Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/369/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcov: X/ I. R., rodená U., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. P. O. XXX/X, G. - Z., X/ L.. S. U., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX/X, G. - Z., 3/ S. Z., rodená U., nar. X.XX.XXXX, bytom O. XXX/X, G. - Z. O., všetci zastúpení JUDr. Alexandrou Luptákovou, advokátkou, so sídlom Němcovej 2, Košice, proti žalovanému: Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku č.k. 35C/455/2013-107 z 10.3.2016 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcom v 1., 2. a 3.rade priznáva proti neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1.Okresný súd Košice I rozsudkom č.k. 35C/455/2013-107 z 10.3.2016 rozhodol nasledovne: U r č u j e sa, že parcela KN C č. 4777/1 o výmere: 333 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a parcela KN C č. 4777/3 o výmere: 135 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, zapísané Okresným úradom Košice, Správou katastra Košice, okres Košice I, obec Košice

- Sever, katastrálne územie Z. O., list vlastníctva nezaložený, podľa GP č. 45/2015 vyhotoveného dňa 30.6.2015 spoločnosťou PARCEL CONSULTING s.r.o., Čingovská 10, Košice, IČO: 36800791, overeného Okresným úradom Košice dňa 8.7.2015 pod číslom 574/2015, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku, p a t r i a do podielového spoluvlastníctva žalobkyne v 1/ rade - I. R., rodenej U., nar. XX.XX.XXXX, v podiele 1/3 k celku, žalobcovi v 2/ rade - L.. S. U., nar. XX.X.XXXX, v podiele 1/3 k celku a žalobkyne v 3/ rade - S. Z., rodenej U., nar. X.XX.XXXX, v podiele 1/3 k celku. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcom v 1/ až 3/ rade trovy konania vo výške 728,58 €, a to k rukám právnej zástupkyni žalobcov v 1/ až 3/ rade JUDr. Alexandre Luptákovej, advokátke, so sídlom Němcovej 2, Košice, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2.Rozhodol tak o návrhu, ktorým sa žalobcovia v 1. až 3.rade domáhali, aby súd určil, že sú podielovými spoluvlastníkmi, každý v podiele 1/3 parcely č. 4777, katastrálne územie Z. O., P. G. - Z., P. G. L., na ktorej stojí dom zapísaný na LV č. XXXXX v ich spoluvlastníctve a zároveň si uplatnili náhradu trov konania. Svoj návrh odôvodnili tým, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností - domu, zapísaného na LV č. XXXXX, kat. územie Z. O., P. G. - Z., P.: G. L. a parcela CKN č. 4777 bola vytvorená zlúčením pozemnoknižných parciel č. 776 a č. 1871, ktoré boli pôvodne dnom a brehom Mlynského jarku. Obe parcely sú vedené ako nezaknihované, pričom posledný zápis svedčí v prospech vlastníka Československý štát, ktorého nástupcom je Mesto Košice. Rodičia žalobcov nadobudli na základe kúpnej zmluvy zo dňa 7.5.1952 potvrdenej dňa 7.12.1959 notárskym protokolom nehnuteľnosť -

