Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/414/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Erikou Lengyelovou v právnej veci žalobcu : DPS financial consulting, s.r.o., IČO: 46 713 930 so sídlom Mikovíniho 10, 917 01 Trnava, právne zastúpený: advoconsulting, s.r.o., IČO: 47 253 428 so sídlom Tamaškovičova 17/2742, 917 01 Trnava proti žalovanému : S. E., E.. XX.XX.XXXX, J. I. A. E. F. XXX, XXX XX o zaplatenie istiny 393,01 € s príslušenstvom takto

rozhodol:

I. Žaloba sa z a m i e t a.

II. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou zo dňa 11.06.2014 sa domáhal na tunajšom súde od žalovaného zaplatenia 393,01 € s príslušenstvom. 2. Súd rozsudkom 6C/414/2014-72 žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu na náhradu trov konania. Rozhodnutie prvej inštancie odôvodnil aplikáciou § 52 ods. 1,2, § 100, § 101 OZ, § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. 3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal prostredníctvom svojho splnomocnenca odvolanie žalobca ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe po úprave na základe čiastočného späťvzatia v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie i v odvolacom konaní . V odvolaní žalobca uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj zo žaloby, jej doplnenia a z predložených príloh je zrejmé, že dňa 11.10.2006 došlo medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným k uzavretiu Zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby , ktorej predmetom bolo vedenie bežného účtu, vydanie platobnej karty a poskytnutie povoleného prečerpania v prospech žalovaného. Z dôvodu opakovaného porušenia povinností žalovaného spojených so vznikom nepovoleného prečerpania na jeho účte , právny predchodca žalobcu listom zo dňa 19.05.2011 doručeným žalovanému dňa 22.05.2011 odstúpil od zmluvy o účte a vyzval žalovaného, aby v lehote 7 dní od doručenia tejto výzvy zaplatil pohľadávku ktorá právnemu predchodcovi žalobcu vznikla. Lehota na zaplatenie pohľadávky právneho predchodcu žalobcu uplynula dňom 29.05.2011. 4. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu uplatnenia ust. § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene Zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Žalobca zastáva názor, že vzhľadom na obchodnoprávnu povahu právneho vzťahu, majú byť na posudzovanie predmetného vzťahu aplikované ust. Obch.zák. , pričom ustanovenia tohto zákona majú byť aplikované tak na vznik a obsah tohto právneho vzťahu ako aj na zánik resp. prípadné premlčanie nárokov z nich vyplývajúcich. 5. Žalobca opiera svoj názor najmä o skutočnosť, že ust. § 52 ods. 2 bolo do textu implementované Zákonom č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytnutí služieb na základe

zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predmetné ust. § 52 ods. 2 nie je ustanovením procesnej povahy ale hmotnoprávnym ustanovením ktorého účelom je určenie právneho rámca pre úpravu právnych vzťahov ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Žalobca je presvedčený, že účinky tohto ustanovenia na akékoľvek vzťahy začínajú pôsobiť až odo dňa jeho účinnosti, teda od 01.04.2015. Keďže konanie začalo 11.06.2014, teda pred účinnosťou predmetného ustanovenia, zastáva názor, že v danom prípade sa v plnom rozsahu aplikujú ust. Obch.zák. 6. Krajský súd v Trnave pripustil späťvzatie žaloby v časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 393,01 € od 01.01.2015 až do zaplatenia uznesením 24Co 202/2016-96. V ostatnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konania a nové rozhodnutie. Odvolací súd tu vyslovil právny názor, že právny vzťah ktorý vznikol medzi bankou a žalovaným je potrebné posúdiť prvotne podľa relevantných ust. Obch.zák. ( 708 ods. 1,2, 710, 497 § ). To však neznamená, že na predmetný právny vzťah žalovaného ako spotrebiteľa nie je dôvodné použiť úpravu obsiahnutú najmä v a iných právnych predpisoch sledujúcich ochranu spotrebiteľa. Podľa názoru súdu druhej inštancie súd prvej inštancie správne kvalifikoval zmluvu o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby ktorou bol založený právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným ako spotrebiteľskú zmluvu., keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty a to spotrebiteľa a dodávateľa. Navyše podľa Zákona 634/1992 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa OZ, Obch.zák. ako aj všetky iné zmluvy ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje ( § 23a ). Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá aj v je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti a neúmernosti zdrojov ( vo veciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov žiada úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania ). Systém ochrany spotrebiteľa ( zavedený Smernicou Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľa sa nachádza v nerovnomernom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi ochrany z hľadiska ako vyjednávacej sily tak úrovne informovanosti, čo vedie k tomu, ž pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Súd druhej inštancie vyslovil právny názor, že i ten, kto ako spotrebiteľ uzavrel zmluvu o bežnom účte a o jeho povolenom prečerpaní v rámci stanoveného limitu ktorý sa dostal do nepovoleného prečerpania, má právo na ochranu formou zákonných ustanovením prijatých na ochranu spotrebiteľa. Zmluvný vzťah účastníkov bol uzavretý s právnym predchodcom žalobcu ktorým bola Slovenská sporiteľňa a.s. a na druhej strane vystupoval žalovaný ako fyzická osoba. Na strane dodávateľa tu vystupovala Slovenská sporiteľňa a.s. zameraná na poskytovanie bankových, investičných a iných služieb ktoré dodávala i fyzickým osobám a žalovaný vystupoval ako fyzická osoba ,teda ako subjekt ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predmetný bežný účet bol pre jeho osobnú potrebu, pričom žalobca iný účel zriadenia a vedenia tohto bežného účtu nepreukázal. V predmetnom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o podnikateľskom charaktere uzatvorenej zmluvy. 7. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné na daný prípad aj podľa Krajského súdu v Trnave aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby je pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia. Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno záväzkovým vzťahom ktorý sa riadi režimom Obch.zák. bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom ale ide o osobitný druh zmluvy ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy ( uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. konania 5Co 716/2014-63 ). Pravidlo prednostnej aplikácie ust. ktoré je pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom SR ktorý v uznesení sp.zn. IÚS 402/2013-10 konštatoval, že prednostným uplatnením na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obch.zák. nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Odvolací súd sa preto stotožnil s aplikáciou ust. § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Právny názor podľa ktorého by sa malo v danom prípade jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny. Na druhej strane sa

však odvolací súd nestotožnil s aplikáciou ust. § 101 na nárok uplatnený žalobcom, keď súd prvej inštancie aplikoval uvedené hmotnoprávne ustanovenie vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. V súdenom spore právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby , ktoré odstúpenie bolo žalovanému doručené v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami dňa 22.05.2011. V súlade s ust. § 48 ods. 1 , 2 odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku , pričom zo zrušenej zmluvy sú si účastníci v zmysle ust. § 457 povinní vrátiť poskytnuté plnenie. Pokiaľ tak žalovaný dostal plnenie vo forme peňažných prostriedkov, je povinný vrátiť plnenie v rovnakej výške. Všeobecná premlčacia lehota upravená ust. § 101 sa totiž použije všade tam, kde pre jednotlivé práva nie je v ustanovená osobitná premlčacia lehota. V prípade bezdôvodného obohatenia je v ust. § 107 stanovená osobitná premlčacia doba. Preto s poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie pochybil, ak na posúdenie premlčania aplikoval ust. § 101 a nie ust. § 107 OZ. Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil ustanovenia dotknutých noriem, tiež neaplikoval náležitú právnu normu § 107 a vec podľa týchto hľadísk a ani právne nevyhodnotil. Preto Krajský súd zrušil v napadnutej časti nezastavenej časti rozsudok a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd tak urobil z dôvodu, že dospel iným, právnym záverom a preto musel napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 8. Vzhľadom na vyššie uvedený právny názor Krajského súdu v Trnave, že v danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzavretej zmluvy, pretože právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným zmluvu v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a žalovaný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ, treba uzavrieť, že predmetná zmluva o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby s povoleným prečerpaním, je zmluvou spotrebiteľskou, preto je nepochybné, že na predmetnú vec treba aplikovať ust. § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov zakotvujúci povinnosť súdu v každom prípade preskúmať, či nárok uplatnený proti spotrebiteľovi nie je premlčaný. Tak, ako je vyššie uvedené, Krajský súd v Trnave poukázal aj na to, že pri otázke premlčania súd nesprávne aplikoval ust. § 101 a správne mal aplikovať ust. § 107 OZ. V súdenom spore totižto právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby ktoré odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému doručené dňa 22.05.2011, preto nastali účinky odstúpenia od uvedenej zmluvy ktorá skutočnosť ani nebola medzi stranami sporná. 9. V súlade s ust. § 48 ods. 1 , 2 odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku, pričom zo zrušenej zmluvy sú si účastníci v zmysle ust. § 457 povinní vrátiť poskytnuté plnenie. 10. Keďže žalovaný dostal plnenie vo forme peňažných prostriedkov, je povinný vrátiť plnenie v rovnakej výške. Odstúpenie od zmluvy bolo doručené žalovanému v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami dňa 22.05.2011. 11. Podľa § 107 ods. 1 právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. 12. V predmetnej veci teda účinky odstúpenia od zmluvy nastali 22.05.2011 a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčalo dňa 22.05.2013, kedy márne uplynula žalobcovi lehota v ktorej by mal zákonný nárok domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. 13. Vzhľadom na premlčanie uplatneného nároku súd žalobu v celom rozsahu zamietol. 14. O výške náhrady trov konania rozhodol súd s poukazom na § 255 ods. 1 . Žalovanému však nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovanému v konaní preukázateľne trovy ani nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde proti ktorému rozhodnutiu smeruje ( § 362 .

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie , proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /( odvolacie dôvody ) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ) (§ 363 /.

Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že : a) neboli splnené procesné podmienky

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere , že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd d) konanie má inú vadu ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného úkonu ktoré neboli uplatnené alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

Podľa § 365 ods. 2 odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej má vadu uvedenú v ods.1 ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 359 odvolanie môže podať strana v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.