Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Csp-86-2016.pdf
PDF · 117.93 KB
No categories available
11Csp/86/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobkyne: L. T., M.. XX.X.XXXX, Q. C. XXX, zastúpená: Mgr. Matúš Macko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Karpatská 804/10, p r o t i žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, Bratislava, IČO: 35805731, zastúpený: De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia 738,50 Eur a prísl. takto
rozhodol:
Súd z a s t a v u j e konanie v časti o zaplatenie 155 Eur.
Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .
Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 58% s tým, že o výške nároku súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa žalobou zo dňa 26.9.2016 sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 738,50 Eur. Nárok odôvodnila tým, že dňa 27.11.2010 uzavrela so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou jej bol poskytnutý úver vo výške 900 Eur s ročnou úrokovou sadzbou 23,57% a administratívnym poplatkom 180,90 Eur. Zároveň došlo aj k uzavretiu zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ktorou mala zaplatiť za službu žalovaného spočívajúcu v preberaní splátok odmenu 463,50 Eur. Spolu teda mala žalovanému zaplatiť 1.673,98 Eur. V žalobe poukázala na to, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba povinná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. a to termín konečnej splatnosti úveru, pretože formulácia 60 týždenných splátok nespĺňa zákonnú požiadavku, ktorá predstavuje časovú (dátumovú) špecifikáciu konečnej splatnosti úveru. V dôsledku tejto absencie náležitosti zmluvy je potrebné úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Keďže žalobkyňa za úver 900 Eur zaplatila 1.638,50 Eur, rozdiel týchto súm predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného.
2. V žalobe žalobkyňa poukázala tiež na to, že o bezdôvodnom obohatení žalovaného sa dozvedela v júni 2016 od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ale žiadny dôkaz o tom počas celého súdneho sporu nepredložila. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej lehote uviedla, že pokiaľ dodávateľ nedáva svoje zmluvy do súladu zo zákonom o spotrebiteľských úveroch, ide na jeho strane o úmyselné konanie a preto platí 10 ročná objektívna premlčacia lehota. Vo vzťahu k tejto objektívnej premlčacej lehote predložila rozsudok Krajského súdu v Prešove 20Co/275/2016 zo dňa 28.2.2017.
3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Nesúhlasil s názorom žalobkyne o neuvedení termínu konečnej splatnosti úveru, keďže v zmluve je uvedené, že úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a termín konečnej splatnosti je 7.deň 60.týždňa po dni uzavretia zmluvy.
4. Uviedol, že z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva, že musí byť uvedený dátum konečnej splatnosti úveru, ale termín a oba tieto pojmy nie sú synonymá. Výklad žalobkyne je v rozpore s ústavnými princípmi a zásadami súkromného práva - zásadou zmluvnej voľnosti, zásadou pacta sund servanda, ochranou autonómie zmluvných strán garantovanou článkom 2 ods. 3 Ústavy SR, princípom ochrany nadobudnutých práv a právnej istoty a zákazu prehnaného formalizmu. Výklad žalobkyne k chýbajúcej náležitosti zmluvy podľa žalovaného neobstojí ani vzhľadom na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť. Článok 10 ods. 2 citovanej smernice nie je doslovne premietnutý do § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch a preto je potrebné dať prednosť aplikovaniu článku 10 ods. 2 smernice, ktorý má priamy účinok. Konkrétne v tejto súvislosti poukázal na článok 10 ods. 2 písm. c/, podľa ktorého v zmluve o úvere sa má uviesť dĺžka trvania zmluvy o úvere. Žalovaný preto dospel k záveru, že k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu na jeho strane nedošlo, keďže neprijal od žalobkyne plnenie, ktoré by nezodpovedalo vzájomnej dohode strán.
5. Žalovaný nesúhlasil s desaťročnou objektívnou premlčacou lehotou a zdôraznil, že žalobkyňa nepredložila žiadne dôkazy na preukázanie úmyselného obohatenia, konkrétne nepreukázala, že žalovaný vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie ani to, že žalovaný chcel obohatenie získať a nepreukázal ani to, že žalovaný vedel, že svojim jednaním obohatenie získať môže a že s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. Nestačí teda, ak by povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a úmysel k získaniu bezdôvodného obohatenia, či už priamy alebo nepriamy, musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Preto námietka premlčania pre nedodržanie objektívnej lehoty pre uplatnenie nároku podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka je dôvodná a v tejto súvislosti poukázal na právny záver vyplývajúci z rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica 17Co/968/2013 zo dňa 10.2.2015.
