Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_50C-290-2014.pdf
PDF · 184.08 KB
Case nature
Area
Subarea
50C/290/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Ivanou Dančovou v právnej veci žalobcu: P.. S. Ď., H.. XX.XX.XXXX, D. XX, C., zast. Advokátska kancelária Beňová, s.r.o., Blumentálska 8, Bratislava, proti žalovanému: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., Prievozská 14, Bratislava, IČO: 00678155, zast. Mgr. Soňa Marošová, advokát, Záhradnícka 71, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 28.10.2014, sa žalobca titulom ochrany osobnosti domáhal aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00 Eur, a zverejnenia ospravedlnenia v znení „Ospravedlnenie P.. S. Ď. za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., sa ako vydavateľ týždenníka ŽIVOT ospravedlňuje za neoprávnené uverejnenie fotografie P.. S. Ď. a za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti P.. S. Ď. uskutočneného v týždenníku ŽIVOT v čísle 17 zo dňa 21.04.2012 na strane 24 a 25 týždenníka. Za neoprávnené uverejnenie fotografie ako aj za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti sa Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. týmto P.. S. Ď. ospravedlňuje.“
2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že týždenník Život vo svojom čísle 17/2012 vydanom dňa 21.04.2012 uverejnil v rubrike „Rozhovor“ na stranách 22 - 25 článok autorov Q. E. a Q. U. s názvom „Príživníci pod ochranou“ s podtitulom „Dávky v hmotnej núdzi berú aj ľudia, ktorí žijú v luxuse. Riaditeľka bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny P. Ž. hovorí, že to treba zmeniť.“ Išlo o rozhovor o zneužívaní sociálnych dávok a sociálneho systému, teda dávok v hmotnej núdzi. Autor článku na strane 24 podprahovo čitateľovi podsunul ako príklad osoby v hmotnej núdzi, ktorá by mala zapadať do kontextu článku, meno žalobcu, keď v súvislosti so zneužívaním dávok v hmotnej núdzi uvádza sugestívne nasledovné: „V hmotnej núdzi je aj bývalý poslanec S. Ď., ktorý si neskôr posedel vo väzení a svoj majetok, napríklad veľkú vilu v lukratívnej časti Bratislavy, prepísal na deti. Poznáte ho?“ a následne sa autor článku, v ďalšej sugestívnej otázke týkajúcej sa aktívnej realizácie žalobcu v súvislosti s poberaním dávky v hmotnej núdzi, snaží navodiť obraz žalobcu ako podvodníka: „Je to ako v inej brandži, že napríklad bezpečnostné firmy sa snažia najať si najlepších hackerov? Alebo ako v tom filme ´Chyť ma ak to dokážeš´ o skutočnom geniálnom podvodníkovi, ktorého nakoniec zamestnanú policajti ako najlepšieho experta na odhaľovanie falšovaných bankoviek a dokladov?“ Na tej istej strane sa priezvisko žalobcu objavuje aj v ďalšej sugestívnej otázke autora článku: „Keby Ď. niekto ponúkol prácu, on môže odmietnuť a o dávku nepríde?“ Na nasledujúcej strane 25 sa priezvisko žalobcu objavuje v súvislosti s otázkou aktivačných prác, keď autor článku kladie nasledovnú otázku menovanej riaditeľke úradu práce: „Napríklad Ď. má vzdelanie, vie jazyk, ovláda počítač. Mohol by dostať prácu v úrade?“ Na strane 24 predmetného čísla týždenníka je uverejnená fotografia žalobcu s podtextom: „Bývalý poslanec parlamentu S. Ď. je jedným z tých, ktorí berú dávky v hmotnej núdzi. Exposlanec má však papiere v poriadku.“ Všetky citované časti článku ak aj neoprávnene uverejnenú fotografiu žalobcu, žalobca považuje za zásah do osobnostných práv žalobcu, konkrétne do zložky práva na ochranu súkromia a práva na podobizeň žalobcu. Vydavateľom týždenníka je žalovaný. Týždenník Život je dlhodobo druhým najčítanejším týždenníkom v Slovenskej republike, ktorý vychádza v náklade 125.000 výtlačkov týždenne, pričom tieto články sú uverejňované aj na internetovej stránke. Uverejnené informácie v namietanom článku sa týkali osoby žalobcu, ktorého v čase uverejnenia predmetných informácii nebolo možné považovať za osobu verejného záujmu. Takouto osobou bol žalobca v rokoch 1998 - 1999 a 2002, kedy bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, resp. miestneho zastupiteľstva, teda v čase 13, resp. 10 rokov pred uverejnením článku. Žalobca nemal v čase uverejnenia článku žiaden vplyv na verejný ani politický život, ktorý by odôvodňoval publikovanie informácii o jeho súkromnom živote. Status verejne činných osôb nie je večný. Po odchode z verejného živote zaniká aj dôvod verejného záujmu na zasahovaní do súkromia tejto osoby. Poberanie dávok v hmotnej núdzi žalobcom nemožno hodnotiť ako informácie odôvodneného verejného záujmu, ale týkajú sa súkromia žalobcu, pričom je potrebné zdôrazniť, že predmetné informácie uverejnené v napadnutom článku nemajú žiadnu súvislosť s predchádzajúcou verejnou činnosťou žalobcu. Meno žalobcu je jediné meno poberateľa dávok v hmotnej núdzi uverejnené v predmetnom článku týkajúcom sa zneužívania dávok v hmotnej núdzi, a to aj napriek tomu, že zo strany žalobcu nedochádza k zneužívaniu zákona a ani sociálneho systému. Na strane 24 sa v súvislosti s poberaním dávok v hmotnej núdzi o žalobcovi uvádza, že „v hmotnej núdzi je aj bývalý poslanec Peter Ďuračka, ktorý si neskôr posedel vo väzení a svoj majetok, napríklad veľkú vilu v lukratívnej časti Bratislavy, prepísal na deti.“ Autor článku uvedené informácie podáva ako fakty, pričom uvedením týchto informácii je žalobca podprahovo podsúvaný čitateľom ako príklad skôr opísaného konania tzv. „špekulantov“ s dávkami v hmotnej núdzi, a to aj napriek tomu, že predmetné informácie sa nezakladajú na pravde. Žalobca je zároveň autorom článku prirovnávaný k „podvodníkom“ poskytujúcim služby štátu v rámci otázky týkajúcej sa bezplatnej spolupráce žalobcu s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Spôsob akým je meno a fotografia žalobcu zapracovaná do článku vyvodzuje u čitateľa dojem, že je to práve osoba žalobcu, ktorá systém dávok zneužíva. Navyše snaha o uspokojovanie túžby po senzácii a škandalizácii je posilňovaná aj podaním nepravdivej informácie o údajnom prepise majetku žalobcu, najmä vily v Bratislave na jeho deti. Táto informácia nie je pravdivá, nakoľko žalobca neprepísal vilu na svoje deti, nie to ešte za účelom akéhokoľvek zneužívania sociálneho systému. Nie je preto jasné, prečo sa žalobca stal súčasťou článku, ktorý sa venoval zneužívaniu dávok v hmotnej núdzi. Na uverejnenie fotografie ani informácii zo súkromia žalobcu nemal žalovaný žiadny súhlas a žalobcu nepožiadal o udelenie súhlasu, či minimálne poskytnutie stanoviska k článku.
