Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10C-120-2010.pdf
PDF · 145.69 KB
Case nature
Area
Subarea
10C/120/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Michalovce, sudcom JUDr. Zdenkom Švárnym, v právnej veci žalobkyne P. H., N.. XX.X.XXXX, A. V., K.. N. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Martinom Kostrejom, advokátom, AK Michalovce, Cyrila a Metoda 3, proti žalovanej K. M., N.. XX.X.XXXX, A. V., Q..S. Č.. X, zastúpenej JUDr. Milanom Knopom, advokátom, so sídlom Krmanova 1, Košice, v konaní o ochranu osobnosti, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanej p r i z n á v a 100% náhradu trov konania.
III. Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť trovy štátu na účet Okresného súdu Michalovce v sume 9,80 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobou došlou tunajšiemu súdu dňa 31.8.2010 sa žalobkyňa domáhala ochrany osobnosti a žiadala, aby súd určil, že žalovaná je povinná na zhromaždení vlastníkov bytov sa ospravedlniť jej, riaditeľke Q.. V. R. a vyjadriť ospravedlnenie a zaplatiť odškodné v čiastke 1000,-€ a to na tom základe, že žalovaná ju napádala rôznymi slovnými urážkami, snaží sa znevážiť jej dobré meno, rozchyruje absurdnosti ako sú sprenevera, výmena faktúr a podobne, pričom si vyrobila podvodne nafotené petície, čím vlastne zneužila podpisy ľudí, ktorí jej poskytovali svoj podpis.
2. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, žiadala ju v celom rozsahu zamietnuť.
3. Z výsledkov vykonaného dokazovania súd zistil tento skutkový stav :
4. Z rozsudku tunajšieho súdu č.k. 10C 120/2010 - 196 zo dňa 17.4.2014 súd zistil, že žaloba žalobkyne bola zamietnutá a bolo rozhodnuté, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci. Rozhodol tak na základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanej ochrany osobnosti, ktorého petit upresnila podaním zo dňa 21.10.2013 na č.l. 136, 137 spisu. Súd prvého stupňa žalobu zamietol už predchádzajúcim rozsudkom zo dňa 28.2.2012 č.k. 10C 120/2010 - 104, avšak predmetný rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Košiciach z 28. júna 2013, č. k. 3Co 199/2012-129, zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že súd nepostupoval podľa ust. § 43 O.s.p., teda nevyzval žalobkyňu na odstránenie nepresností žalobného návrhu, ktorý bol formulovaný veľmi všeobecne a nepresne, ale vo veci konal a rozhodol. V žalobe o ochranu osobnosti (uloženie povinnosti odstrániť vzniknutý stav - ako je to aj v preskúmavanej veci) musí byť presne formulovaný žalobný návrh čo do povinnosti, ktorá má byť žalovanému uložená, i čo do lehoty, v ktorej má dôjsť k splneniu tejto povinnosti. Pokiaľ nie je špecifikovaný petit - text ospravedlnenia, nemožno ani definitívne ustáliť skutkové vymedzenie neoprávneného zásahu. Od petitu žalobného návrhu totiž
treba odvodiť aj potrebné dokazovanie, čo však pri neurčitom petite nie je dostatočne možné. Súd v zmysle zrušujúceho uznesenia - a po upresnení petitu žaloby - vykonal ďalšie dokazovanie a vzal za preukázané, že žalovaná dala Ústrediu Sociálnej poisťovne Bratislava, listom z 3. januára 2011 na vedomie, že pracovníčka Sociálnej poisťovne V., P. H., zneužíva to, že pracuje na sociálnej poisťovni a zisťuje si o nej informácie, správa sa vulgárne nielen voči jej osobe, ale aj voči ostatným vlastníkom v ich dome. Na domovej schôdzi pred vlastníkmi bytov jej vynadala do psychicky labilnej a naznačovala ako sa trasie. Starším ľuďom nadáva do starých senilných alkoholikov a podobne. Žalovaná tvrdenie žalobkyne poprela. Žalovaná potom, ako prevzala funkciu predsedníčky spoločenstva vlastníkov bytov a po zistení závažných pochybení pri vedení účtovníctva, vecne a faktograficky informovala o zistených skutočnostiach vlastníkov bytov. Nie je pravdou, že by žalobkyňu osočovala a správala sa k nej mimo zaužívaných pravidiel slušnosti, práve naopak, podľa jej názoru výpoveďami svedkov v tomto konaní bolo preukázané skutočne hrubé, priam znevažujúce správanie sa žalobkyne voči žalovanej, ako aj ostatným vlastníkom bytov v tomto bytovom dome. Takéto konanie v žiadnom prípade nie je nezákonné a nie je ani spôsobilé narušiť osobnostné práva žalobkyne. Sťažnosť je plne v súlade so zásadami slušného správania, nie je znevažujúca, a navyše obsahuje iba hodnotiaci úsudok, ktorý je iba naplnením ústavného práva fyzickej osoby slobodne sa vyjadrovať a ktorým nadriadených žalobkyne žiada o preverenie určitých skutočností.