záhradu, zapísanú na LV č. XXXXX, parcela registra „C“, KN č. 4778, (pôvodne parcela č. 1840), neskôr parc. č. 1840/4, katastrálne územie Z. O., P. G. - Z., P. G. L.. Otec žalobcov dňa 4.8.1959 požiadal o povolenie stavby na pozemku a odbor VaVH MsNV v Košiciach vydal 8.1.1959 súhlas so zriadením stavebnej parcely na súkromnom pozemku s tým, že parcela bude doplnená z uličného telesa na základe objednávky MsNV. Rozhodnutie o doplnení sa týka parcely, ktorá nebola identifikovaná číslom a parcelné číslo bolo v pozemnoknižnej vložke zapísané až dňa 27.3.1959 v prospech Československého štátu. Pozemok bol vytvorený zlúčením parciel 776 bez udania výmery, ktorá bola pôvodne dnom a brehom Mlynského jarku a parcely 1871 - obe vedené ako nezaknihované parcely zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 6875. Uznesením 1141/61 Okresného súdu v Košiciach zo dňa 13.7.1961 bol povolený zápis vlastníctva žalovaných a rozdelenie parciel, ktorou sa ich vlastníctvom stáva parcela č. 1840/4. Stavebné povolenie bolo vydané 30.1.1960 na meno stavebníka S. U. a spol. s termínom dokončenia stavby do 31.12.1961. Stavebné povolenie bolo udelené na parc. č. 1840 bez podlomenia. Na toto stavebné povolenie nadväzuje zápisnica zo dňa 5.3.1960 o vytýčení stavebnej čiary a jedná sa o stavebnú čiaru na parcele č. 1840. Trvalé bydlisko rodičov žalobcov bolo v dome zapísané v marci roku 1962 a v roku 1963 bola uzatvorená poistná zmluvy na dom. Stavba domu bola ukončená pred 1.4.1964. Stavebné predpisy z toho obdobia nevyžadovali kolaudáciu a samotné stavebné povolenie určuje, že stavebník je povinný pred nasťahovaním sa do stavby, požiadať Odbor pre výstavbu MsNV o vydanie užívacieho povolenia, priložiť potvrdený stavebný projekt a potvrdenie Krajského kominárskeho podniku o prevzatí komína. Práve to, že došlo k zápisu trvalého bydliska a uzatvorenie poistnej zmluvy dokazuje, že podmienky na to, aby stavba bola považovaná za dokončenú najneskôr ku dňu uzavretia poistnej zmluvy boli splnené. Po roku 1992 mali žalobcovia za to, že sa stali vlastníkmi podľa § 872 Občianskeho zákonníka a zaujímali sa čo treba urobiť, aby bolo možné zapísať vlastníctvo otca a matky do katastra nehnuteľností, avšak kompetentné orgány im nevedeli odpovedať, keďže k predmetnej parcele nebol založený list vlastníctva a vlastník nebol známy. Touto žalobou žalobcovia uplatňujú svoj nárok na určenie vlastníctva spracovaním. Stavebné povolenie č. 13759/59-Len bolo vydané 30.1.1960 s termínom dokončenia stavby 31.12.1961 a Odbor Výstavby a vodného hospodárstva Rady MsNV v Košiciach im povoľuje výstavbu rodinného domčeka na parcele č. 1840 bez podlomenia. Stavba bola hotová v roku 1963, čo dokazujú poistnou zmluvou. Z doloženého občianskeho preukazu nebohej matky žalobcov je možné zistiť, že následne v roku 1977 došlo k prečíslovaniu ulice a číslo 31 sa zmenila na 19. V predmetnom stavebnom povolení sa rieši aj tzv. „uličná (stavebná) čiara“, ktorá má byť popísaná „podľa zvláštnej zápisnice“. V tomto konkrétnom prípade išlo de facto o zriadenie stavby na cudzom pozemku, parcele označovanej dnes ako parc.č. 4777 bez toho, aby mal stavebník zákonom vyžadované oprávnenie, ktorým bolo uzatvorenie zmluvy medzi stavebníkom a majiteľom pozemku a absentovalo aj privolenie príslušného orgánu na tejto konkrétnej parcele stavať. Stavba domu na parcele 4777, pričom stavebné povolenie bolo udelené na stavbu na susednej parcele 1840, ku ktorej nebolo zriadené právo stavby, nespĺňa podmienky na rozdielnosť vo vlastníctve stavby a pozemku podľa § 155 stredného Občianskeho zákonníka, per analógia a podľa súdnej praxe doloženej odôvodnenie judikátu 2Cdo 295/2006 je v tomto prípade možné postupovať podľa § 125 a nasl. stredného OZ, ktorá rieši a zdôvodňuje vlastníctvo spracovaním cudzej veci. Stavebník bol dobromyseľným spracovateľom pozemku na základe súhlasu MsNV z 8.1.1959, v ktorom sa uvádza, že pozemok vo vlastníctve stavebníka bude doplnený časťou parcely z lúčneho telesa podľa nákresu, lomítka plánu, ktorý súhlas obsahuje, ide o parcelu, na ktorej je postavený dom žalobcov. Dobromyseľnosť je daná od počiatku tým, že stavebník chcel stavať na parcele, ktorej bol vlastníkom (viď žiadosť zo dňa 4.8.1959) a ktorú na tento účel kúpil, ale z rozhodnutia Stavebného úradu musel stavať na inej parcele, o ktorej sa dôvodne domnieval, že sa stala súčasťou parcely 1840, najmä s ohľadom na formuláciu v súhlase „táto parcela bude doplnená časťou parcely z uličného telesa“, ďalej v stavebnom povolení sa uvádza iba číslo parcely 1840, vlastník nie je na výpise z katastra nehnuteľností uvedený, k vlastníctvu parcely CKN 4777 sa nehlásil, nezakročil proti stavbe v čase jej realizácie, ani v čase, ktorý uplynul od zriadenia stavby. Per analogiam je možné nadobudnúť vlastníctvo spracovaním i fyzickými osobami a nie len k bezprostredne zastavanému pozemku, ale i k priľahlému pozemku aj prístupovej ceste. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý v písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že aby bolo možné v prípade zastavania pozemku stavbou uvažovať o nadobudnutí vlastníckeho práva k pozemku spracovaním, musela by stavba spolu s pozemkom po spracovaní tvoriť jedinú nedielnu vec, čo však právna úprava v relevantnom období nepripúšťala. Prijatím stredného došlo k upusteniu od zásady superficies solo cedit, konkrétne úpravou obsiahnutou v ust. § 23, ktoré výslovne ustanovuje, že stavby nie sú súčasťou pozemku a teda v zmysle tejto úpravy ani pozemky nie sú súčasťou stavby, spolu netvoria jednotlivú vec, nezdieľajú spoločný osud a samostatne sú spôsobilými predmetmi občianskoprávnych vzťahov. Vzhľadom na nenaplnenie požiadavky vytvorenia novej veci, resp. výroku pri zastavaní cudzieho

