Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-173-2016.pdf
PDF · 167.45 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/173/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Martina Holiča a JUDr. Evy Barcajovej v právnej veci žalobkyne: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava 26, IČO: 35 792 752, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovaným: 1/ O. Z., nar. XX. U. XXXX, bytom I., ul. M. E. XXXX/XX, 2/ Z. Z., nar. X. B. XXXX, bytom I., ul. M. E. XXXX/XX, o zaplatenie sumy 919,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 24. novembra 2015 č. k. 5C/381/2014-41 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti určenia, že v zmluvných dojednaniach Zmluvy o revolvingovom úvere uzatvorenej žalobkyňou a žalovanými 1/ a 2/ dňa 5.8.2009, sú neprijateľné podmienky uvedené v bode 14.1, v bode 14.2. a v bode 14.4. a v časti určenia, že v Zmluve o revolvingovom úvere č. 8100022906 uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanými 1/ a 2/ dňa 5.8.2009 je neprijateľná podmienka v bode 8.1, ako i v časti určenia týchto zmluvných podmienok za neplatné, r u š í .
II. V zostávajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
III. Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu proti žalovanému 1/ a žalovanej 2/ zamietol; II. žalovanému 1/ a žalovanej 2/ nepriznal náhradu trov konania; III. určil, že v zmluvných dojednaniach Zmluvy o revolvingovom úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ dňa 5.8.2009, sú neprijateľné podmienky uvedené: v bode 14.1. v znení: V prípade omeškania dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2) s úhradou splátky úveru alebo jej časti o viac ako: a) 15 (pätnásť) dní po termíne splatnosti je Veriteľ oprávnený požadovať úhradu zmluvnej pokuty vo výške 8 % z výšky dlžnej splátky, a ďalej b) 30 (tridsať) dní po termíne splatnosti je Veriteľ oprávnený požadovať nad rámec zmluvnej pokuty uvedenej v čl. 14, ods. 14.1 písm. a) tejto Zmluvy o RÚ úhradu zmluvnej pokuty vo výške 13 % z výšky dlžnej splátky, a v bode 14.2. v znení: V prípade omeškania dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2,) s úhradou záväzkov, ktoré sa z dôvodu omeškania dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2,) s úhradou splátky úveru o viac ako tri mesiace stali podľa čl. 13 ods. 13.1. písm. a) tejto zmluvy o RÚ okamžite splatnými, je Veriteľ oprávnený požadovať nad rámec zmluvnej pokuty uvedenej v ods. 14.1. úhradu zmluvnej pokuty vo výške 30 % zo sumy nesplatených splátok. a v bode 14.4. v znení: V prípade, že dlžník (spoludlžník 1, spoludlžník 2,) neuhradí všetky svoje peňažné záväzky podľa tejto zmluvy o RÚ v lehote do 30 (tridsiatich) dní odo dňa, kedy sa podľa článku 13 ods. 13.1. písm. a) tejto zmluvy o RÚ stali okamžite splatnými všetky záväzky dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2,) je Veriteľ oprávnený požadovať nad rámec zmluvnej pokuty uvedenej v ods. 14.1. a 14.2. zmluvnú pokutu vo výške 0,20 %
zo sumy nesplatených splátok za každý deň omeškania. Tieto zmluvné podmienky sú neplatné; IV. určil, že v Zmluve o revolvingovom úvere číslo 8100022906, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ dňa 5.8.2009, je neprijateľná podmienka uvedená v bode 8.1. v znení: Predmetom tejto dohody o poskytnutí služby je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru resp. revolvingu poskytnutého na základe žiadosti / Zmluvy uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom (ďalej ako úver/revolving) a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu a) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 219,51 eur a b) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 133,01 eur v prípade ak bude dlžníkovi revolving poskytnutý. Táto podmienka je neplatná. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 497 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov); § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 4 písm. k/, § 53a a § 544 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 101 a § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 2 písm. a/ a b/ a § 4 ods. 1 až 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „ZoSÚ“) a poukazom na smernicu rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.4.1993 (ďalej len „Smernica“) a niektoré rozhodnutia v spotrebiteľských veciach (rozsudky Súdneho dvora EÚ z 27.6.2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26.10.2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25, tiež čl. 37 uznesenia súdneho dvora vo veci C-76/10 Pohotovosť/Korčkovská). Vecne dôvodil, že na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/ zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100022906, ktorú žalovaní 1/ a 2/ podpísali v Skalici 30.7.2009 a žalobkyňa v Bratislave 5.8.2009 (ďalej len ,,zmluva“) žalobkyňa schválila žalovaným revolvingový úver. Podľa zmluvy bol poskytnutý úveru 1 360,95 eur, splatnosť úveru (počet splátok /splatnosť - deň v mesiaci) 36/20, mesačná splátka bola dohodnutá 76,64 eur, zmluvná odmena 1 398,26 eur, RPMN za úver 65,81 %, ročná úroková sadzba úveru 68,84, priemerná hodnota RPMN 40,61 %. Ďalej boli v zmluve uvedené údaje o poskytnutej čiastke revolvingu 772,59 eur, zmluvná odmena za poskytnutie revolvingu 1 066,89 eur, predpokladaná PRMN úveru po poskytnutí revolvingu 54,99 % a ročná úroková sadzba revolvingu 67,94 %. V zmysle bodu 7 zmluvy dlžník, spoludlžník 1., spoludlžník 2. s veriteľom v ďalšom odkazujú na úpravu obsiahnutú v zmluvných dojednaniach o revolvingovom úvere na zadnej strane žiadosti/ zmluvy, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto žiadosti/zmluvy s tým, že sa s nimi oboznámili a nemajú k ním žiadne výhrady a zaväzujú sa ich dodržiavať. Súčasťou zmluvy bola v článku 8 aj Dohoda o poskytnutí služby, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť po splnení uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, služba bola dohodnutá za odplatu 219,51 eur za poskytnutie služby odkladu