5. Po vypočutí účastníkov a svedkov súd poukázal na ust. § 11 a § 13 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Poukázal na skutočnosť, že porušenie práva na česť a dôstojnosť môžu byť spôsobené len takými nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú spôsobilé objektívne privodiť ujmu na cti a vážnosti dotknutého subjektu v očiach ostatných ľudí, teda ktoré pôsobia difamujúco, pričom sa vyvolanie následkov nevyžaduje. Podľa názoru súdu v konaní nebolo preukázané, aj keď je nepochybné, že došlo k nejakej slovnej výmene medzi účastníčkami, aby táto výmena nejakým spôsobom zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Súdom vypočutých svedkov navrhovala žalobkyňa, avšak svedkyne F. K. a J. T. uviedli, že majú vedomosť o tom, že p. M. hovorila jednak súkromne, ako aj na schôdzach, že p. H. spreneverila nejaké peniaze, ktoré dávali do fondu na opravy. Tiež potvrdili slová žalovanej, že pôjde za zamestnávateľom žalobkyne, avšak ani jedna neuviedla, či tieto tvrdenia mohli zasahovať do ľudskej dôstojnosti žalobkyne. Svedkyňa J. T. uviedla, že k tomu, či žalovaná úmyselne šírila nepravdy na žalobkyňu, sa vyjadriť nevie. Rovnako svedkyne Y. K. a Ž. B., ktorých navrhla vypočuť žalobkyňa a ktoré boli spolupracovníčkami žalobkyne, vo svojej výpovedi uviedli, že počuli chodbové reči (ktoré trvali u zamestnávateľa žalobkyne asi mesiac) o tom, že žalobkyňa spreneverila nejaké peniaze, avšak kto tieto reči viedol, uviesť ani jedna nevedela. Svedkyňa Q.. R. potvrdila, že žalovaná u nej osobne podala sťažnosť na žalobkyňu (ako každý jeden občan na pracovníka sociálnej poisťovne) ohľadom toho, že ona si mala zisťovať osobné údaje o jej práceneschopnosti, kde uviedla aj to, ako hospodária v spoločenstve, na čo jej sama svedkyňa povedala, že je to podľa jej názoru občianskoprávne konanie medzi nimi dvoma. Čo sa týka pracovnoprávnych vzťahov, tak to považovala za bežnú sťažnosť, ktorá bola prešetrená s tým, že nebolo zistené, že by zo strany žalobkyne došlo k porušeniu pracovnoprávnych povinností a tak to aj ona brala, pričom sama uviedla, že o tejto skutočnosti by nemal nikto hovoriť u zamestnávateľa žalobkyne, nakoľko majú takých sťažností nespočetné množstvo. Z vyššie uvedenej svedeckej výpovede Q.. R. mal súd za preukázané, že zo strany žalovanej nedošlo k takému konaniu, ktoré by zakladalo právo na nárok na ochranu osobnosti. Súd vzal za preukázané, že práve zo strany žalobkyne dochádzalo k hrubému osočovaniu žalovanej, v dôsledku čoho sa narušili občianskoprávne vzťahy medzi vlastníkmi bytov, a to výpoveďami svedkýň W.. S., M. N. P. V. S.. Z uvedených dôvodov, keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Podľa názoru súdu v tomto prípade nejde o také správanie sa žalovanej, ktoré by zakladalo nárok na ochranu osobnosti, pretože k týmto slovným prejavom dochádzalo medzi obidvoma účastníčkami. Zároveň zamietol žalobu aj v nároku na zaplatenie materiálnej satisfakcie, nakoľko táto prichádza do úvahy len v tých prípadoch, kedy došlo k nemajetkovej ujme, závažne citeľne postihujúcej dôstojnosť fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti. Keďže ani tieto okolnosti neboli preukázané, je možné uzavrieť, že išlo o bežné konflikty a súd poukázal na skutočnosť, že skôr žalovaná mala právo vystupovať ako žalobkyňa v tomto konaní a z toho dôvodu aj v tejto časti žalobu zamietol.
6. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobkyni trovy odvolacieho konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a zaplateného súdneho poplatku v sume 195,32 Eur na účet právneho zástupcu žalobkyne. Žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods.
2 písm. d), f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), t.j., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
7. V odvolaní žalobkyňa uviedla, že podľa jej názoru vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná sa v roku 2010 dopúšťala konania, ktoré bolo objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobkyne, ktoré sú chránené ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaná sa neustále dopúšťala konania, resp. osočovania žalobkyne, a to ako v spoločenstve vlastníkov bytov bytového domu, v ktorom obe spoločne bývajú a žalobkyňa vykonávala funkciu účtovníčky spoločenstva vlastníkov bytov, tak aj u jej zamestnávateľa, Sociálnej poisťovni. Podľa názoru žalobkyne bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná absolútne bezdôvodne tvrdila o žalobkyni, že táto spreneverila finančné sumy, resp. sa dopustila podvodu, nakoľko ľudí mala pripraviť o úspory na energiách. Toto konanie žalovanej bolo jednoznačne preukázané výpoveďou svedkyne, p. V. W., ktorá uviedla, že žalovaná opakovane podávala na oddelenie kriminálnej polície oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu, žalobkyňu opakovane ohovára, že je zlodejka. Toto konanie žalovanej potvrdili aj ďalšie vypočuté svedkyne, p. F. K. a p. J. T., ktoré zhodne uviedli, že žalovaná neustále tvrdila o žalobkyni, že táto spreneverila finančnú hotovosť patriacu spoločenstvu a že takéto osočovanie prebiehalo verejne za účasti všetkých susedov, nakoľko žalovaná hovorila o sprenevere žalobkyne na zhromaždení spoločenstva, kde zároveň táto uvádzala konkrétne sumy sprenevery (najskôr 33.000,00 Eur, neskôr táto suma bola znížená na 12.000,00 Eur). Taktiež obe svedkyne uviedli, že spočiatku týmto tvrdeniam verili, nakoľko žalovaná to tvrdila tak presvedčivo, že nebol dôvod jej neveriť. Svedkyňa T.Í. uviedla, že žalovaná hovorila, že túto skutočnosť musí oznámiť aj zamestnávateľovi, nech sa zamestnávateľ žalobkyne dozvie, akú zamestnankyňu zamestnáva, akú podvodníčku a zlodejku. Všetky trestné oznámenia boli odmietnuté a nikdy žiadnym spôsobom nebolo preukázané, aby sa žalobkyňa mala nejakým spôsobom obohatiť na úkor spoločenstva. Oveľa závažnejšie je však konanie žalovanej smerujúce k zamestnávateľovi žalobkyne (Sociálna poisťovňa, a.s.), ktoré konanie veľmi vážne ohrozilo postavenie žalobkyne v zamestnaní a v spoločnosti ako takej. Sama žalovaná na pojednávaní konanom 11. novembra 2011 uviedla „Čo sa týka týchto všetkých obvinení, áno, bola som za p. riaditeľkou R., a to z tohto dôvodu, keďže som na schôdzi vytkla tieto nezrovnalosti, ktoré tam boli v našom spoločenstve, p. H. ma pred vlastníkmi, všetkými vlastníkmi, čo tam boli, bolo ich tam okolo 36, ma urazila“. Vypočuté svedkyne, kolegyne žalobkyne zo Sociálnej poisťovne, p. Ž. B., p. Y. K. uviedli, že mali vedomosť o tom, že žalovaná sa bola sťažovať na žalobkyňu v Sociálnej poisťovni, kde bolo uvedené, že žalobkyňa mala spreneveriť peniaze patriace spoločenstvu, a že je zlodejka. Obe svedkyne zároveň uviedli. že kolegovia žalobkyne verili tejto informácii, a potom na istý čas vnímali žalobkyňu, že bude trestne stíhaná, že je podvodníčka a že bude určite prepustená zo zamestnania. Obe zároveň uviedli, že ostatné kolegyne sa žalobkyni za chrbtom smiali a škodoradostne hovorili, že vyletí z roboty. Podľa názoru žalobkyne konaním žalovanej, smerujúcim najmä k jej zamestnávateľovi, zásadným spôsobom utrpela česť a vážnosť žalobkyne v zamestnaní. Z vykonaného dokazovania je preto podľa názoru žalobkyne jednoznačne preukázané, že žalovaná rozširovala nepravdivé tvrdenia a osočovala absolútne bezdôvodne žalobkyňu, a to ako medzi susedmi, tak aj v zamestnaní. V zmysle komentára k ust. § 11 Obč. zákonníka a ustálenej súdnej praxe pri úspešnosti takejto žaloby nie je dôležité a rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme, postačí len objektívna spôsobilosť príslušného konania spôsobiť takúto ujmu. Zákon chráni česť fyzickej osoby najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení, kde v danom prípade bolo preukázané, že nepravdivé tvrdenia boli produkované zo strany žalovanej. Žalovaná nikdy nemala žiadny dôkaz o tom, aby žalobkyňa sa mala dopúšťať podvodného konania a takýto dôkaz, aj keď už je predsedníčkou spoločenstva, dodnes nemá, a napriek tomu žalobkyňu obviňovala, že je obyčajný zlodej a podvodník.