6. V ďalšej rozsiahlej časti svojho vyjadrenia sa žalovaný zaoberal náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. napriek tomu, že žalobkyňa v žalobe vôbec neuvádzala, že táto náležitosť v zmluve absentuje.
7. Žalobkyňa písomným podaním doručeným súdu 1.6.2017 po prvom pojednávaní rozšírila žalobu o ďalšie skutkové zdôvodnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to nesprávnu výšku RPMN v dôsledku nezahrnutia poplatku zo zmluvy o zabezpečenie splátok úveru, neuvedenie druhu spotrebiteľského úveru ako aj výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo sú podľa nej ďalšie povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých absencia spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z.z. Zmena žaloby sa týkala aj rozšírenia ďalších žalobných petitov o vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve o spotrebiteľskom úvere ohľadom administratívneho poplatku a tiež v zmluve o zabezpečení splátok úveru ohľadom odmeny za dohodnutú službu.
8. Súd na pojednávaní, na ktorom boli prítomní právni zástupcovia oboch strán, túto zmenu žaloby nepripustil s poukazom na § 143 ods. 1 CSP a zásadu hospodárnosti konania.
9. Podľa § 143 ods. 1 CSP súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe.
10. Podľa § 143 ods. 3 CSP ak súd nepripustí zmenu žaloby, pokračuje v konaní o pôvodnej žalobe.
11. Vzhľadom na aktuálnu úpravu procesného sporového poriadku, konkrétne § 167 CSP, súd zastáva názor, že ak by pripustil zmenu žaloby, musel by byť dodržaný postup v zmysle § 167 CSP, teda doručenie zmenenej žaloby žalovanému, vyjadrenie žalovaného žalobkyni (replika), vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu žalovaného (duplika) a preto by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti takúto zmenu žaloby pripustiť. Keďže obe strany boli na pojednávaní zastúpené advokátom, odvolanie voči uzneseniu o nepripustení zmeny žaloby je neprípustné, toto uznesenie nie je potrebné vyhotovovať a preto súd ho len vyhlásil na pojednávaní.
12. Súd navyše nevidí ani racionálny zmysel žaloby o vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ak zmluvný vzťah medzi stranami je už ukončený vzájomným plnením, v tomto prípade žalobkyňa zaplatila poslednú splátku v 6. týždni roku 2016. Niet preto dôvodu postupovať v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keďže po ukončení zmluvy už nemôže dochádzať k porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa. V prípade ukončenia zmluvy vzájomným plnením by vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky malo opodstatnenie vtedy, ak by žalobkyňa sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo jej plnením žalovanému práve z neprijateľných zmluvných podmienok. Žalobkyňa však vychádza zo záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a na základe tejto skutočnosti sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Súd je toho názoru, že súčasná právna úprava poskytuje dostatočnú právnu ochranu právam spotrebiteľa, nesmie byť však zneužívaná podávaním žalôb, ktoré v konkrétnom prípade nič neriešia.
13. V priebehu sporu žalovaný zaplatil žalobkyni sumu 155 Eur, keďže zvyšok nároku práve z dôvodu uplynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty považoval za premlčaný. Žalobkyňa preto v časti o zaplatenie sumy 155 Eur zobrala žalobu späť a keďže žalovaný s týmto čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil, súd konanie v časti o zaplatenie 155 Eur zastavil s poukazom na § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP.
14. Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami strán, výsluchom žalobkyne a svedkyne J. W., zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa XX.XX.XXXX, zmluvou o zabezpečení splátok úveru zo dňa XX.XX.XXXX, prehľadom o úhradách, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:
15. Strany uzavreli dňa XX.XX.XXXX formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver na základe zákona č. 129/2010 Z.z. vo výške 900 Eur za administratívny poplatok 180,90 Eur s dohodnutou úrokovou sadzbou 23,57% p.a. Žalobkyňa sa zaviazala žalovanému zaplatiť sumu 1.210,48 Eur a to v 60 týždenných splátkach vo výške 20,18 Eur, pričom posledná splátka predstavovala 19,86 Eur. V zmluve sa ďalej uvádza, že úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru je siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. V zmluve je uvedené aj RPMN vo výške 70,24% a priemerná hodnota RPMN vo výške 44,57 %. Predpoklady použité na výpočet RPMN sú uvedené na druhej strane príslušnej zmluvy.
