané, že previedol nehnuteľnosti v katastrálnou území L. a to dom a priľahlé pozemky, ktorých bol výlučným vlastníkom na svoju matku a túto skutočnosť riadne nevysvetlil. Preto mal v danom prípade podľa názoru odporkyne súd aplikovať pri rozhodovaní o dôvodnosti návrhu ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine a z neho vyplývajúci princíp potencionality príjmov navrhovateľa, pričom pri 60 % pracovnej schopnosti vychádzajúc z priemernej čistej mzdy 931,- Eur zamestnanca v SR by navrhovateľ mohol zarábať 558,60 Eur , z čoho vyplýva, že je schopný prispievať na výživu odporkyne.
4. K podanému odvolaniu sa vyjadril navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Zdôraznil, že z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že odporkyňa je schopná sama sa živiť a jej výdavky na výživu súvisia len s nadštandardným spôsobom jej života. Nebýva na internáte, kde by mala oveľa nižšie výdavky na bývanie a stravu a nemá záujem na znížení svojich výdavkov. V priebehu konania bol preukázaný príjem navrhovateľa, matky odporkyne jej manžela a ich majetkové pomery, z ktorých jednoznačne vyplýva, že matka odporkyne s manželom majú podstatne väčší príjem ako on, vlastnia dve nehnuteľnosti, navrhovateľ si ešte plní aj vyživovaciu povinnosť na plnoletého S. I. vo výške 70,- Eur mesačne, teda celková jeho vyživovacia povinnosť aj po znížení výživného je 100,- Eur mesačne a na obe plnoleté deti a jeho príjem predstavuje len 200,- eur. Pri poslednej zmene výživného bol príjem navrhovateľa 372,90 Eur z dôvodu poberania nemocenských dávok, čo nepredstavoval ani minimálnu mzdu. Následne bolo rozhodnutím sociálnej poisťovne zo dňa 29.7.2021 uznaný invalidným dôchodcom s mesačným príjmom vo výške 192,20 Eur mesačne, z ktorých si nie je schopný uspokojovať svoje základné ľudské potreby súvisiace s bývaním, ošatením, stravovaním a zdravotnou starostlivosťou. Zdôraznil, že súd správne vzal do úvahy, že pokiaľ je životná úroveň rodičov nízka a nemajú možnosť ju zvyšovať, je nevyhnutné obmedziť aj nároky dieťaťa a prispôsobiť ich k tejto životnej úrovni s tým, že rozdielnosť životnej úrovne oboch rodičov sa premieta do životnej úrovne toho rodiča, s ktorým nežije v spoločnej domácnosti. Naviac podľa ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine má dieťa nárok na výživné len pokiaľ sa nie je schopné samo sa živiť a výživné nemožno priznať vychádzajúc z ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine, ak nie je v súlade s dobrými mravmi s tým, že vždy sa skúma oprávnenie a nie povinnosť, pričom vychádzajúc z ustálenej judikatúry pri posudzovaní schopností a možností rodiča v zmysle ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine nie sú rozhodné skutočné majetkové pomery, ale reálne pomery dané fyzickým stavom (zdravotnými dôvodmi rodiča).
5. Ďalšie vyjadrenia podané vo veci neboli.
6. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa ust. § 65 až 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, vykonal náležité
dokazovanie, výsledky ktorého podrobne rozviedol (body 6 až 24) v odôvodnení rozsudku, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a v súlade s ust. § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadol na všetko , čo vyšlo v konaní najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. K odvolacím námietkam odporkyne poznamenáva, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde v konaní, vedieť využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov s tým, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasnený skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami navrhovaným a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa predpokladaným výkladom všeobecných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech alebo nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení, súd zistí stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôľu pri výklade alebo pri aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam.
9. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutočný stav veci je potrebné poznamenať, že ani pri rešpektovaní vyšetrovacej zásady, súd nemusí vykonať všetky účastníkom navrhnuté dôkazy, pretože výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať je výlučne na súde aj s poukazom na článok 10 ods. 1 a 2 Základných princípov CMP, z ktorého vyplýva, že dôkazy a tvrdenia účastníkov hodnotí súd podľa vlastnej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento dôkaz, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú silu. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje i právomoc súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz a jeho vykonanie.