8. K odvolaniu žalobkyne podala písomné vyjadrenie žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a súčasne zaviazal žalobkyňu k povinnosti nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania (pozostávajúce z trov právneho zastúpenia) vo výške 91,29 Eur za jeden úkon právnej pomoci (vypracovanie písomného vyjadrenia k odvolaniu) plus režijný paušál 8,04 Eur. Vo vyjadrení uviedla, že žalobkyňa v odvolaní iba opakuje svoju argumentáciu uvedenú na predchádzajúcich pojednávaniach, ale nijako presne neuvádza, v čom pochybil okresný súd, keď vydal predmetné rozhodnutie, ktoré napáda. Má za to, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, zákonné a riadne odôvodnené, preto nevidí dôvod, aby odvolací súd mal vyhovieť návrhu na jeho zmenu.
9. Z rozsudku krajského súdu č.k 3Co/677/2014-224 zo dňa 20.4.2016 súd zistil, že súd druhej inštancie potvrdil rozsudok v časti, v ktorej súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť do siedmich dní od právoplatnosti rozsudku zaslať do Sociálnej poisťovne, pobočke Michalove, ako aj do ústredia Sociálnej poisťovne, ul. 29.augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, ospravedlňujúci list v tomto znení : K. M., Q..S. X, XXX XX V. Vec : Oznámenie zamestnávateľovi P. H. Týmto oznamuje zamestnávateľovi P. H., že tvrdenia, ktoré som rozširovala o Vašej zamestnankyni P. H., že táto zneužíva to, že pracuje v Sociálnej poisťovni, sa nezakladajú na pravde.
A zrušil rozsudok v časti, v ktorej súd prvého stupňa zamietol návrh žalobkyne, aby súd uložil žalovanej povinnosť do siedmich dní od právoplatnosti rozsudku verejne sa ospravedlniť žalobkyni za neoprávnené zásady do jej práva na ochranu osobnosti zverejnením viditeľného, ničím neprekrytého ospravedlnenia veľkými tlačenými písmenami vo veľkosti 10 mm, vyveseného na všetkých šiestich vchodových dverách bytového domu XX, ul. K.. N. Č.. XXXX M. V., ktoré ospravedlnenie musí byť vyvesené po dobu 7 dní s nasledovným obsahom: „Ospravedlnenie P. H.“ Ja, dole podpísaná K. M. sa týmto ospravedlňujem mojej susede P. H. za nepravdivé tvrdenie, ktoré som rozširovala o jej osobe, že táto je klamárka a podvodníčka, nakoľko tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde;
- v ktorej súd prvého stupňa zamietol návrh žalobkyne proti žalovanej na zaplatenie sumy 1.000,00 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
10. Svoje rozhodnutie založil na zistení, že namietané odvolacie dôvody sú čiastočne naplnené.
11. Ustanovenia § 11 až 16 Občianskeho zákonníka upravujú právo na ochranu osobnosti ako jednotné právo zabezpečujúce v občianskoprávnej oblasti rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj.
12. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, ako aj to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 a nasl. OZ, a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom.
13. V právnej praxi má pre občianskoprávnu ochranu fyzických osôb najvyšší význam zvláštna súdna (petitórna) ochrana, ktorá má svoj základ v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka; pre prípad neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vymedzuje triádu prostriedkov občianskoprávnej ochrany - žalobu zdržovaciu (negatórna), odstraňovaciu a žalobu satisfakčnú. Konanie o ochranu osobnosti je návrhové konanie, ktorého procesný nárok je vymedzený jeho predmetom (tzv. petitom žaloby) a základom, t.j. právne relevantnými skutočnosťami, na ktorých je petit založený. (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5 Cdo 4/99)
14. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie a vo veci správne a zákonne rozhodol iba v časti, týkajúcej sa návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala proti žalovanej uloženia povinnosti zaslať ospravedlňujúci list zamestnávateľovi žalobkyne (Sociálnej poisťovni, pobočke Michalove, ako aj do ústredia Sociálnej poisťovne, a.s.) z dôvodu, že tvrdenia žalovanej o žalobkyňou zneužívanej pracovnej pozícii v Sociálnej poisťovni, sa nezakladajú na pravde.
15. Zo svedeckej výpovede Q.. R.Š., ktorá je zamestnaná v Sociálnej poisťovni, a.s. ako riaditeľka W. V., mal súd prvého stupňa za preukázané, že zo strany žalovanej nedošlo k takému konaniu, ktoré by zakladalo právo na nárok na ochranu osobnosti. Svedkyňa Q.. R. potvrdila, že žalovaná u nej osobne podala sťažnosť na žalobkyňu (ako bežný občan na pracovníka sociálnej poisťovne) ohľadom toho, že ona si mala zisťovať osobné údaje o jej práceneschopnosti, kde uviedla aj to, ako hospodária v spoločenstve, na čo jej sama svedkyňa povedala, že je to podľa jej názoru občianskoprávne konanie medzi nimi dvoma. Čo sa týka pracovnoprávnych vzťahov, tak to považovala za bežnú sťažnosť, ktorá bola prešetrená s tým, že nebolo zistené, že by zo strany žalobkyne došlo k porušeniu pracovnoprávnych
povinností a tak to aj ona brala, pričom sama uviedla, že o tejto skutočnosti by nemal nikto hovoriť u zamestnávateľa žalobkyne, nakoľko majú takých sťažností nespočetné množstvo.
16. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa, že zo strany žalovanej nedošlo k takému konaniu, ktoré by zakladalo právo na nárok na ochranu osobnosti (predovšetkým s ohľadom na skutočnosti uvedené svedkyňou Q.. R.). Sťažnosť žalovanej v Sociálnej poisťovni, a.s. bola svojím obsahom bežnou sťažnosťou, ktorá bola zodpovednou riaditeľkou W. V. (Sociálnej poisťovne, a.s.) riadne vybavená, preto správne uzavrel súd prvého stupňa, že zo strany žalovanej nedošlo k takému konaniu, ktoré by zakladalo právo na nárok na ochranu osobnosti, nakoľko konanie žalovanej nebolo ani spôsobilé vyvolať následky predpokladané ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
17. Pokiaľ ide o ďalšie navrhnuté formy zadosťučinenia, odvolací súd sa stotožňuje s odvolacími námietkami žalobkyne, že vykonané dokazovanie a jeho výsledky nie sú dostatočným podkladom pre závery prijaté súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Žalobkyňa počas konania i v odvolaní uviedla, že žalovaná bezdôvodne tvrdila o žalobkyni, že táto spreneverila finančné prostriedky pri správe bytového domu, v ktorom obe účastníčky konania bývajú, resp. sa dopustila podvodu, pričom všetky trestné oznámenia boli odmietnuté a nikdy žiadnym spôsobom nebolo preukázané, aby sa žalobkyňa mala nejakým spôsobom obohatiť na úkor spoločenstva vlastníkov bytov.
18. Uvedená odvolacia námietka je podstatná, pretože žalobkyňa sa v upresnenom petite (podanie z 21. októbra 2013 na č. l. 136, 137 spisu) okrem iného domáhala proti žalovanej morálneho zadosťučinenia
- verejného ospravedlnenia - vyveseného na všetkých šiestich vchodových dverách, ktorého základom, t.j. právne relevantnou skutočnosťou, na ktorej je petit v tejto časti založený, je nepravdivé tvrdenie žalovanej o žalobkyni, že táto je klamárka a podvodníčka. Stalo sa tak potom, ako žalovaná prevzala funkciu predsedníčky spoločenstva vlastníkov bytov po žalobkyni, pričom žalovaná tvrdila, že zistila závažné pochybenia pri vedení účtovníctva, preto informovala o zistených skutočnostiach vlastníkov bytov a podala aj trestné oznámenie.
19. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ako sa s vyššie uvedenou otázkou - skutkové tvrdenia, kritika, resp. hodnotiaci úsudok - súd prvého stupňa vysporiadal, či skutkové tvrdenia uvedené v žalobe boli v konaní preukázané alebo nie; ak áno, či tieto tvrdenia žalovanej považoval súd za oprávnenú kritiku (zvlášť s ohľadom na údajné tvrdenie žalovanej, že žalobkyňa je podvodníčka), resp. či údaje uvádzané žalovanou o žalobkyni treba považovať za fakty alebo za kritiku, resp. hodnotiace úsudky, hoci takéto rozlíšenie je z hľadiska hodnotenia ich pravdivosti a i z hľadiska dôkaznej povinnosti v konaní rozhodujúce.
20. Súčasťou spisového materiálu je aj pripojený vyšetrovací spis Okresného riaditeľstva PZ v Michalovciach, Odbor kriminálnej polície ČVS: ORP-600/OEK-MI-2011, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či súd vykonal dôkaz zapožičaným spisom a ak áno, k akým záverom z vykonaného dokazovania dospel.
21. So zreteľom na vyššie uvedené nie je doteraz možné uzavrieť, či s ohľadom na okolnosti daného prípadu je požadované morálne zadosťučinenie - verejné ospravedlnenie - odôvodnené a primerané, keď zároveň súd konštatoval, že „... aj keď je nepochybné, že došlo k nejakej slovnej výmene medzi účastníčkami, aby táto výmena nejakým spôsobom zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobkyne“. V tomto smere možno súhlasiť s dôvodmi odvolania žalobkyne, ktoré korešpondujú s platným právom, preto sa nimi bude musieť súd prvého stupňa v ďalšom konaní zaoberať, rešpektujúc zásady, podľa ktorých procesný nárok je v spornom konaní vymedzený žalobkyňou a tvorí jednotu predmetu (žalobný petit) so základom, t.j. s právne relevantnými skutočnosťami, na ktorých žalobkyňa svoj nárok založila.
22. Pre úplnosť odvolací súd upriamuje pozornosť na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa poukázal na svedecké výpovede (svedkyne F. K. P. J. T., navrhnuté žalobkyňou), ktoré potvrdili vedomosť o tom, že p. M. hovorila jednak súkromne, ako aj na schôdzach, že p. H. spreneverila nejaké peniaze, ktoré dávali do fondu na opravy a potvrdili slová žalovanej, že pôjde za zamestnávateľom žalobkyne, pričom súd zdôraznil, že „ani jedna neuviedla, či tieto tvrdenia mohli zasahovať do ľudskej dôstojnosti žalobkyne.“
23. Odvolací súd zdôrazňuje, že tento záver súdu prvého stupňa je nesprávny, pretože otázka, či určité tvrdenie bolo objektívne spôsobilé vyvolať zásah do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, je otázkou právnou, ktorú si musí na základe vykonaného dokazovania a následného právneho zhodnotenia, vyriešiť súd sám, nie vypočutí svedkovia.
24. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne zdôvodnenie odvolací súd uzatvára, že napadnutý rozsudok je vecne správny vo výroku, ktorým súd zamietol žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanej zaslať ospravedlňujúci list zamestnávateľovi žalobkyne (Sociálnej poisťovni, pobočke Michalove, ako aj do ústredia Sociálnej poisťovne, a.s.) a v uvedenom výroku preto odvolací súd rozsudok potvrdil v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p.
