Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/81/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: TOMA KREDIT plus s.r.o., so sídlom Priemyselná 10, 918 38 Trnava, IČO: 47 330 881, zastúpený Prosman a Pavlovič advokátska kancelária s.r.o., Hlavná 31, 917 01 Trnava, proti žalovanému 1. AMBIES, s.r.o., so sídlom 211 Topoľnica, 925 92 Topoľnica, IČO: 46 389 270, žalovanej 2. C. B., rodená H., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX V. XXX, žalovanému 3. MUDr. E. H., nar. XX.X.XXXX, bytom U. XXX/X, D., právne zastúpený: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., Hlavná 11, 917 01 Trnava, o zaplatenie 105.713,66 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 3. proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 22. marca 2017 č.k. 36Cb/346/2015 - 258, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Odvolací súd priznáva žalobcovi voči žalovanému 3. náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 26.6.2015 domáhal uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť mu 105.713,66 eur spolu s úrokom z omeškania titulom dlhu zo zmluvy o úvere. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 27.1.2014 uzavrel ako veriteľ so žalovaným 1. ako dlžníkom rámcovú zmluvu o úvere č. 23/1/2014, ktorou sa dohodli, že veriteľ poskytne dlžníkovi úver alebo viacero úverov spolu v maximálnej výške 80.000 eur. Žalobca si svoju povinnosť splnil a žalovanému 1. poskytol úver dňa 22.1.2014 vo výške 50.000 eur a dňa 27.1.2014 vo výške 30.000 eur, teda spolu 80.000 eur. Žalovaný 1. sa v zmluve zaviazal poskytnutý úver spolu s dohodnutým úrokom vo výške 3 % mesačne žalobcovi vrátiť. Úver vo výške 50.000 eur sa stal splatným dňa 22.4.2014 t.j. 3 mesiaca odo dňa poskytnutia a úver vo výške 30.000 eur sa stal splatným podľa žiadosti žalovaného 1. dňa 27.2.2014. Napriek tomu, že úvery boli žalovanému 1. riadne poskytnuté, žalovaný 1. ich do podania žaloby nevrátil a uhradil len čiastočne úroky za poskytnutie úveru. Úhrady uskutočnené žalovaným 1. spolu vo výške 29.747,56 eur boli započítané na úroky. Ku dňu podania žaloby predstavoval záväzok žalovaného 1. voči žalobcovi na úrokoch vo výške 8.652,44 eur. Ako formu sankcie si zmluvné strany dojednali zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne za každý deň omeškania, ktorú bol dlžník povinný uhradiť veriteľovi v prípade ak sa dostane s vrátením úveru alebo úrokov do omeškania. Zmluvná pokuta bola splatná v lehote 3 pracovných dní odo dňa výzvy veriteľa. Veriteľ vyzval žalovaného 1. na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 17.061,22 eur dňa 28.5.2015. Zmluvná pokuta bola vypočítaná ku dňu 28.5.2015, pričom zmluvná pokuta za riadne a včasné nezaplatenie istiny je vo výške 16.810 eur a za nezaplatenie úrokov je vo výške 251,22 eur, čo spolu predstavuje sumu 17.061,22 eur. Na zabezpečenie pohľadávky žalobcu vyplývajúcej zo zmluvy slúži ručiteľské vyhlásenie uvedené v článku VII bod 7.2 zmluvy, ktorým žalovaná 2. a žalovaný 3. v zmluve vyhlásili, že ako ručitelia berú na seba voči žalobcovi ako veriteľovi povinnosť uspokojiť všetky jeho pohľadávky vrátane príslušenstva

vyplývajúce zo zmluvy, ak si ich žalovaný 1. ako dlžník voči žalobcovi ako veriteľovi nesplní riadne a včas. Keďže žalovaný 1. dlžnú sumu riadne a včas neuhradil, bol vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy výzvou zo dňa 21.4.2015. Vzhľadom k tomu, že k úhrade dlžnej sumy zo strany žalovaného 1. neprišlo, vzhľadom na uvedené ručiteľské vyhlásenie je možné požadovať splatenie dlžnej sumy aj od žalovaných 2. a 3. ako ručiteľov. Všetci žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu, pričom plnením jedného z nich zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť ostatných z nich. Pohľadávka žalobcu predstavuje spolu sumu 105.713,66 eur (úver 80.000 eur) úroky 8.652,44 eur, zmluvná pokuta 17.061,22 eur. Žalobca má právo od žalovaných požadovať aj úroky z omeškania v zmluvne dojednanej výške 25 % ročne z dlžnej sumy.

2. Súd prvej inštancie v skrátenom konaní vyhovel návrhu v plnom rozsahu a vydal dňa 18.8.2015 platobný rozkaz č.k. 36Cb/346/2015-60, proti ktorému podali žalovaní 2. a 3. včas odpor s odôvodnením, a preto bol platobný rozkaz zo zákona v zmysle § 174 ods. 2 O.s.p. zrušený a vo veci bolo nariadené pojednávanie.

3. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zo dňa 22.03.2017 č. k. 36Cb/346/2015-258 rozhodol tak, že uložil žalovaným 1., 2. a 3. povinnosť zaplatiť žalobcovi 105.713,66 eur s úrokmi z omeškania vo výške 25 % ročne zo sumy 50.000,- eur od 23.04.2014 do zaplatenia, zo sumy 30.000,- eur od 28.02.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 497, § 365, § 303, § 306 ods. 1, § 307 ods. 1, § 365 ods. 2, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 37 ods. 1, § 38 ods. 2, § 49a Občianskeho zákonníka, § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 27.1.2014 uzatvoril žalobca ako veriteľ a žalovaný 1. ako dlžník zastúpený konateľkou Alžbetou Zsilleovou v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka písomnú rámcovú zmluvu o úvere, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na základe písomnej žiadosti úver, prípadne niekoľko úverov s tým, že celková výška poskytnutej a nesplatenej časti úveru alebo úverov nesmie presiahnuť spolu sumu 80.000 eur a záväzok dlžníka poskytnutý úver spolu s úrokmi veriteľovi vrátiť. Dlžník bol povinný použiť finančné prostriedky z úveru v rámci predmetu podnikateľskej činnosti dlžníka. V zmluve sa strany dohodli na úročení poskytnutého úveru úrokovou sadzbou vo výške 3 % za každý aj začatý mesiac, zmluvnej pokute 0,05 % denne, úrokoch z omeškania vo výške 25 % ročne. Podľa článku IV zmluvy veriteľ poskytol dňa 22.1.2014 už dlžníkovi úver vo výške 50.000 eur s tým, že aj na tento úver sa vzťahuje zabezpečenie dohodnuté v zmluve. Veriteľ sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi ďalší úver v požadovanej výške na základe písomnej žiadosti. V zmysle bodu 7.2 zmluvy záväzok dlžníka je zabezpečený ručením ručiteľov a to žalovanej 2. a žalovaného 3., ktorí vyhlásili, že ako ručitelia berú na seba voči veriteľovi povinnosť uspokojiť všetky jeho pohľadávky (nesplatené úvery ako aj zmluvné pokuty) vrátane príslušenstva ak si dlžník voči veriteľovi tieto záväzky nesplní riadne a včas. Nebolo ani sporné, že dlžník sa dostal do omeškania s vrátením úverov a čiastočne úhrady boli započítané do úrokov. Žalovaní žiadnym spôsobom nespochybnili a nerozporovali výšku žalovaného dlhu žalobcom pozostávajúceho z dlžného úveru, úrokov a zmluvnej pokuty spolu vo výške 105.713,22 eur. Žalovaná 2. pred súdom prvej inštancie dokonca žalovaný nárok uznala v celom rozsahu. Žalovaný 3. sa v konaní bránil tým, že rámcová zmluva o úvere je neplatná z dôvodu, že ju uzatvárala za žalovaného 1. žalovaná 2., ktorá v tom čase konala v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou. Vzhľadom k tomu, že je neplatný hlavný záväzok - rámcová zmluva o úvere, tak je neplatný aj vedľajší zabezpečovací záväzok - ručiteľské vyhlásenie ako záväzok akcesorický k hlavnému záväzku. Žalovaný 3. svoje tvrdenie o duševnej chorobe žalovanej 2. v konaní preukazoval listinným dôkazom - znaleckým posudkom č. 6/2015 zo dňa 2.9.2015 vypracovaným na základe objednávky žalovaného 3. znalcom MUDr. Martinom Halmom. Žalobca k predmetnému dôkazu uviedol a súd prvej inštancie sa s jeho názorom stotožnil, že z predmetného znaleckého posudku vôbec nevyplýva že by žalovaná 2. nebola spôsobilá v čase uzavretia rámcovej zmluvy na tento právny úkon. Zo znaleckého posudku iba vyplýva, že žalovaná 2. trpí duševnou poruchou v čase vypracovania znaleckého posudku, pričom jednoznačne je táto porucha preukázaná až od mája 2015. To, či bola žalovaná 2. v čase uzavretia rámcovej zmluvy o úvere dňa 27.1.2014 nespôsobilá na právne úkony resp. na daný konkrétny právny úkon, vôbec zo záverov znaleckého posudku nevyplýva. Vzhľadom k tomu, že odborné skúmanie obsiahnuté v znaleckom posudku MUDr. Halma nesmerovalo k jednoznačnému skúmaniu existencie duševnej poruchy k dátumu uzatvorenia rámcovej zmluvy o úvere, t.j. ku dňu 27.1.2014 ako aj vzhľadom

k tomu, že žalobca vniesol aj nie úplne bezpredmetné pochybnosti o objektivite znaleckého skúmania, tak súd nevidel dôvod na dovypočutie znalca MUDr. Halma v súdnom konaní (bolo by nadbytočné, nehospodárne, neúčelné) a do konania pribral znalca MUDr. Mária Straku za účelom posúdenia spôsobilosti žalovanej 2. výlučne vo vzťahu k vykonanému úkonu, uzavretiu rámcovej zmluvy o úvere dňa 27.1.2014, čo je zásadná otázka rozhodujúca pre dané konanie. Pribratie znalca súdom nenamietala žiadna zo sporových strán a súhlasila s takýmto postupom a doplnením dokazovania, zjavne dôkazu vykonaného na podporu, preukázanie tvrdení žalovaného 3. vznášajúcom pochybnosti o duševnom zdraví žalovanej 2. a tým aj pochybností o platnosti dotknutých úkonov (zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia). Zo znaleckého posudku č. 175/2016 zo dňa 7.11.2016 vypracovaného znalcom MUDr. Máriom Strakom mal súd prvej inštancie dostatočne hodnoverne a bez pochybností preukázané, že žalovaná 2. dňa 27.1.2014 pri uzatváraní rámcovej zmluvy o úvere č. 23/1/2014 netrpela takou duševnou poruchou (hoci aj dočasnou), ktorá by ju robila na tento právny úkon neschopnou. V tejto súvislosti súd prvej inštancie považoval za nutné uviesť, že žalovanou 2. predložené výhrady a námietky k znaleckému posudku (č. l. 218 spisu) súd prvej inštancie posúdil ako nedôvodné. Žalovaná 2. namietala, že nemala dostatok času znalcovi predložiť všetku potrebnú dokumentáciu. Znalec sa k námietkam vyjadril, že pre vypracovanie znaleckého posudku žalovanú 2. vyšetril a preštudoval jej zdravotnú dokumentáciu relevantnú k veci. Po prvom vyšetrení ju vyzval, aby v prípade, ak disponuje nejakou ďalšou zdravotnou dokumentáciu, tak ju predložila. Žalovaná 2. za 3 až 4 týždne mu predložila ďalšiu zdravotnú dokumentáciu, ktorú znalec zohľadnil pri vypracovaní znaleckého posudku. Súd prvej inštancie nemal pochybnosti o tom, že žalovanej 2. bol znalcom poskytnutý priestor a dostatok času na predloženie všetkej dokumentácie relevantnej pre znalecké skúmanie. Námietky žalovanej 2. vyznievajú značne účelovo a súd prvej inštancie mal za to, že v prípade, ak by ešte nejaká ďalšie rozhodujúca dokumentácia existovala, nebránilo žalovanej nič v tom, aby túto (sama v čase keď ešte hospitalizovaná nebola alebo prostredníctvom inej poverenej osoby, ak tvrdí že bola hospitalizovaná) znalcovi predložila, prípadne označila kde (v ktorom zdravotníckom zariadení, ambulancii a pod.), u akého konkrétneho lekára sa nachádza a znalec si ju mohol prípadne vyžiadať sám. Žalovaná 2. až dodatočne predložila znalcovi na jeho výzvu zdravotnú dokumentáciu a nevysvetlila prečo táto nebola predložená z jej strany kompletne a čo jej bránilo, aby predložila aj prípadne ešte ďalšiu existujúcu dokumentáciu. Súd prvej inštancie tak námietky žalovanej 2. vyhodnotil ako neopodstatnené. Znalec MUDr. Straka podľa názoru súdu prvej inštancie veľmi profesionálne a odborne vypracoval znalecký posudok, pričom použil štandardné odborné postupy. Súd prvej inštancie nemal absolútne žiadne pochybnosti o záveroch prijatých v znaleckom posudku, v ktorých znalec veľmi precízne, jasne a zrozumiteľne zodpovedal na všetky otázky súdu a opísal na základe čoho a akým spôsobom sa k záverom dopracoval. Súd prvej inštancie nezistil žiadne (a nie to ešte vážne) odborné pochybenia znalca pri nariadenom znaleckom dokazovaní, ktoré by vnášali pochybnosti o záveroch znaleckého dokazovania. Na základe znaleckého posudku č. 175/2016 mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaná 2. v čase uzatvorenia rámcovej zmluvy o úvere dňa 27.1.2014 netrpela takou duševnou poruchou, ktorá by ju robila na tento právny úkon neschopnou, a preto z uvedeného dôvodu úverová zmluva neplatná nie je a nie je neplatný ani vedľajší zabezpečovací záväzok - ručiteľské vyhlásenie žalovaných 2. a 3.. V priebehu konania sa žalovaný 3. bránil aj tým, že právny úkon - ručiteľské vyhlásenie je neplatné z dôvodu, že bol žalovanou 2. ako zástupkyňou dlžníka uvedený do omylu, nakoľko táto mu zamlčala skutočnú finančnú situáciu dlžníka (žalovaného 1. ) a uviedla mu, že dlžník dlh zo zmluvy o úvere splatí podľa podmienok a v čase dohodnutej v zmluve hoci už v tej dobe vedela, že to nebude možné. K uvedenej námietke súd prvej inštancie uviedol, že pre právny vzťah medzi veriteľmi a ručiteľom dlžníka nie je rozhodujúce, či bol ručiteľ predtým, než urobil písomné vyhlásenie o ručení, dlžníkom uvedený do omylu (R 36/1978). Taktiež omyl môže vyvolať účinky len vtedy, ak ide o omyl, ktorý vyvolal druhý účastník zmluvy alebo ktorý musel byť tomuto účastníkovi známy; musí ísť o účastníka, ktorý stojí na druhej strane právneho úkonu ako účastník, ktorý sa omylu dovoláva ako dôvodu neplatnosti zmluvy. V danom prípade preto ani nie je splnená ďalšia podmienka spočívajúca v tom, že žalobca, ktorý bol druhou stranou právneho úkonu, tento omyl vyvolal alebo o ňom aspoň vedel. Takýto omyl, za ktorý ho označuje žalovaný 3. , žalobca nemohol vyvolať (mala ho vyvolať žalovaná 2. ) a nie je ani predpoklad, aby o ňom vedel. Súd prvej inštancie mal za to, že tvrdenia žalovaného 3. o uvedení do omylu žalovanou 2. sú účelové, majúce sa zbaviť zodpovednosti za plnenie dlhu, nakoľko žalovaný 2. bol v čase uzatvárania zmluvy o úvere spolu so žalovanou 2. spoločníkom tak aj konateľom dlžníka so všetkými právami, ktoré mu zo zákona, zo spoločenskej zmluvy patria. Žalovaný 3. mal objektívne možnosť sa oboznámiť s finančným stavom dlžníka a nespoliehať sa na tvrdenia a ubezpečenia žalovanej 2.. V konaní nebolo preukázané, žeby žalovaná 2. ako spoločníčka a konateľka, alebo ktokoľvek iný, bránil žalovanému