3. Žalobca má záujem žiť svoj život, pričom článok žalovaného mu znemožňuje normálne fungovanie. Žalobcovo súkromie nemá byť bez jeho súhlasu predstierané verejnosti. Žalobca nemá záujem aby bol ako osoba verejnosti predkladaný a neustále pripomínaný. Články žalovaného ďalej znemožňujú žalobcovi normálne sociálne fungovanie, možnosť nájsť si vhodné zamestnanie a komplikujú jeho rodinný život. Spájanie si osoby žalobcu s rôznymi podvodnými konaniami, spôsobuje, že žalobca je odsúvaný na okraj spoločnosti, nikto nechce padnúť do podozrenia, že sa bude stretávať, či spolupracovať s takouto nečistou osobou. Žalobca v minulosti pracoval vo sfére zahraničného obchodu a k tejto oblasti by sa rád vrátil, no keďže táto činnosť si vyžaduje prísnu dôvernosť, články žalovaného mu znižujú možnosť vrátiť sa k takejto činnosti, ale aj k výkonu akéhokoľvek povolania. Žalobca je nezamestnaný. Navyše aj bývalá manželka a dcéra žalobcu zle znášajú publikovanie informácii zo súkromia žalobcu. Bývalá manželka s dcérou sú vystavované nepríjemným otázkam okolia. Žalobca tak má za to, že morálne zadosťučinenie je v tomto prípade nepostačujúce a preto si uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nakoľko došlo k zásahu do ochrany osobnosti prostredníctvom jedného z najčítanejších týždenníkov v SR a bola mu venovaná dvojstránka v atraktívnej rubrike „Rozhovor“, pričom na článok bolo upozorňované aj na titulke a informácie v článku sú prednášané formou, ktorá vzbudzuje voči žalobcovi averziu a žalobca nedostal žiadny priestor na vyjadrenie sa so zverejnením jeho fotografie, pričom žalobca už nie je osobou verejne činnou a aj v dôsledku článku má reálne problémy s uplatnením na trhu práce, má žalobca za to, že výška nemajetkovej ujmy je primeraná.
4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a uviedol, že cieľom článku bolo poukázať na skutočnosť, že pomoc v hmotnej núdzi poberajú aj osoby, u ktorých je dôvodné podozrenie, že nie sú na tento systém štátnej podpory odkázané, ale platná právna úprava im to vďaka svojmu formalizmu a nedostatočným kontrolným mechanizmom umožňuje, čím sa štátu neúčelne odčerpávajú verejné zdroje. Téma spracovaná v článku je významnou spoločenskou témou, pretože sa venuje úvahám o nehospodárnom nakladaní s verejnými zdrojmi a reaguje na spoločenský problém, ktorý je v rámci sociálneho systému častým predmetom verejných diskusií. Je vo verejnom záujme, aby verejnosť bola o problematike informovaná a upozorňovaná jednak na nedostatky platnej legislatívy, ako aj na praktiky, ktorým sa ani dôslednou aplikáciou zákona a použitím úradných kompetencií nedá zabrániť. K téme sa vyjadrovala kompetentná osoba, ktorá vzhľadom na svoju funkciu a rozhodovaciu právomoc v oblasti štátnej sociálnej pomoci mala konkrétne poznatky z vlastnej praxe a osobnú zaangažovanosť v prípade žalobcu. Okrem vyjadrení S.. Ž., zdrojom informácií o žalobcovi boli predovšetkým informácie prebraté z iných médií, zverejnené pred publikovaním dotknutého článku. Žalobca tvrdí, že autori článku viackrát nedôvodne použili jeho meno a priezvisko ako príklad osoby v hmotnej núdzi, aby o ňom vytvorili nelichotivý obraz. V tomto kontexte sa osoba žalobcu nevyskytla v článku náhodne. Žalobcu v roku 2007 Krajský súd v Bratislave odsúdil za spáchanú ekonomickú a násilnú kriminalitu na súhrnný trest v trvaní 8 rokov nepodmienečne v 1. nápravnovýchovnej skupine. Na základe žalobcovho odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky v roku 2008 v odvolacom rozsudku znížil trest odňatia slobody na 5 rokov, a pretože žalobca spôsobil trestnou činnosťou štátu škodu vo výške viac ako 300.000,00 Eur, uložil mu peňažný trest vo výške 33.193,00 Eur. V roku 2010 bol žalobca podmienečne prepustený z výkonu trestu so skúšobnou dobou 4 roky. Následne požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Aj na základe hmotnej núdze žalobcu príslušný súd vo vykonávacom konaní v jeho trestnej veci v septembri 2011 konštatoval dlhodobú neschopnosť žalobcu vykonať peňažný trest a upustil od jeho výkonu. Nie je dôvod pochybovať, že štátnym orgánom potvrdený stav hmotnej núdze umožnil žalobcovi vyhnúť sa zaplateniu peňažného trestu bez vykonania náhradného trestu odňatia slobody. Rozhodnutie súdu pochopiteľne a odôvodnene vzbudilo pozornosť médií, jednak preto, že sa jednalo o bývalého politika, jednak vzhľadom na závažnosť trestnej veci a pomerne vysokej sume, od zaplatenia ktorej súd upustil. Vzhľadom na životný štýl, ktorý žalobca viedol pred nástupom do výkonu trestu a informácie o jeho majetkových pomeroch, resp. majetkových pomeroch jeho blízkych osôb, ktoré boli prezentované vo viacerých médiách, vyvstali dôvodné pochybnosti o tom, akými skutočnosťami sa súd pri svojom rozhodovaní riadil. Otázka, či je žalobca skutočne osobou, ktorá dlhodobo nie je schodná peňažný trest zaplatiť, vyvoláva verejnú diskusiu a polemiku a v súvislosti s podozrením z podvodného konania, pre ktoré bolo bratislavským Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny na žalobcu podané trestné oznámenie pre podozrenie zo subvenčného podvodu pri dokladovaní žiadosti o štátnu pomoc - dávky v hmotnej núdzi. K uvedenému ešte treba poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z mája 2012, ktorý zamietol žalobcov návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov. Toto rozhodnutie naznačuje, že konanie žalobcu malo charakter účelového zbavovania sa majetku.
5. V súvislosti s predchádzajúcim pôsobením žalobcu v politike, jeho súbežným aj neskorším konaním v rozpore s normami verejného práva a s tým súvisiacimi súdnymi konaniami, ktoré bezpochyby boli otázkami verejného záujmu, či už sa jedná o neoprávnené uplatnenie nadmerného odpočtu DPH, ktoré súd vyhodnotil ako podvodné získanie peňažných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, opakované útoky na verejných činiteľov, dokonca v jednom prípade so zbraňou, podozrenie na neoprávnené čerpanie dávok v hmotnej núdzi, podľa názoru žalovaného dostatočne odôvodňujú nahliadanie na osobu žalovaného ako na osobu verejného záujmu a inak tomu nebolo ani v roku 2012, kedy bol označený článok uverejnený. Čo sa týka použitej fotografie žalobcu, ide o ilustračnú fotografiu prevzatú z archívu vydavateľa. Autorom fotografie je fotograf S. U., v predmetnom čase zamestnanec vydavateľa. Fotografia je z roku 2001 a do archívu bola založená v roku 2006. V súčasnosti už fotograf u žalovaného nepracuje. Snímka žalobcu tak nebola vyhotovená v súvislosti s článkom, ale jedná sa o staršiu fotografiu, ktorá je na internete pre kohokoľvek voľne dostupná. Žalobca uvádza popis negatívnych následkov, ktoré boli podľa tvrdenia žalobcu zapríčinené zverejnením označeného článku, avšak uvádza iba všeobecné tvrdenia, ktoré nie sú objektívne doložené, a teda nepreukázal akým spôsobom alebo v akom konkrétnom prípade mal uverejnený článok vplyv na vznik následku. V čase publikovania článku však žalobca nemohol, vzhľadom na svoju angažovanosť v súdnych sporoch, počítať s tým, že sa vyhne záujmu médií. Možnosť nájsť si vhodné zamestnanie, po prepustení žalobcu z výkonu trestu je nepochybne eliminovaná jeho právoplatným odsúdením za ekonomickú ako aj násilnú trestnú činnosť. Uvedené tak prevažuje nad dôvodmi, ktoré sú uvedené v žalobe a ktoré, aj keby ich žalobca vedel preukázať, by boli zanedbateľné v porovnaní so spomenutým skutočnosťami, ktoré žalobcu hendikepovali v možnostiach nájsť si vhodné zamestnanie. Pokiaľ sa jedná o rodinný život žalobcu, z trestného konania je známe, že sám prispel k medializácii svojej rodiny, keď sa v trestnom konaní obhajoval spôsobom, že auto, ktoré použil na spáchanie trestného činu, šoférovala jeho manželka, resp. v súvislosti s preverovaním jeho majetkových pomerov bolo zverejnené, že stavebníkom rodinného domu, v ktorom žalobca s rodinou žije, bola jeho neplnoletá, v tom čase 7 ročná dcéra. Žalobca svojimi skutkami v minulosti rozhodujúcou mierou prispel k negatívnemu vnímaniu jeho osoby v širšom spoločenskom rámci, ktoré pretrváva až do súčasnosti, a ktoré bolo uplatnením práva na slobodné šírenie informácií prostredníctvom tlačových a iných médií, spojené aj s neželanou publicitou týkajúcou sa jeho osoby. Nemožno tak činiť médiá zodpovedné za to, že žalobca si v dôsledku svojho správania obmedzil možnosť žiť svoj život mimo záujmu verejnosti.