25. Pokiaľ ide o zamietavý výrok rozsudku v časti, týkajúcej sa návrhu žalobkyne, aby žalovaná bola zaviazaná verejne sa žalobkyni ospravedlniť vyvesením ospravedlnenia na všetkých šiestich vchodových dverách bytového domu (v ktorom obe účastníčky konania bývajú) vzhľadom na údajné nepravdivé tvrdenia žalovanej o žalobkyni, že táto je klamárka a podvodníčka, ako aj vo výroku o zamietnutí nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, odvolací súd zrušil v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., pretože v tejto časti rozsudok spočíva na nedostatočne vykonanom dokazovaní a nesprávnom právnom posúdení veci, a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).
26. V zmysle rozsudku súdu druhej inštancie v časti zrušuje, zrušeného výroku na základe dôvodov súd vykonal vo veci ďalšie dokazovanie a zistil tento skutkový stav :
27. Z výpovede svedkyne Q. K. (č.l. 249) súd zistil, že k okolnostiam, či došlo k ohováraniu medzi účastníkmi sa vyjadriť nevie.
28. Z výpovede svedka B. R. (č.l. 249) súd zistil, že zo strany p. M. nebolo na zhromaždeniach žiadne osočovanie, nikdy nepočul, aby osočovala p. H.. Akurát jej vytkla, že zle hospodári. Na otázku žalovanej, čo si myslí o jej povahe, či je konfliktný typ a čo si myslí o povahe p. H. uviedol, že žalovaná nie je konfliktný typ. S nikým nemá žiaden konflikt. To sa nedá povedať o p.H., lebo tá skoro väčšinu ľudí osočovala alebo mala s nimi nejaký konflikt. Ľudia sa o nej nie veľmi pekne vyjadrujú. Na otázku, či chodil na všetky schôdze spoločenstva, svedok uviedol, že dá sa povedať, že áno, niekedy bola aj jeho manželka, ale väčšinou bol on.
29. Žalobkyňa uviedla, že svedok nehovorí pravdu a je zaujatý voči nej.
30. Z výpovede svedka R. Č. (č.l.251) súd zistil, že nepočul p. M. na zhromaždeniach spoločenstva vyjadrovať sa k p. H. hanlivo. Žalovaná poukazovala na fakty, ktorú sú dostupné v písomnostiach. Uviedol, že sa zúčastňoval skoro na všetkých zhromaždeniach, ak to bolo možné. Na otázku žalovanej, čo si myslí o jej povahe a čo si myslí o povahe p. H., či je žalovaná nejaký konfliktný typ, uviedol, že s p. M. nemá žiadny problém. Je to nekonfliktná povaha. Uviedol, že p.H. je konfliktný typ. Uviedol, že s p. M. sa pred pojednávaním nestretol. Nie sú s ňou žiadne problémy, snaží sa všetko poriešiť, keď sú problémy v spoločenstve.
31. Z výpovede svedka V. Y. súd zistil, že si prenajal štítovú stenu za 12.000,-Sk. Dohoda bola 4.000,- mesačne a že uvidí, ako sa za 3 mesiace vyvinie prenájom. Keďže nebol záujem o túto stenu, tak ukončil prenájom, avšak neprijal od žalobkyne žiadne peniaze 12.000,-Sk.
32. Z výpovede svedka T. A. (č.l.263-266) súd zistil, že je oboznámený s predmetom žaloby, o tejto ho oboznámil advokát žalobkyne. Uviedol, že sa zúčastňoval na zhromaždení v rámci spoločenstva a na jednotlivých schôdzach došlo medzi stranami aj k osobným invektívam. Uviedol, že povedal účastníčkam, keď si myslia, že je tam nejaká trestná vec, aby to podali na obvodné oddelenie. Na otázku, či sa vie vyjadriť v ktorom to bolo období, uviedol, že to bolo asi rok,dva predtým ako sa stala predsedníčkou p. M.. Na otázku, či znevažovala v spoločnosti p. M. žalobkyňu svedok uviedol, že to bolo aj z jednej, aj z druhej strany. Na otázku, či bola spísaná aj nejaká petícia, svedok uviedol, že boli tam petície, ale kto to pripravoval uviesť nevedel. Na otázku, či bol svedkom nejakých výslovných osobných, neadekvátnych útokov na žalobkyňu zo strany žalovanej, ktoré by buď nemali opodstatnenie alebo jednoducho bol svedkom týchto útokov, uviedol, že na tých schôdzach to bolo pravidelne. Na
otázku, či to boli jednostranné útoky uviedol, že to nemôže povedať, boli to obojstranné útoky. Na otázku, či išlo o výmenu názorov medzi účastníčkami konania alebo sa zapájali aj ostatní členovia bytového spoločenstva uviedol, že kto sa zapojil, sa zapojil, pretože na takej schôdzi ticho nemôže byť, avšak svedok si dal dištanc, takže nevedel povedať kto ešte útočil alebo neútočil. Na otázku, či mal niekedy problémy s p. H.Ľ. uviedol, že áno, že asi hej.
33. Z výpovede svedkyne V. Š. (č.l.266-270) súd zistil, že nie je v žiadnom príbuzenskom vzťahu s účastníkmi. Je bývalá suseda. V čase, keď bolo stretnutie ohľadom zatepľovania bytovky p. M. ich informovala o tom, že či vedia, že účtovníčka ich okráda, že sú tam nejaké úniky peňazí. Na otázku, či verila alebo neverila skutočnostiam, ktoré uvádza p. M., svedkyňa uviedla, že človek niekedy ani nevedel, či má tomu veriť alebo nemá tomu veriť a myslel si, že je to nejaký výplod. Keď to tak presvedčivo hovorila, tak tomu aj verili, avšak hovorili, že treba urobiť nejaké kontroly alebo audity na základe čoho sa dá dokázať, že či nejaké peniaze chýbajú. Na otázku, či znevažovala v spoločnosti niekedy p. M. p. H. uviedla, že by povedala, že robí nečestne a že okráda spoločenstvo o ich peniaze. Na otázku, či mala aj nejaké doklady p. M. keď tvrdila tieto veci, že boli spreneverené finančné prostriedky uviedla, že mala v rukách nejaké papiere a čítala z nich. Na otázku, či bola osočovaná p.H. zo strany p. M. uviedla, že ako predtým bolo na schôdzach spoločenstva povedané, že p.W. aj p. H. spreneverili nejaké peniaze. Na otázku, či p. M. reprezentovala svoje podanie ako nejakú istú vec, uviedla, že keď to čítala, tak to hovorila presvedčivo. Na otázku, či bola spísaná nejaká petícia uviedla, že niečo sa tam stále písalo, ale nevedela uviesť ohľadom čoho. Na otázku, či vie objektívne povedať, či boli alebo neboli nedostatky v účtovníctve uviedla, že nevie, nedostatky nejaké boli len na základe toho sa to prejednávalo na schôdzi, že nás okrádajú, že sú úniky a že to robí p. H. s p. W.. Na otázku, čo sa týka účtovníctva, či osobne mala záujem nahliadnuť do tohto účtovníctva a overiť si tvrdenia, uviedla, že ona osobne nie, ale že boli prístupné tieto účtovné doklady k nahliadnutiu. Na otázku, či bola svedkom niekedy nejakých výslovných osobných, nemiestnych, neadekvátnych útokov na žalobkyňu, ktoré by mali zasiahnuť do jej osobnej cti uviedla, že nie. Len na tom zhromaždení p. M. informovala o tom, že p. H. mala spreneveriť finančné prostriedky.
34. Z výpovede svedka Q. Š., súd zistil, že pozná účastníčky konania, uviedol, že tam boli nejaké podozrenia alebo tvrdenia, že účtovníčka spreneverila peniaze. On tomu nevenoval zo začiatku pozornosť. Uviedol, že bol vo výbore, takže také sumy peňazí tam ani nemali. Na otázku, či bol osobne prítomný toho, aby žalovaná osočovala p.H. uviedol, že to bolo na každom zasadnutí. Boli tam stále nadávky. Boli to nadávky o sprenevere peňazí, že je zlodejka. Na otázku, či sa žalobkyňa voči týmto výrokom bránila uviedol, že spočiatku áno, ale potom už nemala šancu, lebo tých nadávok bolo veľa. Na otázku koľkokrát to bolo, uviedol, že to bolo asi skoro na každom zasadaní. Na otázku kto nadával, uviedol, že terajšia pani predsedníčka - žalovaná. Na otázku, či vždycky len M. uviedol, že áno. Zo strany p. H. nevidel, že by sa bránila voči výrokom žalovanej. Na otázku či veril, čo bolo tvrdené zo strany M. na adresu p. H. uviedol, že spočiatku nie, pretože bol členom výboru a také sumy o ktorých sa hovorilo nepostrehol, aby mali v spoločenstve. Postupne začal veriť aj slovám p. M.. Na otázku, či si začal myslieť, že aj p. H. je zlodejka, klamárka, uviedol, že áno, hoci nevidel žiadne argumenty alebo nejaké papiere. Na otázku, či žalovaná nevychádzala z nejakých konkrétnych dokladov pri týchto argumentáciách,a či mala v ruke nejaké doklady, uviedol,že na schôdzi to bolo s papiermi a že ich nikto nevidel. On ich nevidel. Myslí si, že ani ostatní ľudia nevideli tieto doklady. Negatívne tvrdenia ohľadom sprenevery zo strany p. H. a že je zlodejka, klamárka, to tvrdila p. M. na každej schôdzi. Žalovaná to podávala ako fakt, už padali aj trestné oznámenia. Na otázku zástupcu žalovanej, či mal prehľad o účtovníctve bytového spoločenstva, keď bol členom výboru uviedol, že čiastočne, keď bolo treba, tak boli k nahliadnutiu dokumenty. Na otázku, či mal komplexný prehľad o účtovníctve a či sa osobne neinformoval o tomto uviedol, že nie. Raz do roka sú tam jeho podpisy. Na otázku, či tieto nezhody súviseli s konkrétnym účtovníctvom uviedol, že dá sa to povedať.
35. Zo záverečného písomného vyjadrenia žalovanej zo dňa 06.07.2017 (č.l. 281-282) súd zistil, že navrhuje žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. Poukázala na to, že vo veci došlo k vykonaniu skutočne obsiahleho dokazovania, pričom iniciátorom tohto dokazovania bola v podstatnej časti žalobkyňa. Dokazovanie bolo vykonané výsluchom strán v spore, svedkov, listinnými dôkazmi. Podľa jej názoru, z dokazovania je nepochybné, že došlo k istým rozporom medzi žalobkyňou a žalovanou. Tie boli vzájomné a nemožno hovoriť o jednostranných útokoch na žalobkyňu tak, ako to bolo z jej strany prezentované v podanej žalobe. To jednoznačne potvrdili v konaní realizované svedecké výpovede, keď svedkovia nezrovnalosti medzi stranami sporu označili ako vzájomné výmeny
názorov ráznejšieho charakteru vychádzajúce z nezrovnalostí v účtovníctve, o ktoré sa žalobkyňa starala. Poukázala na ust. Čl.5 CSP z ktorého vyplýva, že zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. V konaní neuniesla žalobkyňa dôkazné bremeno, ani vo vzťahu k prvej podmienke, ktorej splnenie sa v konaní o ochranu osobnosti vyžaduje, teda nepreukázala existenciu neoprávneného útoku voči jej osobe zo strany žalovanej (tu je na mieste zdôrazniť, že k verbálnym útokom spôsobilým neoprávnene zasiahnuť do osobnostnej integrity žalobkyne ani nedošlo, nemožno ich teda ani žiadnym relevantným spôsobom preukázať). Práve naopak, pravdou je, že k hrubému osočovaniu adresovanému žalovanej dochádzalo zo strany žalobkyne, ktorá bola znepokojená zisteniami pochybení v účtovníctve spoločenstva vlastníkov bytov, ktoré boli spôsobené v dôsledku jej konania. Ak aj dochádzalo k verbálnym rozporom medzi stranami v konaní, do ktorého sa zapojila žalovaná, zo svedeckých výpovedí svedkov navrhnutých žalovanou je zrejmé, že mali vzájomný charakter a v žiadnom prípade nedochádzalo zo strany žalovanej k bezdôvodnému osočovaniu žalobkyne tak, ako to účelovo v žalobe uvádza. Ak by aj boli zo strany žalovanej hypoteticky vyslovené nejaké hodnotiace úsudky, čo žalobkyňa jednoznačne nepreukázala, treba poukázať na objektivizáciu zistených pochybení v účtovníctve prostredníctvom spomenutého znaleckého posudku, ktoré de facto istú mieru kritiky opodstatňujú. Podľa jej názoru sa žaloba v kontexte skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania javí ako osobná pomsta žalobkyne voči žalovanej za to, že žalovaná riešila nezrovnalosti v účtovníctve vzniknuté v časovom rozmedzí, kedy žalobkyňa vykonávala funkciu účtovníčky. Takéto svojvoľné a nedôvodné uplatňovanie práva v zmysle čl. 5 CSP nemôže v žiadnom prípade požívať súdnu ochranu. Vzhľadom na uvedené žiadala žalobu zamietnuť a zaviazať žalobkyňu povinnosťou náhrady trov konania.