16. V ten istý deň obe strany uzavreli aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, v ktorej sa uvádza, že poskytovateľ (žalovaný) sa zaväzuje, že za odmenu bude počas platnosti danej zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky na základe zmluvy uzavretej medzi stranami a to za celkovú odmenu 463,50 Eur. Žalobkyňa sa zaviazala túto odmenu splácať v 60 týždenných splátkach vo výške 7,72 Eur, pričom posledná splátka predstavovala 8,02 Eur a to počas doby plácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
17. Podľa prehľadu o úhradách žalobkyne a písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 27.7.2016 žalobkyňa celkovo z týchto zmlúv zaplatila žalovanému sumu 1.638,50 Eur. Poslednú úhradu realizovala v 4. týždni v roku 2016, pričom v období dvoch rokov od podania žaloby t.j. od 39. týždňa roku 2014 doposiaľ zaplatila žalovanému 155 Eur a za obdobie posledných troch rokov pred podaním žaloby t.j. od 39.týždňa roku 2013 zaplatila žalovanému celkovo 324,5 Eur.
18. Žalobkyňa vo svojej výpovedi spočiatku uvádzala, že so žalovaným uzavrela len túto jednu úverovú zmluvu, neskôr na pripomienku právnej zástupkyne žalovaného potvrdila, že uzatvorila dve úverové zmluvy a jej manžel tri úverové zmluvy so žalovaným. Uviedla aj to, že nebola upozornená na výšku úrokovej sadzby, vedela však, že úver bude preplácať, ale napokon potvrdila, že tak zmluvu o úvere ako aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru pre podpísaním prečítala, teda vedela za akých podmienok je úver jej poskytovaný a s danými zmluvami súhlasila. Poukázala však na to, že nemala záujem o uzavretie zmluvy o zabezpečení splátok úveru, avšak zástupkyňa žalovaného, s ktorou zmluvu uzatvárala jej oznámila, že v opačnom prípade úver jej poskytnutý nebude.
19. Svedkyňa J. W. sprostredkovávala v mene žalovaného zmluvy o spotrebiteľskom úvere vrátane predmetnej zmluvy uzavretej so žalobkyňou, pričom potvrdila, že podmienkou poskytnutia úveru bolo aj uzavretie zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ktorú však nedokázala vysvetliť. Zároveň však uviedla,
že ešte pred podpísaním zmluvy ústne upozornila žalobkyňu na výšku úrokovej sadzby ako aj výšku administratívneho poplatku.
20. Žalobkyňa uplatnila nárok podľa § 451 a násl. Občianskeho zákonníka.
21. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
22. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
23. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
24. Prejudiciálne súd musel posúdiť, či úver poskytnutý žalobkyni zo strany žalovaného sa má považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to v dôsledku absencie náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ citovaného zákona.
25. Nepochybne v danom prípade jedná sa o spotrebiteľský úver v zmysle § 1 ods. 2 s poukazom na § 2 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 1.1.2011. do 30.11.2011.
26. Podľa § 9 ods. 1 vety prvej citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.
27. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 9 ods. 2 citovaného zákona. Medzi nimi je pod písm. f/ uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Pod písm. k/ je uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
28. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20150930>/ a y/ a § 10 ods. 1.