splatnosti splátok úveru a vo výške 133,04 eur v prípade ak bude dlžníkovi poskytnutý revolving a bola splatná dňom uzavretia Dohody o poskytnutí služby. Podľa oznámenia veriteľa o schválení revolvingového úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere číslo 8100022906 z 5.8.2009 žalobkyňa oznámila dlžníkovi tieto údaje o schválenom revolvingovom úvere: číslo zmluvy: 8100022906 schválená výška úveru: 1 360,95 eur, splatnosť úveru: 36 mesiacov, výška mesačnej splátky: 76,64 eur, dátum splatnosti prvej splátky: 20.9.2009, dátum splatnosti poslednej splátky úveru: 20.8.2012, periodicita splácania úveru: mesačná, dátum splatnosti splátky v priebehu periódy splácania: 20., celková výška úveru: 1 360,95 eur, RPMN za úver 65,81 %, priemerná hodnota RPMN: 40,61 %, schválená výška revolvingu: 905,63 eur, zvýšenie celkovej výšky úveru po vykonaní revolvingu: 905,63 eur, výška mesačnej splátky úveru po vykonaní revolvingu: 76,64 eur, PRMN po vykonaní revolvingu 54,99 %, úverový limit 1 360,95 eur, zmluvná odmena za poskytnutie úveru 1 617,77 eur, odplata za poskytnutie služby v zmysle čl. 8 ods. 8.1. písm. a) dohody o poskytnutí služby vo výške 219,51 eur, ročná úroková sadzba úveru 68,84 %, zmluvná odmena za poskytnutie každého revolvingu: 1 066,89 eur, ročná úroková sadzba revolvingu 67,95 %, dátum nadobudnutia platnosti a účinnosti zmluvy o RÚ: 5.8.2009. Podľa výpisu z bankového účtu žalobkyne, táto dňa 5.8.2009 zaslala na účet žalovaného sumu 1141,44 eur, podľa splátkového kalendára z 19.3.2010 bolo žalovanému 1/ predpísaných 39 splátok vo výške 76,64 eur s tým že splátky 7, 8, 9 boli vo výške 0 eur. Prvá splátka bola splatná 20.9.2009 a posledná 20.11.2012, podľa prehľadu účtu - Karty Klienta označenej menom priezviskom žalovaného 1/, jeho rodným číslom, číslom OP a číslom zmluvy, žalovaný uhradil celkom 48 splátok á 76,64 eur t.j. celkom 3678,72 eur. Listom označeným ako ,,Oznámenia o zosplatnení“ z 2.6.2014 žalobkyňa oznámila žalovanému, že k 2.6.2014 je v omeškaní so splátkami č. 55, 56, 57, suma omeškaných splátok je 229,92 eur, aktuálne
omeškanie na najstaršej splátke je 74 dní, zároveň bol upozornený, že ak sa dostane do omeškania s úhradou ktoroukoľvek splátkou o viac ako 3 mesiace a uplynie 15 dní od doručenia tohto oznámenia, stanú sa splatnými všetky záväzky zo zmluvy. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi stranami došlo dňa 5.8.2009 k platnému uzatvoreniu zmluvy o úvere, podľa obsahu ktorej, ako aj z okolností za akých bol žalovaným úver poskytnutý súd vyvodil, že žalovaným bol poskytnutý klasický úver (teda nie revolvingový úver ako je úver označený v zmluve), k čomu dospel na základe skutočnosti, že bol úver žalovaným poskytnutý jednorazovo v sume 1141,44 eur, ktorý bol žalovanému 1/ zaslaný na účet dňa 5.8.2009. Pre revolvingový úver je typické, že dlžníkovi je poskytnutý určitý úverový rámec, v rámci ktorého môže dlžník čerpať peňažné prostriedky (ale aj nemusí) a to až do výšky dohodnutého úverového rámca. Veriteľ tento úver vždy dopĺňa do dohodnutej výšky a úverový vzťah tak môže fungovať dobu neurčitú, pričom najčastejším spôsobom poskytovania revolvingu je prostredníctvom kreditných kariet. Žalobkyňa nepreukázala kedy a v akej výške bol žalovanému poskytnutý revolving, ktorý mal byť poskytnutý vo výške 1839,36 eur dňa 24.6.2011. Predmetnú zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a zmluvu o spotrebiteľskom úvere a bol názoru, že bola platne uzavretá, žalobkyňa sa zaviazala poskytnúť žalovaným spotrebiteľský úver a žalovaní sa zaviazali poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v 36. mesačných splátkach po 76,64 eur mesačne, v zmluve bola dohodnutá ročná úroková sadzba 68,84 %, RPMN 65,81 % a priemerná hodnota RPMN 40,61 %. Zmluva však neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov ako náležitosť zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ, obsahuje len údaj o počet splátok 36, výšku splátky 76,64 eur a to, že splátka má byť uhradená do 20. dňa v mesiaci, z čoho ale potom nie je zrejmé aká časť splátky je určená na splátku istiny, aká časť na splátku úroku, prípadne aká časť pripadá na splátku poplatkov. Tieto údaje neobsahujú ani zmluvné dojednania žalobkyne, patriace k zmluve, oznámenie o schválení úveru ani splátkový kalendár. Termín a výšku splátky úroku a istiny by mal obsahovať splátkový kalendár, ktorý však žalobkyňa ako dôkaz nepredložila. Zmluva ďalej neobsahovala ani konečnú splatnosť úveru ako náležitosť zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ. Konečná splatnosť (konkrétny dátum splatnosti poslednej splátky) v zmluve nie je uvedená a bez pochybností sa nedá ani určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaný mal podľa zmluvy zaplatiť 36 splátok, pričom začiatok splácania nebol v zmluve jednoznačne určený, z toho potom súd vyvodil, že konečná splatnosť úveru nie je v spotrebiteľskej zmluve určená jasne a zrozumiteľne, čo má za dôsledok, že nie je určená konečná splatnosť úveru. Dátum poslednej splátky dňa 20.8.2012 obsahovalo len Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi z 5.8.2009, čo však nemožno považovať za zmluvu o úvere, keďže túto listinu žalovaní nepodpisovali. Ani splátkový kalendár predložený žalobkyňou nepovažoval za súčasť zmluvy, keďže splátkový kalendár bol uzavretý až 19.3.2010. Vzhľadom na tieto chýbajúce náležitosti zmluvy považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere síce za platnú, keďže však neobsahuje uvedené náležitosti potom poskytnutý úver považoval za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaným bol poskytnutý úver v celkovej výške 2 980,80 eur (1141,44 eur+1839,36 eur), ktorý je bezúročný a bez poplatkov. Žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 1141,44 eur a teda nie suma vo výške 1 360,95 eur ako je uvedené v zmluve a následne revolving vo výške 1839,36 eur. Uvedené bolo spôsobené tým, že žalobkyňa si stiahla pri vyplatení sumy úveru odplatu vo výške 219,51 eur za službu v zmysle čl. 8 ods. 8.1 písm. a/ Dohody o poskytnutí služby. Službou v zmysle čl. 8 ods. 8.1 Dohody žalobkyňa nanútila žalovanému možnosť odkladu troch splátok úveru a odplatu vyúčtovala už v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, či žalovaný bude mať o takúto „službu“ záujem alebo nie. Súd prvej inštancie považoval dohodu o poskytnutí služby -,,odmena za odklad splátok úveru“, zmluvné dojednanie, ktoré oprávňuje žalobkyňu na takúto neprimerane vysokú zmluvnú odmenu, resp. odplatu za poskytnutie služby, splatnosť tejto odplaty ihneď pri poskytnutí úveru a jednostranne započítanie tejto odplaty s pohľadávkou dlžníka na vyplatenie schválených úverových prostriedkov, za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda neplatnú v zmysle § 53 ods. 5 O. z., pretože je výrazne v neprospech žalovaných ako spotrebiteľa. Zároveň je táto zmluvná odmena neprimerane vysoká, keďže jej suma takmer dosahuje sumu troch splátok, ktoré môžu byť odložené. Žalobkyňa nemala právo na takúto odplatu, a preto aj neoprávnene takúto svoju neexistujúcu pohľadávku započítala na pohľadávku žalovaného na poskytnutie úverovej sumy. Súd mal preukázané, že žalovaní do dňa podania žaloby uhradili sumu 3 678,72 eur, preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobu žalobkyne zamietol, keďže žalovaní svoj dlh splatili, a to ešte pred podaním žaloby a dokonca ešte pred tým, než žalobkyňa vyhlásila predčasnú splatnosť úveru. Zamietol žalobu aj v časti úroku z omeškania, nakoľko mal za preukázané, že žalovaní úver splatili ešte v roku 2013 a teda nemohli byť v omeškaní od 26.6.2014 so sumou 919,68 eur. Posúdil čl. 14, ods. 14.1., 14.2. a 14.3 zmluvných dojednaní ako neprijateľné zmluvné podmienky, nakoľko zmluvná pokuta uvedená v bode 14.1. zmluvných dojednaní predstavuje neprijateľnú podmienku podľa § 53 O. z.. Pri porovnaní ustanovení bodu 14.1, 14.2 a 14.4 zmluvných dojednaní je zrejmé, že sankcie stanovené v článku 14
sa mohli kumulovať a tak za jedno a to isté omeškanie dlžníka s úhradou splátky úveru, veriteľ mohol požadovať jednak zmluvnú pokutu podľa bodu 14.1 vo výške 8 % z výšky dlžnej splátky po 15. dňoch omeškania, po 30. dňoch omeškania mohol požadovať ďalšiu zmluvnú pokutu vo výške 13 % z výšky dlžnej splátky a nakoniec v prípade omeškania viac ako 3 mesiace mohol požadovať úhradu zmluvnej pokuty vo výške až 30 % zo sumy nesplatených splátok. Nad rámec tejto zmluvnej pokuty potom mohla žalobkyňa uplatniť ešte zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % zo sumy nesplatených splátok za každý deň omeškania podľa bodu 14.2. Takúto kumuláciu sankcií, aj keď je zmluvná pokuta zabezpečovacím inštitútom v zmysle § 544 a nasl. O.z., za omeškanie dlžníka trvajúce viac ako 30 dní, ktoré môže byť navyše sankcionované vzhľadom na ustanovenie článku 13 zmluvných dojednaní aj možnosťou veriteľa odstúpiť od zmluvy a stanoviť predčasnú splatnosť úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, najmä, ak takéto porušenie povinností splácať úver riadne a včas môže byť sankcionované ešte aj uplatnením zákonného úroku z omeškania. Takéto vymedzenie zmluvných pokút, ktoré majú nielen zabezpečovací ale aj sankčný charakter, súd považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v súčasnosti vymedzená v ust. § 53 ods. 4 písm. k/ O.z., v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplní svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojené s nesplnením jeho záväzku. Dojednanie o zmluvnej pokute je obsiahnuté v bode 14.1 zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., ktoré sú síce pripojené k žalobe, ale nie je z nich zrejmé, že tieto konkrétne zmluvné podmienky boli pripojené aj k zmluve o revolvingovom úvere z 5.8.2009, nakoľko nie sú datované a nie sú spotrebiteľom podpísané. Nie je z nich zrejmé, že práve tieto zmluvné podmienky boli pri podpise zmluvy spotrebiteľovi predložené na oboznámenie, a teda tvoria súčasť zmluvy. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011, v zmysle ktorého ,,ani zo samotného technického spojenia zmluvy a všeobecných podmienok nemožno vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia so všeobecnými obchodnými podmienkami“. Vzhľadom na absenciu podpisu žalovaných na týchto zmluvných dojednaniach, nie je v ich časti splnená podmienka dodržania písomnej formy uzatvorenia zmluvy. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že medzi stranami došlo k dohode o platnosti týchto zmluvných dojednaní, pre absenciu ich písomnej akceptácie pri uzatváraní zmluvy žalovaným. V danom prípade žalovaný nepodpísal žiadnu dohodu o zmluvnej pokute, ktorá sa v texte nad jeho podpisom nenachádza, keďže zmluvná pokuta je upravená iba v Čl. 14 zmluvných dojednaní. Súd bol názoru, že žalovaný zmluvné podmienky nepodpísal a tým nemožno dospieť k záveru o písomnej dohode strán, ohľadom zmluvnej pokuty. Pokiaľ teda žalobkyňa jednotlivé a navyše základné zmluvné podmienky (vrátane zmluvnej pokuty) „ukryla“ do zmluvných dojednaní, postupovala v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, ktorú je povinná dodržiavať. Spotrebiteľovi preto nemožno vyčítať, že uzatvoril zmluvu s vopred stanovenými zmluvnými podmienkami, ktoré sám nedokázal ovplyvniť. Súd poukázal na to, že v spotrebiteľskej veci by už pri samotnom uzatváraní zmluvy nemal byť prísnejšie alebo výlučne sankcionovaný zmluvnou pokutou len jeden účastník zmluvy, a to spotrebiteľ, už toto na prvý pohľad vyznieva výrazne v neprospech jedného účastníka zmluvy, vzhľadom na uvedené sú tieto zmluvné dojednania absolútne neplatné a preto žalobu v časti zmluvnej pokuty zamietol, vyslovil bez návrhu, že podmienky používané v tejto zmluve sú podmienkami neprijateľnými a uviedol takéto zmluvné podmienky vo výroku svojho rozhodnutia. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p., vecne úspechom žalovaných v konaní, ktorým však náhradu trov konania nepriznal, keďže si náhradu trov konania neuplatnili ani nevyčíslili a zo spisu im žiadne trovy nevyplývajú.