pozemku ustanovenia § 125 až 129 SOZ nie je možné aplikovať na riešenie otázok vysporiadania vlastníckych vzťahov vlastníka stavby a vlastníka pozemku touto stavbou zastavaného. Žalovaný je presvedčený, že názor žalobcov, v zmysle ktorého ustanovenie § 159 treba vykladať tak, že v prípade absencie občianskoprávneho titulu (práva stavby) nie je splnená podmienka na rozdielnosť vo vlastníctve stavby a pozemku nie je správny. Toto ustanovenie je len vyjadrením záujmu spoločnosti na tom, aby nedochádzalo k zriaďovaniu stavieb na cudzích pozemkoch proti vôli ich vlastníkov, akúsi obdobu dnešného ustanovenia § 58 ods. 2 Stavebného zákona. Podľa názoru žalovaného sa vlastník mohol dožadovať ochrany vlastníckych práv podľa § 152 SOZ. Je absurdné, aby osoba, ktorá postaví stavbu na cudzom pozemku, navyše s vedomím, že pozemok jej nepatrí, automaticky nadobudla vlastníctvo k takému pozemku. Takáto úprava by umožňovala neprimeraný zásah do vlastníckych prác spoločnosťou neakceptovateľný, pričom by poskytovala ďaleko väčšiu ochranu záujmom porušiteľa práva, ako záujmom vlastníka pozemku, ktorý legitímne očakáva možnosť výkonu vlastníckych práv podľa svojej vôle. Ďalej mal žalovaný za to, že SOZ neumožnil fyzickým osobám nadobudnúť vlastníctvo k veci vzniknutej spracovaním cudzej veci fyzickou osobou. Vtedajšia zákonodarná moc totiž nemohla mať žiaden záujem na tom, aby spracovaním veci osobami odlišnými od štátu a socialistických právnických osôb dochádzala k prechodu veci do súkromného vlastníctva fyzických osôb. O tom svedčí skutočnosť, že druhý zo socialistických občianskoprávnych kódexov, zákon č. 40/1964 Zb. s účinnosťou od 1.4.1964 vylúčil spracovanie cudzej veci spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva. Až novelou vykonanou zákonom číslo 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1.1.1992 sa spracovanie opäť stalo jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva. Pripustením možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva v prípadoch zastavania jednej nehnuteľnej veci inou nehnuteľnou vecou by de facto znamenalo umožnenie beztrestne postaviť stavbu na cudzom pozemku s vidinou nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku, čo by bolo hrubým zásahom do vlastníckych práv vlastníka pozemku. Žalovaný dal do pozornosti aj spornosť otázky jeho pasívnej legitimácie v tomto spore, keďže List vlastníctva k predmetnej parcele nie je založený.

3. Súd prvej inštancie aplikoval ust. § 80 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. a Občianskeho súdneho poriadku, § 854 zákona č. 40/1964 OZ, § 872 ods. 1 veta prvá OZ, § 872 ods. 3 OZ, § 132 ods. 1 OZ, § 106, § 111 ods. 1, § 112, § 113, § 114, § 115, § 125, § 126 ods. 1,2, § 127, § 128, § 133, § 160, § 23, § 24, § 25, § 26 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Stredný alebo SOZ) a § 120 ods. 3 O.s.p. . Konštatoval, že vychádzajúc z ust. § 80 písm. c/ O.s.p. určovacou žalobou sa žalobca môže domáhať vydania rozhodnutia súdu o tom, že určitý právny vzťah alebo právo tu je alebo nie je len vtedy, ak je na určení právneho vzťahu alebo práva naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu bez tohto určenia je ohrozené alebo neisté. To znamená, že tu musí existovať aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno odstrániť iným právnym prostriedkom. Povinnosť preukázať prítomnosť naliehavého právneho záujmu na určení, či právny vzťah alebo právo tu je alebo nie je, v konaní zaťažuje žalobcu. Súd mal za to, že v danom prípade žalobcovia v 1/ až 3/ rade jednoznačne majú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva cestou súdu, pretože ich právne postavenie čo sa týka dotknutých parciel, ktoré sú predmetom konania je bez určenia súdu neisté a túto neistotu možno odstrániť jedine rozhodnutím súdu, najmä ak žalovaný toto vlastnícke právo žalobcov popiera, neuznáva. S poukazom na to, že svoj nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania žalobcovia v 1/ až 3/ rade právne založili na ustanovení § 125 stredného OZ, t.j. nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním prvoinštančný súd konštatoval, že v prvom rade musel ustáliť, kedy došlo k realizácii stavby - rodinného domu žalobcov v1/ až 3/ rade, nakoľko z uvedeného sa malo odvíjať určenie, právnymi predpismi z ktorého obdobia sa má predmetný vzťah riadiť. V zmysle ustanovenia § 854 Občianskeho zákonníka ustanoveniami tohto zákona sa riadia aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.4.1964, ak nie je v prechodných ustanoveniach Občianskeho zákonníka uvedené inak; vznik týchto právnych vzťahov ako i nároky z nich vzniknuté pred 1.4.1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Z predloženého vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že rodinný dom žalobcov v 1/ až 3/ rade nachádzajúci sa na parcele registra C č. 4777 bol postavený, dokončený a daný do užívania pred účinnosťou zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, a preto v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 854 bolo potrebné na vzťah vzniknutý stavbou na cudzom pozemku, posudzovať podľa vtedy platných predpisov, t.j. zákona č. 141/1950 Zb. a to nielen čo do jeho vzniku, ale aj čo do nárokov vyplývajúcich z postavenia stavby na cudzom pozemku. Uvedená skutočnosť o čase dokončenia predmetnej stavby sa v priebehu konania stala medzi účastníkmi konania nespornou a preto súd v zmysle § 120 ods. 2 OSP z tejto vychádzal ako zo zhodného tvrdenia účastníkov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na rozdiel