36. Zo záverečného písomného stanoviska žalobkyne zo dňa 01.08.2017 (č.l. 283-286) súd zistil, že žiada žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Podľa jej názoru dokazovaním bolo preukázané, že skutkové tvrdenia uvedené v žalobe boli v rámci vykonaného dokazovania jednoznačne preukázané. Žalobkyňa má za to, že v zmysle vykonaného dokazovania bolo jednoznačne vyvrátené, že v prípade tvrdení žalovanej, ktoré táto produkovala v r. 2010 voči žalobkyni sa v žiadnom prípade nejednalo o oprávnenú kritiku žalobkyne, ale o bezdôvodné ohováranie žalobkyne, že táto mala spreneveriť finančné prostriedky pri správe bytového domu, v ktorom obe účastníčky konania bývajú. Poukázala na to, že tieto skutočnosti potvrdili aj vypočutí svedkovia, svedok T. A., V. Š. a Q. Š., pričom svedok T. A. uviedol, že žalobkyňa mala byť obvinená zo strany žalovanej z toho, že je zlodejka, že v tom čase tam už lietalo 30.000,-€. Svedkyňa V. Š. uviedla, že p.M. ich informovala o tom, že či vedia, že účtovníčka žalobkyňa nás okráda, že sú tam nejaké úniky peňazí a nekalé a neviem, niečo také tam bolo furt o tom a potom, že navštívila a informuje zamestnávateľa a také veci tam boli. A svedok Š. uviedol, že na každom stretnutí spoločenstva vlastníkov v r. 2010 boli zo strany p. M. voči žalobkyni uvádzané stále tie isté osočovania, že spreneverila peniaze, že je zlodejka a že pôjde do basy. Žalobkyňa má za to, že v priebehu konania jednoznačne bolo preukázané, že žalovaná sa v r.2010 dopúšťala konania, ktoré bolo objektívne spôsobilé privodiť ujmu na práve žalobkyne, ktoré sú chránené v zmysle ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaná v danom období neustále osočovala žalobkyňu pred susedmi, že je podvodníčka a zlodejka, že skončí v base, ktorá skutočnosť bola podľa ich názoru jednoznačne preukázaná výpoveďami vyššie citovaných svedkov, ako aj výpoveďami vypočutých svedkov pred zrušujúcim rozsudkom KS Košice a to F. K. a J. T.. Žalovaná nemala žiadny dôkaz o tom, aby sa žalobkyňa mala dopúšťať podvodného konania a napriek tomu o žalobkyni rozširovala takéto nepravdivé tvrdenia medzi susedmi, čo spôsobovalo žalobkyni nevýslovné útrapy a pocti hanby pred susedmi. Z uvedeného dôvodu navrhla žalobe vyhovieť v celom rozsahu a zaviazať žalovanú zaplatiť trovy konania.
37. Z pripojeného vyšetrovacieho spisu ČVS : ORP-600/OEK-MI-2011 (č.l. 64A/) súd zistil, že dňa 22.06.2011 bolo odboru kriminálnej polície OR PZ Michalovce doručené oznámenie Spoločenstva vlastníkov bytov a NP XX b.j. V., vypovedajúce o skutočnostiach podľa ich udania nasvedčujúcich spáchaniu trestného činu, ku ktorému malo dôjsť v r. 2008, pričom uznesením zo dňa 22.07.2011 bolo toto podanie odmietnuté, pretože nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Z uvedeného vyplýva, že toto oznámenie bolo podané až v r. 2011, teda po podaní žaloby a preto súd sa touto skutočnosťou nezaoberal.
38. Predmetom konania je ochrana osobnosti.
39. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavu osobnej povahy.
40. Podľa § 13 ods. 1 O. z. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
41. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
42. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených vyššie citovaným ustanovením. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie, ktoré zasahuje práva chránené ustanovením § 11 O. z., pričom je bez z významu, že pôvodca si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo nebol resp. či konal alebo nekonal v úmysle ohroziť zákonom chránenú osobnosť fyzickej osoby. Porušenie práva na česť môže byť spôsobené len takými nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú spôsobilé objektívne vyvolať ujmu na cti a vážnosti dotknutého subjektu v očiach ostatných ľudí. U práva na ochranu cti spočíva v následnom znížení vážnosti u spoluobčanov a v ohrození postavenia a uplatnenia fyzickej osoby v spoločnosti. Za protiprávny zásah do osobnosti nemožno označiť také správanie, písomný alebo ústny prejav ak k nemu došlo v rámci subjektívneho práva, ktorému je priznávaná ochrana do takej miery, že podľa § 13 ods. 1 O. z. občan má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov, a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
43. V ustanovení § 13 ods. 1 a 2 O. z. je oprávnený nárok jednak na morálne zadosťučinenie a jednak nárok na majetkové zadosťučinenie.
44. Obidva druhy zadosťučinenia (morálne i majetkové) majú jeden cieľ a to primerane s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu - nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby.
45. Z citovaného ustanovenia § 13 O. z. vyplýva, že ak môže byť vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti postihnutej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia v takom prípade poskytnutie príslušnej formy morálneho zadosťučinenia má prednosť pred priaznivým zadosťučinením.
46. Pri úvahe, či postihnutej osobe postačuje morálne zadosťučinenie je určujúca celková povaha i jednotlivé okolnosti konkrétneho prípadu t. j. intenzita, povaha a spôsob neoprávneného zásahu, povaha zasiahnutej hodnoty osobnosti, trvanie a šírka ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy pre postavenie a uplatnenie postihnutej fyzickej osoby v spoločnosti.
47. Peňažné zadosťučinenie (materiálna satisfakcia) prichádza do úvahy len v tých prípadoch, kde došlo k nemajetkovej ujme závažne postihujúcej dôstojnosť fyzickej osoby a jej vážnosť v spoločnosti a kde takto vzniknutá ujma na morálnej integrite fyzickej osoby nie je primerane napraviteľná žiadnymi inými občianskoprávnymi prostriedkami, čo znamená, že podmienkou jej poskytnutia je skutočnosť, že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Treba pritom hodnotiť objektívne t. j. s prihliadnutím na konkrétnu situáciu, v ktorej došlo k neoprávnenému zásahu ako aj na osobu postihnutej fyzickej osoby, najmä s prihliadnutím na jej vek a postavenie.