29. Pokiaľ ide o náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ citovaného zákona súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že postačí, ak tento údaj si spotrebiteľ dokáže vypočítať z ďalších údajov v zmluve, pričom v danom prípade by išlo o 7.deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Nemožno termín splatnosti úveru nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných týždenných splátkach, ako to bolo v prípade danej zmluvy. Spotrebiteľ totiž musí mať jasno už pri uzavretí zmluvy akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať, veď práve to je účelom citovaného zákonného ustanovenia. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný. V tejto súvislosti súd pripomína, že počet splátok je ďalšou povinnou náležitosťou zmluvy a to podľa § 9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona, preto zákonodarca nemohol mať na mysli pri stanovení doby trvania zmluvy a termínu splatnosti úveru počet splátok. Súd pre úplnosť dodáva, že aj podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sú povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedené v článku 10 ods. 2 a medzi nimi pod písm. h/ sa uvádza počet splátok a pod písm. c/ dĺžka trvania zmluvy o úvere. Súd zdôrazňuje, že dobu trvania zmluvy nemožno posudzovať zhodne s termínom splatnosti jednotlivých splátok, ktoré nemusia byť určené konkrétnym dátumom, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (rozsudok Súdneho dvora EÚ C/42/15 zo dňa 9.11.2016). Aj podľa citovanej smernice teda počet splátok nemôže predstavovať dĺžku trvania zmluvy, keďže počet splátok sa uvádza pri ďalšej spomínanej náležitosti zmluvy.
30. Súd dodáva, že výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. a jeho aplikácia musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná
vo vzťahu k podstatným obsahovým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona. Pokiaľ zmluva neobsahuje niektorú z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 písm. a/ nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma (napr. rozsudok Krajského súdu Prešov č.k. 21Co/10/2015-74 zo dňa 26.11.2015).
31. Vzhľadom na to, že žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd sa musel ňou zaoberať a dospel k záveru, že táto námietka bola vznesená dôvodne. Pri bezdôvodnom obohatení je totiž premlčanie upravené v § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
32. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
33. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
34. Súd zastáva názor, že tak subjektívna ako aj objektívna premlčacia lehota plynie odo dňa úhrad žalobkyne nad istinu úveru. Aj keď subjektívna lehota v zmysle zákona plynie od doby, kedy sa oprávnený subjekt dozvedel o bezdôvodnom obohatení povinného subjektu a o jeho výške, túto vedomosť je potrebné odvíjať od toho, kedy žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť toto bezdôvodné obohatenie. Nie sú teda vôbec relevantné jeho právne znalosti, teda či vedel o príslušnej právnej úprave alebo judikatúre súdov. Uvedený záver možno vyvodiť z viacerých rozsudkov Najvyššieho súdu ČR pri totožnej právnej úprave, konkrétne 26Cdo 785/2011 zo dňa 24.4.2012, 28Cdo 685/11 zo dňa 28.3.2012, 28Cdo 3977/07 zo dňa 18.3.2008, 33Odo 528/2006 zo dňa 29.3.2007, 33Odo 306/2005 zo dňa 27.3.2007 alebo rozsudku Najvyššieho súdu SR 1Cdo 67/2011. V zmysle týchto rozhodnutí vedomosťou podľa § 107 ods. 1 OZ sa nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno dôvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Nie je teda významné, či oprávnený má také právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti.
35. Pri posúdení momentu začatia plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty si súd osvojil právny záver a jeho argumentáciu, ktoré vyplynuli z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trenčíne 17Co/372/2015-170 zo dňa 27.4.2016. Súd v tomto rozsudku uviedol nasledovné: „Pre uplatnený nárok založený na bezdôvodnom plnení nad rámec poskytnutej istiny úveru sú podstatné 3 zložky, o ktorých musela navrhovateľka vedieť, aby na jej strane mohlo byť usudzované na vedomosť o bezdôvodnom obohatení: 1. vedomosť o tom, že v dôsledku neuvedenia RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov, teda vedomosť o obsahu práva, 2. vedomosť o obsahu zmluvy, teda že zmluva údaj o RPMN neobsahuje 3. vedomosť o tom, že zo strany navrhovateľky došlo k plneniu na úroky a poplatky, teda v zásade nad rámec poskytnutej istiny ad1. vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou „neznalosť práva neospravedlňuje“. Znalosť práva sa u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá a inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania jeho znalosti ako východiska pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Za okamžik vzniku skutočnej vedomosti o obsahu práva je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu. ad2. vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaj o RPMN je potrebné na strane navrhovateľky viazať k okamžiku podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. I keď sa z hľadiska skutočného priebehu kontraktačných procesov jedná aj v uvedenom závere často o domnienku, je jej vyvrátiteľnosť založená na skutkovom omyle o obsahu zmluvy. Jeho danosť však z tvrdení navrhovateľky nevyplýva. Pre uvedené zložky vedomia oprávneného o bezdôvodnom obohatení platí, že aj pri posudzovaní skutočnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení v zmysle § 107 ods. 1 OZ je potrebné vychádzať z normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný stav je potrebné považovať za daný aj z hľadiska skutočnej vedomosti oprávneného. Len v prípade vyvrátiteľnej právnej domnienky možno uvažovať o tvrdení o dôkaze opaku. ad3. pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti navrhovateľky o tom, že odporcovi uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je významné, kedy navrhovateľka preukázateľne získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom predmetnej úverovej zmluvy
presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany odporcu. Tým, že splátky úveru uhrádza sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník musí dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamžikom, kedy uhradí splátku, ktorou poskytnutú istinu prvýkrát preplatí.