od predchádzajúcej právnej úpravy (Všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1811, ktorý v tejto časti platil aj na území Slovenska), ktorá vychádzala zo zásady „superficies solo cedit“, a podľa ktorej sa trvalá stavba považovala za súčasť pozemku, SOZ stanovil v § 25, vete druhej, že stavby nie sú súčasťou pozemku. Od 1.1.1951 i stavby trvalého charakteru (t.j. veci nehnuteľné) už neboli súčasťou pozemku. Ak bola novobudovaná stavba postavená na cudzom pozemku, neprirástla vlastníkovi pozemku, ale od začiatku bola v majetku toho, kto ju postavil a to bez ohľadu, či bola postavená na cudzom pozemku na základe práva stavby, či nie. Preto i v tomto prípade, kedy na cudzom pozemku bola za účinnosti stredného občianskeho zákonníka postavená trvalá (nehnuteľná) stavba bez toho, že by bolo pre stavebníka zriadené právo stavby, nestal sa vlastníkom stavby bez ďalšieho vlastník pozemku. Ďalej prvoinštančný súd vychádzal z úvahy, že nakoľko na cudzom pozemku bola zriadená trvalá stavba bez toho, že by na to stavebník mal zákonom vyžadované oprávnenie (tzv. občiansko-právny titul) - uzavretie zmluvy medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku v písomnej forme a privolanie výkonného orgánu okresného národného výboru (§ 160 a nasl. SOZ), ide z občiansko-právneho hľadiska o neoprávnenú stavbu. Pretože SOZ neobsahuje priamu úpravu vzťahov vyplývajúcich z tzv. neoprávnenej stavby na cudzom pozemku, postupuje sa po právnej stránke (ak niet inej dohody medzi účastníkmi) pri úprave vzťahov medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku analogicky podľa ustanovenia § 125 a nasl. SOZ, ktoré riešia otázku nadobudnutia vlastníctva spracovaním cudzej veci. Judikatúra súdov k § 125 a nasl. stredného nasvedčuje, že tieto ustanovenia sa vzťahovali nielen na tzv. socialistické právnické organizácie, ale aj na fyzické osoby (občanov). Problematikou neoprávnenej stavby, to znamená stavby na cudzom pozemku bez zriadenia práva stavby (čo je aj tento prípad) v dobe platnosti SOZ sa podrobne zaoberá rozhodnutie NS ČR publikované pod č. 26, ročník 2001 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovísk, ktoré uvádza, že vzťah medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku je potrebné posúdiť podľa § 125 SOZ a nasl.. Považoval teda za potrebné vychádzať nielen zo samotného ust. § 125, ale z nasledujúcich ustanovení tohto zákona, pretože úprava dôsledkov spracovania cudzej veci v tvorí ucelený systém noriem, z ktorého nemožno vyňať jednotlivé ustanovenia. Zdôrazňuje sa v ňom, že zákon kladie dôraz na dobrú vieru spracovateľa. Vychádzajúc z tejto komplexnej úpravy a zákonnej podmienky dobrej viery spracovateľa, preto nemožno vychádzať z toho, že stavebník sa stáva vo všetkých prípadoch vlastníkom zastavaného pozemku. Takýto prístup by totiž mimo iného zvýhodnil neoprávneného stavebníka proti stavebníkovi oprávnenému; zatiaľ čo neoprávnený stavebník by sa stal vlastníkom pozemku i stavby na nej zriadenej ten, komu by svedčilo právo stavby, by nadobúdal iba vlastníctvo ku stavbe. V tejto súvislosti v citovanom rozhodnutí sa ďalej uvádza, že v prípade nedostatku práva stavby by ten, kto staval v dobrej viere mal rovnaké postavenie ako ten, kto vedome porušoval právo vlastníka pozemku. Takéto dôsledky by boli neprijateľné. Takže podmienka dobromyseľnosti spracovania (vo vzťahu k pozemku, na ktorom bola zriadená stavba) mala byť preskúmavaná ako základná podmienka nadobudnutia vlastníctva spracovaním podľa § 125 a nasl. stredného OZ, čo súd v tomto prípade i učinil.

4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že otec žalobcov v 1/ až 3/ rade kúpnou zmluvou zo dňa 7.12.1959 odkúpil od A.. G. nehnuteľnosť - pozemok č. 1840/1 o výmere 873 m2 a to v prospech žalobcov v 1/ až 3/ rade. Rozhodnutím Odboru výstavby a vodného hospodárstva rady Mestského národného výboru v Košiciach zo dňa 30.1.1960 mu bola na pozemku parc. č. 1840 povolená výstavba rodinného domčeka s dovetkom: Popis uličnej (stavebnej) čiary: Podľa zvláštnej zápisnice. Táto aj bola dňa 5.3.1960 zápisnične vytýčená na tvári miesta - na parc. č. 1840 na ulici Ťahanovské riadky (č. blany 02052). Odbor výstavby a vodného hospodárstva Mestského národného výboru v Košiciach dal zároveň ešte dňa 8.1.1959 súhlas s rozdelením parcely 1840/1 na ďalšiu stavebnú parcelu z ulice Ťahanovské riadky. Táto parcela mala byť doplnená časťou parcely z terajšieho uličného telesa. Z uvedeného nákresu súd zistil, že daná časť odčlenenej parcely zasahuje ulicu Ťahanovské riadky a k uvedenému výrezu v rohovej časti je daná poznámka: objednávka mesta. Rodinný dom žalobcov v1/ až 3/ rade bol postavený a dokončený pred 1.4.1964 a to na parcele, ku ktorej nemali žalobcovia v 1/ až 3/ rade (stavebníci) uzavretý akýkoľvek zmluvný vzťah s vlastníkom - v tom čase štát, teraz Mesto Košice, t.j. sa jedná s stavbu na cudzom pozemku, ktorého určenia vlastníctva sa žalobcovia v 1/ až 3/ rade v tomto konaní domáhajú. Citujúc rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/1400/2004 ( podľa ktorého ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v dobe dávno minulej diali obvyklým pravidelným spôsobom, respektíve úradným postupom je dôkazné bremeno o tom, že v danom prípade tak nebolo na tom, kto tvrdí) sa súd prvej inštancie priklonil k argumentácii žalobcov v 1/ až 3/ rade o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným parcelám a mal za to, že tu naozaj došlo k nadobudnutia vlastníckeho práva spracovaním veci podľa § 125 a nasledujúcich SOZ. K argumentácii žalovaného, že v prípade zriadenia stavby na cudzom pozemku, ako to bolo i v tomto prípade, mohli sa žalobcovia v