48. Zadosťučinenie v peniazoch predstavuje výnimočný inštitút, ktorý nemožno používať na vyváženie inej bežnej krátkodobej krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy.
49. Súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie po zrušujúcom rozhodnutí krajského súdu, v časti, ktorej súd zamietol žalobu o nemajetkovú ujmu ako aj o ospravedlnenie sa žalovanej žalobkyni. V konaní vypočul ďalších svedkov navrhnutých žalovanou, aj žalobkyňou, a dospel k záveru po vyhodnotení
všetkých týchto dôkazov, že v danom prípade neboli splnené podmienky na vyhovenie návrhu na ochranu osobnosti, a z toho dôvodu žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Poukazuje na tú skutočnosť, že porušenie práva na česť a dôstojnosť môžu byť spôsobené len takými nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú spôsobilé objektívne privodiť ujmu na cti a vážnosti dotknutého subjektu v očiach ostatných ľudí. V konkrétnom prípade, podľa názoru súdu k takému porušeniu práva na česť a dôstojnosť nedošlo. Je nepochybné, že v konaní ide o nárok na ochranu osobnosti podľa ust. § 11 OZ, podľa ktorého každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä život a zdravie, občianskej a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena, prejavu osobnej povahy. Podľa názoru súdu je nepochybné, že nebol splnený predpoklad úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti voči žalovanej, nakoľko nebolo preukázané, aj keď je nepochybné, že došlo k slovnej výmene medzi účastníčkami, aby táto výmena nejakým spôsobom zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Súd vykonal dokazovanie výpoveďami svedkov Q. K., B. R., R. Č., V. Y., T. A., V. Š., Q. Š.. Z týchto svedeckých výpovedí nevyplynulo, že by došlo k takému zásahu do ochrany osobnosti, aby táto bola spôsobilá spôsobiť ujmu na cti žalobkyne. Svedkovia vo svojich výpovediach uviedli, že dochádzalo k slovnej výmene na zasadnutiach spoločenstva, avšak tieto výmeny boli vzájomné. Navrhnutí svedkovia zo strany žalobkyne, p. A. dokonca uviedol, že mal v minulosti problémy aj so samotnou žalobkyňou. Takisto poukázal na to, že tieto útoky neboli jednostranné zo strany žalovanej, ale boli to obojstranné, avšak nevyjadril sa k tomu, aké výroky padali na týchto zasadnutiach resp. aké vyjadrenia zo strany účastníčok medzi nimi padali. Svedkovia Q. K.Á., B. R., R. Č. vo svojich výpovediach uviedli, že žalovaná nie je v žiadnom prípade konfliktný typ, naopak žalobkyňa sa prejavovala ešte v predchádzajúcom období ako konfliktný typ, a aj v súčasnej dobe má veľa konfliktov s majiteľmi bytov v bytovke kde býva. Súd vyhodnotil výpovede svedkov vypočutých po zrušujúcom rozhodnutí krajského súdu, ako aj svedkov, ktorí boli vypočutí ešte pred zrušujúcim uznesením krajského súdu, a to F. K. P. J. T., a dospel k záveru, že vyjadrenia žalovanej na žalobkyňu neboli objektívne spôsobilé vyvolať zásah do cti, dôstojnosti fyzickej osoby, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Podľa názoru súdu, v tomto prípade nejde o také správanie sa žalovanej, ktoré by zakladalo nárok na ochranu osobnosti, pretože k týmto slovným prejavom dochádzalo medzi obidvoma účastníčkami, takže súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. rovnako, čo sa týka peňažného zadosťučinenia, keďže žaloba bola zamietnutá, tak bola zamietnutá aj v tejto časti, pretože materiálna satisfakcia prichádza do úvahy len v tých prípadoch, kedy došlo k nemajetkovej ujme, závažne citeľne postihujúcej dôstojnosť fyzickej osoby a jej vážnosť v spoločnosti, a kde takto vzniknutá ujma na integrite fyzickej osoby nie je primerane napraviteľná žiadnymi inými občianskoprávnymi prostriedkami, čo znamená, že podmienkou jej poskytnutia je aj skutočnosť, že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby. Keďže ani tieto okolnosti neboli preukázané, je možné uzavrieť, že išlo o bežné konflikty a súd poukazuje na tú skutočnosť, že skôr žalovaná mala právo vystupovať ako žalobkyňa v tomto konaní, a z toho dôvodu aj v tejto časti žalobu zamietol.
50. Podstatnou náležitosťou uplatnenia práva na ochranu osobnosti je náležité preukázanie zo strany žalobkyne, že zo strany žalovanej došlo k neoprávnenému a teda bezdôvodnému zásahu do jej osobnostnej integrity a že predmetný zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach žalobkyne chránených ust. § 11 a nasl. OZ. Dôkazné bremeno v súdnom konaní spočíva na žalobkyni,ktorá musí uvedené okolnosti preukázať. Ak tieto okolnosti hodnoverne nepreukáže, nemôže byť v konaní o ochranu osobnosti úspešná. Podľa názoru súdu žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, ani vo vzťahu k prvej podmienke, ktorej splnenie sa v konaní o ochranu osobnosti vyžaduje, a teda nepreukázala existenciu neoprávneného útoku voči jej osobe zo strany žalovanej. A ak aj dochádzalo k verbálnymi rozporom medzi stranami v konaní, do ktorého by sa zapájala žalovaná, zo svedeckých výpovedí súd má za preukázané, že mali vzájomný charakter a v žiadnom prípade nedochádzalo zo strany žalovanej k bezdôvodnému osočovaniu žalobkyne, tak ako to účelovo v žalobe uvádza, a z toho dôvodu rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol.
51. Súd priznal náhradu trov konania v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP úspešnej žalovanej vo výške 100%.
52. O trovách konania súd rozhodol podľa§ 262 ods. 1,2 CSP.
53. Pretože žalobkyňa v konaní úspešná nebola, pričom navrhovala v konaní vypočuť ako svedka Q. F., ktorému bolo vyplatené zo štátnych prostriedkov svedočné v sume 9,80€, z toho dôvodu súd zaviazal žalobkyňu túto sumu uhradiť na účet Okresného súdu v Michalovciach.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 CSP uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Ak povinnosť uložená v tomto rozhodnutí nebude splnená, môže sa oprávnená osoba svojho nároku domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.