6. Súd na základe vykonaného dokazovania výsluchom strán, svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami, ako aj ostatných listín, tvoriacich obsah spisu dospel k nasledovným skutkovým zisteniam.
7. Dňa 21.04.2012 bol v týždenníku Život č. 17, ktorého vydavateľom je žalovaný, na titulnej strane uverejnený titulok „Klamú štát! Šéfka úradu práce Ž. o boháčoch, ktorí berú dávky v hmotnej núdzi". Samotný rozhovor s názvom „Príživníci pod ochranou“ a podtitulom „Dávky v hmotnej núdzi berú aj ľudia, ktorí žijú v luxuse. Riaditeľka bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ida Ž. hovorí, že to treba zmeniť“ bol publikovaný na stranách 22 - 25 predmetného vydania týždenníka. Predmetom tohto pomerne rozsiahleho rozhovoru s riaditeľkou bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny P. Ž. bola problematika dávok v hmotnej núdzi a jej vyplácanie poberateľom.
V uvedenom článku sa v spojení so žalobcom uvádza: 8. „V hmotnej núdzi je aj bývalý poslanec S. Ď., ktorý si neskôr posedel vo väzení a svoj majetok, napríklad veľkú vilu v lukratívnej časti Bratislavy, prepísal na deti. Poznáte ho? (Odpoveď): „Poznám. Ja som bola tá, ktorá naňho podala trestné oznámenie a dodnes ma mrzí, že prišlo k úniku informácií, skôr než sa preukázala vina, či v tomto prípade nevina. Za bratislavský úrad garantujem, že spis bol preverený. Nenájdete v ňom žiadne pochybenia ani lož. Ani zo strany klienta, ani zo strany úradu. Ak klient použil zákon a nám sa to nepáči, je to problém ustanovenia zákona, nie vina klienta. tento príbeh je však aj o tom, že najlegálnejší spôsob ako zistiť, či človek je naozaj v hmotnej núdzi alebo či iba zákon využíva, je ponúknuť mu prácu a môcť ho za jej odmietnutie zo systému vyradiť. Ale skúste nájsť kvalifikovanú prácu pre človeka, ktorý bol vo väzení.“
9. „Je to ako v inej brandži, že napríklad bezpečnostné firmy sa snažia najať si najlepších hackerov? Alebo ako v tom filme ´Chyť ma ak to dokážeš´ o skutočnom geniálnom podvodníkovi, ktorého nakoniec zamestnanú policajti ako najlepšieho experta na odhaľovanie falšovaných bankoviek a dokladov?“ (Odpoveď): „Niečo podobné.“
10. „Keby Ď. niekto ponúkol prácu, on môže odmietnuť a o dávku nepríde?“ (Odpoveď): „Áno. To je problém pri každom človeku v hmotnej núdzi, odmietnuť môže z hocijakého dôvodu. Zákon ľudí nenúti pracovať. Ale nehovorme len o pánovi Ď. - je ľahké si doňho streliť, je ho plný internet. V kartotéke máme množstvo spisov ľudí, ktorých mená vy novinári neviete, a teda nás úradníkov na nich neupozorníte, že majú z pozície ľudí v hmotnej núdzi výhody...“
11. „Ľudia majú predstavu, že aktivačné práce sú tie, keď nezamestnaní dostanú lopatu, hrable a idú upratovať. Môže to byť aj niečo iné? Napríklad Ď. má vzdelanie, vie jazyk, ovláda počítač. Mohol by dostať prácu v úrade?“ (Odpoveď): „Zákon o službách zamestnanosti umožňuje ľudom v hmotnej núdzi dočasne pracovať a nemusia to byť len pomocné práce, ale aj odborné, samozrejme, chce to odvahu zamestnávateľov, ktorí sa nezľaknú klientely.“
12. V ľavom spodnom rohu na strane 24 bola umiestnená fotografia žalobcu, použitá z archívu N. Č., s podtitulom „Bývalý poslanec parlamentu S. Ď. je jedným z tých, ktorí berú dávky v hmotnej núdzi. Exposlanec má však papiere v poriadku.“
13. Právny zástupca žalobcu v priebehu konania pred súdom na podanej žalobe zotrval a k veci poukázal, že od momentu kedy žalobca stratil vplyv na verejný a politický život došlo k zániku jeho povinnosti vo väčšej miere znášať zásahy do jeho osobnostných práv zo strany médií. V súvislosti s jeho zaradením medzi osoby v hmotnej núdzi navyše neporušil žiadne právne normy a preto nie je dôvod prečo by mal byť žalobca verejnosti opätovne pripomínaný. Snaha po umelom vytváraní káuz a tým aj o zvýšenie čítanosti predmetného týždenníka a tým aj zisku žalovaného nemôže ospravedlňovať neopodstatnené zásahy do osobnostných práv žalobcu. Spôsob akým je v predmetnom článku spomínané meno žalobcu, informácie z jeho súkromia ako aj publikovaná fotografia s podobizňou, prekračuje medze v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, keď aj napriek tomu, že žalovaný uvádza, že žalobca má papiere v poriadku, neváhal zaradiť jeho meno a podobizeň do článku o osobách zneužívajúcich sociálny systém štátu. Navyše, v spojení s veľkými nadpismi „Klamú štát“ alebo „Príživníci pod ochranou“ si čitateľ jednoznačne spája tému predmetného článku s osobou žalobcu bez toho, že by sa žalobca dopustil akejkoľvek protiprávnej činnosti súvisiacej s poberaním dávok v hmotnej núdzi. V súvislosti so zverejnením fotografie žalobcu vyplýva, že žalovaný v napadnutom článku uverejnil neaktuálnu fotografiu žalobcu z roku 2001. Žalobca má za to, že tá v spojení s témou článku nekorešpondovala so stavom platným v čase publikovania článku. Na uverejnenie tejto fotografie žalobca nedal súhlas. Pokiaľ ide o posúdenie výšky nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na rozsah článku, na zverejnenú fotografiu žalobcu a na to, že uverejnený článok „visí“ na internete, keď sa do googlu zadá meno žalobcu článok sa sprístupní verejnosti. Ak je v článku spomenutá verejne známa osoba zvyšuje to atraktivitu a tým pádom aj čítanosť článku a v podstatne žalobca sa tým pádom stal pre žalovaného obchodným artiklom, ktorý mu zvyšuje zisk. A to je skutočnosť, ktorá je podstatná pri určení výšky nemajetkovej ujmy, lebo nemá zmysel, aby žalovaný zaplatil iba symbolickú sumu za zásah do ochrany osobnosti, pokiaľ on na tom „zarobil“, podstatnú finančnú sumu. Žalobca tak má za to, že nedodržaním etických zásad žurnalistiky zo strany autorov článku a teda aj žalovaného, došlo z ich strany k porušeniu podmienok poskytovania ochrany slobody prejavu poskytovanej médiám v zmysle čl. 10 ods. 1 Dohovoru, a preto má prednosť ochrana osobnostných práv žalobcu.
14. Žalobca vo svojej výpovedi, ohľadom jeho rodiny, pred súdom uviedol, že celú situáciu s bulvárom vníma jeho manželka veľmi intenzívne. Iba jeden krát sa mu ju podarilo dostať na súd, avšak celé pojednávania preplakala. Je to pre ňu stresujúca situácia bez ohľadu na charakter žaloby. Pokiaľ ide o spoločenský život, už samotná skutočnosť - poberanie dávok, spôsobuje oslabené postavenie aj pri skutočnosti, že sú zverejnené pravdivé skutočnosti. O to horšie je to, ak sú zverejnené nepravdivé skutočnosti. Žalobca poukázal na to, čo sa mu stalo, keď bol u lekára v Ružinove, a ten si neodpustil poznámku ohľadom hmotnej núdze.
15. Právny zástupca žalovaného v priebehu konania pridŕžajúc sa všetkých jeho doterajších vyjadrení k veci v rámci svojej procesnej obrany uviedol, že aj napriek tomu, že žalobca poukazoval na snahu žalovaného zvýšiť predajnosť týždenníka Život senzačným obsahom, nepreukázal, že by práve tento titul bol v spoločnosti vnímaný ako bulvárny, konfliktný vo vzťahu k porušovaniu osobnostných práv či už počtom vedených súdnych sporov alebo inými okolnosťami, z ktorých by takáto skutočnosť vyplývala. Charakteristika média, ktorú žalobca zdôrazňoval, sa rozhodne nedá vyvodiť výlučne z údajov o čítanosti, resp. predajnosti týždenníka v roku 2012. Týždenník Život je historicky najdlhšie vydávaný produkt žalovaného, je obsahovo stabilne štruktúrovaný a pravidelne informuje o aktuálnych spoločenských témach, ktoré sú predmetom verejnej diskusie. Napadnutá téma článku, resp. rozhovoru bola v posudzovanom období vysoko aktuálna. Čo sa týka uverejnenia fotografie s podobizňou žalobcu, žalovaný má za to, že žalobcovi nič nebránilo využiť ustanovenia Tlačového zákona a žiadať o uverejnenie opravy, ak sa domnieval, že výroky žalovaného sú nepravdivé, resp. o uverejnenie odpovede, pokiaľ videl v publikovaných informáciách zásah do svojho súkromia. Ide o efektívny spôsobom obrany, pretože v prípade, ak žiadosť dotknutej osoby spĺňa formálne náležitostiam je vydavateľ tlače povinný opravu alebo odpoveď uverejniť v znení žiadanom dotknutou osobou, pričom reakcia na uverejnené tvrdenia je bezprostredná a tým pádom účinnejšia, ako výsledky dlho trvajúceho súdneho sporu. Účelom prejednávanej žaloby nie je bezprostredná a účinná ochrana práv žalobcu, ale spor samotný, ktorý žalobca spolu s ďalšími spormi viedol a vedie súčasne proti viacerým tlačovým médiám. V tomto kontexte nejde nespomenúť, že štatút občana v hmotnej núdzi mu umožňuje viesť takéto spory s minimálnymi nákladmi. V kontexte s obsahom rozhovoru, účelom titulu vrátane podtitulu, bolo upútať pozornosť a čiastočne aj vyvrátiť spoločenský predsudok, pričom titulok neobsahuje žiadnu informáciu o žalobcovi, ani zmienku o jeho súkromí. Prípad žalobcu je následne spracovaný v téme tak, že je uvedený ako jeden z kontroverzných prípadov, ktorý už bol predmetom verejného záujmu a verejnej kritiky a demonštruje spôsob, akým štátny orgán postupoval v prípade, v ktorom vzniklo podozrenie z podvodného konania. Je potrebné opätovne uviesť, že žalobca bol v čase publikovania článku právoplatne odsúdený za úmyselné trestné činy, pričom jeden z nich patrí do oblasti hospodárskej kriminality a spáchaním tohto skutku spôsobil štátu škodu, za čo mu bol rozsudkom uložený okrem trestu odňatia slobody aj peňažný trest. Žalobca po podmienečnom prepustení z výkonu trestu požiadal o odpustenie peňažného trestu. K odpusteniu peňažného trestu došlo z dôvodu, že žalobca je v hmotnej núdzi a navyše došlo k tomu bez uloženia náhradného trestu odňatia slobody. Informácie o žalobcovi, ktorý v minulosti bol osobou verejného záujmu z titulu účasti vo verejných funkciách a neskôr sa stal osobou mediálne známou v súvislosti s okolnosťami týkajúcimi sa jeho opakovanej trestnej činnosti, ktorej sa dopustil pred nástupom do funkcií a aj počas ich výkonu, ukrývania sa pred hrozbou zadržania, odsúdenia, podávania opravných prostriedkov až úroveň ESĽP a neskôr v súvislosti s pochybnosťami o jeho majetkových pomeroch, sú predmetom legitímneho záujmu verejnosti, a preto boli viacerými vydavateľmi tlače v aktuálnom čase spracované a publikované v tlačových médiách a na internete. Žalobca bol pred uverejnením rozhovoru a aj v čase jeho publikovania mediálne známa osobnosť a to aj v súvislosti s problematikou, ktorá bola predmetom publikovaného rozhovoru. V konaní bolo preukazované, že prípad priznania hmotnej núdze žalobcovi vyvolal dôvodný záujem novinárov, pretože viaceré skutočnosti zakladali pochybnosti, že jeho majetkové pomery odôvodňujú priznanie dávok v hmotnej núdzi, a jeho sociálna situácia navonok nevykazovala znaky núdze. Tým, že žalobca je v hmotnej núdzi, tým že vykonal trest odňatia slobody a že nakladal so svojím majetkom tak, aby mohol deklarovať nemajetnosť, nedošlo k narušeniu intímnej sféry osobnosti žalobcu, nakoľko tieto informácie boli v tom čase verejne známe a existoval a trval verejný záujem na ich zverejnení v spojení s témou predmetného článku. Na príklade žalobcu chcel žalovaný demonštrovať paradox a nezhodu, vyplývajúc z dvoch protirečivých zistení, a to zo skutočností publikovaných médiami a uvedených aj v odôvodnení jedného z právoplatných rozsudkov, ktoré nasvedčovali falošnému obrazu o deklarovanej núdzi žalobcu a na druhej jeho evidencia ÚPSVaR, založená na formálnom preukázaní nemajetnosti a naplnení predpokladov pre priznanie dávok v hmotnej núdzi. Vzhľadom na to, že sa nejednalo o zanedbateľnú trestnú činnosť žalobcu, bol vývoj v jeho trestnej veci legitímnym predmetom verejného záujmu a štatút hmotnej núdze priamo súvisel s rozhodnutím súdu o odpustení pomerne vysokého peňažného trestu, bez uloženia náhradného trestu odňatia slobody. K negatívnym následkom, ktoré žalobca podľa neho pociťuje, žalovaný uvádza, že ide iba o všeobecné tvrdenia, ktoré nie sú objektívne doložené, a nepreukázal akým spôsobom alebo v akom konkrétnom prípade mal článok vplyv na ním popisované následky. V čase publikovania článku žalobca nemohol, vzhľadom na svoju zaangažovanosť v súdnych sporoch počítať s tým, že sa vyhne záujmu médií. Možnosť nájsť si vhodné zamestnanie, po prepustení z výkonu trestu, je nepochybne najviac eliminovaná právoplatným odsúdením žalobcu. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že zverejnenie predmetného článku, nejakým spôsobom konkrétne zasiahlo do jeho sociálneho statusu, uplatnenia sa na trhu práce alebo malo vplyv na jeho rodinný život. Cieľom je poukázať, že žalobca svojimi skutkami v minulosti rozhodujúcou mierou prispel k negatívnemu vnímaniu jeho osoby v širšom spoločenskom rámci, ktoré pretrváva až do súčasnosti a ktoré bolo uplatnením práva na slobodné šírenie informácií. To však nemožno viesť k zamieňaniu si príčiny s následkom a robiť žalovaného zodpovedného za to, že si žalobca v dôsledku svojich činov obmedzil možnosť žiť svoj život mimo záujmu verejnosti.
16. Svedkyňa S.. Q. E. vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že dôvodom, prečo si zvolili práve takúto tému, je, že v tom období to bola široká diskusia zameraná na zneužívanie dávok v hmotnej núdzi, ktorá bola diskutovaná aj v parlamentných kruhoch a po tomto diskusnom fóre došlo k zákonnej úprave aj dávok v núdzi. Žalobca bol v minulosti odsúdený za daňové podvody a bolo známe, že sa ocitol v hmotnej núdzi, preto to bol aj dôvod, čo všetko sa môže stať. Vzhľadom k tomu, že išlo o osobu verejne známu v predchádzajúcom období, a síce ako poslanca, ako osobu, ktorá bola medializovaná, informácie o žalobcovi čerpali najmä z dostupných denníkov a televízneho spravodajstva. Žalobca bol verejne známou osobou, bol odsúdený za podvod, bol vnímaný ako osoba, ktorá netrpela hmotnou núdzou, avšak dávku v hmotnej núdzi poberal. Predmetom článku bola diskusia ohľadom poskytovania sociálnych dávok a dávok v hmotnej núdzi, a ak by bol predmetom článku žalobca určite by sa zisťovali jeho majetkové pomery. Všeobecne bolo známe, že žalobca resp. jeho 7 ročná dcéra bola stavebníkom rodinného domu v lukratívnej časti Bratislavy. Napriek tomu že to bolo zákonné, vyvolal diskusiu. Súhlas od žalobcu ohľadom uverejnenia jeho mena a fotografie v článku žalovaný nepotreboval.
17. Svedok Q. U. pred súdom vypovedal a mal za to, že v tom čase bola aktuálna téma ohľadom žalobcu medializovaná. Žalobca mal okrem trestu mal zaplatiť aj peňažný trest, ale ten nezaplatil lebo poberal dávky v hmotnej núdzi. Bola to informácia, ktorá bola dávno známa. Článkom reagovali na aktuálnu tému a v rámci tejto témy spomenuli žalobcu.
18. Svedkyňa P. Ž. uviedla, že v tom čase sa veľa hovorilo o dávkach v hmotnej núdzi a aj ohľadom žalobcu vyšlo viacero článkov. V čase podania žiadosti o dávky v hmotnej núdzi žalobca spĺňal všetky podmienky priznania dávok hmotnej núdzi. Dávka mu tak bola priznaná. V čase keď svedkyňa bola riaditeľom úradu, žalobca si plnil všetky povinnosti voči úradu tak, že nebolo potrebné voči nemu postupovať sankčne. V predmetnom článku svedkyňa ani raz nenaznačila, že by práve žalobca bol tým ktorý zneužíva tento systém. Práve naopak potvrdila správnosť, formálnosť jeho evidencie v sociálnom systéme.
Po právnej stránke súd posúdil vec nasledovne:
19. Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
20. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
21. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
22. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
23. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
24. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
25. Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka, privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.
26. Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.
27. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
28. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
29. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
30. Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
31. Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
32. Na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
33. Predmetom sporu je nárok žalobcu za zásah do jeho osobnostných práv, práva na súkromie, práva na podobizeň a práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ku ktorému podľa názoru žalobcu, došlo zverejnením titulku na titulnej strane týždenníka a v nadväznosti na to, publikovaním predmetného rozhovoru o dávkach v hmotnej núdzi v spojení s jeho menom a použitou fotografiou. Vzhľadom na uvedený zásah žalobca požadoval primerané zadosťučinenie a to formou zverejnenia ospravedlnenia, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00 Eur.
34. Obsah práva na ochranu osobnosti je upravený v § 11 Občianskeho zákonníka, pričom nadväzuje na komplex ústavou a medzinárodnými zmluvami zakotveného základu právnej úpravy všeobecného osobnostného práva. Ide o generálnu klauzulu ochrany osobnosti a v nadväznosti na nasledujúce ustanovenia (§ 12 až § 16 Občianskeho zákonníka) je právnym základom pre rôzne typy žalôb.
35. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka). Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením (§ 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona (§ 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby (§ 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
36. Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.), ako aj prejavy osobnej povahy (napr. podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba u každého z nich posudzovať samostatne.
37. Z hľadiska skutkových okolností, z ktorých žalobca v predmetnom konaní vyvodzoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, treba poukázať predovšetkým na to, že do rámca vymedzeného ustanoveniami § 11 až 13 Občianskeho zákonníka patrí právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby (najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového života). V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života v rodine a manželských a partnerských alebo priateľských či obdobných vzťahov. Takto chápané právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. O porušenie práva na ochranu súkromia ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale tiež v prípade neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. K zásahom do súkromia môže v niektorých prípadoch dôjsť aj v dôsledku zásahov do mena a priezviska. Širokej škále prejavov a súčastí súkromného života fyzickej osoby zodpovedá aj možnosť rozmanitých prejavov zásahov do súkromia a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Vzhľadom na niektoré otázky nastolené v prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že tieto zásahy v určitých prípadoch môžu (avšak nemusia) mať aj difamačné dôsledky - neoprávnený zásah do tohto čiastkového práva (práva na súkromie) nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby.
38. Medzi čiastkové práva tvoriace súčasť širšie koncipovaného práva na ochranu osobnosti patrí tiež právo na podobu (zahrňujúce aj oprávnenie domáhať sa ochrany proti neoprávnenému zachyteniu podoby zo strany iného subjektu) a právo na ochranu podobizne (obsahom ktorého je oprávnenie fyzickej osoby brániť sa proti neoprávnenému použitiu podobizne - vrátane fotografickej snímky). Ani zásah do týchto práv však nemusí mať difamačné dôsledky.
39. Ustanovenia § 11 až 13 Občianskeho zákonníka chránia aj ďalšie čiastkové práva fyzickej osoby
- právo na jej česť a dôstojnosť v rozmanitých spoločenských vzťahoch, v rodine, na pracovisku, v odborných kruhoch. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť ujmu (to v prípade zásahov do týchto čiastkových práv znamená mať difamačné dôsledky), dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky ochrany.
40. Zákon však, a to je potrebné zdôrazniť a zvýrazniť, neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe.
41. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti a/ neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, b/ opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c/ opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.
42. Zároveň je ďalej potrebné uviesť, že v konaní vo veciach ochrany osobnosti (§ 13 Občianskeho zákonníka) platí, že dôkazné bremeno znáša žalobca, resp. osoba, ktorej bola spôsobená nemateriálna ujma neoprávneným zásahom. Existenciu neoprávneného zásahu tak musí preukázať žalobca, na ktorom potom spočíva povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť, že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do jeho osobnostných práv skutočne prišlo a tiež súvislosť medzi týmto konkrétnym zásahom a vzniknutou škodou. Zároveň žalobca nesie aj bremeno dôkazu ohľadom predpokladov priznania primeraného zadosťučinenia.
43. Pre vznik právnej zodpovednosti pri zásahoch do osobnostných práv, je potrebné naplnenie predpokladov zodpovednosti. Tými sú:
a) konanie contra legem (protiprávne konanie alebo opomenutie, zásah do osobnostných práv),
b) škodlivý následok, (napríklad ujma),
c) kauzálny nexus príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom, (príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou ujmou). Príčinná súvislosť medzi dvoma javmi je taký vzťah, keď prvý jav je príčinou druhého a druhý následkom prvého. Druhý jav v prípade existujúcej príčinnej súvislosti by nemohol nastať bez prvého.
44. Zodpovednosť sa v prípadoch zásahov do osobnostných práv posudzuje podľa objektívneho princípu, tzn. zavinenie sa neskúma. Pri objektívnej zodpovednosti za vzniknutú ujmu nie je možné sa exkulpovať (vyviniť), pretože takáto možnosť prichádza do úvahy len pri zodpovednosti založenej na zavinení, pričom škodca zodpovedá bez ohľadu na zavinenie resp. vedomia že svojím konaním porušuje právo. Objektívna zodpovednosť je charakteristická práve pre oblasť zákonnej ochrany osobnostných práv. Občiansky zákonník preto nevyžaduje pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti zavinenie, či už úmyselné alebo z nedbanlivosti toho, kto sa dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pre vznik nároku na občianskoprávnu sankciu - nemajetkovú ujmu je však bezpodmienečne potrebné, aby boli kumulatívne splnené všetky uvedené predpoklady, pričom nedostatok niektorého z nich vylučuje možnosť uplatnenia predmetnej sankcie.
45. Z uvedeného vyplýva, že predpokladom zodpovednosti, ako 1. podmienky, je existencia neoprávneného zásahu (konanie contra legem) objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu (škodlivý následok) a príčinnej súvislosti medzi takýmto zásahom a jeho protiprávnosťou. Neoprávneným zásahom je akýkoľvek zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, teda s právnym poriadkom.
46. Následne musí byť s určitosťou preukázaná príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a škodou (ujmou) na osobnostných právach, pričom dôkazné bremeno ako už súd spomenul vyššie, o tvrdenej príčinnej súvislosti je na strane žalobcu, takže v prípade jeho neunesenia postihujú žalobcu nepriaznivé procesné následky, spočívajúce v tom, že žalobe nemožno vyhovieť. Čo sa týka preukázania príčinnej súvislosti, jej existencia je nevyhnutná a to bez zreteľa na to, či nárok na odškodnenie vzniknutej ujmy sa zakladá na princípe zavinenia alebo na objektívnej zodpovednosti, pričom ide o vyslovene skutkovú otázku, kedy je potrebné posúdiť všetky okolnosti prípadu, teda či medzi okolnosťami, ktoré prichádzajú do úvahy ako príčina vzniku ujmy, je protiprávny úkon, resp. iná kvalifikovaná škodná udalosť a taká, bez existencie ktorej by škodlivý následok nenastal.
47. Významným je posúdenie, či škodlivý následok táto skutočnosť priamo spôsobila, tzn. či by nebol nastal aj bez ohľadu na jej existenciu. Úsudok o zistení príčinnej súvislosti musí byť v súlade so všeobecnými poznatkami a pravidlami elementárnej logiky. Či daná okolnosť podľa svojej povahy sama vyvolala škodlivý následok alebo aspoň rozhodujúcou mierou k nemu napomohla, musí byť preukázaná a za preukázanú ju môže súd hodnotiť len ak nadobudne subjektívne presvedčenie o 100% pravdepodobnosti, že škodlivý následok zapríčinila táto okolnosť.
48. Základom sporu, ku ktorému sa súd musí vyjadriť je v tomto prípade konflikt medzi ústavou a dohovorom garantovanou slobodou prejavu a základným právom žalovaného vyhľadávať a rozširovať informácie, resp. možnosťou obmedziť slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti žalobcu. Podstatou rozhodovania je v takýchto prípadoch hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti a súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane druhej. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody.
49. Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Ústava SR v čl. 26 ods. 4 ako aj Dohovor v čl. 10 ods. 2 však uvádzajú aj isté limitačné klauzuly, ktoré uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti. Takýmito dôvodmi je aj ochrana práv a slobôd iných, garantovaných v čl. 19 Ústavy SR ako aj v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uplatňovanie takýchto práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí vždy nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti. V každom konkrétnom prípade je preto vždy nevyhnutné skúmať mieru, resp. intenzitu namietaného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, v kontexte so slobodou prejavu a to so zreteľom na požiadavku proporcionality. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti ale nemožno aplikovať izolovane, je nutné ich vykladať v súlade s Ústavou SR.
50. Je však potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme neznamená rezignáciu alebo prehliadanie ochrany osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti. Vzhľadom na uvedené, je potrebné zo strany súdu posúdiť, či bol zásah do osobnostných práv žalobcu primeraný, teda či zodpovedal zásade proporcionality, resp. či by potom na druhej strane bolo výkonom práv žalobcu zasiahnuté do práv slobody prejavu žalovaného. Pri strete práv na ochranu osobnosti so slobodou prejavu je nutné v zásade skúmať KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril, uverejnil informáciu“, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno určiť, ktorá sloboda má byť uprednostnená (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010, II. ÚS 558/2012).
KTO zásah do osobnostných práv žalobcu vykonal
51. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje a pripomína, že privilegované postavenie z aspektu ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995 sťažnosť č. 1594/90, ESĽP rozsudok Bladet Troms a Stensaas v. Nórsko z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). V právnom štáte sa nesmie zabúdať na nezastupiteľnú úlohu tlače. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie (napr. Perna v. Taliansko, rozsudok z 25. júla 2001). Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre poskytuje žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. Súd len na okraj uvádza, že takýto výklad je akceptovaný aj u nás, a to Ústavným súdom SR (napr. II. ÚS 152/08 alebo IV. ÚS 107/2010).
52. V posudzovanom prípade je žalovaný vydavateľom týždenníka Život, v ktorom bol inkriminovaný článok zverejnený. V danom prípade je žalovaný nositeľom slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana, resp. privilegované postavenie poskytnuté novinárom, masmédiám, ktorú je potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany súdu primeraným spôsobom zohľadniť.
O KOM bol namietaný článok
53. Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach, čo téma prezentovaná v namietanom článku bezpochyby je, je kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uverejnené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne činných osôb (resp. osôb verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov. V posudzovanom prípade je zrejmé a nie sporné, že žalobca bol aktívnym politikom v rokoch 1998 - 1999 a 2002, kedy bol poslancom NR SR, resp. miestneho zastupiteľstva, tak ako to uviedol žalobca, s čím súd súhlasí. S čím však súd nesúhlasí je snaha žalobcu o vnímanie jeho osoby ako bežného človeka a o problematiku s ním spojenú za vec, ktorá nie je verejným záujmom. Uvedená argumentácia žalobcu neobstojí, nakoľko predmetom článku, čo súd podrobnejšie vyhodnotí v rámci testu proporcionality v ďalšom bode, je poukázať na problematiku dávok v hmotnej núdzi, čo je vec verejného záujmu a úzko súvisí s konaním a poberaním tejto dávky žalobcom, resp. s príčinami prečo ich žalobca poberá. Žalobca bol v článku uvedený ako príklad, pričom článok nebol výslovne iba o jeho osobe.
54. Otázky spôsobu konania politikov v minulosti, ktoré verejne napomáhajú pri utváraní obrazu o osobnosti a charaktere možno nepochybne legitímne považovať za otázky verejného záujmu. Poslaním tlače je nesporne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (I. ÚS 352/2011). ESĽP konštantnou judikatúrou pripomína a zdôrazňuje úlohu tlače s tým, že hoci nemôže prekračovať určité hranice, predovšetkým so zreteľom na ochranu povesti a práv iných, prislúcha jej oznamovať informácie o myšlienky nielen o všetkých politických ale aj o ostatných témach všeobecného záujmu. Je povinnosťou tlače poskytovať informácie o veciach verejného záujmu a s tuto funkciou je spojené právo verejnosti získať a obdržať informácie. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy, nežiaduce javy a podobne (napr. Fressoz a Roire v. Francúzsko, rozsudok z 21. januára 1999, Thorgein Thorgeison v. Island, z 5. júna 1992, Jersild v. Dánsko z 23. septembra 1994 a iné).
55. Osobou verejného záujmu nie sú iba politici a ich partneri alebo partnerky v osobnom živote. Osobou verejného záujmu sa môže stať každý, kto vyvinie aktivitu, či už pozitívnu alebo negatívnu, ktorá je v príčinnej súvislosti s verejným záujmom. Osoby verejné možno ďalej rozčleniť na osoby verejne činné a osoby verejne známe. Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci. Vedľa skupiny osôb verejne činných je vymedzená skupina osôb verejne známych, u ktorých verejná známosť môže byť daná tým, že vynikajú v určitých aktivitách, poprípade sa významne angažujú v určitých záležitostiach verejného záujmu, alebo osoby, ktoré vstúpia do verejného života svojím konaním, napríklad nejakým kontroverzným činom. Áno, žalobca už dlhšiu dobu nepôsobí ako politik, resp. nie je politicky činný, ale na druhej strane ani nepredstavuje „obyčajného“ človeka z obyčajnou minulosťou, o ktorej nikto nevie a nikdy nebol mediálne alebo verejne známy, aj keď sa sám žalobca v takomto svetle snaží pred súdom prezentovať. Je nepochybné, že ak by žalobca nekonal tak ako konal (najmä v minulosti, ale aj súčasnosti), nebol by vo výkone trestu odňatia slobody, neútočil na verejného činiteľa, nenakladal so svojím majetkom spôsobom, ktorý vzbudzuje pochybnosti, (čím si sám vybudoval negatívnu povesť a zároveň takýmto konaním na seba neustále upozorňoval, a to aj napriek straty politického mandátu) ale po skončení „politického života“ by sa stiahol do úzadia a súkromia a vyhol sa spomenutým excesom, až vtedy by bol osobou, ktorá nie je verejne známa.
ČO bolo obsahom článku
56. V súvislosti s posudzovaním tohto kritéria, súd opätovne uvádza, že kľúčovým poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať. Obsahom, témou predmetného článku bolo poukázať na nedostatky v systéme nárokov na štátnu pomoc v hmotnej núdzi a vyjadriť sa k možnostiam zneužívania legislatívy, ktorá definuje hmotnú núdzu a upravuje podmienky nároku na dávky, príspevky a pomoc v hmotnej núdzi. Cieľom článku bolo poukázať na skutočnosť, že pomoc v hmotnej núdzi poberajú aj osoby, u ktorých je dôvodné podozrenie, že nie sú na tento systém štátnej podpory odkázané, ale platná právny úprava im to umožňuje, čím sa štátu odčerpávajú verejné zdroje. Na oboznámenie verejnosti s uvedenou problematikou a jej bližšie priblíženie verejnosti, bol rozhovor robený s vtedajšou riaditeľkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava. V článku prebraná problematika je podľa názoru súdu jednoznačne vecou verejného záujmu. Osoba žalobcu sama o sebe nebola predmetom článku. Žalobca bol v ňom ako verejne známa osoba spomenutá a to v súvislosti s poberaním dávok, resp. s príčinami prečo ich poberá. Žalobca ako verejne známa osoba, bol autorom článku ako aj riaditeľkou Úradu použitý ako príklad na zvýraznenie danej problematiky. Právo na slobodu prejavu neplatí len pre informácie, myšlienky prijímané priaznivo alebo považované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujú, či znepokojujú štát alebo akúkoľvek skupinu spoločenstva. Navyše sloboda tlače sa taktiež vzťahuje na preháňanie alebo dokonca provokáciu (napr. De Haes a Gijles v. Belgicko, z 24. februára 1997). Článok obsahoval okrem iného aj hodnotiace úsudky, informácie o určitých skutočnostiach, ktoré sú verejnosti známe a boli už v minulosti medializované.
KDE bol článok uverejnený
57. Dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do osobnostných práv je aj miesto, kde boli uverejnené sporné tvrdenia, informácie. Sporný článok bol uverejnený v populárnom týždenníku s celoslovenskou pôsobnosťou a s relatívne vysokým nákladom, nie však napríklad v televízií, ktorá je posudzovaná prísnejšie. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv.
KEDY bol namietaný článok uverejnený
58. Žalobca uviedol, že namietaný článok bol uverejnený v čase (21.04.2012) kedy ho nebolo možné považovať za osobu verejného záujmu. Takouto osobou by bol žalobca iba v rokoch 1998 - 1999 a 2002. Súd sa však s takýmto príliš zužujúcim výkladom nestotožňuje. Ako už bolo uvedené v bodoch vyššie, žalobca si zamieňa pojmy verejne činná osoba, čo žalobca v čase publikovania článku nebol, a osoba verejne známa, čo žalobca v čase publikovania článku bol. V danej veci nie je sporné, že žalobca ako aktívny politik v rokoch 1998 - 1999 a 2002 bol osoba verejne činná. Z dôvodu straty poslaneckého mandátu žalobca už nie je osobou verejne činnou, avšak vzhľadom na komplex udalostí súvisiacich s ním ako osobou v hmotnej núdzi a poberaním dávok v hmotnej núdze, resp. čo tomu predchádzalo, je žalobca verejne známou osobou a navyše, ide o vec verejného záujmu. Nemožno pripustiť výklad žalobcu, že poberanie dávok v hmotnej núdzi nie je vecou verejného záujmu, najmä ak prihliadneme, že tieto dávky sú vyplácané zo štátneho rozpočtu SR. V tomto smere súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 07.07.2011, IV. ÚS 302/2010, podľa ktorého je vecou verejnou nielen všetka agenda štátnych orgánov a inštitúcií, ako aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Príbeh, resp. život bývalého politika, právoplatne odsúdeného na trest odňatia slobody spolu s finančným trestom za ekonomickú kriminálnu činnosť, ako aj útok na verejného činiteľa, bývalého politika známeho vulgárnymi výrokmi na adresu policajných príslušníkov a bývalého politika, ktorý nakladaním so svojím majetkom ako aj poberaním dávok v hmotnej núdzi už dávno vzbudil záujem verejnosti a médií, je podľa názoru súdu jednoznačne vecou verejnou a vecou verejného záujmu. Podľa vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu je vecou verejnou všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Otázkou verejného záujmu je nesporne aj minulosť politika. Tieto závery sú aplikovateľné aj na všetky predchádzajúce body testu proporcionality. Súd svoj názor jednoznačne ustálil, že žalobca spĺňa všetky atribúty, podmienky aby bol považovaný za osobu verejne známu, k čomu samozrejme žalobca sám prispel výraznou a nespochybniteľnou mierou.
AKO boli informácie v článku formulované
59. Nielen čo, ale aj ako je povedané, je nutné skúmať pri posudzovaní akceptovateľnosti zásahov do osobnostných práv. Titulok odkazujúci na rozhovor k danej téme bol umiestnený v týždenníku Život na titulnej strane pod názvom „Klamú štát! Šéfka úradu práce Ž. o boháčoch, ktorí berú dávky v hmotnej núdzi". Samotný rozhovor s názvom „Príživníci pod ochranou“ a podtitulom „Dávky v hmotnej núdzi berú aj ľudia, ktorí žijú v luxuse. Riaditeľka bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny P. Ž. hovorí, že to treba zmeniť“ bol publikovaný na stranách 22 - 25 predmetného vydania týždenníka. Išlo o rozhovor. Pri posudzovaní limitov slobody prejavu je potrebné rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy naopak nepripúšťa. Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.
Súd posúdením zisteného skutkového stavu podľa citovaných zákonných ustanovení, dospel k nasledovným záverom:
60. Vychádzajúc z postavenia žalovaného ako vydavateľa tlače a z postavenia žalobcu ako osoby s prvkami verejne známej osoby, berúc do úvahy žáner článku ako vec verejného záujmu, a to, že účelom článku je poukázať na paradoxy poberania dávok v hmotnej núdzi a aplikujúc taktiež výsledky vyššie vykonaného testu proporcionality, má súd za to, že žalovaný nezasiahol do osobnostných práv žalobcu nad rámec zákonom stanovenej ochrany. Na daný prípad sa preto nemožno pozerať výlučne z pozície práva na ochranu osobnosti ale je treba nahliadať a pracovať s princípom proporcionality. Pri strete práva na informácie a ich šírenie s právom na ochranu osobnosti a súkromného života, je potrebné s prihliadnutím na okolnosti prípadu zvážiť, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým. Priznaním žalobcom požadovaného nároku by došlo k neprimeranej preferencii, zvýhodneniu práva žalobcu na ochranu osobnosti a to na úkor slobody prejavu žalovaného. Išlo by tak o výrazný nepomer medzi žalobcom požadovanými opatreniami, nárokmi a správaním žalovaného, ktoré malo byť napravené.
61. Žalobca tvrdí, že článok žalovaného mu znemožňuje normálne fungovanie avšak toto tvrdenie nijako nepreukázal. Žalobca takisto uviedol, že spájanie si osoby žalobcu s rôznymi podvodnými konaniami, spôsobuje, že je odsúvaný na okraj spoločnosti, nikto nechce padnúť do podozrenia, že sa bude stretávať, či spolupracovať s takouto nečistou osobou. Súd je presvedčený, že ak je uvedené pravdou, je výlučne v prvom rade za uvedené zodpovedný žalobca a to svojím správaním, svojimi excesmi, či už v minulosti alebo súčasnosti. Uverejnenie článku o dávkach v hmotnej núdzi s príkladom žalobcu, podľa názoru súdu nie je v príčinnej súvislosti s tým, čo tvrdí žalobca. Žaloba je tak všeobecná a nekonkrétna.
62. Žalobca v konaní ďalej namietal, že je čitateľom podprahovo podsúvaný ako príklad špekulantov s dávkami v hmotnej núdzi, pričom si čitateľ pri prečítaní účelového titulku, resp. titulkov a v spojení s jeho menom, automaticky priradí obraz žalobcu ako jedného zo špekulantov, resp. podvodníkov s dávkami v hmotnej núdzi. Súd sa s takouto konštrukciou nestotožnil, pričom v súvislosti s uvedeným je potrebné poukázať na funkciu nadpisu a titulku. Funkciou a účelom nadpisu je upútať a zaujať čitateľa, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil alebo neosvojil tlačou ponúkané informácie, a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku, možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Izolovaným posudzovaním titulku spravidla nemožno hodnoverne dôjsť k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé, alebo nepravdivé. Tu ešte treba dodať, že netreba podceňovať čitateľa z hľadiska schopnosti interpretovať a rozlišovať obsah článku a nadpis, resp. titulok. Z textu článku navyše nemožno vyčítať, že jeho cieľom by bolo uraziť, očierniť alebo inak negatívne vykresliť žalobcu v očiach verejnosti. Na záver, ešte čo sa týka uvedenej spojitosti, resp. žalobcom namietaného podsúvania opísaného konania ako tzv. špekulantov s dávkami v hmotnej núdzi, súd uvádza, že ohľadom titulkov „Príživníci pod ochranou“ alebo „Dávky v hmotnej núdzi berú aj ľudia, ktorí žijú v luxuse“, vzhľadom na špekulatívnosť, povahu a verejný záujem, je nutné uprednostniť výklad, ktorý zasahuje do slobody prejavu čo najmenej. Vágne kritérium celkového kontextu, celkového dojmu či vyznenia je nutné vykladať v prospech autora výroku. Opačný princíp by bol veľmi zneužiteľný. Nedošlo tak do zásahu do ochrany osobnosti žalobcu.
63. V článku bola zverejnená aj archívna fotografia žalobcu, kde žalobca namietal jej použitie bez jeho súhlasu. Snaha zvýšiť záujem o článok je sama o sebe legitímna. A legitímne bolo aj použitie fotografie žalobcu, pretože aj keď nebol ústrednou postavou témy, išlo z časti aj o jeho osobu. Je pochopiteľné, že sa tlač snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalosti, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky (viď napr. rozsudok ESĽP Karhuvaara a Iltahelti v. Fínsko, 2004). Žalovaný nepotreboval súhlas na zverejnenie predmetnej fotografie.
64. Žalobcom požadované nároky (zverejnenie ospravedlnenia a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00 Eur) by ich priznaním navyše úplne rozvrátili zásadu proporcionality a neprimerane by zvýhodnili žalobcu, a to na úkor žalovaného, resp. jednoznačne a bezdôvodne by bolo uprednostnené právo na ochranu osobnosti na úkor slobody prejavu.
65. V konaní sa navyše nepreukázalo, že by predmetný článok obsahoval nepravdivé alebo skreslené informácie, prípadne, že názory v ňom vyslovené, spôsobili žalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach alebo povesti, dôstojnosti, tak ako to tvrdil v konaní. 66. V danom prípade má súd za to, že žalovaný zverejnením predmetného rozhovoru len splnil svoju povinnosť na základe poskytnutých informácií. Treba prihliadnuť na skutočnosť, že je taktiež povinnosťou médií o takýchto informáciách verejnosť informovať a v danom prípade nemožno konštatovať, že išlo o prejavy zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. V tejto nadväznosti súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 357/96, podľa ktorého polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti.
67. Vzhľadom na nepreukázanie konania contra legem - neoprávaného zásahu, a príčinnej súvislosti medzi takýmto konaním a vznikom škody/ujmy, ktorá žalobcovi vznikla uverejnením predmetného článku, súd po dôkladnom zvážení skutkového stavu, vyhodnotení dôkazných prostriedkov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a na základe vyššie uvedených skutočností, nárok žalobcu posúdil ako nepreukázaný a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
68. Žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu súd v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava II, písomne v 2 vyhotoveniach. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odôvodnení sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka konania, ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. 1/ Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ neboli splnené procesné podmienky b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov nesprávnym skutkovým zisteniam g/ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci 2/ Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má uvedenú vadu, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 3/ Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.