Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21C/115/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v spore žalobkyne F. X., bytom v X. nad O., N. XXXX/XX-XX, občianky Slovenskej republiky, právne zastúpenej JUDr. Annou Žedényiovou, advokátkou v Trenčíne, Palackého 85/5, proti žalovaným 1/ R.. B. O., bytom v I. W. nad O., W. XXX/X, občanovi Slovenskej republiky, právne zastúpenému Mgr. Julianou Sumkovou, advokátkou v Novom Meste nad Váhom, Námestie Slobody 16, 2/ R.. F. O., bytom v I. W. nad O., L. XXXX/XX, občianke Slovenskej republiky, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Havlík advokátska kancelária s. r. o., so sídlom v Nitre, Podzámska 18, za ktorú koná JUDr. Peter Havlík, o určenie vlastníckeho práva takto

rozhodol:

I. Žaloba s a z a m i e t a .

II. Žalovanému 1/ sa priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

III. Žalovanej 2/ sa priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

IV. Konanie o vzájomnej žalobe žalovaného 1/ s a z a s t a v u j e .

V. V časti konania o vzájomnej žalobe žalovaného 1/ sa žalobkyni náhrada trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa domáhala, aby súd určil, že je vlastníčkou nehnuteľností, rodinného domu súp. č. XXX, na parc. č. XXX/X, garáže súp. č. XXX na parc. č. XXX/X a XXX/X, parc. č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, parc. č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, parc. č. XXX/ X, zastavané plochy a nádvoria o výmere X m2, parc. č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, parc. č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere X m2, zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. E., v podiele X/X.

2. Žalobkyňa uviedla, že spolu so svojim, toho času už nebohým, manželom B. X. uzavreli s obchodnou spoločnosťou J. s.r.o. zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva, predmetom ktorej boli vyššie popísané nehnuteľnosti v podiele 1/1, s tým, že účinnosť tejto zmluvy je viazaná na vrátenie peňažnej sumy 230 000,- Sk s príslušenstvom. Pre nesplnenie tejto podmienky sa stala na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva vlastníkom uvedených nehnuteľností obchodná spoločnosť J. s.r.o., vklad bol povolený v konaní Správy katastra Trenčín sp. zn. V XXX/ XX. Obchodná spoločnosť J. s. r. o. následne previedla kúpnou zmluvou nadobudnuté nehnuteľnosti žalovaným 1/ a 2/, vklad tejto kúpnej zmluvy bol povolený v konaní Správy katastra Trenčín sp. zn. V XXXX/XXXX. Žalobkyňa mala za to, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva a tiež kúpna zmluva sú právne úkony absolútne neplatné, pretože zmluva o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva obsahovala tzv. prepadnú klauzulu, podľa ktorej sa obchodná spoločnosť

J. s.r.o. ako veriteľ stane vlastníkom predmetu zabezpečenia, ak dlžníci zo zmluvy o úvere nesplatia svoj záväzok riadne a včas. Takéto dojednanie bolo podľa názoru žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s účelom zákona a spôsobilo absolútnu neplatnosť zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva a následne aj kúpnej zmluvy.

3. Žalovaný 1/ navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Poukázal na to, že žalobkyňa s manželom si neuvážene zobrali úver, ktorého splácanie bolo už v čase uzavretia zmluvy o úvere nad ich možnosti, ďalej na to, že za takmer 10 rokov do rekonštrukcie nehnuteľnosti investoval nemalé finančné prostriedky, cca 45 000,00 eur, ktoré bude mať žalobkyňa po nadobudnutí vlastníctva problém vyporiadať. Poukázal na to, že spolu so žalovanou 2/ nadobudli predmetné nehnuteľnosti v dobrej viere, od vlastníka, ktorý bol riadne evidovaný v evidencii nehnuteľností a nemali žiadne pochybnosti o tom, že prevodca, obchodná spoločnosť J. s.r.o., je skutočným vlastníkom prevádzaných nehnuteľností. V dobrej viere kúpenú nehnuteľnosť prerábali za nemalé peniaze a užívali. Žalobkyňa s vedomým, že poskytnutý úver splatiť nedokáže, súhlasila so zabezpečením úveru vlastnou nehnuteľnosťou. Po dobu viac ako 10 rokov proti uvedeným zmluvám nič nenamietala, nedožadovala sa vrátenia nehnuteľností, nedomáhala sa od J. s. r. o. žiadnej náhrady. Podľa názoru žalovaného 1/ žalobkyňa konala nezodpovedne, ľahostajne vo vzťahu k obsahu svojich práv a povinností.