v oboznámení sa s finančným stavom dlžníka (záväzkami, pohľadávkami, majetkom, atď.) alebo ho akýmkoľvek spôsobom v jeho kontrolných právach obmedzoval. Ak bol žalovaný 3. dôverčivý a nebol dostatočne prezieravý a opatrný pri ručiteľskom vyhlásení, tak je to len na jeho ťarchu a s odstupom času vyznievajú takého tvrdenia účelovo. Osoba, ktorá sa omylu dovoláva, je povinná si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu, zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. Je evidentné, že žalovaný 3. nemal ani žiadnu potrebu (bez ohľadu na dôvody) si zabezpečiť žiadne informácie o finančnom stave dlžníka, uspokojil sa s vyjadreniami žalovanej 2., hoci sám mal možnosť si tieto informácie zabezpečiť. Žalovaný 3. v konaní aj ďalej tvrdil, že ručiteľské vyhlásenie podpisoval v časovej tiesni. Súd prvej inštancie mal za to, že takéto vyjadrenia sú len účelové a ničím konkrétnym nepodložené. Žalovaný 3. si mal svoje pracovné a súkromné záležitosti zariadiť tak, aby mal dostatok času sa dôkladne oboznámiť s obsahom zmluvy, vyhlásenia a až následne s nimi prejaviť podpisom súhlas. Žalovaného 3. nikto nenútil zmluvu, vyhlásenie podpisovať bez toho, aby mal dostatok času sa oboznámiť s ich obsahom. Návrh zmluvy mu žalovaná 2. nechala na podpis a oboznámenie na pracovisku a výlučne len z dôvodov na strane žalovaného 3. mohlo dôjsť k podpisu zmluvy a vyhlásenia v časovej tiesni. Naviac v zmluve ručitelia svojimi podpismi vyhlásili, že písomné ručiteľské vyhlásenie v zmysle článku VII bod 7.2 tejto zmluvy urobili slobodne a vážne, pričom sú si vedomí možných výsledkov vyplývajúcich z tohto vyhlásenia. Opak nebol v konaní preukázaný. Zmluva o rámcovom úvere a ručiteľské vyhlásenie v nej obsiahnuté sú tak platnými právnymi úkonmi, čo si súd vyriešil ako predbežnú otázku. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko medzi žalobcom a žalovaným 1. ako dlžníkom bola uzatvorená zmluva o rámcovom úvere, na základe ktorej mu žalobca poskytol peňažné plnenie. Žalovaný 1. si svoju povinnosť zo zmluvy o úvere nesplnil, poskytnuté peňažné prostriedky vrátane príslušenstva nevrátil v dohodnutej dobe splatnosti. Keďže po písomnej výzve žalobcu žalovaný 1. dlh neuhradil, boli ako ručitelia požiadaný o plnenie žalovaní 2. a 3.. Keďže ani oni na základe výzvy žalobcovi dlžné plnenie neposkytli, tak súd prvej inštancie vyhovel žalobe v celom rozsahu. Súd prvej inštancie zamietol ako nedôvodný návrh žalovaného 3. na prerušenie daného sporového konania do rozhodnutia v trestnom konaní, ktoré odôvodnil tým, že v trestnom konaní sa posudzuje zodpovednosť žalovanej 2. aj za to, že žalovaného 3. mala úmyselne uviesť pri ručiteľskom vyhlásení do omylu a podľa názoru žalovaného 3. sú závery (rozhodnutie) trestného konania použiteľné aj v prebiehajúcom konaní. Súd prvej inštancie mal za to, že uplatnenie trestnoprávnej zodpovednosti nevylučuje súčasné uplatnenie finančných nárokov v intenciách príslušných právnych predpisov ostatných právnych odvetví, v danom prípade práve obchodnom. Preto nebráni nič tomu, aby vo veci trestnoprávnej zodpovednosti prebiehalo trestné konanie a aby súd konal súčasne o finančných nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o úver. V oboch konania sa posudzujú rôzne zodpovednosti účastníkov, resp. účastníka. Z uvedeného dôvodu podľa názoru súdu prvej inštancie nebráni nič tomu, aby súd v danom spore konal a rozhodol bez ohľadu na prebiehajúce trestné konanie a posúdil dané konanie žalovanej 2. Z pohľadu obchodného resp. podporne občianskeho práva (neplatnosť úkonov) a sám ho nevyhodnotil. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nakoľko sa žalovaní 2. a 3. dostali s plnením svojej povinnosti voči žalobcovi do omeškania, bolo potrebné uložiť im povinnosť zaplatiť v súlade s čl. VIII bod 8.2.1 zmluvy dohodnutý úrok z omeškania vo výške 25 % ročne zo sumy 50.000 eur odo dňa 23.4.2014 (deň nasledujúci po splatnosti) do zaplatenia a zo sumy 30.000 eur od 28.2.2014 (deň nasledujúci po splatnosti) do zaplatenia. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd až po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 3. a žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie alebo zmenil tak, že návrh zamietne ako nedôvodný. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) C.s.p. Odvolateľ nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že zo znaleckého posudku č. 6/2015 zo dňa 02.09.2015 vypracovaného znalcom MUDr. Martinom Halmom (ďalej len znalecký posudok č. 1) nevyplýva, že žalovaná 2. bola v čase uzavretia rámcovej zmluvy o úvere dňa 27.01.2014 nespôsobilá na právne úkony, keď v znaleckom posudku č. 1 na otázku, či je alebo bola u menovanej prítomná duševná choroba alebo duševná porucha znalec odpovedal, že u menovej je prítomná duševná choroba z okruhu afektívnych porúch. Na otázku, či sa dá určiť, odkedy ňou trpí, alebo aspoň odkedy ňou

mohla trpieť, znalec odpovedal jednoznačne, že prítomnosť afektívnej poruchy je doložená od mája roku 2015. Podľa dostupnej zdravotnej dokumentácie vyšetrovanej boli však vážne prejavy ťažkej duševnej poruchy prítomné minimálne od novembra roku 2013, pritom vôbec nie je vylúčené, že prebiehala roky spätne ako nerozpoznávané fázy ochorenia. Na otázku, či táto choroba alebo porucha má, mala alebo mohla mať dopad na jej schopnosť uzatvárať právne úkony a v plnom rozsahu chápať ich zmysle a dopad, znalec odpovedal, že uvedená duševná choroba v čase relapsu vedie k podstatnému zníženiu schopnosti adekvátne chápať zmysel právnych úkonov, často dokonca môže viesť k úplnému dočasnému vymiznutiu. Odvolateľ má za to, že pokiaľ ide o znalecký posudok č. 1 vypracovaný približne 20 mesiacov odo dňa uzatvorenia rámcovej zmluvy o úvere č. 23/1/2014 zo dňa 27.01.2014 (ďalej len rámcová zmluva), jeho dôkazná váha je vyššia než u znaleckého posudku č. 175/2016 zo dňa 07.11.2016 vypracovaného znalcom MUDr. Máriom Strakom (ďalej len znalecký posudok č. 2), ktorý bol vypracovaný približne 34 mesiacov odo dňa uzatvorenia rámcovej zmluvy. Za podstatnú skutočnosť odvolateľ považuje aj to, že v čase vypracovania znaleckého posudku č. 2 už žalovaná 2. podstúpila dlhší čas odborné psychiatrické liečenie. Z vyjadrenia znalca v znaleckom posudku č. 1, konkrétne z jeho odpovede na otázky č. 3 a 4 jednoznačne vyplýva, že vážne prejavy ťažkej duševnej poruchy boli u žalovanej 2. prítomné minimálne od novembra 2013 a zároveň, že predmetná duševná porucha vedie k podstatnému zníženiu (dočasnému vymiznutiu schopnosti adekvátne chápať zmysel právnych úkonov u žalovanej 2.). V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Odvolateľ je toho názoru, že žalovaná 2. ako konateľka žalovaného 1. v čase uzatvorenia rámcovej zmluvy trpela duševnou poruchou, ktorá ju s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote robila na daný právny úkon neschopnou. V zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potom nepochybné, že neplatnosť hlavného záväzku, ktorým bolo uzavretie zmluvy o úvere žalovanou 2. ako konateľkou žalovaného 1., má priamo za následok aj neplatnosť ručiteľského vyhlásenia ako jej vedľajšieho záväzku. Žalovaný 3. v konaní pred súdom prvej inštancie žiadal vypočuť znalca MUDr. Martina Halmu, keď súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal a bez jeho vypočutia pribral do konania znalca MUDr. Mária Straku, ktorý závery znaleckého posudku č. 1 vyvrátil, keď odvolateľ je toho názoru, že práve výsluch znalca MUDr. Martina Halmu by dokázal potvrdiť tvrdenie žalovaného 3. o tom, že žalovaná 2. trpela pri uzavretí rámcovej zmluvy takou duševnou poruchou, ktorá ju robila na takýto úkon neschopnou, keď tento záver nepochybne možno vyvodiť zo znaleckého posudku č. 1. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na tvrdenia žalovanej 2., že nebola znalcovi predložená celá zdravotná dokumentácia. Pokiaľ by znalcovi bola predložená celá zdravotná dokumentácia, nebola by odôvodnená jeho výzva adresovaná žalovanej 2. na predloženie ďalšej zdravotnej dokumentácie. Závery znalca MUDr. Mária Straku odvolateľ považuje za nesprávne a rozchádzajúce sa so závermi znaleckého posudku č. 1, pričom z rozhodnutia súdu prvej inštancie vôbec nie je zrejmé, prečo sa priklonil k záverom uvedeným v znaleckom posudku č. 2. Žalovaný 3. predložil znalecký posudok č. 1, ktorý spĺňal všetky predpoklady v zmysle § 209 ods. 2 C.s.p. a ako taký mal byť považovaný za znalecký posudok súdom ustanoveného znalca, a preto odvolateľ považuje za procesne nesprávny postup súdu prvej inštancie, keď by bez objektívneho zdôvodnenia uprednostnil ten posudok, ktorý vyhovoval tvrdeniam žalobcu. Takéto konanie súdu prvej inštancie by bolo možné považovať za narušenie zásady súdnej nestrannosti a nezávislosti. Odvolateľ je toho názoru, že pokiaľ k otázke existencie duševnej poruchy žalovanej 2. existujú dva znalecké posudky, ktoré si odporujú, bol by správny postup súdu prvej inštancie, ktorý by spočíval v ustanovení tretieho znalca, napr. znaleckého ústavu. Odvolateľ sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalovaného 3. na prerušenie konania. Žalovaný 3. navrhol, aby súd prvej inštancie prerušil konanie o nároku žalobcu do času, kým nebude rozhodnuté o podozrení z trestného činu podvodu vedeného na Okresnom riaditeľstve policajného zboru v Galante a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.09.2013 spis. zn. 9Co/343/2013, v zmysle ktorého „súdy v občianskoprávnom konaní nie sú oprávnené prejudiciálne len na základe, že kupujúci zaplatí kúpnu cenu vyvodzovať, či v takomto úmysle konal už v čase uzatvorenia právneho úkonu. Súd v tomto konaní by potom následne skúmal vážnosť vôle v zmysle právoplatného odcudzujúceho rozsudku v trestnom konaní a pri posudzovaní neplatnosti právneho úkonu z tohto dôvodu by z neho pri rozhodovaní vychádzal.“ Podľa odvolateľa návrh na prerušenie konania bol dôvodný, nakoľko po právoplatnosti odcudzujúceho rozsudku vydaného v trestnom konaní by bolo nepochybné, že žalovaný 3. bol pri uzatváraní rámcovej zmluvy uvedený žalovanou 2. do omylu. Žalovaná 2. sa v zápisnici o pojednávaní zo dňa 22.03.2017 vyjadrila „úver som brala za účelom krytia ďalších úverov záväzkov voči firme aj voči fyzickej osobe.“ Na otázku zástupcu

žalovaného 3. či bol žalovaný 3. informovaný žalovanou 2. o obchodnom stave žalovaného 1., žalovaná 2. uviedla, „informovala som ho o tom, že stav spoločnosti je dobrý a že pôžičku bude spoločnosť schopná vrátiť. Nebol informovaný o neuhradených faktúrach“. Odvolateľ má za to, že vzhľadom na vzdelanie žalovaného 3. v odbore medicína nie je dôvodný predpoklad, že aj v prípade, ak by mu bol umožnený prístup k účtovníctvu žalovaného 1., by bol objektívne schopný posúdiť a vyvodiť z neho záver o finančnej kondícii žalovaného 1. Ak by zákonodarca mal v úmysle, aby každý konateľ bol schopný analyzovať na odbornej úrovni účtovníctvo spoločnosti v ktorej je konateľom, nepochybne by uviedol príslušné vzdelanie ako jednu z podmienok vymenovania za konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným. Žalovaný 3. bol nepochybne uvedený žalovanou 2. do omylu, ktorá sama uviedla, že už v čase, kedy ako konateľka žalovaného 1. uzatvorila predmetnú rámcovú zmluvu, nemala v úmysle poskytnuté finančné prostriedky použiť výhradne na podnikanie. Odvolateľ zároveň poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný 3. ako fyzická osoba pri poskytovaní ručiteľského vyhlásenia, ktoré je obsiahnuté v predmetnej rámcovej zmluve, nekonal v rámci svojej obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti a v dôsledku uvedeného boli naplnené všetky zákonné predpoklady na to, aby sa konanie žalovaného 3. posudzovalo za konanie spotrebiteľa voči dodávateľovi. Odvolateľ je toho názoru, že v konaní pred súdom prvej inštancie bola v dostatočnej miere preukázaná a žalovanou 2. potvrdená tá skutočnosť, že žalovaný 3. bol žalovanou 2. uvedený do omylu a pokiaľ by žalovaný 3. v uvedenom omyle nekonal, nikdy by k predmetnému ručiteľskému záväzku nepristúpil.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie žalovaného 3. považuje za nedôvodné a žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Žalovaný 3. v odvolaní namietal skutočnosť, že súd prvej inštancie ustálil nesprávny skutkový záver o neexistencii duševnej poruchy žalovanej 2. v čase podpisovania predmetnej rámcovej zmluvy. Súd prvej inštancie disponoval súkromnou listinou - znaleckým posudkom č. 6/2015 zo dňa 02.09.2015 vypracovaným znalcom MUDr. Martinom Halmom (ďalej len znalecký posudok č. 1), ktorý však podľa vtedy platného zákona č. 99/1963 Zbierky Občiansky súdny poriadok (ďalej len O.s.p.) nebol na účely dokazovania znaleckým posudkom podľa § 127 O.s.p. Následne dal súd prvej inštancie vykonať znalecký posudok č. 175/2016 zo dňa 07.11.2016 vypracovaný znalcom MUDr. Máriom Strakom, ďalej len znalecký posudok č. 2, ktorý spĺňal definíciu znaleckého posudku ako dôkazného prostriedku podľa vtedy platného O.s.p. a teda je možné ho považovať za dôkazný prostriedok. Podľa záverov znaleckého posudku č. 1 trpela žalovaná 2. duševnou poruchou a jednoznačne je prítomnosť duševnej poruchy doložená od mája 2015, teda niekoľko mesiacov po podpise predmetnej rámcovej zmluvy. Zo záverov znaleckého posudku č. 1 vyplýva, že duševná poruchu len v čase relapsu vedie k podstatnému zníženiu schopnosti adekvátne chápať zmysel právnych úkonov. Ostatné závery znaleckého posudku č. 1 sú nejednoznačné a pre konanie nedostatočné, uvedené vyplýva aj zo zle formulovaných otázok pre znalecké skúmanie. Závery znaleckého posudku č. 2 sú pre dané konanie použiteľnejšie, zrozumiteľnejšie a jednoznačnejšie, súdny znalec odpovedal jednoznačne, že žalovaná 2. pri uzatváraní rámcovej zmluvy netrpela takou duševnou poruchou (hoci aj dočasnou), ktorá by ju robila na tento právny úkon neschopnou, pričom vychádzal z predloženej zdravotnej dokumentácie a diagnostikovanej duševnej poruchy, ktorá bola diagnostikovaná v máji 2015. Z uvedených znaleckých posudkov je teda evidentné, že znalecký posudok č. 1 obsahuje nedostatočne formulované otázky pre znalecké skúmanie a z tohto dôvodu ani znalec nemohol dospieť k správnym záverom a odpovediam, ktoré by boli pre dané konanie relevantné. Naopak znalecký posudok č. 2 obsahuje kvalifikovane položené otázky pre znalca, na základe ktorých znalec mohol dospieť pre konanie k relevantným záverom. Znalecký posudok č. 2 bol vypracovaný na základe úplnej zdravotnej dokumentácie, všetkých dostupných dokumentov a listín, pričom tieto mu poskytla aj žalovaná 2. Pokiaľ sa závery znaleckého posudku týkajú obdobia podpisu predmetnej rámcovej zmluvy, položené otázky a odpovede znalca nie sú pre rozhodnutie jednoznačnými, keď napr. znalec uviedol, že prejavy duševnej poruchy boli u žalovanej 2. prítomné už v priebehu roka 2013, pričom znalecký posudok č. 1 sa obmedzil iba na toto konštatovanie a z jeho záverov nie je možné vyvodiť aké prejavy mali byť prítomné a z akých dôvodov a ako sa prejavovali, v čom spočívali, či sa jednalo o štádia relapsu a kedy tieto štádia boli prítomné. Pokiaľ ide o námietku nepredvolania a nevypočutia znalca MUDr. Halma, súd prvej inštancie nebol povinný vyhovieť každému návrhu na vykonanie dokazovania a sám je povinný si vyhodnotiť, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré nevykoná. Žalobca sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie ak nevypočul znalca MUDr. Halmu, nakoľko predložený znalecký posudok č. 1 bol považovaný iba za listinný dôkaz a listinný dôkaz sa vykoná jeho prečítaním. Súd prvej inštancie správne zvolil cestu súdneho znaleckého