1/ až 3/ rade domáhať ochrany vlastníckeho práva v zmysle § 152 SOZ, súd uviedol, že žalobcovia v 1/ až 3/ rade resp. ich otec ako stavebník mal úplne oprávnene pocit, že stavia na svojom pozemku, ktorý mu bol zápisnične určený a tzv. vykolíkovaný a takto odovzdaný za účelom výstavby rodinného domu. Súd prvej inštancie skúmal dobromyseľnosť žalobcov v 1/ až 3/ rade resp. ich otca ako stavebníka a mal za to, že v zmysle štátom vydaných oprávnení, zápisníc a nákresov tento si nemohol byť vedomý, že by staval na cudzom pozemku, ak mu bol tento riadne odovzdaný tak, ako sa to dialo v daných časoch (za socializmu). Žalovaný podľa prvoinštančného súdu v konaní nepreukázal, že pozemok bol odovzdaný žalobcom v1/ až 3/ rade v zastúpení ich otcom spôsobom, ktorý by sa vymykal obvyklému spôsobu v tom čase. Už v tejto samotnej skutočnosti je nutné vidieť dobromyseľnosť žalobcov v 1/ až 3/ rade resp. ich otca, pretože títo nemali dôvod pochybovať o správnosti rozhodnutí vtedajších orgánov. Z rovnakého dôvodu potom nemali ani pochybnosť o rozsahu pozemku, ktorý mali využiť na stavbu rodinného domu, keďže všetky kroky smerujúce k postaveniu predmetnej stavby boli učinené pod dohľadom a pri odsúhlasení vtedajších orgánov spôsobom tak, ako bolo vtedy zaužívané. Dôvodil, že je potrebné si uvedomiť, že uvedená situácia sa udiala v roku 1959 a nasledujúcich, kedy ľudia rešpektovali akúkoľvek štátnu inštanciu, pričom o správnosti nimi vydanej dokumentácie nepochybovali a bralo sa to tak, že ako štátny orgán stanovil, tak to je. Vzhľadom na túto skutočnosť súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia v 1/ až 3/ rade nadobudli vlastnícke právo k dotknutých nehnuteľnostiam spracovaním podľa § 125 a nasl. SOZ, pričom títo resp. ich právny predchodca - otec bol jednoznačne dobromyseľný pri spracovaní cudzieho pozemku na výstavu rodinného domu. Čo sa týka vecnej legitimácie žalovaného, tam sa súd stotožnil s argumentáciou žalobcov v1/ až 3/ rade, na ktorú v celom rozsahu poukázal. Súd petit žaloby tak ako to žalobca formuloval v podanej žalobe posudzoval čisto z hľadiska obsahového, t. j. či je v žalobe dostatočne, presne, určito a zrozumiteľne vyjadrené, čo sa žalobca domáha, resp. žiada a pri vyhlasovaní rozsudku do výroku svojho rozsudku neprevzal doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, a vykonal také zásahy, ktoré však zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel ( poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/219/2007).

5. Pri rozhodovaní o trovách konania prvoinštančný súd aplikoval § 137, § 142 ods. 1 ,§ 149 ods. 1 ,§ 151 ods. 1a 5 OSP spolu s § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a úspešným žalobcom v 1/ až 3/ rade priznal náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva vo výške 728,58 €, predstavujúcu uhradený súdny poplatok vo výške 99,50 €, trovy dôkazov - uhradená platba za vyhotovenie GP vo výške 200,- € a trovy právneho zastúpenia vo výške 429,08 €, a to za 5 úkonov právnej služby vo výške odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. c), v roku 2013 - 1/ prevzatie a príprava zastúpenia, 2/ žaloba, každý úkon vo výške 60,07 €, v roku 2015 - 3/ písomné podanie na súd zo dňa 31.3.2015, 4/ účasť na pojednávaní dňa 10.3.2015, 5/ účasť na pojednávaní dňa 19.5.2015, každý úkon po 64,53 €, 6/ účasť na pojednávaní dňa 10.3.2016, úkon vo výške 66 € spolu s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, tzv. režijný paušál vo výške 1/100 výpočtového základu za každý úkon právnej služby, t.j. 2 x 7,80 € (za úkony v roku 2013), 3x 8,39 € (za úkony v roku 2015) a 1x 8,58 € (za úkon v roku 2016). Súd nepriznal žalobcom v 1/ až 3/ rade odmenu ani režijný paušál za úkon - ďalšia porada so žalobcami zo dňa 21.4.2015, nakoľko o uskutočnení danej porady nepredložila právna zástupkyňa žalobcov žiadny dôkaz. Zároveň nepriznal ani odmenu a režijný paušál za úkon označený ako vyjadrenie k dotazu súdu vznesenom na pojednávaní dňa 9.6.2015, nakoľko tým to písomným podaním žalobcovia v 1/ až 3/ rade len doručili súdu nový GP, čo však nemožno chápať ako písomné vyjadrenie vo veci samej. V prípade odmeny za úkony v roku 2015 tieto sú stanovené v sume 64,53 € a nie 64,56 €, ako uplatnila právna zástupkyňa žalobcov.

6. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/ a písm. f/ O.s.p., pretože rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko okresný súd pri posúdení otázky určenia vlastníckeho práva vychádza z ustanovení zákona, ktoré sa na vec nevzťahujú, a preto dospel k nesprávnemu záveru o tom, komu vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam patrí. Žalobca dôvodil, že spracovanie ako jeden z možných spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva spočíva v činnosti aplikovanej na cudziu vec, v dôsledku ktorej vzniká vec nová, kedy právnym následkom spracovania cudzej veci je nadobudnutie vlastníctva k veci novej, pričom poukázal na úpravu inštitútu spracovania cudzej veci v zákone č. 141/1950 Zb., Strednom občianskom zákonníku, ako aj na súčasnú úpravu, keď v oboch prípadoch je zrejmé, že spracovaním sa nadobúda vlastníctvo k veci novovzniknutej, odlišnej od spracovanej veci (použitie pojmu výrobok, resp. nová vec). Citoval ust. § 125 zákona č. 141/1950 Zb a § 135b zákona č. 40/1964 a vyjadril názor, že aby bolo možné v prípade zastavania pozemku stavbou uvažovať o nadobudnutí

vlastníckeho práva k pozemku spracovaním, musela by stavba spolu s pozemkom po spracovaní tvoriť jedinú nedielnu vec, čo však právna úprava v relevantnom období nepripúšťala. Citoval § 24 zákona č. 141/1950 Zb. v zmysle ktorého súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené tak, aby sa tým vec alebo jej oddeliteľná časť nepoškodila alebo podstatne neznehodnotila a § 25 uvedeného zákona v zmysle ktorého súčasťou pozemku je všetko, čo na ňom vzíde. Stavby nie sú súčasťou pozemku. Keďže citovaný § výslovne ustanovuje, že stavby nie sú súčasťou pozemku, rovnako platí, že ani pozemky nie sú súčasťou stavby, netvoria jednotlivú vec, nezdieľajú spoločný osud a samostatne sú spôsobilými predmetmi občianskoprávnych vzťahov. Na základe uvedeného, nakoľko nie je naplnená požiadavka vytvorenia novej veci, pri zastavaní cudzieho pozemku stavbou, nie je možné ustanovenia § 125 až 129 COZ aplikovať na riešenie otázok vysporiadania vlastníckych vzťahov vlastníka stavby a vlastníka pozemku touto stavbou zastavaného. Zároveň žalovaný vyjadril názor, že v zmysle SOZ nemohlo dôjsť k spracovaniu predmetného pozemku jeho zastavaním aj preto, že tento zákonník neumožňoval fyzickým osobám nadobudnúť vlastníctvo k veci vzniknutej spracovaním cudzej veci fyzickou osobou. Príslušné ustanovenia SOZ teda podľa názoru žalovaného bolo možné aplikovať len na prípady spracovania cudzej veci socialistickou právnickou osobou. Zároveň žalovaný zdôraznil, že pripustením možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva v prípadoch zastavania jednej nehnuteľnej veci, inou nehnuteľnou vecou, by de facto znamenalo umožnenie beztrestne postaviť stavbu na cudzom pozemku s vidinou nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku, čo by bolo hrubým zásahom do vlastníckych práv vlastníka pozemku. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušila a vec vrátil na ďalšie konanie.

7. K podanému odvolaniu sa žalobcovia vyjadrili písomne tak, že sa plne stotožňujú s rozsudkom súdu prvej inštancie a žiadali odvolací súd, aby rozsudok ako vecne správny potvrdil a uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania. Podľa názoru žalobcov odvolanie žalovaného je formálne a obsahovo plne zhodné s vyjadrením žalovaného zo dňa 23.12.201, ku ktorému už žalobcovia zaujali stanovisko vo svojich písomných vyjadreniach aj na pojednávaní a súd detailne rozobral vyjadrenia žalovaného aj v odôvodnení rozsudku. Žalobcovia nesúhlasia s názorom žalovaného, že súd sa riadil ustanoveniami, ktoré sa na vec nevzťahujú. Zároveň poukázali na to, že žalovaný iba tvrdí, že súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, avšak nikde neuviedol aké iné ustanovenie by súd mohol podľa neho použiť, ani akou inou analógiou sa mal riadiť. Za špekulatívne žalobcovia považujú vyhľadávanie analógie v zákone č. 40/1964 Zb., alebo v iných teritoriálne i časovo nesúladných právnych normách, keď je spor vedený o vlastníctvo k parcele pridelenej stavebníkovi v r. 1959, stavba bola povolená 22.1.1960 a dokončená v zmysle stavebného povolenia v decembri 1961, resp. začiatkom roku 1962. Opakovane uviedli, že sa jedná o stavbu síce na cudzom pozemku, ale v dobrej viere, že tento pozemok bol z moci štátu na objednávku MsNV „ doplnený“ k parcele vo vlastníctve rodiny stavebníka, na ktorej mal stavebník v úmysle dom postaviť a absencia zmluvy s vlastníkom terajšej parcely nedáva na výber iné, ako analógiu podľa § 125 a nasl. SOZ.

8. Žalovaný podával odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016) a odvolací súd vec prejednával a rozhodoval v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016)

9. Podľa ust. § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10.Vychádzajúc z uvedených ustanovení s prihliadnutím na základné princípy obsiahnuté v článku 2 ods. 1,2 a článku 3 ods. 1 odvolací súd posudzoval podmienky prípustnosti a dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..

11. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok vrátane výroku o trovách účastníkov konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 .

13. Žalovaný podané odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p účinného v čase podania odvolania (účinného do 30.6.2016) ,t.j. tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods.1 písm. h/ O.s.p.(súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 písm. b/,d/,h/ (účinného od 1.7.2016).

14. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ až h/ O.s.p. (konkrétne podľa písm. h), ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav). Nová úprava (CSP) prepracovala odvolacie dôvody v dôsledku zmeny koncepcie civilného procesu, pričom v základných rysoch bola prebratá predchádzajúca úprava, došlo však k jej forulačnej úprave. Dôvodmi odvolania podľa Civilného sporového poriadku môžu byť vady konania, ako aj vady rozhodnutia v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a),b),c),d) CSP, ktorý zahŕňa odlišne rozšpecifikované a formulačne upravené dôvody obsiahnuté v § 205 ods.2 písm. a/,b/ O.s.p.. V zmysle Civilného sporového poriadku odvolanie možno okrem iného odôvodniť tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl.46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (§ 365 ods. 1 písm. b/ ).

15. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. h) (ust. § 205 ods.2 písm. f/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

16. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

17. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania (teda aj námietok žalovaného, na ktoré žalovaný opakovane poukazoval aj v odvolaní). Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a odkazuje naň a na zdôraznenie správnosti uvádza nasledovné:

19. Súd prvej inštancie vzhľadom na to, že sa jedná o žalobu určovaciu, správne v súlade s ust. § 80 písm. c/ O.s.p. ustálil, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva cestou súdu na základe dôvodov, ktoré sú uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie , s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Následne správne poukázal na to, že v prvom rade bolo potrebné ustáliť, kedy došlo k realizácii stavby - rodinného domu, od čoho potom odvíjal určenie toho pod aké právne predpisy je potrebné podriadiť predmetný vzťah, čo sa týka časového obdobia. V nadväznosti na uvedené správne aplikoval ustanovenia Stredného občianskeho zákonníka.

20. Podľa § 125 SOZ, ak cudziu vec dobromyseľne spracuje socialistická právnická osoba, je výrobok v socialistickom vlastníctve, inak sa vec, ak možno tak urobiť, uvedie do predošlého stavu.

21. Podľa § 126 ods. 1, 2 SOZ, ak uvedenie veci do predošlého stavu nie je dobre možné, najmä ak tomu bráni povaha výrobku alebo všeobecný záujem, stane sa vlastníkom výrobku ten, podiel ktorého ocenený v peniazoch je najväčší. Pri určení ceny podielu sa vezme do úvahy aj hodnota vytvorená prácou. Ak sú podiely rovnaké alebo ak bráni osobitné ustanovenie alebo všeobecný záujem tomu, aby sa vlastníkom stal ten, koho podiel je najväčší, určí vlastníka súd; pritom dá spravidla prednosť tomu, kto ku vzniku výrobku prispel prácou.

22. Podľa § 127 SOZ, ak niekto spracuje cudziu vec vedome, môže súd po uvážení všetkých okolností prípadu a so zreteľom na všeobecný záujem rozhodnúť inak; najmä môže uložiť, aby sa vrátilo každému, čo je jeho, i keď tým bude výrobok porušený, alebo pririeknuť ho tomu, koho podiel je menší.

23. Podľa § 128 SOZ, kto sa stane vlastníkom výrobku, je povinný ostatným poskytnúť náhradu. Nároky na náhradu škody nie sú tým dotknuté.

24. Citované ustanovenia upravujú nadobudnutie vlastníctva v prípadoch, keď niekto spracuje cudziu vec a vznikne vec, ktorá sa odlišuje od pôvodnej veci tak, ako na to poukazuje aj žalovaný v odvolaní a zároveň sa jedná o prípady, keď cudziu vec dobromyseľne spracuje socialistická právnická osoba, čím boli tieto socialistické právnické osoby zvýhodnené. Ak cudziu vec dobromyseľne v danom období spracoval niekto iný, než socialistická právnická osoba, platili v danom období nasledovné pravidlá : Predovšetkým sa mala vec uviesť do predošlého stavu a toto možno bez ťažkosti urobiť a každému sa vráti to čo mu patrí. Ak vec vôbec nemožno uviesť do predošlého stavu alebo ak by to bolo možné len s ťažkosťami, najmä preto, že tomu bráni povaha výrobku alebo všeobecný záujem, stal sa vlastníkom výrobku ten, podiel ktorého ocenený v peniazoch je najväčší. Pri určení ceny podielu sa brala do úvahy aj hodnota vytvorená prácou. Ak sú takto vypočítané podiely rovnaké, určil vlastníka súd podľa voľného uváženia, pritom spravidla dal prednosť tomu, kto ku vzniku výrobku prispel svojou prácou. Súd určoval vlastníka výrobku aj vtedy, ak osobitné ustanovenia alebo všeobecný záujem bránil tomu, aby sa vlastníkom výrobku stal ten, koho podiel je najväčší. Ako vlastníka tu určil súd toho, ktorého podiel je menší alebo podľa voľného uváženia niektorého z tých, ktorých podiely sú menšie ako najväčší podiel. Aj tu súd spravidla mal dať prednosť tomu, kto ku vzniku výrobku prispel svojou prácou, pokiaľ to pravda nie je, práve ten, ktorého podiel je najväčší a kto sa v dôsledku osobitného ustanovenia alebo v dôsledku všeobecného záujmu nemôže stať vlastníkom.