4. Žalovaná 2/ navrhla žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Poukázala na to, že ide len o pokus žalobkyne bezdôvodne a neoprávnene sa obohatiť. Sama vedome neplnila svoj záväzok zo zmluvy po úvere, nesplatila väčšiu časť tohto záväzku. Navyše podľa jej vedomostí došlo medzi žalobkyňou a spoločnosťou J. s.r.o. k finančnému vyrovnaniu, čo dostatočne preukazuje, že s postupom tejto spoločnosti súhlasila. Podľa názoru žalovanej 2/ by žalobkyňa v prípade úspechu v spore získala zhodnotenú nehnuteľnosť, v minulosti samotný úver, ktorý v celom rozsahu nesplatila, tiež finančné vyrovnanie, pričom na druhej strane ona sama by stratila nehnuteľnosť, vzhľadom na finančné možnosti žalobkyne vložené investície a v neposlednom rade zaplatenú kúpnu cenu, keďže spoločnosť J. s.r.o. v súčasnosti už neexistuje.

5. Žalobkyňa po vyjadreniach žalovaných poprela, že by dostala akékoľvek finančné vyrovnanie, z úveru od spoločnosti M. s. r. o. dostali s manželom len 71 000,- Sk, druhý úver od spoločnosti J. s.r.o. v celom rozsahu pokryl predchádzajúci nesplatený úver, prakticky nedostali žiadne peniaze, naproti tomu im spoločnosť J. s.r.o. odobrala nehnuteľnosť v tej dobe v hodnote 1,2 milióna Sk, podmienky zmluvného vzťahu, súvisiace s úverom neboli akceptovateľné. Žalobkyňa ďalej uviedla, že má viac záujem o finančné vyrovnanie a nie o nehnuteľnosť samotnú, pokiaľ by bola v spore úspešná, prípadné investície do domu zo strany žalovaných by bola schopná uhradiť tak, že nehnuteľnosť predá a zo získanej kúpnej ceny zaplatí hodnotu rekonštrukcie.

6. Po právnej stránke mala žalobkyňa za to, že výkon zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva v zmysle § 553 Obč. zákonníka bol v jej prípade realizovaný spôsobom, ktorý bol v rozpore s dobrými mravmi a obchádzal účel zákona, čo spôsobilo absolútnu neplatnosť predmetnej zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to z toho dôvodu, že zmluva obsahovala tzv. prepadnú klauzulu, spočívajúcu v tom, že veriteľ si môže ponechať celú nehnuteľnosť bez ohľadu na výšku splateného dlhu a bez povinnosti finančného vyrovnania spočívajúceho v porovnaní výšku nesplateného záväzku a hodnoty založených nehnuteľností. Pokiaľ ide o prevod vlastníckeho práva na žalovaných mala žalobkyňa za to, že ide o neplatný právny úkon a poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 50/10, z obsahu ktorého vyplýva, že podľa zásady rímskeho práva, nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, z nepráva nemôže vzniknúť právo. Ak subjekt, ktorý vlastníctvo k prevádzaným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudol a nemôže ho teda ďalej platne previesť, potom nadobúdajúci subjekt vlastnícke právo nadobudnúť nemôže. Žalovaní, hoci v dobrej viere sa tak nemohli stať vlastníkmi predmetných nehnuteľností, a je možné priznať im všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa. Nie je teda možné uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.

7. Žalovaný 1/ s posúdením platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevod vlastníckeho práva zo strany žalobkyne nesúhlasil, mal za to, že táto zmluva bola uzavretá platne. Nemohla byť v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalobkyňa mala vedomosť o tom, aké následky bude mať neplatenie pôžičky v dohodnutých splátkach a muselo jej byť jasné aj to, že nebude v jej možnostiach a v možnostiach jej manžela dohodnuté splátky platiť, keďže mali príjem, ktorý bol menší ako dohodnutá mesačná splátka.