36. Vzhľadom na uvedené nebol správny záver okresného súdu, že navrhovateľka sa o bezdôvodnom obohatení na strane odporcu dozvedela až pri návšteve právneho zástupcu. Vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny“.
37. Pre úplnosť súd dodáva, že proti vyššie citovanému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne podala žalobkyňa ako spotrebiteľka dovolanie, ktoré však Najvyšší súd SR uznesením 6Cdo/185/2016 zo dňa 23.8.2017 odmietol pre neprípustnosť. Nezistil totiž, aby súd sa svojim rozhodnutím odklonil od doterajšej súdnej praxe.
38. Žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedela v čase jednotlivých úhrad presahujúcich istinu úveru a pre súd je nemysliteľné, aby bol akceptovaný jej názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty až od júna 2016, kedy sa údajne dozvedela o bezdôvodnom obohatení na základe právnej analýzy od Združenia na ochrana občana spotrebiteľa HOOS. Takéto ponímanie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je neakceptovateľné a znamenalo by, že ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zbytočné, keďže každý oprávnený subjekt by si počiatok plynutia tejto lehoty prispôsobil tak, aby nárok premlčaný nebol, keďže posúdenie by záviselo len od jeho tvrdenia. Súd však zdôrazňuje, že v tomto konkrétnom prípade dokonca žalobkyňa žiadnym spôsobom ani nepreukázala tvrdenie o tom, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela od spomínaného združenia až v júni 2016.
39. V tomto konkrétnom prípade teda dvojročná subjektívna premlčacia lehota plynie, ako už súd uviedol, od úhrady každej splátky nad istinu úveru a nepremlčané sú preto len platby uhradené dva roky pred podaním žaloby t,j, od 39.týždňa roku 2014 vychádzajúc z prehľadu o úhradách žalobkyne. Za toto nepremlčané obdobie t.j. od 39.týždňa roku 2014 do realizácie poslednej úhrady v roku 2016 žalobkyňa zaplatila žalovanému 155 Eur. Za dôvodne uplatnený nárok súd preto považoval len nárok týkajúci sa zaplatenia tejto sumy, keďže v dôsledku námietky premlčania vo zvyšku súd nárok nepovažoval za opodstatnený.
40. Pre úplnosť súd dodáva, že žalobu považoval v časti za nedôvodnú v dôsledku námietky premlčania aj v dôsledku uplynutia objektívnej premlčacej lehoty, ktorá je podľa súdu trojročná a znamenala by nedôvodnosť prevažnej časti takto uplatnenej pohľadávky. Nepremlčaná bola len pohľadávka vo výške 324,5 Eur. Dôkazné bremeno o úmysle (či už priamom alebo nepriamom) žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu bolo na žalobkyni. Priamy úmysel je podľa súdu nemožné preukázať. O nepriamy úmysel ide, ak žalovaný nechcel priamo sa bezdôvodne obohatiť, ale pre prípad, že k tomu dôjde, bol s tým uzrozumený.
41. Pri posúdení náležitosti zmluvy ohľadom termínu splatnosti úveru (ale napokon aj zmluvy o zabezpečení splátok) súdy nie sú a neboli jednotné. Navyše ani zo spomínanej smernice 2008/48/ES, ktorá v článku 10 ods. 2 upravuje povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a ktorá obsahuje aj harmonizačnú úpravu v článku 22 ods. 1, v zmysle ktorého článok 10 ods. 2 je záväzný pre členské štáty EÚ a znamená, že členské štáty nesmú zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od danej smernice, sa v jej článku 10 ods. 2 písm. c/ uvádza sa len dĺžka trvania zmluvy (a teda nie aj termín splatnosti úveru). Aj keď citovaná smernica nemá horizontálny priamy účinok a teda nemôže priamo zakladať práva a povinnosti jednotlivcom, je dôležitým aspektom pre posúdenie zavinenia žalovaného v súvislosti s formuláciou náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z.
42. Súd zastáva názor, že je potrebné pri posúdení dĺžky objektívnej premlčacej lehoty rozlišovať o aký nedostatok zmluvy spôsobujúci vznik bezdôvodného obohatenia sa jedná. Je rozdiel, ak veriteľ neuvedie v zmluve vôbec niektorú povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona,
pri ktorej objektívne nie je spochybniteľný jej nedostatok (napr. úroková sadzba alebo RPMN) a iné je, ak subjektívne môže sa vyjadrenie určitej náležitosti zmluvy vykladať rôzne. O takýto prípad ide aj pri náležitosti týkajúcej sa konečnej splatnosti úveru a termínu jeho splatnosti. Žalovaný ju poňal tak, že postačí uviesť počet týždňov. Ako už súd uviedol, súdna prax pri tejto otázke nie je jednotná a niektoré súdy považujú za postačujúce uvedenie počtu týždňov, keďže výpočtom sa dá zistiť do kedy sa má úver splácať. Pokiaľ teda aj súdy pripúšťajú spomínaný výklad, potom nemožno dospieť k záveru, že žalovaný sa úmyselne dopustil konania (chybným uvedením spornej náležitosti zmluvy), ktorým sa bezdôvodne obohatil. Dôkazné bremeno na preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť je na žalobkyni, tá v tomto smere neprodukovala žiadny dôkaz a preto súd vychádzal z trojročnej objektívnej premlčacej lehoty plynúcej od poslednej úhrady žalobcu. Uvedený názor je podporený aj rozhodnutiami Krajského súdu Banská Bystrica 14Co/1128/2014, 17Co/968/2013, 13Co /90/2015, 13Co/518/2015 alebo aj Krajského súdu Prešov 15Co/207/2015.
43. Žalobkyňa nepreukázala, že by sa žalovaný úmyselne bezdôvodne obohatil. Zo strany žalobkyne sa jedná len o všeobecné vyjadrenie, ktoré sa týka podnikateľskej činnosti žalovaného, z ktorého nie je možné automaticky vyvodiť, že žalovaný pri výkone svojej podnikateľskej činnosti sa chcel úmyselne obohatiť. Žalovaný poskytuje úvery z vlastných zdrojov, je samozrejmé, že má záujem získať zisk práve prostredníctvom vyplatenia úrokov a poplatkov. Zákonná sankcia v podobe bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru svojou existenciou vylučuje úmysel veriteľa, pretože ho postihuje za takéto konanie obmedzením zisku, teda dôvodu, pre ktorý podniká.
44. V tomto prípade trojročná objektívna premlčacia lehota uplynula v 39.týždni roku 2013, takže za tri roky od podania žaloby, teda za nepremlčané obdobie vychádzajúc z objektívnej premlčacej lehoty žalobkyňa zaplatila žalovanému 324,5 Eur. Keďže však subjektívna premlčacia lehota uplynula skôr, ako už súd uviedol, za dôvodný považoval nárok len na zaplatenie sumy 155 Eur, ktorú sumu žalovaný žalobkyni zaplatil a preto súd žalobu ako nedôvodnú v prevyšujúcej časti zamietol.
45. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Zastavenie konania v časti o zaplatenie 155 Eur zavinil žalovaný plnením časti tohto dlhu v priebehu súdneho sporu. Preto by mal sa podieľať na náhrade trov konania žalobkyne v rozsahu 21%. Vo zvyšku však bol úspešný žalovaný, tento jeho úspech predstavuje podiel 79% a preto v konečnom dôsledku vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanému voči žalobkyni v rozsahu 58% (79-21). Súd totiž nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno použiť len vo výnimočných prípadoch. Zohľadnil aj tú skutočnosť, že napriek vyslovenému predbežnému právnemu posúdenia veci v súvislosti s premlčaním ešte na predchádzajúcom pojednávaní, žalobkyňa na žalobe zotrvala, hoci žalovaný už na tomto predchádzajúcom pojednávaní uviedol, že je ochotný žalobkyni uhradiť sumu 155 Eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.