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie iba žalobkyňa, a to v celom jeho rozsahu, s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila, že zmluva o revolvingovom úvere je tvorená ustanoveniami, nachádzajúcimi sa na jej lícnej strane a tiež zmluvnými dojednaniami nachádzajúcimi sa na rubovej strane tej istej listiny, zároveň jej obsah tvoria aj prílohy, ktoré sú v zmysle čl. 7 ods. 7.1 Zmluvných dojednaní neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Ustanovenia O. z. o uzatváraní zmluvy majú v zásade dispozitívnu povahu, čo vyplýva zo základnej zásady civilného práva - zmluvnej slobody, tento princíp o. i. znamená aj to, že zmluvné strany vzájomným prejavom vôle môžu určiť, čo obsah zmluvného vzťahu má a nemá tvoriť, ako má byť vyjadrený atď. Podľa právnej praxe celistvosť listiny je zachovaná aj vtedy, ak jednota viacerých listín je spoznateľná z obsahu právneho úkonu a ak spolunáležitosť jednotlivých listín je nesporná. Pevné spojenie listín, napr. zošitím alebo zviazaním nie je v takom prípade potrebné. Na celistvosť listiny možno usudzovať z priebežného číslovania strán alebo z číslovania ustanovení zmluvy, vzájomných odvolávok, obsahovej súvislosti textu, jednotnej formy písma alebo z iného označenia, ak je tým vylúčená ďalšia manipulácia
s textom. Na základe uvedeného teda Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi predstavuje nielen potvrdenie akceptácie predloženého návrhu na uzavretie zmluvy (v podobe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru), ale je súčasťou zmluvy ako takej. V zmysle ust. čl. 7 ods. 7.1 Zmluvných dojednaní predstavuje toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy, podľa vôle zmluvných strán teda dané oznámenie tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi stranami. Ako dôvod bezúročnosti úveru súd uviedol, že zmluva neobsahuje údaj o dobe jej trvania a termín konečnej splatnosti úveru, t. j. náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. g/, s ktorým záverom sa žalobkyňa nestotožňuje. Z ust. čl. 4 ods. 4.6 Zmluvných dojednaní vyplýva, že úver je po každom revolvingu splatný podľa nového splátkového kalendára, s ktorým bude dlžník oboznámený. Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Údaj o dni splatnosti poslednej splátky vyplýva pritom nielen zo spomenutého splátkového kalendára, ale aj z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi (ktoré bolo súdu predložené spolu so zmluvou a ktoré tvorí jej neoddeliteľnú súčasť, viď čl. 7 ods. 7.1 písm. g/ Zmluvných dojednaní). Zmluva teda údaj o termíne konečnej splatnosti úveru obsahuje. Ako dôvod pre konštatovanie o bezúročnom charaktere úveru poskytnutého na základe zmluvy súd tiež uviedol, že táto neobsahuje rozpis splátky v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ, k čomu odvolateľka uviedla, že ZoSÚ účinný v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere medzi stranami nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov, tvoriace jednu splátku, uvedené jednotlivo popri sebe. Takáto požiadavka by mala reálne a praktické opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti, v rôznych počtoch splátok a pod.. To však nie je prípad zmluvy uzavretej medzi stranami. Význam osobitného rozpisovania jednotlivých položiek spočíva, resp. súvisí s otázkou plnenia záväzku. Ak sa jednou splátkou uhrádza aj istina a úrok, potom záväzok je splnený pripísaním sumy úhrady na účet veriteľa. Ak by uskutočnená úhrada nepostačovala na ich úplné splatenie (teda celej splátky), potom v zmysle zákonného pravidla sa platba použije najskôr na úhradu istiny a následne na úrok. To znamená, že v prípade ak splátkou uhrádza aj istina a úrok, nemá rozlišovanie danej splátky na časť istina a časť úrok žiadny reálny a praktický význam. V prípadoch, kedy sa istina a úroky uhrádzajú samostatne (teda v iných termínoch splatnosti, s iným počtom splátok), ale by také rozlišovanie význam malo, z hľadiska spomenutej informovanosti spotrebiteľa a to práve s ohľadom na okamih splnenia záväzkov. Zmluva uzavretá medzi stranami obsahuje výšku splátky, termín jej splatnosti, ako aj počet splátok. Zmluva obsahuje zákonom vyžadovanú výšku splátky (33,66 eur), termín splatnosti splátky (ku ktorému dňu sa platí) a počet splátok (36 splátok), teda aj náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ. Nad rámec toho obsahuje aj dátum splatnosti prvej splátky (vo vyššie spomenutom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi). Z napadnutého rozsudku nevyplýva ani to, ako sa súd vysporiadal s argumentom žalobkyne, že výklad § 4 ods. 1 písm. i/ ZoSÚ spočívajúci v tom, kedy uvedené ustanovenie znamená uviesť samostatne výšku, počet a termíny splátok istiny, výšku, počet a termíny splátok úroku a výšku, počet a termíny splátok iných poplatkov popiera/znemožňuje aplikáciu iných ustanovení predmetného zákona. V prvom rade by pri výklade označeného ustanovenia ZoSÚ, aký vyplýva z rozsudku, a teda rozpisovanie splátky nebolo reálne možné vypočítať údaj o RPMN, hoci v zmysle § 4 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ zmluva musí obsahovať RPMN a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Výklad súdu popiera ďalej aj situácia, kedy suma pripadajúca na úhradu úrokov a na úhradu istiny sa postupne mení (t. j. pri anuitnom splácaní, pri ktorom každá splátka obsahuje inú časť určenú na úhradu istiny a úhradu úrokov). V takom prípade totiž nie sú dve rovnaké splátky istiny, splátky úroku a pod.. Pritom ZoSÚ neurčoval vo svojich ustanoveniach, že pri anuitnom splácaní sa má uvádzať napr. amortizačná tabuľka. Výklad § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ by pri anuitnom splácaní viedol buď k neprehľadnosti zmluvy, a popretiu informovanosti klienta (teda toho, čo