Za týchto okolností teda žalobkyňa s manželom vedeli, že ako protihodnota úveru budú poskytnuté ich nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o možnosť nadobudnutia nehnuteľnosti od vlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa v zápise v katastri nehnuteľností, poukázal žalovaný 1/ na nálezy Ústavného súdu ČR III. ÚS 415/15 a III. ÚS 247/14, ktoré zhrnuli svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným, pričom základným predpokladom je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú je potrebné posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Na tieto nálezy poukázal aj Ústavný súd SR svojim nálezom sp. zn. I. ÚS 549/2015, v ktorom sa uvádza: Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je teba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus uris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Súčasne v odôvodnení tohto nálezu Ústavný súd SR uvádza, že v judikatúre ústavného súdu bola rovnako stanovená povinnosť pre všeobecné súdu zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bol dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t.j. také aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do oči bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej strany a aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky "nemo plus iuris" (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.]. V súvislosti s postavením žalobkyne ako spotrebiteľky vo vyššie popísaných zmluvách poukázal žalovaný 1/ na to, že aj právom chránený spotrebiteľ je subjektom spôsobilým na právne úkony a ako taký má povinnosť vo vzťahu k svojmu postaveniu konať svedomite, obozretne a zodpovedne. Poukázal na stanovisko sudcu Ústavného súdu SR JU. v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 547/2012: "Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochrany spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle "ten chudák ani nevie, čo podpísal", ale "peniaze mohol zobrať"), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne "nevýchovný", paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilanibus iura, neminiem laedere a pod. , ktoré by ali v podstate platiť aj pre "privilegovaného" spotrebiteľa, opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov." Žalovaný 1/ napokon namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení (nemá záujem v predmetnom dome bývať, a tiež to, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním (nehnuteľnosti nerušene užívali až do júna 2015, kedy sa dozvedeli o podanej žalobe).

8. Žalovaná 2/ rovnako poukázala na obsah rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 a rovnako ako žalovaný 1/ namietala nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení.

9. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a oboznámením listinných dôkazov stranami predložených a zadovážených súdom.

10. Nebolo sporné medzi stranami, že 30.08.2004 uzavreli žalobkyňa s manželom B. X. ako dlžníci so spoločnosťou S.O.S. financ s.r.o. ako veriteľom zmluvu o úvere, predmetom ktorej bol úver vo výške 70.000,- Sk, ktorý s celkovým navŕšením predstavoval celkovú pohľadávku 187.000,- Sk, ktorej splatnosť bola 30.8.2006. Na zabezpečenie tejto pohľadávky bola v rovnaký deň uzavretá zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v zásade totožné s nehnuteľnosťami, ktorú sú predmetom sporu. Dňa 2.3.2005 uzavreli žalobkyňa s manželom B. X. ako dlžníci so spoločnosťou Financreal s.r.o. ako veriteľom zmluvu o úvere č. 15/2005, predmetom ktorej bol úver230.000,- Sk. Suma 200.000,- Sk z tohto úveru bola okamžite poukázaná na zaplatenie úveru spoločnosti S.O.S financ s.r.o.. Istina úveru bola splatná 2.3.2006, a to buď finančnými prostriedkami alebo prevodom nehnuteľného majetku. Výška úroku bola 11.500,- Sk mesačne, táto suma nezahŕňala splátky istiny, úrok za posledný mesiac trvania pohľadávky bol splatný zároveň s istinou 230.000,- Sk najneskôr 2.3.2006. Pre prípad porušenia povinností zo zmluvy vyplývajúcich bolo dohodnuté, že veriteľ sa stane definitívne vlastníkom nehnuteľného majetku a je oprávnený s ním plne vlastnícky disponovať, podmienky definitívneho nadobudnutia vlastníckeho práva boli obsiahnuté v zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva. Táto zmluva bola uzavretá v rovnaký deň a jej predmetom boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, k. ú. E., ako dom súp. č. XXX na parc. č. XXX/X, garáž súp. č. XXX na parc. č. XXX/X a XXX/X, parc. č. XXX/X, XXX/X. Rozväzovacou podmienkou bolo splatenie celého záväzku zo zmluvy o úvere riadne, včas a v celej výške. V prípade nesplnenia ktorejkoľvek časti záväzku dlžníkov voči veriteľovi bude splnená podmienka odplatnosti vlastníckeho práva a tieto v celosti pripadnú do výlučného vlastníctva veriteľa v celosti. Dňa 27.6.2005 bola uzavretá kúpna zmluva medzi predávajúcim J. s.r.o. a kupujúcimi, žalovanými 1/, 2/., ktorej predmetom bol predaj nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, k.ú. E., ako parc. č. XXX/X,XXX/X,XXX/X, XXX/X, rod. dom súp.č. XXX na parc. č. XXX/X a garáž súp. č. XXX na parc. č. XXX/X a XXX/X za kúpnu cenu XXX.XXX,- Sk. Vklad bol realizovaný v konaní Správy katastra Trenčín O Dňa 5.2.2010 Okresný súd Trenčín vydal v konaní sp. zn. 27C/2/2010 uznesenie, ktorým bolo zastavené konanie o určenie vlastníckeho práva žalobcov B. a F. X. proti žalovaným J. s.r.o. a F. a B. O., predmetom ktorého mali byť nehnuteľnosti v zásade totožné s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom tohto konania. Konanie bol zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku 99,50 eur. Dňa 9.10.2012 bol v obchodnom registri realizovaný výmaz spoločnosti Financreal s.r.o. formou dobrovoľného výmazu, došlo k zrušeniu tejto spoločnosti bez likvidácie zlúčením s ďalšou spoločnosťou.

11. Žalobkyňa pri výsluchu uviedla, že prvú pôžičku si brali preto, že bolo treba opraviť zatekajúcu strechu. Bola od nebankovej spoločnosti, pretože v banke by pôžičku nedostali, keďže manžel bol nezamestnaný, bez príjmu a jej príjem bol do 5.000,- Sk mesačne. Druhou pôžičkou splatili prvú pôžičku a zaplatili len jednu splátku 11.500,- Sk. Mala za to, že dom sa predal za vyššiu sumu ako bola pôžička, preto má záujem o finančné vyrovnanie, do predmetného domu s nemieni sťahovať, nie je v jej silách finančne žalovaným nahradiť rekonštrukciu domu. O tom, že v prípade nesplácania pôžičiek môže prísť o dom vedomosť mala. Poprela akékoľvek finančné vyrovnanie od spoločnosti Financreal s.r.o..

12.Žalovaní 1/ a 2/ v zásade zhodne uviedli, že predmetný dom kúpili od spoločnosti Financreal, reagovali na ich inzerát, vec preverovali na katastri nehnuteľností. Dom bol v dezolátnom stave, bola nevyhnutná jeho celková rekonštrukcia. Táto bola realizovaná v celkovej hodnote cca 1,2 mil. Sk. Po začatí súdneho konania si si overoval čo sa dalo a bolo mu povedané, že X.í dostali finančné vyrovnanie a nie je dôvod, aby viedli súdne konanie.

13. Právny základ sporu videl súd v nasledujúcich ustanoveniach:

Podľa § 80 písm. c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. (Hoci je od 1.7.2016 platný nový procesný predpis, Civilný sporový poriadok - CSP, súd nepoužil vo veci v zmysle § 470 ods. 2 ustanovenia z tohto predpisu, pretože konanie začalo pred jeho účinnosťou.)

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa § 553 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v znení platnom do 31. 12. 2007, splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva). Zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne.

14. Zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva považoval súd za absolútne neplatný právny úkon. Účelom zabezpečovacieho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči veriteľovi, ale pri riadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v spojitosti s touto formou zabezpečenia (uhradzovacia funkcia). Písomná zmluva má (aj v znení § 533 Obč. zákonníka do 31.12.2007) okrem iných náležitostí vyjadrovať fakt, že ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka. Tiež má obsahovať spôsob, ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, ak dlžník zabezpečenú pohľadávku riadne a včas neuhradí. Predmetná zmluva pre prípad nesplnenia záväzku, resp. jeho časti predpokladá trvalý prechod vlastníctva nehnuteľností na veriteľa v celom rozsahu, bez toho, ako sa strany vysporiadajú, ak dlžník zabezpečenú pohľadávku riadne a včas neuhradí. Preto mal súd za to, že táto zmluva svojím obsahom a účelom obchádza zákon a je podľa § 39 Obč. zákonníka neplatná.

15. Na základe vyššie uvedeného súd ďalej dospel k záveru, že absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Obč. zákonníka bola i kúpna zmluva, na základe ktorej žalovaní nadobudli predmetné nehnuteľnosti, keďže predávajúci nebol ich vlastníkom. Napriek tomu súd žalobu zamietol, nakoľko sa stotožnil s argumentáciou žalovaných, opierajúc sa o vyššie citovaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016. z tohto nálezu vyplýva, že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytnutá široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu, preto je vždy potrebné dôsledne sa zaoberať otázkou dobrej viery nadobúdateľa pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska ústavnoprávnej ochrany postavil na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Do vzájomnej kolízie sa takto dostali obidve ústavné hodnoty, princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, kedy nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má. Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z oboch základných práv, treba prihliadať na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať tak všeobecné súvislosti tohto typu kolízie zásadných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho a rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má viesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nemá možnosť dozvedieť sa o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom konaní.

16.Na stranu žalovaných, teda princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa, sa súd priklonil z nasledovných dôvodov:

- zmluvu o úvere uzatvorili žalobkyňa s vedomím, že vzhľadom na ich príjmy nie sú schopní zaplatiť dohodnuté mesačné splátky, čo potvrdzuje fakt, že z celého úveru zaplatili len jednu splátku 11.500,- Sk ,

- žalovaní predmetné nehnuteľnosti nadobudli s presvedčením, že ich kupujú od vlastníka, čo potvrdzoval zápis v evidencii nehnuteľností,

- dom bol v zanedbanom stave, vyžadoval rekonštrukciu a opravy, hodnota investícií predstavovala cca 1,2 mil. Sk (v priebehu konania odborným posudkom upresnená na 58.970,89 eur), v prípade akýchkoľvek pochybností by takúto investíciu do cudzieho majetku žalovaní nezrealizovali,

- žalobkyňa sa svojich práv reálne začala domáhať po uplynutí takmer 10 rokov od predaja nehnuteľností žalovaným (kúpna zmluva bola uzavretá 27.6.2005, žaloba bola podaná reálne 16.3.2015, doručená žalovanému 1/ 8.6.2015 a žalovanej 2/ 10.6.2015), aj v dôsledku tejto nečinnosti došlo k vysokým investíciám zo strany žalovaných,

- nie je vo finančných možnostiach žalobkyne zaplatiť žalovaným vložené investície (podľa jej vlastného vyjadrenia),

- žalovaní nemôžu žiadať od spoločnosti vrátenie kúpnej ceny, nakoľko J. s.r.o. od 9.10.2012 neexistuje.

17. Z dôvodov vyššie uvedených mal súd za to, že žalovaní nemajú reálnu možnosť domôcť sa svojich práv, získať späť vložné investície a zaplatenú kúpnu cenu, preto by bol nespravodlivé žalobe vyhovieť. Je dôvodné poukázať aj na to, že k takémuto stavu veci prispela žalobkyňa svojou nečinnosťou a nezodpovednosťou, preto bola žaloba zamietnutá.

18. Vzhľadom na vyslovený právny názor súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami žalovaných.

19. Pokiaľ išlo o námietky súvisiace s nedostatkom naliehavého právneho záujmu tieto súd nepovažoval za podstatné, žalobkyňa mala argumenty k podaniu určovacej žaloby a bez požadovaného rozhodnutia by jej postavenie zostalo neisté.

20. Žalovaný 1/ podal vzájomný návrh smerujúci k uplatneniu vložených investícií, tento vzal v celom rozsahu späť, súd preto konanie o vzájomnom návrhu s použitím § 145 ods. 1 zastavil. V tejto časti žalovaný zavinil zastavenie konania, patrila by preto podľa § 256 ods. 1 náhrada trov konania žalobkyni, súd jej náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne neuplatnila.

21. Žalobkyňa vo veci nebola úspešná v celom rozsahu, preto súd podľa § 255 ods. 1 priznal žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania v celom rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu písomne dvojmo.

Podľa § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1, 2, 3 "odvolacie dôvody" (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 "Novoty v odvolacom konaní" - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.