posudku a ustanovil súdneho znalca, aby vypracoval znalecký posudok, ktorý bude predstavovať znalecký posudok v zmysle § 127 O.s.p. Vzhľadom na položené otázky v znaleckom posudku 1. bolo účinnejšie a vhodnejšie si na posúdenie tejto otázky zaobstarať nový znalecký posudok. Znalec MUDr. Straka mal pri vypracovaní znaleckého posudku č. 2 k dispozícii všetky dostupné podklady pre správne vypracovanie znaleckého posudku 2, zdravotnú dokumentáciu pričom, podklady mu po 4 týždňoch odovzdala aj samotná žalovaná 2. Ak žalovaný 3. tvrdí, že znalec MUDr. Straka nemal dostatok podkladov pre vypracovanie znaleckého posudku, a že sama žalovaná uviedla, že nemal kompletné podklady, tak je nevyhnutné poukázať na tú skutočnosť, že žalovaná 2. ani neuviedla aké podklady relevantné pre posúdenie je zdravotného stavu znalec MUDr. Straka nemal k dispozícii pri vypracovaní znaleckého posudku č. 2. Bez tohto uvedenia sa javí námietka žalovanej 2. ako účelová. Pokiaľ ide o návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia trestného konania o podozrení spáchania trestného činu podvodu, ktorého sa mala dopustiť žalovaná 2., žalobca sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nároky vyplývajúce z civilných vzťahov je možné si uplatňovať aj cestou občianskoprávnou, aj cestou trestnoprávnou, je len na oprávnenom z hmotnoprávneho nároku aký spôsob si zvolí, pričom je možné uplatniť si svoje nároky aj oboma spôsobmi. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v občianskoprávnom konaní sa uplatňuje nárok na zaplatenie poskytnutia úveru od dlžníka, rovnako aj od ručiteľov. V trestnoprávnej rovine sa rieši iba otázka toho, či žalovaná 2. spáchala trestný čin podvodu, alebo nie. Rozhodnutie občianskoprávneho súdu nijakým spôsobom neprejudikuje, ani nenahrádza rozhodnutie o tom, či bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Súd prvej inštancie rozhodoval výlučne o tom, či sú žalovaní povinní vrátiť žalobcovi nesplatenú časť poskytnutého úveru, alebo nie. V tejto súvislosti poukazuje na § 194 ods. 1 C.s.p. na základe ktorého je súd oprávnený si posúdiť otázky, o ktorých má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci, ale nemôže o nej rozhodnúť. V tomto prípade súd prvej inštancie nerozhoduje o tej skutočnosti, či bol spáchaný trestný čin a kto je za jeho spáchanie zodpovedný a túto otázku ani neposudzuje. Ak súd posudzuje, či žalovaná 2. uviedla žalovaného 3. do omylu, vykonáva tak len na účely § 49a Občianskeho zákonníka. V trestnom konaní sa posudzuje konanie žalovanej 2. s ohľadu naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu v zmysle § 221 Trestného poriadku. Obe konania sú samostatnými konaniami, vzájomne od seba nezávislými, kde súdy posudzujú konanie žalovanej 2. podľa dvoch rôznych právnych noriem, ktoré majú rôzny účel a plnia rôzne funkcie. Počas konania nebol dôvod na prerušenie daného konania do skončenia konania trestnoprávneho, nakoľko tieto konania od seba vzájomne nezávisia a nie sú podmienené. Žalovaný 3. bol konateľom spoločnosti AMBIES s.r.o., v čase podpisovania predmetnej rámcovej zmluvy, teda ako konateľ spoločnosti podliehal určitým zákonným povinnostiam, najmä povinnostiam podľa § 135a Obchodného zákonníka. „Konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť odbornou starostlivosťou v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia“, alebo povinnostiam podľa § 135 Obchodného zákonníka „konatelia sú povinní zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti“. Žalovaný 3. si teda buď splnil všetky a najmä uvedené povinnosti ako konateľ spoločnosti a potom vedel v akom stave sa spoločnosť nachádza, alebo si svoje zákonné povinnosti neplnil a potom mal vedieť v akom stave sa spoločnosť nachádza. Nevedomosť žalovaného 3. o stave spoločnosti alebo neplnenie si svojich povinnosti nemôžu byť na ujmu veriteľa a už vôbec nemohlo zo strany žalovanej ľ. dôjsť k uvedeniu žalovaného 3. do omylu, nakoľko tento poznal, alebo zo zákona mal poznať v akom stave sa spoločnosť nachádza. Zákon ukladá tieto a iné povinnosti všeobecne konateľom spoločnosti bez ohľadu na to, či majú určité vzdelanie alebo nie a preto argument žalovaného 3., že jeho profesijným odborom je medicína nijako nevylučuje splnenie si všetkých jeho povinnosti ako konateľa spoločnosti z pohľadu obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o námietku žalovaného 3., že podpisoval ručiteľské vyhlásenia ako fyzická osoba, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, žalobca s uvedeným argumentom nesúhlasí, nakoľko už v zmysle rozhodnutia ESD vo veci C-419/11 „Česká poisťovňa Feichter“ sa ESD vyjadril, že fyzickú osobu, ktorá má úzke podnikateľské väzby, alebo väzby spojené s povolaním vo vzťahu k spoločnosti ako sú výkon funkcie konateľa alebo vlastníctvo väčšinového obchodného podielu v tejto spoločnosti nemožno považovať za spotrebiteľa ak prevezme ručenie za vlastnú zmenku vystavenú na zabezpečenie záväzkov tejto spoločnosti zo zmluvy o poskytnutí úveru. Uvedený záver ESD je použiteľný aj na tento prípad, keďže žalovaný 3. bol v rozhodnom čase podpisovania ručiteľského vyhlásenia v rámcovej úverovej zmluve spoločníkom spoločnosti AMBIES s.r.o., ktorej bol úver poskytnutá s obchodným podielom vo výške 2.500,- eur, čo predstavovalo obchodný podiel vo výške 50 % v pomere k základnému imaniu tejto spoločnosti a rovnako bol aj jej konateľom. Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozhodnutia ESD je potom