10. Čo sa týka námietky, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec odvolací súd podotýka, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V tomto prípade súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a použil aj správne ustanovenia Zákona o rodine, ktoré následne aj správne aplikoval na zistený skutkový stav. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre určenie výšky výživného pre dieťa sú rozhodujúce reálne zárobkové možnosti a schopnosti rodičov, ktoré sú dané nielen subjektívnymi vlastnosťami (fyzická zdatnosť, úroveň vzdelania, pracovné skúsenosti a pod.), ale aj okolnosťami objektívneho charakteru. V zmysle ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine súd pri určovaní výšky výživného prihliadne na jednej strane na odôvodnené potreby oprávneného , avšak na druhej strane aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Preto je určovanie výšky výživného individuálne v každom jednom prípade. Paušálne určenie výšky výživného percentuálnou sadzbou s preukázaného príjmu povinného Zákon o rodine nepozná, keďže percentuálnou sadzbou je určovaná len výška minimálneho výživného stanovená v ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine.
11. Tak isto odvolací súd poukazuje aj na to, že zmenou pomerov v zmysle ust. § 78 Zákona o rodine sa rozumie výrazná zmena tých okolností na jednej alebo druhej strane t.j. oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú nielen prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie o výživnom. Aj pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov sa použijú zásady rozhodujúce pre určenie výživného stanovené ust. § 62 ods. 1,2,4 a 5 Zákona o rodine a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť trvajúca do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia sú povinní prispievať
na výživu svojich detí podľa svojich reálnych schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov pri zohľadnení toho, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Z ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine vyplýva, že pri zohľadňovaní výdavkov povinného, potrieb oprávneného ako aj schopnosti, možnosti a majetkových pomerov povinného, prihliada súd aj na to, či sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu s tým, že takéto vzdanie musí mať špekulatívny charakter za účelom pokusu povinného uniknúť vyživovacej povinnosti. Týmito kritériami je potom determinovaný aj prednosť princípu potencionality pred princípom fakticity v prípade posudzovania príjmových, majetkových a zárobkových možností povinného.
12. Nad rámec správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd k odvolacím námietkam odporkyne uvádza, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ si napriek tvrdeniam navrhovateľky, že je nedostatočne aktívny na trhu práce, nehľadá si žiadne zamestnanie, našiel prácu na skrátený pracovný úväzok u MVDr. S. M., kde pracoval na dohodu o pracovnej činnosti s čistou mzdou v mesiaci október 2019 vo výške 43,30 Eur, avšak k ukončeniu dohody o pracovnej činnosti došlo po zásahu matky navrhovateľky, ktorá mala zatelefonovať zamestnávateľovi a vyhrážať sa mu kontrolou zo štátnej obchodnej inšpekcie a inšpektorátu práce. Táto skutočnosť nebola v konaní vyvrátená a naopak z vyjadrenia právnej zástupkyne odporkyne na pojednávaní dňa 12.11.2021 vyplynulo, že ani nežiadala a nenavrhovala vykonať dokazovanie na okolnosti ukončenia dohody o pracovnej činnosti navrhovateľa u MVDr. M.. Z lekárskej správy MUDr. Z. zo dňa 21.10.2021 pritom vyplynulo, že navrhovateľ je naďalej sústavne liečený a sledovaný na odbornej ambulancii a vzhľadom k zdravotnému stavu (viď aj rozhodnutie o čiastočnej invalidite navrhovateľa z apríla 2019) jeho zdravotný stav si vyžaduje práce psychicky aj fyzicky nenáročné v skrátenom pracovnom úväzku a nesmie ich vykonávať v nočných zmenách. Za danej situácie sa potom odvolacie námietky odporkyne o nesprávnej aplikácii ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine (nezohľadnenie princípu potencionality pred princípom fakticity) javia pochybné a nepresvedčivé. Totožný záver sa týka námietky o tom, že sa dobrovoľne zbavil navrhovateľ nehnuteľného majetku, keďže z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa v predmetnom prípade jednalo o vrátenie daru vyvolaného darkyňou (matkou) navrhovateľa z dôvodu zlého správania sa matky odporkyne k darkyni.
13. Na druhej strane odvolací súd nezohľadnil ani námietku odporcu odvolávajúc sa na ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine a dobré mravy, keďže aplikácia tohto ustanovenia predstavuje úplnú stratu nároku na priznanie výživného, a preto nie je možné toto ustanovenie použiť ako modifikačný činiteľ a na jeho základe výšku požadovaného výživného primerane znížiť tak ako sa v konaní domáhal navrhovateľ.
14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody.
15. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).