je cieľom uvádzania náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ). Žalobkyňa tvrdila, že zmluva obsahuje náležitosť aj podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ, na podporu čoho poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove pod č. k. 13Co/111/2014-166, z ktorého odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnila, najmä v časti o náležitostiach zmluvy o revolvingovom úvere a o výklade príslušných zákonných ustanovení, ktoré ich upravujú. V súvislosti s určením neprijateľnosti ust. čl. 8 ods. 8.1 odvolateľka uviedla, že z napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné, či sa súd vôbec vysporiadal s otázkou, kedy predmetné ustanovenie má povahu individuálneho (samostatného právneho úkonu). Ak dospel k inému záveru, potom by mal uviesť dôvody svojho posúdenia tak, aby boli zistiteľné z rozsudku. Taktiež z rozsudku nevyplýva jediný dôvod, prečo súd neposudzoval celý obsah dohody (ale len odsek 8.1), hoci minimálne z hľadiska jej vzniku má podstatný význam iná časť danej dohody. Súd taktiež nevysvetľuje v rozsudku, na základe čoho ekonomická stránka dohody (výška odplaty) je dôvodom neprijateľnosti, keď právna úprava určuje presný opak. S poukazom na § 52a ods. 1 O. z. mala za to, že sa súd mal v odôvodnení vyporiadať s povahou uzavretej dohody, teda či vôbec by mohlo ísť o neprijateľné ustanovenie. Skutočnosť, že
dohoda o poskytnutí služby (formálne začlenená do bodu 8) je samostatnou dohodou, vyplýva z takých skutočností, ktoré vzhľadom na svoju transparentnosť sú zjavné aj priemernému spotrebiteľovi. Citovala čl. 8 ods. 8.6 Dohody o poskytnutí služby, majúc za to, že toto ustanovenie je len jedným z faktorov, ktorý priemernému spotrebiteľovi indikuje pri zachovaní elementárnej zodpovednosti a obozretnosti oddelenosť dohody o poskytnutí služby ako niečoho samostatného. Dohoda o poskytnutí služby je osobitne podpisovaná. Tento fakt nielen zdôrazňuje jej samostatnosť od ostatného obsahu zmluvy o revolvingovom úvere. Dlžník podpísaním tlačiva Žiadosti/Zmluvy nepristupuje a neuzatvára automaticky dohodu o poskytnutí služby. To, že musí niečo spotrebiteľ samostatne podpísať mu v základnom rozsahu indikuje, že to nevzniká na základe uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. Ďalej to, že uzavretie dohody o poskytnutí služby je samostatné, zdôrazňuje aj grafické rozlíšenie Dohody o poskytnutí služby od obsahu Zmluvy o revolvingovom úvere. Priemerný spotrebiteľ (v zmysle definície bodu 18 Preambuly smernice Európskeho Parlamentu a Rady č. 2005/2009), t. j. osoba, ktorá je v rozumnej miere dobre informovaná, vnímavá a obozretná, si je vedomý, že dohodu neuzatvára ani automaticky so zmluvou o revolvingovom úvere, že jej uzavretie vyžaduje samostatný súhlas s ňou a tiež aký je význam takejto dohody. Aj v prípade žalovaného bolo uzavretie dohody slobodné a dobrovoľné, kedy vedel o jej význame, právach a povinnostiach z nej vyplývajúcich. S týmito skutočnosťami sa však súd prvej inštancie nezaoberal. Súd pre svoje rozhodnutie nemal preukázaný základný predpoklad na to, aby sa vôbec nejakou neprijateľnou mohol zaoberať, či po právnej stránke vôbec by mohlo ísť o individuálne nedojednanú dohodu. Uviedla, že za individuálne dojednané by mali byť považované nielen klauzuly, ktoré boli skutočne dojednané (na obsah ktorých mal spotrebiteľ skutočný vplyv), ale aj tie, ktoré mohli byť dojednané, ale spotrebiteľ nevyužil svoj vplyv na ich vylúčenie zo zmluvy pri zachovaní rovnakých podmienok, ako keby klauzulu akceptoval. Samotný záver súdu o neprijateľnosti bodu 8.1 je vecne v rozpore s úpravou neprijateľnej podmienky. Predmetom dohody o poskytnutí služby je odplatné prevzatie záväzku veriteľom (tu žalobkyňa) poskytnúť odklad splatnosti maximálne troch splátok. Na jednej strane je záväzok zaplatiť odplatu a na strane druhej záväzok poskytnúť odklad splatnosti splátok. Čiže ide o úpravu takej situácie, ktoré keby nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami, potom by sa nedala nahradiť nijakou zákonnou úpravou. Zákon žiadny odklad splátok neupravuje a už vôbec, že by povinnosť veriteľa ho poskytnúť, ak o to dlžník požiada, mala byť bezodplatná. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky pritom nespočíva v posudzovaní ekonomickej stránky dohody, napokon aj z ust. § 53 ods. 1 vety druhej O. z. plynie, že dojednanie o cene plnenia a predmete plnenia nie je neprijateľnou podmienkou. V rozpore s tým súd nielenže nevysvetlil, prečo a na základe akých kritérií považuje ním označené ustanovenie za individuálne nedohodnuté, ale súčasne ani nevysvetlil, prečo na základe posúdenia ceny dospel k záveru o neprijateľnosti. V súvislosti s posudzovaním predmetu plnenia a ceny za toto plnenie je podľa dohody o poskytnutí služby žalobkyňa tvrdila, že ide o zložky vylúčené z testu neprijateľnosti podľa príslušnej právnej úpravy z 2 základných dôvodov. Bez uvedených zložiek by dohoda o poskytnutí služby nemohla vzniknúť. Predmet plnenia vyjadruje právo spotrebiteľa svojím rozhodnutím využiť odklad splatnosti splátok. Cena tohto plnenia je preto vylúčená z testu neprijateľnosti, lebo je vyjadrením ekonomickej stránky (výhodnosti či nevýhodnosti). Dohoda pritom nevznikla zaradením do nejakého formuláru a jeho podpisom ako celku. Dohoda vzniká samostatným uzavretím. „Poplatok“ bez ohľadu na to, či sa týka hlavného alebo vedľajšieho predmetu plnenia je v zmysle zákonnej úpravy, ako aj právnej náuky vylúčený z posudzovania ako neprijateľnej podmienky. Vo vzťahu k určeniu neprijateľnej podmienky v čl. 14 ods. 14.1, 14.2 a 14.4 namietal, že rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné, vecne nesprávne a bez reálneho zhodnotenia všetkých relevantných skutočností. Takýmto rozhodnutím súd prekročil nielen oprávnenie vyplývajúce z § 153 ods. 4 O. s. p., ale súčasne svojím postupom odňal žalobkyni aj právo konať pred súdom, ust. § 153 ods. 4 O. s. p. síce oprávňuje súd aj bez návrhu uviesť vo výroku rozhodnutia nejaké zmluvné ustanovenie ako neprijateľnú podmienku, avšak za predpokladu a) že nárok na základe takejto podmienky nebol priznaný, b) že bolo uložené vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo c) že súd rozhodol o návrhu na takéto určenie. Len v uvedených prípadoch môže súd neprijateľnosť konštatovať aj priamo vo výroku rozhodnutia. V prejednávanej veci predmetom konania nebol žiaden nárok na určenie neplatnosti bodu 14.1, 14.2 a 14.4 Zmluvných dojednaní, žiadny nárok na zaplatenie plnenia podľa uvedených ustanovení a ani žiadny nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia plneného na ich základe. Vzhľadom k uvedenému súd nebol oprávnený vôbec rozhodnúť spôsobom, ako je uvedený vo výroku napadnutého rozsudku. Ďalej dôvodil, že vo vzťahu k posudzovanej primeranosti nároku na sankcie predstavuje ust. § 53b ods. 1 O. z. ustanovenie lex specialis, ktoré má prednosť aj pred ust. § 53 ods. 4 písm. k/ O. z.. Súd vo veci teda ani nepoužil príslušnú právnu normu, resp. ani nezdôvodnil, prečo jeho postup spočívajúci v posudzovaní veci podľa ním uvedenej právnej normy je zákonným. Z úpravy v § 53b ods. 1 O. z. a v § 3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vyplýva aj to, že uplatnenie úroku
z omeškania popri zmluvných sankciách je predpokladané. Preto ak súd posudzoval neprimeranosť zmluvných sankcií s poukazom na to, že tá istá povinnosť je sankciovaná úrokom z omeškania, ide o nedôvodný argument. Poukázala podporne na rozsudok Krajského súdu v Trnave z 10.11.2009 sp. zn. 21Cob/40/2009, podľa ktorého žiaden právny predpis, vrátane zákonných ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, súbežné uplatnenie nároku na úrok z omeškania a zmluvnú pokutu za porušenie zmluvného záväzku omeškaním splnenia peňažného záväzku nevylučuje. Ďalej odvolateľka dôvodila, že samotné posúdenie predmetných bodov zmluvných dojednaní je neúplné, nepresné, nezodpovedá ani zákonným ustanoveniam, ani skutkovému stavu veci. Súd neprijateľnosť oboch ustanovení hodnotí na základe toho, že ich spája (resp. ich dôsledky). Z takéhoto postupu ale predsa nie je zrejmé, prečo by mal byť neprijateľný bod 14.1, ak nedôjde k situácii, kedy sú dôvody pre vznik nároku podľa 14.2 a pod.. Záver o neprijateľnosti zmluvnej sankcie je pritom vyvodený len z posudzovania výšky zmluvnej pokuty, a to len za predpokladu, že by malo dôjsť k uplatneniu zmluvnej sankcie podľa bodu 14.1, 14.2 pri omeškaní s úhradou jedného záväzku. Záver súdu je predčasný, pretože posudzuje výlučne len jednu stránku veci a to výšku sankcie. Z § 53 ods. 4 písm. k/ O. z. pritom vyplýva, že má ísť o ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Pre posúdenie primeranosti či neprimeranosti súd v rozhodnutí neuvádza žiadne zdôvodnenie. Zákonná úprava vyžaduje, aby znak „neprimerane vysoká suma“ bol dostatočne zdôvodnený, čo znamená, že súd pri rozhodovaní mal vychádzať z funkcie zmluvnej pokuty (preventívna), z povahy a významu zabezpečenej povinnosti, z toho ako je určená (paušálne alebo na „dennej“ báze) a tiež z posúdenia predpokladu, kedy nárok na pokutu vznikne. Až na základe posúdenia uvedeného je možné robiť závery. Súd vychádzal z toho, že zmluvné sankcie sú neprimerané, lebo pri trvajúcom omeškaní s úhradou záväzku majú byť tieto sankcie v súhrne neprimerane vysoké. V takomto posudzovaní však chýba základný prvok posúdenia a tým je skutočnosť, kedy takéto trvajúce omeškanie je spôsobené dlžníkom. Neprijateľnosť zmluvných pokút sa odvodzuje od skutočností spojených s dlhotrvajúcim omeškaním s plnením záväzku. Súd ale vôbec neprimeranosť nehodnotí s ohľadom na základné prvky, ktoré pri posudzovaní zmluvnej pokuty prichádzajú do úvahy. Záver o neprijateľnosti je preto predčasným. Rozhodnutie o neprijateľnosti sankcie podľa čl. 14 bod 14.1 odporuje aj rozhodovacej činnosti súdnej praxe, v ktorej súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu Nitra z 3.2.2010 sp. zn. 5Co/16/2010, kde bolo rozhodnuté, že primeranou zmluvnou pokutou je sankcia 0,25% denne z dlžnej sumy. Súd pri svojich záveroch nezohľadnil ani to, že k uplatneniu sankcie podľa 14.2 nielen nikdy nemusí dôjsť, aj keby vznikol nárok na sankciu podľa 14.1. Zároveň chýba posúdenie základných podmienok, kedy tento nárok môže vôbec vzniknúť. Z tohto hľadiska absentuje akékoľvek zdôvodnenie neprijateľnosti v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. k/ O. z. vo vzťahu k obom zmluvným ustanoveniam. V súvislosti s bodom 14.4 súd nezákonne tvrdí, že daný nárok môže vzniknúť pri omeškaní s úhradou splátky. Nárok podľa tohto ustanovenia mohol vzniknúť až pri omeškaní viac ako 35 dní s úhradou zosplatnených záväzkov (teda nikdy nie pri omeškaní s úhradou záväzku, pri ktorom omeškaní by mohol byť uplatnený nárok na sankciu podľa bodu 14.1 a 14.2). Súd neprijateľnosť ustanovenia neodôvodnil žiadnym spôsobom, ktorý by zodpovedal náležitému vysvetleniu aplikácie ním označenej právnej normy. Samotná skutočnosť, že zmluvná pokuta je uvedená v ustanoveniach, ktoré nenavrhoval žalovaný a ani nemohol ovplyvniť ich obsah, nie je v zmysle zákona dôvodom pre vyslovenie neprijateľnosti. Išlo by len o prvý predpoklad na to, aby konkrétna zmluvná podmienka mohla byť podrobená preskúmaniu z hľadiska toho, či spôsobuje, alebo nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán. K tomuto druhému kroku však súd zjavne ani nepristúpil, a jeho záver a na to nadväzujúci výrok o neprijateľnosti zmluvnej sankcie je preto nielen nezákonný, ale aj predčasný. Na to, aby súd mohol dospieť k záveru o neprijateľnosti zmluvnej sankcie ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, bolo by nutné aplikovať § 53 ods. 1 O. z. ako všeobecnú klauzulu a tiež aj § 53b ods. 1. To, že je niečo upravené v obchodných podmienkach ešte nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach strán.
3. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že úver 1.360,95 eur už zaplatil v splátkach po 76,64 eur, ešte keď pracoval v roľníckom družstve Petrova Ves. To, že mal navýšenie úveru nevedel, nepodpisoval žiadnu zmluvu o navýšení ani splátkový kalendár, čiže sume, ktorú od neho vymáha žalobkyňa neverí, že sa zakladá na pravde, nesúhlasí s odvolaním žalobkyne. Žalovaná 2/ sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.
4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou (predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O. s. p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O. s. p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať vo veci samej, kde bola žaloba zamietnutá, za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke, avšak boli tu dôvody pre zrušenie rozsudku v časti určenia neprijateľných zmluvných podmienok a ich určenia za neplatné.
6. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi žalobkyňou a žalovanými ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti). Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Ak by sa jej úprava obsiahnutá v smerniciach komunitárneho práva prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), je povinnosťou súdov reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, ako aj vnútroštátne normy na ochranu spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 O. z. sa týka podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich používanie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 5 O. z.). Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pritom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať alebo pochopiť ich obsah. Je potrebné zdôrazniť, že ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré dodávateľ vopred pripravil a používa vo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. Ak súd prvej inštancie mienil ex offo určiť v súdnom spore zo spotrebiteľskej zmluvy, že určitá zmluvná podmienka je neprijateľná, mal umožniť stranám konania vyjadriť sa k možnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, aby tak dosiahol predvídateľnosť svojho rozhodnutia. Inak v prípade určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky odňal strane (žalobkyni) možnosť konať pred súdom. Konanie vo veci samej je možné začať len na návrh strany konania (podaním žaloby). Predmetom konania nebolo ale určenie zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve (alebo vo všeobecných obchodných podmienkach) za neprijateľnú a neplatnú. Z obsahu spisu nevyplývalo, že súd prvej inštancie umožnil žalobkyni vyjadriť sa k možnému posúdeniu neprijateľnej zmluvnej podmienky ex offo. Nejednalo sa ani o prípad nepriznania plnenia dodávateľovi z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Predmetom konania nebolo uplatňovanie zmluvnej pokuty, podľa bodu 14.1, bodu 14.2, bodu 14.4 Zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100022906 z 5.8.2009, ako ani zaplatenie odplaty za
poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru, podľa bodu 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100022906 z 5.8.2009. Nešlo ani o procesnú situáciu uloženia povinnosti vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradenie škody alebo zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Nebol preto naplnený zákonom stanovený postup podľa ustanovenia § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.. Zákonné zmocnenie pre súd podľa § 153 ods. 4 O. s. p., vyplývalo z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok. Čl. 2 ods. 2 Ústavy vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 3/98, sp. zn. PL. ÚS 36/95). Konanie pred súdom má zabezpečiť pre strany konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Preto im musí byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných práv (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 85/2015-17 z 12. februára 2015). O. s. p. stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdom. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovoval, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 42/2010). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznával O. s. p. za účelom ochrany jeho práv a chránených záujmov. Tým dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktorému neprináleží nahrádzať konanie pred súdom prvej inštancie. V prípade určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú, súdom ex offo, bez návrhu a bez poskytnutia možnosti stranám vyjadriť sa k možnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, súdne rozhodnutie nespĺňa požiadavku predvídateľnosti, čím došlo k odňatiu žalobkyni možnosti konať pred súdom a porušeniu práva na spravodlivý proces. Z dôvodu, že neboli naplnené zákonom stanovené podmienky pre určenie neprijateľných zmluvných podmienok za neplatné ex offo, aj bez návrhu, odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o určení zmluvných podmienok za neprijateľné a neplatné podľa § 389 ods. 1. písm. b/ CSP. Prijatím nového procesného kódexu bolo zavedené osobitné konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (§ 301 CSP a nasl.), v ktorom súd skúma neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, nezávisle od okolností konkrétneho prípadu. Vec tak nebola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP) a vzhľadom i na dôvody vedúce k zrušeniu rozhodnutia v príslušnej časti, nebol daný dôvod zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami proti takejto časti rozhodnutia.
7. Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. g/ a i/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ktorý bol až neskôr, teda po uzavretí zmluvy v prejednávanej veci a to od 11. júna 2010 nahradený novším zákonom č. 129/2010 Z. z.), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať i konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Podľa ust. § 4 ods. 3 rovnakého zákona pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a/ poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b/ dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a/, b/, d/ až j/, k/ a l/, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Podľa § 35 ods. 2 O. z. právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Ustanovenie § 4 ZoSÚ stanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť predmetnej zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo ak bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa. Sankcia neplatnosti by totiž neprimerane tvrdo dopadala na spotrebiteľa, ktorý by tým stratil výhodu splátok, a mohol by sa tak dostať do ťažko riešiteľnej situácie, pretože spravidla finančné prostriedky z úveru už použil a nemá možnosť ich bezprostredne splatiť v celej výške. ZoSÚ účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy namiesto sankcie neplatnosti zmluvy sankcionoval veriteľa tým, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ). Zákonom stanovené presné členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo. Súd prvej inštancie preto správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, a dospel k správnemu záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ, a preto sa v zmysle § 4 ods. 3 ZoSÚ poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že zmluva neobsahovala rozčlenenie splátok úveru na istinu, úroky a iné poplatky. Nerozčlenenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky nemôže byť považované za splnenie povinnosti, ktorá expressis verbis vyplývala z vyššie citovaných ustanovení ZoSÚ. Analyzujúc túto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere je potrebné dospieť k záveru, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto, z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký výklad cit. ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa, ktorý by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť. Na práve uvedené treba usudzovať predovšetkým preto, že vyššie spomínanému záujmu na čo najväčšej prehľadnosti dojednaní pre spotrebiteľa doslova odporujú formulácie, vyžadujúce od spotrebiteľa uvažovať s matematickými operáciami a navyše za použitia viacerých pojmov, nezriedka „roztrúsených“ v rôznych častiach listín spotrebiteľovi predkladaných (ale aj nepredkladaných) na podpis, v ktorých sa tak logicky možno „stratiť“. Keďže potom s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, v zmysle citovaného ust. § 4 ods. 2 písm. i/ v spojení s § 4 ods. 3 vety druhej ZoSÚ, je nevyhnutné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, pričom podľa dokladov predložených žalobkyňou, žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 2980,80 eur (1141,44+1839,36), doposiaľ uhradili sumu vo výške 3678,72 eur, preto bolo dôvodné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nastupuje už v prípade nesplnenia čo i len jednej podmienky uvedenej v ust. § 4 ods. 3 ZoSÚ, preto pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru postačuje preukázanie nesplnenia podmienky v zmysle citovaného ust. § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ a nie je potrebné skúmanie ďalších podmienok. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne zaoberajúcu sa ďalšími, podľa súdu prvej inštancie absentujúcimi, podstatnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietajúcej žalobu proti žalovanému 1/ a žalovanej 2/, vrátane výroku o náhrade trov prvoinštančného konania (odvolaním osobitne nenapadnutého), ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p..
8. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešným (vo vzťahu k veci samej, kde bolo odvolacím súdom potvrdené zamietnutie žaloby) žalovaným priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaní), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobkyňa). Žalobkyňa bola síce úspešná v časti, v ktorej sa domáhala zrušenia rozsudku v časti o určení neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok, avšak s poukazom na ostatne citované zákonné ustanovenia v spojení s § 257 CSP, nebolo dôvodné žalobkyni priznať náhradu trov odvolacieho konania, z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V danom prípade bolo primárne dôležité posúdenie procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý ex offo, teda bez návrhu, rozhodol o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré neboli predmetom konania, pričom svoje rozhodnutie nedosiahol predvídateľným postupom. Žalovaní, rovnako ako žalobkyňa, svojimi postojmi v sporovom konaní vo veci samej, nemohli ovplyvniť rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý bez umožnenia stranám konania zaujať akýkoľvek postoj k možnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvných podmienok, rozhodol o určení zmluvných podmienok za neprijateľné. Žalovaným, z hľadiska hmotnoprávnych i procesných právnych vzťahov považovaným za slabšiu stranu v spore, nemožno pripisovať neúspech v odvolacom konaní, ktorý by si privodili akýmkoľvek svojím postojom, prípadne správaním v konaní. Bola tak preukázaná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré nemohla byť náhrada trov odvolacieho konania (vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok) žalobkyni priznaná a bolo rozhodnuté o priznaní plnej náhrady trov odvolacieho konania žalovaným za plný úspech žalovaných v odvolacom konaní vo vzťahu k veci samej, kde bolo potvrdené zamietnutie žaloby.
9. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)