viac než zrejmé, že za týchto okolností sa žalovaný 3. nepovažuje za spotrebiteľa a takáto zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odolanie žalovaného 3. voči rozsudku nie je dôvodné.

9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 387 ods. 3 C.s.p., odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery dostatočne zrozumiteľne vysvetlil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. <. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolateľ navyše ani neuviedol v odvolaní žiadne nové argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal, a preto odvolací súd odvolanie nepovažoval za dôvodné. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami, len na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku uvádza, že námietka žalovaného 3., že dôkazná váha znaleckého posudku č. 1, ktorý bol vypracovaný cca 20 mesiacov od uzavretia rámcovej zmluvy je vyššia, ako dôkazná váha u znaleckého posudku č. 2, ktorý bol vypracovaný 34 mesiacov odo dňa uzatvorenia rámcovej zmluvy, keď naviac žalovaná 2. v čase vypracovania znaleckého posudku č. 2 už podstúpila odbornú liečbu, je nedôvodná, nakoľko v zmysle čl. 15 ods. 2 C.s.p., žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu a podľa čl. 15 ods.1 C.s.p., dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva C.s.p.. Teda zákonnú váhu jednotlivým dôkazom pripisuje sudca a to podľa pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že znalecký posudok č. 1 nemožno považovať za súkromný znalecký posudok v zmysle ust. § 209 ods.1 C.s.p., ako to tvrdil žalovaný 3., nakoľko ust. § 209 ods. 2 C.s.p. ustanovuje osobitnú náležitosť súkromného znaleckého posudku, ktorou je doložka o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, keď obsahom znaleckého posudku č. 1 nie je vyhlásenie znalca v zmysle § 209 ods. 2 C.s.p. Súkromné znalecké posudky existovali aj za účinnosti O.s.p., účinného v čase predloženia znaleckého posudku č. 1 súdu prvej inštancie, avšak súd prvej inštancie pri jeho vykonávaní nemohol postupovať ako pri vykonávaní znaleckého posudku,

ale postupoval, ako by išlo o dôkaz listinou, avšak nemožno len z tohto dôvodu dospieť k záveru, že váha znaleckého posudku č. 1 je nižšia ako u znaleckého posudku č. 2 a to s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie v súvislosti s aplikáciou čl. 15 C.s.p. Odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, keď nevykonal žalovaným 3. navrhnuté doplnenie dokazovanie výsluchom znalca MUDr. Martina Halmu, ktorý vypracoval znalecký posudok č. 1 a nariadil znalecké dokazovanie ustanovením znalca MUDr. Máriom Strakom, keď na zdôraznenie správnosti takéhoto postupu uvádza, že súd prvej inštancie ani nemal možnosť v tom čase za účinnosti O.s.p. vypočuť znalca, ktorý nebol ustanovený súdom, položiť mu doplňujúce otázky, konfrontovať ho s ustanoveným znalcom, a preto spravidla nasledovalo nariadenie znaleckého dokazovania a to súdom ustanoveným znalcom, ako tomu bolo aj v danom prípade, a preto ani takýmto postupom súdu prvej inštancie nemohlo dôjsť k porušeniu zásady súdnej nestrannosti a nezávislosti, ako to namietal odvolateľ. Odvolací súd považuje za nedôvodnú námietku žalovaného 3., že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, prečo sa súd priklonil k záverom znaleckého posudku č. 2, nakoľko súd prvej inštancie dostatočne a presvedčivo odôvodnil úvahy pri hodnotení dôkazov a to znaleckého posudku č. 1 a znaleckého posudku č. 2, keď okrem iného uviedol, že znalecký posudok č. 1, ktorý bol vypracovaný v rámci trestného konania, neodpovedal na otázku, či žalovaná 2. trpela duševnou poruchou alebo chorobou, ktorá mohla viesť k zníženiu schopnosti chápať zmysel právnych úkonov práve v čase uzavretia rámcovej zmluvy a znalecký posudok č. 2 vypracovaný súdom ustanoveným znalcom pre účely daného konania jednoznačne odpovedal na túto otázku, ktorá odpoveď bola podstatná pre posúdenie odvolateľom namietanej neplatnosti rámcovej zmluvy a následne posúdenie neplatnosti ručiteľského vyhlásenia žalovaného 3. Odvolací súd má za to, že odvolateľ žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil správnosť znaleckého posudku č. 2, keď bol aj súdom prvej inštancie vyzvaný, aby prípadné námietky k znaleckému posudku č. 2 doručil súdu v lehote 10 dní od doručenia výzvy a uznesenia č.k. 36Cb/346//2015 - 196 , na ktorú výzvu nereagoval ako vyplýva zo spisu. Navyše ani žalovaná 2. ani žalovaný 3. neuviedli v konaní pred súdom prvej inštancie a ani pred odvolacím súdom, ktorá zdravotná dokumentácia žalovanej 2. nebola predložená znalcovi pri vypracovaní znaleckého posudku č. 2, ktorá by mohla zmeniť závery znalca, ku ktorým dospel v zmysle znaleckého posudku č. 2, a preto odvolací súd dospel k záveru, že aj odvolacia námietka, že znalecký posudok č. 2 vychádza z neúplnej zdravotnej dokumentácie, je nedôvodná. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa, že v prípade pochybností mal súd prvej inštancie dať vypracovať nový kontrolný znalecký posudok, odvolací súd má za to, rovnako ako súd prvej inštancie, že navrhovanie dôkazov má priamu súvislosť s povinnosťou tvrdenia, teda ak žalovaný 3. tvrdil, že znalecký posudok č. 2 a jeho závery sú nesprávne, mal podať námietky k znaleckému posudku, čo neurobil, keď dôkazné bremeno bolo na jeho strane a on mal povinnosť v tomto smere navrhnúť doplnenie dokazovania, a preto nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie, aby z vlastnej iniciatívy ustanovil ďalšieho znalca. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade neboli dôvody na prerušenie konania do právoplatného skončenia trestného konania vedeného proti žalovanej 2. o podozrení zo spáchania trestného činu podvodu, ktorého sa mala dopustiť žalovaná 2., keď na zdôraznenie správnosti tohto záveru súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že rozhodnutie v trestnom konaní by nemalo vplyv na rozhodnutie v danom spore, pretože ako uviedol súd prvej inštancie, žalovaný 3. sa zaviazal ako ručiteľ na základe ručiteľského vyhlásenia, že zaplatí pohľadávku žalobcu voči žalovanému 1, ak ju žalovaný 1. včas neuhradí a teda aj v prípade, že by žalovaná 2. uviedla žalovaného 3. do omylu, táto skutočnosť by nemala vplyv na povinnosť žalovaného 3. ako ručiteľa plniť žalovanému 1. titulom ručiteľského záväzku, ktorého platnosť nebola spochybnená. Súd prvej inštancie správne konštatoval s poukazom na rozhodnutie R 36/1978, že pre právny vzťah medzi veriteľom a ručiteľom nie je rozhodujúce, či bol ručiteľ uvedený do omylu dlžníkom skôr ako urobil písomné vyhlásenie o ručení. Omyl, ktorého sa dovoláva žalovaný 3., by musel byť úmyselne vyvolaný veriteľom, teda žalobcom, voči ktorému sa žalovaný 3. ako ručiteľ svojim písomným prehlásením zaviazal na seba prevziať povinnosť, že uspokojí pohľadávku, ak ju neuspokojí dlžník, len vtedy by mohol vyvolať právne dôsledky vo vzťahu medzi veriteľom a ručiteľom. K tomuto nedošlo, čo vyplýva aj z vykonaného dokazovania a čo ani nebolo sporné. Preto nie je možné sa domáhať úspešne omylu údajne vyvolaného dlžníkom, teda žalovanou 2. s právnymi účinkami pre žalobcu ako veriteľa. Správanie dlžníka voči ručiteľovi by mohlo zakladať povinnosť dlžníka uhradiť ručiteľovi prípadnú škodu, avšak toto nie je predmetom daného sporu. Opačný záver by bol v rozpore s účelom ručenia ako právnym prostriedkom zaistenia práv a povinnosti vyplývajúcich zo záväzku.