25. Uvedené pravidlá platia predovšetkým vtedy, ak niekto spracuje cudziu vec dobromyseľne. Ak niekto spracuje cudziu vec nedobromyseľne, t.j. niekto spracuje cudziu vec vedome, uvedomujúc si pritom, že ide o cudziu vec, ku ktorej nemá právo, môže síce súd rozhodnúť rovnako ako podľa týchto pravidiel, môže sa však od nich odchýliť a rozhodnúť inak s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a so zreteľom na všeobecný záujem. Súd môže najmä uložiť, aby sa vec navrátila do predošlého stavu a aby sa každému vrátilo čo je jeho, aj keď tým bude výrobok porušený alebo eventuálne aj zničený. Ďalej súd môže v týchto prípadoch pririeknuť výrobok aj tomu, ktorého podiel nie je najväčší bez toho, že by museli byť dané podmienky uvedené v bode 4. Tieto smernice dané súdu v § 127 nie sú ani kogentné, ani taxatívne a súd môže v prípadoch vedomého spracovania cudzej veci po uvážení všetkých okolností prípadu a s prihliadnutím na všeobecný záujem rozhodnúť aj inak, než je ako napríklad uvedené v § 127 (výklad citovaných ustanovení § 125 až 128 Stredného občianskeho zákonníka dobovou literatúrou : učebnica občianskeho a rodinného práva vydaná právnickým ústavom Ministerstva spravodlivosti v roku 1956).

26. Takto uvedený pôvodný výklad citovaných zákonných ustanovení vychádzal z názoru, že spracovaním možno nadobudnúť iba vlastnícke právo k hnuteľnej veci, avšak súdna prax tento názor prelomila predovšetkým pri riešení situácii stavieb postavených na cudzom pozemku, kedy súdy pripúšťali aj možnosť nadobudnutia vlastníctva k pozemku stavebníkom stavby titulom spracovania podľa vyššie citovaných ustanovení § 125 a nasl. (rozsudky NS ČR CZ 236/53, 5CZ 29/64, Zborník stanovísk správ po rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR časť prvá 1970 až 1983 strana 170 a 171, viď aj rozsudok KS v Košiciach 1Co/125/2011).

27. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd považuje za správny názor súdu prvej inštancie o potrebe aplikovať na daný skutkový stav ust. § 125 a nasl. Stredného občianskeho zákonníka a zhoduje sa s jeho záverom o tom, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia nadobudli sporný pozemok do svojho podielového spoluvlastníctva. Aj odvolací súd (zhodne s názorom súdu prvej inštancie) dospel k záveru, že v dôsledku práce žalobcov, resp. ich právnych predchodcov vznikla nová vec, ktorá sa odlišuje od veci pôvodnej, keďže pôvodne bol predmetný pozemok bývalou štrkovou cestou, zasypaným korytom Hornádu a otec žalobcov zrekultivoval tento pozemok, odstránil burinu, vykopal základy a postavil dom. Nakoľko v súčasnosti sa jedná o zastavaný pozemok, na ktorom je postavený rodinný dom, ktorý je vo vlastníctve žalobcov, jednoznačne došlo vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti - pozemkom, k zmene právnej aj faktickej, keďže sa jedná o pozemok úplne inej formy a kvality. Z konania nesporne vyplynulo, že výlučný podiel na tejto zmene veci majú práve úpravy vykonané prácou a investíciami otca žalobcov. Úpravy, ktoré boli vykonané na predmetnom pozemku sú takého rozsahu, že zjavne úplne zmenil jeho charakter a kvalitu a hodnota vykonaných prác je výrazne vyššia ako bola hodnota samotného pozemku. Z uvedeného jednoznačne vyplýva aj záver, že nie je vo verejnom záujme takto upravený pozemok (spracovaný) navracať do jeho pôvodného stavu.

28. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že aj keď ust. § 127 citovaného zákona ponecháva súdu na úvahu rozhodnutie o vlastníctve takto novovytvorenej veci aj za predpokladu, že spracovateľovi chýba dobromyseľnosť (teda v prípade, ak spracovateľ by si bol vedomý, že pozemok, na ktorom vykonal úpravy nie je jeho vlastníctvom), v danom prípade súd prvej inštancie správne posúdil aj okolnosti vzťahujúce sa na dobromyseľnosť žalobcov v 1. až 3. rade, resp. ich otca ako stavebníka a správne uzavrel, že v zmysle štátom vydaných oprávnení, zápisníc a nákresov, otec žalobcov si nemohol byť vedomý, že by staval na cudzom pozemku, ak mu tento bol riadne odovzdaný tak, ako sa to dialo v daných časoch a nemohol mať pochybnosti o správnosti rozhodnutí vtedajších orgánov, o rozsahu pozemku, ktorý mal využiť na stavbu rodinného domu, keďže všetky kroky smerujúce k postaveniu predmetnej stavby boli učinené pod dohľadom a pri odsúhlasení vtedajších orgánov tak, ako to bolo zaužívané. O to viac odvolací súd považuje za správne závery súdu prvej inštancie, keď vzniknutú situáciu vyriešil určením vlastníckeho práva v prospech spracovateľa a jeho nástupcov.

29. Zároveň odvolací súd uvádza, že aj keď v zmysle ust. § 128 citovaného zákona vyplýva povinnosť vlastníka - spracovateľa poskytnúť náhradu vlastníkovi spracovanej veci (v danom prípade pôvodnému vlastníkovi pozemku) v hodnote akú mala vec pred vykonaním spracovania. V danom prípade nebolo potrebné sa zaoberať touto otázkou aj s poukazom na to, že žalovaný v dôsledku iného právneho názoru si takýto nárok neuplatnil.

30. Odvolací súd teda dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. §191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ani v odvolacom konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by spochybnili vecnú správnosť napadnutého uznesenia.

31. Postupu prvoinštančného súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích dôvodov, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nárok na náhradu odvolacích trov vznikol úspešným žalobcom, preto

odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku rozhodnutia, s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods.2 .

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .