Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cob/173/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: Tatra-Leasing, s.r.o., so sídlom Černyševského 50, 851 01 Bratislava, IČO: 31 326 552, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária JUDr. Margita Lonská, s. r. o., so sídlom Kalinčiakova 25, 831 04 Bratislava, IČO: 36 862 282, proti žalovanej: K. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. nad O., W. č. XXXX/XX, v spore o zaplatenie 6.750,39 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 28. júla 2017, č. k. 5Cb/24/2010-210, takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o trovách konania p o t v r d z u j e.

Odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil. Výrokom II. žalovanej proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovanú žalobcovi zaplatiť sumu vo výške 6.750,39 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.750,39 Eur od 16.03.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. V priebehu konania žalobca doručil späťvzatie žaloby, v ktorom bolo uvedené, že žalobca berie žalobu v plnom rozsahu späť a žiada, aby súd konanie v celom rozsahu zastavil a rozhodol o trovách konania podľa ustanovenia § 256 ods. 1 tak, že žalovanej ako protistrane náhrada trov nepatrí, nakoľko žalobca nezavinil dôvod, pre ktorý žiada konanie zastaviť, ale tento dôvod vyplynul zo zákona, oddlžením žalovanej. Zároveň žalobca skonštatoval, že žalovaná nie je zastúpená advokátom, a teda trovy právneho zastúpenia jej nepatria. Späťvzatie žaloby odôvodnil tým, že si síce prihlásil pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní do konkurzu, avšak správca túto pohľadávku poprel v plnom rozsahu čo do dôvodu a výšky z dôvodu, že si pohľadávku uplatnil jednou prihláškou a nerozdelil istinu ako nárok pozostávajúci z rôznych zmluvných plnení do osobitných prihlášok a následne Okresný súd Trenčín vo veci incidenčnej žaloby o určenie, že je žalobca veriteľom žalovanej v rozsahu, v akom si pohľadávku prihlásil rozsudkom č. k. 39Cbi/19/2011-86 zo dňa 16.07.2012 návrh žalobcu zamietol, pričom tento rozsudok bol potvrdený Krajským súdom v Trenčíne a je právoplatný. Žalobca uviedol, že vzhľadom k tomu, že súd negatívne posúdil incidenčný nárok žalobcu, nebol žalobca v konaní o konkurz uspokojený. Následne súd povolil u žalovanej oddlženie, čím sa pohľadávky, ktoré mohli byť uspokojené v konkurze, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľnými, a preto sa žalovaná zbavila dlhov a pohľadávka žalobcu sa stala nevymáhateľnou, čím sa podľa žalobcu bez jeho pričinenia stal tento spor bezpredmetným, pretože pohľadávka, i keď oprávnená, sa stala nevymáhateľnou z dôvodu oddlženia žalovanej. Za aplikácie ust. § 144 CSP, § 145

ods. 1 CSP, § 146 ods. 1 a 2 , § 256 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 a 2 CSP, § 166e ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z., § 206f ods. 1 a 3 zák. č. 7/2005 Z.z, § 169 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii súd prvej inštancie konštatoval, že dispozícia so žalobou patrí medzi základné procesné oprávnenia žalobcu. Späťvzatím žaloby žalobca prejavuje vôľu voči súdu, aby sa o jeho žalobe nekonalo a nerozhodovalo. Procesným dôsledkom späťvzatia žaloby je zastavenie konania. V danej veci žalobca vzal účinne žalobu späť až po prvom pojednávaní vo veci samej, a preto súd zaslal späťvzatie žaloby žalovanej na vyjadrenie. Žalovaná so späťvzatím žaloby nevyjadrila nesúhlas, a preto súd prvej inštancie konanie zastavil. Súd prvej inštancie zistil, že na žalovanú bol uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 28K/3/2011-27 zo dňa 17.02.2011 vyhlásený konkurz, ktorý bol uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 28K/3/2011 zo dňa 10.06.2016 zrušený po splnení konečného rozvrhu výťažku. Okresný súd Trenčín uznesením č. k. 40NcKR/20/2016 zo dňa 18.10.2016 povolil oddlženie dlžníčky: K. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XXXX/XX, XXX XX O. nad O.. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín 39Cbi/19/2011-86 zo dňa 16.07.2012 súd zamietol žalobu o určenie popretej pohľadávky z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienky pre riadne uplatnenie svojich pohľadávok podľa § 29 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z., keď pohľadávku, t. j. zo zmluvného dojednania, zo zmluvnej pokuty a z náhrady škody, nepredložil na samostatnej prihláške. Uvedený rozsudok potvrdil aj Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 8CoKR/31/2012-113 zo dňa 20.11.2013, pričom sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku. Pokiaľ nedošlo k oddlženiu (ale iba k povoleniu oddlženia), pohľadávka nie je v zmysle § 166e ods. 2 resp. § 206f ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. nevymáhateľná. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania v zmysle § 256 ods. 1 skúmal zavinenie na zastavení konania z procesného hľadiska. Povolenie oddlženia žalovanej nie je nevyhnutným dôvodom na to, aby bola žaloba vzatá späť. K zastaveniu konania došlo teda na základe rozhodnutia žalobcu jeho späťvzatím žaloby. Ako je uvedené vyššie, zavinenie na zastavení konania súd skúma z procesného hľadiska, a preto konštatoval, že zastavenie konania zavinil žalobca. Žalobca tým, že zobral žalobu späť, procesne zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, a preto súd priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Zároveň uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote proti výroku II. o trovách konania odvolanie žalobca ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) nesprávne právne postupoval a znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že v zmysle ust. § 365 ods. 1 rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolaciemu súdu navrhol, aby uznesenie v napadnutej časti výroku II. o trovách konania zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie, resp. uznesenie v napadnutej časti zmenil a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. V odvolaní uviedol, že k späťvzatiu žaloby ho viedli objektívne okolnosti, ktoré nastali bez zavinenia žalobcu. Tie videl v tom, že podľa jeho názoru si správne prihlásil pohľadávky do konkurzu vedeného na majetok žalovanej jednou prihláškou určenou pre zabezpečované pohľadávky a to z právneho titulu predčasne ukončenej leasingovej zmluvy. Keďže správca pohľadávky poprel, bola podaná incidenčná žaloba, ktorá však bola posúdená negatívne tak súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom. Z tohto dôvodu už žalobca nemal viac možnosť ani dôvod vymáhať si pohľadávku v tomto konaní. Z objektívnych príčin, za ktoré žalobca považuje odlišný právny názor konkurzného súdu, žalobca hospodárnych dôvodov nemal inú možnosť ako nepokračovať v tomto súdnom spore. Za nesprávny právny názor považoval žalobca záver súdu prvej inštancie, ktorý považoval za nevymáhateľnú pohľadávku žalobcu až uplynutím skúšobnej doby, pretože táto sa stala nevymáhateľnou už právoplatným rozhodnutím v incidenčnom spore. Zároveň mal za to, že pri rozhodovaní o trovách konania mal súd prvej inštancie aplikovať ustanovenie § 257 CSP, pretože boli splnené podmienky pre jeho aplikáciu. Tie žalobca vzhliadal v skutočnosti, rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože nezohľadnil všetky okolnosti sporu. Žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti, neplatila leasingové splátky a ostala žalobcovi dlžná nezanedbateľnú sumu. Žalobca si prihlásil pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní do konkurzu, avšak správca túto pohľadávku poprel v plnom rozsahu čo do dôvodu a výšky z dôvodu, že si pohľadávku uplatnil jednou prihláškou a nerozdelil istinu ako nárok pozostávajúci z rôznych zmluvných plnení do osobitných prihlášok. Okresný súd Trenčín vo veci incidenčnej žaloby o určenie, že je žalobca veriteľom žalovanej v rozsahu, v akom si pohľadávku prihlásil rozsudkom č. k. 39Cbi/19/2011-86 zo dňa 16.07.2012 návrh žalobcu zamietol, pričom tento rozsudok bol potvrdený

Krajským súdom v Trenčíne a je právoplatný. Vzhľadom k tomu, že súd negatívne posúdil incidenčný nárok žalobcu, nebol v konaní o konkurz uspokojený, pričom následne súd povolil u žalovanej oddlženie, čím sa pohľadávky, ktoré mohli byť uspokojené v konkurze, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľnými. Žalovaná sa tým zbavila dlhov a pohľadávka žalobcu sa stala nevymáhateľnou, čím sa podľa žalobcu bez jeho pričinenia stal tento spor bezpredmetným, pretože pohľadávka, i keď oprávnená, sa stala nevymáhateľnou z dôvodu oddlženia žalovanej.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu ani k prípadnej aplikácii ust. § 257 nevyjadrila.

4. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok („CSP“), ktorým sa zrušil zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p..

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, je potrebné ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Preskúmaním obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovanú žalobcovi zaplatiť sumu vo výške 6.750,39 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.750,39 Eur od 16.03.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. V priebehu konania žalobca doručil späťvzatie žaloby v ktorom ako dôvod späťvzatia uviedol negatívne posúdenie jeho nároku v incidenčnom konaní v dôsledku ktorého nebol v konkurznom konaní uspokojený a oddlženie žalovanej. Súd prvej inštancie následne napadnutým uznesením konania zastavil a o trovách konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 tak že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca zobral žalobu späť, procesne zavinil, že sa konanie muselo zastaviť.

9. Podľa § 256 ods. 1 Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

10. Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

11. Za podstatné odvolacie námietky žalobcu odvolací súd považoval jeho tvrdenia o tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že pri rozhodovaní o trovách konania mal súd prvej inštancie aplikovať ustanovenie § 257 CSP, pretože boli splnené podmienky pre jeho aplikáciu. Tieto odvolacie námietky žalobcu nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

12. Súd prvej inštancie rozhodol na základe správneho právneho predpisu, keď o trovách konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v ust. § 255 ods. 1 ako aj v ust. § 256 ods. 1 sa premietajú zákonné princípy, podľa ktorých náhrada trov zaťažuje stranu, ktorá v spore nebola úspešná, resp. stranu, ktorá zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Všeobecne platí, že náhrada trov sporového konania je ovládaná zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré

by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. (Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 16. júna 2011 sp. zn. II. ÚS 281/2011-11).

13. Náhrada trov konania v prípade, že niektorá strana procesne zavinila, že konanie muselo byť zastavené, sa riadi ustanovením § 256 ods. 1 CSP. Podľa tohto ustanovenia ak strana procesne zavinila zastavenie konania súd prizná náhradu trov konania protistrane. Rozhodovanie o trovách konania v súvislosti so zastavením konania je tak založené na vyriešení otázky, ktorá zo strán procesne zavinila jeho zastavenie. Pri posudzovaní procesného zavinenia použitý výraz ,,zavinenie“ nemožno interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, ktorej príčinou je správanie strany (teda i jej prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby), eventuálne tiež náhoda, a dôsledkom je vznik trov protistrany. Zavinenie zastavenia konania sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska, t.j. podľa procesného výsledku. Zavinením zastavenia konania je i späťvzatie žaloby. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. júla 2008 sp. zn. 3 MCdo 3/2007).

14. Odvolací súd podotýka, že žalobca ako dominus litis využil svoje procesné právo a svojou žalobou inicioval začatie súdneho konania. Žalobca v priebehu konania doručil súdu prvej inštancie písomné podanie, ktorým vzal žalobu späť. Tým prejavil vôľu nepokračovať v začatom súdnom konaní. Je preto zrejmé, že žalobca vzal svoj návrh späť nezávisle na správaní žalovanej. Súd prvej inštancie, odhliadnuc od nadbytočného odôvodnenia napadnutého uznesenia v časti, v ktorej rozoberal hmotnoprávne aspekty dôvodov späťvzatia žaloby žalobcom, postupoval správne, keď aplikoval ust. § 256 ods. 1 a uzavrel, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania a preto priznal nárok na náhradu trov konania protistrane.

15. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane sporu priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť neúspešnej strane sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane sporu. Môže tak urobiť podľa § 257 a rozhodnúť, že neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ide o ustanovenie výnimočné, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť náležite odôvodnené.

16. Odvolací súd v preskúmavanej veci nevzhliadol dôvod pre použitie § 257 CSP, ktorého aplikáciu navrhol žalobca až v odvolacom konaní. Aplikácia tohto ustanovenia prichádzala do úvahy v prípadoch, keď boli naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Je akceptovateľné, aby išlo tak o skutočnosti súvisiace s priebehom konania, ako aj o skutočnosti existujúce mimo konania (najčastejšie pomery strany). Rovnako nič nebráni súdu zohľadniť aj také okolnosti, ktoré bezprostredne pri rozhodnutí vo veci samej nemali význam, ale v otázke trov konania, osobitne dôvodov, pre ktoré je namieste nepriznať ich náhradu, tento význam nadobúdajú.

17. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie § 257 nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán sporu v konaní, pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany sporu. Vo všeobecnosti teda možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane strán sporu, a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech.

18. Ustanovenie § 257 CSP, predpokladá pre aplikáciu tohto ustanovenia pri rozhodovaní o trovách konania kumulatívne splnenie dvoch podmienok a to : dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Aplikácia tohto ustanovenia má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je dôvodné použitie ustanovenia § 257 CSP. Skutočnosť, že žalovaná riadne neplnila svoje zmluvné záväzky a preto sa musel domáhať svojho práva súdnou cestou možno zahrnúť pod podnikateľské riziko žalobcu. Rovnako skutočnosť, že žalobca nesúhlasí so závermi súdov, v dôsledku ktorých bol neúspešný pri uplatňovaní tohto nároku v incidenčnom konaní, a ktoré neboli ani zrušené mimoriadnymi opravnými prostriedkami, nie je dôvodom na aplikáciu tohto ustanovenia.

19. Odvolací súd preskúmaním uznesenia (v napadnutej časti výroku o trovách konania), ako aj spisového materiálu, dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne uložil žalobcovi podľa § 256 ods. 1 CSP, povinnosť nahradiť trovy konania žalovanej, ktorá mala úspech v konaní (pre späťvzatie žaloby). Súd prvej inštancie tak dôvodne priznal žalovanej trovy konania, v rozsahu 100 %.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o trovách konania ako vo výroku vecne správne podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnej žalovanej z obsahu spisu trovy odvolacieho konania nevyplývajú, odvolací súd jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznal.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).