Odvolací súd sa rovnako nestotožňuje s námietkou odvolateľa, že bol uvedený do omylu aj z toho dôvodu, že nemal dostatok informácii o finančnej situácii žalovaného 1. a v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 19.08.1971 spis. zn. 1Cz/59/1971, R 8/1972. „Na platnosť ručiteľského záväzku nemá vplyv tá okolnosť, že dlžníkovi bola vyplatená len časť pôžičky a jej druhá časť bola použitá na krytie dosiaľ neuhradenej predchádzajúcej pôžičky, aj keď táto okolnosť nebola ručiteľovi známa. Je vecou ručiteľa, aby si zadovážil informácie o tom, aké povinnosti mu vyplynú z ručiteľského záväzku. Veriteľovi v tomto smere nie je zákonom uložená žiadna poučovacia povinnosť. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalovaný 3. bol konateľom a spoločníkom žalovaného 1. v čase podpisovania predmetnej rámcovej zmluvy, keď v ust. § 135 a § 135a ukladá konateľom spoločnosti zákonné povinnosti a vykonávať svoju pôsobnosť odbornou starostlivosťou v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, zabezpečiť si riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, a preto námietka odvolateľa, že má vzdelanie v odbore medicína a z toho dôvodu by nebol schopný posúdiť finančnú kondíciu žalovaného 1., je nedôvodná. Nevedomosť žalovaného 3. o stave spoločnosti žalovaného 1. ani z tohto dôvodu nemôže byť na ujmu veriteľa, nakoľko ukladá povinnosti konateľom bez ohľadu na ich vzdelanie. Odvolací súd považuje za nedôvodnú námietku žalovaného 3., že jeho konanie pri poskytovaní ručiteľského vyhlásenia, keď podľa jeho názoru nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, by sa malo posudzovať ako konanie spotrebiteľa voči dodávateľovi, nakoľko tak ako uviedol žalobca vo vyjadrení k odvolaniu s poukazom na rozhodnutie ESD vo veci C-419/11 „Česká poisťovňa Feichter“, ktoré je aplikovateľné aj na daný spor, žalovaný 3. mal v čase vykonania ručiteľského vyhlásenia úzke podnikateľské väzby so žalovaným 1. ako dlžníkom žalobcu, pretože bol jej jedným zo spoločníkov s obchodným podielom vo výške 50 % v pomere k základnému imaniu a zároveň bol aj jej konateľom, a preto za daných okolností nemožno považovať žalovaného 3. za spotrebiteľa pri vykonaní daného ručiteľského vyhlásenia, nakoľko ručiteľským vyhlásením poskytol žalovanému 1. ako dlžníkovi zabezpečenie, ale nie pre účel svojej súkromnej spotreby, ale s cieľom umožniť žalovanému 1. vykonávať jeho podnikateľskú činnosť ( napr. rozsudky Európskeho súdneho dvora C-269/95 alebo C-440/97). Zmluva by sa spotrebiteľskou nestala ani vtedy, ak by žalovaný 3. preukázal, že žalovaný 1. nevyužil poskytnuté peňažné prostriedky na podnikateľskú činnosť, ale ich spotreboval na iný účel. Výška žalobcom uplatnenej pohľadávky a jej príslušenstva nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu, nakoľko ju žalovaný 3. žiadnym spôsobom nespochybnil ani pred súdom prvej inštancie, ani v odvolacom konaní, keď odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi ( § 380 ods.1 C.s.p.).

11. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že odvolateľ žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

12. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane výroku II., ktorý nebol napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

13. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p., keď v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému 3.. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).